...

HP-Zhodiť okovy

Kapitola tretia: Zážitky nové a staré

omg...tak je pol štvrtej ráno a preklad konečne hotový :D určite ste si všimli, že som konečne preložila názov tejto poviedky. Môžem k tomu len povedať, že pochopíte, keď si prečítate túto kapitolu. Ten názov mi príde celkom výstižný, ale ak chcete aby som to vrátila do angličtiny tak no problem :D kapitolku venujeeeem...pozor na to....tentokrát KiVi :D užite si čítanie kapitolky a hádam moju obetu (predsa len je pol štvrtej ráno!) odmeníte komentárom a kritikou. Ou inak v texte je zopár mojich poznámok tak ak k nim chcete niečo dodať tak kľudne do toho. Jedna posledná mališšškosť :D ak máte Facebook a chcete, prosím pridajte sa do skupiny s nasledujúcou adresou (viď dole pod úvodníkom :D:D). Ako členom vám budem posielať správy o nových kapitolách aťď :D hm a ešte čosi som chcela, nieže by to už nebolo aj tak dosť dlhé. Aha: podstatná info: viem, že som to už veľakrát hovorila a veľakrát nedodržala, ale ďalšiu kapitolku k tejto poviedke dodám opäť do konca týždňa..ak ste skeptickí beriem, ale možno vás prekvapím.
s láskou is :D

PS: sľúbený link na FB:

 http://www.facebook.com/?tid=1375849042924&sk=messages#!/group.php?gid=135129693184377

prípadne si tam nájdite skupinu snarry.wgz.cz
mňa tam nájdete pod menom Lucy Sedlackova

Blížil sa prvý deň nového školského roka a Harry si všimol, že je Severus čím ďalej tým nervóznejší. Bol večne tak napätý a zachmúrený až sa mu Harry napokon začal vyhýbať. Nešlo o to, že by mu Severus ublížil alebo že by sa urazil, nie, bol k nemu vždy priateľský, alebo sa o to minimálne snažil. Harrymu však videl, že pohár jeho trpezlivosti je už plný a nechcel donňho pridať tú povestnú poslednú kvapku. Preto sa k Severusovi pridal na večeri a večery strávili spoločnými rozhovormi, hrali šach, či občas zašli do Rokvillu na pohár zázvorového piva a pár cookies. Zdalo sa, že počas týchto večerov Severus zabudol na svoje nadchádzajúce profesorské povinnosti a trochu sa aj uvoľnil.

Aj ak by Harry netušil, že Severus učenie vyslovene nemá rád, teraz by mu to bolo nad slnko jasné. Profesor to ale nikdy nespomenul. A tak sa pozorne vyhýbali všetkým témam, ktoré v sebe zahŕňali nový školský rok.

Minulý týždeň sa konalo niekoľko porád, ktoré Severusovi na nálade rozhodne nepridali. Harry sa na ne radšej ani nepýtal. Vedel, že ak sa preberalo niečo o ňom, Severus mu to zaručene povie.

„S Albusom sme sa konečne dohodli a súhlasia s nami aj profesori,“ oznámil Severus v jeden večer, keď sa vrátil z veľmi dlhej porady a zvalil sa po príchode do kresla.

„Áno?“ vzhliadol Harry od knihy, ktorú práve čítal. Nešlo o učebnicu a – na Severusov údiv- an o metlobalovú brožúru. Išlo o román, ktorý Harry našiel v knižnici. On sám vôbec netušil prečo ho vlastne číta, ale zopárkrát v knihe narazil na meno Noblestone a neľutoval, že sa do nej začítal. Bol to historický román s dejom o goblinských povstaniach v Stredoveku, no výklad v knihe bol oveľa zaujímavejší ako ten, čo väčšinou zažívali na hodinách histórie mágie. Hlavou postavou deja bol Ulric Ohavný (o tom mene Harry nikdy nepočul), ale Urg Ušmudlaný (vodca najväčšieho povstania goblinov daného storočia) bol tiež spomenutý a Harry si prekvapene uvedomil, že to meno pozná z minuloročných Binnsových hodín. V deji sa obavilo aj dievča z rodu Noblestonovcov, ktoré sa zúčastnilo druhého povstania...bolo to také čudné. Meno Noblestone po prvýkrát počul pred necelými tromi týždňami, no odvtedy sa s ním stretol už niekoľkokrát.

„Som rád, že tú knihu čítaš,“ usmial sa Severus. „Keď som mal pätnásť rokov bola jednou z mojich obľúbených. Je to veľmi dobre napísaný román a z historického hľadiska veľmi presná. Dá sa z nej veľa naučiť.“

Harry sa zamračil. Nečítal tú knihu preto, aby sa z nej niečo naučil a Severusova poznámka mu ju tak trochu zhnusila.

„Och,“ pokračoval znenazdajky Severus. „Čo sa týka porady, Albus presvedčil ostatných profesorov aby si so mnou mohol zostať aj počas školského roka.“

„Wow!“ Harry vyskočil na nohy a hodil sa Severusovi okolo krku. „Špica!“ skríkol natešene.

„Hej! Quiet (Ticho)! Nekrič mi rovno do uší!“ zašomral Snape naoko nabrúsene.

„VEDEL som to!“ V Harryho očiach sa ihrali iskričky hnevu.

"Ćo si vedel?"

„Že si budeš robiť srandu z môjho mena.“ (pozn,. prek. Sorry, tu sa moje prekladadeľské schopnosti končia :D doslovný preklad mena Quiet je Ticho).

„V poriadku, tak sklapni,“ arogantne sa naňho usmial Severus.

Harry prekrútil očami sa prekrížil si ruky na prsiach.

„A čo s Triedením?“ spýtal sa Harry po chvíli. „Do ktorej fakulty chceš aby som sa dostal? Do Slizolinu aby som mohol byť s tebou?“

Severus sa naňho vážne zahľadel.

„Nejde o to, čo by som si prial Quiet. Si Chrabrmoilčan a vždy ním budeš. Ale bolo by veľmi nebezpečné keby si sa vrátil do svojej fakulty.“

"Prečo?"

„Príliš dobre ťa poznajú a hneď by ťa spoznali...“

Harry si roztrasene sadol a zrazu sa nedokázal nadýchnuť. Nie...tak to nesmie byť! Severus ho nechá zaradiť do Bystrohlavu...alebo ešte horšie do Slizolinu...

„Chceš tým povedať že...?“ Neodvážil sa svoju otázku dokončiť.

„Chcem tým povedať, že ťa nezaradíme,“ odvetil Severus.

„Čože?“ Harrymu padla sánka.

"Počul si."

Severus bol nervózny z toho čo mal Harrymu povedať a pozorne ho sledoval aby zistil, ako bude na jeho slová reagovať. Chlapec a hlboko zamyslel. Takže ho nikam nezaradia. Niektoré veci to značne uľahčí. Medzi Chrabromilčanmi nebude musieť predstierať, že nie je Harry, že nikoho nepozná, nebude musieť zmeniť svoju rutinu. Nebude sa musiet pridať k Slizolinčanom a tráviť svoj voľný čas v jednej miesnosti s Malfoyom a jeho poskokmi. Na druhej strane nebude musieť trpieť v Bystrohlave,  kde by ho tlačili do svojich prehnane intelektuálnych debát. A zlatý klinček na koniec, nebude musieť byť ani v Cedricovej starej fakulte.

„Ako to zobrali ostatní profesori?“ spýtal sa.

Severus si uľavene vydýchol a usmial sa.

„Nebolo to jednoduché. Profesor Flitwick sa tomu bránil najviac, chcel ťa mať v Bystrohlave a dokonca aj Minerva chcela aby si sa stal súčasťou jej fakulty...“

„A ty a profesorka Sproutová ste tam určite mlčky sedeli.“

„Aj tak by sa to dalo povedať. Je nad slnko jasné, že žiaden Snape neskončí v Bifľomore. A ja...“ zrazu sa zatváril akosi unavene s pohľadom upretým kamsi do diaľky. „Nechcel som ťa mať vo svojej fakulte, keďže viem, aké máš skúsenosti s jej členmi. Nehovoriac o tom, že tam je Draco s jeho priateľmi a ja naozaj netuším ako budú reagovať na udalosti tohoto leta...“

Severus sa odmlčal. Natiahol si nohy, oprel sa o operadlo stoličky a zavrel oči. Výraz v jeho tvári sa nezmenil, stále bol uzavretý a vzdialený. Harry naňho upriamil pohľad, snažil sa vybaviť si jeho význam. Bol si istý, že ten výraz už kdesi videl...možno v Nightmare Manor...?“

„Severus, deje sa niečo?“ spýtal sa napokon.

Zadíval sa naňho pár čiernych očí.

„Riaditeľ o mne povedal ostaným profesorom.“

Harry nechápal o čom Severus hovoril.

„Čo im povedal?“

„Hovoril o mojich činoch z doby, keď som bol ešte smrťožrútom, o Quietusovi, o mojej súčasnej situácii.  Nebolo to veľmi príjemné. Videl som ako sa tvárili....“ odmlčal sa. Nechcel Harrymu povedať o zhrození, zhnusení, nenávisti a strachu, ktoré sa objavili na tvárach jeho kolegov.

„Oni....oni o tom nevedeli...?“ zajajkal sa Harry.

„Samozrejme, že o tom nevedeli,“ vyprskol naňho Severus. „Okrem Minervy. Moje poslanie bolo príliš dôležité na to, aby o ňom vedeli.“

„Aj tak si nemyslím, že bolo správne im o tom povedať...bude to pre teba dosť ťažké aj bez toho. A musíš sa pomeriť so svojou fakultou.“

„S nikým sa nemusím pomeriť. Oni sú deti, ja som ich profesor. Do môjho osobného života ich nič nie je. To, že si ma ty spoznal o čosi lepšie neznamená, že je to podobné aj s nimi.“

Harry prikývol. Dovtedy videl veci inak. Majster elixírov sa ku svojej fakulte správal úplne inak, vždy ich uprednostňoval pred ostatnými a vždy sa mu zdalo, že má Snape ku svojim zverencom bližšie než McGonagallová k Chrabromilčanom. Keď sa s tým Severusovi zdôveril, ten sa len pousmial.

„To si si nikdy nevšimol, že aj ona napomáha svojej fakulte?“

„Nie. Nikdy,“ odvetil úprimne Harry.

„A čo myslíš, že robila, keď ťa aj napriek pravidlám dostala do metlobalového tímu? Alebo všetky tie ostatné udalosti, za ktoré ťa nikdy nepotrestala? Letajúce auto? Omráčenie profesora? A čo si myslíš o svojích známkach z elixírov?“ Severus videl ako sa Harry nervózne ošíval a zoširoka sa usmial. „No aj tak to neznamená, že by si sa s ňou lepšie poznal. Ona bola tvojou profesorkou a ty si bol jej študent.“

„A Malfoy?“

„V škole sme si nikdy neboli blízki. Tu si dokonca ani netykáme. Sme si bližší len počas letných prázdnin.“

„Aha...“ prikývol Harry a z ničoho nič sa spýtal. „A ako myslíš, že sa k tebe budú učitelia správať teraz, keď sa dozvedeli o tvojej minulosti?“

Severus sa zahľadel kamsi do diaľky.

„Netuším,“ šepol. „Nemyslím že budú priateľskejší. Nikdy ma nemali v obľube, ale po tomto...“

„Ale...nepostavia sa proti tebe, však nie?“

„Nie,“ pokrútil Severus hlavou. „Nebudú mi odporovať, pretože to Albus nedovolí.“

Harry sa zahľadel na známu tvár, v ktorej sa zračila únava a bolesť a bolo mu muža ľúto. Severus sa so svojou minulosťou nezmieril a táto porada ho stála veľa síl. Vidieť odpor a znechutenie v tvárach svojich kolegov...Aj keď to Severus nepriznal, Harrymu stačil jeden pohľad na jeho výraz aby VEDEL aké boli reakcie na riaditeľov príbeh. Pristúpil ku kreslu, v ktorom Severus sedel a usadil sa na opierku.

„Severus,“ začal neisto. „Ja...“

Severus k nemu podvihol pohľad a z očí mu sršalo podráždenie.

„Ty čo?“ vyprskol.

„Len som chcel povedať, že im nedovolím aby ti ublížili. Máme jeden druhého.“

Podráždenie sa z jeho pohľadu vytratilo a Snape si ho prezeral s čímsi, čo sa podobalo na...lásku? Snape sa usmial, no jeho úsmev bol skôr smutný.

„Harry, ich správanie ma netrápi. Netráp sa ním ani ty. Ale aj tak ti ďakujem.

„Nejde o to, čo ma trápi a čo nie. Chcel som ti len povedať, že v tom nie si sám...“ Harry sa odmlčal a znenazdania sa cítil absurdne. Snape vždy všetko zvládol sám. Nepotreboval jeho pomoc. Harry sklonil hlavu a cítil, ako v tvári sčervenel.

„Ja viem, Harry. A, ver mi, naozaj si to veľmi vážim.“

„Naozaj?“ zamumlal Harry neisto.

„Samozrejme. Muselo to byť akési pripomenutie tých neslávne známych psychologických faktov...“

„Šťastné dni...“ zamyslel sa Harry. „Ale obávam sa, že tých pripomienok je oveľa viac...tých smutných.“

„Áno. A máme ich veľa. Ťažké okovy, ktoré nás zväzujú s minulosťou. Spomienky a pocity, ktoré nás strašia, ktoré sa snažia oklieštiť naše životy. Musíme ich zo seba zhodiť. Znovu sa oslobodiť. Som si istý že to dokážeme.“

***************************************************************************

Nasledujúci deň si Harry čítal v obývačke v Severusových komnatách- čítal tú istú knihu aj napriek Severusovej poznámke o jej vysokej vzdelávacej hodnote. Z čítania ho vytrhlo klopanie. Za dverami stála profesorka transfigurácie.

„Prišla som s tebou prebrať tvoj rozvrh, pán Snape,“ šla rovno k veci po zvítaní. „Mohol by si  ma prosím nasledovať do môjho kabinetu?“

„Samozrejme,“ preglgol Harry. „Musím...musím sa podrobiť aj skúškam?“ spýtal sa nervózne.

„Myslíš hneď teraz?“ keď Harry prikývol tak sa naňho upokojujúco usmiala.

„Och, nie, niet sa čoho obávať. Nemám teraz čas na to, aby som ťa skúšala,“ vysvetlila po ceste do svojej pracovne. „Zatiaľ mi stačí tvoje slovo a potvrdenie od tvojho otca.“

Harry ju obdaroval širokým úsmevom.

„Na ktoré hodiny budem chodiť?“

„To závisí od toho, čo si sa už naučil.“

O čosi neskôr si Harry uvedomil, že mal veľké šťastie, že ho neskúšala. Iba otázky o tom, čo sa učil a vyhotovenie rozvrhu im zabralo takmer dve hodiny.

„Tak, to by sme mali za sebou,“ povedala McGonagallová po necelých dvoch hodinách. Nebola celkom pravda, že Harryho neskúšala, no pýtala sa len na základy, aby si overila Harryho znalosti. Nakoniec si šťastne vydýchla. „Veľmi dobre. Nemyslím, že s piatackým učivom budeš mať problémy. Ale musíš si vybrať ešte dva predmety navyše. Ktoré by si chcel skúsiť?“

Harry pokrčil plecami.

„Neviem aké to sú, madam,“ odvetil.

„Aritmancia, starostlivosť o čarovné zvey, veštenie, runy a život a zvyky muklov. Tú poslednú veľmi neodporúčam, bude pre teba úplne zbytočná a ani veštenie nie je bohviečo.“

Harry sa uškrnul.

„Nemyslím, že by sa tvoj otec potešil, keby si si ich vybral. Myslím že aritmancia a runy by pre teba boli lepšou voľbou.“

„Viete, už som sa čosi naučil o čarovných zvieratách...“ reagoval Harry, vystrašený perspektívou dvoch nových čudesne znejúcich predmetov. Hermiona mu o nich neustále rozprávala ale Harry nemal ani potuchy o čo v inch naozaj ide.

„V skutku?“ usmiala sa McGonahallová spokojne. „Tak ti teda zostáva už len jedna voľba.“

„Veštenie znie zaujímavo. Nahliadnuť do budúcnosti by mohlo byť užitočné, no nie?“ pokúšal ju Harry.

„Tvojho otca by to veľmi nepotešilo. Ak sa zaujímaš o budúcnosť, vezmi si radšej aritmanciu. Je to ako veštenie, ale oveľa komplexnejšie a zaujímavejšie a podstatne hodnotnejšie. Som si istá, že ak budeš mať problémy tak ťa Severus rád doučí, alebo ti nájdeme tútora.“

Harry sa neodvážil oponovať jej prísnemu tónu. Ale čo je dopeklad aritmancia? Zúfalo pozrel na profesorku zapisujúcu si detaily o jeho predmetoch na papier, zatiaľčo občas pozrela na ostatné papiere, ktoré mala porozkladané po stole.

„Tak čo, pán Snape,“ zodvihla k nemu napokon pohľad, „s ktorou fakultou chceš chodiť na hodiny?“

„Čože?“ spýtal sa Harry prekvapene. „Ech, prepáčte madam, ale nerozumiem na čo sa pýtate...“

„Už asi  vieš, že ťa nikam nezaradíme,“ povedala a pokračovala keď Harry prikývol, „ale na našej škole majú rôzne fakulty rôzny rozvrh hodín.“

„Aha...“ preglgol Harry. „No, neviem...“

Vtedy mu čosi prišlo na um.

„Ale ak to bude možné, prosím, nedávajte ma s Bystrohlavom.“

McGonagallová si povzdychla.

„Vidím, že Bystrohlav nemáš veľmi v láske. Smiem vedieť prečo?“

„Nejde o nič výnimočné, madam. Ako som vám už povedal, niesom dosť múdry na to, aby som tam zapadol a myslím, že ak by som s nimi chodil na hodiny, tak by ma profesori brali ako jedného z nich.“

McGonagallová sa smutne usmiala.

„Myslím, že aj tak budú očakávať, že sa budeš snažiť minimálne tak ako tvoj strýko. Ale dám na tvoje želanie a zaradím ťa s inou fakultou...Tak teda dobre. Keďže to uľahčí aj moju úlohu, a teda dozerať na tvoje štúdiá, budeš na hodiny chodiť s piatakmi z Chrabromilu.“

Harry sa od prekvapenia zabudol nadýchnuť. No, mohol to očakávať. Aj Bifľomor aj Slizolin mali spoločné hodiny s Bystrohlavom. Ak na tých hodinách nechcel byť, zostával jedine Chrabromil.

„Je mi to ľúto, ale Aritmanciu budeš musieť mať s Bystrohlavom.“

Ale Harry ju už nevnímal. Bude so svojími priateľmi! Dostane šancu opäť sa s nimi spriateliť. Od radosti by skákal.

„Ak budeš mať nejaké problémy s učením alebo s rozvrhom, vieš kde ma nájdeš,“ zakončila McGonagallová a podala Harrymu jeho rozvrh.

„Samozrejme, madam. ďakujem.“

Keď sa jeho synovec podelil so svojími novinkami, Severus Harrymu zagratuloval

„Ale aj tak myslím, že by si mal počas jedál sedieť za Slizolinským stolom.“

„Čo?“ spýtal sa prekvapene Harry.

„Pretože som hlavou ich fakulty,“ odvetil Severus pokojne, „a dám ti tú istú radu, ktorú si dal ti mne. Pokús sa s nimi zmieriť. Nebol si zaradený do žiadnej z fakúlt a preto by bolo jednoduchšie, keby si sedel s tou mojou.“

„Asi máš pravdu,“súhlasil Harry nie veľmi nadšene. „Skúsim to.“

„Nedokážem predvídať, ako budú reagovať,“ povedal Snape a stisol Harryho plece,“ ale ver mi, nie sú až takí zlí za akých ich považujú. Prosím ťa, nelám nad nimi palicu len kvôli tomu, že patria do Slizolinu. Daj im šancu.“

Harry rozhodne prikývol.

„Ja však budem tiež potrebovať, aby mi dali šancu,“ povedal po chvíli ticha.

„Tú potrebujú mnohí z nás...“

***************************************************************************

Harry sa nedokázal ani pohnúť. Stál na pódiu vo Veľke sieni spolu s prvákmi a snažil sa hľadieť kamsi do neurčita. Nebolo to ľahké, pretože jeho pohľad častokrát pritiahol začarovaný strop, na ktorom sa práve odrážali zlatisté lúča zapadajúceho slnka.

„...no skôr než začneme s večerou by som vám rád predstavil nového študenta, ktorý nenastúpi do prvého ročníka ako je u nás zvykom. Aj keď je o rok starší sa pripojí k naším piatakom. Som si istý, že si ho už mnohí z vás všimli, či dokonca uhádli do čej rodiny patrí,“ zoširoka sa na študentov usmial Dumbledore, no na Severusovi bolo vidieť, že mu nebolo všetko jedno.

„V našom svete je len čerstvým nováčikom a tak vás všetkých žiadam aby ste ho medzi seba prijali...“

Zatiaľ čo riaditeľ chodil okolo horúcej kaše tam Harry nervózne postával. Obával sa chvíle, keď Dumbledore konečne oznámi jeho meno: obával sa nenávisti a odporu, ktorý si tým vyslúži a zo všetkého najviac sa bál momentu, keď si bude musieť ísť sadnúť ku Slizolinčanom: všetci sa ho budú chcieť dotknúť, potriasť si s ním rukou a on bude musieť normálne jesť, rovnako ako každý iný teenager v jeho veku. Opäť neisto pozrel na Snapa, ktorý postrehol jeho nervozitu a upokojujúco prikývol.

Harry v tej chvíli zatúžil po tom, aby mohol celú túto šarádu preskočiť a usadiť sa v Severusovej obývačke s dobrou knihou alebo po boku svojho strýka a mentora, objať ho a poddať sa jeho starostlivosti- aj keď sa za túto túžbu neskôr sám pred sebou hanbil. Bol už skoro dospelý. Nemôže sa predsa správať ako malé hlúpe decko. Aj Anne mala viac odvahy ako on!

„Volá sa Quietus Snape a je syn profesora Snapa- čo je pravda celkom zrejmé. Pre určité dôvody- do ktorých vás NIČ nie je- nebude zaradený do jednej z našich fakúlt,“ pokračoval Dumbledore, pričom zažmurkal na weasleyovské dvojčatá, ktoré sa naňho len nevinne uškrnuli, „a zostane bývať so svojím otcom. Ale chcel by som požiadať členov Slizolinskej fakulty aby ho prijali medzi seba a privítali ho za svojím stolom.“

A tak nastala najhoršia chvíľa tohto dňa. Harry hodil očkom po Slizolinčanoch, ktorí si ho neisto premeriavali. Vo Veľkej sieni sa rozhostilo ticho. Väčšina študentov sa ešte stále nespamätala z riaditeľových noviniek- ktoré, treba uznať, vyvolali ošiaľ. Prišiel nový chlapec- ktorému nebolo jedenásť, nepodstúpil zaraďovanie a čo bolo najhoršie, bol Snapovým synom...vtedy sa začal ozývať šepot.

„To predsa nie je možné...“

„Dobrý Bože, ďalší Snape...“

„Podobá sa naňho...“

„Ako to, že nie je v Slizoline?“

„Kto by si bol myslel, že má Snape syna?“

A tak ďalej, bez vidiny blízkeho konca. Mlčky sedeli iba prekvapení Slizolinčania. Bolo to príliš nečakané sa čudné. Vedúci ich fakulty bol otcom- evidentne napol muklovského dieťaťa, keďže dovtedy o čarodejníckom svete nemal ani potuchy...Mnoho z nich hľadelo na Snape, no tomu sa na tvári usadil jeho zvyčajný nečitateľný výraz. Výraz, ktorý trochu zjemnel, keď Snape upriamil pohľad na Harryho neisto kráčajúceho ku stolu. Rád by bol chlapcovi pomohol- presne vedl ako sa teraz cítil, a ako sa tohto večera obával- a najradšej by ho z preplnenej sály odviedol. No nemohol nič robiť, len sa bezmocne prizerať tak, ako keď boli vo Voldemortovom pekle. Samozrejme, toto bolo od tých chvíľ výrazné zlepšenie, no Snape nemal pocit, že by sa Harry cítil čo len o trochu lepšie ako vtedy.

Harry zastal pri konci stola a rozhliadal sa po voňom mieste. Niekoľko Slizolinských šiestakov sa trochu pritislo k sebe a jeden z nich naňho kývol. Harry prikývol a prešiel k nim. No predtým, než sa usadil pozrel na Snapa, ktorý sa naňho usmial. Ten úsmev viedol k niekoľkým prekvapeným výkrikom z úst študentov, ktorí na nich ako supi civeli. Harry jeho úsmev opätoval a sadol si.

Šum v hale sa v tej chvíli unormálnil- no tentokrát neboli hlavnou témou zážitky z prázdnin, ale práve Snapov záhadný syn. Harry chvíľu počúval, no potom ho zahltili nadšení Slizolinčania sediaci všade naokolo.

„Ahoj, ja som Janus. Janus Moon,“ predstavil sa chlapec po jeho pravici. Okamžite ho nasledovali ďalší.

Harry napokon nedokázal spočítať, koľko nových mien sa dozvedel a koľkokrát zopakoval to svoje.

No čo vedel s istotou bolo, že sa nepredstavil Malfoy ani nikto z jeho posluhovačov. Z piateho ročníka sa mu prihovoril jedine Nott.

„Ares Nott,“ predstavil sa piatak so širokým úsmevom.

Harryho to čokovalo. Očakával by, že sa mu prihovorí Zabini, keďže vedel, že Zabini ako jediný nemal žiadnych smťožrútskych príbuzných.

Nottov otec bol bezpochyby jedným zo smrťožrútov. No jeho syn sa na Harryho aj tak uškŕňal. Zabini sa naopak zahanbene vyhýbal jeho pohľadu a oči zaryto upieral na tanier pred sebou.

„Takže s nami nebudeš, čo?“ spytoval sa Janus, slizolinský šiestak.

„Nie a nebudem ani s piatakmi zo Slizolinu,“ zopovedal Janusovu otázku a dodal Harry. Janusovi sa prekvapením rozšírili zreničky.

„Prečo?“

„Profesorka McGonagallová ma priradila ku Chrabromilu.“

V tej chvíli sa za seba Harry hanbil. Nebola to tak úplne pravda. Ale na rozdiel sa profesorka študentom za svoje rozhodnutia nezodpovedala.

„S tými hlupákmi?“ šokované skríkol Janus.

„Hlupákmi?“ spýtal sa rozčúlene Harry, no snažil sa udržať svoje pocity na uzde.

„No, máme krátky veršík pre každú z fakúlt,“ usmial sa afektovane Janus. „Samozrejme, ostatní náš pohľad na vec nezdieľajú, ale aj tak máme pravdu. Hovoríme že: „Bifľomor pre idiotov, Chrabromil za hlupákov, v Bystrohlave nafúkanci, v Slizoline pekní samci.“

(sorry, ale tu moje prekladateľské „ne“schopnosti opäť dosiahli hranicu...upravené aby sa to aspoň trochu rýmovalo: ak vás niekoho napadne čosi lepšie, kľudne napíšte svoju verziu a ja ju sem kľudne vložím..nič nemôže byť horšie ako môj výmysel o pol druhej ráno že :D pôvodná verzia ::: 'Hufflepuff for idiots, Gryffindor for fools, Ravenclaw for bigheadeds, Slytherin for cools.'":::)

„Netuším, kto to napísal, no Shakespeare to rozhodne nebol...“ (prek. pozn. tá sadla :D:D) pokrčil plecami Harry a upriamil svoju pozornosť na tanier. Snažil sa čosi zjesť, no nebolo to jednoduché.

Všimol si, že aj napriek tomu, že si ho všetci pri stole prezerali, nikto sa neodvážil niečo povedať. Videl, ako sa nepokojne vrteli a mrvili, cítil slová, ktoré zostali nevyslovené, no dali mu pokoj a za to bol v tej chvíli vďačný. Po večeri sa chystal nasledovať Slizolinčanov do žalárov, no kým sa stihol stiahnuť, zomlelo sa niekoľko udalostí. Prvou z nich bola Leah Moonová, piatačka z Bifľomoru.

„Zdar, Jan,“ pristúpila k jednému zo šiestakov. „Myslím, že ti mama zabalila do kufra moje brká a ja ich zajtra budem potrebovať. Mohol by si mi ich priniesť na raňajky?“

„Jasné, toto je moja sestra, Leah,“ predstavil ju Janus Harrymu, ktorý stál po jeho boku.

„Quietus Snape, rád ťa spoznávam,“ predstavil sa na oplátku Harry a usmial sa na ňu.

Leah sa začervenala, čosi si zamumlala popod nos, stočila sa na podpätku a odbehla preč.

„Čo si to hovoril o idiotoch?“ otočil sa Harry k Janusovi, ktorý sa taktiež začervenal a neodpovedal. Harry mal na jazyku ďalšiu ostrú poznámku, no v tej chvíli mu padol pohľad na študentov, ktorí ich práve obchádzali.

Jeden z nich sa k nemu otočil a zazrel.

Bol to Malfoy. Malfoy s diabolským výrazom v očiach a opovržlivým úsmevom na perách.

„Takže to ty si najnovší člen Snapovského klanu.“

Harry na to nič nepovedal, iba naňho chladne pozrel a túžil po tom, aby mohol byť kdekoľvek inde.

„Si potupou čistokrvných rodín...“

Harry si prekrížil ruky na prsiach.

„Čo tým chceš povedať, Malfoy?“ sykol rozčúlene.

„Oh, takže ma už poznáš,“ odvetil Malfoy. Harry sa fiktívne poriadne nakopol. Ako sa mohol tak pomýliť? „Zdá sa, že ti o nás milý otecko už povedal...“

Harry na to neodpovedal, len tam stál a čakal.

„Je naozaj škoda, že dedičom jednej z najstarších a nazaslúžilejších čistokrvných rodín bude polo-mukel.“

„Čo si to povedal, Malfoy?“ Harry sa k nemu naklonil „Polo-mukel je hanbou?“ sykol mu do ucha. „Čo by na to povedala ockova „modla? Čo myslíš, že by spravil keby to počul?“

V Malfoyovej tvári prebleskol náznak strachu a on odstúpil.

„Ty....ty...“

„Varujem ťa, Malfoy, ak nechceš umrieť predčasne, váž svoje slová...“

„Ako sa opovažuješ...“

„Si úbožiak, Malfoy. Myslíš, že ma týmto divadielkom zastrašíš?“

Ich krátky rozhovor prilákal pozornosť ostatných študentov. Malfoy sa zrazu rozhliadol, všimol si ako na nich všetci čumia, pokrčil plecami a poslednýkrát pozrel na Harryho.

„Ešte sme neskončili...“

„Skutočne, ale VÁŽNE sa ťa bojím...od strachu ani nezaspím,“ odvetil Harry posmievačne. Kdesi spoza neho sa ozval drsný smiech. Stál tam Janus a smial sa na odchádzajúcom Malfoyovi.

„Namyslený vypatlanec...“ povedal, keď bol Malfoy z dosluchu. „Myslí si, že má jeho rodina najčistšiu krv v Británii. A jeho otec je rovnaký idiot. V lete prišiel na návštevu správal sa ako keby bol sám Merlin...“

„Tvoji rodičia boli v Slizoline, však?“ spytoval sa Harry zvedavo.

„Mama áno. Otec chodil do Bystrohlavu...“

„A...a čo tvoja sestra?“

Janus pokrčil plecami.

„Je úplne iná. Je plachá a...no, skrátka sa líší.“

"Quietus?" Pristúpil k nim Snape. Janus zvážnel a profesora pozdravil. Ten sa na oplátku len mierne uklonil a položil ruku na Harryho rameno.

„Poď so mnou. Vy, pán Moon, choďte do klubovne. Blíži sa večierka.“

„Áno, pane,“ odvetil Janus a nasledoval svojich priateľov. „Dobrú noc.“

„Dobrú,“ usmial sa naňho Harry.

„Všetko v poriadku?“ spýtal sa Snape, keď konečne dorazili do obývačky v jeho komnatách.

Harry by bol rád odvetil ´áno´, no práve vtedy sa zachvel a zatočila sa mu hlava. Vykročil smerom k pohovke, no zatmelo sa mu pred očami.

„Harry, Harry, čo sa deje?“ podoprel ho Severus a privinul si ho k hrudi.

Harry mu nedokázal odpovedať. Namiesto toho si zaboril tvár do Severusovho habitu a uľavene si vydýchol. Cítil ako ho Severus zdvihol a uložil na pohovku.

„Ublížil ti niekto?“

Harry len pokrútil hlavou. Severus sa ďalej nepýtal, len ho pevnejšie objal až kým sa Harry neprestal chvieť.

„Myslím, že to bolo...príliš. Riaditeľov oznam, všetky tie pohľady, ohováranie, Slizolinčania a mimo to všetci tí ľudia neokolo...bál som sa, že sa ma niekto dotkne, spozná ma...nechcem tam ísť zajtra na raňajky.“

"Harry, my..."

„Quietus. Cením si, že ma voláš Harry, ale je to príliš nebezpečné. Prosím hovor mi Quietus aj keď riešime moje problémy.“

„Tak dobre, Quiet. Na raňajky ale musíme ísť do Veľkej siene. Teda, ja musím ísť určite.“

„Ja tam nejdem. Nechcem byť na ihlách hneď zrána.“

Severus na to nič nepovedal, iba Harryho utešujúco hladil po chrbte.

„Nenávidím moju sprostú slabosť...“

„Ty nie si slabý.“

„Nemôžem zakaždým utekať za tebou a pritúliť sa k tebe ako decko.“

„Mne to nevadí, Quiet."

"Ale mne áno!'

„Prestaň s tým. Nikto iný o tom nevie.“

"Je to smiešne..."

„Potrebuješ viac času na to, aby si sa so všetkým čo sa v lete udialo zmieril. Celé mesiace. Nie dni.“

„Ale už je to skoro mesiac!“

„Iba JEDEN mesiac.“

Harry radšej nič nepovedal a privrel pred svetom oči. Sedeli tam, pred prázdnym kozubom, celé hodiny. Keď si Severus všimol, že Harry zadriemal, vstal a odniesol ho do postele. On sám si šiel ľahnúť až oveľa neskôr. A keď sa po tretíkrát zobudil na to, ako sa Harry mrví a stoná, vzal si prikrývku a ľahol si k nemu. Stalo sa to po prvýkrát za posledných pár dní, keďže Harryho spánok bol čím ďalej tým pokojnejší. No zdalo sa, že táto noc bude opäť jedna z tých ťažších.

***************************************************************************

Harry ráno vstúpil do učebne transfigurácie a okamžite oľutoval rozhodnutie chodiť na hodiny s Chrabromilom. V tej triede sa cítil ako doma, no zároveň akosi čudne. Ako tam tak stál vo dverách s učebnicou v ruke, všetci naňho civeli.

Netušil, že to bude také ťažké. Také nepríjemné.

„Ahoj,“ ozval sa placho a nenávidel sa za to.

Nikto ho neodzravil. Všetci naňho len nepriateľsky čumeli.

Harry netušil, kde si má sadnúť a tak tam len stál vo dverách a cítil sa neuveriteľne hlúpo.

„Ech...myslím, že by som si mal niekam sadnúť,“ ozval sa. Na jeho prekvapenie sa ako prvý ozval Neville. Odpovedal Snapovmu potomkovi!

„To áno,“ povedal, no ani sa nepohol. Harry sa pozrel na svoje zvyčajné miesto...na Rona. Potom na Hermionu. Na Deana, Seamusa, Parvati. A na ich nenávistné pohľady.

„Čo tu chceš, Snape?“ ozval sa Ron, vstal a prekrížil si ruky na prsiach. „Čo si slepý? My NIE sme Slizolinčania!“

Harry sa zahľadel do očí svojho najlepšieho priateľa. Netušil čo robiť. Opäť sa mu zatočila hlava a keď sa k nemu Ron priblížil prišl mu vyslovene zle.

„Mám tu s vami transfiguráciu. S Chrabromilom,“ povedal chrapľavým hlasom. So všetkých síl sa snažil upokojiť svoje vnútrnosti.

Jeho slová vyvolali v triede pozdviženie.

„To ani náhodou,“ povedal Ron a schmatol Harryho za ruku. To bolo to najhoršie, čo mohol v tej chvíli urobiť. Harrymu z rúk vypadli jeho učebnice a on v panike odskočil nabok.

„NECHYTAJ sa ma!“ sykol na prekvapeného chlapca nahnevane, keď dokázal prehovoriť. Závrať ho prešla a zrazu sa cítil silný. „Nemáš právo mi rozkazovať, Ron.“

„Pre teba nie som žiadny ´Ron´, Snape,“ vyprskol rozčúlene chrabromilčan.

„Čo sa to tu deje?“ ozval sa hlas profesorky McGongallovej spoza Rona.

„Nič, madam,“ odsekol Ron, ustúpil o krok do zadu, naposledy na Harryho zazrel a vrátil sa na miesto.

Harry sa zohol a zdvihol svoje knihy zo zeme.

„Čo sa stalo, pán Snape?“ vypytovala sa profesorka.

„Len mi vypadli knihy...“ vystrel sa a pokojne sa na profesorku zahľadel. „Neviem, kam si mám sadnúť, madam.“

„Vedľa pána Weasleyho je voľno...“

„Ani náhodou!“ skríkol Ron. „To je Harryho...“

Harry sklonil hlavu a povzdychol si.

„Tak potom vedľa pána Longbottoma...“ pokračovala McGonagallová a postrčila Harryho smerom k voľnému miestu. Keď sa Harry usadil, premerala si triedu vážnym pohľadom. „Pán Snape bude chodiť na hodiny s vami. Prosím vás, pomôžte mu zvyknúť si na nové prostredie...“

Harry viac nevnímal. Prispôsobiť sa...to nebude také ľahké. Presne ako predpokladal.

***************************************************************************

Aritmancia...Nemohol si pomôcť, pri pomyslení na novú hodinu ho striaslo. Všetok voľný čas za posledný týždeň venoval štúdiu toho posraného predmetu aby na prvej hodine nevyzeral ako úplny idiot. Neskutočne sa potešil, keď zistil, že z Chrabromilských piatakov chodí na aritmanciu len Hermiona. Ale bol tu aj ďalší problém v podobe hodiny s Bystrohlavom. A nielen to, boli tam aj Nott s Malfoyom so Slizolinu. A opäť rovnaká dilema: nevedel kam si sadnúť. Ako tam tak stál vo dverách, všimol si, že naňho máva Nott.

„Hej, Quietus! Sadni si vedľa mňa,“ zvolal naňho.

Harry prikývol a keď sa k nemu blížil, uvedomil si, že sa s ním nikdy predtým ani len nerozprával. Nikdy. Aj napriek tomu, že vo štvrtom ročníku mali takmer všetky hodiny spolu so Slizolinom.

„Vďaka, Nott..."

„Nehovor mi Nott, kamoš. Volaj ma Ares alebo Ari, ako chceš,“ povedal a s očakávaním naňho hľadel.

„Tak dobre, Ares. Prečo vedľa teba nesedí Malfoy?“

„A prečo by mal...?“ spýtal sa prekvapene Ares.

„No, ste v tej istej fakulte...“

„To neznamená, že sme priatelia. Nemôžem toto rozmaznaného hajzlíka a jeho sprostých poskokov vystáť. Určite si si ich všimol: tých dvoch tučných...“

 „Hej,“ usmial sa Harry. Keď sa nad tým zamyslel, Ares nikdy nesedel spolu s ostatnými Slizolinčanmi. Vždy zostal mimo. „Vyzerajú, akoby ich chýbalo kolečko...“ pokračoval v konverzácii.

„No, aj dve,“ priznal a potom sa spýtal. „Prečo si nebol na čarovaní?“

„Mal som transfiguráciu.“

„Nechodíš na hodiny so Slizolinčanmi...?“

„Nie, mám ich s Chrabromilom.“

Ares nadvihol obočie.

„To je divné.“

Harry len pokrčil plecami.

"Hej..."

„Ale...aspoň nemusíš tráviť čas po boku ´Slávnej pätky´.“

„Koho tým myslíš?“

„Malfoya a tých, čo mu podliezajú: dvaja tuponi a dve dievčatá, Pansy a Millicent.“

„A čo...Zabini?“

„Je skôr samotár. Ako ja. Ale zatiaľčo ja mám čistú krv a Malfoyova pätka si na mňa nedovolí vyskakovať on je z muklovskej rodiny a večne mu robia zle. Hlupáci...“

„Malfoy sa ma včera snažil vyprovokovať.“

„Pretože si napoly mukel?“

Harry len prikývol.

„Áno, počul som čo si mu povedal. Rozprávali sa o tom na izbách dlho do noci...“ Nott zrazu zvážnel. „Mal by si viac vážiť slová. Nie je múdre o takých veciach hovoriť.“

Harry na to chcel čosi povedať, no v tej chvíli vošiel do triedy profesor.

Bola to VEĽMI dlhá hodina. Matematika a mystika. Náročné ale zaujímavé. Počas minulého týždňa sa mu Snape snažil vysvetliť základy tohto predmetu no prišlo mu to celé nezáživné a obával sa skutočných hodín. Ale teraz bol očarený.

Jeho nadšenie trocha opadlo, keď im profesor Vector na domácu úlohu zadal esej o prvočíslach a ich využití v dešifrovaní zakódovaných textov. Harry mal neblahé tušenie, že kvôli tomu bude musieť stráviť nejedno poobedie v knižnici.

Po hodine šiel spolu s Aresom do Veľkej siene na obed. Po obede spolu šli k Hagridovej chalupe.

Harry mal po ceste k Hagridovi tušenie, že sa čosi zomelie. Netušil ale čo sa má stať. Vtedy mu pohľad padol na Hagridovho psa spiaceho pri dverách.

Tesák. Usmial sa. Tesák v škole dlho nebol, Hagrid ho zjavne vzal so sebou. Vrátili sa len pred dvomi dňami a Harry ešte nemal šancu stretnúť sa s nimi.

Keď sa s Aresom priblížili, pes zodvihol jedno viečko a následne vstal.

Harry vedel, že niečo nie je v poriadku. Ale čo?

Onedlho to zistil.

Tesák vyštartoval priamo na Harryho. Harry sa potkol, vrazil do Aresa a obaja sa pod váhou loveckého psa zviezli na zem.

Cítil na svojej tvári čosi mokré.

Potom všetko stmavlo.

...

...

„Hej, kamoš, zobuď sa! No tak, preber sa!“ Harry počul ako naňho Ares odkiaľsi zhora zúfalo kričí. Neisto otvoril oči a videl ako pri ňom kľačia ustaraný Hagrid a prekvapený Ares.

„Som v poriadku...“ zastonal a posadil sa. Vtedy si všimol Hagridovu ruku ako sa blíži k jeho ramenu a strhol sa. „Prosím, nie...“ zamumlal.

Hagrid ruku okamžite stiahol.

„Hej, si v poriadku, chceš sa napiť?“ spýtal sa Nott a Harry prikývol.

„Ospravedlň Tesáka...Nikdy sa takto k cudzincom nespráva...Väčšinou je....ech....dosť zbabelý a plachý. Nechápem prečo na teba zaútočil...“

„Nezaútočil,“ povzdychol si Harry. „Len ma privítal, olízal...“

„Vážne? Čudné. Myslel som si...“ bľabotal Hagrid a vstal. Vystrel ruku k Harrymu aby mu pomohol na nohy, no potom si spomenul a znovu ju stiahol.  „Myslím, že by si mal ísť do nemocničného krídla...“ povedal.

„Nie, budem v pohode,“ odvetil Harry. „Iba...som sa toho psa zľakol.“ Áno, to bolo len polovičné klamstvo. Mohol za to Tesák. A za tú druhú polovicu mohol Nott. Alebo skôr jeho dotyk.

Harry sa pozviechal, pristúpil k natešenému psovi a poškrabal ho za ušami.

"Tak vidíš."

„Takže ty si syn profesora Snapa, čo?“ ozval sa opäť Hagrid.

„Áno,“ jednoslovne odpovedal Harry. Bol si istý, že naňho bude polobor hľadieť s rovnakým odporom ako všetci ostatní.

„Podobáš sa skôr na jeho brata, povedal ti to už niekto?“ No nezdalo sa, že by sa Hagridovi hnusil. Práve naopal.

 „Áno. Hovoria to všetci. Aj mená máme rovnaké,“ dodal Harry sarkasticky. Zdalo sa však, že Hagrid jeho sarkazmus prepočul.

„Takže aj ty si Quiet?“

"Quiet? Tak mi hovorí len Seve...môj otec.“

„Prepáč, kedysi som tak volal tvojho brata.“

„Poznal si ho?“ vyzvedal Harry.

„Áno. Dalo by sa povedať, že sme boli...priatelia. Už som tu robil, keď došiel do školy. Mnohokrát za mnou prišiel Väčšinou aj s tvojím otcom. Milovali zvieratá a tie mali rady ich...asi tak, ako v tvojom prípade.“

Harry si povzdychol a pozrel na Tesáka.

Tesák ho neprivítal preto, lebo bol ako jeho otec alebo Severus. Privítal ho, lebo je Harry Potter, chlapec, ktorého pes už pozná. Harry sa striasol pri pomyslení na svojho krsného otca. Našťastie Sirius nie je skutočný pes. Je len animágus.

Ale predstava, že sem Severus chodil k Hagridovi na návštevy bola...čudná. Harry si spomenul na prvý ročník v Rokforte, keď ho podozrievali z toho, že chce ukradnúť Kameň mudrcov. Hagrid ho vtedy bránil. Hagrid vždy stál na jeho strane. Dokonca by sa mohlo zdať, že si Hagrid Severusa obľúbil. A to bolo ešte zvláštnejšie.

„Myslím, že prišiel čas začať hodinu, pán Snape,“ vytrhol ho zo zamyslenia Hagrid.

„Pane...ech...myslím, že ma môžeš volať Quiet...teda ak chceš.“

Polobor sa naňho usmial.

„Žiadne také. Hovor mi Hagrid.“

„Okej. Ďakujem.“

Keď kráčali smerom k ostatným, Harrymu sa podarilo upokojiť. Ale keď sa k nim pridali, Harry si uvedomil, že teraz bude musieť dve hodiny znášať oboch: Rona aj Malfoya...

„Cítiš sa lepšie?“ ozval sa spoza Harryho Ares. Harry sa otočil a Ares mu podal pohár vody.

„Áno, oveľa lepšie,“ usmial sa Harry a vzal si od neho ponúknutý pohár.

„Stalo as niečo?“ vložil sa do toho Malfoy.

„Nič, čo sa týka teba. Odpáľ,“ odsekol Harry.

„Hej, Snape, nemusíš sa hneď rozčuľovať...videl som ako si tam odpadol.“

Jeho podliezači zachechtali.

„Daj mi pokoj, Malfoy.“

„Teraz si veríš, čo, Snape? Je to kvoli tvojmu tatkovi? Ako učiteľ si obráni svojho milovaného synčeka, ktorý k nemu každú chvíľu beží s plačom...“

„Ešte niečo, čo chceš o mojom otcovi povedať, Malfoy? Ale daj si pozor, teraz nie si doma,“ zazrel naňho Harry a otočil sa mu chrbtom. Ich rozhovor bol tlmený a Harry si bol istý, že ho nikto nezačul. A určite nie Ron, s ktorým sa teraz ocitol tvárou v tvár.

„Vidím, že si rýchlo zapadol, Snape. Prečo sa nepridáš ku svojej fakulte? Ockovej fakulte?“

Harry mal čo robiť, aby sa v tej chvíli neuškrnul. Pomyslenie na Snapa ako jeho otca mu už neprišlo neprirodzené, ale že by ho volal ´ocko´? To ťažko. Nie. Severus bol hocičo, ale nie ocko.

„On do Slizolinu nepatrí, čo si nepočul riaditeľa, Weasley? Nikam ho nezaradili, tak mu nehovor, že je Slizolinčan,“ zastal sa ho Ares.

„Do toho ťa nič, Nott. Alebo brániš spoluvinníka,“

„O čo ti ide?“

„Viem o istých ech...“ usmial sa aektovane, „preferenciách...tvojho ocka...“

Ares sa na Rona len nechápavo pozrel. Harry ale znervóznel a takmer sa nezmohol na slovo.

„Ako sa opovažuješ...“

„Videl som dôkaz...“

Minulý rok na ošetrovni...áno, ale vtedy si mysleli, že je Snape špión pre riaditeľa...Nie. Toto nedávalo zmysel.

„Tvoj otec pracuje na Ministerstve. Určite ti povedal o jeho....dovolenkových zážitkoch.“

„Zaslúžil si to, Snape. Všetko, čo sa stalo si zaslúžil.“

Proti tomuto argumentu sa nedokázal brániť. To isté hovoril Snape.

Harry nervózne zaťal päste. Ale vtedy sa ozval Ares.

„Naozaj netuším o čom tu vy dvaja točíte. O čo ide?“

„Hádam tu nebudeš predstierať, že o ničom nevieš! Nebuď smiešny, Nott!“ zvolal Ron, čím privolal pozornosť ostatných študentov. Ron sa začervenal a stíchol.

Harry cítil ako ho ktosi chytil za ruku. Zabránil triaške, ktorá sa ho zmocňovala a pozrel na Notta, ktorý stále užasnuto stál vedľa neho.

„O čo ide, kamoš? O čom to hovoril?“

Harry sa snažil prehltnúť, no v ústach mal sucho ako na púšti a hrdlo mal stiahnuté. Nott naozaj nič netušil. A..prečo by to mala byť JEHO úloha povedať mu o jeho otcovi? To mu má akože povedať ´tvoj otec je smrťožrút´, alebo čo?

Povzdychol si a tlmene šepol.

„Myslím, že predpokladá, že sú všetci Slizolinčania, ech....že všetci pracujú pre Veď-Vieš-Koho,“ takmer vyslovil Voldemortvovo meno. „Ako napríklad tvoj otec. A môj.“

„Parchant...“

„Iba trúchli,“ povedal Harry a pozrel na svojho niekdajšieho priateľa. Fyzicky bol tak blízko...len niekoľko metrov, .ale v každom inom zmysle si boli na míle vzdialení. A možno ani nedostane šancu znovu si k nemu nájsť cestu a spriateliť sa s ním.

Po hodine si Harry na chvíľu sadol k Tesákovi. To, že si Hermiona sadla vedľa neho si všimol až keď prehovorila.

„Prosím ťa, prepáč Ronovi jeho chovanie. Je príliš smutný na to, aby na veci hľadel z tej správnej perspektívy. Tvoj otec si nezaslúžil nič, čo si prežil v zajatí Veď-Vieš-Koho...“

„Prečo si to myslíš?“ prerušil ju nečakane Harry.

„Nie som si istá...ale videla som ho na pohrebe a aj večer predtým...nie je taký za akého ho študenti väčšinou považujú.“

Takže si čosi všimla. A nebolo žiadnym prekvapením, že to Ron nepostrehol.

Harry Rona občas nenávidel za jeho predsudky a uponáhľané názory.

Nie, nešlo o Severua. Jednalo sa oňho. A to predstavovalo prekážku, ktorú tak skoro nepreskočí.
Poslední komentáře
13.09.2010 19:00:42: bezvadná povídka, už se těším na pokráčko :-)
07.09.2010 20:10:26: Moc děkuji za kapču, začíná ser nám to pěkně rozjíždět, Nott mne velice dobře překvapil a jsem zvěda...
07.09.2010 19:01:26: Skvelá poviedka je niekde aj po anglicky? Lebo som nenašiel nikde. Ak by bola bol by som vdačný za o...
01.09.2010 18:24:22: P.S.: Tak odkaz na originál není nutný, již jsem ho našla. smiley${1}
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.