...

HP-Aj strach ma už opustil

Aj strach ma už opustil

Heh tak ahoj..po dlhej odmlke ešte dnes v noci (na moje potešenie, fakt som to chcela pridať 14.Novembra) prichádzam s prekladom poviedky Aj strach ma už opustil, ktorá by pravdepodobne nemala byť prípustná aspoň od 15 rokov..ale aj tak viem, že si ju všetci prečítate..takže krásne čítanie :D Poviedka by mala vysvetliť niektoré veci k tej, čo prekladá Mission, je to vlastne sprievodná poviedka, ktorá hovorí o tom, čo sa stalo v minulosti, prečo pripadala Severusovi scéna kde Harryho mučili taká povedomá, prečo videl čierne oči…preklad ako taký venujem Manii Dardeville spolu s Noirwind ako som už dávno pradávno sľúbila. Nezabudnite na komentíky: pri poslednej kapčiste limit nesplnili, ale keďže je to čiastočne moja vina (moje prerušované pridávanie) bolo vám odpustené..tentokrát sa však budem limitu držať..tak pekné čítanie a niečo tu po sebe zanechajte..pp …iisis

PS: mno tak som to musela dať až ráno..ale predsa :D


Aj strach ma opustil

Od Enahmy

***************************************************************************

Mal som to vedieť…bolo to tak zjavné, tak jasné…

Ale…kto by to bol čakal od jeho vlastnej zatratenej rodiny?

A teraz tu stojím, zviazaný v strede obrovskej haly. Predo mnou stojí Voldemortov trón a ja viem, že môj čas na tomto svete sa kráti. Čoskoro zomriem tou najbolestivejšou smrťou.

 

Mal by som sa báť, no strach necítim. Nie. Cítim iné veci: sklamanie a…bolesť. Moji rodičia ma zradili, ich vlastného syna, priviedli ma do náruče smrti. A o niekoľko minút príde aj Sev a…Čo urobí? Dúfam, že sa nepokúsi o nič šialené aby ma zachránil. Mňa nezachráni už nikto…

Bolo by pekné mať šancu ešte naposledy sa s nim pozhovárať. Len niekoľko slov. Požiadať ho, aby dohliadol na Lily. Na Jamesa. Na Albusa. Žobroniť o to, aby zradil a konečne of tej príšery, mučenia, zrád odišiel, žil normálny život, ktorý si zaslúži. Ano, zaslúži si pokojný život. A nikdy ho mať nebude. Ani ak dnes pôjde za Albusom…Je preňho už príliš neskoro.

                                          
Och, to nie. Cítim bolesť v srdci. Nie, ešte nemôže byť neskoro! Má len dvadsať jedna, je skoro dieťa, tak ako ja…

 

Sme tak mladí…Príliš mladí na smrť, príliš mladí na to, aby nás to tu už nebavilo.

Ale aj tak je pre nás oboch príliš neskoro.

Sev, Sev, nespravil si nič neodpustiteľné, alebo áno? Ale odpovede sa bojím. Hrozím sa jej.

A no, viem…viem o veľa veciach, ktoré urobil. Ani by sa mu o tom nesnívalo, ale ja o tom viem.

 

Prečo to všetko spravil? Kvôli dvom otrasným hrozným ľuďom, ktorý sa nazývajú- NAŠIMI!- rodičmi.

Here they are. The Death Eaters. The inner circle. Thirty men, ten women. And my parents amongst them.

A on, Tom Marvoloso Riddle osobne v strede pozornosti.

 

Som rád, že tu Severus nie je. Nezavolali ho. Vďaka ti bože.


No bolo by dobré pred smrťou ešte naposledy uvidieť tú milujúcu tvár. Áno, milujúcu. Miluje ma, tým som si istý. Nemiluje veľa ľudí, ale miluje mňa. Možno ešte stále miluje Annu…a má rád Malfoya a Averyho, aj keď neviem pochopiť prečo. Neverný blbci. Len ho využívajú. Ako Tom. Ako naši rodičia. A on je príliš slepý na to, aby si to uvedomil!

 

“Tak, tak, mlad Snape.” Keď sa Tom dotkne mojej brady pocitujem nečakanú túžbu hodiť tyčku. Prstom mi zdvíha tvár. Všetky moje zmysli s odporom protestujú. Ale to tomu bastardovi neukážem. Ukážem mu, ako by sa mala správať ľudská bytosť. Pozdvihnem k nemu pohľad. Nežmurknem. Nestrtasiem sa. “Tvoj otec mi ťa odporúčil…ale chce, aby som ťa trochu postrčil k tomu…aby si sa ku mne pripojil.”

Neodpovedám. Je to úplne zbytočné. Len naňho nežmurkajúc hľadím.

“Neodpovedáš,” povzdychne si Tom vo falošnom smútku. “No nemusel by som ťa k ničomu “strkať” ak sa ku mne pridáš dobrovoľne.”

“Nepridám.” Jednoduchá poznámka, monotónny hlas. V mojej hlave však začína kričať tenký hlások. Hovorí o hlúpych veciach, o živote a prežití…Aký život budem mať, keď sa pridám k tomuto monštru? Stíchnite vnútorné hlásky. Som pripravený.

 

Cítim ako sa mi do chrbta zarýva otcov pohľad. Cítim jeno nenávisť ku mne, odpor mojej matky…otrasné pocity. Pamätám si časy, keď som chcel ich lásku a opateru…to už je dávno preč. Teraz chcem ich hrdosť za moju silu, odhodlanosť zomrieť.

Ja škoda, že som nemohol povedať posledné zbohom ľuďom, na ktorých mi záleži.

No, môžem to povedať teraz. Nikdy to nezačujú, ale ja to zašepkám.

“Zbohom, Lily, láska moja. Zbohom Sev, je mi ľúto, že už tu pre teba viac nebudem. Zbohom, James, snaž sa prekonať žiaľ nad smrťou tvojho milovaného. Zbohom, Albus. Je mi ľúto, že som ťa sklamal. Nebol som dosť silný.” Trochu sa strasiem. Cítim ako sa mi v očiach hromadia slzy. Ale nebudem plakať. Neukážem im slabosť.

 

Chcem vidieť Seva. Je mojou poslednou nádejou…nádejou na to, že ešte raz pred smrťou pocítim lásku. Je tým jediným, kto sa sem mlže dostať. Ale nezavovali ho. PREČO?


Za chrbtom počujem tiché kroky. Na Tomovej tvári sa objavý diabolský úškrn.

Otočím hlavou. Oči sa mi šokom doširoka otvoria.

Prišiel Sev.

***************************************************************************

Som nervózny. Môj pán ma volá a Dumbledore ma tu zdržiava sprostými otázkami o mojom bratovi. Prečo by som mal preboha vedieť, kde je Quietus? Je dospelý: robí veci, na ktoré nechcem ani pomyslieť. Keď neviem, čo robí a kde je, nemôže to zo mňa nikto vytiahnuť. A hlavne Môj pán, ktorý sa o Quietusa veľmi zaujíma.

 

Je to otcova chyba. Nevie o ňom pred Temným pánom prestať hovoriť. Ale ja viem, že vie, že sa k nemu Quietus nikdy nepripojí. Narozdiel od nás.

Neviem, kto má pravdu, nie som si istý. Quietus si ja na druhej strane istý možno až príliš. Sú chvíle, keď si myslím, že má pravdu a že som spravil najväčšiu chybu vo svojom živote, keď sa sa rozhodol k Temnému pánovi pripojiť. Ale to sú nebezpečnémyšlienky. Môj život je teraz v rukách Pána. Nemám žiadnu inú šancu. Budem navždy jeho.

Nakoniec si Dumbledore uvedomí, že sa ponáhľam. Očaruje ma divným svetlom a položí mi ruku na plece.

 

„Veľa šťastia, profesor Snape.“

Teraz ma dožral. On o tom vie? Keď dlhým krokom križujem Veľkú sieň, nedá mi to a musím myslieť na Dumbledorove posledné slová. V čase, keď prejdem cez celé pozemky som si istý. Vie to.

 

Čo mám teraz spraviť? Primiestnim sa pred vchod do Nightmare Manoru (Zámku nočných môr)- Bože, ako toto miesto nenávidím!-  musím sa koncentrovať na to, čo ma čaká. S Dumbledorom sa vysporiadam neskôr. Neviem prečo, no Pánovi sa s tým pravdepodobne nezdôverím.


Nasadím si masku a poupravím habit. Pán nenávidí neupravenosť. Prechádzam halami až kým sa nedostanem k tej hlavnej. Pán tam na mňa vždy čaká, udeľuje mi elixíry, ktoré mám pripraviť.

 

Zahanbím sa, keď vidím, že pred ním stojí celý kruh jeho najbližších prívržencov. Ešte medzi nich nepatrím, tak na čo ma zavolal? Prečo by som tu mal byť? Znervózniem.

 

Neistými krokmi sa približujem. Som si istý, že tu nemám čo robiť.

Teraz sa na mňa Pán usmieva. A potom si všimnem postavu stojacu vedľa neho. Mučenie? Znamená to, že ma chce vo svojom bližšom kruhu? Och, to by bolo…

Nie.

Cítim ako mnou pulzuje panika, mrazí mi krv v žilách, neviem pobrať dych. Stiahne sa mi hrdlo, zreničky sa mi hrôzov rozšíria.

Chcem z celého hrdla zrevať: NIE!

Je to Quietus.

***************************************************************************

Cítim ako sa mi hruď trhá vo dvoje. Pozriem Sevovi do očí. Očí naplnených hrôzou a panikou. Prečo som si len prial aby tu bol? Teraz keď vidím ako trpí. Skvelé. Teraz už nebude smrť taká ľahká.


Chcel by som mu niečo povedať, no neodvážim sa. Nechcem aby ho tak ako mňa zabili len kvôli tomu, že mu poviem zopár milujúcich slov. Milujúcich slov- pred Tomom Riddlom? Nie. Zostávam ticho s čeľusťami peven zovretými. Pohľadom sa mu snažím povedať to, čo nemôžem vyjadriť slovami. Naše oči sa stretnú a ja sa ho snažím upokojiť.

Aké divné. Ja, ex-auror z Ministerstva sa snažím upokojiť smrťožrúta…Nie. Nie je smrťožrút. Je to Severus, môj brat, ktorého milujem a dúfam, že má ešte stále šancu na pokojný život, šancu stať sa milujúcim mužom, o ktorom viem, že sa skrýva za jeho pretvárkami, chladným nechutným majstrom elixírov. Bože, niekedy mám pocit, že to nehrá, že je naozaj tým odoporný umastený idiot, ktorého všetkým ukazuje… Ale sú aj chvíle, keď nazriem poza jeho obrany a nechápem prečo sa skrýva. Prečo?


Áno, odpoveď poznám, len jej nechcem uveriť. Má dvadsaťjedna rokov, je dospelák, nepotrebuje pre život rešpekt našich rodičov! Samozrejme, že nie! Ale aj tak, asi ho potrebuje. Vždy tomu tak bolo.

Vidím, ako sa mu trasú ruky, približuje sa neistým krokom. Dobrý bože, Severus, vzchop sa! Stojíš pred tou najkrutejšou príšerou akú túto svet stvoril, ktorá nezaváha a zabijeťa v momente keď na tebe zbadá istý nedostatok! Zobuď sa!

Sev, drahý Sev, vzchop sa, prosíím! Neľutuj ma, tvoju ľútosť nepotrebujem, nevidíš že aj tak zomriem? Zachráň si vlastnú kožu, idiot! Prinútim sa pozrieť na Voldemorta, ktorý si predstavenie zjavne užíva. Krv mi stuhne v žilách. Nie. Je to v poriadku ak ma chce zabiť. Ale nedovolím, aby ublížil Sevovi!

“O čo ide Tom? Stratil si svoju silu? Bojíš sa ma? Zbabelec…” vyprsknem mu do tváre. Vidím ako od zúrivosti červenie.

“Ako sa opovažuješ…” zasyčal.

Vďakabohu sa teraz bastard sústredí na mňanamiesto Seva. Musím vytrvať, získať môjmu hlúpemu bratovi čas na to, aby sa pozbieral.

“Opovážiť sa? Ja sa neopovažujem osloviť ťa, Tom. Ja nie som tvoj otrok ako tvoji “verní služobníci…” myknem hlavou smerom k smrťožrútom, ktorí sa teraz trasú od zlosti. Za svoje slová zaplatím, to sa odvrátiť nedá: vidím ako otcovi zbledli hánky, čo tak uprene zviera svoj prútik. Zúri.

Rád by som sa k Sevovi otočil, no nechcem naňho upriamiť Voldemortovu pozornosť.

“Oni nie sú moji otroci, mladý Snape,” usmeje sa na mňa. Och, nie. Mám radšej, keď vrčí. Jeho úsmev je tá najškaredšia vec na svete akú som kedy mal to nešťastie zhliadnuť. “Sú to moji nasledovníci, moji verní učni. A ako vidím, potrebuješ trochu vycviku, naučiť sa rešpektu…a možno sa k nim jedného dňa pripojíš tak, ako tvoji rodičia,” oklonil sa k mojim dvom príbuzným. “Alebo tvoj brat.”

 

Neviem si pomôcť, otočím sa späť k nemu. Nezdá sa, že by sa upokojil. Prečo sa musí správať ako päťročné decko? Rád by som naňho zreval, no nemôžem.

Panikári.

Nikdy som ani netušill, že ma toľko miloval.

***************************************************************************

Nikdy som ani netušil, že ho toľko milujem. Hlavou mi behajú myšlienky, snažím sa prísť na spôsob ako ho zachrániť, ochrániť ho, odtiahnuť ho preč od Temného pána a jeho služobníkov…

A teraz sa ma snaží ochrániť. Hnevá Pána aby odo mňa odlákal pozornosť. To ale netuší, že to nedokážem. Neviem prestať panikáriť. Dnes večer umrie a to ma desí. Nechcem ho stratiť. Je to jediná osoba, ktorá ma na tomto svete miluje. A jediná osoba, na ktorej mi záleží.

 

Chcem sa zvaliť na zem, omdlieť a už nikdy sa neprebudiť. Nechcem žiť bez neho. Nechcem bývať sám.

Zblednem, keď ma Temný pán Quietovi spomenie. Naozaj nie som dobrý príklad. Určite nie pre Quietusa. Teraz už viem, že som si vybral tú nesprávnu stranu. Som o tom úplne presvedčený.

Ale príliš neskoro.

Príliš neskoro.

Pohliadne mi do očí a prosí ma aby som sa začal správať ako dospelý, ktorým by som mal správne byť. Ale ja nechcem byť dospelým! Chcem naspäť svoje detstvo. Chcem vrátiť čas a začať všetko odznova, úplne inak. Chcem aby triediaci klobúk skríkol Bifľomor (Havraspár) namiesto Slizolinu! A chcem späť svoju prácu v Inštitúte, vyrábať liečivé elixíry! Chcem Annu, rodinu, deti…


Nie. Sklamal som. Všetkých. A najhoršie na tom je, že aj keď tento večer prežijem už nikdy viac nebudem mať príležitosť viesť normálny život.

 

Ale s týmto nemienim pokračovať. Pôjdem na ministerstvo a udám sa. Dostanem Dementorov bozk a už mi viac nebude na ničom záležať.

Quietus.

Pár čiernych očí, vyžerujúcich bolesť, no statočnosť zároveň. Nie je v ňom žiaden strach, žiadna slabosť. Len tam stojí v strede kruhu, nehýbe sa, ale cítim ako odchádza, ako sa mi vzďaľuje. Vidím, ako sa zmieruje so svojou smrťou.

Nie, Quietus, prosím…

Po lícach mi stečú prvé slzy. Nikto ich nevidí, mám na tvári masku. Našťastie? Možno, neviem sa rozhodnúť.

 

Otec mi stisne ruku a prinúti ma stanúť vedľa neho. Presne viem, čo bude nasledovať: nielen bližší kruh mučí svoje obete v Hlavnej sieni. Aj nižšie postavení smrťožrúti si môžu túto zábavu užiť dostatočne často.

“Šesť kôl,” ozve sa Temný pán. “S tým ale samozrejme skoncujeme, ak sa rozhodneš správne,” pozrie na Quietusa a sadne si.

ŠESŤ?! Je mi zle. Nechcem ani jedno. Chcem ísť domov. Chcem zomrieť.

 

Chcem hrať s Quietusom šachy pri krbe, ako takmer každý večer. Nie, nerozprávame sa, len hráme šach. Porazím ho, on sa zasmeje a odíde. Nič výnimočné. Ale…je to kúsok života. Života.

Chcem aby žil!

Teraz už plačem. Ako malé dieťa. Takto som nikdy predtým neplakal. Telo sa mi otriasa vzlykmi, ktoré nedokážem zastaviť. Quiet, Quiet, Quiet….

Prekliata maska! Nemôžem si zotrieť slzy, čo ma šteklia na tvári, krku, hrudi- predok môjho habitu je nimi nasiaknutý a ja teraz stojím vedľa otca, od ktorého som vždy chcel aby ma miloval, snažil som sa ho potešiť…Teraz už necítim nič, len čistú nenávisť.

 

Za toto môže on, tým som si istý. Nenávidí Quietusa a nenávidí aj mňa. Nikto iný by TOTO nespravil svojej vlastnej krvi a mäsu! A…Quiet je moja krv a moje mäso tiež!

Poddávam sa, cítim to. Wow aký to pohľad. Smrťožrút sa poddáva svojim emóciám, láme sa na márne kúsky! A to pred očami svojho Pána!

 

Medzitým už začalo mučenie. Prišiel môj čas.

Ja som na RADE? MUSÍM sa vzchopiť. Pán povedal, šesť kôl. To je aspoň päť hodín. TO znamená, že mám dostatok času na vymyslenie plánu, plánu na jeho záchranu.

Uvidíme…

***************************************************************************

Idiot. Sev je idiot. Nakoniec sa vzchopil, ale je mi jasné, že teraz vymýšľa plán ako ma oslobodiť. Idiot. Mňa už nič nezachráni. Umriem tu. Idiot, idiot, idiot. Odhalí svoje pocity a Voldemort ho zabije spolu so mnou.

Skvelé.

 

Chcem aby prežil. Neviem prečo. Niekde vovnútri cítim, že vo svojom živote zohrá istú rolu, dôležitú rolu, ktorej však neviem prísť na koreň, no aj tak je tu. Nemôže tu zomrieť. Nie teraz. Nie tu.

Teraz ma kliatba trafila po prvýkrát.

Bolesť.

Snažím sa neskríknuť.

....

Podarilo sa.

Pálivá bolesť. Hľadám Severusa. Keď nájdem jeho čierne oči, trochu sa upokojím. Je tu. Nie som sám.


Bolesť mi trhá telo na márne kúsky. Oči sa mi prevracajú do lebly. Potím sa a ani som si to doteraz nevšimol. Úžasné.

 

V ústach sa mi hromadí krv. Kusol som sa do jazyka. Krv mám aj na tvári. Spadol som na tvár a zlomil som ti nos.
Bolí to.

A znovu pozriem na Seva. Trpí, to je zjavné. Jeho mučenie je možno hlbšie ako moje vlastné. Ja trpím len fyzicky zatiaľ čo on musí prekonávať svoju psychiku a pocit viny.

Drahý Sev…Drahý zradený Sev…Koľkokrát som sa ti snažil pomôcť, no ty si mi to nedovolil…a teraz tu umieram a my nemôžeme jeden druhému pomôcť. Môžem len dúfať, že dnešný večer prežiješ.

Do brucha ma trafila hnusná kliatba, kľačím, zvraciam. Bravo! Od tejto chvíle sa budem válať vo vlastných zvratkoch. Skvelé. Ako si môžem po tomto zachovať akúkoľvek dôstojnosť?

V mysli sa mi objaví čiasi tvár. Haroldova. Leží vo svojej najobľúbenejšej pracovni, na zemi, mŕtvy. A okolo neho zvratky. Asi podobná kliatba. Harold…a Emma. Jamesovi rodičia. Ale v istom zmysle boli aj mojimi rodičmi: nie biologicky, ale naozaj.

Naozaj, mal som rodičov, pretože som mal ich. Ale Sev bol vždy sám. Zdá sa, že som ho nedokázal zachrániť. Tiež by bol potreboval skutočného otca. Aby zostal pri zmysloch.

O tp možnosť ale prišiel. A možno by si ho Harold adoptoval tiež…nie. To je smiešne. Už som kvôli tým kliatbam zošalel. Sev a Potter…aj keby s tým bol Harold súhlasil, Sev by to nikdy neprijal. Nikdy.


Sprostá hrdosť!

A potom znovu bolesť. Niekoľko sekúnd nie som schopný normálne uvažovať.

Potom…nič. Žiadna bolesť. No tak! Kto je na rade? Už to konečne ukončite!

Nadvihnem hlavu. Moje oči sa stretnú so Sevovými. Prišiel jeho čas.

Stŕpnem.

***************************************************************************

Nemôžem to spraviť. Nie, to nie.

Otec mi šťuchá do rebier.

Podvihnem prútik.

Otvorím ústa.

No nevyjde z nich ani hlásky.

***************************************************************************

No tak, Sev! Zabijú ťa!

***************************************************************************


“Severus!” zasyčí chladný hlas môjho otca. Pozriem mu do tváre. Do chladných, tvrdých očí. Odporných očí. “Urob to! TERAZ!”


Ani sa nepohnem.
***************************************************************************

Aký to pekný pohľad, vidieť ako váš vlastný otec núti vášho brata, aby vám ublížil! Naozaj, moje srdce sa pri tomto pohľade zahreje. Ozajstný pocit domova…

 

Ale Sev, na rade je on.

 

“Zakľaj ma HNEĎ,” zastonám.

Roztrasú sa mu ruky.

***************************************************************************

Nemôžem tomu uveriť. Quiet chce aby som mu UBLÍŽIL. Ale to ja nedokážem!

NEDOKÁŽEM TO!!

“Zbabelec,” zašepká a odvráti sa.

Poklesnem na duši. Quiet, Quiet, takto mi nehovor…

 

“Zakľaj ho chlapče, lebo vás zabijem oboch,” och ten milovaný hlas mojej matky. Aká to ideálna rodinka…
***************************************************************************

Jeho kliatba ma ťažko zasiahne. Spadnem do vlastných zvratkov. Veľmi dobre, Sev. Konečne si to pochopil.

***************************************************************************

Nemôžem tomu uveriť. Ublížil som mu.

Chcem zomrieť.

 

Chcem si k nemu kľaknúť, objať ho a zopmrieť zároveň s ním. Ale on to nechce. Prečo?

***************************************************************************

Och, stále sa to len a len zhoršuje. Teraz krvácam. Naozaj dobré kúzlo. Krvácam, všade. Potom to prestane.


Neviem sa nadýchnuť.

Nemôžem prehltnúť.

A tak, stále dokola…

Druhé kolo.

Opäť je na rade Sev.

***************************************************************************

Som pokojnejší. Viem ho zakliať kúzlom, ktoré mu nespôsobí príliš veľa bolesti. Ale stále vidím, ako mu MOJÍM kúzlom ubližujem.

Ja znovu a znovu.

Prišlo štvrté kolo.

Som na rade.

Ale teraz som si istý tak, ako som nebol po celý môj život. Quietusa už viac nezakľajem. Aj keby som mal zomrieť. Vlastne by to nebolo až také hrozné. Ten nápad sa mi POZDÁVA.


***************************************************************************

Na očiach mu vidím, ako dospel k rozhodnutiu.

Sklamal som.

Blbec, si blbec, Sev.

Ale…tiež sa mi trochu uľavilo. Niečo na tomto svete ho dokázalo od Voldemorta a jeho poskokov odradiť. A to niečo som ja.

Pozrieme si do očí.

Zloží si masku. Keď dopadne na zem, v tom momente som vystrašený. Jeho tvár je červená, napuchnutá, po lícach sa mu kotúľajú slzy.

 

“Už viac nemôžem,” povie len.

Otec mu priloží prútik ku krku.

 

“Zakľaj ho!” zreve.

Sev sa ani nepohne. Z jeho správania vyžaruje rozhodnosť. Bolo by pekné mať príležitosť mu ešte zdeliť zopár slov…viet. Než to všetko skončí. Ale otec ho teraz zavraždí. Privriem oči. Nechcem ho vidieť umierať. Nahlas prehltnem, čakám na vraždiacu kliatbu, ktorá mi odoprie aj moju poslednú nádej.

Nádej…Vidím Lilynu tvár, jej tvár prežiarenú nádejou, keď ju žiadam o ruku. Vidím radosť a nádej zračiacu sa v jej očiach: nádej, že sa k nej jedného dňa vrátim, že ju budem navždy milovať. Zlomí ju to, keď sa dopočuje pravdu. Jej svet sa zborí ako domček z karát…dúfam, že jej James pomôže. Bude to pre ňu veľmi ťažké. Dúfam, že bude súhlasiť s tým, aby sme boli so Sevom pochovaní v jednom hrobe. Nie v rodinnom hrobe Snapovcov, vedľa mojich temných predkov, nie. Chcem byť pochovaný v Rokville. To miesto zbožňujem. Zvykol som navštevovať Haroldin a Emmyn hrob a vždy som tam našiel pokoj, ktorý som hľadal. Sedel som tam nekonečné hodiny načúvajúc zvukom prírody a premýšľajpc nad mojim životom, mojou úlohou, Lily a Sevom.

Môj hlúpy braček nebude nikdy vedieť, že na celom svete bola len Lily osobou, ktorú som miloval viac ako jeho samého. Môjho sarkastického bastardského brata.

Otvorím oči a vidím ho posledný krát vo svojom živote, dávam mu rovnakú podporu, akú preukazoval on mne odkedy toto mučenie začalo. Pozrieme si z očí do očí.

“Odpusť, Quiet,” povie a ja vidím bolesť v jeho očiach. Môj Bože, muselo to preňho byť tak ťažké zakliať ma. Vždy ma chcel ochraňovať, vždy na mňa dozeral a vždy Siriusa s Jamesom nenávidel za ten vtip, pri ktorom som takmer zomrel…No, Siriusa tiež moc nemusím, ale Sev je si s ním podobný: nafučaní, otravní, tvrdohlaví a málokedy mysliaci na dôsledky ich činov. No, ale Sev ma miluje, Sirius ma nenávidí rovnako ako nenávidí Seva. Prečo? To sa už nikdy nedozviem.

“Nemám čo,” môj hlas je drsný a sotva počuteľný, ale Sev ma počuje. Trochu sa pousmeje a ja sa usmejem späť. Vitaj v svete živých môj drahý braček.

"CRUCIO!" pretne vzduch otcov hlas.

 

Sev padá na zem ako podťatá hruška: bez toho, aby sa mykal, plakal či prosil, s väčšou dôstojnosťou akú som kedy myslel, že v sebe má. Jeho utrpenie sa odzrkadľuje len na jeho prstoch: hrubo zviera svoj prútik…potom mu z úst začne vytekať pramienok krvi.

Je pri mne tak blízko…natiahnem ruku, aby som sa ho dotkol, no triafa ma ďalšia kliatba a ja sa nedokážem sústrediť. V momente keď zdvihnem hlavu tam už Sev nie je. Ani moji rodičia.

Budú ho mučiť. Musím sa striasť, keď naňho pomyslím, na jeho bolesť- akoby som bol ja sám v lepšej situácii…nie, samozrejme, že nie. Moje mučenie pokračuje.

Už nikdy svojho brata neuvidím. Nikdy v živote som si nebol ničím iným istejší.

***************************************************************************

Nikdy predtým ma nikto nezaklial Cruciatusom. Nikdy. Možno to znie divne, keďže sú moji rodičia smrťožrúti, ale nikdy predtým nám neublížili. Toto je poprvýkrát.

Je to hrozné! Ako som to mohol na niekoho použiť? Ako som s tým mohol mučiť ľudí? Ako som mohol byť taká veľká sviňa? Prečo som si toto vybral?

Teraz ma učí moja bolesť.

Quiet mal pravdu, po celé tie roky.

Sklamal som. Sklamal som.

Srdce mi poklesne a cítim ako sa mi emócie zmrazujú.

Stratil som svoj život. Sklamal som.

Zastane mi srdce.

Čo som to spravil?

 

Psychická bolesť napokon prekoná tu fyzickú a z môjho tela sa ozve hrozný vreskot. Rev zatratených. Som zatratený. Zatratený hroznou smrťou, uvedomujúc si každý hriech, ktorý som v živote spáchal. Padám do pekla, ktoré si zaslúžim, do večnej samoty, ktorú si zaslúžim a do nekoneťnej bolesti dvojitých Cruciatusov, ktorú SI ZASLÚŽIM!

Teraz by som si prial, aby ma rodičia mučili viac, oveľa viac, než ma mučia, aby mi pomohli splaťiť všetko, čo som kedy spôsobil…

Po líci mi stekajú slzy, ale moje hriechy by neodplavil ani oceán, neexistuje dostatok kajania sa aby som ich vynuloval, neexistuje dostatok ľútosti na prepáčenie, zrušenie bolesti a utrpenia, ktoré som spôsobil, aby priniesli späť ľudí, ktorých som zabil.

Nechcem zomrieť. Nie. Chcem byť potrestaný a POTOM chcem zomrieť. Vďakabohu o trest sa v tomto momente stará otec, aj keď sa zdá, že je až príliš ľahký. Zaslúžim si viac bolesti, viac utrpenia! Chcem byť mučený tak ako bol Quetus, chcem…

Kričím a plačem, nezáleží mi na tom, čo si o tom myslia moji rodičia, čo si myslia ostatní smrťožrúti, je mi jedno ak ma budú považovať sa zbabelca a slabocha, zaslúžim si ich odpor, odpor každého…

Do pekla, následky kliatob sa tíšia, ale to ja nechcem!

Podvihnem hlavu a pozriem do očí môjho otca.

“Nepotrestáš svojho syna? Toto bolo dosť ľahké…” vidím hnev v jeho očiach. No, dosiahol som svoje. Znovu ma udiera. Chrbát sa mi od bolesti napne. Posiela stále silnejšie kliatby. Svet okolo mňa sa zlieva do jednej veľkej škvrny, už viac nevidím, nepočujem, necítim…

A potom nečakaný príkaz bolesť ukončí.

“To stačí, Severus.” Ozval sa Pá…nie. Je to Voldemort. “Poď. Tvoj mladší syn obdrží trest, ktorý si zaslúži. A čo sa jeho týka,” kývol hlavou ku mne,” nechaj ho tak. Bola chyba zaradiť ho do dnešného programu. Mal si vedieť, že svojho brata…miluje.”

 

Slovo “milovať” hovorí, akoby sa zmieňoval o niečom nechutnom. To slovo skoro vyprskol.

Ako som mohol rešpektovať tohoto…bastarda?

A…Ako som mohol rešpektovať mojich rodičov?

Quiet…každú minútu umrieš. Chcem ťa zachrániť, chcem tam byť pre teba, pri tvojich posledných okamžikoch, ale nemôžem. Nedokážem sa pohnúť. No, tie kliatby museli byť…silné. Mal by som cítiť nejaké následky, ale necítim nič. Moje srdce a myseľ sú v Hlavnej sieni s mojím bratom.

Traja muži, čo tu boli so mnou odchádzajú a ja vidím. Vidím ako vchádzajú do siene. Idú zavraždiť môjho brata.

Čas akoby sa zastavil. Každý krok akoby trval celú večnosť.

Chcem ich zastaviť.

Po lícach mi znovu stekajú slzy.

PRESTAŇTE! Trasiem sa na zemi. Nechali za sebou otvorené dvere. Bastardi.

Nevidím Quietusa. Už ho nikdy neuvidím.

QUIETUS!


NIE! Kričí moja duša.

No moja tichá motlitba nebola vypočutá.

***************************************************************************

Sevove výkriky ma teraz mučia. Prečo kričí? Videl som, ako potichu prestál cruciatus. Prečo by sa mal teraz ponížiť? Prečo?

 

Sev, prosím prestaň, prestaň, bolí to viac ako fyzické mučenie. ČO ti ten starý bastard, náš otec robí?

Som si istý, že moja bolesť je neporovnateľná k tej tvojej.

Zavriem oči.

Teraz zomierame. V bolestiach.

 

Vtedy Sevovu bolesť pochopím. Tiež si to uvedomuje. Tiež vie, že teraz stojíme pred bránami smrti. A on nie je pripravený prejsť skrz. Spôsobil druhým až príliš mnoho bolesti a smrti na to, aby to mohol pokojne prijať. Nemá v sebe pokoj. Stojí pred bránami Pekla. Strasiem sa. Prehltnem.

Peklo….Zatratenie…

Pane Bože…

Sev...

Sev...

Rád by som ťa zachránil, zdieľal s tebou utrpenie spočívajúce na tvojich pleciach. Chcem aby si sa otvoril. Aby ťa ostatní akceptovali. Aby si cítil úľavu. Ale ty to nechceš.

Debilniem. Umieram. Ak dobre počítam tak je toto šieste kolo.

Už zostávalo len päť smrťožrútov.

Bolesť.

Štyria.

Bolesť.

Traja.


Bolesť.


Dvaja.


Bolesť. A panika.


Jeden.


Panika bez bolesti.


Panikárim. Čakám kým ku mne Tom prejde a trafí ma smrtiacim zaklínadlom.



Povstal zo svojho trónu a…odchádza. Vstupuje do miestnosti, z ktorej sa ozývajú náreky môjho brata.

Teraz už nepánikárim. Tá fáza je už dávno za mnou. Bojím sa. Chce Seva zabiť ako prvého.

Vyschne mi v krku. Krv mi stuhne v žilách. Srdce sa mi zastaví. Čakám na tie slová, ktoré ukončia Sevov život. Avada Kedavra.

No nepočujem ich.

Tom sa vracia s mojimi rodičmi. Znamená to…? Nie, to nemôže byť pravda. Sev je nažive, nie? ŽIVÝ, ŽIVÝ ŽIVÝ, opakujem si stále dookola.

TERAZ prejde Tom ku mne.

Otočím sa k nemu.

“Teraz ťa zabijem,” povie nakoniec takmer priateľský hlasom.

“Viem,” odpoviem. Pokojne. S toľkou dôstojnosťou akej som schopný.

Podvihne prútik.

Čas sa zataví.

“NIEEEEEEEEEE!” počujem Sevov zúfalý rev z vedľajšej miestnosti. Uľavilo sa mi. Je nažive. Milujem ťa Sev. Prosím, vezmi ma späť do Rokfortu. Prosím, postaraj sa o Lily. Prosím nájdi si život a šťastie. Prosím. Pre moju lásku. Urob to.

 

Zatínam päste, aby som sa toľko netriasol. Pozerám Voldemortovi priamo do očí.

“Milujem ťa, Lily.

 

Milujem ťa Sev.

Milujem ťa, život. Nechcem zomrieť.

Snažím sa nedýchať. Nemrkať.

Prijímam to, čo má prísť.”

"Avada Kedavra."

 

Zavriem oči.

 

Už je koniec.

Milujem ťa, Quiet, takmer počujem Severusove slová.

Sev...

********

Počujem bastardove slová. “Teraz zomrieš.” Quiet, och aký si silný! Ako pokojne odpovedáš, že vieš, závidím ti. Nikdy som sa mu takto neodvážil odvetiť. Bastard.

 

Tvoje slová ma zraňujú. Si na smrť pripravený.

Ale ja nie som pripravený tvoju smrť akceptovať!

Cítim ako sa mi srdce trhá pri tvojej odpovedi vodvoje.

Neumieraj, Quietus. Prosím, sprav niečo. Prosím, prijmi jeho ponuku, pridaj sa k nemu a  uteč!

Moja druhá polka ťa chápe. Prosím, nikdy jeho ponuku neprijmi. Nestaň sa jeho otrokom, ako som sa stal ja. Nestaň sa žijúcou mŕtvolou, ktorá sa stala zo mňa. Nie. Len to nie.


Naozaj neviem, prečo teraz kričím, ktorá moja stránka sa snaží prejaviť.

“Nieeeee!” ozýva sa môj výkrik po panstve.

Nechce mi odvetiť. Ale počujem jeho myšlienky.

Milujem ťa, Sev, myslí si.

"Avada Kedavra."

Milujem ťa Quiet, pomyslím si ja. Dúfam, že ma počuješ.

Je koniec.

.

.

.

O niekoľko hodín neskôr sa doplazím do hlavnej sály. Som neuveriteľne slabý.

Quiet tam leží, vo svojej krvi a zvratkoch, jeho telo stále napnuté. Kľaknem si vedľa neho, zdvihnem si ho na hruď a tuho ho obíjmem.

“Odpusť, Quiet. Zradil som ťa. Dovolil som, aby ťa zabili. Bola to moja chyba.”

Neodpovedá.

Je mŕtvy.


Môj brat je mŕtvy.

Quiet je mŕtvy.

Moje slzy mu omývajú tvár. Ponorím tvár do jeho vlasov, cítim krv a pot, utrpenie, bolesť. Nezachránil som ho.

 

Nakoniec si povzdychnem a zdvihnem bezvládne telo. Teraz ho ťahám k východu. Voldemort mi, ako služobníkovi, dovolil odniesť jeho telo. Bude mať poriadny pohreb, aký si zaslúži. Bola to od bastarda obrovská láskavosť.

A za to ho srtašne nenávidím.

Prečo otcovi nedovolil, aby ma zabil? O jeho láskavosť som sa neprosil. Chcem, aby sa môj život už skončil.

Viem, čo robiť.

Pôjdem za profesorom Dumbledorom. Poprosím ho o pohreb môjho brata, potom ako obdržím Dementorov bozk. Mojím telom prebiehajú vlny úľavy. O chvíĽku sa toto utrpenie skončí. Dumbledore je natoľko láskavý, že moju žiadosť vypočuje.

Dostal som sa až za protipremiestňovacie bariéry.

Odmiestnim sa a primiestnim sa k Zakázanému lesu. Quieta stále držím v náručí. Dokážem ho udržať, nie je ťažký a ja som na to dostatočne silný aby som jeho váhu uniesol.

Stále plačem ako malé dieťa.

Prinášam Quietusa do riaditeľovej kancelárie.

"Hippogriffs." The Headmaster's mania for special animals. I'm glad he dropped "werewolves" soon after my protest. I hate werewolves. I didn't want to remember a special one.

“Hypogriffy.” Riaditeľova posadnutosť špeciálnymi zvieratami. Som rád, že už konečne upustil od vlkolaka”


Položím telo na riaditeľovu pohovku. Dumbledorova tvár je skrútená. Neviem prečo. Či kvôli tomu, že je Quietus mŕtvy alebo kvôli tomu, že plačem. Dva šokujúce fakty v jednom.


“Je mŕtvy, profesor?” ozve sa sotva počuteľným hlasom.

Len prikývnem.

“Nedokázal som ho zachrániť. Otec ho predal Voldemortovi. Mučili ho. Nakoniec ho Voledemort zabil Avadou.” Nemôžem pokračovať. Zosuniem sa na zem, vedľa pohovky na ktorej leží telo môjho brata. “Je mŕtvy, riaditeľ, je mŕtvy.”

 

Len teraz si uvedomujem, že som dvakrát vyslovil Voldemortovo meno, bez strachu, bez akéhokoľvek náznaku rešpektu.

Už sa ho viac nebojím.

A určite ho nerešpektujem.

 

“Prosím, riaditeľ, udajte ma na Ministerstve. Som nasledovník Voldemorta. Bol som jedným z tých, čo Quietusa mučili. Som vrah. Nezaslúžim si žiť. Prosím.” Samozrejme nespomeniem môj sebecký motív: už viac nechcem žiť.

Neodpovedá. Ale cítim ako sa okolo mňa ovinuli jeho silné ruky, zdvihli ma, pevne ma držia.

Niečo ako objatie.

 

Nikto ma nikdy predtým neobjal. Ale teraz to prijímam, aj keď si to nezaslúžim.

V izbe je okrem môjho neustáleho vzlykania hrobové ticho.


Keď sa napokon upokojím pozriem riaditeľovi do očí. Teraz som podráždený. Jeho tvár je tak isto pokrytá slzami. Jeho oči sú prázdne, zvyčajné šťastné iskričky sa kamsi vytratili. Teraz len sedíme, tvárou v tvár jeden druhému.

 

Po chvíli znovu začnem.

Vyhrniem si ľavý rukáv a ukážam mu moje predlaktie.

“Som smrťožrút, riaditeľ. Prosím, udajte ma Ministerstvu. A. Prosím, pochovajte ma vedľa Quietusa, keď, keď…”

“Nepredám ťa ministerstvu, Severus,” povedal milým hlasom a oslovil ma krstným menom. To ma zasiahlo, no jeho slová popreli akúkoľvek radosť.

“Už viac nechcem žiť, Riaditeľ,” ozvem sa ešte stále slušne. Neodvážim sa volať ho krstným menom. “Nezaslúžim si žiť,” zašepkám.

 

Iba si povzdychne. Potom znovu sedíme v tichu.

“Miloval si ho,” ozve sa nečakane, zatiaľčo prehrabáva Quietusove vlasy.

Len prikývnem.

“Tiež som ho miloval,” jeho priznanie ma znovu zasiahne. Potom dodá. “Nepredám ťa. Stále sú na svete veci, pre ktoré sa oplatí žiť.”

“Možno áno,” protestujem, “ale som smrťožrút. Vraždil som, mučil som. Nemohol som zachrániť svojho vlastného brata. Nezaslúžim si žiť.”

“No nezaslúžiš si ani smrť.”

Neviem pochopiť, čo mala tá veta znamenať. Nezaslúžim si takú ľahku smrť? Alebo si zaslúžim život namiesto smrti? Spýtavo naňho pozriem.

A on mi samozrejme neodpovie.

Opäť potichu sedíme.

Pomaly sa uvoľním, zatvorím oči a ani si nevšimnem, kedy zaspím.

 

Keď sa o niekoľko hodín zobudím som v jeho kancelárii sám. Riaditeľ a Quietus tu už viac nie sú. Len ja s mojím životom, zamýšľajúc sa nad mojimi vyhliadkami pre nasledujúcich päťdesiat rokov. Alebo viac. Už len z tej myšlienky je mi zle. Päťdesiat rokov naplnených ľútosťou a čiernymi spomienkami, sám v temnote, v každom možnom zmysle toho slova.

Nechcem žiť. Ale Dumbledore chce, aby som žil. Tak budem musieť nájsť cestu ako zomrieť s jeho povolením. Odpoveď je zjavná.

Moja duša, moje srdce sú rozorvané. Moj život je rozorvaný. Už viac nie som celý. Nebojím sa smrti. Na to som až príliš inteligentný. A predtým než umriem budem možno schopný splatiť všetky tie otrasné činy, ktoré som spáchal. A keď príde čas a Voldemort ma trafí svojou Avadou Kedavrou budem pripravený, ešte viac pripravený, než som teraz.

Keď riaditeľ vstúpi do miestnosti prejdem k nemu, skloním hlavu a prisahám.

“Teraz ti prisahám, Albus Dumbledore, na môjho brata meno, že budem spolu s tebou bojovať proti spoločnému nepriateľovi, Tomovi Marvoloso Riddlovi, až pokým ho nepostretne jeho koniec. Neštítim sa vzdať sa svojho života, ak to bude potrebné. Budem pre teba špehovať, budem plniť tvoje rozkazy a poslúchať ťa až kým sa moje dni nepominú.”

Jeho oči sa prekvapením rozšíria, ale nemôže ma nijak zastaviť. Prísaha bola sľúbená, či ju akceptuje alebo nie.

“Severus, ja,” zašepká slabo, ale keď mi pozrie do očí preruší sám seba. “Tvoju prísahu teraz prijímam, no chcel som aby si bol konečne voľný.”

“Nemôžem byť voľný, už nikdy viac, riaditeľ. Moje hriechy ma budú mátať až do smrti. Chcem ich napraviť. Pomôcť, napraviť škodu, ktorú som spôsobil, aj keď viem, že je to nemožné.”

V jeho očiach sa zjaví pochopenie. A znepokojenie. Hlboké znepokojenie. Nakoniec vyzerá hrozne staro a unavene, akoby aňho doľahli všetky roky.

“Chápem, Severus,” povzdychne si. “Ale toto je vojna. Nie si zodpovedný za všetko čo si urobil, mal si to prikázané.”


“Ale k Voldemortovi som sa pridal z vlastnej vôle. Musím niesť následky.” Tým som si istý. Viem, že mám pravdu no chápem aj jeho. Vykonával som Voldemortove príkazy, ako vojaci vykonávajú rozkazy svojich veliteľov, ale v mojom prípade som nebol povinný stať sa týmto vojakom, postavičkou v hre veľkých.

Mohli by ste povedať, že som bol mladý a nevedel som do čoho vstupujem a mali by ste pravdu.

Ale na svete je toľko ľudí, ktorí sa k nemu nepridali, rozhodli sa vzdorovať. Mal som to zvážiť ešte predtým ako som sa rozhodol. Neurobil som sa. Nesiem plnú zodpovednosť.


Zdá sa, že riaditeľ pochopil moje nevyslovené myšlienky. Len prikyvuje.


“Quietusov pohreb sa uskutoční o štyri dni. Ministerstvo chce jeho telo najprv preskúmať, kým dovolia aby ho pochovali.”

 “A to na to potrebujú štyri dni?” teraz ma vážne dožrali.

“Majp toho v dnešnej dobe až príliš veľa,” zmäkli riaditeľovi oči.

Áno. Príliš veľa. To znamená Voldemort.


“Teraz už idem, riaditeľ,” poviem nakoniec.


“Albus,” hovorí. Zažmurkám.

“Áno, riaditeľ?”

“Albus,” opakuje. “Quietus ma volal Albus,” vysvetlí mi napokon.

Cítim sa akoby ma niečo dusilo.

“Aha,” zastonám.

Nikdy Dumbledora nepochopím.

V mojej izbe je tma.

 

A zima.

Je to ako peklo. Pretože teplo nie je teplé a svetlé. Peklo je chladná tmavá diera kde musíte žiť svoj každodenný život.

Zachvejem sa, no oheň v krbe nezapálim. Teplo si nezaslúžim.

Možno som spravil chybu, keď som svoje služby ponúkol Svetlej Strane. Ani si pre nich nezaslúžim pracovať. Som chladný a tmavý.

A teraz sa budúcnosti obávam. Chladnej a tmavej budúcnosti v ktorej nikdy nenájdem pokoj, odpustenie, ktorého sa mi bude vždy žiadať. Pokoj a odpustenie. Očami vidím svoju cestu, plnú tmy, bolesti a samoty. Toho jediného, čo si zaslúžim.

A na konci tej cesty stojí chladnokrvný, sarkastický, odporný bastard- sám, sám, vždy sám.

Strach.

 

Nemám žiadnu budúcnosť.

Mám len minulosť.

Otrasnú minulosť.

Všetko sa teraz rúti do temnoty.

***************************************************************************
Koniec.

Poslední komentáře
03.06.2018 22:36:52: Krásné ale bulím.smiley${1}smiley${1}
17.06.2009 11:59:09: *krása ne škoda samozřejmě...
17.06.2009 11:58:43: tak tahle povídka je opravdu velmi dojemná... měla jsem těžký problém se prostě nerozplakat - jsem n...
05.08.2008 22:02:46: www.alcor.blog.sk poviedky nedokončené
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.