...

HP-Tam, kam patrím

Kapitola šestnásta: Strach

Tak som tu dnes ešte raz :D myslela som si, že sa mi podarí preložiť obe posledné kapitolky, no nevšimla som si ich dĺžku, takže dnes to bude už iba jedna...no nič...túto kapču venujem tím jedincom, ktorí okomentovali tú minulú, za to, že sú tak oddaní, že sem chodia aj v dni kedy väčšinou neuverejňujem :D diiiiiik
Vietor do nich bez zľutovania šľahal a dážď, ktorý ani na chvíľu neustal ich premočoval. Žena vedľa neho zrýchlila z pomerne rýchleho kroku na šprint a ukázala mu, aby tak urobil i on. Harry tak s radosťou urobil, chytil Zana za nový obojok a prinútil ho zrýchliť krok. Iba dúfal, že počasie nebolo predzvesťou zlých vecí, ktoré sa mali v ten deň stať. 
 
Keď vošli na Rokvillskú stanicu, kde boli v bezpečí od neduhov dnešného nepríjemného počasia a spomalili krok, boli úplne premočení a vyčerpaní. Profesorka McGonagallová si zastrčila neposlušný prameň vlasov za ucho. Potom sa s nechuťou pozrela na mokrého psa. 
 
"Zoberiete si toho psa so sebou, Potter?" spýtala sa. 
 
Harry pevnejšie stisol psov obojok. Nad tou otázkou nemusel ani nachvíľu premýšľať. Okamžite vedel, že ak by Zana priniesol na Privátnu cestu, bolo by zle. Vernon by ho zabil. "Nie, nemyslím si, že je to najlepší nápad," povedal stále zvierajúc obojok. "Môže zostať v Rokforte? Som si istý, že sa oňho Hagrid dobre postará," povedal. Hagrid bude viac ako šťastný, ak sa nájde ďalšie nebezpečné zviera, na ktoré by sa mohol upnúť. 
 
"Neviem, prečo by nemohol," oznámila McGonagallová. "Zavolám vášmu strýkovi aby si vás mohol vyzdvihnúť, keď dorazíte." 
 
Harry si nemyslel, že ho bude strýko trpezlivo očakávať. Pravdepodobne príde o dve hodiny neskôr, len aby ho naštval. "Ďakujem, pani profesorka. Kedy mi budete môcť priniesť veci?" chcel vedieť. 
 
Profesorka si znovu zastrčila neposlušný prameň za ucho a odpovedala. "Pravdepodobne zajtra. Pozhováram sa s profesorom Snapom hneď ako príde do Rokfortu." Vtedy sa nábrežím rozoznel piskot. "To je váš vlak, Potter, mali by ste sa poponáhľať, nechcete ho predsa zmeškať," povedala a pohnala ho smerom ku nástupišťu.

Harry rýchlo naskočil na vlak, práve vo chvíli, keď sa začal hýbať. Vykukol von oknom a uvidel ako sa mu profesorka spolu so Zanom strácajú v diaľke, až kým neboli malé bodky na horizonte.

Ako zistil, vlak bol takmer prázdny. Ako prechádzal po vlaku v snahe nájsť si prázdne kupé narazil iba na niekoľkých pasažierov. Akonáhle jedno prázdne našiel, vkĺzol doň a zrútil sa na sedadlo. Hrozne si prial aby s ním bol Zane, aby mu robil spoločnosť, ale nechcel aby prežíval to, čo by s ním Vernon nepochybne vyvádzal kvôli jeho statusu: pes Harryho Pottera. Jeho predošlý beh na stanicu ho unavil, ale obavy z toho čo príde mu nedali spať.

Nemohol si pomôcť aby nedumal nad tým, či Snape vedel, čo sa deje. Nevedel prísť nato, prečo by ho starší čarodejník nechal odísť naspäť k Dursleyovcom, keď mu sľubil, že sa k nim už nikdy nebude musieť vrátiť. Harry sa podvedome hral s uvoľnenou nitkou na jeho príliš veľkom tričku, jednom z Dudleyho. Ak o tomto profesor nevedel, Harry vedel, že na to čoskoro príde a že ho príde zachrániť. Ale ak to vedel a nič proti tomu nespravil, Harry sa do školy nevráti skôr ako o mesiac. Striaslo ho pri pomyslení, čo všetko by mu mohol za mesiac Vernon urobiť. Okamžite ho zaplavili vízie prístenku pod schodami aon sa rýchlo postavil, aby sa myšlienok zbavil.

"Vzchop sa, Potter," povedal si. "Príde."

Keď si znovu uložil svoje unavené a boľavé telo naspäť na sedadlo, snažil sa o tom sám seba presvedčiť. Hrozne sa mu chcelo spať a tak si ľahol na sedadlá a schúlil sa do klbíčka. Zaspal ešte predtým, ako si stihol zrolovať plášť do tvaru vankúša.

****************

Blesk šľahol nebezpečne blízko jeho okna, čím osvetlil celú izbu. Vernon Dursley takmer spadol zo stoličky. "Sprostá búrka," zasyčal a znovu sa usadil. Na podopierke stlačil tlačítko, čím si kreslo nastavil do ležiacej polohy. Elektrina vypadla pred hodinou, čo ich prinútilo porozsvecovať sviečky po celom dome. Bolo iba poobedie, ale vonku bola tma ako v rohu.

Vernon s nádejou vzhliadol, keď svetlá dvakrát jemne zablikali, no potom znovu vyhasli. Jeho nadávky bolo počuť až na druhé poschodie.

"Vernon, zlatko, budeme potrebovať ďalšie sviečky. Mohol by si mi nejaké priniesť?" ozval sa hlasný škripľavý hlas zhora.

Vernon pokrčil plecami. Prečo nie. Aj tak nemal na práci nič lepšie, ako napríklad pozerať televízor. "Daj mi chvíľku, Petunia," zvolal. Predpokladal, že ho počula, napriek tomu, že sa neozvala žiadna odpoveď. Musel sa postaviť z kresla, v čom mu trochu vadila jeho nadbytočná váha. Keď vstúpil do kuchyne, kde mali uložené sviečky na takéto príležitosti, začul neidentifikovateľný zvuk. Otvoril najbližší šuplík a hľadal niečo, čo by mohol použiť ako zbraň. Vytiahol krájač na vajíčka. No, bude to musieť stačiť.

Očami prebehol potemnelú miestnosť v snahe prísť na to, odkiaľ zvuk prišiel, keď sa ped ním zjavila strachnaháňajúca operená "vec" s veľkými očami. Zreval (a neskôr zistí, že sa ten zvuk až nepekne podobal ženskému) a pustil krájač na vajíčka na zem.

"Vernon!" zaškriekala Petunia niekde zhora. "Čo je to? Čo sa deje?" Vernon si všimol, že keď jej neodpovedal, začala byť trochu histerická.

Naslepo sa natiahol za sviečkou, o ktorej vedel, že je neďaleko. Schmatol ju, pri čom sa takmer popálil a začal s ňou okolo seba divo mávať. Až po nejakej tej chvíli si uvedomil, čo to vlastne vstúpilo, alebo lepšie povedané vletelo do jeho domu.

"Zkurvysyn (sorry ale tak to tam naozaj bolo :D) jeden," zasyčal. Schmatol sovu za nohy a zdvihol ju do vzduchu, ignorujúc jej protesty. Predtým, než ju vyhodil z okna si z jej nohy odtrhol list, ktorý k nej bol priviazaný. Očami list prebehol a jeho tvár zmenila farbu z vystrašenej bledej na zúrivú krvavo červenú. Jeho synovec sa k nim mal dnes večer vrátiť. "Je načase vtĺcť doňho nejakú tu lekciu," vyprskol a otočiac sa na opätku vypochodoval z domu.

*****************

Harryho zo spánku vytrhol zvuk bŕzd. Omámene si uvedomil, že zastavili. Oči sa mu rozšírili, keď si uvedomil, že sú už v Londýne, kde naňho mal čakať jeho strýko. Ospalo sa vyštveral na nohy a chabým pokusom sa snažil vyrovnať si oblečenie ešte predtým, ako vyšiel z vlaku.

Pomaly sa priblížil smerom ku bariére a zašlo to až tak ďaleko, že si prial aby sa nejako s pomocou mágie transportoval niekam, hocikam, len preč odtiaľto. No také šťastie nemal. Harry si podrobne prezeral ľudí na stanici, no strýka medzi nimi nenašiel. Nikdy by si nepomyslel, že bude šťastný ak bude jeho strýko meškať. Jeho tohtoročné leto ho nechalo ďaleko od stavu statočnosti a aj keď mu neháňal Jeb väčšiu hrôzu, akú mu kedy nahnal strýko Vernon, inštinkty mu našepkávali, že tentokrát bude jeho leto omnoho horšie.

Jeho strýko bude nepochybne naštvaný za to, ako ho na začiatku leta Snape odviezol. Ešte raz sa rýchlo poobzeral a tentokrát ho nanešťastie uvidel. Srdce mu pri pohľade na muža poskočilo a začalo mu v hrudi divo bubnovať. Nebol by veľmi prekvapený, keby mu vyskočilo z hrude. Vernon vyzeral fakt nazúrene.

Harry podvedome o krok ustúpil a narazil na tvrdú stanu. Kde sú posrané magické bariéry, keď ich potrebuješ? pomyslel si.

Muž sa pred ním zjavil skôr ako mohol niečo urobiť, schmatol ho za pravú ruku, kde mal ešte stále modriny a odvliekol ho ku autu. Harry zťažka oddychoval v snahe nevykríknuť od bolesti.

Z nahnutej perspektívy pozoroval ako sa otvorili zadné dvere auta a on bol drsne hodený dnu. Keď Vernon prešiel okolo auta až nakoniec rýchlo nastúpil, Harry z neho ani na moment nespustil oči. Pohľad akým naňho s pomocou spätného zrkadla Vernon fľochol prinútil Harryho striasť sa. Jebov hrôzunaháňajúci svit v očiach nebol nič oproti vražednému pohľadu, akým ňho teraz pozeral strýko.

Harry sa prakticky ponoril do sedadla, odťahujúc sa ako najďalej mohol. Bude to dlhý, drsný mesiac.

**************

Zvuk čohosi dopadajúceho na jeho okno vyrušil Snapov pokojný spánok. "Čo to dopekla..." pomyslel si, zhrnul zo seba prikrývky a posadil sa. Chvíľu iba počúval, v snahe zistiť, čo sa deje keď si uvedomil, že to bol zvuk kvapiek dopadajúcich na okno.

Nahlas si povzdychol. Nenávidel búrky a bol prekvapený, keď si uvedomil, že ďalšia jeho myšlinka bola na Harryho a jeho podobnej nenávisti k búrkam. Dúfal, že sa mu na ošetrovni darí dobre. Jeho telo si konečne vynahradilo niekoľko bezsenných nocí a on už nemal dôvod naďalej tu zostávať. Vyhrabal sa spod teplých prikrývok a pripravil sa na odchod. Nezabralo mu to viac ako desať minút, počas ktorých sa osprchoval a začaroval si oblečenie osviežujúcim kúzlom. Keď skončil, vydal sa do kuchyne.

Nebol prekvapený, keď za stolom uvidel riaditeľa, ktorý uchlipkával zo silnej kávy. Cítil ju až do dverí.

"Káva, Albus?" spýtal sa užasnuto.

Albus sa usmial, znovu si uchlipol a položil hrnček na stôl. "Áno, Margery trvá na tom, aby som ju okúsil. Pridala do nej akýsi prášok, ktorý nazvala francúzska vanilka. Je to celkom chutné," povedal a znovu uchlipol.

"O tom nepochybujem," povedal pochybovačne Severus. "Mal by som sa vrátiť na hrad, aby si Harry nemyslel, že som ho tam opustil," oznámil. Ani nevedel ako blízko ku pravde bol.

"Predpokladal som, že tak urobíš, ale ešte pred tým než odídeš, niečo pre teba mám." Severus pozoroval ako starý muž popresúval niektoré papiere na stole. "Verím, že tieto budeš onedlho potrebovať."

Snape sa nahol ponad kuchynský stôl a papiere si pritiahol. Iba pohľadom na vrchný z nich uhádol, o čo sa v nich jedná. "Papiere na adopciu...?" spýtal sa neisto. Vedel, že toho chlapca chce, ale oficiálna adopcia...bude s tým Harry vôbec súhlasiť?

"Myslel som si, že ich zoberiem. Iba pre prípad," povedal. "Nebudú platné, až kým ich spolu s Harrym nepodpíšete. Niekde v tej kope sú papiere, ktoré z teba urobia jeho legálneho poručníka. Formuláre na adopciu boli môj nápad."

Snape sa na muža pochybovačne zahľadel. "Uvidíme," povedal nakoniec. "Ale teraz už musím naozaj ísť."

Albus iba prikývol. Veľa šťastia," zašepkal, ale Severus už odišiel.

Keď sa vrátil, škola stále vyzerala opustene. Ešte predtým ako si pohovorí s Harrym si chcel Severus prejsť papiere, a okrem toho chcel skryť adopčné formuláre až kým nebude pripravený sa s nimi vysporiadať. Nechcel aby ich Harry uvidel a chytil záchvat. Bol si istý, že chlapec nechcel aby ho adoptoval jeho učiteľ elixírov s obľúbenov prezývkov umaštenec. No kým sa nespýta, nemôže si byť celkom istý.

Rýchlo odložil papiere do zabezpečeného šuflíku vo svojom stole. Dostať sa tam dalo iba s pomocou troch rôznych hesiel, všetkých z neznámych jazykov a aby toho nebolo málo, aby sa tam niekto dostal potreboval Snapovu dlaň. Ak by sa tam chcel niekto vlúpať, nemal by najmenšiu nádej.

Prešiel si papiere, ktoré ho vyhlasovali za legánleho opatrovníka Harryho Pottera a prikývol. S papiermi v ruke sa rýchlo premiestnil na ošetrovňu, s úmyslom pohovoriť si o tom s chlapcom. Keď ale vstúpil, bol prekvapený keď tam nenašiel ani Harryho ani madam Pomfreyovú.

"Pomfreyová!" skríkol čakajúc na odpoveď. Žiadna ale neprišla a on prevrátil očami. "Preklata ženská," zamrmlal. Vyšiel z nemocničného krídla aby našiel chlapcaa poriadne mu vynadal. Mal by vedieť, že nemá opustiť nemocničné krídlo.

Po desiatich minútach hľadania sa začal strachovať. "Kam sa preboha mohol zašiť? A kde dopekla je Pomfreyová?" spýtal sa sám seba.

"Dávaj si pozor na jazyk, Severus," ozval sa spoza neho prísny ženský hlas. "A pre tvoju informáciu, Poppy musela ísť dolu do dediny. Olivia Dunegoodová bude mať bábätko (bocian ho prinesie :D). Poppy bola jediná dostupná liečiteľka."

Severus sa na ňu naštvane zamračil. Nemohol uveriť, že ho práve zhubovala, akoby bol ešte stále študent. "Skvelé," odvetil kúsavo. "Ale kde je Potter?" spýtal sa s narastajúcim hnevom. Vôbec nemal opustiť ošetrovňu. 
 
"Poslala som ho domov. Čo si si myslel, keď si ho tu samého nechal?" spýtala sa ale o krok ustúpila zo strachu z pohľadu, ktorým na ňu práve hľadel. Keby mohli pohľady zabíjať... 
 
"ČO....?" spýtal sa, nechápajúc stupiditu tej ženskej pred ním. "Čo som si len myslel?!" zreval. "Čo si si dopekla myslela ty?!" 
 
Minerva ustúpila ešte o krok. "Severus, nie je to tu preňho bezpečné a ty to vieš!" zakričala aj ona. 
 
"Tu je vo väčšom bezpečí než je tam!" zakričal rozzúrene. "Doriti, na toto nemám čas..." zamrmlal. "Čo si si len myslela!" Stále nevedel prehltnúť to, že zo všetkých ľudí ho práve McGonagallová poslala domov.

"Severus, čo sa deje?" spýtala sa, ale obávala sa, že odpoveď už pozná. "Doriti," povedala, čím prekvapila Snapa ale aj samu seba. "Viem, že sú to tí najhorší muklovia pod slnkom, ale prosím nehovor mi, že ho týrajú," povedala a priala si aby načúvala svojmu srdcu a neposlala chlapca domov.

"Týrajú ho," povedal Severus narovinu. "Ideš so mnou?" spýtal sa, keď si všimol, že jej krok sa stal takým priamym ako bol ten jeho a oni už boli napolceste ku premiestňovacím bariéram.

"Dopekla, jasné že hej."

**********

Harry vedel, že prišli domov hneď keď zatočili na príjazdovú cestu. Stále bol schúlený na svojom sedadle, tak ďaleko od strýka ako sa len dalo. Nebol by prekvapený, ak by ho hneď ako zastane udrel. Ale ešte sa tak nestalo. To však neznamenalo, že sa veci nezmenia, keď vstúpia do domu.

Harry bol doslova vytrhnutý to svojich úvah, keď ho strýko schmatol za rameno a vytiahol ho z auta a dotiahol ho do domu. Stále pršalo a kým sa dostali do domu obaja boli úplne premočený. Harry vedel, že Vernon zistil, že ho boleli ruky, keďže ich stále silnejšie stláčal, čím ho prinútil vykríknuť.

"Prestaň!" zreval a vytrhol si ruku zo strýkovho zovretia. Pošúchal si miesta, ktoré ho najviac boleli, zatiaľ čo ustupoval pred Vernonom. Harry muža s obavami sledoval. Nerobil nič, okrem toho že naňho nenávistne hľadel. Svetlo bolo stále veľmi stlmené, keďže vstupnú halu osvetľovali iba sviečky, ale tiene akoby zvýraznili nenávisť na jeho tvári.

Harry z rozšírenými očami pozoroval, ako strýko otvoril dvere od prístenku. Potom sa k nemu otočil chrbtom a Harry nevedel pochopiť, prečo vyzeral tak rozrušene. "Sám si si to na seba privodil," povedal.

Harry znovu ustúpil od svojho šialeného strýka. "Ty si sa zbláznil," povedal a vrhol sa ku dverám. Ale za rameno ho schmatla silná ruka a potiahla ho späť.

"Choď tam!" zreval Vernon a ťahal Harryho ku prístenku.

"NIE!" zreval Harry skrúcajúc sa v snahe kopnúť alebo vraziť mužovi, ktorý ho držal. Neustával v kričaní, keď sa snažil vykrútiť sa, len aby nemusel ísť do toho hnusného prístenku. "Nie, nie...prosím!" zakričal znovu a pohodil hlavou dozadu v snahe vyhnúť sa nevyhnuteľnému a trafiť strýka do tváre. Dúfal, že mu zlomil nos.

Ale muž ho iba viac zovrel a privliekol ho bližšie ku otvoreným dverám. Harry teraz neustále plakal a kričal a stále bojoval zo všetkým čo mal. Ale nebolo mu to na nič, Vernon bol oveľa silnejši. Jeho krik sa znásoboval, až kým ho strýko neotočil a nevrazil mu jednu takú silnú, že ho poslala letiac do prístenku.

Cítil ako strýko mu strýko odkopol nohy pod schody a zavrel za ním dvere. Harry cítil ako začína panikáriť. Nemohol vystáť uzavreté priestory a tento bol taký malý! Kopol do dverí a na tvári sa mu objavili prvé slzy. Nevediac čo robiť sa Harry schúlil v rohu. Neovládateľne sa triasol a začal si sám sebe pospevovať. Si moje Slnko bola jediná pesnička, ktorá ho napadla a tak si ju začal pospevovať. Ale stále nemohol striasť ten pocit. Tak strašne sa chcel dostať von.

Keď jeho strýko začal trieskať na dvere prístenku, prehodil si Harry ruky okolo hlavy.

"Sklapni!" ozvalo sa cez dvere a Harry začal ešte viac plakať. Za celý svoj život nebol viac vystrašený. Toto bolo akýmsi spôsobom iné ako všetky tie časy, keď ho strýko hodil to tohto prístenku. Chcel Severusa a chcel ho hneď. Začal sa húpať dopredu a dozadu a neprestával plakať.

Bol príliš ďaleko od reality, aby si uvedomil, že niekto otvoril dvere alebo aby počul hádajúce sa hlasy. Ale keď o sekundu neskôr pocítil čísi dotyk na ramene, spanikáril.

Bez premyslenia vykopol, vedel iba, že sa chcel dostať preč od strýka. Keď ho ruky pridržiavali pri zemi, prerástla panika do hystéria a Harry začal znovu kričať. Slzy sa mu stále rinuli z očí, čím mu rozostrovali videnie. "Nie!" neustále kričal a prakticky driapal ruky, ktoré ho držali.

Potom cítil, ako ho niekto chytil za nohy a náhle ho vytiahol z prístenku do haly. Bol si vedomý faktu, že dýchanie bolo zrazu jednoduchšie a trochu sa upokojil. Zo zamyslenia ho ale vyrušila čiasi ruka, ktorá ho pohladila na tvári. Harry vzhliadol do hlbokých čiernych očí naplnených obavami. Severus.

Bol príliš vyčerpaný na to, aby urobil niečo viac ako len hľadel na muža, ktorý sa nad ním skláňal. Severus mu palcami upokojujúco masíroval spánky, čo ho prinútilo zatvoriť oči. Bol tak unavený. Nakoniec zavrel oči úplne a viac už o sebe nevedel.

***************

Severus a Minerva sa ocitli niekoľko ulíc od Privátnej a okamžite zamierili tým smerom. Nepomohol im fakt, že počasie tu bolo horšie ako bolo v Rokforte. Tam to bolo už len jemné popŕchanie, kdežto tu boli kvapky ako malé náboje. Keď vychádzali po príjazdovej ceste Dursleyovcov, obaja začuli zvuky, ktoré boli predtým stlmené blízkym hrmením. Harry kričal.

Severus vykopol a otvoril im dvere. Toto nebolo žiadne rodinné posedenie. Hlavou im prebiehali všetky možné dôvody, čo by mohlo prinútiť Harryho aby kričal tak ako kričal. Snapove ale boli bližšie k pravde.

Severus cítil ako jeho takmer neživé srdce ožilo a prakticky sa lámalo keď otvorením dverí výkriky zosilneli. Harry bol vystrašený a Severus počul aj vzlyky.

Kým stál Vernon Dursley v šoku, Snape pozoroval, muža, ktorý vzhľadom pripomínal skôr veľrybu ako v hneve otvára ústa. "Vypadnite z môjho domu!" zakričal.

Minerva ho zjavne mala dosť a zoslala Petrificus Totalus a zamrmlala aj kúzlo, ktoré zoslalo na muže dosť veľkú dávku bolesti. Dobré pre ňu, pomyslel si.

Hneď potom sa ponáhľali ku prístenku a takmer vypáčili dvere z pántov. "Harry?" zvolal, ale chlapec bol príliš ponorený do seba, aby ho počul. Dotkol sa jeho ramena v snahe vynútiť si jeho pozornosť, ale Harry reagoval dosť násilne. Severus zasyčal od bolesti, keď ho Harryho noha trafila rovno do stredu hrude, čím ho z prístenku vykopol. Boj ale nevzdával.

Znovu vstúpil do malého priestoru a s malou dávkou trýznenia a veľkou dávkou hnevu na toho sprostého mukla pozoroval ako Harry zápasil zo strachom. Keďže nevedel ako inak reagovať, chytil Harryho za nohy a rýchlo ho z prístenku vytiahol. Bol prekvapený, ako rýchlo sa Harry ukľudnil. Nakoniec prestal kričať, ale nezdalo sa, že by si uvedomoval svoje okolie.

Všimol si, že Minerva za ním nervózne postáva, ale jeho pozornosť zotrvávala na chlapcovi ležiacom pod ním. Jemne pohladil chlapcovu tvár a nebol prekvapený slabou triaškou ktorá ním pri tomto malom dotyku prebehla. Stále bol vystrašený. Harryho zelené oči sa stretli s jeho a prebehlo v nich poznanie. Severus mu v očiach videl ako veľmi bol vyčerpaný. Inštinktívne mu začal masírovať spánky, vediac mu to pomôže v nájdení spánku.

Severus zdvihol chlapca do náručia a tesne si ho pridržal. S nechuťou sa pozrel na mukla. Keby vedel, že by ho za to neposlali do Azkabanu, chladnokrvne by ho v momente zabil. Ale nechcel Harryho takto opustiť.

"Čo s ním urobíme, Severus?" spýtala sa Minerva a kopla do nehybného tela.

"No, keďže ho nemôžeme zabiť..." povedal úplne vážne, "predpokladám, že by sme to mali nechať na Dumbledorovi, aby prišiel s trestom."

"To môže byť horšie ako smrť, Severus," dodala McGonagallová, zatiaľ čo muža znovu kopla. "Poďme naspäť do Rokfortu," povedala s ľútosťou v hlase.

Snape vedel, že sa profesroka cítila hrozne pretože sem Harryho poslala, hlavne potom, ako ho počula kričať. On sám vedel, že ho tie výkriky budú strašiť ešte dosť dlho. Nevedel si ani predstaviť, ako sa musí cítiť profesorka transfigurácie, ktorá ho sem poslala.

Poslední komentáře
29.01.2017 19:17:57: Jezis,Minerva tomu nasadi korunu,jestli Harryho posle do Kvikalkova.Nechci videt Severuse co udela a...
23.11.2007 18:58:37: iisis, vidíš jak jsi vyjímečná, i Tvoje pání učitelka si něco od Tebe četla a dokonce napsala koment...
19.11.2007 08:29:24: ahoj Lucy, tento vikend som akurat docitala poslednu knihu Harryho Pottera tak som si spomenula na t...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.