...

HP-Zhodiť okovy

Kapitola druhá: Predsudky a očakávania

Konečne nastal ten čas :D A druhá kapitolka je na svete, viem že možno nie je najlepšia, ale začnem trochu zase čítať po slovensky a budem sa zlepšovať..od dnes to bude už len čím ďalej tým častejšie :-) Ďalšiu kapitolu predpokladám niekedy v priebehu tohto týždňa, najneskôr budúci víkend :D užite si čítanie tejto, komentujte a radujte sa :D Túto kapitolu venujem všetkým, ktorí ste to so mnou tento na preklady veľmi suchý rok vydržali. :-) koniec kecov, na kapitolu ste čakali dosť dlho, už vás od nej nebudem zdržiavať..iisis
Výlet k moru bol skvelý. Šli šiesti: Harry, Anne, Sirius, Severus, Fletcher a –prekvapujúco- McGonagallová, ktorá im priniesla správy o Lupinovi a prišla Snapovi povedať o nadchádzajúcej porade učiteľov. Fletcher sa stal samozrejmým spoločníkom: časť panstva teraz využívali ľudia, ktorí patrili do istého „rádu“ a Fletcher bol jedným z nich. Bol aj akýmsi ochrancom: vykúzlil obrany okolo domu a nastražil aj kopu iných ochranných systémov, o ktorých nikomu nepovedal. Harry sa ho na ne mnohokrát vypytoval, no Fletcher mu vždy len s úsmevom odpovedal: to je tajomstvo. Akoby hovoril s malým dieťaťom, pomyslel si zahanbene Harry.

Spočiatku sa Fletcher snažil držať sa z dohľadu a život na panstve nenarúšať, no Harry sa pri ňom mnohokrát pristavil s otázkami, na ktoré Fletcher s radosťou odpovedal. Bol skvelým učiteľom, jeho vysvetlenia boli zrozumiteľné a ľahko pochopiteľné. Najprv mal voči Harrymu isté výhrady- bol preňho Snapovým synom!- ale chlapcovo milé vystupovanie a zvedavosť obmäkčili jeho zábrany a asi po týždni sa s ním napokon pustil do reči.

Predsudky...po prvých pár dňoch si Harry uvedomil, že najväčší boj, ktorý bude musieť zvádzať bude práve proti spomenutým predsudkom. Všetci k nemu boli spočiatku zdržanliví, po isom čase ich zarazilo Harryho správanie, no potom ho začali podozrievať...následnosť bola vždy rovnaká...

„Nie som ako môj otec, dopekla!“ povedal Fletcherovi pri ich druhom spoločnom rozhovore. „A aj on sa zmenil, čo to nevidíš?“

A išlo aj o Weasleyovcov a Siriusa...Napokon sa mu síce podarilo vyvrátiť niektoré z ich predsudkov, no nebolo to ľahké a občas mal pociť, že je to za tú námahu nestojí. Mal aj iné starosti, svoje vlastné problémy, nočné mory, spomienky a nenávidel fakt, že si opäť musel získavať ich dôveru.

No po dvoch týždňoch strávených na panstve sa napätie vo vzduchu trochu uvoľnilo. Fletcher s nimi začal jedávať a rozpútalo sa medzi nimi aj viac rozhovorov, a to nielen medzi Harrym a Blackom či Fletcherom, ale zapájal sa do nich aj Snape. Panstvom sa nieslo aj viac smiechu a Anne si našla cestu aj k ostantím dospelím, najmä k Blackovi.

A teraz šli na spoločný výlet. Kráčali a rozprávali sa vo dvojiciach. Black sa premenil do svojej zvyčajnej zvieracej podoby a hral sa a naháňal Anne pri mori. Snape a Fletcher boli zanietení v debate o obrannom systéme panstva, ktorý budú musieť posilniť počas školského roku a McGonagallová sa pridala k nervóznemu Harrymu a začala sa ho pýtať na jeho predošlé vzdelanie.

Takže opäť prišiel rad na lži.

„Chodil som na muklovskú strednú školu, madam,“ odvetil na jej prvú otázku zdvorilol

„Znamená to, že si sa nenaučil nič o čarodejníckej spoločnosti?“ spýtala sa prekvapene.

„Nie, samozrejme, že nie. Môj otec vždy dúfal, že ma zveria do jeho opatery, takže ma učil, a celé roky mi nosil čarodejnícke učebnice. Zdá sa však, že nebudem môcť nastúpiť do šiesteho ročníka, keďže som nerobil testy V.Č.Ú.“

„Ahaa, až teraz som si to uvedomila! Máš šestnásť rokov však?“

„Áno.“

O veku musel taktiež klamať. Nepáčilo sa mu to. Ale aspoň na tých 16 skutočne vyzeral. Bolo to príjmené pomyslenie: nebol žiadny krásavec, ale aspoň už nevyzeral ako dieťa.

„Asi ťa zaradíme do piateho ročníka a ak budeš potrebovať doučovanie, to sa dá tiež zariadiť...“

„Nie, vďaka,“ usmial sa Harry. „Nemyslím, že budem doučovanie bude nutné...“

„Tvoj otec robí všetko preto, aby ťa doučil, však?“ V jej očiach sa pobavene zablyslo. „Kedysi bol jedným z najlepších študentov...“

„Viem,“ zamumlal Harry podráždene a dúfal, že sa ich rozhovor nestočí ku Quietusovi a k tomu, ako bol najlepším študentom, aký kedy na Rokfort chodil.

Dúfal však márne.

„A musím povedať, že jeho brat bol najlepším študentom za posledných sto rokov,“ usmiala sa McGonagallová na frustrovaného Harryho. „Takže nemyslím, že by si mal mať so štúdiom problémy. Snapovia boli vždy jedni z najlepších ako už určite vieš a mnoho z nich chodilo do Bystrohlavu. Mohol tam byť aj tvoj otec. Dúfam, že ťa klobúk zaradí práve tam.“

Harry si frustrovane odfrkol. On- a v Bystrohlave!

Najviac ho spočiatku prekvapila McGonagallová, ktorá voči nemu či jeho otcovi neprechovávala žiadne predsudky. No teraz už vedel, že aj prísna profesorka mala svoje očakávania, ktoré v skutočnosti neboli o nič lepšie než predsudky. Harry bol VEĽMI rád, že McGonagallová ani netušila kto boli jeho skutoční rodičia: dvaja bystrohlavčania, jeden z nich hviezdou storočia...až ho striaslo. Jeho známky neboli až také hrozné, no nebol žiadny génius. Vôbec nie. V jeho prípade porekadlo „aký otec taký syn“ akosi nefungovalo. Nie je nadpriemerne inteligentný- aj keď tomu väčšina čarodejníckeho sveta určite neuverí- a ani mocný. V tomto sa na svojho otca vôbec nepodal.

Prvý stret s Voldemortom prežil len vďaka obete jeho matky, tak ako aj Quirellov  útok, Toma Riddla premohol len s Félixovou pomocou, Voldemortovo povstanie vďaka jadru svojho prútika a väznenie vďaka Severusovej pomoci a Červochvostovi. Vždy ho ktosi ochránil, alebo mal jednoducho šťastie. Ak by bol múdrejší, či dokonca mocnejší, mohlo byť všetko inak...

„Nemyslím, že sa v štúdiách vyrovnám môjmu otcovi, či jeho bratovi,“ zhrnul svoje myšlienky. „Nikdy som v ničom nevynikal. Obávam sa, že vaše očakávania nenaplním.“

McGonagallová sa k nemu otočila a Harryho zaskočil smútok, ktorý vyžaroval z jej pohľadu.

„Je mi to ľúto, pán Snape,“ povzdychla si. „Ocitli ste sa v ťažkej situácií a moje očakávania vám len priťažili. Ale viete, pre učiteľov bude ťažké odosobniť sa. Na vášho strýka sa veľmi podobáte a máte aj rovnaké priezvisko…”

Harry prikývol.

„Občas si prajem, aby som sa bol rozhodol úplne inak,“ priznal chrapľavým hlasom. Vedel, že Dumbledore McGonagallovej povedal o „jeho živote“ a aj napriek tomu, že momentálne hovoril o vymyslenej minulosti, jeho poznámka perfektne sedela aj na jeho skutočnú situáciu. Napriek tomu, že pri rozhodovaní nemal inú možnosť, aj tak to občas ľutoval. Tak napríklad práve teraz.

McGonagallová položila ruku Harrymu ruku na plece. Ten mal čo robiť, aby sa nestrhol.

„Nebude to jednoduché. Ale máš skvelého mentora a muža, ktorý pri tebe bude stáť a určite ti so zmenou pomôže.“

Harry bol prekvapený. Pochválila práve McGonahallová Snapa?

„Hovoríte o Se...mojom otcovi?“ spýtal sa, a keď prikývla dodal, „ste asi jediná, kto si ho váži...“

McGonagallová uprela oči k horizontu.

„Mnohí ho súdia podľa jeho vzhľadu a spôsobov.“

‘Tak ako kedysi aj ja,’ pomyslel si previnolo Harry.

„Iní ho odsudzujú za jedno zlé rozhodnutie z mladosti.“

‘Ministerstvo, aurori…a predovšetkým on sám…’ súhlasil s ňou Harry v duchu.

„Boli to ťažké časy. Vo svete prepukla vojna a veľa čarodejníkov Veď-Vieš-Kto dokázal prelstiť. Mnohí z nich boli mladí muži, väčšinou slizolinčania, ktorí boli aj tak vždy považovaní za zlých a temných čarodejov. Boli však len príliš ambiciózni.“ Tu sa McGonagallová odmlčala, a keď mlčal aj Harry, pozrela naňho s vážnym výrazom v tvári. „Vieš, som veľmi rada, že je tvoj otec hlavou Slizolinskej fakulty. Je to dobrý muž. Raz sa zle rozhodol. Svoje činy oľutoval a ochotne prijal svoj trest. Nikto ho k tomu nenútil. Rozhodol sa sám. A to je čosi, čo mnohí ľudia nedokážu: priznať si vinu a znášať následky svojich činov. Iní si chybu neuznajú najmä preto, aby sa vyhli pocitu viny. Tvoj otec si v sebe vinu nosil takmer dvadsať rokov. Je to statočný a dôveryhodný muž, no práve vina, pocit viny, ktorý v sebe prechovával ho zmenil na zatrpknutého a osamelého muža, ktorým je dnes,“ jej výraz ešte viac zvážnel, „no teraz, keď sa jeho údel skončil a má teba, možno dostane šancu na normálny život, ktorý si zaslúži.“

Harry nedokázal pochopiť, čo sa práve stálo. Nikdy sa k nemu takto...ako k dospelému... učitelia nesprávali. A nikdy nevidel túto stránku prísnej profesorky transfigurácie. Nikdy by ho ani nenapadlo, že bude mať rada Severusa Snapa.

„Keď mi svoj príbeh vyrozprával on sám, povedal som mu čosi veľmi podobné. Ale on so mnou nesúhlasí. Mám pocit, že si nikdy neodpustí,“ povedal, keď sa trochu spamätal. „Tvrdí, že ho všetci nenávidia a že si to zaslúži. Pokúšam sa ho presvedčiť, že to nie je pravda, no vždy sa tomu bráni...“

Hovoril úplnú pravdu. Harry mal pocit, že Snapovi nebola ich súčasná situácia práve najpríjemnejšia. Dalo by sa povedať, že bol šťastný a za svoje šťastie sa cítil previnilo. ‘Nezaslúžim si byť šťastný,‘ hovorieval Harrymu. ‘Jediné šťastie je, že sa ma tak ľahko nezbavíš a so mnou šťastný tak či tak budeš,’ bola vždy Harryho odpoveď..

McGonagallovej sa na perách roztiahol smutný úsmev.

„Zdá sa, že sa cez to neprenesie. Nikdy.“

„Myslím, že svoju prácu považoval za akýsi zaslúžený trest...“

„Nuž...je jedným z najlepších majstrov elixírov. Ale učí len nerád- a pravdu povediac, nie je dobrý učiteľ. Pre deti nemá dosť trpezlivosti a nerád sa opakuje...“

„Prečo teda učí? Je to trest...?“

„Nie,“ usmiala sa chabo McGonagallová. „Učí, pretože ho o to požiadal riaditeľ, potrebuje aby dával pozor na Slizolin. No myslím, že bola chyba poslať ho po rokoch učenia opäť špehovať. Jeho pozícia v Rokforte ohrozila jeho miesto medzi smrťožrútmi. Myslím, že práve to dopomohlo k jeho odhaleniu, za čo som, ako som už spomenula, veľmi vďačná, ale mohol skončiť tak ako Harry...“

Harry nevedel čo na to povedať a tak len mlčky prikývol.

„Povedal ti o ňom, či nie?“

Harry sa zaošil.

„No...v podstate o ňom odmieta čokoľvek povedať...“

Nanešťastie sa zdalo, že McGonagallová o ňom hovoriť chcela.

„Bol v mojej fakulte,“ usmiala sa, keď si na to spomenula. Harry sa začervenal a hľadel do zeme. „Výzorom sa podobal na svojho otca, no okrem toho bol od neho veľmi odlišný. Bol oveľa vážnejší, citlivejší, talentovanejší. Ako jeho matka...“

„Talentovanejší?“ zažmurkal Harry neveriacky.

„Áno,“ odvetila McGonagallová a usmiala sa. „Mohol byť jedným z najlepších študentov, no vždy sa naraz zapájal do príliš veľa vecí...“

Harry sa neodvážil zdvihnúť pohľad od zeme. Bol presvedčený o tom, že sa dokonca aj jeho uši červenali zahanbením.

„Ale nebola to jeho chyba,“ pokračovala profesorka bez povšimnutia, „vybojoval prvý boj prichádzajúcej vojny...“

„Minerva, Quiet?“ prišiel za nimi Snape. Harry si uľavene vydýchol. „Prepáčte, že vás rušám, ale je na čase ísť domov.“

„Samozrejme, Severus,“ usmiala sa naňho McGonagallová. „Zvečeriava sa.“

„Quiet, Quiet, pozri čo som našla!“ pribehla k nim nadšená Anne a vystrčila k Harrymu špinavé dlane. V nich sa skrývalo niekoľko morských mušlí. „Nie sú nádherné?“

„Sú veľmi pekné,“ odvetil Harry a začervenal sa, keď si všimol, že ich obaja dospelí s úsmevom pozorujú.

„Túto dám tebe!“ dievčatko si neuvedomovalo Harryho zahanbenie a podalo mu najväčšiu z mušlí. „Páči sa ti?“

Harry len čosi zamumlal.

„Dobre,“ prikývla Anne, vložila mušle do svojich vreciek a schytila Harryho za ruku. „Strýko Severus povedal, že už musíme ísť domov.“

McGonagallová sa zvedavo zahľadela na Snapa, ktorý trochu sčervenal a odvrátil sa na odchod. Harry sa uškrnul. Jeho dobrá nálada však netrvala dlho. Všetci štyria dospelí kráčali vpredu a Harry s Anne zaostali. Spočiatku si dievčatko čosi pospevovalo, no po chvíli spomalilo a vzdialenosť medzi nimi a dospelákmi sa začala zväčšovať.

Harry cítil ako sa mu v hrudi šíri panika. Neznášal pocit samoty. Pokúsil sa zrýchliť, no Anne bola príliš unavená na to, aby mu stačila.

„Zoberieš ma na ruky?“ spýtala sa ho po chvíli, keď úplne zastsla. „Som taká unavená...“

Harry nevedel čo robiť. Prišlo mu zle.

Nemalo to nič spoločné s dievčatkom. Bol to jeho vlastný problém. V prípde nutnosti sa Anne dotýkal, občas ju objal okolo pliec, no vždy si dával pozor na to, aby sa naňho nezavesila, alebo aspoň nie na príliš dlho.

Nedokázal sa vyrovnať s dotykom či objatím iných okrem Severusa. Ešte stále sa učil znášať jemné dotyky, nestrhávať sa pri nich.

Bola to jedna z ďalších pripomienok ich letného pekla.

Uvedomil si to hneď v prví deň, keď ho Anne objala a takmer odpadol. O niekoľko dní neskôr ho Sirius odzadu potľapkal po ramene a pozval ho na večeru, keď on vyskočil, vystrašene vykríkol a prevrhol konferenčný stolík. Sirius sa naňho za jeho vystúpenie nahneval, no už sa ho viac nedotkol. A neskôr Fletcher...

Teraz sa mu začala točiť hlava a robilo sa mu zle od žalúdka.

„Nemôžem...“ šepol zmorene.

„Prosím,“ žobronila Anne smutne. Harry bol nervózny. Nechcel aby sa rozplakala. Predstieral, že si jej zlú náladu nevšimol a pohol sa vpred držiac ju za ruku. Anne nakoniec neplakala, no po niekoľkých minútach sa zdalo že čoskoro naozaj zaspí. Opäť zastali. Harry zúfalo pozrel na vzďalujúcu sa skupinku pred nimi a vedel, že tento problém musí vyriešiť sám. Bolo by skrátka príliš čudne keby na nich vykríkol len preto, že Anne nechcel vziať do náručia...

Povzdychol si a nakoniec ju zodvhiol. Anne sa usmiala, chytila Harryho okolo krku a spokojne privrela viečka.

Harry teda spokojný určite nebol. Snažil sa nevšímať si rúk okolo jeho krku, telo, ktoré sa trelo o jeho jazvy a modriny a celkovú nevoľnosť ktorú cítil pri jej dotyku. Vôbec sa necítil dobre. Nehovoriac o tom, že po dlho väznení nemal dosť sily na to aby ju udržal dosť dlho. No aj tak sa o to pokúsil.

Chcelo sa mu plakať. Zvracať. Zhodiť dievčatko na zem. No nespravil to. Potkýnajúc sa neisto kráčal vpred.

Bol to Snape, čo si všimol že Harry s Anne zaostali. Keď sa letmo pozrel za seba a zbadal Harryho vystrašil sa a cítil sa hrozne previnilo. Vedel o Harryho novej fóbii z dotyku aj o jeho takmer neexistujúcej kondícii, nehovoriac o pocite samoty... Bez slova sa stočil na päte a utekal ku kymácajúcemu sa chlapcovi. Ostatní z ich malej skupinky naňho spýtavo hľadeli.

By the time he reached Harry, the boy was on the very edge. Snape took the sleeping girl from him.

Kým nemu Snape dobehol a zobral si spiacu Anne, bol Harry na pokraji nervového zrútenia.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Snape s obavami.

Harry sa zhlboka nadýchol a hneď sa cítil lepšie.

„Áno,“ odvetil. „Ďakujem.“

„Bola to moja chyba,“ pokrútil Snape hlavou.

Harry na to len mávol rukou.

„Čo sa stalo?“ chcel vedieť Black keď ich dobehli.

„Quiet si na jar zlomil nohu. Nechcem aby ju príliš zaťažoval,“ odvetil Snape normálnym tónom.

Harry len žasol nad tým, ako rýchlo si Snape dokázal vymyslieť čosi, čo znelo tak prirodzene. No po rokoch špehovania...A tak len prikývol a skupinka sa opäť pohla.

Harry si povzdychol. Na budúcnosť nebol vôbec pripravený.

To isté povedal v noci Snapovi, keď sa prebral z nočnej mory,

„Nechcem ísť späť do školy. Nie som pripravený,“ preglgol a šepotom dodal. „Neviem či niekedy budem...“

„Budeš,“ odvetil Snape a prisadol si k nemu na posteľ.

„Ale určite nie už v Septembri...“

Na to Severus nemal odpoveď. Myslel si to isté, no nevedel či by bolo múdre povedať mu to. No tentokrát Harry pokračoval.

„Myslím to vážne, Severus. Toto nezvládam. Prosím, musíme niečo vymyslieť...“

„Ale...neviem či by to bolo múdre...“ zamumlal Snape váhavo.

„Chcem zostať s tebou,“ povedal Harry no vyhýbal sa jeho pohľadu.

„To je proti školským pravidlám. Musíš byť zaradený do jednej z fakúlt a bývať tam.“

„To nedokážem Severus, čo to nechápeš? Ani v Chrabromile. Čo povedia keď uvidia moje jazvy? Čo povedia keď si všimnú moje fóbie? Čo povedia keď ich každú noc zobudím mojími nočnými morami? A čo spravím ja, keď tam budem sedieť v tme? Budem vystrašene kričať? Plakať? Vzlykať?“ Harry pokrútil hlavou. „Nedokážem to. A nechcem sa o to ani pokúsiť. Buď zostanem s tebou alebo ma môžeš rovno poslať ku Sv. Mungovi.“ Harry sa posadil a striasol. „Nenávidim sa za svoje slabosti!“ vykríkol zúfalo. „Rád by som žil tak ako všetci ostatní, ale vždy mi bude niečo pripomínať, že nie som normálny,“ dodal a po lícach mu skĺzlo niekoľko sĺz.

Snape si ho pritiahol k hrudi a s citom ho pohladil po chrbte.

„Niečo vymyslíme, sľubujem,“ povedal pokojne. „Porozprávam sa s Albusom, dobre?“

Harry len prikývol a nevydal ani hlásky. Snažil sa zabrániť vzlykom, ktoré sa mu drali z hrdla.

„Neznášam svoje slabosti...“ šepol skrz stisnuté zuby.

„Ty nie si slabý, Harry...“

„Nevolaj ma tak!“ skríkol Harry rozčúlene. „Musíme si zvyknúť na moje nové meno a ÁNO! som prekliato slabý...“ no jeho hnev sa nakoniec rozplynul a zostali mu opäť len slzy.

„To, čo sme si prežili by iných doviedlo k šialenstvu. Ty si to prežil a znášaš to naozaj dobre...“

„Nenávidím sa.“ Harry v rukách zovrel prikrývku tak silno, že mu zbeleli hánky. „Neznášam, že nemôžem spať, že nedokážem zniesť ani ten najjemnejší dotyk, že sa stále strhávam keď niekto zvýši hlas, že nemôžem normálne jesť, že nemám dosť sily, že so všetkými jazvami vyzerám ako monštrum, že si obliesť normálne tričko bez toho, aby ich niekto videl...a neznášam predsudky, ktoré musím vyvracať vždy keď stretnem niekoho nového a stratil som mojich priateľov a nechcem takto ďalej žiť!“

Stočil sa do klbka a položil si hlavu na Snapovu hruď. Severus nič nehovoril, iba ho potľapkával po chrbte. Trvalo pol hodinu kým sa Harry napokon upokojil.

„Prepáč,“ zamumlal. „Ale bojím sa...“

„Niečo vymyslíme, ver mi...“

„Je mi zima...“

Snape ho opatrne uložil späť na posteľ, vstal a otvoril okná. Teplý letný vzduch prenikol do izby. Severus sa vyklonil z okna a zhlboka sa nadýchol, keď započul Harryho približujúce sa bosé kroky.

„Obuj si papuče, inak prechladneš.“

„Áno, otec,“ povedal Harry vysmievačne. Posadil sa na okenný parapet. Bez papučí. Pozrel Snapovi priamo do očí. „Viem, že som znel ako hlúpe malé decko, ale myslel som to vážne Severus. Nedokážem to. Ešte nie.“

„Pozajtra pôjdeme do Rokfortu aby sme sa pripravili na nový školský rok. Porozprávam sa s Dumbledorom. Sľubujem.“

Harry si pritiahol kolená k hrudi.

"Ďakujem."

***********************************************************************

„DVAJA SNAPOVIA! Dobrý bože!“ niesol sa Zloduchov hlas Veľkou sieňou. „POMÓÓC! Umastenec si so sebou priniesol svoju vernú kópiu!“ Diabolsky sa uškrnul. „Akoby pre úbohých študentov nebolo dosť, že Slizolinov potomok, veľký Harry Potter skonal, musia tu znášať DVOCH Snapov!“ Zloduch predstieral, že odpadol.

Harry by sa bol na Zloduchovom predstavení nesmierne zabával, keby poltergeist nehovoril o ŇOM. A NEBOL Severusovou vernou kópiou!

Snape pri pohľade na chichotajúceho sa ducha zastal, prekrížil si ruky na prsiach a hrozivo sa usmial.

„Quiet,“ zmurkol na Harryho. „Chceš vidieť čosi zaujímavé?“

Harry nadšene prikývol. Odkedy Zloducha Lupin naposledy odohnal vystrelenou žuvačkou nevidel nič podobné.

Snape vytiahol svoj nový prútik a zamával ním na Zloducha.

„Gelasmus,“ vyslovil zreteľne.

Zloduchov smiech nečakane nabral nové grády a stal sa neovládateľným.

"Hehehehehe, Snape hehehe..." povedal dusiac sa smiechom. "prestaň hehehehe..."

No Snape tam len stál a uprene naňho hľadel.

"Hehehe prosíiim.... hehehe."

Harry videl, že sa duch snaží ovládnuť sa, no nedokázal to.

„Kúzlo bude účinkovať nasledujúce štyri hodiny...VEDEL si do čoho ideš,“ povedal Snape a kývol na Harryho. „Poďme.“

„A čo s ním?“ pozrel Harry na rehotajúceho sa ducha. „Čím si ho začaroval?“

Snape sa ušknul.

„Je to jednoduché, no proti nemu veľmi účiné kúzlo. Na celé hodiny zvyšuje mieru a úroveň jeho smiechu...Trvanlivosť kúzla závisí od predchádzajúceho stavu pobavenia. Keby si ním začaroval niekoho smutného, nič by si tým nedosiahol. Ovplyvníš ním iba ľudí, ktorí sa smejú alebo sú šťastní.“

„Toto sa musím naučiť,“ usmial sa Harry od ucha k uchu.

Snape znenazdania zvážnel.

„Musíš s týmto kúzlom byť opatrný, Quiet. Živý človek by sa mohol udusiť. Zloduch, samozrejme, nezomrie. Ale nemôžeš ním začarovať kohokoľvek...“

„Škoda, že ním nepôjde zabiť Voldemorta.“

Slabo sa usmiali.

„Musel by si čakať niekoľko rokov kým by si ho pristihol šťastného,“ prikývol po chvíli Snape a spoločne vykročili k hradným žalárom.

Zdalo sa, že to bol deň duchov: najprv sa stretli so Sirom Nicholasom, ktorý ich privítal pokývnutím (nepýtal sa na niš, pravdepodobne kvôli rivalite medzi fakultami) a v podzemí na nich čakal Krvavý Barón.

„Vitaj späť, Severus,“ prikývol.

„Rád ťa opäť vidím, Saevus,“ odzdravil Snape. „Toto je môj syn, Quietus,“ dodal a položil ruku na Harryho plece.

„Rád vás spoznávam, pane,“ zamumlal Harry placho.

„Saevus Malingus Noblestone,“ povedal Krvavý Barón a otočil sa k Snapovi. „Som rád, že rod Snapov tebou nevymrie. Naozaj som sa toho obával. Netušil som, že máš syna. Podobá sa na tvojho brata, Severus.“

„Vskutku, Saevus,“ povedal s miernym úklonom majster elixírov. „Musel som jeho existenciu tajiť aby som ho neohrozil.“

"Neohrozil?"

„Aby sa o ňom nedozvedel Temný pán,“ vysvetlil profesor.

„Počul som o tvojej pozícií medzi smrťožrútmi a tvojej práci pre Dumbledora, Severus.“ Duchov výraz zrazu potemnel. „Velmi ma to nepotešilo.“

„Ide o môj život a moju zodpovednosť rozhodnúť sa správne,“ usmial sa Snape na hrozivú duchovu postavu. „Jediná otázka, ktorá zostáva je komu si loajálny ty.“

„Moja loajalita patrí Slizolinu, to predsa vieš.“

„Slizolinovej fakulte alebo Slizolinovmu dedičovi?

„Požaduješ aby som si medzi nimi vybral?“

„Ak sa nemýlim, už si si vybral.“

Harry žasol nad Severusovým pokojom a slušným vystupovaním. Duch bol hrozivý a zdanlivo diabolský a mocný. On by sa neodvážil hovoriť s ním tak ako Snape.

„Môj rod je pre mňa dôležitejší než Slizolinov. Ale aj tak si ma nepotešil.“

„Slizolinov dedič zavraždil môjho brata.“

"Viem."

"Vtedy som prešiel k Dumbledorovi."

Na dlhú chvíľu sa medzi nimi usídlilo ticho.

„Chápem,“ odvetil napokon duch. „Musím už ísť. Ešte sa stretneme, Severus. Quietus,“ prikývol a odplachtil.

„Čo to malo znamenať?“ spýtal sa Harry Snapa.

"Čo?"

„To o rodoch a dedičoch.“

„Ach, to!“ usmial sa Snape. „Saevus je jeden z mojích predkov z matkinej strany. Moja matka bola z rodu Noblestonovcov.“

„Skvelý predok...“ zamumlal si Harry popd nos. „Bol to temný čarodej?“

„Je aj tvojím predkom, Quiet. A aby som odpovedal na tvoju otázku: áno, samozrejme,“ dodal Snape ešte stále s úsmevom.

„To je dôvod prečo je jeho habit krvavý, nemám pravdu?“ Bola to jedna z otázok, ktoré Harry túžil vysloviť od čias keď po prvýkrát vstúpil do Rokfortu.

„Nie,“ pokrútil Snape hlavou. „Bol temný čarodej a Slizolinčan, tak ako takmer každý Noblestone. Ale zahynul chrániac svoju rodinu proti Temnému pánovi tých čias.“

Harrymu klesla sánka, keď mu napokon doplo.

„Tak preto ti odpustil...“

„Mal rád Toma Riddla keď tu ešte študoval,“ dodal profesor zamyslene. „Ale to jediné, čo Saevus nikdy neodpustí je vražda jedného z jeho potomkov.“

„Čo znamená jeho meno v preklade?“ opýtal sa Harry.

"Nevraživý."

"No dopekla..."

"Dávaj si pozor na jazyk, Quiet."

„Dobre, dobre,“ pokrčil plecami Harry a nasledoval Snapa ku dverám za vchodom do Slizolinskej klubovne.

Zastali tesne pred vyrezávanými dverami.

„Podaj mi ruku, Quiet,“ otočil sa Snape k Harrymu, ktorý zvedavo vystrel svoju pravú ruku. Snape ho opatrne chytil za ukazovák, priložil ho na dvere na malú bielu bodku a čosi zamumlal. „Teraz môžeš vstúpiť kedykoľvek budeš chcieť. Prilož ukazovák na túto bodku.“

Harry na bodku zatlačil a dvere sa dokorán otvorili.

„No,“ povzdychol si zťažka Snape. „Myslím, že to tu musíme trochu pomeniť.“

Trvalo im to niekoľko hodín, no keď napokon všetko dokončili, prišiel čas na večeru.

„Pôjdeme do Veľkej siene.“

To Harryho rozhodilo.

„To chceš povedať...s ostatnými učiteľmi?“ spýtal sa neisto.

"Presne."

„Aké skvelé zakončenie dnešného dňa...“

„Ha...Quiet, musíš si zvyknúť a tráviť čas aj s inými ľuďmi. A okrem toh by tam dnes večer malo byť len málo učiteľov...“

Harry sa striasol.

„Tak teda poďme.“

„Nezabudni: nepoznáš ich.“

„Ja viem,“ osopil sa naňho Harry hnevlivo. „Nie som sprostý.“

„Quiet!“ Zdalo sa, že Snapa naozaj nahneval. Po prvýkrát za dlhé týždne. Harry sklonil hlavu.

„Prepáč, Severus,“ zamumlal. „Ale som dosť nervózny.“

„Ja tiež,“ usmial sa zľahka a položil ruku Harrymu na plece. „Ale nezabúdaj, že tam budem s tebou. Dobre?“

Snape sa mýlil. Vo Veľkej sieni boli všetci učitelia (samozrejme s výnimkou profesora Binnsa, ktorý nejedával a Trelawneyovej, ktorej vnútorné oko ju zjavne zabudlo informovať o novinkách). Inak tam boli všetci: čo znamená, že aj nový profesor obrany proti čiernej mágii.

Bola to žena s dlhými vlasmi zviazanými v cope. Bola prvá, kto ich začul vchádzať a prvá sa taktiež otočila.

Harry stuhol.

Bola to totiž pani Figgová.

Áno, TÁ pani Figgová.

Snažil sa vzchopiť sa. Predstieral, že je príliš plachý a s malým odstupom nasledoval Snapa.

Kým prešli ku Snapovmu miestu, hľadeli na nich úplne všetci.

„Vitaj, Severus!“ privítal ho Dumbledore. „Rád ťa vidím, a Quietus, vyzeráš dobre!“

Harry sa nútene usmial, nechápajúc riaditeľovu poznámku o jeho vzhľade. Nevyzeral dobre, ani náhodou, stále bol vychudnutý, bledý a s množstvom problémov...

„Smiem predstaviť tvojho syna, Severus?“ obrátil sa Dumbledore k Snapovi, ktorý prikývol.

„Samozrejme, Albus,“ odvetil Severus.

Ak aj predtým niekto považoval svoju večeru za dôležitejšiu, po tejto výmene na nich hľadeli úplne všetci. Harry sa strhol a spravil krov vpred, pričom drgol do Snapa.

„Pre...prepáč,“ zamumlal. Chcel odtiaľ odísť, alebo sa aspoň schovať, nenávidel tie pohľady plné zvedavosti a prekvapenia, ktoré si ho intenzívne premeriavali. Snape položil ruku na jeho plece a upokojujúco ho stisol. Harry počil ako ktosi prekvapene zhíkol.

„Drahí kolegovia, ako ste počuli, Severus mi dovolil predstaviť vám svojho syna: volá sa Quietus Snape, má 16 rokov a až do tohto leta žil s muklami. Vzhľadom na to, čo sa stalo v lete sa Severus rozhodol vziať svojho syna do opatery a uviesť ho do nášho sveta keďže je Quietus čarodejník a to veľmi mocný a talentovaný,“ usmial sa na Harryho, ktorý sa začervenal. „Minerva sa s ním už stretla a keďže neabsolvoval testy VČÚ, ktoré sú v našom svete nepostrádateľné, bude zaradený do piateho ročníka. A,“ odmlčal sa a premeral si ich všetkých pohľadom, „žiadam vás, aby ste mu pomohli nájsť jeho miesto v našej komunite. Nemá jedenásť rokov, takže prispôsobenie sa na náš svet preňho bude ťažšie ako pre prvákov.“

Mnohí z učiteľov prikývli a ich výrazy sa zo zvedavých zmenili na empatické. Harrymu sa viditeľne uľavilo. Dumbledore s jeho predstavovaním skončil a previedol Harryho so Snapom k stolu, kde sa Harry usadil medzi majstra elixírov a profesora Flitwicka, ktorý sa k nemu okamžite otočil.

„Rád vás spoznávam, pán Snape,“ zoširoka sa na Harryho usimal. Ten stuhol. Flitwick bol hlavou Bystrohlavu, takže tento úvod sa mohol veľmi rýchlo zvrhnúť ku Quietusovi Snapovi, jeho otcovi a jeho nepredstaviteľnému talentu...Nemýlil sa. „Dúfam, že s vaším menom, pán Snape,“ žmurkol naňho, „sa stanete členom mojej fakulty práve tak, ako váš strýko.“

Dlho to netrvalo.

„Viete, on...“ začal profesor Flitwick dlhé rozprávanie o jeho otcovi.

Harry sa zo slušnosti pokúšal zapojiť sa do konverzácie, prikyvujúc a s občasným „aha...“, „naozaj...?...“ a „neuveriteľné...“ a zároveň pod Snapovým ostrým pohľadom čosi zjesť. Nebol hladný a prííbeh profesora čarovania ho pripravil aj o akú-takú chuť do jedla s ktorou do Veľkej siene prišiel. Takže sotva čosi vložil do úst a nebol prekvapený, keď sa k nemu Snape naklonil a šepol:

„Neprpli sa v tom...“

Harry naňho nervózne pozrel a uškrnul sa.

„...a váš otec tiež,“ dokončil medzitým profesor Flitwick vetu, ktorej začiatok Harrymu úplne unikol. „Nemyslíte?“

„Áno, samozrejme, oane,“ odvetil poslušne aj keď vôbec netušil na čo vlastne pritakal.

„Vedel som to.“

Harry sa natiahol za svojím tekvicovým džúsom, no jeho žalúdok začal protestovať. Do čoho sa to zase pustil? A tentokrát bude sám: žiaden Ron, žiadna Hermiona, ktorí by mu robili spoločnosť.

„Quiet? Myslím, že je čas ísť. Bol to dlhý deň,“ počul ako ich Snape ospravedlnil od stola a odviedol ho z Veľkej siene. Keď sa dostali von zastal a otočil sa k nemu.

„Si v poriadku?“

Harry pokrčil plecami.

„Tak teda poďme.“

Keď sa napokon pohodlne usasili v kreslách pred krbom, Snape vyjadril dvoje obavy.

„Musíš niečo zjesť. Na večeri si takmer nič nezjedol, nemám pravdu?“

Harry neodpovedal. Prekrížil si ruky na prsiach a jeho pohľad potemnel.

„Čo hovoril Flitwick?“ spýtal sa Snape po chvíli.

„To čo väčšinou, o tvojom bratovi a o vašom nesmiernom talente a povedal, že dúfa, že sa dostanem do jeho fakulty. Bystrohlav! Môj Bože!“ skríkol Harry rozčúlene. Potom sklonil hlavu. „Bolo oveľa jednoduchšie byť synom Jamesa Pottera.“

„V čom je problém, Ha...Quiet?“ zdalo sa, že jeho výbuch Snapa zarazil. „Urazil ťa?“

"Nie."

„Tak ti ublížil niekto iný?“

„NIKTO mi neublížil!“ Harry vstala otočil sa ku svojej izbe. „Idem do postele.“

„Quiet. Počkaj,“ prikázal mu podráždene Snape. „Čo to je dopekla s tebou?“

„Nič,“ odvetil Harry, vošiel do svojej izby a zavrel za sebou dvere.

Už sa chystal spať, stúlil sa do klbíčka, prikryl si hlavu prikrývkov, keď pocítil ako si ktosi sadol na jeho posteľ.

„Nechaj ma na pokoji,“ zamumlal.

Snape sa cítil bezmocne. Toto bolo po prvýkrát, čo po ich spoločnom väznení Harry odmiedol jeho pomoc. A sám nedokázal prísť na to, v čom bol problém. Civel na skrúteného teenagera a uvažoval nad tým, čo má robiť. Nechcel ho však nechať samého. Povzdychol si a strhol z chlapca jeho prikrývku.

„Nechaj ma na pokoji,“ skríkol Harry vrustrovane a snažil sa ju zachytiť.

Snape ho objal.

"Harry..."

„Nie som decko o ktoré sa musíš starať,“ protestoval Harry frustrovane a vymanil sa z jeho objatia. „Mám 15 rokov, preboha!“

Harry sa postavil na druhú stranu postele, prekrížil si ruky na hrudi a zazrel na Snapa.

„Ja viem, Harry. Len sa ti snažím pomôcť,“ povedal Severus nič neprezrádzajúcim pokojným hlasom.

Hľadeli jeden na druhého. Harry videl Snapovo znepokojenie a akúsi....bezmocnosť v jeho tvári, podobnú ako keď Harryho mučili...keď si na to spomenul, spomienky ho už neopustili. Harry klesol na kolená a oprel si hlavu o posteľ. V ďalšom momente si vedľa neho kľakol aj Snape.

„Si v poriadku?“

Neodvážil sa chlapca dotknúť.

Harry nevydal ani hláska, iba sa k nemu otočil a objal ho.

„Je mi to ľúto,“ zamumlal.

Snape sa s ním postavil a posadil ho na posteľ.

„Teraz mi už povieš o čo ide?“ spýtal sa ho a usadil sa vedľa neho.

„Môj starý život bol jednoduchší. Ľudia sa ku mne správali ako k hridnovi, nijak inak. Ale teraz....som tvoj syn...mnohí sú voči mne zaujatí...a iní na mňa hľadia s očakávaním. Flitwick a ostatní profesori čakajú, že budem rovnako dobrý a talentovaný ako ty s..mojím otcom. Dumbledore očakáva, že budem mocný ako on...Quietus.“ Harry zdvihol pohľad a pozrel mu do očí. „Ale ja nie som múdry a už vôbec nie mocný. Som len...normálny teenager. Nič zvláštne.“

Snape sa usmial.

„Ty nie si obyčajný teenager, Quietus.“

"Ale..."

„No si rovnako drzý ako predtým. Teraz hovorím JA. Neprerušuj ma!“

Snape si prekrížil ruky na hrudi a vážne sa naňho zahľadel. Trochu sklonil hlavu a jeho mastné čierne vlasy orámovali jeho tvár. Teraz sa natoľko podobal na neslávne známeho profesora elixírov, ktorého Harry poznal z hodín, že nedokázal zabrániť širokému úškrnu.

„Možno nie si tak múdry ako to od teba ľudia očakávajú. Možno nie si ani tak mocný ako Dumbledore dúfa. No NIE si iba obyčajný chlapec.“

„Prečo?“

„Bol si to ty, kto mi dal možnosť a pomohol mi znovu žiť,“ Snapov úsmev sa ešte roztiahol keď si všimol Harryho prekvapený pohľad.  „A nemyslím, že by sa to bolo podarilo hocikomu inému.“

V Harryho očiach sa rozvietili iskričky a v ďalšom momente skočil na Snapa, zhodil ho na posteľ a rukami na pleciach ho k nej pritlačil.

„Slovíčka, profesor,“ diabolsky sa naňho uškrnul. „Za posledných desať rokov si bol úplne živý, pokiaľ sa dobre pamätám.“

„Žiť a existovať sú dve úplne odlišné veci...“

„Och...znieš tak vážne....myslím, že niekto, kto môže študentom udeľovať tresty a strhávať body je vskutku úplne nažive.“

"Čo odo mňa chceš?"

"Dôkaz."

„Čoho?“

„Toho že žiješ. A nie iba toho, že existuješ.“

„Čo tým chceš povedať?“

„Netráp študentov. Nestrhávaj im body. Nemrač sa. Nezazeraj. Usmievaj sa. Buď milý. Pomáhaj.“

„ČO???“ preťal ticho v miestnosti výkrik. „JA? MÁM SA USMIEVAŤ? BYŤ MILÝ? POMÁHAŤ INÝM? Čo bude s mojou reputáciou?“

Harry pokrčil plecami.

„Na tej mi nezáleží.“

„Ale mne áno. To ma radšej rovno zabi!“

„S radosťou...“

Obaja vyprskli smiechom. Keď sa upokojili, Harry sa na Snapa usmial.

"Ďakujem.“

"Nemáš za čo."

Poslední komentáře
16.08.2010 20:00:24: Super kapitola.
27.06.2010 19:14:46: no, tak kapitolka se mi moc líbila ;) už se těším na zařazování, proto taky hlasuji pro Coming smiley...
18.06.2010 00:52:16: :) kedze mam po sluske dovolila som si nahliadnut do oblubenych strankach a velmi ma potesilo ze si ...
14.06.2010 22:22:46: iisis: můj mail je: zs111@atlas.cz děkuju moc, hledala jsem dlouho, ale smůla :0) ale nemusíš se bá...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.