...

HP-Zhodiť okovy

Kapitola štvrtá: Bráň sa!

Taaak :D som na seba celkom hrdá, že som to nakoniec doprekladala :D a vám ďakujem za to, že ste ma k tomu "dotlačili"..resp. ja som sa k tomu dotlačila aby som vás potešila..no a dokázala som si, že to ide. aj keď ten preklad asi nie je úplne najlepší, musela som si s tým švihnúť, keďže mám dnes ešte kopu iných povinností a mnoho z nich do školy. Tak dúfam ospravedlníte chybky, ktoré sa tam určite vyskytnú a potešíte ma nejakým tým komentíkom? za túto poviedku vás hlasovalo zhruba 50 tak by ste sa na niečo mohli zmohnúť, no nie? Kapitolku tentokrát venujem  IANTHE :D hh tak vďaka, že ste to tu so mnou a mojou neschopnosťou vydržali a prajem vám pekné čítanie .D a ja sa idem pustiť do roboty pp :-)

„Viem, čo sa stalo pred staroslivosťou o čarovné zvery.“ Týmito slovami prerušil Snape Harryho keď sa večer konečne stretli v jeho obývačke a on práve čítal posledné strany svojho románu.

Harry si povzdychol a tvrdohlavo upriamil pohľad na knihu vo svojom lone. Vyhýbal sa Severusovým očiam, nechcel znovu priznať svoju slabosť...

„Quiet?“ oslovil ho vážnejším tónom. „Pozri sa na mňa.“

Harry si odfrkol a zhlboka sa nadýchool. Potom váhavo zodvihol pohľad.

„Čo presne sa stalo?“

„Ako si sa o tom dozvedel?“ odpovedal mu otázkou Harry.

„Povedal mi o tom Hagrid.“

Takže Hagrid. Mal si uvedomiť, že o tom Severusovi povie.

„Vy dvaja ste priatelia?“ spýtal sa otázku, ktorá mu po hlave behala už niekoľko hodín. Jeho druhotným cieľom bolo odkloniť tému od dnešného poobedia.

„Nie, ale Quietus sa s ním priatelil. Moji priatelia boli všetci len so Slizolinu.“

„Ale...Hagrid mi povedal, že ste k nemu chodili obaja...“

„Áno, navštívil som ho mnohokrát, ale nemyslím, že by sme boli priateľmi. Vždy som sa viac zaujímal o čarovné zvery a rastliny pre moje elixíry...ale neodpovedal si mi na otázku. Čo sa stalo?“

Ocitol sa v slepej uličke. Teraz už musel odpovedať.

„Tesák, Hagridov pes, ma spoznal a privítal tak ako vždy. Vyskočil na mňa a ja som stratil rovnováhu, drgol do Aresa a obaja sme spadli na zem. Vtedy....som ten pocit nedokázal zniesť.“

„Jeho dotyk?“

„Áno. Stratil som vedomie.“

Severus sa postavil a začal sa pred kozubom bezmyšlienkovito prechádzať z jednej strany na druhú.

„Toto musíme vyriešiť.“

„Myslím, že v tomto prípade pomôže len čas...“

„Možno máš pravdu. Prečo si po hodine neprišiel za mnou?“

„Robil som úlohu a potom som šiel do knižnice.“

„Úlohu?“

„Ide o Arithmanciu. Stále s ňou mám problémy,“ povedal Harry a keď videl, ako mu chce Severus skočiť do reči rýchlo pokračoval, „a nie, teraz tvoju pomoc nepotrebujem, Severus. Sedel som nad tým cele poobedie.“

„A pochopil si to?“

„No, bola tam jedna definícia využitia prvočísel v starovekom rozklade...“

„Poď, pozrieme sa na to.“

Harry otvoril svoju učebnicu a vybral pergamen so svojími výpočtami. Severus si k nemu prisadol a spoločne prečítali a prepočítali všetky problematické pasáže...

Bola skoro polnoc keď nakoniec šli do postele.

„Ešte že som ti povedal, že s tým nepotrebujem pomoc,“ zamumlal Harry do vankúša. Severus sa zachechtal.

„Ale teraz tomu už rozumieš, nie?“

„Áno,“ zývol Harry. „Ale vieš čoho sa teraz obávam?“

„Zajtra mám dvojhodinovku elixírov so slizolinčanmi a profesorom Snapom..a to hneď po raňajkách.“

„Ani mi o tom nehovor. Ten uslizený kretén.“

„Strhávam Chrabromilu päť bodov Potter, dýchate príliš nahlas. A ďalších 10 bodov za to, že Grangerová podvádza a 50 za Nevillov vybuchujúci kotlík.“

„Ako vidím, drzosť ťa ešte neopustila.“

"Oh, prepáč, ja som to tak nemyslel..."

***************************************************************************

Keď Harry vošiel do učebne elixírov, musel riešiť už dobre známy problém: kam si sadnúť. Ares v elixíroch sedel s Blaisom a tak bolo jediné voľné miesto pri Nevillovi.

Ale sadnúť si vedľa Nevilla bolo príliš nebezpečné. A tak stál vo dverách a čakal. Nemusel čakať dlho, o niekoľko minúť sa dvere o ktoré sa opieral s treskom otvorili a Snape vrazil priamo do neisto tam stojaceho Harryho.

„Prečo stojíš vo dverách?“ spýtal sa hnevlivo.

„Neviem, kam si mám sadnúť...“ zamumlal Harry zahanbene.

Pozreli jeden na druhého a Harry videl, že Snape pochopil jeho dilemu.

„Choď si sadnúť k Longbottomovi,“ povedal a postrčil ho smerom k voľnému miestu.

Všetci v učebni na nich vyjavene civeli. Po prvýkrát videli profesora elixírov ako sa správa ako každá iná ľudská osoba- dokonca sa ani nemračil. Harrymu odľahlo, usmial sa, prikývol a šiel si sadnúť. Keď kútikom oka pozrel na Nevilla, videl aj jeho užasnutý výraz. To vedľa neho naozaj sedí Snape? No, na inej hodine to dokázal pochopiť. Ale na elixíroch?

Harry sa k nemu otočil a usmial sa.

„Ahoj, Nev...er...Longbottom.“

Neville stuhol. Nezmohol sa ani na slovo.

„Otvorte si učebnice na strane 12 a vypíšte si poznámky. Ja zatiaľ napíšem prísady dnešného elixíru na tabuľu. Keď skončíte s poznámkami, začnite ho pripravovať.“

Tón akým to povedal bol všetkým dobre známy, no predsa na ňom bolo čosi iné. Chýbal mu chlad a nevraživosť...A Snape sa vôbec nemračil, afektovane neuškŕňal a neznel doknco ani zatrpknuto. Harry bol naopak veľmi nervózny, keď si vypisoval poznámky z učebnice. O tom, že svojou neschopnosťou Severusa strápni vôbec nepochyboval. A to nehovoriac o Nevillových úžasných schopnostiach...

Keď konečne začali s elixírom, jeho nervozita dosiahla nový vrchol. Sotva dýchal a triasli sa mu riky. A vôbec netušil v akom poradí pridávať prísady do kotlíka, či vôbec ako ich pokrájať. Vedel len jedno, a to, že elixír v konečnej fáze mal byť sýtomodrý. Ten ich bol však čím ďalej tým nechutnejšie oranžový.

„Zabudli sme tam dať šalviu,“ ozval sa z ničoho nič Neville.

„Šalviu?“ zamračil sa Harry. „Tú som tam predsa dával.“

"Kedy?"

„Neviem,“ šepol a zmätene pozrel na Nevilla.

„Tak potom...možno že máme pod kotlíkom príliš malý plameň.“

Harry pokrčil plecami.

„Skúsim to trochu viac zohriať,“ povedal Neville, otočil sa ku kotlíku a prehrabol uhlíky pod kotlíkom.

Z tých vyšľahli plamene. Elixír v kotlíku začal vrieť.

„Myslím, že to stačí,“ preglgol Harry po niekoľkých minútach.

„Hej,“ súhlasil Neville, namieril prútik na plamene a zamumlal zaklínadlo. Oheň tým však nezahasil, práve naopak, ešte ho tým podnietil.

„Neville,“ vyskočil Harry zo stoličky a aj on vytiahol prútik. „Choď odtiaľ preč, rýchlo!“

Na to však nebol čas. V tej chvíli totiž kotlík vybuchol. Harry Nevilla schmatol a odstrčil ho z dosahu tekutiny. Obaja spadli na zem, no Harrymu sa tentokrát podarilo vyhnúť sa Nevillovi a tak neodpadol. Ale ak Severus...

„Quietus, čo má toto znamenať?“ Kútikom oka videl, ako nad ním stojí jeho rozzúrený strýko. Vedľa neho sa Neville triasol od strachu. Harry pozrel na svojho kamaráta, potom na Severusa a povzdychol si.

„Vybuchol nám elixír,“ poznamenal vecne. V tvári mal skoro rovnako neurčitý výraz ako Severus (trénoval ho pred zrkadlom celé hodiny, no ešte stále mu k dokonalosti čosi chýbalo).

„To vidím. Čo to zapríčinilo?“ Severus sa hneval. Bol zúrivý. Povedať mu pravdu by pravdepodobne nebolo to najlepšie riešenie.

„Ehm...“ Harry nevedel, čo robiť. Ak by Severusovi povedal o Nevillovej neschopnosti zahasiť oheň prišiel by chrabromil minimálne o 10 bodov a Neville by si odpykal minimálne mesiac po škole...“Prehrabol som uhlíky. Asi som tým zvýšil intenzitu plameňa...“ preglgol a neodvážil sa pozrieť Severusovi do očí. Cítil ako sa vedľa neho Neville strhol.

"Naozaj?"

Harry len prikývol s pohľadom upretým na zem.

„Strhávam Chrabromilu desať bodov za to, že ťa pán Longbottom nevaroval a ty si odpykáš trest s Filchom.“ Zvrtol sa napodpätku a zamieril ku katedre, ale ponad plece im prikázal: „A upracte to tu kým ostatní dokončia svoje elixíry. A to HNEĎ!“

Harry prekvapene vyskočil na nohy a pozrel na Nevilla, ktorý si čudným pohľadom premeriaval jeho i Snapa a očividne netušil, čo si o tom celom má myslieť.

„Pán Longbottom, to vám to musím zopakovať? Upracte to!“

Harry počul ako sa Malfoy zachechtal a Rona, ktorý sa snažil zbaviť sa zbytkov z výbuchu na svojej lavici a stoličke, ako si nervózne mumle popod noc. Občas hodil očkom po Nevillovi, ktorý sa ešte stále nespamätal. Snape- ktorý kvôli nemu klamal. Neveril, že sa to skutočne stalo.

Kým oni upratovali, zvyšok triedy dokončil svoje elixíry až kým ich Snape na konci hodiny nepustil.

„Quietus, na slovíčko,“ ozval sa Severus spoza svojho stola, keď všetci vychádzali z triedy.

„Áno?“ Harry nechcel aby sa Severus dozvedel čo sa naozaj stalo. Ten sa na to našťastie nepýtal a on mu tak nemusel klamať, no v jeho tvári sa zračilo sklamanie.

„Najprv ti zariadim ten trest s Filchom a potom po večeri prídeš sem a skúsiš ten elixír ešte raz. Pochopil si?“ oznámil mu chladným tónom.

„Prečo musím mať trest s Filchom?“ spýtal sa Harry s nevinným pohľadom. „Radšej by som bol s tebou alebo s Hagridom...“

Nechcem aby si študenti mysleli, že ťa uprednostňujem. Nie si členom fakulty takže ti nemôžem strhnúť body ja ani ostatní učitelia. Takže si dávaj pozor: tvoje tresty budú o čosi vážnejšie.“

Harry prevrátil očami.

„Nádhera,“ zašomral a vyšiel z učebne.

Chodba, ktorá viedla z učebne bola prázdna a tmavá. Harry na chvíľu zastal, spomínal. Predtým sem chodil vždy nervózny a naštvaný. V mysli sa mu odohrávali situácie z minulosti. Snape ako naňho kričal, ako ponižoval Nevilla, ublížil Hermione a uprednostňoval svojich Slizolinčanov. Spomínal na tie chladné nenávistné pohľady...a teraz sa všetko zmenilo. Zo Snapa sa stal Severus, nenávisť sa zmenila v starostlivosť, nervozita v clivosť a temné podzemie v jeho nový domov.

Je pravda, že Snape zmenil svoje správanie len k nemu. Harry ho počas hodiny sledoval a prišiel k záveru, že zostal takmer rovnaký: stále sa posmieval práci Chrabromilčanov, chválil Slizolinčanov. Jediný rozdiel bol v tom, že oproti minulosti, tentokrát Harryho ignoroval- a dokonca aj Nevilla. Áno, Severus sa nezmenil- bol stále slizký, zlomyseľný, malicherný, predpojatý a plný predsudkov- čím sa v nemalej miere podobal Siriusovi a v istom zmysle dokonca i Ronovi, ktorý...

"To si urobil naschvál.“

...mal predsudky voči svojmu niekdajšiemu priateľovi a teraz naňho čakal v opustenej chodbe aby sa s ním mohol pohádať. Harry sa k nemu otočil.

„Čože?“ spýtal sa zmätene.

„Ten elixír si pokazil len kvôli tomu, aby mohol Snape strhnúť body Chrabromilu.“

Harry cítil ako sa v ňom zdvíha vlna hnevu.

„Pokazil? Čo? Ja ne...“ začal, no Ron ho prerušil.

„Tak prečo si to potom povedal Snapovi? Nehovor mi, že si sa zastával Nevilla.“

„A prečo nie?“ spýtal sa Harry arogantne. „Čo ak som sa ho chcel zastať? Nechaj ma na pokoji, staraj sa o seba.“

„Počúvaj, Snape,“ sykol naňho Ron cez stisnuté zuby. „Neviem na čo sa tu hráš. Prečo si mi povedal, že súcítiš s mojou stratou. Prečo si na hodinách s nami. Prečo si sa zastal Nevilla. Prečo sa snažíš spriateliť s Hagridom. Ale nezabúdaj, že ja ti nikdy nebudem veriť. Nikdy!“

Harry preglgol. Bolo toho naňho príliš veľa.

„Chápem,“ vysúkal zo seba, prešiel okolo Rona a zamieril do učebne obrany proti čiernej mágii.

Takže Ron mu neuverí. Ron mu nikdy nedá šancu. Stratil ho. A nebude ho môcť získať späť.

Bolo to...zlé. Bolelo to. A na vine bolo to tajnostkárstvo. Opäť zastal. Všetko mu povie! Bude môcť prestať predstierať! Chcel Rona späť, jeho priateľstvo a... Ale nie. Nie pretože mu v tom zabráni strach z ďalšieho mučenia. Neujde pred tým, že je skutočne Snapov synovec a teraz na vlastné oči videl ako ho Ron nenávidí. A Ron...ho už raz opustil v oveľa vážnejšej situácii ako bola táto, vo chvíli keď potreboval pomôcť. Keby mu povedal, že je Harry Potter...lenže je ním ešte stále? Kým v skutočnosti je? V mysli mu zavládol zmätok.

Harry sa posadil na schody.

Bol Hary Potter. Ale nebol syn Jamesa Pottera. Je Snape. Nie je ani Severusov syn, ale nebol si istý tým, že by to Ron dokázal odlíšiť. A keby aj áno, bol stále Snape a nie Potter a to by preňho bolo dosť na to, aby ho nenávidel.

A bude lepšie ako ho Ron bude nenávidieť za to, že je Quietus Snape ako keby ho nenávidel ako Harryho Pottera, syna Quietusa Snapa a synovca Severusa Snapa, pomyslel si Harry.

No nebolo to príjemne pomyslenie.

Cítil ako sa mu v kútikoch očí zhromaždili slzy. Nie! Nemôže plakať a ukázať svoju slabosť! Frustrovane zovrel dlane v päste a vstal.

Obrana proti čiernej mágii.

Príde neskoro.

A dostane ďalší trest. Striasol sa.

Jeho život by bol jednoduchší keby si bol vybrasl Slizolin. Či dokonca aj Bystrohlav. Teraz musel znášať nenávisť Chrabromilčanov a následky svojho oneskorenia. Odolal túžbe ísť rovno do Severusových komnát, zavrieť sa tam a nikdy nevyjsť von. Namiesto toho začal metodicky ukladať jednu nohu pred druhú.

Príde neskoro. Príliš neskoro.

Dva tresty za jeden deň. Úžasné. Quietus Snape, člen rodu Snapov, bystrých a prefíkaných Snapov, ktorý nedokázal pripraviť elixír, nebol schopný prísť včas na hodiny. Nehovoriac o iných neschopnosiach, ako napríklad zniesť dotyk a pravidelne spať a jesť.  S roztrasenými nohami sa oprel o stenu. Nechcel aby tento deň pokračoval.

Quietus, si v poriadku?“ ozval sa ktosi spoza neho.

Bol to riaditeľ.

„Idem neskoro na hodinu obrany,“ povzdychol si Harry. „A..ja nechcem...“

Dumbledore sa naňho súcitne pozrel.

„Pôjdem s tebou a ospravedlním tvoju nedochvíľnosť, čo povieš?“

To bola prvá pozitívna správa tohto dňa.

„Ďakujem vám, pán riaditeľ.“

"Niet za čo."

Spoločne vykročili smerom k učebni.

„Ako sa ti darí?“ prelomil ticho Dumbledore.

„Nie je to bohviečo,“ povedal utrápene Harry. „Zdá sa, že všetky moje rozhodnutia boli v niečom mylné.“

"Čo tým myslíš?"

„To, že nepatrím do žiadnej fakulty, že chodím na hodiny s Chrabromilom...“

„Tie rozhodnutia si neučilin len ty. A toto je len druhý deň školy, Quietus. Uvidíš, že sa to zlepší...“

"V to môžem len dúfať."

Aj napriek Dumbledorovej prítomnosti nebol príchod na hodinu nič moc. Harry videl ako sa naňho hnevajú študenti ako aj profesorka a zamieril k Nevillovi hneď čo to šlo. Na nikoho nepozrel, otvoril svoju učebnicu, vzal si do ruky brko a začal prepisovať poznámky z tabule.

Odtiaľ to šlo dolu kopcom. Pani Figgová hovorila ho štítoch a obranných zaklínadlách, obranných technikách a taktike počas čarodejníckeho duelu...Tá istá pani Figgová, u ktorej zopárkrát strávil poobedie a ukazovala mu fotky jej milovaných mačiek, ktorej Dudley zlomil nohu, tá stará a možno tak trochu senilná žena- ktorá im teraz vysvetľovala kúzla, taktiky, a hovorila o temných mágoch...a nebola dokonca ani veľmi stará, vyzerala tak na štyridsať. Bolo to čudné a Harry sa nedokázal sústrediť. Občas vzhliadol a snažil sa vnímať čo hovorí, no nakoniec vždy uprel pohľad na svoje chaotické poznámky.

Všetko bolo divné. Celý jeho život.

„...a budete sa učiť aj o týchto zaklínadlách. Mnoho z nich nie je zahrnutých vo všeobecnom obsahu hodín, ale ja vás ich aj tak naučím. Existujú dva základné druhy obranných štítov...“

Všetci dávali pozor, dokonca aj Neville, iba Harry sa nevedel sústrediť.

Zaklínadlá, štíty...a na čo to človeku je, keď nemá prútik, ktorým by sa mohol brániť? Keď sa ocitne obklúčený v kruhu nepriateľov celkom sám? Aké kúzlo je dosť silné na to, aby si zachránil holý život?

Keby poznal nejaké obranné zaklínadlo keď stál pred Voldemortom...ale načo by mu to bolo, keď musel jeho kliatby znášať bez akejkoľvek nádeje na obranu?

"Poprosím vás, pn Thomas..."

Harryho vytrhol z myšlienok hlad profesorky Figgovej a videl ako sa Dean postavil oproti nej s prútikom v ruke.

„Zaklínadlo nazývame Clipeus, po malom okrúhlom štíte, ktorý využívali Rímksi vojaci.  Je jedno z najjednoduchších. Ale musíte si pamätať, že vás obráni len proti podobne jednoduchým kúzlam. Ako napríklad proti Tarantallegra (pozn. prek. : to keď vám tancujú nohy). Tak teda, pán Thomas, pošlite na mňa práve toto kúzlo.“

Dean prikývol, zaujal klasický duelantský postoj a namieril prútik.

„Tarantallegra!“ skríkol Dean o zlomok neskôr pani Figgová hlasným hlasom vyslovila:

"Clipeus!"

Vzduch okolo profesorky zavibroval a kúzlo okamžite zmizlo. Profesorka na Deana kývla hlavou.

„Môžete si ísť sadnúť, pán Thomas. Takže? Postrehli ste niečo dôležité?“

Samozrejme, bola to Hermionina ruka ktorá do vzduchu vystrelila ako prvá.

"Slečna Grangerová?"

„Štít kúzlo neodrazil, absorboval ho.“

„Veľmi dobre, slečna Grangerová. 5 bodov pre Chrabromil. Ešte niečo?“

V triede zavládlo ticho. Harry sa rozhliadol po ostatných, no nikto ruku nezdvihol. Tlmene si odkašľal a opatrne zdvihol ruku.

Profesorka sa k nemu otočila. Mala hnedé očí, mnohokrát svetlejšie od radosti keď rozprávala o svojich mačkách, no tie boli teraz chladné a Harry v nich zahliadol odpor. Zachvel sa.

"Pán Snape?"

„Prútik ste namierili na seba.“

Profesorka tam chvíľu len nehybne stála, potom prikývla.

„A viete mi povedať prečo?“ spýtala sa, ale jej tón bol podobný skôr niekomu zo španielskej inkvizície než profesora na Rokforte.

„Myslím, že štít môžete namieriť kam chcete. Aj na inú osobu ak na ňu namierite prútikom.“

„Dobre. 5 bodov pre Chrabromil.

Harry na ňu prekvapene pozrel.

„Ale..pani profesorka, on nie je z Chrabromilu!“ ozval sa Ron pohoršene. Harry sa k nemu otočil a videl ako zlostne máva rukami.

„Svojim neskorým príchodom narušil beh tejto hodiny. Myslím, že si Chrabromil zaslúži malé odškodnenie.“

Harry sa začervenal. Skopol pohľad na lavicu a až do konca hodiny ho neupriamil nikam inam. Bola táto žena tá istá pani Figgová, ktorú poznal z Privátnej cesty? Tá milá stará pani?

Skvelé. Dumbledore sa rozhodol povedať učiteľskému zboru o Severusovej minulosti a on teraz musel znášať následky.

Nenávisť. Nenávisť v očiach jeho profesorky.

Do konca hodiny neprehovoril. Len ta ticho sedel a robil si poznámky. Keď sa s ním Neville snažil rozprávať Harry ho umlčal pohľadom a na konci hodiny bol prvý kto vyšiel z triedy.

Herbológiu mal s Bifľomorom. Dopekla! A po obede bude mať Čarovanie s Flitwickom.

Harry prinútil svoje zrádne nohy k tomu aby kráčali ku skleníkom a odolal túžbe vyhľadať Severusa v podzemí. On mal tiež hodiny, ktoré musí odučiť a nemože sa teraz venovať jeho hlúpym problémom. Musí im čeliť. Je dosť silný na to, aby to zvládol. Nezuteká.

„Hej, Sn...ech..počkaj na mňa, prosím!“

Harry zastal, keď k nemu spoza neho doľahol známy hlas. Hermionin hlas.

„Čo je?“

„Pozri, myslím si, že sa k tebe Figgová správala veľmi nespravodlivo,“ vysvetlila. „neviem prečo, ale správala sa...čudne.“

Harry pokrčil plecami ale v mysli bol Hermiona vďačný za to, že sa odvážila prehovoriť aj napriek pohľadu, ktorým si ich Ron premeriaval.

„Môžeš ma volať Quietus,“ povedal jej. „A je mi to jedno. Nie je prvá ani posledná kto ma nenávidí za to, že je profesor Snape môj otec.“

Hermiona sa zapýrila.

„Áno, Ron robí to isté...“

„A nie je sám. Takže? To je všetko, čo si mi chcela povedať?“

„Ja...len som ti chcela povedať že...skús tomu dať trochu času a nepochybujem o tom, že ťa nakoniec budú akceptovať.“

„O kom hovoríš?“

„O všetých. O študentoch, učiteľoch. Zvyknú si na predstavu, že má profesor Snape syna a že jeho syn nie je jeho kópiou.“

Harry sa zatrpknuto zasmial.

„Možno, a možno nie. Som si napríklad celkom istý, že Weasley sa nikdy nepovznesie nad môj rodokmeň a to nie je moja vina. Na druhej strane mi neprekáža ak si myslia, že som ako môj otec,“ povedal dosť nahlas na to, aby ho poču aj Ron. Červenovlasý chlapec sa strhol.

Hermiona si ho premerala a prikývla.

„Máš pravdu. Nesadneš si ku mne na Herbológii?“ spýtala sa, ugnorujúc Rona, ktorý začal okamžite protestovať.

Harry pokrútil hlavou.

„Nie, choď s Ronom. Ja si rád sadnem s Nevillom,“ a keď začala Hermiona namietať dodal, „myslím to vážne.“

Ešte naposledy sa nevraživo pozrel na Rona a počkal na Nevilla, krorý kráčal za nimi.

„Ďakujem, Quietus,“ povedal Neville a zoširoka sa naňho uškrnul.

Harry si povdychol a naoko podráždene sa spýtal: „A za čo?“

„Za to, že si ma zachránil.“

„Zachránil?“ usmial sa Harry. Samoztejme vedel za čo mu Neville ďakuje. „To je trochu prehnané, nemyslíš?“

„No, ja a tvoj otec...nevychádzame práve najlepšie,“ povedal vážne. „A väčšinou sa do mňa na elixíroch naváža...“

„Obaja sme spravili chybu. A ani neviem akú,“ prerušil Harry červeného Nevilla. „A myslím, že ty si z toho vyviazol ľahšie než ja...“

„Poznáš Filcha?“ spýtal sa Neville pobavene.

„Samozrejme. Prišli sme sem pred dvomi týždňami.“

Keď vošli do skleníka, Harry okamžite zbadal Janusovu sestru, Leah. Rozprávala sa s iným dievčaťom z Bifľomoru, s Hannah.

„Ahoj, Leah,“ usmial sa na ňu Harry. Ona sa začervenala, otočila sa mu chrbtom a predstierala, že si prezerá osušenú rastlinu na stole. Hannah sa k nej sklonila a o chvíľu neskôr sa obe dievčatá chichotali.

Harry s Nevillom na seba len nechápavo pozreli. Potom Harry pokrčil plecami a prešiel k prázdnej lavici. O chvíľu sa k nim pridali dvaja Bifľomorčania: Ernie a Justin. Boli tak zabratí do rozhovoru, že si Harryho najprv nevšimli až kým profesorka Sproutová neprivítala celú triedu a Quietusa Snapa osobne. No ich reakcia bola vskutku zábavná: Erniemu sa rozšírili zreničky a poklesla mu sánka, Jusin zbledol a niekoľkokrát len mlčky otvoril a vzápätí zatvoril ústa.

„Ahoj, toto je Quietus Snape,“ predstavil uškŕňajúceho sa Harryho Neville.

„Dobrý Bože,“ zastonal Justin a prekvapene pozrel na usmievajúceho sa Nevilla. „Ty- a on, spolu?“

Harry mal čo robiť aby sa nerozosmial. Neville sa tiež uškŕňal, čo oboch chlapcov šokovalo ešte viac.

„No, áno,“ priznal Harry a predstavil chlapcov Harrymu.

„Chodíš na hodiny s Chrabromilom? Ale...prečo?“ spýtal sa napokon Ernie.

„Rozvrh mi robila McGonagallová a ona sa so Seve...ech..s mojím otcom dohodla, že ma zaradí ku Chrabromilu.“

„Ty svojho otca voláš krstným menom?!“ spýtal sa šokovane Justin.

„Nezvykol som si volať ho inak. Začali sme spolu žiť až v lete.“

„Vychovali ťa muklovia?“ tentokrát sa Justinov šokovaný výraz zmenil na nechápavý a dokonca aj Neville zaujato čakal na jeho odpoveď. Harry pozrel na profesorku, ktorá práve vysvetlovala čosi o vlčom pazúry, inak nazývanom aj Lycopus a jeho využití v liečení vlkodlakov,  potom pozrel na svojich spolužiakov.

„Áno, žil som s mojími starými rodiťmi. Ale nesmiem o nich nič viac pvoedať.“

„Takže si chodil do muklovskej školy?“

„Samozrejme,“ znervóznel Harry. Netušil nič o mukloveskej strednej škole či o tom, čo sa tam učia a tak sa rozhodol uzavrieť túto tému. „Ale myslím, že by sme mali začať počúvať...“

„Hej,“ prikývli ešte stále popletení chlapci a upriamili pozornosť na profesorku Sproutovú.

Na Harryho veľké potešenie sa zdalo, že profesorka nemá v úmysle skúšať jeho vedomosti a tak sa mohol pokojne a pod Nevillovým vedením venovať rastlinkám.

„Ako je možné, že ti nejdú elixíry? O rastlinách vieš takmer všetko a práve z rastlín ich pripravujeme...“ spýtal sa plachého chlapca po herbológii.

Neville pokrčil plecami.

„Nejde o talent...“ zamumlal zahanbene a Harry si v tej chvíli uvedomil, že sa o TENTO problém práve s ním nepodelí.

„Aha,“ povedal. „Uvidíme sa na Čarovaní,“ dodal a pridal sa k Aresovi pri Slizolinskom stole.

Povzdychol si, keď pomyslel na ďalšiu hodinu. Čarovanie s profesorom Flitwickom.

Odkedy sa s ním stretol v tú prvú noc pri hlavnom stole sa učil látku z čarovania (a Arithmancie), dokonca si prečítal aj tohoročnú knihu aby sa nezahanbil pred hlavou fakulty jeo otca. No nervozity ho to nezbavilo. Očakávania...očakávania ohľadne jeho správania, osobnosti, vedomostí...a predsudky, ktoré jednoducho nešlo zmeniť...má dosť sily na to, aby to zvládol? Alebo...znamená naplniť niekoho očakávania zmenu osobnosti? Musí sa vôbec meniť?

Ale už sa zmenil. Už nebol ten chlapec, ktorý do Rokfortu prišiel pred štyrmi rokmi a vôbec sa nepodobal ani na svoje ja spred troch mesiacov. Bol oveľa plachejší a rezervovanejší. Prežil dva týždne bolesti a strachu a stratil vieru v svoju nezraniteľnosť. Uvedomil si, že vôbec nie je ťažké či nemožné zomrieť, že ho môžu strápniť, mučiť a zneuctiť všetkými možnými spôsobmi. Vedel čo znamená ocitnúť sa v bezvýchodiskovej situácii, byť bezbranný a občas neveril tomu, že dokážu čiernu mágiu poraziť. Nebol si istý sám sebou a tým trpelo aj jeho sebavedomie.

Bol stále zamyslený keď začala hodina, ale keď profesor vstúpil do triedy, odložil Harry svoje myšlienky bokom a sústredil sa na hodinu.

Hodina šla presne podľa jeho očakávaní. Profesorov hlavný zámer bol overiť si Harryho vedomosti z čarov a všemocne sa snažil nájsť v nich diery.

Občas Harry pozrel na Hermionu, ktorá si po desiatich minútach uvedomila, že nebude môcť odpovedať na žiadnu z tuctov otázkok a stiahla ruku zo vzduchu do svojho lona. Keď profesor konečne skončil, väčšina triedy nudou takmer zadriemala. Vlastne všetci okrem troch: profesora, Harryho a Hermiony.

„Veľmi dobre, pán Snape, SKUTOČNE ma mrzí, že nie ste v mojej fakulte...máte rovnaký talent ako váš otec a rovnako výnimočný ako váš strýko...“

Ron zlostne zachrápal (?) (asi sa zobudil z pekného sna), keď profesor chválil Harryho vedomosti. Harry sa naopak veľmi tešil keď sa hodina skončila a okamžite zdúchol. Červenal sa a neodvážil sa zodvihnúť pohľad zo zeme...jedným si bol istý: profesor mu jeho situáciu v žiadnom prípade neuľahčil. Ako inak.

Nezastal až kým neprišiel ku vstupným dverám do ich komnát. Tam priložil prst na bielu bodku. Dvere za sebou rýchlo zatvoril a s búšiacim srdcom sa oprel o stenu.

Ale po chvíli si priznal, že sa necíti zle. Práve naopak.

Áno, cítil sa trápne, ale...nebolo mu to nepríjemné. Flitwich ho prirovnal k Severusovi a jeho otcovi, povedal, že sa na nich podobá. Bola to pýcha, čo sa mu vzdúvala v hrudi? Pýcha na čo? Na jeho vedomosti? Jeho „bystrosť“?

Zamyslene skĺzol popri stene na zem.

Nie.

Nebol hrdý na svoj talent. Nebol to talent, čo mu pomohol prežiť dnešnú hodinu, bolo to jeho odhodlanie. A nie je ani bystrý.

Nie.

Bolo to čosi iné.

Postavil sa a prešiel k rímse kozuba. Opatrne z nej zložil fotoalbum, usadil sa do kresla a začal si prezerať fotky vovnútri.

Quietus so Severusom.

Quietus s jeho matkou.

Quietus s Jamesom Potterom – usmial sa.

Quietus s Haroldom Potterom.

Quietus s úsmevom stojaci pred Rokfortom s prefektským odznakom pripnutým na hrudi, s prútikom hravo namiereným na fotoaparát...

Harry sa doktol prútika, ktorý mal zasunutý v opasku. Bol to ten istý prútik: jeho vlartný bol ľuďom príliš povedomý na to, aby ho mohol používať.

Fotky a spomienky, nič iné. Ale teraz, keď ho Flitwick prirovnal k jeho otcovi a ten sa tak stal jeho súčasťou, bolo by to akoby prežíval v ňom, vo svojom synovi...možno naozaj nebol taký neschopný ako si myslel...? Možno sa zaňho Severus nebude musieť hanbiť.

Nie, tá posledná myšlienka bol fakt hlúpa. Severus sa zaňho nebude nikdy hanbiť, ani keby ho všetci nenávideli. Severus ho mal teraz rád a to nemôže nič zmeniť. Harry sa usmial a cez obývačku prešiel do kuchynky. Vložil si do tašky zopár jabĺk, vzal si knihy a nejaký pergamen a zamieril do knižnice.

Deň predtým tam šiel študovať, bol si istý, že tam nikto nebude. Ale mýlil sa. Bola tam skupinka z Bystrolavu, čítali si alebo si vypisovali poznámky z rôznych kníh a bolo tam dokonca aj zopár ľudí z iných fakúlt, ktorí si na poslednú chvíľu dorábali úlohy z prázdnin. Vyhľadal si tam prázdne miesto a začal sa pripravovať na svoje hodiny. Teraz zamieril na to isté miesto- medzi poslednou policou s knihami a stenou a prinútil sa opäť sa sústrediť na knihu pred sebou. Musel to dokončiť do večere, pretože potom bude musieť ísť so Severusom do labáku a pripraviť ten prekliaty elixír.

Študovať sám bolo nezáživné a nudné. Pripomenulo mu to situáciu spred roka, keď sa s ním Ron prestal rozprávať a on trávil všetok svoj voľný čas s Hermionou- Ron, zase myslí na Rona a na svoj „starý život“, ktorý nezíska späť...musí teraz žiť ten nový ako múdry Quietus a to si vyžadovalo oveľa viac práce a štúdia a menej zábavy.

Nenávidel to. Ale bolo to oveľa lepšie ako mučenie v žalároch. A možno Rona ešte tak úplne nestratil. Možno tomu stačí dať viac času. A za to Harry určite zaplatí.

***************************************************************************

„Kde si bol?“ spýtal sa ho Ares na večeri.

„V knižnici,“ odvetil Harry.

„Prečo? Veď sme tu ešte len druhý deň...“

Harry sa usmial keď si spomenul, že to boli rovnaké slová, ktorými bombardoval Hermionu, no jeho odpoveď sa o tej jej trochu líšila.

„Rád sa tam učím. Doma musím zostať sám a občas mám chuť ísť medzi ľudí.“

„Prečo si neprišiel za nami?“

„Do Slizolinskej klubovne?“ prevrátil Harry očami. „Šibe ti, Ares? Nechcem sa hádať s Malfoyom len kvôli tomu, aby som si tam mohol sadnút. Nestojí to za to. Možno neskôr, ale teraz určite nie.“

„Chápem,“ prikývol Ares zamyslene.

„A nenávidím byť v centre pozornosti, oveľa radšej pár týždňov či mesiacov počkám kým si všetci zvyknú na moju...ech...existenciu,“ žmurkol na hnedovlasého chlapca hravo. „V knižnici môžem byť sám, no nie osamelý.“

To isté povedal Severusovi, keď sa ho večer spýtal kde strávil svoje poobedie.

„A Aresovi som povedal to isté,“ dodal. „Pýtal sa ma na to aj on.“

„Aresovi?“ zamračil sa Severus.

„Áno, Ares Nott, jeden z tvojich obľúbených Slizolinských piatakov,“ odvetil Harry netrpezlivo keď začal drviť šalviu do svojho elixíru.

Snape stuhol.

„Ty si sa s ním spriatelil?“

„Spriatelil? Severus, poznám ho len dva dni!“ skríkol Harry pohoršene a vzal do dlane jedneho skarabea. „Nie. Iba sa...rozprávame. Je dosť osamelý a ja tiež, takže...“ pokrčil plecami.

„Aha,“ povzdychol si Severus. „Ale myslím, že by si si naňho mal dávať pozor. Jeho otec...“

„Ja viem, ja viem!“ povedal Harry a buchol dlaňou zatnutou v päst po stole. „Ale povedz mi, čo mám robiť? Je jediný piatak zo Slizolinu, ktorý sa so mnou rozpráva. Ostatní ma buď nenávidia, alebo sa ma boja kvôli tomu ako sa ku mne správa Draco. Ares je so mnou rád a myslím, že vôbec netuší kto jeho otec v skutočnosti je!“

„Upokoj sa, Quietus. Nechcel som...“

„Tak čo potom chceš? Samozrejme, že s ním nebudem sám ani s ním neopustím školský pozemok. Nie som vymletý.“

„Tak dobre, ale vezmi si druhého skarabea, pretože toho, čo máš v ruke si úplne rozdrtil,“ prerušil ho Severus.

Harry prekvapene pozrel na chrobáka vo svojej dlani.

„Skarabeus?? Do tohoto elixíru ide skarabeus?

Poslední komentáře
18.02.2011 11:07:31: ahoj, velmi sa mi paci tato poviedka, zaujimalo by ma kedy pridas dalsiu kapitolu? som zvedava ako t...
16.12.2010 16:03:32: kdysi sem četla tuhle povídku a jsem fakt ráda, že je tady přidaná kapitola. Kdy bude přidaná další ...
28.10.2010 21:03:15: Ufff, sypu si popel na hlavu, já ještě nekomentovala... OMLOUVÁM se a MOC DĚKUJI za další kapitolku!...
20.10.2010 10:04:07: is: Pokud se rozhodneš HDIH přeložit, ráda to zkontroluju smiley Ačkoliv na nudu si zrovna nemůžu stěž...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.