...

HP-Šťastné dny v pekle

Kapitola štvrtá: Kajúcnik (časť druhá)

Podľa dohody s Miss budeme túto poviedu prekladať spoločne a do oboch jazykov. Kto sa tešil na češtinu: ľutujem ale tešil sa márne.  Preklad kapitoly venujem samotnej Miss za krásne spoluprežité chvíle. Ďakujem :-) (Ďalšiu kapitolu prekladá Mission)

Potter,“ ozval sa Snape pobaveným a trochu smutným hlasom. „Nie som Chrabromilčan. Som zo Slizolinu. Som tu kvôli jednej prísahe, nie kvôli môjmu statočnému srdcu. Tak ma prestaň preceňovať.“

“Nemyslím, že ten incident s vlkodlakom a pomoc môjho otca boli tak neprekonateľne dôležité, aby ste ma za to ochraňovali. Môj otec sa vtedy viac snažil zachrániť Siriusa a Lupina ako vás. Takže si myslím, že mi nedĺžite žiaden dlh. Ale aj tak, zachránili ste mi život a teraz ste tu so mnou.”

Snape pokrútil hlavou.

“Prestaň. Skáčeš k unáhleným záverom. Poprvé: tvoj otec mi zachránil život aj napriek tomu, že zachraňoval krky svojim priateľom, to nie je dôležité. Dlh je dlh, nezáleží na dôvodoch. Podruhé: musíš vedieť, žesom ťa neochraňoval kvôli tvojmu otcovi. Ten dlh som splatil už dávno. Mal som na to iný dôvod. Ako som ti už povedal, prisahal som.”

“Komu?”

“Tvojej matke.”

Chlapec podvihol bradu a zahľadel sa na svojho profesora. Ich tváre boli teraz veľmi blízo a Harry tak mal skvelý výhľad na Snapov výraz.

“Vy ste poznali moju mamu?” spýtal sa neveriacky.

“Vlastne nie. Poznal som ju zo školy, ale nikdy som s ňou neprehovoril. Vieš, v mojich očiach bola len humusáčka…muklom narodená čarodejnica…a ja…”

“Chápem,” Harry cítil ako sa mu stiahla hruď. Humusáčka! Snape povedal : ´humusácka čarodejnica´! Potriasol hlavou, akoby z nej chcel vytriasť ten silný pocit ranených pocitov, ale nemohol. Priveľmi to bolelo.

 “Potter,” Snape sa jemne dotkol jeho ruky. “Povedal som ti, že som nebol dobrý. Nikdy som nebol. Ale keď som teraz povedal ´humusáčka´chcel som len vyjadriť to, ako som sa  cítil vtedy. Nie teraz. Naozaj.

Harry nevedel, čo na to povedať, len prikývol. Z očí sa mu snažili vytrysknúť slzy, ale on zaťal zuby a začal s nimi bojovať.

“Potter, nechcel som ťa zraniť, je mi to ľúto,” začul Snapov kajúci sa hlas akoby z diaľky. No aj tak potreboval čas, kým sa dal znovu dokopy.

“Prosím, pane. Pokračujte,” povedal, keď mohol znovu racionálne uvažovať.

Snape prikývol a očami sa na Harryho s obavami zahľadel.

“Tvoja mama ma prinútila prisahať jej.”

“Kedy?”

“Keď som šiel do domu tvojich rodičov aby som ich varoval proti Voldemortovmu útoku. V auguste, ak si dobre pamätám. Hneď potom sa rozhodli použiť Fideliovo zaklínadlo.”

“A ako vás mohla donútiť? Je dosť ťažké si to predstaviť. Ste oveľa silnejší a ako…smrťožrút by ste tiež mali byť schopným duelantom.”

“Ech…” vyšlo zo Snapa, ktorý si Harryho premeriaval s malým úsmevom na tvári. “Máš pravdu. Ale nečakal som to. Našiel som ju v dome samu. Povedal som, čo som chcel povedať a keď som sa otočil na odchod ucítil som, ako sa mi do krku zarýva jej prútik.”

“Ona vás napadla!?” Harry si nemohol pomôcť, ale nedokázal tomu uveriť.

“No…áno. Potom ma prinútila prisahať, že ťa budem ochrániť v prípade, že neprežijú.”

“A…prečo chcela aby ste to boli vy a nikto iný?” spýtal sa zvedavo Harry.

“Neviem. Možno kvôli mojej pozícii špeha...si myslela, ža ťa budem vedieť ochrániť lepšie ako ktokoľvek iný. Nemohla vedieť, že sa po jej smrti Voldemort “stratí”…”

Harry zamyslene prikývol.

“Áno…jasné. Len mi to príde…divné.”

“Mne tiež. A až kým si neprišiel do Rokfortu som nemal čas svoj sľub naplniť. Albus mi povedal, že budeš so svojimi príbuznými v bezpečí. Ale potom…”

“Je to trvalá prísaha?” prerušil ho opäť Harry.

“Ako myslíš trvala?” odvetil Snape otázkou.

“Musíte ma chrániť až kým jeden z nás nezomrie?” Snape neochotne prikývol. “Och to je také…vtipné,” zamumlal Harry. “Vy ste boli mojím zaprisahaným ochrancom celé tie roky…”

Snape sa nepohodlne pomrvil.

“Ech…áno.”

Zdalo sa, že Harry si jeho nepokoja nevšimol.

“To nebolo veľmi ľahké,” zamyslel sa. “Vy…ste ma nemali veľmi rád, no napriek tomu ste boli prinútený chrániť ma…”

“Nebolo to ľahké,” uistil ho profesor s afektovaným úsmevom.

“To by mi nedošlo,” povedal Harry keď myslel na hodiny elixírov. Určite sa od ochrancu očakávalo, že sa bude priateľskejší, alebo aspoň viac ochraniteľskejší

“Nikdy som tvoju matku nechápal,” ozval sa Snape. “Poznala ma dostatočne dlho na to, aby mi tak ako ostatní neverila. Vždy som bol arogantný a krutý bastard z čistokrvnej čarodejníckej rodiny, Slizolinčan, nasledovník Voldemorta, vrah, ktorý si zaslúžil zhniť v Azkabane, amen. A ona ma donútila chrániť ťa, syna v muklovskej rodine narodenej čarodejnice a Jamesa Pottera, Chrabromilčana, verného partnera Albusa Dumbledora, aurora Fénixovho rádu, záchrancu! Nehovoriac o fakte, že sme sa s tvojím otcom odjakživa nenávideli! Tento hnev ma ovládal 14 rokov.”

“Och,” skrútil Harry pobavene pery. “Tak toto bol ten dôvod!”

Profesor sklopil hlavu.

“Áno, ale povedal by som to takto: toto bol ten dôvod. A Albus vždy nástojil na tom, aby som ťa viac spoznal. Aby som spoznal osobu, ktorú musím chrániť po celý môj život. Ale ja som to nechcel. Cítil som hanbu za túto nechcenú povinnosť, za túto neuveriteľnú situáciu! A nemohol som proti tomu nič spraviť! Smrť tvojej matky spravila moju prísahu večnou, neodvolateľnou.”

“Nikto ju nemôže stiahnuť? Ani ja sám?” spýtal sa Harry z ničoho nič.

“To by si spravil?” Snape bol ohúrený. “Prečo…?”

“Aby ste mohli žiť svoj život, pane,” odvetil chlapec jednoducho.

“Nemôžeš ho stiahnuť kým nebudeš mať 25 rokov alebo sa neoženíš.”

“Tým chcete povedať, že sa mám poponáhľať a niekoho si vziať?” spýtal sa Harry s šibalskými ohníčkami v očiach.

“Nie,” usmial sa profesor. “Neočakávam, že si niekoho vezmeš. Aj tak neverím, že by si tu v Nightmare manore našiel niekoho vhodného.” Usmiali sa jeden na druhého. “A…aby som pravdu povedal, už viac nečakám, že môj sľub niekto, a hlavne ty stiahne.”

“Máte na mysli…?” zdalo sa, že Harry stuhol, zreničky sa mu prekvapením rozšírili.

“Myslím tým, že mal Albus pravdu. Mal som sa snažiť spoznať sa. Bolo by to pre nás oboch lepšie. A hlavne pre mňa.”

Harry sa začervenal.

“Prečo si ste to povedali?”

“Pretože si dobrý chlapec, Harry a ja si prajem, aby som ťa mohol ochrániť aj teraz, no nemôžem. Je mi to ľúto.”

Obaja tam len zamyslene sedeli. Potom sa Harry rozhodol spýtať sa na svojich rodičoch.

“Pane?” ozval sa opatrne. Nechcem profesora vyrušiť, no zdalo sa, že by ho rušil.

 “Áno?”

“Mohli by ste mi povedať o mojich…mojich rodičoch?”

“Pozri, Potter, nepoznal som ich veľmi dobre. Ako som povedal, nikdy som sa s tvojou matkou nezhováral, teda okrem tej jednej príležitosti ak sa to dá nazvať “rozprávaním sa”…bola v Bystrohlave, rafinované a talentované dievča o dva roky mladšie ako ja a tvoj otec. Nepamätám si presne, kedy sa dali dokopy ale pravdepodobne v poslednom ročníku tvojho otca.” O chvíľku neskôr dodal. “Som si istý, že v našom piatom ročníku spolu ešte nechodili.”

“Prečo, pane?”

Snape sa uškrnul.

“Bol to ten rok, keď sa udial slávny incident s vlkodlakom, Potter. Predtým sme sa neustále hádali. Všimol by som si ak by s niekým chodili, ale tak to nebolo. Nikto s nikým nechodil. Potom som to prestal sledovať.”

“Báli ste sa?” spýtal sa Harry neveriacky. “Nikdy by som si nebol pomyslel…”

“Nie, nemal som strach. Mal som na to iné dôvody.”

“Môžem sa spýtať?”

“Prečo nie? Chodil som s Annou-Mariou Blackovou. V podstate to bol hlavný dôvod Siriusovho malého “vtipu”. Chcel zachrániť svoju milovanú sestričku od umasteného Slizolinčana. Najprv sa ju snažil presvedčiť, že som temný čarodej, Voldemortov služobník a tak ďalej.” Snape sa otočil k Harrymu. “V tom čase som ním ešte nebol. A po tom incidente s vlkodlakom sa Anna s bratom v chrabromilskej klubovni hrozne pohádala. A my sme zostali spolu.”

“Vy ste chodili s Chrabromilčankou?” Snape zazrel v Harryho očiach náznak prekvapenia.

“Anna bola z bystrohlavu ako tvoja matka. V mojej rodine bolo veľa Bystrohlavčanov. Bolo to akceptovateľné mojimi aj Anninými rodičmi.”

“Súhlasili? Ako?”

Snape sa uchechtol.

“Tradícia, Potter.”

“Nechápem,” povedal Harry trochu naštvane.

“Tak sa ti to pokúsim vysvetliť. V čarodejníckom svete je mnoho rodín a ako už určite vieš, väčšina z nich sú rodiny “zmiešané”, čo znamená, že jeden člen rodiny pochádza z muklovského prostredia. Existuje aj zopár párov, kde sú obaja členovia z muklovských rodín. A potom sú tu čistokrvné rodiny.”

“To viem. O tomto mi Ron povedal.”

“Povedal ti tvoj priateľ aj o triedach čistokrvných rodín?”

“Triedach? Ako to myslíte?”

“Čistokrvné rodiny sa delia na dve skupiny: vznešené a obyčajné rodiny.”

Harry prikývol.

“Chápem. Vaša rodina bola vznešená a Anniny rodičia boli ako členovia obyčajnej rodiny radi šťastím ich dcéry, nie je tak?”

“Trafil si takmer to čierneho, Potter. Anniny rodičiaboli šťastní, ale mali na to aj iný dôvod. Rodina Blackovcov je tak ako rodina Snapov, jedna z najstarších čarodejníckych vznešených rodín v Anglicku. A aj keď je teraz normálne, že si potomkovia vznešených rodín berú potomkov obyčajných rodín, nie muklovských, väčšinou, vznešenejšia čarodejnícka spoločnosť podporuje sňatky medzi členmi vznešených rodín.”

“Muklovia majú podobné tradície,” zamumlal zmätene Harry. “Nikdy by som si nebol pomyslel…” po krátkej pauze sa spýtal. “Moja matka pochádzala z muklovskej rodiny, to viem. A rodina môjho otca? Bola to obyčajná rodina, nebola?”

Snape v chlapcovom hlase počul istú zatrpknutosť.

“Áno, ale čo to znamená? Nič, Harry. Ver mi,” povzdychol si a pokračoval. “Nezáleží na tom, ako veľmi som nemal tvojho otca rád. Musím ti povedať, že bol múdry a statočný, zak ako tvoje matka. Obaja boli silní a verní. Tak ako ty.”

“Prečo som o Siriusovej sestre nikdy nepočul?” zahovoril to Harry v snahe nezčervenať.

Po Snapovej tvári preletel tmavý mrak.

“Zomrela skôr než si sa narodil.”

“Pre…prepáčte, pane,” vykoktal zo seba nervózne Harry.

“V poriadku, Potter,” povzdychol si Snape. “Ale ak chceme v tomto rozhovore pokračovať spomenieme viac smrti ako si dokážete predstaviť. Boli to najtemnejšie roky tohto storočia.”

“Prečo mám pocit, že tie roky, čo nás čakajú budú ešte horšie?” Harry sa striasol.

“Ak sa toho dožijeme.”

“Aj keby nie, stále môžu byť horšie, pane.” Harry zívol. “Je mi to ľúto, profesor, ale myslím, že si pred večerným predstavením ešte trochu pospím,” zamumlal, keď sa snažil tuhšie sa schúliť pred chladom v cele.

Keď konečne zaspal, Severus okolo neho zabalil svoj habit a snažil sa nemyslieť na budúcnosť.

******

“Arthur!” skoro skríkla Molly Weasleyová. “Prečo si mi o tom nepovedal?”

“Čo…čo, zlatko?” spýtal sa jej muž ospalo. Bolo skoré ráno a Arthur Weasley sa zobudil len pred piatimi minútami. Snažil sa potlačiť zívnutie a posadil sa za stôl vedľa svojej manželky. “Molly, kde je džem?” spýtal sa, keď si ho chcel natrieť na chlieb.

“Prečo si mi o tom nepovedal? SOM si istá, že si to VEDEL!” zrevala pani Weasleyová a jej manžel sa snažil vyhnúť odpovedi.

“Čo chceš, aby som povedal, zlatko?” spýtal sa zdvorilo, no neprestal hľadať ten džem na zapratanom stole. Začal mu chladnúť toast.

“Harry sa stratil! A ty si mi to nepovedal.”

“Odkiaľ o tom vieš?” prebudil sa okamžite pán Weasley a úplne zabudol na spomínaný džem.

“Denný prorok,” ukázala Molly na noviny na stole. Pod veľkou titulkou bola magická fotka ľudí bezmocne sa ponevierajúcich okolo domu číslo 4 na Privátnej ceste. Na obrázku boli aj Harryho strýko s tetou, ale nezdalo sa, že by ich pozornosť tešila. Harryho strýko vyzeral podráždene, jeho teta sa nervózne obzerala po susedoch. Ale Dudleyho na fotko nebolo vidieť. Asi bol vo svojej izbe a držal sa opatrne za zadok, alebo si zakrýval dlaňou ústa. “Vedel si o tom, Arthur?”

Jej muž sa začervenal.

“Ech…Molly…vieš…”

“Takže si o tom VEDEL a NEPOVEDAL mi o tom. Prečo, ak sa smiem spýtať?”

Pán Weasley na svoju manželku len bezmocne civel.

“Nechcel som, aby si sa bála. Dúfali sme, že sa niekde objaví…”

“To nemyslíš vážne! V týchto časoch!” náhle veľmi zbledla. “Arthur…uniesol ho Veď-Vieš-Kto, nemám pravdu?”

“Nevieme, Molly. Nenašli sme o ňom ani zmienky. Fudge si myslí, že ho má Dumbledore, no ten povedal, že netuší kde chlapec je a ja mu verím. Ministra sa nebojí a ak by niečo o Harrym vedel, povedal by to.”

“Takže to bol ON. Ako?”

“Dursleyovci sa zjavne hádali a ku koncu sa chlapec vyrútil z domu. Odvtedy ho nik nevidel.”

“Ako je to dlho?”

“Tri dni,” pána Weasleyho prebodol prenikavý pohľad jeho vyvolenej.

“No. Čo povieme deťom?” spýtala sa červenovlasá žena nakoniec.

“Možno by sme im nemali povedať nič…” odvetil váhavo Arthur.

“Arthur. Vedia ČÍTAŤ a majú veľa priateľov. MY im o tom musíme povedať, lebo inak to zistia inou cestou.”

“Máš pravdu, Molly, ako vždy,” prikývol pán Weasley.

“Mami, čo sa deje?” ozval sa zo schodov ospalý hlas.

Na schodoch stál Fred, ktorý si rukami pretieral oči.

Rodičia pozreli jeden na druhého a pán Weasley napokon povolil.

“Mama vám to povie pri raňajkách všetkým naraz.” Ignorujúc škaredý pohľad svojej manželky ju pobozkal na čelo. “Musím ísť. Uvidíme sa poobede, zlatko.”

“Mal si na mysli večer,” zamumlala nervózne pani Weasleyová. “Alebo sa budeš domov ponáhľať?”

“Nie je to moja chyba, Molly,” ospravedlnil sa pán Weasley.

Obaja si povzdychli.

“Viem. Choď už,” povedala nakoniec.

Keď jej manžel vyšiel z domu, pocítila pani Weasleyová na pleci Fredovu ruku.

“Deje sa niečo, mami?” spýtal sa jemne.

“Harry sa stratil, Fred. Pred tromi dňami.”

Fred stuhol. Ruka na jej pleci sa zatriasla.

“Nie. To nie je pravda…mami, povedz mi, že to nie je pravda…Čo spraví Ron, ak…?”

“Čo by som mal robiť?” spýtal sa nový hlas.

Bol to Ron.

Pani Weasleyová s Fredom tam len potichu stáli. Neodvážili sa niečo povedať.

Ron začal niečo podozrievať.

“Hej, čo sa deje?” spýtavo podvihol obočie. “Čo sa stalo? Mami?”

“Zlatko, poď sem,” odvetila pani Weasleyová a tuho svojho rozpačitého syna objala. “Harry sa stratil…pred tromi dňami,” zašuškala mu do ucha. Potrebovala všetku svoju silu aby udržala náhle bezvládne telo svojho syna.

“Posaď sa, zlatko,” zašepkala a s Fredovou pomocou mu pomohla sadnúť si na vedľajšiu stoličku. Obaja chlapci boli veľmi bledí, ale Ron na tom bol podstatne horšie.

“Nie je mŕtvy, však?” spýtal sa Ron, trasúc sa od hlavy po päty.

“To nevieme, zlatko.”

“Bol to Veď-Viete-Kto.” To nebola otázka.

“Toto tiež nemôžeme s istotou potvrdiť, Ron. Hoci som si tým celkom istá.”

Molly ho pevnejšie objala a začala ho tíšiť.

“Nevieme, je mi to ľúto.”

“Nechcem aby zomrel, mami!” skríkol bezmocne. “Nezomrie, mami, povedz mi, že nezomrie!” opakoval stále dokola a telom mu otriasol tichý vzlyk.

“Nie, Ron. Určite neumrie,” uistila pani Weasleyová svojho syna a rukou mu prehrabla vlasy. “Vráti sa, uvidíš!”

Potom ani ona nedokázala udržať slzy a ponorila si tvár do hustých vlasov svojho syna.

 “Vráti sa.”

*********

Poslední komentáře
31.12.2007 13:05:12: Miss a Iisis ať už překládáte jedna nebo druhá je to vždy nádherný zážitek a tak je to i tentokrát. ...
20.12.2007 22:53:50: Milá Miss, tahle povídka je nádherná! A překládáš dost dobře, Tak to nevzdávej a pokračuj, stojí to ...
06.12.2007 20:33:22: tahle povídka je úžasná celá. sice jsem si prvně myslela,že ve slovenčině to nebude ono. ale vlastně...
05.12.2007 16:54:08: Tahle úovídka je vážně skvělá! Dlouho jsem nekomentovala, no neříkám, že sem sem nenakouklam to sic...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.