...

HP-Zhodiť okovy

Kapitola prvá: Návrat do života

Ahojky, :-). S mission sme sa dohodli, že nebudeme čakať kým dokončí polovicu poslednej kapitoly k Happy Days in Hell a začnem s jej dovolením prekladať Coming off the Ropes. Čiže čo vás čaká? no v prvom rade zmena jazyka :D a Harryho návrat do Rokfortu kde bude musieť čeliť nechuti svojich niekdajších spolužiakov a priateľov, tentokrát ako Snape. Prajem Vám všetkým pekné čítanie.
iisis
PS: komentáre, pripomienky a kritika sú samozrejme vítané :-)

Harry práve sedel na pohovke s knihou elixírov v lone. Hľadel von oknom (pohovku tým smerom otočili pred niekoľkými dňami, keď začal študovať v obývačke) a pohodlne sa oprel. Užíval si život. Občas si ukusol z ovocia, ktoré bolo v mise na stole vedľa pohovky a vychutnávajúc si jeho chuť, akoby ho jedol po prvýkrát v živote ho pomaly požul. Všetko v jeho živote mu teraz pripadalo úplne nové.

Jeho vzhľad, jeho meno, minulosť, vzťahy a možno dokonca aj budúcnosť...

Jeho vzhľad...Bol oveľa vyšší než pred desiatimi dňami, v ten osudný večer, keď ho Severus prijal do rodiny Snapov. Stále mal čierne vlasy, no už neboli také neposlušné a strapaté, boli jemné a krátke (ten strih už síce vyšiel z módy, ale aspoň mu zakrýval čelo) a mal zelené oči, no tu podobnosť medzi jeho novým a starým ja končila. Svoje telesné rysy (bol chudý, vysoký a kostnatný s pomerne bledou pokožkou) zdedil po svojom otcovi, tak ako aj niektore rysy tváre: vysoké lícne kosti a obočie. Ale inak sa podobal svojej matke a iným príbuzným, ktorých poznal len z fotiek. Bol šokovaný, keď zistil, že mnohé zo Snapovských rysov: farba pokožky, výška a lícne kosti nezdedil z rodiny svojho starého otca. Naopak, tieto rysy pochádzali z rodiny jeho starej matky, z rodiny Noblestoneovcov. Tej najstaršej čistokrvnej rodiny v Anglicku. Keď Harry uvidel fotografiu svojej starej matky nemohol poprieť istú podobnosť medzi nimi dvomi. Teda, jeho stará matka nebola nádherná žena, to vôbec nie!- hore spomenuté črty nesvedčali ani dievčaťu, ani žene. Nesvedčali ani mužom, pomyslel si Harry, ale krása nebola mužmi natoľko oceňovaná ako ženami...no, keď sa prvýkrát pozrel do zrkadla, takmer omdlel.

„Vyzerám ako ty,“ sťažoval sa Snapovi, ktorý sa naňho ironicky škeril.

„Povedal by som, že sa podobáš na svoju starú matku.“

Bolo to hrozné. Že sa podobal starej, diabolskej žene. Nebol ani starý, ani zlý, ani žena. Takže svoj vzhľad pochpiteľne neznášal.

Popravde sa Harry v skutočnosti úplne nepodoboal ani na svoju starú matku ani na Snapa.

Jeho meno, minulosť a vzťahy...teraz sa volal Quietus Snape, ako jeho otec, a podľa príbehu, ktorý vymyslel sám Dumbledore, ho vychovala muklovská rodina, rodičia jeho muklovskej matky. Viac nikomu nemohol povedať, pretože by ich to v „týchto časoch“ mohlo ohroziť. Našťastie. Harry mal pocit, že všetkých ostatných informácií, ktoré si o svojom novom živote musel pamätať bolo viac než dosť.

A zlatým klinčekom bol Severus, jeho strýko, ktorý sa vydával za jeho otca. Od momentu keď vyšli z Rokfortu sa museli správať ako otec a syn: Sirius Black totiž býval v Snape Manor a čakal, kým sa uzdraví jeho priateľ.

To bol v TO ráno ďalší šok (Harry to nazval „zrkadlové ráno). To, že bude bývať v rovnakom dome ako Sirius a nebude mu môcť povedať pravdu. Dumbledore mal pravdu, keď vysvetlil, že o jeho pravej identite nesmie Sirius nič tušiť, pretože ak by sa Ministerstvo rozhodlo akceptovať Severusovu výpoveď a každú inú výpoveď o jeho nevine a on sám by musel vypovedať pod vplyvom Veritasera, mohlo by to byť pre Harryho nebezpečné...

Nehovoriac o šoku ktorý zažil, keď Snape s Blackom zakopali vojnovú sekeru a uzmierili sa, čo sa Snape teraz, keď zistil, že je Harry živý snažil odvolať, ale to sa už našťastie nedalo

Takto mal Harry príležitosť žiť s obomi, za čo bol veľmi vďačný. V skutočnosti ani jedného z nich nepoznal. A keďže si bol so Snapom vďaka ich spoločnému väzneniu o čosi bližší, Sirius mu pripadal ako cudzinec. Od incidentu v Škriekajúcej búde nemali veľa príležitosti stráviť spolu veľa času a listy im nedali šancu veľmi sa zblížiť. Takže keď sa Harry dopočul, že bude so Siriusom bývať až do 1.septembra potešilo ho to a nevedel sa dočkať dní, ktoré spoločne strávia v Snape Manor. Sirius však nebol veľmi zhovorčivý ani priateľský. Iba hodiny posedával vždy na tej istej stoličke, civel do neznáma a z jeho tranzu ho nedokázala vytrhnúť ani malá Anne.

Harry sa o to pokúsil mnohokrát. Zdalo sa, že si ich snahu Sirius všmil, no ani tak sa nezapojil do každodenného života v Snape Manor. Každého slušne pozdravil, zúčastnil sa jedál, no sotva čosi povedal alebo urobil niečo iné. Toto Harryho ranilo natoľko, že sa občas pokúsil Snapa presvedčiť, aby Blackovi prezradili ich tajomstvo. Severus Harryho návrhy vždy zavrhol a mal pravdu. Harry si toho bol vedomý, ale bolo príliš ťažké vidieť bolesť, ktorú toto rozhodnutie spôsobovalo...

Annino prebudenie ho prinútilo zmeniť polohu. Malé dievčatko sa práve zobúdzalo z popoludňajšieho spánku. Nerada spávala sama v tme (koniec koncov, zažila čosi podobné ako Harry so Snapom), no Sirius si jej prianie aby s ňou zostal nevšímal. Takže keď Anne zistila, že Harry vždy poobede študuje v obývačke, pridala sa k nemu. Keď sa tam s dekou v ruke ukázala po prvýkrát a spýtala sa, či tam s ním môže zostať, cítil sa Harry trápne. Mal predsa pätnásť rokov a nebol zvyknutý na dievčenskú spoločnosť a už vôbec nie na spoločnosť sedemročného dievčatka. No aj napriek tomu prikývol a neskôr, keď mu Snape povedal, čo si prežila okamžite zmenil názor a snažil sa jej pomôcť ako najlepšie vedel.

„Dobré poobedie, Anne,“ usmial sa. Zívla si a vystrela sa.

„Ahoj, Quiet,“ zamumlala rozospatým hlasom a opätovala jeho úsmev.

Quiet. Takto ho volal Severus a dievčatko sa to rýchlo naučilo. Keď Harry po prvýkrát túto prezývku počul, vehementne proti nej protestoval.

„Quiet, buď ticho (pozn. prek. V angličtine Quiet, be Quiet), ble...“ zamumlal nešťastne.

No okamžite si všimol, že to bola chyba. Snapovi sa pri Harryho slovách v tvári objavil zronený výraz. Akoby ho jeho slová ranili.

„Vždy som tak volal svojho brata,“ povedal čudným tenkým hláskom a Harry svoje predošlé slová oľutoval. Keď ho Snape neskôr oslovil Quietus, opravil ho a odvtedy mu už nepovedal inak ako „Quiet“.

Harry Snapa nechcel nikdy raniť. A tak si zvykol na to, že ho volal Quiet. Trávili spolu mnoho času a vážne sa snažili zvyknúť si na svoje nové role. Keďže ho Severus volal Quiet, on ho na oplátku oslovoval „otec“, občas aj v súkromí.

„Aby som si na to zvykol,“ vysvetlil prekvapenému Severusovi.

Túto „hru“ si naplno užívali.

„Už si sa naučil ten elixír, Quiet?“ spýtala sa Anne. „Strýko Severus povedal, že s ním nemôžeš ísť kým nedokončíš úlohy, vieš...“

A boli to aj strýkovia. Pre Anne nimi boli Severus a Sirius. Vždy ich oslovovala formálne. Nebola veľmi šťastná z toho, že mala bývať s dvomi starými a zatrpknutými mužmi. Chcela späť Lupina, no kým sa ten neuzdraví, povedala si, že bude mať rada Harryho.

„Úlohy...“ zamumlal si Harry. „Sú letné prázdniny, Anne. Ale aj tak som ich dokončil už dávno. Len som ťa tu nechcel nechať samu.“

Jej tvár sa rozžiarila.

„Ďakujem,“ povedala a natiahla sa za jablkom na stole. „Neznášam keď musím byť sama.“

Harry prikývol. Anne sa so smrťou svojich rodičov vyrovnala podivuhodne dobre, no často ju vídal so slzami tečúcimi po jej okrúhlich líčkach a s červenými očami. Vtedy ju objal a snažil sa ju utešiť. Netrvalo dlho kým sa k nemu otvorila a porozprávala Harrymu o svojom živote a udalostiach posledného leta.

A tak sa Harry dozvedel, že je Anne mukelka, tak ako celá jej rodina, že nemala žiadnych súrodencov, jej starí rodičia z otcovej strany zomreli pred jej narodením a starí rodičia z matkinej strany síce žili, no boli chorí a väčšinu času trávili v nemocnici. Pred tou tragickou udalosťou žili na predmestí veľkomesta vo veľkom dome a mali psa, ktorý v TÚ noc taktiež zahynul. Anne Harrymu povedala, že mala veľa priateľov v škole, do ktorej chodila a jej život bol skrátka...nádherný. Potom sa všetko zvrtlo. A teraz bolo po všetkom. Skupina zamaskovaných mužov- teraz, keď už vedela, že to boli smrťožrúti, tak ich tak aj označovala- vtrhla do ich domu a uniesla ich na to panstvo, kde ju o dva dni neskôr našiel a zachránil Lupin.

Len dva dni...spočiatku sa Harrymu zdalo, že to bolo krátko. Dva dni...oni na podobnom mieste, no v oveľa horších podmienkach strávili pätnásť dní. Ale on nestratil Severusa. Anne na druhej strane, zostala sama.

Sama...toto slovo v Harrym evokovalo celý rad nových myšlienok. Nedokázal sa rozhodnúť, či bol s terajšou situáciou spokojný alebo nie. Stále mu chýbali jeho priatelia a najviac asi Ronova spoločnosť. Mohol by sa s ním podeliť o smutné aj šťastné chvíle, ktoré zažil- ale to bolo nemožné. Aj keby sa znovu spriatelili, o čom Harry vážne pochyboval, aj tak by im nemohol nič povedať, pretože by musel stále predstierať, že je Quietus a nie Harry...

„Ak si dokončil svoje úlohy, tak poďme do záhrady!“ prerušila Anne Harryho temné myšlienky. Povzdychol a zdvihol si knihu z lona. Nastala ďalšia fáza bežnej každodennej rutiny s Anne: poobedňajší spánok s Harrym, potom nejaké hry v záhrade až do večere. Nemali s ňou žiadne problémy, rada sa hrala aj sama, jediný dôvod prečo chcela, aby s ňou šiel aj Harry bol jej strach zo samoty. Najprv ju opustili jej rodičia, potom Lupin...bála sa, že ju opustí aj Harry. Ten si teraz vzal svoju knihu Metlobal v priebehu vekov a nasledoval poskakujúce dievčatko do záhrady.

Usadil sa na lavičku umiestnenú pod najväčším dubom v záhrade (nachádzal sa takmer v strede), otvoril knihu a začal premýšľat o zmenách vo svojom živote: o Severusovi, o ich vzťahu, o dvoch týždňoch v Nightmare Manor. Mal pocit, že bude potrebovať oveľa viac času aby sa cez to preniesol, než pôvodne predpokladal v prvý deň svojej slobody. Dopredu vedel, že noci nebudú príjemné a hneď tá prvá potvrdila tie najhoršie obavy, no dúfal, že aspoň dni prejdú v relatívnom pokoji. Mýlil sa. Nevedel však prečo. Bolo to tým, že Sirius žialil od prvej chvíle čo ho po príchode do Snape Manor stretol? Alebo tým, že bol Snape milý a priateľský a musel žiť v úplne odlišnom prostredí? Nie, nebolo zlé, že bol Snape priateľský, skôr naopak, bolo to veľmi dobré a prirodzené, no aj tento fakt Harrymu pripomínal dni strávené vo Voldemortovom pekle. Nehovoriac o jazvách, stopách po Averyho britve, ktoré pokrývali celé jeho telo, jeho nesmierne vychudnuté a kostnaté telo...stále nedokázal normálne jesť, vždy len niečo ohlodával, ako to nazval Severus a z času na čas ho prepadli silné kŕče v bruchu...Skoro všetko mu tie dni pripomínalo. A budúcnosť nevyzerala o nič svetlejšie. Snažil sa nemyslieť na minulosť ani na budúcnosť, no prítomnosť bola príliš jednotvárna. Učil sa, hral sa s Anne, pripravoval elixíry so Severusom, v tichosti sedel so Siriusom, snažil sa normálne jesť a túžil po bezsenných nociach...dosť nudné na prázdninový program. A neustále sa mu vracali spomienky.

Keby nebolo Snapa, Harry by sa určite zbláznil. Ale Snape stál vždy pri ňom, vždy keď ho Harry  potreboval, bol tam, akoby vedel čítať myšlienky iných ľudí- alebo aspoň Harryho myšlienky. A možno vedel. Ktovie.

Harry sa natiahol. Teplý vzduch a svetlo navôkol mu pripomínalo domov, navodzoval v ňom pocit bezpečia...

Z myšlienok ho vytrhli tiché kroky. Sirius. S povzdychom sa posadil na trávu. Harry sa naňho slabo usmial.

„Ahoj, Sirius.“

„Ahoj, Quietus,“ odvetil Black tentokrát s trochou nadšenia, namiesto jeho zvyčajného bezvýrazného tónu.

Zavládlo medzi nimi ticho. Harry zavrel knihu a intenzívne sa na Siriusa zahľadel. Zúfalo sa snažil nájsť tému, o ktorej by mohli hovoriť, alebo aspoň pri ktorej by mohol svojho krstného otca o čosi lepšie spoznať.

„Ako je na tom Lupin?“ spýtal sa napokon.

„Nie veľmi dobre ako určite vieš. Snape..ech...teda, tvoj otec sa snaží vynájsť elixír, ktorý by ho vyliečil, ale obávam sa, že to nevyjde.“

Harry vstal z lavičky a usadil sa oproti svojmu krstnému otcovi. Položil mu ruku na plece.

„Som si istý tým, že čosi nájde. Tvrdo na tom pracuje a pokiaľ viem, je vo svojom odbore jeden z najskúsenejších expertov,“ povedal upokojujúco. „Musíš sa na to pozerať s trochu väčším optimizmom.“

Black pokrčil plecami.

„Optimizmus som stratil pred desitimi dňami...“

Dopekla so situáciou! Povzdychol si Harry.

„Ale...ale stále sú veci, pre ktoré sa oplatí žiť,“ povedal tenkým hlasom. Snažil sa udržať svoje slzy na uzde. „Máš Lupina, svojho priateľa a Anne...A si príliš mladý na to, aby si to vzdal.“

„Nie som mladý. Možno mám len 37 rokov, ale na to, aby som sa cítil mladým som strávil priveľa času v Azkabane. Nemám nič. Stratil som svoju rodinu, potom krstného syna a teraz umiera aj môj priateľ..“

„On NEumiera, Sirius. Je vážne chorý, ale nezomrie. A ty nie si sám. Sme tu, aby sme ti pomohli. Anne, ja a aj napriek vašej vzájomnej neobľúbenosti, aj môj otec. A máš aj Lupina, ktorý potrebuje tvoju podporu a silu viac než kedykoľvek predtým..“

„Ale ja nemám silu na to, aby som mu pomohol!“ zreval zatrpknuto Black. „Nemám silu žiť,“ dodal tlmene.

„Sirius, dostal si šancu začať svoj život odznova. Si voľný, nemusíš sa skrývať a máš príležitosť nájsť si svoje miesto a začať žiť. Musíš sa vzchopiť. Musíš napríklad tráviť viac času s Anne.“

„Prečo?“ spýtal sa sarkasticky Snape. „Zaťažuje ťa, že sa o ňu musíš starať?“

Harry sa cítil trápne a začervenal sa. A navyše ho strápnilo aj to, že presne vedel, ako v tej chvíli vyzeral: videl Snapa keď sa červenal- bol to škaredý, červený rumenec, ktorý pripomínal skôr farbu starej tehly...striasol sa a naštvane si prekrížil ruky.

„Nie, samozrejme, že nie. Snažím sa len upútať tvoju pozornosť na fakt, že práve stratila svojich rodičov. Svojich dospelých rodičov. A to ja nedokážem nahradiť. Môžem pre ňu byť bratom, ak si to bude priať, ale potrebuje niekoho, na koho sa môže spoľahnúť, komu sa vyplakať. Nie mňa, chlapca, ale dospelého človeka. Predtým to bol Lupin, ale ako si mi práve povedal, ten je chorý a nemôže sa o ňu starať. Severus sa musí sústrediť na svoju prácu a vývoj nového elixíru a musí si pripraviť aj hodiny. A o týždeň pôjde do Rokfortu. Ty si jediný, kto jej môže Lupina nahradiť.“

„Hej, teraz si znel ako istý múdry, dlhobradý starec,“ uškrnul sa Sirius. „Vieš o tom, že sa podobáš Snapovmu...teda bratovi tvojho otca? A...prečo ho voláš Severus? To je trochu nezvyčajné.“

Harry si povzdychol a prikývol.

„Aby som zodpovedal tvoju otázku: áno, Severus, môj otec, väčšinou hovorí, že sa jeho bratovi podobám, preto ma po ňom pomenoval,“ tu sa Harry odmlčal. Teraz prišli na rad lži. A to on nenávidel. Preglgol a pokračoval. „A druhá odpoveď: volám ho Severus, pretože som si ešte nezvykol na to, že s ním mám žiť. Doteraz som žil s mojimi starými rodičmi a takmer ho nevidel. Nikdy nechcel, aby som mu hovoril otec. Aby sme sa vyhli pozornosti, ako vravieval.“

„To znamená, že si sa predtým nevolal Quietus?“ opýtal sa zvedavo Black a Harry znervóznel. Musí opäť klamať.

„Nie, moje predošlé meno nepoužívam. Chcem sa vyhnúť všetkým stopám, ktoré by mohli viesť k mojim starým rodičom,“ povzdychol a rozhodol sa dodať čosi pravdivé. „Vieš, keď som sa rozhodol prísť žiť s ním, musel som sa vzdať môjho predošlého života: môjho mena, mojich priateľov, mojich opatrovníkov a začať odznova. Je to ťažké...“ zamumlal nakoniec.

Sirius si ho premeral.

„Áno, malo by to byť ťažké,“ prikývol. „Ale ty si vedel, aké to bude, či nie?“

„Áno, vedel.“

„Tak prečo si sa tak rozhodol?“

V tej chvíli bol Harry naozaj rád, že Sirius nepoznal ich tajomstvo, pretože takto mohol na jeho otázku odpovedať úprimne.

„Pretože ho milujem,“ povedal.

Toto bolo po prvýkrát, čo tú vetu povedal nahlas a opäť sa zamyslel nad neočakávanými zmenami v jeho živote. Pred mesiacom sa so Snapom vzájomne nenávideli, jeho profesor bol zatrpknutý samotár, Harry nemal okrem ukrývajúceho sa krstného otca ktorého vlastne nepoznal žiadnu rodinu. A teraz so Snapom hrali svoje role otca a syna, no svoju starostlivosť o druhého nepredstierali a Harry mal príležitosť spoznať Siriusa. Aj keď okolnosti týchto udalostí sa nedali označiť za bežné či normálne.

No keď tú vetu Harry vyslovil, cítil sa vinne za svoje každodenné temné myšlienky. Teraz mal dôvod byť šťastným. Rozhodnutie ktoré učinil nebolo ľahké, ale nebolo ani zlé.

Sirius sa opäť uškrnul.

„Nikdy by som si nebol myslel, že budem túto vetu počuť v súvislosti s ním,“ povedal sarkasticky, no okamžite svoj tón oľutoval. „Prepáč. To som nemal povedať.“

No Harry len kývol ruku.

„Nemáš sa za čo osprevedlňovať,“ povedal s úsmevom. „Je ťažké ho milovať. Ale som jeho syn. A,“ na chvíľu sa odmlčal a zvažoval čo povedať, „toto leto ho zmenilo.“

Sirius sa tváril prekvapene.

„Čo...máš na mysli...?“ bľabotal.

Harry sa usmieval od ucha k uchu.

„Možno som jeho syn, ale nie som slepý, Sirius. Predtým bol chladnejší, tvrdší, strnulý. Teraz akosi zmäkol..“

Sirius zavrel oči.

"Harry."

Harryho zreničky sa v strachu rozšírili, no Sirius pokračoval.

„To musel byť vplyv, ktorý naňho mal Harry...“

Harry sa začervenal a bol VÁŽNE rád, že mal Sirius zatvorené oči. Odkašľal si.

„To je dosť zjavné,“ súhlasil zahanbene. Bolo by príliš podozrivé, keby proti tomu protestoval. Len dúfal, že Sirius čoskoro zmení tému: nechcel sa uctievať, ale inak by ranil Siriusa. V duchu sa preklial: bola jeho chyba, že sa ich rozhovor zvrtol týmto smerom.

„Harry bol neuveriteľne dobrý chlapec,“ Sirius otvoril oči a vstal. „Tak teda, myslím, že dnes máme ešte čo robiť. Ty pôjdeš so Sn...s tvojím otcom do Šikmej uličky a ja dohliadnem na Anne.“ Podal Harrymu ruku a pomohol mu vstať. No predtým, než mu ruku pusil sa naňho usmial. „Vieš, si rovnako dobrý ako bol Harry. Tvoj otec na teba môže byť hrdý,“ povedal a odišiel.

Harry za ním ešte niekoľko minút šokovane hľadel.

„Ublížil ti?“ ozval sa spoza neho Snapov hlas. Prekvapene nadskočil.

„Nie, vôbec nie!“ otočil sa a usmial sa. „Práve naopak, povedal, že som práve tak dobrý ako ja, teda Harry,“ uškrnul sa. „A potom dodal, že na mňa môžeš byť hrdý.“

„No, to som,“ uškrnul sa Snape a prekrížil si ruky na prsiach. „Aj keď na to nemám žiadne právo...“

„Prestaň, Severus!“ prerušil ho Harry. „Nechcem celé popoludnie stráviť tým, že budem počúvať ako si to nezaslúžiš a ako tu zdôvodňuješ svoje znechutenie so seba semého...“

„Bezočivé decko..“

„Som len úprimný..“

Obaja sa rozosmiali a Snape Harrymu hravo rozstrapatil vlasy.

„Poďme,“ povedal Severus a ukázal ku otvoreným dverám do obývačky smerom ku kozubu. „Ako si povedal, nechceš tu tráviť celé popoludnie..“

No obaja pred kozubom nervózne zastali. Tento výlet mal byť prvou príležitosťou, keď sa čarodejníckemu svetu predstavili ako otec a syn. A Snape si bol istý, že budú zajtra vycapení na prvej strane všetkých novín. Bol až príliš neslávne známy aby si ho nevšímali, nehovoriac o tom, že sa objaví so synom...Harry si nervózne prehrabol rukou vlasy a pricapil si ofinu na čelo, na ktorom sa pod riaditeľovým krycím kúzlom skrývala jeho jazva. Harry si ale nedokázal pomôcť a neustále si ju zakrýval vlasmi akoby naňhp mal prvý okoloidúci, ktorého strenú, vrhnúť zaklínadlo „Revelo“ a odhaliť jeho identitu...

Obaja na toho druhého nervózne civeli.

„Tak?“ prerušil ticho Snape. „Ideme?“

„Nie som jediný, kto z tohto nemá dobrý pocit, otec,“ uškrnul sa Harry. „Ale samozrejme, poďme.“

V Deravom kotlíku bolo plno. To bolo to prvé, čo si po príchode (v Harryho prípade skôr páde) všimli. Snape ho schmatol za ruku, čím ho zachránil od trápneho pádu. Kým sa vôbec stihol vystrieť, všetci v bare na nich so záujmom ukazovali. Ani Snapov zvyčajný zachmúrený pohľad ich od toho neodradil. Tak stisol Harryho plece a odvliekol ho ku vchodu do Šikmej uličky. Keď napokon vstúpili do uličky, otočil sa Harry k Snapovi.

„To bolo čo?“

„Môj fanklub,“ zavrčal Snape.

„Zdá sa, že nie je o nič horší, než ten môj,“ uškrnul sa Harry a dodal. „A to som si myslel, že ako tvoj syn nebudem stredobodom pozornosti...“

„Očividne je to tvoj osud...“

„Aha..“ zamračil sa. „Po tomto sa na Rokfort moc neteším.“

„Ani ja.“

Harry sa znovu uškrnul.

„Viem si predstaviť výrazy ostatných profesorov, keď zistia, že máš syna...“

„To áno,“ usmial sa Severus. „Čaká nás niekoľko ťažkých týždňov.“

Harry sa zachvel.

„Tebe stačí keď budeš sám sebou. Ale ja...“

„Ty musíš tiež byť sám sebou.“

„Áno, ale všetci ma budú nenávidieť, pretože nenávidia...“ odrazu sa odmlčal a nedokázal pozrieť Severusovi do tváre.

„Môžeš tú vetu kľudne dokončiť. Som si svojej reputácie vedomý.“

„Nie. Nedokončím ju. Nechcem ťa raniť.“

„Neraníš ma tým.“

"Určite?"

„Ech...nechceš zmrzlinu?“ otočil list Snape.

„Nie, vďaka. A prepáč. Nemal som nič hovoriť,“ dodal Harry a pozrel Snapovi do očí.

Profesor sa k nemu otočil a premeral si ho pohľadom.

„To je v poriadku,“ povzdychol si. „Ale už o tom nehovorme. Nemá to zmysel.“

„Dobre. Ideme do kníhkupectva?“

"Skvelý nápad."

Keď prechádzali okolo obchodu s metlobalovými pomôckami, Harry smutne pozrel na metly a iné vybavenie vo výklade. Snape zastal.

„Môžeme ísť dnu,“ povedal.

„Nie. Vieš, že aj tak nemôžem hrať.“

„Áno,“ prikývol. „Pritiahlo by to priveľa pozornosti.“

Harry viac nič nepovedal a zamieril ku kníhkupectvu.

„Musím v sebe objaviť tie zdedene bystrohlavské gény,“ zamumlal si zatrpknuto.

„Možno ich nikdy nenájdeš,“ žmurkol naňho Snape.

„Vďaka,“ zavrčal Harry. „No aby som pravdu povedal, súhlasím. Myslím, že by som prežil v hociktorej fakulte okrem Bystrohlavu. Teda pokiaľ by medzi sebou nechceli zlý príklad.“

„Nie si až taký zlý študent, Quiet.“

„Aha, jasné. Som génius. Hlavne v elixíroch,“ odvrkol Harry.

„S trochou pomoci...“

„Och, len to nie,“ povzdychol si.

„Ako syn majstra elixírov z nich nemôžeš byť úplný babrák!“

„Upokoj sa, aj tak budem. A vopred ťa varujem: ak chceš prežiť naše hodiny elixírov, NIKDY ma nespáruj s Nevillom.“

Takmer opustenou ulicou sa rozoznel ich smiech. Snape objal Harryho okolo pliec. Stále sa uškŕňali keď vstupovali do obchodu, no Harryho smiech mu náhle zmrzol na perách.

Snape sa naňho spýtavo pozrel a videl, ako sa v Harryho tvári objavil bolestný pohľad. Očami nasledoval jeho pohľad.

Weasleyovci.

Snape vedel, že Harry nebol pripravený na stretnutie so svojim priateľom- alebo skôr ex- priateľom- a práve preto si v snahe vyhnúť sa podobným stretnutiam vybrali na nákupy túto hodinu.

Ronovo prekvapenie z ich príchodu bolo očividné: nenávidený majster elixírov so smiechom (len desať dní po Harryho pohrebe) vstúpil do kníhkupectv s niekým, kto vyzeral ako jeho príbuzný. Bol to šok. Harry to videl v jeho očiach. No v tých očiach bolo ešte čosi iné. Bolo to v očiach všetkých Weasleyovcov. Čosi podobné rýdzej nenávisti.

Nie. Nesprávali sa tak všetci: rodičia sa chovali normálne, ale dvojičky, Ron a Ginny si svojho učiteľa elixírov premeriavali s poriadnou dávkou neochoty a znechutenia.

„Dobrý večer, profesor,“ ozvala sa napokon Ginny a trojica chlapcov si čosi zašomrala.

„Dobrý večer,“ Snapova odpoveď bola podobne chladná a neochotná ako tá ich. Severus potom pozrel na Harryho, ktorý rodinu zdvorilo pozdravil.

„Váš syn, pán Snape?“ spýtalsa s úsmevom pán Weasley. „Už som o ňom čo to počul.“

Samozrejme. Na ministerstve mali správu o Quietusovi Snapovi. Nebolo prekvapujúce, že sa o nej dopočul aj pán Weasley.

„Áno,“ odvetil Snape s bežným kamenným výratom v tvári, aj keď by sa bol najradšej zamračil. No nechcel Harrymu priťažiť: situácia bola aj bez toho takmer bezvýchodisková. „Quietus, toto je pán Weasley.“

„Je mi cťou,“ povedal Harry zdvorilo a potriasol jeho rukou.

Pán Weasley kývol ku svojim synom.

„Chlapci, Quietus bude tento rok vaším spolužiakom,“ oznámil s úsmevom.

Nezdalo sa, že by ich ten fakt veľmi potešil. Samozrejme. Dvojičky sa zamračili, „najnovší prírastok do Slizolinu,“ zamumlal Fred a George prikývol, Ron sa taktiež zamračil a Ginny naňho zákerne hľadela.

Harry sa pokúsil usmiať, no bol príliš nervózny. Frustrovane sa zachvel. Jeho obavy boli opodstatnené. S Ronom sa mu nikdy nepodarí spriateliť. Najradšej by sa v tej chvíli zvrtol, odišiel a šiel za Dumbledorom. Najradšej by bol zase svojím starým ja.

Ale ministerské kobky boli dostatočne vážnou výstrahou.

Potom cítil, ako mu ktosi stisol plece a uvedomil si, že to bol Severus. Pozrel mu do očí. Nepovedal ani slovo, no Harry cítil jeho povzbudenie a trochu sa uvoľnil. Otočil sa ku svojím niekdajším priateľom a pristúpil k ním.

„Ahoj, som Quietus Snape,“ povedal a cítil, ako sa mu stiahlo hrdlo. Fred s Georgeom ho neochotne odzdravili a potriasli si s ním rukou. Ron si prekrížil ruky na prsiach a Harryho úplne odignoroval.

„Ron!“ napomenula ho netrpezlivo pani Weasleyová.

Teraz, keď so svojím priateľom stále tvárou v tvár, videl v jeho výraze rovnaké pohŕdanie a nenávisť aké si vždy šetril pre Malfoya. Harry nechal svoju vystretú ruku klesnúť k svojmu boku.

„Počul som, že bol Harry Potter tvoj priateľ. Prosím prijmi moju úprimnú sústrasť,“ ozval sa pokojne.

Na chvíľu zavládlo ticho. Potom Ron vybuchol.

„Nepotrebujem tvoj súcit, Snape!“ zreval a vybehol z obchodu.

Snape chcel niečo povedať, no keď pozrel Harrymu do tváre, rozmysel si to.

„Prosím, nie,“ povedal Harry tak aby to počul len on a Snape chápavo prikývol. Harry toto priateľstvo nechcel vzdať a nechcel, aby terajšiu situáciu ešte zhoršiť.

Keď sa Harry otočil späť k Weasleyovcom, videl ako naňho a na Snapa všetci spýtavo civeli.

„Je mi to ľúto, zlatko,“ povedala pani Weasleyová. „Vieš, odkedy Harry...“

„To je v poriadku, madam,“ odvetil zdvorilo a sklopil pohľad k zemi. „Bola to moja chyba. Prosím povedzte mu, že je mi to ľúto. Nemal som spomínať jeho priateľa. Asi je to ešte citlivá téma.“

„Áno, to je,“ povedal pán Weasley. „Ale nie je to tvoja. Nemá dôvod takto sa k tebe správať.“

„Áno,“ šepol Harry. „Ale na tom nezáleží...“

„Quiet, pôjdeme?“ spýtal sa Snape po chvíli ticha. Pozrel na Weasleyovcov a dodal: „Myslím, že všetci musíme ešte kde čo vybaviť.“

Prikývli.

"Dovidenia."

„Maj sa, kamoš,“ podišiel k nemu Fred. „A neber si to tak. Ron sa občas správa ako úplný idiot.“

Harry k nemu zdvihol pohľad. Videl vo Fredovej tvári súcit? Áno, to bolo ono: teraz sa naňho sebaisto usmieval. George tiež a aj Ginnin výraz bol o čosi jemnejší.

Keď rodina opustila obchod, Snape sa k nemu sklonil.

„Si v poriadku?“ spýtal sa s obavami.

Harry nedokázal odpovedať. Stále sa chcel a cítil sa otupene. Pokrútil hlavou a vynaložil veľa úsilia v snahe vzchopiť sa.

Snape sa obzrel navôkol a znovu sa sklonil ku chlapcovi.

„Harry, pozri sa na mňa,“ šepol.

Keď Harry počul svoje meno mykol sa a spýtavo pozrel na Snapa.

„Viem, že je to pre teba ťažké. Ale som presvedčený o tom, že sa ti podarí znovu sa s pánom Weasleym spriateliť. Nebude to ľahké, ale tebe sa to podarí. Nebude to ani rýchlo, ale máš dosť času. Vieš, teraz si sa zachoval skvelo a ja som si istý, že aj keď mňa nenávidia, ty si si získal ich pochopenie.“

Harry pokrútil hlavou.

„Važne si to myslíš?“ spýtal sa tenkým slabým hláskom.

„Som si tým istý. A...nechceš novú knihu o pokročilých elixíroch?“ zmenil z ničoho nič tému.

Harry sa slabo usmial.

„Ak ju chceš ty, kľudne si ju kúp. Ja si vystačím aj s tou o normálnych elixíroch. “

„A čo s tými bystrohlavskými génmi?“

„Práve sa ukrývajú,“ usmial sa zoširoka Harry. „Radšej by som si kúpil nejaké dobre knihy o metlobale.“

„Tak to teda nie.

"Severus..."

„Možeme uzavrieť dohodu.“

„Akú dohodu?“

„Kúpim ti knihy o metlobale, ale kúpim ti rovnaký počet iných náučných kníh a ty ich musíš všetky prečítať.“

„Správaš sa ako rodič.“

„Veď jedným mám predsa byť. A nie len tak hocijaký rodič, ale TVOJ rodič.“

„Och, aká to radosť.“

„Takže?“

„Tak teda dobre.“

Po pol hodine z obchodu odišli s tuctom kníh. Harry ešte stále nedostal svoj list z Rokfortu, ale Snape, ako učiteľ presne vedel, aké knihy bude Harry potrebovať a tak kúpili aj tie. Zvyšok ich nakupovania bol pokojný. Predým než zamierili domov si ešte dali zmrzlinu u Floreana Fortescua. To už sa zormelo a na oblohe sa objavili hviezdy. Presvetlená ulica vyzerala ako zo sna a Harry len civel na fakle s doširoka otvorenými očami ako malé dieťa.

„Toto je od VTEDY prvá prekrásna noc,“ šepol.

Majster elixírov sa zachvel. Noc bola pre oboch najhoršou časťou dňa. Zo strachu, že by u Harryho vyvinul závislosť na elixíre bezsenného spánku sa neodvážil dať mu ho každú noc, takže noci boli väčšinou vyplnené nočnými morami. Mnohokrát ho prebudil Harryho tichý plač, alebo jeho triašky keď sníval o ich mučení. Spávali v tej istej izbe so zapálenými fakľami, s posteľami blízko pri sebe, no Snape veľakrát pocítil potrebu ľahnúť si vedľa Harryho a tíšiť ho až kým sa neupokojil a opäť nezaspal.

Častokrát nedokázali zaspať. Vtedy ležali na posteli a zhovárail sa o všetkom možnom. Vyhýbali sa len „letnej téme“. Spomenul si, ako prisahal, že Harrymu pomôže prekonať traumu z ich spoločného väznenia, no občas sa zdalo, že je to nemožné. Harryho stav sa vôbec nezlepšoval, aj keď ich vzťah sa významne prehĺbil. Z toho mal radosť, no stále sa o chlapca bál. Kým začne škola, budú tento problém musieť vyriešiť. Ak sa Harrymu nepodarí v noci dobre vyspať, budú tým trpieť jeho výsledky.

Nehovoriac o tom, že ak ho zaradia do niektorej z fakúlt, nebude mu mať kto pomôcť s nočnými morami.

Severus sa obával budúcnosti. Nechcel aby začal školský rok.

Harry v tej chvíli myslel na to isté.

Bál sa čo len pomyslieť na temnú spoločnú spálňu s chrápajúcimi splužiakmi. Nezáležalo na tom, do ktorej fakulty ho zradia, v noci bude vždy sám. Sám so svojimi nočnými morami.

A dni nebudú o nič lepšie. Noví spolužiaci, nenávisť, možno okrem Slizolinčanov, jeho bývalí priatelia...a večery v spoločnej kúpeľni. Všetci uvidia všetky jeho jazvy. Pri tom pomyslení sa zachvel.

Nechcel aby začal školský rok.

A do začiatku zostávalo len niekoľko dní.

Poslední komentáře
02.05.2010 19:54:39: Oh, tato povídka je stále plná neočekávaných momentů, těch šťastných i velmi obtížných... Děkuji za ...
08.04.2010 14:31:33: Krásná povídka. Konečně jsem se dočkala pokračování dnů v pekle. Škoda, že se zasekla na první kapit...
29.03.2010 17:03:09: skvělá povídka, díky za překlad, už se těšim na pokračování:)
30.01.2010 00:22:17: :) joooj velmi pekna kapitola a velmi pekny preklad. :) dlho dlho som nic necitala. poviedky uz neci...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.