...

HP-Tam, kam patrím II

Kapitoly 18- 21

hmm tak divne to tam vyzerá hore. štyri kapitoly, fakt sú to len štyri kapitoly? no v každom prípade je to niečo vyše 50 strán. Bolo by ich bolo viac, keby ma technika bola mala rada a nerobila mi naprieky, pretože ako obyčajne, sa mi preklad vymazal, tentokrát som mala preložených 30 strán a zrazu bolo všetko fuč. Pôvodný plán bol túto poviedku doprekladať, už tam zostáva len zhruba raz toľko (50 strán), no vďaka tomuto malému incidentu (a tomu, že deň nemá aspoň 48 hodín) sa mi to nepodarilo. Ale časom, nebojte. Touto cestou sa ale chcem poďakovať všetkým, ktorí mi preklad zpríjemňovali ako aj betovi: kapi. A aby som vymenovala aspoň zopár z vás, tak to bude Missulinka a Mania Dardeville, za neuveriteľne dlhé a stále konverzácie na ICQ, Anad a Nika, za to, že ma podržali a potom všetkým milým ľudkom, ktorých mám na ICQ: pano, aileen, malia, ciss, hannelka, vruon, noirwind, buty, knihovka, nika, katie, kika, lucia, alenkaz, nini a sirina :-) takisto všetkým komentujúcim, to je jasné. Takže čítajte, vychutnávajte a komentujte. vaša iisis

Kapitola osemnásta: Zarach začína

Harry sa ospalo posadil a čakal kým jeho otec vstúpi. Letmo pozrel na hodiny a zistil, že bolo niečo po polnoci. Príde sa s ním o takomto čase Severus vôbec rozprávať? Nebol si celkom istý mužovou reakciou na to celé fiasko. Tiež bol zvedavý čo znamenal ten zarach. U Dursleyovcov nikdy zaracha nedostal. Teda, možno áno, ale nikdy to takto nenazvali. Väčšinou naňho len nakričali aby zaliezol do izby a zostal tam, potom za ním zamkli a tak mu znemožnili prístup do iných častí domu či von. Čo ak Severus plánuje zamknúť ho v izbe? Bol to normálny trest? To Harry netušil. A vlastne ani nemal ako, s Dursleyovcami. Nemyslel si, že by ho Severus udrel alebo niečo podobne extrémne, ale stále si myslel, že ak otca tak rozzúril, aj by si to zaslúžil.

Čakal už takmer desať minút, očakávajúc, že muž každú chvíľu otvorí dvere, no ten stále neprišiel. Ale Harry ho počul, pravdepodobne bol vo svojej spálni. Možno sa chcel ukľudniť skôr než za ním príde. To by dávalo zmysel. A bolo by to lepšie aj pre Harryho. Nemal pocit, že by v tejto chvíli zniesol podráždeného Severusa, vzhľadom na to, že už teraz začal panikáriť. Prešlo ďalších desať minút, no Snape stále neprichádzal. Pomyslel si, že to chce zjavne nechať na ráno a tak si ľahol do postele a chystal sa ponoriť sa do ríše snov. Avšak práve vo chvíli, keď začal driemať ho prebudili zvuky vychádzajúce z obývačky. Znovu sa posadil. Už to prichádza, pomyslel si. Severus ho príde potrestať. No do jeho izby ešte stále nik neprichádzal.

Letmo sa zamyslel nad tým, či sa Malfoy cíti rovnako ako on. Sedí aj on na posteli a hĺba nad tým, ako sa ich chystá Severus potrestať? Pravdepodobne nie. Malfoy nebol ten typ, ktorý by sa celú noc strachoval, mysliac na to, čo príde ráno. Asi teraz leží v posteli, spí a je mu všetko jedno. Ale Harry si spomenul, že Malfoya tiež týrali. Musí sa strachovať. Harry sa znovu uložil, prikryl sa a ocitol sa v stave niekde medzi spánkom a bdením. Zakaždým keď začul nejaký zvuk, v panike sa prebudil. Takto to bolo po celú noc a Harry takmer nespal, bál sa, bol vystresovaný asi po prvýkrát odkedy odišiel od Dursleyovcov.

Keď konečne prišlo ráno, Harry nevedel ako sa má cítiť. Severus s ich trestom čakal do rána. Snáď sa od včerajšieho večera upokojil. Ešte stále sa mu v ušiach ozývalo to zatresnutie dverí. Znelo to rozzúrene. Harry v snahe oddialiť blížiacu sa konfrontáciu zostal v izbe tak dlho ako len mohol. Nakoniec však vstal, ustlal si posteľ, odhodil špinavé šaty do koša na prádlo, odkiaľ ho neskôr odpracú domáci škriatkovia, potom sa osprchoval a obliekol. Čoskoro si uvedomil, že bude musieť z izby vyjsť, keďže sa blížil čas raňajok. Severus by netoleroval jeho oneskorenie, nie na raňajšie jedlo. Muž tým žil. Neisto prešiel do obývačky. Jeho otec tam už sedel a pochutnával si na raňajkách. Rýchlo pozrel na hodinky a zistil, že už desať minút mešká. Ako je to možné? Skvelý spôsob ako začať deň, Potter!

Letmo pozrel na muža za stolom a zalapal po dychu, keď zistil, že hľadí do jeho očí. "Dobré ráno, Harry," pozdravil ho Severus chladne. "Raňajky začali pred desiatimi minútami."

Harry prikývol a sklonil hlavu, intenzívne študujúc svoje pestrofarebné ponožky. "Prepáč, neuvedomil som si, že som sa tak oneskoril."

Po krátkej pauze sa Harry takmer odvážil hlavu zodvihnúť, ale muž ho prerušil. "To je v poriadku, Harry. Vyzeráš unavene, to si v noci nespal?"

"Asi som bol nervózny," odvetil. Pomaly prešiel ku stolu a sadol si naproti otcovi. Nebol hladný, no vzal si krajec chleba, potrel ho maslom a trošku z neho ukúsol. Jedol dlho, dúfajúc že tým oddiali rozhovor, ktorý mal viesť so svojím otcom. Keď dojedol krajec chleba, bolo mu zle od žalúdka, no vypil trochu kávy. Tá to však len zhoršila a tak ju po niekoľkých dúškoch položil späť na stôl.

"Harry, musíme sa porozprávať o včerajšej noci," začal Severus a Harry očakávaním stŕpol. Očakávaním, čoho to nevedel. Prekvapilo ho, keď si uvedomil, že sa pripravuje na úder. To bol naozaj tak vystrašený? Keď si ale pozrel do lona na trasúce sa ruky, uvedomil si, že áno, bol.

"D-dobre," odvetil rýchlo, stále si hľadiac do lona.

"To čo si spravil včera v noci bolo úplne nezodpovedné a nebezpečné. Viem, že si si myslel, že to musíš spraviť, ale vedome si ma neposlúchol. To nebudem tolerovať, Harry. Musíš sa naučiť počúvať a poslúchať ma," povedal prísne a Harrymu poslednou vetou pripomenul strýka Vernona. Strýko tie slová použil vždy pred tým, než zasadil úder.

"Áno, pane," odvetil automaticky. Neuvedomoval si to, ale správal sa ako za starých čias, keď býval s Dursleyovcami. Keď mal naozaj veľký problém, tak svojho strýka oslovoval pane, aby sa vyhol ďalšiemu trestu. "Je mi to ľúto," dodal, dúfajúc, že to pomôže.

"Čo myslíš, ako ľúto by ti to bolo, ak by si sa ty, či pán Weasley zranil, alebo ešte horšie zomrel. Čo si si myslel?" spýtal sa a rukou si nahnevane prehrabol vlasy. "To si nevšímaj, Harry, som si vedomý tvojich dôvodov, len nedokážem uveriť tomu, že by si bol až taký tupý aby si zrealizoval svoje idiotské nápady."

Harry sa pod návalom tých tvrdých slov mykol. "Je mi to ľúto."

"Áno, to si uvedomujem. To si povedal už niekoľkokrát. Chceš na svoju obranu povedať niečo viac?" spýtal sa Severus.

Nebolo čo viac povedať. Vedel, že konal hlúpo, že ohrozil život svojho priateľa a neposlúchol svojho otca. Severus presne vedel, prečo tam šiel, zachrániť Siriusa. Čo iné mal spraviť, keď sa zdalo, že ho nikto nepočúva? Ale, ak by bol počkal ešte niekoľko minút, prv než by utiekol ako idiot, zistil by, že otec ho počúval.

"Nie," odvetil nakoniec. Ani jeden z nich neprehovoril po celú večnosť. Harry so zadržaným dychom čakal na verdikt.

"Máš zaracha na tri týždne," ozval sa napokon Severus nečakane.

Harry zamyslene vzhliadol. "Čo to ale znamená?" spýtal sa, keď to Severus neobjasnil.

Severus si povzdychol a tak trochu smutne sa naňho zahľadel. "Keď má niekto zaracha, väčšinou sú mu odňaté jeho privilégia. Napríklad ten tvoj znamená, že pôjdeš na vyučovanie, ale okamžite po ich skončení prídeš sem. Nesmieš ísť do Chrabromilskej veže, jedine v prípade, že potrebuješ niečo dôležité ako učebnice alebo osobné veci. Nasledujúce tri týždne stráviš v mojich komnatách, aby som na teba mohol dozrieť. Tvoji priatelia majú zakázané navštíviť ťa, stretneš sa s nimi počas vyučovania. Žiaden metlobal ani hry a žiadne návštevy Rokvillu, ak nejaké padnú práve na toto obdobie. Nesmieš opustiť školské pozemky," Severus sa zamyslene odmlčal. "Verím, že som týmto pokryl všetko dôležité, ak som na niečo zabudol, tak ti dám určite vedieť."

Harry na svojho otca len nemo civel. Nemohol si pomôcť, ale cítil, že bol až príliš prísny, no neodvážil sa mu oponovať. Príliš sa bál následkov.

"Dobre," povedal a stále si civel do lona.

"Tak teda, chcem aby si šiel do svojej izby a robil si úlohy," oznámil mu a začal odpratávať zo stola.

Prvé, čo Harryho napadlo bolo, že okrem vyučovania strávi všetok čas zamknutý vo svojej izbe. Striasol sa a srdce mu kleslo až kamsi do žalúdka. Až príliš sa to podobalo na čas u Dursleyovcov. Neskôr si uvedomil, že dúfa, že dnes večer dostane večeru, keďže preňho odopieranie jedál bolo spolu s takýmto trestom prirodzené. Najdlhšie ho Dursleyovci nechali bez jedla asi týždeň. Nebol si celkom istý, či zvládne týždne tri. Akosi pozabudol, že mu Severus práve dovolil raňajky. Bude môcť chodiť so svojimi priateľmi na obed do Veľkej siene, alebo sa od neho očakáva, že príde sem dolu? Neschopný zbaviť sa týchto mätúcich myšlienok sa napokon spýtal.

"Na obed budeš so svojimi priateľmi, ale raňajky a večere stráviš tu so mnou," odvetil Severus a stále čakal, kým pôjde Harry do izby.

"Och, dobre," povedal. To nie je až také zlé.

Vzhliadol a všimol si, že naňho otec netrpezlivo hľadí. Po prvýkrát, odkedy sem prišiel pozrel na dvere od svojej izby so strachom. Ešte raz pohliadol na otca a prial si, aby si muž uvedomil čo preňho tento trest symbolizoval. Vedel, že by sa nemal správať ako dieťa, ale stále si myslel, že ako náhle do tej izby vojde, Severus za ním zamkne dvere. Preto keď vošiel dnu, nechal za sebou dvere naschvál pootvorené a čakal. Otca zo svojej izby ledva videl, no bol šťastný, keď sa dvere za ním nezavreli. Potom si uvedomil, že sa správal absurdne, sadol si za stôl a začal zdolávať kopu domácich úloh. Aspoň bude mať počas týchto troch týždňov dostatok času na úlohy, čo bolo plus.

…………………………..

Neskôr v tú noc sedel Harry znudene na posteli. Bol to divný pocit, nemať žiadne povinnosti, ale rozhodol sa, že si toto malé tajomstvo nechá pre seba, pre prípad, že by sa Severus rozhodol k jeho trestu ešte niečo pridať. Aj keď si teraz nevedel predstaviť ako, bol si istý, že sa to bude len zhoršovať. Stále nemohol uveriť tomu zákazu metlobalu a návštev Rokvillu. To je okrem toho, že musí byť celý čas zavretý v izbe, asi najhoršie. Keď mu zaškvŕkalo v bruchu, prekvapene vzhliadol. Pozrel na hodiny a zistil, že čas na večeru už dávno prešiel. Ako tam tak stál pozerajúc na hodiny, srdce sa mu divoko rozbúšilo. Stal sa jeho strach skutočnosťou? Prečo by ho Severus nezavolal na večeru, ak nie preto, že ju nemal dovolenú? Podišiel ku dverám a vykukol do obývačky. Severus si práve sadal za stôl. Harry nevedel, prečo to preňho toľko znamenalo, ale náhle sa cítil zradený jedinou osobou, ktorej dôveroval a myslel si, že sa k nemu nebude takto správať. Nikdy si nemyslel, že bude znovu musieť hladovať, ale zdalo sa, že realita je iná. Severus jedol svoju večeru a vôbec si nevšimol zradeného chlapca, ktorý ho pozoroval.

Vtedy Severus nečakane zdvihol pohľad od jedla a všimol si Harryho stojaceho vo dverách. Po jeho tvári preletel prekvapený pohľad a on rýchlo vstal. Harry inštinktívne cúvol späť. Jeho otec ho nasledoval a sledoval jeho nekoordinované pohyby.

"Harry?" spýtal sa potichu.

Chlapec k mužovi vzhliadol. Začal si utierať dlane do školského habitu. "Prepáč," zamumlal.

"A čo ti mám prepáčiť?" spýtal sa Severus a Harry naňho prekvapene pozrel.

Bol zmätený, neistý si sám sebou a situáciou. Nervózne svojho otca pozoroval, potom placho prehovoril. "Nebol som si istý, či môžem jesť," zašepkal. Cítil sa hlúpo. Snape si bude myslieť, že zošalel ale no čo. No keď mu pozrel do očí, všimol si, že naňho nehľadel akoby bol šialený ale skôr sa mu v očiach zračilo zhrozenie.

"Harry…" odmlčal sa a vstúpil do miestnosti. "Nikdy som nechcel, aby si si myslel, že nemôžeš jesť," povedal znepokojene.

Harry prekvapene vzhliadol, no nebol si istý, čo na to povedať.

"Nikdy sa k tebe nebudem správať tak ako Dursleyovci, Harry. Aj keď mám pocit, že neviem všetko," tu sa opäť odmlčal. "Ak robím niečo, z čoho nemáš dobrý pocit, alebo ak je na tomto treste niečo, z čoho máš strach tak mi to prosím povedz."

Z jeho ramien akoby sa zodvihla tiaž, o ktorej ani nevedel, že tam dosiaľ spočívala. Chvíľu sa naozaj bál, myslel si, že ho Severus začal považovať za príťaž, no teraz keď vedel, že to tak nie je a že sa k nemu nezačne správať ako Dursleyovci, ukľudnil sa a uvedomil si, že bol naozaj hlúpy.

"Len som si na chvíľu nebol istý," povedal stojac pred otcom. "Jedlo je privilégium a ja som nevedel, či si tým odobraním privilégií myslel aj toto."

Severus na chlapca hľadel a nevedel, čo si má myslieť. "Jedlo nie je privilégium, Harry. Výživu osobe nemôžeš odoprieť, nech už spravila čokoľvek. Jedlo je potreba a nie privilégium. A v tom je veľký rozdiel, dieťa. Neviem, čo ti tvoji príbuzní spravili alebo natárali, ale jedlo nie je niečo, čím sa deti trestajú. Nikdy som nesúhlasil s poslaním dieťaťa do postele bez večere. Väčšina muklov to robí, ale v našom svete je to tabu," zakončil a vytiahol Harryho do obývačky. Jemne ho postrčil ku stoličke. "Teraz jedz."

Harry bez slova zodvihol vidličku a ponoril sa do jedla.

……………….

Nasledujúce ráno ho z ľahkého spánku prebudil Severus. "Harry, prídeš neskoro. Vstávaj," povedal a stiahol mu prikrývky z hlavy.

"Nechcem vstávať," zamumlal, vytrhol otcovi prikrývky a znovu si ich pretiahol cez hlavu. Potichu tam ležal, keď nečakane boli jeho prikrývky fuč a ovial ho chladný vzduch. "Ocko!"

Severus sa na syna usmial. „Musíš vstať. No tak, pohni kostrou. Už si zmeškal raňajky," oznámil mu.

Harry sa len neochotne vysúkal z kedysi teplučkej postele a prešiel do kúpeľne. "Toto nie je fér," zamumlal. Posledné dve noci toho veľa nenaspal a chcel to dnes dospať. Nuž, toľko čo sa týkalo dospávania.

O dvadsať minút neskôr bol osprchovaný, oblečený a čakal pred triedou profesora Lupina. Spolu s ním tam stálo niekoľko bifľomorčanov, no nikto z jeho priateľov z Chrabromilu sa tam ešte neukázal. S Ronom sa nestretol od toho "incidentu" a dumal nad tým, ako ho jeho rodičia potrestali. Dúfal, že nedostal ďalšie vrešťadlo, ako v druhom ročníku, keď ukradli čarovné auto jeho otca. To bolo pre jeho priateľa neuveriteľne zahanbujúce. O niekoľko minút neskôr však zbadal známu červenovlasú hlavu, ktorú nasledovala hnedovlasá za rohom. Keď ho zbadali stáť medzi ostatnými, Ron s Hermionou sa k nemu okamžite rozbehli.

"Harry! Si v poriadku?" spýtala sa Hermiona, keď sa pri ňom zastavila a nervózne si ho prezerala. "Ron mi povedal, čo sa stalo. Čo vás to napadlo?" chcela vedieť.

Harry sa zaksichtil. Nechcel sa stať obeťou ďalšej prednášky, nie od jeho priateľov. Mal dosť od svojho otca, krstného otca a profesora Lupina. "To že som pomáhal niekomu, na kom mi záleží. To som si myslel," odvetil tvrdohlavo.

Hermiona vyzerala zarmútene. "Prepáč, Harry. Viem, ako ti na Siriusovi záleží, ale to čo si spravil bolo nebezpečné. Obaja ste sa mohli vážne zraniť!" prehlásila.

Hľadiac na podlahu, Harry sa cítil previnilo. "Je mi to ľúto, Hermiona, ale čo iné som mal spraviť? Sedieť doma ako poslušný chlapček a čakať, kým môjho krstného otca brutálne zavraždia? A ver mi, prednášku som už dostal od Severusa. Nepotrebujem ju ešte aj od teba, Herm. Mala by si byť mojou priateľkou," povedal dutým hlasom.

Priatelia naňho znepokojene civeli.

"Poďme do triedy," navrhol Ron a postrčil svojho mladšieho priateľa cez dvere.

Všetci traja si spoločne sadli do predných lavíc a vytiahli si knihy, pergameny a brká. Potom vošiel do triedy aj profesor Lupin. Harry na hodine nedával pozor, stále premýšľal o svojej situácii a o Hermioninej reakcii. Áno, spravil hlúposť a už naňho aj nakričali. Prečo to musí Hermiona znovu vyťahovať? Prečo ho nemôže nechať na pokoji? Bol do svojich myšlienok tak ponorený, že si nevšimol, že sa ho Remus na niečo pýta až kým nestál pred jeho lavicou. Keď napokon vzhliadol, uvedomil si, že celá trieda stíchla a profesor Lupin naňho prísne hľadí.

Poobzeral sa okolo a všimol si, že všetci v triede niečo písali na kus pergamenu a občas pozreli jeho smerom aby videli, čo sa stane medzi ním a profesorom. Hermiona niečo zúrivo písala, kdežto Ron to vzdal a sledoval dvojicu vedľa seba.

"Mal zlé ráno, Profesor," ozval sa po tichu Ron a ukázal na Harryho. Remov prísny pohľad sa zmenil na znepokojený.

"Deje sa niečo, Harry?" spýtal sa aj ten pošepky aby ho nikto okrem neho, Rona a Hermiony nepočul.

Harry pokrčil plecami. "Nie."

Nezdalo sa, že by mu Remus veril. "Zostaňte tu po hodine, pán Potter," povedal profesorským hlasom. Harry zastonal, nechcel sa do problémov dostať už takto skoro.

No napokon prikývol aby dal Remusovi najavo, že pochopil a zostane. Mrzuto čakal na koniec hodiny a stále nevenoval pozornosť prednáške profesora Lupina. A aby toho nebolo dosť, začínala sa ozývať migréna. Najradšej by sa vrátil do komnát jeho otca, zaliezol do postele a prespal celú večnosť. Znelo to tak lákavo.

Konečne zazvonilo a on nezaujato sledoval, ako ostatní vychádzajú na chodbu. Slabo zamával Ronovi s Hermionou a potom aj oni odišli.

"Je všetko v poriadku, Harry? Zdáš sa mi akýsi nesvoj," povedal, vstal spoza stola a prešiel k nemu.

Harry predpokladal, že bol ešte stále trochu zmätený zo včerajšieho večera, ale to neplánoval Lupinovi povedať. "Som len unavený," oznámil mu. "Minulú noc som toho veľa nenaspal. A začína ma bolieť hlava," povedal, keď v tom jeho čelom preletela osteň bolesti. Pošúchal si ho, no neuvedomil si, že si prakticky derie jazvu. Remus mu ruku rýchlo odtiahol.

"Harry, mal si v poslednom čase vízie?" spýtal sa. Akoby sa o niečom potreboval presvedčiť, priložil ruku Harrymu na čelo. "Horíš."

Teenager na profesora pozrel sklenými očami. "Naozaj?" spýtal sa.

"Ani, niet divu po tom, čo si vyvádzal v tú noc. Asi si nachladol," povedal a znovu mu priložil ruku na čelo. Harry sa k nej inštinktívne natiahol, pretože bola studená. To Remusa zjavne dotlačilo k rozhodnutiu, pretože Harryho okamžite zaviedol do podzemia. Práve sa blížili k Severusovým komnatám, keď z nich objekt ich záujmu vyšiel.

"Remus?" spýtal sa, no keď uvidel Harryho odmlčal sa. "Čo sa stalo?" Harry si nemohol pomôcť, ale jeho hlas mu znel frustrovane.

"Má horúčku," povedal Remus.

To Severusa prekvapilo. "Čože? Ešte dnes ráno mu nič nebolo," prehlásil, prešiel k Harrymu a priložil mu chladnú ruku na čelo. Harry sa znovu naklonil bližšie. Pocítil ruku na líci a potom sa znenazdajky opieral o hruď svojho otca. Musí byť viac unavený ako si myslel. "Úplne horí," počul Severusa. Ďalšia vec, ktorej si bol vedomý bola, že ho niekto odniesol do Severusových komnát a položil na gauč v obývačke. Niekto mu vyzliekol habit a topánky. Potom okolo jeho trasúceho sa tela obalili prikrývku. Harry nevedel, prečo mu bolo zrazu tak zle. Ale prial si, aby to prestalo. Jeho čelom sa prehnala ďalšia vlna bolesti a on zalapal po dychu.

"Harry, čo sa deje?" ozval sa hlas spoza neho. Ale na odpoveď sa od bolesti nezmohol. Pritisol si dlane na čelo, otočil sa na bok a schúlil do ruličky. Cítil ako mu niekto ruky odtiahol a na čelo priložil chladný obväz.

"Upokoj sa, Harry. Nepoddaj sa, už je takmer po tom," to bol hlas jeho otca a mal pravdu, bolesť naozaj ustupovala.

Zastonal a zahľadel sa na otca a Remusa. "To bolelo," zašepkal celkom zbytočne.

"Vieme, chlapče. Myslíš, že sa to vráti?" spýtal sa Remus a prehrabol mu vlasy.

Harry nad tým chvíľku uvažoval, potom pokrčil plecami. "Neviem, celé ráno sa to zhoršovalo," povedal. Bál sa ďalšej takejto epizódy. Čo ak sa bude bolesť zhoršovať? Táto bola len o niečo slabšia ako Cruciatus.

"Myslíš, že je za tým Voldemort?" spýtal sa Severus a znepokojene svojho syna sledoval.

Harry pokrútil hlavou a otočil sa na chrbát. "Neviem. Nikdy predtým to nebolo takéto. Keď chce, aby som cítil bolesť, tak to spraví okamžite a nezvyšuje ju postupne," vysvetlil Harry, čím si vyslúžil dva prekvapené pohľady. "A potom je to ako keby na mňa uvalil kliatbu," povedal a vôbec nemusel vysvetľovať o ktorú kliatbu šlo.

Severus vstal a pred kozubom sa prechádzal z jednej strany na druhú. "Toto nie je obyčajná migréna, Harry. Niekto je za tým. Obávam sa, že sa to bude len zhoršovať," povedal a so strachom v očiach pohliadol na svojho syna. Harryho zreničky sa pri týchto slovách rozšírili a Removi sa zasekol dych v hrudi.

Potom Remus prešiel k Severusovi a oni za začali pošepky zhovárať. Harry ležal na pohovke a snažil sa niečo vyrozumieť, no počul len tlmené zvuky a kde tu časť vety. Prial si, aby ho v rozhovore zahrnuli, vzhľadom na to, že hovorili o ňom. Bola to jeho bolesť a utrpenie, o ktorom hovorili a on bol vystrašený, dopekla. Nemohli mu aspoň jeden krát povedať, čo sa deje?".

Vediac, že svojou frustráciou a hnevom nič nedosiahne sa od mužov odvrátil a ľahol si na bok. Chvíľu tam ležal, potom si svoje horiace čelo pritisol k pohovke. Severus by mu mohol dať elixír proti horúčke. Že by bol zabudol? To bolo divné, hlavne keď sa snažil prísť na to, ako zabrániť migréne aby sa zhoršovala. Rýchlo sa však rozhodol, že o tom nebude ďalej premýšľať a ponoril sa do chladnejšej prikrývky. Práve keď začal driemať preletela jeho čelom bolesť niekoľkonásobne horšia ako tá predtým. Nedokázal v sebe udržať výkrik, znovu sa schúlil a driapal si jazvu. Keď sa bolesť ešte zhoršila, jeho chrbát sa pod jej vplyvom napol ako luk a on už nedokázal racionálne uvažovať. Cítil ako ho niekto chytil za ruky a snažil sa ho udržať, no potom sa mu svet stratil pred očami. Vzápätí sa ocitol na lúke pred Brlohom. Nemal šajn, čo tam robí, no mal ten divný pocit v žalúdku. Niečo tu nesedelo. Bola to vízia? Videl ako pani Weasleyová stála pri kuchynskom okne a umývala riady. Nikde nezazrel pána Weasleyho, ale predpokladal, že bol ešte stále v práci.

Snažil sa pohnúť z miesta, no zistil, že má nohy pripevnené k zemi. Vzpieral sa, ale nič mu to nepomohlo. Porazenecky si povzdychol a opäť obrátil pohľad k pani Weasleyovej, len aby videl, že hľadí aj ona naňho. Videl, ako z jej úst vychádza jeho meno, ale bol príliš ďaleko na to, aby počul zvyšok. Vzápätí dom vybuchol a on videl Mollyn pohľad úplného šoku, keď sa kuchyňa spolu s ňou premenila len na kôpku prachu. Harry sa rozkričal ako najviac mohol, po tvári mu stekali slzy, znovu sa začal vzpierať, aby mohol ísť pomôcť osobe, ktorá mu nahradila mamu, no nedokázal to. Jeho jazva sa nečakane rozhorela a on za sebou pocítil niečiu prítomnosť. Otočil hornú časť tela ako najlepšie vedel a ocitol sa tvárou v tvár Voldemortovi. Ten hadí ksicht prešiel k nemu a potešene sledoval horiaci dom. Harry mal pocit, že každú chvíľu hodí tyčku.

"Chceš vidieť ako tvoji najbližší umierajú, Harry?" zasyčal ten chladný vysoký hlas.

Harry sa na Riddla neveriacky zahľadel. "Čo chceš, Tom?" spýtal sa kúsavo.

Voldemort mu venoval hrozivý pohľad a prikryl Harryho jazvu svojou chladnou rukou, na čo sa Harry bolestne rozkričal. Neschopný pohybu tam mohol len nehybne stáť, zatiaľ čo ho Voldemort mučil. Nakoniec sa kostnatá ruka odtiahla a on zúfalo lapal o dychu.

"Už nikdy ma tak neoslov, Harry, pretože následky takého činu ti nebudú milé."

Harry naňho len vzdorne zazrel, no vedel, že jeho meno už nepoužije, aspoň dovtedy, kým nebude schopný brániť sa.

"A k tomu čo chcem, myslel som, že to už budeš vedieť," oznámil mu.

Čiernovlasý chlapec naňho len nemo civel. "Som si istý tým, že neviem."

Riddle si povzdychol. "V tvojich snoch, chlapče, som ťa zaviedol na Ministerstvo Mágie. Je tam niečo, čo potrebujem, ale vziať to odtiaľ môžeš len ty. Ak chceš zachrániť svojich blízkych, navrhujem aby si mi to priniesol," vyprskol.

Harry tam ticho stál. Nemohol ohroziť svojho otca alebo priateľov. Spraví to, ale neodovzdá ten neznámy predmet bez boja. To ale Riddle vedieť nemusí.

"Dobre, urobím to," povedal a ešte raz sa zahľadel na horiaci dom, no musel sa odvrátiť.

"Veľmi dobre. Dúfam, že sa dokážeš vyplížiť zo školy bez toho aby si to niekto všimol?" spýtal sa. "Chcem to proroctvo mať najneskôr zajtra večer. Ak sa tak nestane, vieš čo sa stane," zakončil to temne a Harry sa striasol.

Takže šiel po proroctve. Skvelé. Ak to prežije, bude mať veľké problémy, ale nič ho nezastaví ak tým bude môcť ochrániť svojich blízkych. Chcel sa odtiaľto dostať čo najrýchlejšie, aby sa mohol uistiť, že je pani Weasleyová v poriadku. Riddle mu dal presné pokyny kam ísť a čo spraviť, keď bude mať proroctvo vo svojom vlastníctve.

"Nesklam ma," vyprskol. Harry nebol pripravený na chladný dotyk na svojej jazve, ktorý ešte raz vyslal vlny bolesti do celého tela. Otvoril oči a zistil že hľadí do vystrašenej tváre svojho otca a Remusa Lupina.

"Harry?" spýtal sa Severus.

"Prosím, choďte skontrolovať pani Weasleyovú," vysúkal zo seba.

Dvojica mužov naňho znepokojene hľadela. "Dobre, pôjdem," ponúkol sa nakoniec Remus a odišiel. Harry dúfal, že je Ronova mama v poriadku, inak si to nikdy neodpustí. Nemôže ich sklamať. Harry vedel, že nemôže nikomu povedať o svojom rozhovore s Voldemortom. Len by mu stáli v ceste. Pohliadol do otcových očí a vzdychol.

"Čo si videl?" spýtal sa Severus, keď sa Harry trochu ukľudnil.

"Videl som Ronovu mamu v Brlohu. Ten potom vzbĺkol. Ak to bolo pravdivé, tak sa odtiaľ nedostala," zašepkal a oči samu pri tom pomyslení zakalili. Ak je to pravda, Ron bude zničený, spolu s dvojičkami a Ginny. Ako sa im bude ešte niekedy môcť pozrieť do očí, vediac, že tam bol, keď sa to stalo? Odmietol uveriť tomu, že nemohol niečo urobiť! Bol tam, a bolo to také reálne!

"Som si istý, že je v poriadku, Harry. Lupin sa čoskoro vráti a uvidíme," povedal a snažil sa znieť presvedčivo, no Harrymu bolo jasné, že ho niečo trápi.

A stále ho bolela hlava. To povedal aj Severusovi.

Severus sa naňho znepokojene pozrel. "Tak ako predtým?"

 Harry pokrútil hlavou. "Nie. Len niečo ako následok, myslím," snažil sa to vysvetliť.

"Dobre, niečo ti na to prinesiem."

Severus sa o niekoľko minút vrátil so zeleným elixírom. "Tu máš, vypi to. Malo by to zahnať bolesť a uvoľniť svaly. Si stuhnutý," povedal a podal Harrymu flakónik, ktorý do seba Harry nalial ako najrýchlejšie vedel.

"Tie veci sú odporné," zamumlala a vrátil flakónik otcovi. Povzdychol si. "Môžem sa na toto tešiť zakaždým, keď mi Riddle pošle víziu?" spýtal sa a ukázal si na hlavu. "Migrény priamo od Hádesa?"

"Precvičoval si si Oklumenciu?" spýtal sa. Severus mu nedávno dal knihu, kde boli vysvetlené základy a spôsob ako si vyčistiť myseľ, ale Harry do toho nedal všetko.

"V noci sa snažím vyčistiť si myseľ, tak ako si mi povedal. Ale moc sme to necvičili. Nemohlo by precvičovanie s tebou pomôcť?" dumal.

Severus prikývol. "Áno, to by pomohlo. Nechcel som ti na plecia ešte pridávať, ale teraz cítim, že je na čase trochu pokročiť."

S tým Harry súhlasil. Vedel, že niekedy sa iní na jeho vízie spoliehali, ale inokedy neboli pravdivé. Ako so Siriusom. Teraz si začne precvičovať Oklumenciu. Naplánovali si to na každý druhý deň v Severusovej kancelárii.

"Remus!" Hneď keď menovaný vstúpil do miestnosti, Harry vedel, že sa niečo stalo.

"Brloh vyhorel," začal.

Harryho pohltila panika. "Je mŕtva, však?" Po lícach mu začali stekať slzy.

"Nie, Harry. Je v poriadku. Vlastne si myslím, že si ju zachránil," oznámil mu a vtiahol Harryho do vrúcneho objatia.

"Č-čo?" spýtal sa zmätene. "Ako som ju mohol zachrániť?"

"Molly vraj umývala riady, keď ťa videla vonku. Vyšla von za tebou, aby ťa poslala naspäť do školy. Nemohla ťa nájsť. Keď sa dostala na miesto, kde ťa predtým videla, dom vraj vybuchol," vysvetlil Remus s úsmevom. "Je v poriadku."

Harry sa konečne uvoľnil. "Mal som pocit, že si ma všimla," oznámil im.

"Kedy, keď si mal víziu?" spýtal sa Severus. Harry prikývol.

"Áno. Pozrela sa priamo na mňa. To sa nikdy predtým nestalo." Harry si otrel slzy a zahanbene sa začervenal. "Pardon."

"Netráp sa tým," upokojil ho Remus a Severus ho objal.

"Kde budú teraz Weasleyovci bývať? V akom stave je Brloh?" chcel vedieť Harry. Dúfal, že nezhorel až do tla. Ani si nedokázal predstaviť množstvo spomienok, ktoré boli v tom dome uchované. Weasleyovcov by to položilo.

"Kým sa dom prestavia budú bývať na Grimauldovom námestí. Našťastie Brloh nevyhorel úplne. Ale bude to stáť veľa práce, kým dosiahne pôvodného stavu," povedal Remus.

"Kde je pani Weasleyová teraz?"

"Tu. Arthur vďaka obranným kúzlam vedel, že dom vzplanul. Trval na tom, aby Molly prezrela Madam Pomfreyová, napriek tomu, že nebola v dome, keď vybuchol."

Harry prikývol.

"Chce ťa vidieť," zakončil Remus.

Harry sa zahľadel na otca. Vedel, že mal ešte stál zákaz vychádzok, ale bol si celkom istý, že mu toto dovolí.

"Pôjdem s tebou," oznámil mu Severus.

………………………….

Nemocničné krídlo bolo tak preplnené, že si ich v prvej chvíli nikto nevšimol. Zdalo sa, že sa o pohrome dozvedela celá rodina. Bolo to ako červené more. Pani Weasleyová ležala na jednej z postelí a bola vyvedená z miery.

"Je mi dobre," stále opakovala, no zdalo sa, že jej nikto neveril.

"Cítil by som sa lepšie, ak by ťa vyšetrila Poppy," povedal pán Weasley, držiac Molly za ruku.

"Och, tak dobre. Ak na tom trváš, ale naozaj, sadnite si všetci. Znervózňujete ma," ozvala sa.

Jeden z jej potomkov sa zasmial, no Harry si nebol istý ktorý. "Áno, mami," povedal ten dotyčný. Pravdepodobne jeden z dvojičiek.

Harry si všimol Rona s Ginny ako stáli mame po boku. Aj oni dvaja sa usmievali. Čo by sa stalo, ak by Voldemort počkal čo len dve minúty, než ho vtiahol do vízie? Čo ak by bol dom v plameňoch, keď sa vízia začala? Pani Weasleyová by bola mŕtva. A jej rodina by sa teraz neusmievala. Jeho myšlienky sa zatúlali k jeho nočnej misii. Bude schopný vyplížiť sa z podzemia bez toho aby si to všimol jeho otec? Bude musieť použiť svoj plášť. Inak by to dozajtra určite nestihol.

"Harry!" vytrhol ho zamyslenia Ron. Molly sa rýchlo posadila, až takmer zhodila Arthura z postele.

"Och, Harry! Si v poriadku?" spýtala sa a vystrela k nemu ruky. Harry sa dal objať, no bol opatrný napriek tomu, že vedel, že nebola zranená. Takmer ho vo svojej radosti rozpučila. "Čo si robil v Brlohu?" spýtala sa. "Vieš, že je nebezpečné opustiť školské pozemky."

Harry pozrel na Severusa a keď ten prikývol, porozprával im o vízii. "Ja som v Brlohu nebol."

Keď videl tie zmätené pohľady, vysvetlil to viac do hĺbky. Pani Weasleyová bola veľmi znepokojená tým, že prežil víziu, v ktorej vidiel ako umrela. Znovu ho objala, tento krát trochu jemnejšie. "To pre teba muselo byť hrozné."

"Akosi som vedel, že to nebolo pravdivé," povedal, keď sa zdalo, že ho každý Weasley vyobjíma k smrti.

Ron sa naňho skepticky pozrel, ale zvyšku rodiny sa uľavilo. "Som len rád, že ste ma uvideli."

"To som aj ja, zlatko," povedala držiac ho za ruku. Odmietla pustiť ho, akoby sa bála, že v okamžiku keď tak spraví zmizne, tak ako pri Brlohu.

Madam Pomfreyová sa vrátila s výsledkami testov. "Ste zdravá ako v deň, keď ste sa narodili. Môžete ísť," povedala a usmiala sa na ženu s rodinou, do ktorej sa zjavne počítal aj Harry.

Dvojičky nadšene zapískali a Ginny mamu objala. Pán Weasley, ktorý si pritiahol Ron na svoju stranu postele ho objal.

"Hovorila som vám, že som v poriadku," prízvukovala im pani Weasleyová. "Mali ste počúvať svoju manželku a mamu."

Stále zvierajúc Harryho ruku ho Molly do tretica zovrela v objatí. "Ďakujem ti za záchranu môjho života," zašepkala tak, aby ju počul len Harry.

Ten sa usmial. "Nemáte za čo," zašuškal späť. (Hej tu som sa skoro rozplakala J)

……………………..

Tú noc mal Harry dovolené stráviť v Chrabromilskej veži, aj keď jeho zákaz vychádzok sa znovu obnoví na ďalší deň. Ron nebol sám sebou a Harry požiadal otca aby mu dovolil zostať s ním. Nakoniec, po dlhých minútach presviedčania Severus podvolil. Teraz ležal Ron na posteli a civel do stropu. Harry sa ešte pokúšal dokončiť nejaké úlohy. Nechcel sa dostať do ešte väčších problémov. Bolo už takmer desať hodín. Nakoniec sa povolenie zostať v Chrabromilskej veži stalo požehnaním. Ľahšie sa odtiaľ dostane z hradu. Aj keď pochyboval, že mu po tomto bude Severus ešte niekedy dôverovať. A to bola myšlienka, ktorá v jeho hlave zotrvávala a nebolo ľahké ju zniesť.

"Harry, môžem sa ťa na niečo spýtať?"

Harry odtrhol pohľad od pergamenu a prikývol.

"Keď sme utekali pred Dillardom povedal si niečo, čo mi nedalo spať," povedal, odmlčal sa a prešiel k jeho posteli. "Povedal si, že ja mám rodinu, ktorej budem chýbať a snažil si sa ma vystrčiť z toho okna."

Harry si povzdychol a položil brko na nočný stolík. Ron mu povedal, že mu to neskôr vykričí. Aspoň že ešte nekričal.

"Ty máš tiež rodinu. To vieš, však? Profesor Snape je tvoj otec. Miluje ťa," pokračoval.

Harry šokovane hľadel na svojho priateľa. "Čo?"

"Nie je ťažké domyslieť si to z toho pohľadu, ktorý sa mu zračí v očiach, keď si naokolo, hlavne keď si zranený alebo smutný. Je ľahké vidieť, že mu na tebe veľmi záleží," vysvetlil.

"Áno, to viem," ozval sa Harry.

"Tak potom prečo si to povedal? Správal si sa, ako keby si nikomu nechýbal, ak by si zomrel." Ronov hlas nadobúdal na decibeloch a Harry vedel, že kričanie čoskoro začne. "Prosím, povedz mi, že si si to nemyslel!"

Harry záporne pokrútil hlavou, aj keď niekedy si tým nebol taký istý. Bolo ťažké myslieť si niečo iné, keď mu od jeho detstva súkali do hlavy, že ho nikdy nikto nebude mať rád. Že nebude nikomu záležať na tom, či bude žiť alebo umrie. Ako sa mal toho pocitu zbaviť? Stále sa obával, že si jeho otec uvedomí, že nestojí za tu námahu, uvedomí akou príťažou naozaj je. A ak sa toto stane, bude sa musieť vrátiť k Dursleyovcom. A nebolo by to skvelé? Jediný, kto bol z jeho rodiny ešte nažive bol jeho strýko a Harry vedel, že by na Privátnej ceste neprežil ani hodinu po svojom návrate. Bolo mu úplne jasné, že ho strýko vinil za smrť jeho manželky a syna. Ako by len nemohol? Nie, bolo ľahšie príliš nedúfať, aby bol pripravený na to, že sa všetko vráti do starých koľají. Ale, so Severusom, so svojim ockom, bol naozaj šťastný.

Keď mu Harry neodpovedal, Ron zbledol. "Myslíš si to, však?" Ronova tvár sa v priebehu sekúnd zmenila z bledej na zdravú červenú. "Tí prekliati Dursleyovci!" vyprskol. "Nesmieš veriť ani slovu, ktoré vyšlo z ich úst, Harry. Nepoznali ťa: ani sa o to nesnažili. Všetko čo na tebe videli bol niekto, kto bol odlišný a tým pádom nenormálny. Ale to nie je pravda, Harry. Oni boli tí nenormálni. Ty si úplne v poriadku! Nesmieš im dovoliť, aby ťa takto ovplyvňovali, nie keď tu už ani nie sú. Nedovoľ im aby ti zničili zvyšok života!"

Harry bol prekvapený množstvom emócii, ktoré Ron poodhalil. Jeho najlepší priateľ naňho teraz hľadel, takmer zúfalo, očami žobronil aby mu uveril. Harry si povzdychol a sklopil pohľad do lona.

"Čo ak zmení názor?" spýtal sa Harry pošepky.

Ron chvíľku neodpovedal. "Prečo by mal meniť názor, Harry?"

Harry sa počas svojho rozhovoru s Ronom zahrabal pod prikrývky a teraz si ich ochranne zvieral na hrudi. "Neviem. Možno…čo ak si myslí, že za to nestojím?" spýtal sa, vyhýbajúc sa Ronovým očiam. "Myslím, že je na mne niečo, čo je skrátka…neobľúbiteľné."

"Harry," ozval sa jemne Ron. "On…"

"Stojíš za to," ozval sa zrazu čísi hlas, ktorý oboch chlapcov prekvapil. "A vzhľadom na to, že ťa veľmi ľúbim, no, nie je na tebe nič neobľúbiteľné."

Harry tam celú minútu len šokovane sedel. Úplne zabudol na to, že tam bol aj Ron a hodil sa otcovi okolo krku. Ten ho objal až ho takmer zodvihol zo zeme. "Milujem ťa," zdôraznil. "Už nikdy o sebe takto nehovor, jasné?"

Harry prikývol. Severus ho miluje, to už vedel. Nebol taký hlúpy aby si nebol vedomý toho, že zvyšok jeho spolužiakov nespí a celú túto scénku pozoruje.

"Nikdy sa ťa nevzdám."

Harry sa na otca zúfalo zavesil. Ešte som tvoju dôveru nezradil, ocko, ale veci sa menia, pomyslel si. Nepochyboval o tom, že ho otec ľúbi, ale akosi pochyboval o tej časti "nikdy sa ťa nevzdám".

Keď sa napokon odtiahol a cítil sa len trochu trápne, spýtavo sa naňho zahľadel. "Čo tu vlastne robíš?" spýtal sa. Nečakal, že sa tu muž takto z ničoho nič ukáže.

Severus siahol do vnútorného vrecka habitu a podal Harrymu knihu. "Zabudol si si u seba v izbe Transfiguráciu. Predpokladal som, že ju budeš zajtra potrebovať," odvetil a Harry prikývol.

"Ďakujem," zašepkal. Nevedel prečo, no týmto činom mu Severus pripomenul starostlivého otca. AK by si bol niekedy zabudol knihu u Dursleyovcov, určite by mu ju do školy nedoniesli. Dudley, to bolo iné kafé. Tomu sa hádzali pod nohy, nech sa dialo čokoľvek.

"Nemáš za čo."

Severus tam nerozhodne stál, akoby chcel ešte niečo dodať. "Možno by si mal ísť späť ku mne, Harry," povedal. Harryho malá epizódka ho zjavne znepokojila viac, ako by si bol pripustil.

"Naozaj by som tu rád zostal spolu s Ronom. Toto je posledná šanca akú dostanem v najbližších troch týždňoch," povedal a snažil sa aby to znelo presvedčivo. Aj keď mal pocit, že jeho trest sa onedlho o niečo predĺži. "Prosím? Všetko je v poriadku, naozaj."

Severus si povzdychol, no prikývol. "Tak dobre, ale chcem aby si sa vrátil ešte pred raňajkami.

"Dobre." Harry vedel, že to dovtedy určite nestihne.

Na to Severus pokynul Harrymu, aby ho nasledoval, vyšli von z miestnosti a on vyčaril zvuk tlmiace bariéry. "Si si istý, že tu chceš zostať? Že budeš v poriadku?"

"Áno, budem v poriadku. Prosím, neboj sa o mňa."

Severus si povzdychol akoby bolo ťažké nebáť sa oňho. "Tak dobre. Uvidíme sa zajtra ráno."

Harry ocka znovu objal, trochu tuhšie ako inokedy. Nemohol si pomôcť, ale myslel na to, či ho ešte niekedy uvidí. Ešte naposledy sa k nemu pritisol, potom sa vyslobodil. "Uvidíme sa neskôr."

Počkal kým bol Severus z dohľadu i z dosluchu, potom sa vrátil do izby. Tam naňho všetci spýtavo hľadeli.

"Si v poriadku, Harry?" spýtal sa Seamus Finnigan.

Harry prikývol. "Áno, je mi ľúto, že ste to museli vidieť." Želal si, aby bol vykúzlil zvukové zábrany, ale na to bolo už teraz neskoro.

"Bez problémov," povedal a ostatný tiež prikývli.

"Uvidíme sa teda ráno," povedal Harry a vliezol do postele. Ron nasledoval jeho príklad.

"Si si istý, že si v poriadku?"

"Áno, idem si ľahnúť spať, dobre? Ráno musím skoro vstávať," povedal a zahrabal sa pod periny, predstierajúc, že zaspal. Trvalo to aspoň hodinu, kým zaspali aj ostatní. Potom schmatol svoju tašku a opustil chrabromilskú vežu.

 

Kapitola devätnásta: Otrávený čaj

Harry potichu zavrel dubové vchodové dvere , počkal kým potichu cvakli a až potom pustil kľučku. Tuhšie si pritiahol plášť a vydal sa na cestu skrz pozemky. S vedomím, že porúša jedno Severusovo pravidlo to bolo naozaj ťažké. V podstate porúšal viac než jedno Severusovo pravidlo, ale nemohol to už nijak zmeniť. Buď splní úlohu, alebo niekto zomrie. To nemohol dopustiť, Ale aj tak, jeho myšlienky sa stále túlali k jeho otcovi. Čo by si len myslel, keby vedel, čo Harry práve teraz robí. Presne vedel, čo by si myslel. Že vôbec nepremýšľal.

Bolo by také ľahké len sa otočiť a ísť po radu k svojmu otcovi. Možno aj k Dumbledorovi, ten by určite vedel, čo robiť. Vedel, že práve kráča do jasnej pasce, aj keby sa mu tým činom podarilo zachrániť životy. Ale čo Voldemortovi zabráni v tom, aby zabil jeho priateľov a rodinu, keď bude vlastniť to proroctvo? Nič. Jediný, kto by ho mohol naozaj zastaviť bol predsa Harry sám. Aspoň v to všetci verili. Ak prežil kliatbu Avada Kedavra raz, určite sa mu to podarí aj druhý krát a kto iný by mal Voldemorta poraziť než Harry Potter? Celé to bolo spiknutie. Prečo si všetci mysleli, že on bol ten jediný stojaci medzi Voldemortom a čarodejníckym svetom. Bol predsa len dieťa! A okrem toho, nebolo na ňom nič špeciálne.

Teraz začínal o svojom rozhodnutí naslepo nasledovať Voldemortove pokyny vážne pochybovať. Blížiac sa k bariéram vedel, že sa bude musieť rozhodnúť. Vydá sa na túto bezhlavú misiu alebo sa otočí a požiada o pomoc? Severus by vedel, čo robiť. A ak nie, mohli by ísť obaja za Dumbledorom a spoločne situáciu zvážiť.

Otočil sa späť ku hradu a rozhodol sa. Potom v jazve pocítil prvé pichanie. Ani nie o dve sekundy neskôr kľačal na zemi s rukami pevne pritlačenými na čelo. Zostal pri vedomí a na pozemkoch, no potom sa nečakane ocitol vo dverách do Severusovej kancelárie.

Severus sedel za stolom, čítal niečo, čo sa podobalo na časopis o elixíroch a usrkával si z čaju. Z hrnčeka sa jemne zdvíhala para. Harry scénu zvedavo sledoval a premýšľal nad tým, čo sa deje.

"Pochybuješ?" zašepkal mu do ucha mŕtvolný hlas. Harry sa rýchlo otočil a ocitol sa tvárou v tvár tomu otrasnému monštru, ktoré si hovorilo Voldemort. „Ak zmeníš názor, nebude to pre tvojho otca najlepšie."

Temný pán na jeho otca ukázal dlhým, kostnatým bledým prstom. Harry zhrozene pozoroval sa Severus vzopäl v kŕči. Jeho tvár smrteľne zbledla a pery sa mu sfarbili do modra.

"Ocko!" zreval. Snažil sa dôjsť svojmu otcovi na pomoc, ale jeho nohy boli opäť raz prilepené ku podlahe. "NIE!"

Vtedy sa scéna rozplynula a on znovu kľačal v mokrej tráve na školských pozemkoch, plytko dýchal a bolela ho jazva.

V jeho mysli sa aj po odchode Voldemorta ozývali slová: "Vyberaj múdro."

Harry vedel, aké rozhodnutie sa od neho očakávalo…ak nepôjde do Oddelenia záhad, jeho otec umrie. Ale čo ak zostane? Čo sa stane? Ale existovalo len jedno východisko. Jeho otec bol v nebezpečí. Ako by mohol prežiť, keď už jed požil? Bola to asi najhoršia chyba, akú kedy Voldemort spravil, to že mu poslal tú víziu. Bol si celkom istý, že ho otec nevidel, nie tak ako Molly Weasleyová. Ak nepôjde späť a neskontroluje ho, mohol by umrieť. Takto rozhodnutý sa otočil a šprintoval ku hradu.

Bežal tak rýchlo ako len mohol, no aj tak mu to pripadalo ako celá večnosť, kým sa dostal až do podzemia. Takmer vytrhol dvere z pántov a utekal do otcovej kancelárie. Dvere boli jemne pootvorené. Vmysli si už predstavoval, ako bledý Severus s modrými perami leží na stole. Neschopný zmieriť sa s týmto obrazom otvoril dvere a zalapal po dychu.

Severus tam bol, presne tak ako v jeho vízii, až na to, že sa práve chystal odpiť si. Ešte to nevypil!

"Nepi to!" zreval a vrhol sa do miestnosti ako veľká voda, čím otca prekvapil. Hrnček mu vykĺzol z ruky, spadol na stôl a rozbil sa na márne kúsky.

"Harry!" ozval sa Severus panovačne. "Čo má toto znamenať?"

Harry chvíľku nedokázal prehovoriť. Hrozne sa mu uľavilo a on len civel na svojho otca, neuveriteľne vďačný, že neváhal ani o sekundu dlhšie. Severus rozliatu tekutinu utieral uterákom a Harry bol vydesený, keď videl ako ten uterák zčernel a menil sa na niečo tvrdé a mazľavé, než sa to zmenilo na prach, ktorý sa rozliezol po celom stole. Jeho otec celý proces tiež šokovane sledoval, potom sa zahľadel do očí svojmu synovi.

Neschopný stáť tam čo len o moment dlhšie sa Harry klopýtavo presunul ku stolu, ale Severus spoza neho už vyšiel a tak sa stretli niekde v strede cesty. Jeho otec mu pevne stisol ramená a potom ho tuho objal.

"Si v poriadku?" spýtal sa.

Harry sa hystericky zachechtal. Nemohol uveriť tomu, že sa ho na to Severus pýta, keď on bol ten, kto bol skoro otrávený.

"Harry?" spýtal sa znovu Severus znepokojene. "Čo sa stalo? Musíš mi to povedať." Keď ho Harry nevnímal, trochu ním potriasol.

Keď sa konečne spamätal, vážne sa na otca zahľadel. "Mal som víziu."

Severus prikývol a naznačil mu nech pokračuje, až na to, že toto bola pre Harryho tá najťažšia časť. Teraz mu musel povedať všetko, spolu s jeho idiotským, nehovoriac o sebe vražednom pláne na vyzdvihnutie "proroctva" z Oddelenia záhad. Severus bude ten príbeh isto milovať.

"Pokračuj," postrčil ho otec.

Harry mu neochotne vyrozprával svoj príbeh, kde tu naňho pozrel, no Severus na sebe nedal nič poznať. Harry bol nedostatkom jeho reakcií znepokojený. Nemal šajn, čo si jeho otec naozaj myslel, no vedel si to živo predstaviť.

"Myslel som si, že môžem získať to "proroctvo" ktoré tak veľmi chce, a…no, ukradnúť ho."

To bola pre Severusa posledná kvapka.

 "To si si naozaj myslel, že budeš schopný s proroctvom uniknúť, Harry?" spýtal sa hnevlivo. "Čo si si preboha myslel!" zreval. Prešiel ku stolu a udrel doňho päsťou aby ukázal ako veľmi je nahnevaný. Väčšinou svoje emócie zvládal oveľa lepšie a to aj keď bol nahnevaný.

Harry vystrašene poodstúpil. "Chcel zabiť niekoho, na kom mi záleží!" zreval na otca. "Čo si čakal, že urobím?"

Harry odpoveď na svoju otázku samozrejme poznal. Vlastne ju zjavne nemal vôbec vysloviť.

"Mal si prísť za mnou, Harry! To som čakal, že spravíš. To si sa z poslednej vízie nič nenaučil?"

Harry bol mĺkvy, vedel, že spravil hlúposť. Bol to úplne nepremyslený plán, ale on naozaj videl len jedno východisko. Svojho otca miloval, ale ako zisťoval, ešte stále mu celkom nedôveroval. Ale, prečo nie? Každý dospelý v jeho živote ho nejakým spôsobom zradil. Prečo nie aj jeho otec?

"Je mi to ľúto," odvetil úboho. Čo iné mal povedať? Nie, ocko, z poslednej vízie som sa nič nenaučil, pretože ti nedôverujem. Myslel som, že mi neuveríš, alebo nejaký iný nezmysel aký si myslím vždy a myslel som si, že som musel Siriusa zachrániť sám. Prepáč. Áno, to by zaručene fungovalo.

"Je ti to ľúto?" spýtal sa Severus a znovu k Harrymu podišiel. "To je všetko, čo mi povieš?"

Harry pokrčil plecami. "Nemyslel som si, že mám inú možnosť," povedal v snahe vysvetliť mu to. "Povedal, že vás zabije, všetkých na kom mi záleží a to som nemohol dopustiť!" prehlásil. Prečo ho nedokázal pochopiť? Nemal inú možnosť!

Severu sov hnev sa vytratil, ale stále bol sklamaný. "Harry, ochraňovať nás nie je tvoja práca. Práve naopak, my máme ochraňovať teba. Ty si len dieťa. Musíš sa naučiť, že keď ti pošle nejakú víziu alebo čokoľvek iné, máš prísť za nami."

Harry si odfrkol. Ale o to predsa šlo, nie? Cítil povinnosť všetkých ich ochraňovať. Bol predsa Chlapec, ktorý prežil. Všetci to od neho očakávali, minimálne veľká väčšina. Očakávali od neho veľké veci. Ale on nebol veľký, to vôbec nie. Bol len chlapec!

"Viem," zašepkal, no úplne s tým nesúhlasil.

Severus si povzdychol. "Ako to, že si sa vrátil?" spýtal sa.

Harry sa letmo zahľadel na rozbitý hrnček. "Možno by si mal svoj čaj skontrolovať. Či v ňom nie je jed."

Severus podvihol obočie a zvedavo sa na hrnček zahľadel. Prešiel ku stolu a zodvihol jeden úlomok, v ktorom sa zračila malá mláčka čaju. Potom prešiel do svojho laboratória, kam ho Harry nasledoval. Severus vytiahol flakónik naplnený čiernym elixírom a položil úlomok na stôl. Flakónik otvoril a nalial do zvyšku čaja jednu kvapôčku. Tá sa do tekutiny ponorila a Harry čakal čo sa stane. Bol si istý, že bol ten čaj otrávený. Ale nič sa nestalo. Pozrel na svojho otca a ten kriticky hľadel naňho.

"Prečo myslíš, že bol otrávený?" spýtal sa.

Harry sa ešte raz šokovane zahľadel na črep z hrnčeka. Ten čaj bol otrávený. Voldemort mu tú víziu poslal, takisto ako tú s pani Weasleyovou, ktorá pravá bola. Veril tomu. Ako tam tak Harry stál, mal taký divný pocit, že bol opäť oklamaný. Koľkokrát sa dá ešte nachytať? A jeho otec mal pravdu. Ako to, že sa nič nenaučil z prvej vízie? Bol naozaj taký hlúpy že veril megalomaniakovi? Ako len mohol byť taký tupý?

"On mi to ukázal…" zamumlal Harry.

"Ach." Severus zatvoril flakónik a vrátil ho na miesto. "Ďalšia falošná vízia?" spýtal sa povýšene, čo Harryho dožralo, pretože to bola pravda.

"Myslel som si…" nakoniec sa odmlčal a díval sa priamo pred seba.

Severus syna zmätene pozoroval, no potom nasledoval jeho pohľad. Štvoro očí sa upriamilo na črepinu, ktorá sa teraz sfarbila do červena a začal z nej stúpať dym. Skôr než sa stačil čo len jeden z nich pohnúť krvavo červený čaj vyvrel na Severusov stôl. Severus Harryho schmatol za ruku a odtiahol preč. Nakoniec sa var ustálil, ale čaj zostal krvavo červený.

Harry sa pozrel do tváre svojmu otcovi, ktorý sa stále pozeral pred seba, no držal ho okolo pliec a Harry sa takto cítil bezpečne.

"Už mi veríš?" spýtal sa pošepky.

Severus sa mykol. "Verím, že som ti dlžný ospravedlnenie."

Harry pokrútil hlavou. "Nie, mal si svoje dôvody, prečo neveriť v pravosť tej vízie. Mal som si myslieť to isté, ale správal som sa iracionálne, pretože šlo o teba," povedal. Nevedel, čo by si urobil, keby sa otcovi niečo stalo. Už len pri tej myšlienke ho striaslo, pretože sa takmer stala skutočnosťou. Ten čaj bol otrávený. AK by bol čakal len o chvíľočku dlhšie, už by nemal svojho ocka, nemal by nikoho, koho by mohol nazvať svojím.

Severus bol šokovaný hĺbkou emócií, ktoré sa zračili v očiach jeho syna. "Harry, neopustím ťa. Rozumieš? Nikdy ťa vedome a svojvoľne neopustím," povedal nečakane, čím zeleno okého chlapca prekvapil.

Harry prikývol, aj keď tomu ešte stále neveril. "Ja viem," povedal napriek svojim pochybám. Len si prial, aby nebol dostal zaracha. Akoby mu to z podvedomia vytiahlo všetky staré pochyby a pocit menejcennosti, ktorý pociťoval u Dursleyovcov. A im na ňom nezáležalo. Ako sa mohli veci napraviť, keď sa k nemu každý, kto sa mal oňho starať správal ako k poslednej špine? Už tu nič nesedelo.

Vtedy ho znovu rozbolela jazva a on zalapal po dychu. Už dávno sa mal ukázať na Ministerstve a Voldemort sa čoskoro dozvie o jeho zrade. Potlačil svoje pochyby kamsi do úzadia a otočil sa k otcovi, ktorý naňho s obavami hľadel.

"Harry," začal, no Harry ho prerušil.

"Nie, viem, že si so mnou chceš o všetkom pohovoriť, ale Voldemort čoskoro zistí, že som sa nestretol s…ktokoľvek to bol, s kým som sa mal stretnúť a neodovzdal proroctvo. Aj tak by som sa s ním nebol stretol, ale to je teraz jedno. Po niekom pôjde. Povedal, že pôjde. Musíme niečo urobiť. Dumbledore sa o tom musí dozvedieť, aby ich mohol ochrániť!" začal potichu, no s každým slovom sa jeho hlas zvyšoval.

"Upokoj sa, Harry. Za chvíľku za ním pôjdeme, ale tento rozhovor bude pokračovať," povedal a očami mu dal najavo, že hneď ako sa so všetkým vysporiadajú, tak sa s ním bude poriadne dlho a vážne rozprávať.

……………………….

Sklamanie v očiach Albusa Dumbledora bolo skoro tak bolestivé ako to v Severusových.

"Okamžite vyšlem členov Rádu, Harry. Väčšina Weasleyovcov je už na Grimauldovom námestí, čo je v tomto momente to najbezpečnejšie miesto. Je ešte niekto, koho by sme mali ochrániť?" spýtal sa Dumbledore, ktorý si položil ruky na stôl a popreplietal prsty.

Harry vedel, že neexistovalo veľa ľudí, ktorým na nemu záležalo a jemu záležalo na nich. Jeho strýko patril medzi nich, ale Voldemort by si mohol myslieť, že by to Harryho rozosmutnilo, keby sa niečo stalo jeho príbuznému. Povzdychol si a povedal to riaditeľovi.

"Tak teda dobre, pokúsime sa ho nájsť. Keď mu zabili syna a manželku, niekam sa presťahoval," povedal jemne, no Harry sa aj tak mykol. Celé to prežil v jednej z vízií. Nanešťastie to bola jedna z tých pravdivých.

"Ďakujem, profesor," zašepkal Harry, stále ponorený v myšlienkach.

"Poviem Molly, aby kontaktovala všetkých členov rodiny, ale som si istý, že sa o seba dokážu postarať. A svojich dvoch najstarších aj tak asi nenájde."

"Áno, sú obaja v zahraničí," odvetil Harry. Bol by povedal viac, ale prerušila ho bolesť v jazve. Pod vplyvom bolesti sa zosunul na zem.

"Harry!" počul ako niekto vedľa neho zvolal, ale tá bolesť, ktorá sa mu zarývala do lebky bola až príliš silná na to, aby mu na tom záležalo. Nebolo to až také hrozné ako migrény pred víziami, no aj tak to nebolo nič príjemné. Skrz závoj bolesti ale cítil, ako si Severus uložil jeho hlavu do lona a držal jeho dlane v tých svojich, aby mu zabránil škriabať si čelo.

Bolesť nečakane zosilnela v niečo, čo Harry nikdy predtým nezažil. Bolo to desaťkrát horšie ako čokoľvek iné. Bolesť ním prúdila a Harry kričal. Voldemort bol zlosťou celý bez seba, to bolo jasné. Dozvedel sa o Harryho zrade a teraz ho za to trestal tým najhorším spôsobom. Harry stisol viečka a ponoril hlavu do Severusovho lona, zatiaľ čo stále kričal a kričal.

……...

Severus nevedel čo robiť s bolesťou jeho syna, a tak si ho len silno tisol k hrudi. Hrozne sa bál a  pri Harryho bolestných výkrikoch cítil svoju vlastnú vnútornú agóniu. Keby si len Harry vedel poriadne uzavrieť myseľ! No nedarilo sa mu tak, ako by si to bol prial a vedel, že proti takémuto brutálnemu útoku nemal šancu. Ak to bolo vôbec možné, pritiahol si Harryho ešte bližšie, posadil si ho do lona, položil mu ruku na čelo a uisťujúco mu niečo šuškal.

"Som tu, Harry. Zbav sa ho, snaž sa vypustiť tú bolesť. Mysli na to, čo ťa robí šťastným, Harry, prosím mysli na to. Dokážeš to, Harry! Sústreď sa!" zašepkal, no vnútorne dúfal, že sa jeho slová dostali až ku utrápenej a ubolenej mysli jeho syna.

…………………

Napriek bolesti, ktorú práve prežíval Harry otca počul a bol mu za ne nekonečne vďačný. Chytil ho za ruku a snažil sa sústrediť na niečo konkrétne, na svojho otca. Pretože to bola šťastná myšlienka. Vec, ktorá ho dokázala vytiahnuť z najhlbšieho zúfalstva, v ktorom práve spočíval, ktoré mu práve zvieralo hruď. Cítil však otcovu lásku a zameral sa na ňu. A potom všetky dobré emócie vrhol na toho, ktorý ho mentálne mučil. Veci sa takmer okamžite zmenili. Harry vedel, že bolesť, ktorú mu Voldemort spôsoboval teraz pocítil na vlastnej koži aj on.

Pre svoju vlastnú ochranu stále myslel na lásku, ktorú si v srdci prechovával k svojmu otcovi až kým Voldemort zrazu neprestal. Keď sa bolesť napokon úplne rozplynula, Harry sa konečne uvoľnil a bezvládne sa oprel o svojho otecka.

"Harry, dieťa, si v poriadku?" spýtal sa ho nejaký hlas. Keby mohol, tak by bol vyskočil, pretože tú otázku neočakával a aj preto, lebo zabudol, že je s nimi muž ešte stále v miestnosti.

Neschopný prehovoriť, prikývol. Dralo ho v hrdle. Profesor Dumbledore ho upokojujúco chytil za plece a džugol do Severusa. Na perách mu zrazu pristál flakónik a on nemal inú možnosť ako sa napiť. Elixír bol tento krát naozaj odporný a on mal problém udržať ho v žalúdku. Ale keď konečne zapôsobil a potlačil jeho bolesť hlavy, bol mu za to hrozne vďačný.

"Je ti už lepšie?" chcel vedieť Severus.

Harry prikývol a sčervenel, keď si uvedomil, že leží v jeho lone. No napriek svojej hanbe nebol schopný sa pohnúť. Namiesto toho sa k ockovi pritúlil.

"Zober ho do svojich komnát, Severus," počul ako povedal Dumbledore. Harrymu momentálne umiestnenie úplne vyhovovalo. Nemal pocit, že by bolo premiestňovanie ten najlepší nápad a aj sa to o niekoľko sekúnd neskôr potvrdilo.

Keď sa konečne postavil, žalúdok sa mu obrátil hore nohami. "Asi budem zvracať," zastonal.

Dvaja muži ho rýchlo podopreli a vyčarovali mu lavór. Niekto mu rukami krúžil po chrbte, ale veľmi mu to nepomohlo. Keď sa jeho vnútornosti konečne upokojili, oprel sa o Severusa. "Môžeme ísť teraz domov?" spýtal sa.

"Samozrejme, Harry."

Niekto ho podoprel a vytiahol na nohy. Za tú pomoc bol naozaj vďačný: inak by zostal kľačať na zemi. Bol príliš vyčerpaný na to, aby sa postavil sám.

Čoskoro sa ocitol v pohodlnej posteli. Ponoril sa do chladivých prikrývok a len tam unavene ležal.

"Poslal ti Voldemort víziu?" spýtal sa Severus, keď Harryho ukladal do postele.

Ten pokrútil hlavou. "Bol len rozzúrený a chcel, aby som to cítil," tu sa zastavil a premýšľal nad tým, čoho je Voldemort schopný. "Sú všetci v bezpečí?"

"Áno, všetci sú v poriadku.  Presťahovali sa na Grimauldovo námestie. Už sa toľko nestrachuj. Mal by si oddychovať," odvetil mu Severus.

Harry s ním naprosto súhlasil. "Dobre," zamumlal ospalo. Netrvalo dlho, kým zaspal, no kvôli bolesti v jazve, ktorú úplne nepotlačil ani elixír sa často prebúdzal. Na tú jazvu nič nepôsobilo. Vedel, že vedľa neho Snape sedí a bol prekvapený, keď mu prehrabol vlasy.

"Spi, Harry," zašepkal potichučky, stále s rukou v jeho vlasoch.

Napriek svojej vyčerpanosti ale zaspať nedokázal. Nemohol prestať myslieť na to sklamanie, ktoré jeho otec určite cítil, keďže ho už druhýkrát svojvoľne neposlúchol. Aj keď prakticky neopustil pozemky školy, chystal sa na to. Niekedy nevedel, čo sa s ním porobilo. Ako mohol byť taký hlúpy a snažiť sa znovu utiecť? Hlavne ak si bol vedomý toho, že kráča do pasce. Ale lepšie on, ako niekto iný. Stratu niekoho ďalšieho by už určite neprežil. Kvôli nemu už nik nezomrie, prisahal si, a chystal sa to dodržať.

A aby toho nebolo dosť, obával sa svojho trestu. So všetkými týmito myšlienkami bolo naozaj ťažké zaspať.

"Je mi ľúto, že som ťa znovu neposlúchol," vyhŕklo z neho nečakane. Severus bol prekvapený, nachvíľku úplne znehybnel, no potom začal Harrymu znovu prehrabávať vlasy. Harry musel natiahnuť krk, aby videl do otcovej tváre, ale chcel vidieť, čo si muž myslí. "Nechcel som porušiť tvoje pravidlá, skrátka som si myslel, že iný spôsob neexistuje," snažil sa vysvetliť svoje myslenie. Naozaj nechcel zradiť jeho dôveru, ale zúfalé časy si pýtajú zúfalé riešenia. Nebol zvyknutý na to, že mal niekoho, ku komu mohol zájsť a poprosiť o pomoc, niekoho okrem Rona a Hermiony. Ale, odnedávna už ani im dvom nehovoril všetko. Bolo to tak bezpečnejšie.

Tento krát Severus ruku odtiahol. Posadil sa a stiahol Harryho so sebou. Uprene naňho hľadel, zdalo sa, akoby nevedel, čo povedať. Ale skutočnosť bola iná. "A prečo si myslel, že neexistoval iný spôsob?" spýtal sa z ničoho nič.

Harry naňho civel. Nečakal, že sa ho na to spýta. Pretože teraz mu bude musieť vysvetliť svoje pocity, svoju neexistujúcu sebadôveru a pochyby. Ako mu má povedať, že mu nedôveruje? No, teraz keď sa nad tým zamyslel, nebola to tak celkom pravda. Dôveroval mu, väčšinou, a v istých situáciách, ale vtedy, keď ho potreboval najviac…vtedy o ňom pochyboval. Pretože to bol práve ten prípad, keď sa mu všetci otočili chrbtom, keď ich potreboval najviac. Práve vtedy tam neboli. Nikto tam nebol.

"Neviem," odvetil v snahe vyhnúť sa otázke.

"Budeš to musieť skúsiť, Harry," odvetil jeho otec.

Tak toto nevyšlo. Ako tam tak ležal, zvierajúc ruky v pästiach, zamýšľal sa nad tým, či sa toto dá vysvetliť tak, aby z toho nevyšiel ako úplný úbožiak. Pretočil sa na bok, pritiahol si prikrývky ku brade a pohliadol otcovi do očí. Severus z neho nespúšťal oči, trpezlivo čakal na to, čo sa mu chystal povedať.

"Ja…len som nevedel, ako to vysvetliť. V tom čase mi ako jediná možnosť vyšlo to, že to musím spraviť sám. Tak som to robil vždy predtým a vtedy mi v tom nikto nebránil, teda pokiaľ to nezistili Ron s Hermionou a nešli so mnou," začal.

Severus sa predklonil a pozrel mu priamo do očí, na čo sa Harry trošku odtiahol. Ale Severus mu to nedovolil. Položil mu ruku na plece a pritiahol si ho naspäť.

"Viem, že si nemal na koho sa spoľahnúť, keď si to potreboval najviac, Harry. Viem, že si sa s Voldemortom stretol veľakrát a musel si sa mu postaviť sám. Tieto časy sa však skončili, synak, teraz máš otca. Máš mňa a ja nemám v úmysle dovoliť, aby si sa s ním ešte stretol, ale ak to musí byť, tak nebudeš sám," oznámil a z očí mu vyžarovala rozhodnosť, ktorá jeho synovi dodala vieru.

Harry na svojho otca bez slova civel, vediac, že mu povedal pravdu, ale stále o tom pochyboval, aj keď začal pochybovať aj o svojich pochybách. Nakoniec sa zmohol len na zašepkané, "Ďakujem, oci."

Vtedy naňho naozaj doľahla jeho únava. Ale stále mal na jazyku ešte jednu otázku. Hľadiac kdekoľvek len nie na otca sa zabalil v prikrývkach. Severus ho ešte stále držal za plece, no teraz, keď ucítil jeho napätie mu znovu upokojujúco prehrabol vlasy.

"Čo je, Harry?" spýtal sa nakoniec Severus, keď sa Harry nemal k tomu, aby otázku vyslovil.

"Keďže som znovu porušil pravidlá, neznamená to, že sa zvýši aj môj trest?" chcel vedieť. Nebolo to presne to, čo sa chcel spýtať pôvodne, ale nebolo to ani úplne od veci. Severus bol prísny a on nechcel aby sa jeho trest predĺžil. Ak nepočúvol prvýkrát, ktovie čo bude nasledovať? Trápilo ho to už dlhšie. Aj keď sa nakoniec predsa len vrátil, bol by na to Ministerstvo šiel, keby mu Voldemort neposlal tú víziu. Ako teraz Severus zaistí, že si ho udrží doma a v bezpečí?

Severus si dal s odpoveďou načas, zatiaľ čo stále hľadel na nervózneho Harryho. A práve vo chvíli, keď sa Harry vzdal nádeje, že mu otec odpovie a prestane ho prebodávať svojím pohľadom, Severus prehovoril.

"Myslím, že pôvodný trest bude dostatočný. Prakticky si moje pravidlá neporušil, len si to zvažoval," odvetil pokojne.

S tým Harry dokázal žiť. Nachvíľu sa medzi nimi rozhostilo príjemné ticho, Harry sa hral s uvoľnenou nitkou na deke, zatiaľ čo mu Severus priložil ruku na čelo. Harry si bol vedomý toho, že sa ho  tým snažil uspať a bol si vedomý aj toho, že to malo želaný účinok. Viečka mu zrazu oťaželi až sa mu oči samovoľne zatvorili.

"Hneváš sa na mňa?" spýtal sa znenazdajky a prekvapil tou otázkou aj seba samého. Nebol si istý, odkiaľ to prišli, ale keď to už vyslovil, naplnili ho obavy.

Severus si povzdychol a nadvihol obočie. "Nehnevám sa na teba, dieťa. Len dúfam, že v budúcnosti si spomenieš na dnešný rozhovor a so svojimi problémami sa mi zdôveríš," odvetil. "Teraz si evidentne unavený, tak proti tomu prosím prestaň bojovať. Zatvor oči a už s nimi ani nepohni," prikázal mu ešte stále šepotom a Harry ho okamžite poslúchol.

………………..

Na ďalší deň mal po škole začať s hodinami Oklumencie. Už po nejaký čas cvičil sám, ale teraz profesor Dumbledore s profesorom Snapom cítili, že nastal čas preskúšať jeho schopnosti. Ak to vôbec bolo možné, chceli sa vyhnúť podobnému incidentu ako bolo niekoľko posledných. Harry by bol rád, ak by sa mu podarilo Voldemorta odblokovať. Nemal by žiadne vízie a nepociťoval by bolesť. Tešil sa na to. Aj keď tým stratí niečo užitočné, obsah jednotlivých vízií, ale na tom už nezáležalo. Už sa v nich aj tak nedozvedal nič nové, Voldemort ich využíval na to, aby ho mučil.

"Si v poriadku?" spýtal sa Ron. Práve mali spolu s Hermionou namierené do Veľkej siene na raňajky. Keď sa Harry ráno prebudil, rýchlo utekal do veže, aby mohol ísť so svojimi dvomi priateľmi.

Harry neisto pokrčil plecami. Vďaka, alebo skôr kvôli jeho rozhovore s otcom šiel spať naozaj neskoro a začínal pociťovať dôsledky. "Som len trochu unavený," povedal. "O nič nejde," dodal, keď si ho priatelia premerali znepokojenými pohľadmi.

"Mama mi včera v noci poslala list," ozval sa Ron. "Chcela aby som ti povedal, že sú všetci v poriadku a niet sa čoho obávať. Myslím, že sa o teba bojí, kvôli tým víziám a tak. Mal si nejaké ďalšie?"

Obaja jeho priatelia si ho znovu premerali. Harry na nich chvíľu len bezvýrazne hľadel, potom prikývol. Porozprával im o svojej poslednej vízii, od bolesti hlavy až po víziu o Severusovi a jeho čaji.

"Je v poriadku?" chcela vedieť Hermiona.

"Áno, podarilo sa mi k nemu dostať práve včas. Práve sa chystal usrknúť si, keď som sa vovalil do jeho dverí," povedal potichu. "Nikdy v živote sa mi tak neuľavilo. Myslel som si, že ho stratím."

Hermiona mu zovrela ruku v dlani. "Neprídeš oňho," ozvala sa presvedčivo.

"Ako si môžeš byť taká istá? Včera v noci nemal k smrti práve najďalej. A Voldemort sa chce mstiť…" odmlčal sa zúfalo a zároveň nahnevane. "Nenávidím ho," zašepkal nástojčivo.

Ron na neho upriamil pohľad. "Nenávisť je silné slovo, Harry. Nie je to niečo, čo chceš aby ťa pohltilo."

Harry vedel, že má Ron pravdu, ale stále Voldemorta nenávidel celým svojím srdcom. Ale len kvôli nenávisti k nemu sa predsa nezmení na jemu podobné monštrum.

Po tom, čo sa usadili za chrabromilským stolom si Harry uvedomil, že nemá vôbec hlad. Jeho chuť do jedla sa úplne vyparila pri myšlienkach na smrť jeho otca a nasledujúce nenávistné výlevy. Pohľad mu zaletel ku hlavnému stolu, za ktorým bol vedľa profesorky McGonagallovej usadený aj jeho otec. O niečom sa zanietene rozprávali. Ako ich tak sledoval, Severus zrazu vzhliadol a pozrel mu do očí. Harry rýchlo odvrátil pohľad a z najbližšieho podnosu si zobral keks. Ak by si Severus všimol jeho nedostatku chuti do jedla, neskončilo by to dvakrát dobre.

"Idem k Binnsovi do triedy, dobre? Ešte som nedokončil tú esej, ktorú máme dnes odovzdať, tak to skúsim dorobiť," oznámil svojim priateľom. Postavil sa a Hermiona prikývla. Všimol si Ronov podozrievavý pohľad, ale ignoroval ho. "Uvidíme sa na hodine."

Ponorený v myšlienkach prechádzal po hradných chodbách, keď zrazu za sebou začul čiesi kroky. Obzrel sa cez rameno a uvidel Malfoya.

"Ahoj," pozdravil ho a roztržito zamával rukou.

Malfoy prikývol a zrovnal s ním krok. "Zdáš sa byť nejaký nesvoj, deje sa niečo?" spýtal sa po chvíľke príjemného ticha.

Harry sa na Draca zamyslene zahľadel. "Som v poriadku, len trochu unavený," odvetil. "Bolo to dlhých niekoľko dní."

Slizolinčan len prikývol. "Asi hej. Na ako dlho máš zákaz vychádzok?" spýtal sa. Z tónu, akým sa to Malfoy opýtal bolo jasné, že je na niečo naštvaný. To Harryho prinútilo zamyslieť sa, aký dlhý bol jeho trest a čo všetko obsahuje.

"Tri týždne," oznámil mu a Malfoy podvihol obočie.

"Tri týždne!" prehlásil Malfoy šokovane. "A to som si myslel, že som na tom zle."

To bola trošku iná reakcia ako Harry čakal. "Ako dlhý je tvoj trest?"

Malfoy sa afektovane usmial a Harry naňho zazrel. "Jeden týždeň," odvetil drzo. "Ale ja som sa nenechal takmer zavraždiť, však?"

"Čo? Dokážem pochopiť, že tvoje prehrešky nie sú až také závažné ako tie moje, ale aj tak si opustil Rokfort, tak ako Ron a ja," oznámil mu podráždene. "Prečo nemáme rovnaký trest?"

Chlapci sa opäť vydali po chodbe až dorazili k Binnsovej triede. Draco Malfoy sa oprel o stenu a pokrčil plecami. "Po prvé, neignoroval som príkaz môjho otca," začal. "Viem, že ťa Severus požiadal, aby si naňho počkal a ty si ho neposlúchol. To hrá proti tebe. Plus, keď ťa videl na zemi, ako krvácaš a si jednou nohou v hrobe, takmer si mu privodil infarkt! Mal si vidieť ten pohľad na jeho tvári, keď ťa uvidel. Ešte chvíľu a bolo by na tvoju záchranu už príliš neskoro. A okrem toho predpokladám, že verí, že ak ti dá trest na dostatočne dlhú dobu, odradí ťa tým od podobných kúskov. Niekedy to preženie, ale to len znamená, že mu na tebe záleží," zakončil to.

Harry na Draca šokovane civel. Bol za dva dni druhou osobou, ktorá mu povedala, že Severusovi na ňom záleží, že ho dokonca ľúbi, tak ako mu to hovoril Ron. Vedel, že je to pravda, len to znelo trošku reálnejšie, keď mu to povedal niekto iný.

"Dnes večer mám prísť do Severusových komnát, aby na mňa mohol dozrieť," oznámil mu nie práve nadšene. "Zistil, že som včera večer nezostal v klubovni, tak ako mi prikázal. Teraz si myslí, že ma musí mať pod drobnohľadom. Takže myslím, že sa dokonca týždňa budeme stretávať dosť často. Ty tie tri týždne zostávaš uňho, nie?" opýtal sa.

"Áno. Ale nejako zvlášť mi to neprekáža. Len dúfam, že nebudem po celý čas musieť zostať v izbe," posťažoval sa.

Draco súcitne prikývol. "Ak ti to trochu pomôže, tak ja tam budem najbližší týždeň s tebou. Aspoň nebudeš sám a neunudíš sa tam. Možno sa mi podarí prepašovať k tebe zaujímavejšie knihy, alebo možno nejakú hru. Včera mi poslali najnovší Metlobal týždenne!" povedal mu a vytiahol časopis z tašky. "Môžeme si to dnes večer prečítať, teda pokiaľ to môj krstný otec nenájde a nezkonfiškuje hneď, keď prejdem cez dvere."

Harrymu pripadalo divné, že Draco Malfoy číta Metlobal týždenne. Urobilo to z neho človeka a chlapca, ktorým vlastne naozaj bol.

"Tak teda dobre, uvidíme sa dnes večer," povedal a do chodby začali prúdiť Slizolinčania aj Chrabromilčania. Harry si všimol, že okrem jeho spolužiakov na Malfoya zazrelo aj dosť z tých jeho. To ho dosť podráždilo a hlavne Chrabromilčania. No ich nepriateľstvo dokázal aspoň pochopiť, ale Slizolinčania k tomu nemali žiaden dôvod; boli skrátka natoľko hlúpi, že nasledovali šľapaje ich rodičov. Harry vedel, že jediný dôvod, prečo prešiel Draco Malfoy k "tým dobrým" bol fakt, že je jeho krstným otcom Severus Snape. Bol si celkom istý tým, že sa ho Severus snažil od Voldemorta odradiť už od jeho detstva.

"Nechceš si na hodine sadnúť vedľa mňa?" spýtal sa nečakane a Malfoya tým prekvapil.

"Nemyslíš si, že to nie je práve najlepší nápad?" chcel vedieť Malfoy a diskrétne mávol rukou smerom ku svojim slizolinským spolužiakom, ktorí na nich teraz pomstychtivo zazerali.

Harry pokrčil plecami, naozaj mu nezáležalo na tom, čo si o tom mysleli. "Nemyslím. A ak sa im to nepáči, no to je ich problém."

Draco sa uškrnul. "Keď to hovoríš takto, myslím, že ani mne by na tom nemalo záležať." Zahľadel sa na svojich starých priateľov pohľadom, ktorý Harry nespoznával. "Len si prajem, aby bolo niečo, čo by som mohol urobiť…niektorí z nich majú na Voldemorta rovnaký názor ako ja. Ale príliš sa boja následkov vzbury proti vlastným rodičom a Temnému pánovi," ozval sa nečakane. Harry spozoroval jedného tmavovlasého Slizolinčana ako stál sám, ďalej od skupinky. Harry vedel, kto to je, Blaise Zabini.

"Porozprávaj sa s ním," ozval sa Harry. "Ak je tvoj priateľ, dĺžiš mu to. Možno si neuvedomuje, akú ochranu mu môže poskytnúť profesor Dumbledore, alebo profesor Snape, ak nechce ísť za samotným riaditeľom."

"Porozmýšľam o tom," povedal Draco zamyslene.

V tej chvíli sa do triedy preniesol profesor Binns a všetkých ich nahnal na miesta.

"Začnime," oznámil im. "Môže mi niekto porozprávať, čo sme sa naučili o vojnách obrov v roku 1653?" spýtal sa. Harry nemal ani šajn o čom profesor hovoril a tak začal pod vplyvom jeho monotónneho hlasu podriemkavať.

"Potter, spíš?" spýtal sa hlas od vedľa.

Harry unavene prikývol. "Áno, Malfoy, to je presne to, čo robím," odvetil a ani nezdvihol hlavu. "Aj ty by si mal, je to celkom sranda," dodal nie celkom duchaprítomne.

Malfoy sa uchechtol. "Nebudeš vedieť o čom bola hodina. Vojny obrov boli naozaj zaujímavé, nechceš o nich počuť?"

"Nie." Nič čo vyšlo z úst profesora Binnsa nemohlo byť ani trochu zaujímavé, aj keď tie vojny samy o  sebe možno boli.

"Dobre, dobre," zamumlal Malfoy a tento krát sa uškrnul Harry.

……………………..

Neskôr v ten večer, po hodine Oklumencie sa v Severusových komnatách objavil Malfoy.

"Dobrý večer, Severus," povedal Draco a posadil sa na pohovku.

"Aj tebe," odvetil Severus sarkasticky. "Priniesol si si úlohy?"

"Áno, tu sú." Draco si vytiahol tašku do lona a potľapkal ju.

"Veľmi dobre. Harry prosím, choďte s Dracom do tvojej izby. Chcem aby ste dokončili všetky úlohy na zajtra. Harry, viem, že profesor Binns nedostal tvoju úlohu, ktorá bola dodnes. Dokončíš ju potom ako spravíš úlohy na zajtra a odovzdáš mu ju zajtra," prikázal mu.

Harry sa skrčil. Na tú esej zabudol, keď sa začal rozprávať s Malfoyom a potom zaspal. "Áno, pane," odvetil automaticky a Draco naňho letmo zazrel.

Dvaja chlapci rýchlo prešli do Harryho izby. Malfoy chcel zatvoriť dvere, no od jeho úmyslu ho odradil prísny hlas.

"Nechaj ich tvorené. Občas vás skontrolujem, či si naozaj robíte úlohy."

Harry si povzdychol. Aj tak by chcel mať dvere otvorené, ale Draca to vyviedlo z miery. "Takže dnes večer nebude žiadny metlobal," zamumlal nešťastne.

Harry bol opäť raz prekvapený. Draco mal toho s Ronom veľa spoločného, teda nie že by to jednému z nich kedy povedal. Potom už obaja pilne pracovali na úlohách. Harry sa čoraz ťažšie sústredil a stále ho bolela hlava z dnešnej lekcie Oklumencie. Nikdy by si nebol pomyslel, že bude Oklumencia tak náročná a to hlavne na jeho hlavu. Vedel, že jeho otec si tie hodiny s ním tiež výnimočne neužíval, vzhľadom na to, čo mu spôsoboval, hlavne vtedy, keď vyťahoval tie bolestnejšie spomienky, ktoré sa snažil zabudnúť alebo schovať niekam hlboko. Zdalo sa, že tie sa vynárali na svetlo sveta ako prvé.

Hneď keď dokončil svoje úlohy, vytiahol tú nedokončenú esej a začal na nej pracovať. Teraz mal pocit akoby mu za očami búšilo kladivo.

"Možno by si si mal dať prestávku," ozval sa Draco, keď si Harry pošúchal čelo po asi po stý krát v ten večer.

Harry vzhliadol a prikývol. "Áno, to je dobrý nápad."

Položil brko vedľa pergamenu, vstal a natiahol sa. Takmer okamžite sa mu zatočila hlava.

"Harry?" spýtal sa Malfoy vystrašene. Schytil Harryho za ruku a pomohol mu sadnúť si na stoličku. "Vydrž, idem po Severusa."

Harry si položil hlavu na stôl a trpezlivo čakal, kým nevoľnosť prejde. O chvíľku neskôr cítil na krku teplú ruku.

"Harry, čo sa deje?" spýtal sa znepokojene Severus.

"Mám len závrat," vysvetlil Harry. "Asi som sa len rýchlo postavil."

"Stále si trie čelo, ako keby ho bolelo," vyhŕkol Malfoy.

Severus sa rýchlo naklonil a pozrel do Harryho zamlžených očí. "Je to vízia, Harry?" spýtal sa a položil mu ruku na čelo.

"Nie, to si nemyslím."

Severus si uľavene vydýchol. "Tak dobre. Myslím, že tá bolesť hlavy je kvôli Oklumencii," povedal, čím zúžil počet možností na jednu jedinú.

"Potter sa učí Oklumenciu?" spýtal sa Malfoy prekvapene. "Prečo?"

Harry pokrčil plecami a Severus mu venoval pohľad, ktorý ho okamžite umlčal. Harry však vedel, že Malfoy od tej otázky tak skoro neupustí.

"Tu máš, Harry, vypi to." Severus mu podal ďalší elixír. Zdalo sa, že v poslednej dobe nerobil nič iné, len do seba nalieval odporné elixíry. Prehltol to na jeden hlt a takmer to hneď vyvrátil. Bola to silnejšia dávka a bola aj hustejšia. Cítil, že sa mu elixír zasekol niekde v hrdle a poprosil otca o pohár vody. Vedľa neho sa okamžite objavil podnos s kryštálovou čašou. Severus mu z nej odlial do pohára a on sa vďačne zbavil tej hnusnej chuti.

"Myslím, že by si mohol ísť spať," povedal Severus a pozrel sa na hodinky. Bolo len deväť hodín večer. Harry väčšinou chodil spať o pol jedenástej. Ale musel pripustiť, že bol vyčerpaný a dlhý spánok znel naozaj lákavo. Pozoroval Draca ako si pozbieral všetky úlohy a strčil ich do tašky.

"Uvidíme sa zajtra, Potter," povedal a Harry prikývol.

"Zajtra," odvetil a sadol si na posteľ. Počul ako sa dvere od jeho izby zatvorili a on si mohol konečne ľahnúť. "Som vyčerpaný," zamumlal, keď si všimol, že naňho Severus znepokojene hľadí, tak dodal: "Som v poriadku."

"Musíš si oddýchnuť. Zajtra sa musíme stretnúť s Albusom aby sme posilnili tvoju mágiu. Myslím, že sa zúčastním aj tento krát, pre istotu," oznámil Harrymu.

"Dobre." Harrymu nevadilo, že s ním otec pôjde, práve naopak. Ten pohľad úžasu a hrdosti, ktorý sa zjavil na Severusovej tvári vždy, keď sa mu podarilo niečo o čom ani on sám nevedel, že dokáže, stál za to, aj keď ho neustále komandoval.

V tú noc sa mu zaspávalo ľahko. Bola to nočná mora, ktorá začala asi o hodinu neskôr, ktorá mu znemožnila spánok.

 

Kapitola dvadsiata: Zamknuté dvere

Harry sa zobudil ešte pred svitaním, triasol sa a bol celý spotený. Po tomto už znovu nezaspal a bol vyšťavený a vyčerpaný. Zvyšok rána strávil čítaním jednej školskej učebnice. Napokon sa uvoľnil a šiel sa osprchovať, ale bolo to až potom, ako počul, že vstal aj Severus a pripravuje si v kuchyni raňajky.

Dnes mu dovolil ďalšiu návštevu chrabromilskej veže, no tento krát to bolo kvôli učeniu. Harry predpokladal, že jeho otec upustil z prísnosti trestu kvôli posledným hektickým dňom. A on nemal v úmysle toho nevyužiť, aj keď to malo byť len na učenie sa na test z Transfigurácie. Takže ho po skorých raňajkách Severus pustil do veže. Harry schmatol svoju tašku a vybehol z dverí.

Bolo ešte skoro, príliš skoro na to, aby boli jeho priatelia už hore a to hlavne v sobotu. Keď sa dostal až k tučnej pani, pošepol jej heslo a ona mu povolila vstup. Tak ako predpokladal, chrabromilská klubovňa bola viac menej vyľudnená. Všetci boli ešte v posteliach.

"Harry?" ozval sa spoza neho ospalý hlas. Keď sa otočil, uvidel ako po schodoch schádza Fred Weasley. "Čo tu robíš tak skoro?"

"Mohol by som sa ťa spýtať na to isté," povedal keďže nechcel prezradiť prečo prišiel tak skoro alebo to, že je hore už oveľa dlhšie.

Fred pokrčil plecami a usadil sa do jedného z kresiel pred kozubom. "Nemohol som spať. Si v poriadku? Myslel som, že počas svojho trestu zostávaš v komnatách profesora Snapa."

"To áno, ale ocko ma dnes pustil, aby som sa mohol učiť s Ronom a Hermionou. Máme veľký test z transfigurácie. A bola to príležitosť ako sem prísť," dodal, keď Fred prevrátil očami pri slove učiť sa.

"A Ron s tým súhlasil?" spýtal sa so smiechom. Harry sa k nemu pripojil.

"Hádam, že áno. Možno mu len chýbam," odvetil v dobrej nálade. Nemal o sebe až takú vysokú mienku, aby si myslel, že by mohol Ronovi chýbať už po niekoľkých dňoch svojej neprítomnosti, a takisto aj Hermione. Nikdy im to nepovedal, ale niekedy sa cítil ako piate koleso na voze. Všimol si, že vzťah tých dvoch prerastal do niečoho iného ako do priateľstva. Harry nevedel, čo by robil, ak by sa nakoniec dali dokopy, určite by predsa chceli aj nejaký čas osamote. A on nevedel, čo by bez nich robil.

"Naozaj mu chýbaš," povedal Fred akoby čítal jeho myšlienky.

Harry si tým nebol až taký istý. "Možno."

"Určite. Je tvoj najlepší priateľ. Keď tu nie si, tak je iný. Akýsi smutnejší. Myslí si, že to profesor Snape s tým trestom prehnal. Stále hovorí o tom, ako pôjde do podzemia a unesie ťa odtiaľ. Myslím to vážne," dodal, keď si všimol Harryho skepticizmus. "Veď vieš aký Ron je, keď si myslí, že je k tebe niekto zlý. Máš šťastie, že sa tam dole ešte neukázal."

Harry na Freda neveriacky hľadel. "Naozaj?" spýtal sa.

"Áno, naozaj." Fred ukázal na kreslo vedľa toho svojho. "Sadni si," prikázal mu.

Harry sa uškrnul. "Rozkaz, pane."

"Sklapni," zasmial sa Fred a keď sa mu zdalo, že ide Harry príliš pomaly, stiahol ho do kresla za ruku - hlavou napred.

"Ty blbec!" zreval Harry a keď sa končene normálne usadil, tak Freda plesol po ruke.

"Áno, to som ja, chcel si niečo?"

"George ešte stále spí?" chcel vedieť Harry.

"Áno, včera bol dlho hore, pracoval na našom najnovšom vynáleze, ktorý nebudem menovať," povedal s lišiackym úsmevom. Harry si stále nebol istý, či chce vedieť, čo mal ten "najnovší vynález" vôbec byť. "A čo ty? Vyzeráš vyčerpane," povedal Fred a naklonil sa k nemu. "Nechceš mi niečo povedať, Harry?"

"Nebola to vízia, ak myslíš na to," uistil ho rýchlo. Fred bol jedným z Weasleyovcov, ktorí boli v Nemocničnom krídle po tom, čo Brloh vyhorel. Tak ako všetci ostatní aj on vedel o jeho víziách. Prial si, aby o tom nevedeli, ale to už asi nezmení.

"Tak čo to potom bolo?"

Harry sa v kresle vystrel. "Nič, naozaj, len menšia insomnia. O nič nejde," povedal znovu a dúfal, že to Fred nechá tak.

"Harry."

Vedel, že jeho priateľ čaká, kým mu pozrie do očí, ale to Harry nechcel. V momente keď tak spraví bude Fred vedieť, že klame. Čo bol samozrejme dôvod, prečo to Fred v prvom rade chcel.

"Harry, pozri sa na mňa."

Ale Fred bol evidentne iného názoru, pretože teenagera chytil za ruku a otočil ho. "Klameš," povedal.

Harry hnevlivo zaškrípal zubami. "Do toho ako sa cítim ti nič nie je, pusti ma!" zakričala a snažil sa mu vymaniť, no zatiaľ bezúspešne.

"Nie, niečo ťa trápi a ja chcem vedieť čo. Čo sa deje, Harry?" spýtal sa znepokojene. "Takmer vôbec ťa nevídame a po vyučovaní sa zas schováš v podzemí. Deje sa niečo medzi tebou a profesorom Snapom?" opýtal sa. "Čo presne obsahuje tvoj trest, teda okrem zákazu vychádzok?"

"Úlohy! Stále nad nimi sedím. A zopár povinností, ale inak je to celkom v pohode, myslím. Čo si si myslel, že sa deje?" spýtal sa, vediac, že si Fred myslel, že mu Severus ubližuje. To ale nebola pravda.

"Myslím, že vieš o čom som hovoril," povedal Fred. "Nemyslel som na to, či ťa bije alebo niečo podobné, ale skôr či robí niečo, čo ti nie je príjemné. Nie si zvyknutý na normálny trest. Som si ale istý, že vie, čo robí. Je mi ľúto, že mi to vôbec napadlo."

Harry akosi zabudol spomenúť, že niektoré časti trestu mu nie sú až tak príjemné. Nechcel aby sa Fred znepokojoval, a popravde, nebolo to až také hrozné. Zvládne to.

"Tak dobre, túto debatu sme ukončili. Teraz mi povedz, čo ťa trápi, Harry. A nesnaž sa tomu vyhnúť. Ak bude potreba, budem tu sedieť celý deň. Nenechám ťa v tom samého. Som tvoj priateľ, Harry, si mi dokonca bratom. Môžeš mi veriť."

Harry si povzdychol a hodil sa do opusteného kresla, ktoré predtým okupoval. "Mal som nočnú moru," povedal trošku podráždene. Toľko problémov kvôli jednému zlému snu. "Povedal som ti, že o nič nejde."

"Ak by o nič nešlo, tak by si nevyzeral ako zombie. O čom ten sen bol?" spýtal sa jemne, v snahe prinútiť Harryho, aby sa rozhovoril.

Harryho srdce pri spomienke na ten sen poskočilo. Vedel, že to nebolo skutočné, ale bolo to niečo čoho sa bál viac, ako čohokoľvek iného. Bolo by ho zaujímalo, akú podobu by na seba vzal jeho prízrak, pretože si nemyslel, že by to ešte stále bol dementor. Teraz sa zaboril do kresla, vytiahol si kolená ku hrudi a oči uprel na tancujúce plamene v kozube. Fred podišiel zaňho a položil mu ruku na plece.

"Pripravil ma o všetkých," začal bezvýrazne, ako by to nebolo to najhoršie čo sa mu kedy prihodilo.

Fred mu rameno stisol. "O čom hovoríš? Kto?" spýtal sa.

"On," rozhodil Harry rukami, "Voldemort. Pripravil ma o vás všetkých," vyhŕkol. "Čo mám robiť? Všetkých mi vás vezme. Viem to. Zavraždí každého, na kom mi záleží a ja tu zostanem sám. Nedovolí mi byť šťastným. Nikdy nebudem šťastný," zakončil zúfalo.

Fred prešiel pred neho a kľakol si na zem. "Harry, to nie je pravda. To nedovolíme. Si si istý, že to nebola vízia od Veď-Vieš-Koho, ktorou ti chcel ublížiť?"

Harry zúfalo pokrčil plecami. "Neviem. Už viac neviem! Neviem ich rozlíšiť. Ale o to nejde, pretože tak či tak, je to pravda. Nezáleží na tom, či je to vízia alebo len zlý sen, stane sa to. Dokáže sa k vám dostať dostatočne blízko. Nehoda v Brlohu to len potvrdzuje. A minulú noc takmer zomrel môj ocko!" zastonal vystrašene.

"Nie, Harry, to, čo sa stalo mojej mame a profesorovi Snapovi potvrdzuje to, že nás nedostane. Pretože ty si ich zachránil. Nie je všetko vyryté do kameňa," povedal a napoly Harryho objal. "Nedostane nás, sľubujem. Dokážeme sa o seba postarať, Harry."

"Neviem, čo by som robil, keby som prišiel čo len o jedného z vás. Čo ak sa mi to nabudúce nepodarí?" spýtal sa unavene. "Nemôžem ich vždy zachrániť. Včera to bolo len tesne. Ak by som čakal len o niekoľko sekúnd dlhšie, bol by ten jed vypil."

Fred si povzdychol, pretože si začal uvedomovať, že má Harry pravdu. To on zachránil jeho mamu a profesora Snapa. A Harry im nebude vždy schopný pomôcť. Čo sa stane v takom prípade?"

"Potom sa budeme musieť zachrániť sami," povedal vážne. "Nechcem aby to vyznelo zle, ale nezávisí všetko len na tebe. Dúfam, že si nemyslíš, že nás musíš všetkých chrániť len kvôli tomu kto si a čo sa stalo keď si bol ešte bábätko. Nemôžeš zachrániť všetkých a my, čo ťa poznáme a máme ťa radi to od teba ani nečakáme. Ak sa niekomu z nás niečo stane, neobviňuj sa," tu sa nachvíľku odmlčal. Nevedel ako vyjadriť všetko, čo mu momentálne bežalo hlavou. Nechcel, aby sa Harry cítil, ako keby mu na ramenách spočíval celý svet.

Harry sa roztrasene nadýchol a pomaly vydýchol. "Ja viem, len si prajem aby bolo všetko inak. Lenže to sa nestane. Voldemort je nažive a zničí mi život ako len bude vedieť."

Fred si povzdychol a objal ho. "Vždy tu pre teba budeme, Harry. Ja tu pre teba vždy budem. Ak sa potrebuješ porozprávať, vieš kde ma nájsť. A ak nie, spýtaj sa Georgea," zašaškoval v snahe pozdvihnúť náladu. Bolo mu jasné, že Harry v ich rozhovore pokračovať nechcel a už vlastne ani nebolo čo viac povedať. Ale mal pocit, že to nič nevyriešilo. Harry bude mať nočné mory, stále existovala možnosť, že jeden z nich umrie a Voldemort nebol mŕtvy. Mohli by byť veci ešte horšie?

………………………….

Štúdium s Ronom a Hermionou nenaplnilo Harryho očakávania. Jeho dvaja priatelia videli, že ho niečo trápi a stále sa naňho nenápadne pozerali, chceli sa spýtať, ale nechceli ho ešte viac rozosmutniť. Harry tam teda sedel sám a myseľ sa mu neustále vracala k nočnej more. Transfigurácia bola momentálne na poslednom mieste.

Hermiona sa raz pokúsila naviazať s ním rozhovor, ale on ju zrušil ešte skôr ako vôbec začala. Dnes ráno by sa na ďalší rozhovor nezmohol. Po tom ako sa porozprával s Fredom mu bolo o niečo ľahšie na srdce ale život bol ešte stále pochmúrny.

Nakoniec svoj čas v klubovni drasticky skrátil a vrátil sa do Severusových komnát. Severus tam nebol, čo bolo pre Harryho len dobré, Nechcel sa s ním teraz rozprávať. Sadol si na pohovku a snažil sa roztriediť si pojašené myšlienky. Mal pocit, že sa čoskoro niečo stane. A to niečo nebude veľmi dobré. Ale pokúsil sa na to nemyslieť. Aj tak to asi boli len následky nočnej mory.

Zvyšok popoludnia strávil snahou naučiť sa transfiguráciu. Po istom čase, keď čítal tú istú stranu už po desiaty krát a stále nechápal o čom sa na nej hovorí usúdil, že sa na to nedokáže sústrediť. Podráždene svoje poznámky odhodil na druhú stranu miestnosti.

"Toto nemá zmysel," povedal nahlas a postavil sa. Zopárkrát sa prešiel po obývačke a zamýšľal sa nad tým, kam asi odišiel Severus. Pozrel na hodiny. Už bolo dosť neskoro a čoskoro sa tu ukáže Malfoy. Harryho podráždil fakt, že to bol posledný deň jeho trestu. Stále si myslel, že z toho Slizolinčan vyviazol až príliš ľahko.

Povzdychol si a dal sa do zbierania papierov, ktoré sa rozleteli po celej podlahe. Potom ich všetky ako tak zoradil a strčil si ich do tašky, ktorú hodil do izby na posteľ.

Bol čas na večeru, ale Harry nemal chuť do jedla. Znovu premýšľal o tom, kde je jeho otec. Takmer vždy sa o takomto čase už ukázal, nikdy na večeru nemeškal. Ale Harry sa oňho nebál. Severus sa dnes mal stretnúť s riaditeľom a nedalo sa predpovedať aké dlhé.

Práve vo chvíli keď skončil s upratovaním sa ukázal Malfoy.

"Potter," pozdravil ho.

Harry mu na pozdrav prikývol. "Bol si na večeri?" spýtal sa napriek tomu, že nebol hladný.

"Áno."

"Dobre, ja jesť nebudem," zamumlal. "Máš nejaké úlohy?" spýtal sa.

"Áno, kde je Severus?" spýtal sa Malfoy, keď preletel pohľadom po miestnosti a nikde ho nezbadal.

"Nie som si istý. Nebol tu, keď som sa vrátil. Mal sa stretnúť s riaditeľom Dumbledorom, tak si myslím, že sa zarozprávali," povedal v snahe uistiť nielen seba, ale aj trochu znepokojeného Malfoya.

"Och, tak teda dobre." Malfoy hodil svoju tašku na zem. "Priniesol som so sebou Metlobal týždenne," ozval sa s afektovaným úsmevom. "Čo Snape nevidí, to ho nebolí."

Harry sa po prvýkrát v ten deň zasmial. "Dobre."

Dvojica sa usadila na pohovku a listovali si časopisom, čítali rôzne články a ohovárali niektoré tímy. Potom sa nachvíľku zastavili a skočili si po niečo na jedlo, keď im obom vyhladlo. Harry mal vo svojom kufri ukryté rôzne sladkosti. Väčšinou ich tam mal, keď šiel k Dursleyovcom, pre prípad, že by sa práve necítili nejak zvlášť štedro a pokúsili sa ho vyhladovať…čo sa stávalo celkom často.

Práve si pochutnával na jednej čokoládovej žabke a hodil jednu aj Dracovi. "Tieto sú moje najobľúbenejšie," informoval ho a znovu sa usadil na pohovku a vzal si časopis.

"Hej, nezašpiň mi ho!" zreval Malfoy s úškrnom.

"Och, sklapni Malfoy," povedal Harry, ale tiež sa uškrnul, pre prípad, že by Slizolinčanovi nedošlo, že si z neho len uťahuje.

Bolo už skoro deväť hodín a Severus sa ešte stále neukázal.

"Myslíš si, že sa mu niečo stalo?" spýtal sa Harry, keď nakoniec dočítali všetky časopisy, ktoré Malfoy priniesol.

"Čo napríklad?" opýtal sa ho Malfoy a zamyslene prežúval svoju poslednú žabku.

 "No, neviem, niečo. S tým čo sa deje v poslednej dobe, ťažko povedať."

Malfoy prikývol. "Pravda," zatiahol. "Ale pochybujem o tom, že sa mu niečo stalo…hovoríme o Severusovi." Ako by to všetko vysvetľovalo.

Harry roztržito prikývol. "Áno, ale naozaj, s mojím šťastím sa stalo niečo vážne zlé."

Draco si prekrížil ruky na hrudi a podvihol obočie. "Myslím, že to berieš príliš dramaticky."

Harry na Slizolinčana zazrel. Práve keď sa chystal odpapuľovať mu niečo naozaj šťavnaté sa spoza obrazu vynoril Severus, ktorý vyzeral akoby ho prevalcovala sama smrť.

"Povedal som ti, že sa niečo stalo," povedal Harry a okamžite stál svojmu otcovi po boku. "Si v poriadku?" spýtal sa a snažil sa ho doviesť k pohovke. "Možno by si si mal sadnúť."

"Nie, nechaj ma, Harry. Som v poriadku," povedal, ale jeho hlas naznačoval niečo iné. Zdalo sa, ako keby bojoval sám so sebou. A vyzeral úplne zdrvene, akoby práve stratil niečo, čo mu bolo veľmi milé. Harry letmo pohliadol na Malfoya, ale nevedel čo robiť, aby svojmu ockovi pomohol.

"Ocko?" skúsil to znovu a zaťahal Severusa za ruku, ale ten si ju vytrhol a odstrčil ho.

"Povedal som nechaj ma!" zakričal a ukázal na dvere od jeho izby. "Choď." Severus potkýnavo prešiel až ku dverám, keď videl ako Malfoy neisto postáva pri pohovke, pri ktorej boli na stolíku porozhadzované časopisy. Zastavil sa, silno si pošúchal spánky. Potom časopisy schytil a hodil do koša.

"Hej!" bránil sa Draco, ale nenástojil na tom až tak, ako by bol, keby Severus nevyzeral tak rozzúrene.

Severus na oboch chlapcov zazrel a Harry sa pred jeho pohľadom uhol. Niečo tu nesedelo a momentálne sa svojho otca bál, naozaj bál, po prvýkrát odkedy si ho adoptoval. Takto sa jeho otec nesprával, ani keď Harry spravil niečo, čo nemal.

"Ktorú časť z "žiadne časopisy" si nepochopil, Draco?" spýtal sa káravo Severus.

Draco preletel pohľadom z Harryho k Severusovi a znovu k Harrymu. Harry na to nemal čo povedať a tak zostal ticho. "Je mi to ľúto, už sa to viac nestane," odvetil Malfoy.

"Tak to nabudúce aj dodrž. Teraz odtiaľto odíď," prikázal mu a hodil pohľadom po dverách. Draco sa po ceste súcitne zahľadel na Harryho, zobral si tašku a čo najrýchlejšie odtiaľ vypadol.

Harry s obavami pozoroval ako sa za ním zatvorili dvere. Pozrel sa na svojho otca a videl, ako ten prechádza z jedného konca miestnosti na druhý. Čo sa to tu dopekla deje?

Harry sa k nemu opatrne priblížil a jemne ho chytil za plece. "Deje sa niečo?" spýtal sa pošepky.

Severus sa k nemu rýchlo otočil a striasol jeho ruku. "Teraz o tom nechcem hovoriť, Harry. Prosím, choď do svojej izby ako som ti povedal," ozval sa drsnejšie než by sa Harrymu bolo páčilo.

Ale aj napriek tomu sa nevzdával. "Nie, niečo sa deje a naozaj sa o teba bojím. Prosím, povedz mi, čo sa deje. Možno môžem pomôcť," ozval sa potichu.

Severus na tom nebol dobre. V ten večer sa stalo niečo naozaj zlé a on o tom nechcel Harrymu povedať. Namiesto toho ho schmatol za ruku a dotiahol ho k jeho izbe. Otvoril dvere a postrčil ho dnu. "Dobrú noc," povedal a z očí mu vyžarovalo niečo, čo tam Harry nikdy predtým nevidel. Bol by povedal, že to bol žiaľ.

Ako sa dvere zatvárali, Harry medzi ne vložil nohu. Teraz bol naozaj znepokojený, nikdy svojho ocka nevidel tak vynervovaného. "Povedz mi čo sa stalo!"

Severus naňho zazrel. "Teraz nemôžem!" zreval. Harry stále bránil dverám a tak ho Severus bez rozmyslenia postrčil dnu. Tvrdo. Harry spadol na zem a dvere sa za ním zatvorili. Keď si uvedomil, čo sa deje, tak sa mu rozšírili zreničky. Rýchlo sa postavil, prebehol ku dverám a skúsil kľučku. Tá sa otočila, ale dvere sa neotvorili. Skúsil to znovu, mysliac si, že si len poplietol strany. Severus ho predsa nemohol zamknúť, vedel ako veľmi sa toho Harry bál. Znovu kľučkou otočil…a znovu. No dvere sa neotvorili.

Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a priložil ucho na dvere.

Nič ale nepočul a Harrymu sa zasekol dych niekde v krku. Začali ho páliť oči. Znovu otočil kľučku a silno potiahol. "Prosím, nenechávaj ma tu," zašepkal. Cítil zradu. Dôveroval Severusovi. Veril, že mu to už nikdy nespraví. Severus vedel, ako nenávidel uzamknuté priestory, bez ohľadu na to, aké boli veľké. A teraz bol na druhej strane dverí a načúval. Hlasno na dvere zatrieskal. "Pusti ma von!" zreval.

Ale odpovede sa nedočkal. "Čo sa deje?" spýtal sa zlomene, keď sa mu slzy, ktoré sa tak úpenlivo snažil zadržať rozkotúľali po lícach. "Prečo mi to robíš?"

Keď sa z druhej strany nič neozvalo, Harryho slzy prerástli vo vzlyky. Nechápal prečo mu Severus neodpovedá ani čo sa deje. Čo spravil, že sa k nemu takto správa? Možno zmenil názor na jeho trest, ale povedal mu predsa, že to nespraví!

"Prosím, ocko!" zavzlykal. "Čo som urobil? Prosím, povedz mi to, aby som to mohol napraviť. Prosím! Len ma pusti von! Sľubujem, že budem dobrý. Odteraz ťa budem poslúchať! Sľubujem! Prosím, nenechávaj ma tu!" Harry sa popri dverách zviezol na zem, stále zvierajúc kľučku tak silno, až mu zbeleli kĺby. Jeho izba bola odrazu oveľa menšia, ako by sa uzatvárali steny. Toto neznesie, Severus ho musí pustiť. Znovu voľnou rukou zabúchal na dvere. "Budem dobrý," zastonal zúfalo.

Na druhej strane dverí zrazu začul pohyb a s očakávaním sa posadil, sledoval dvere dychtivými očami, vediac, že ho otec počul a dvere otvorí. Musela to byť nejaká chyba, ale Severus je teraz už v poriadku a pustí Harryho von. Narýchlo si poutieral slzy, bol si istý, že sa dvere každú chvíľu otvoria. No nestalo sa tak a on počul ako otec znovu odišiel. Harry sa znovu rozplakal a cítil sa akoby mu niekto vytrhol srdce z hrude.

"Nie, nie, nie, nie, nechoď. Nenechávaj ma tu!" zreval a zúrivo trhal kľučkou. "OCKO!" zakričal.

Vtedy sa dvere nečakane otvorili a za nimi stál zmätený, ale zhrozený Severus. "Harry?" opýtal sa. "Och, môj Bože, Harry, ja som si to neuvedomil," zalapal po dychu a rukou si prikryl ústa. "Čo som to len spravil?" pýtal sa sám seba.

Harry sa opatrne postavil a váhavo vyšiel z izby, mysliac si, že to je trik a Severus ho každú chvíľu strčí zas dnu. Jeho kroky boli trhané, neohrabané, akoby z jeho tela vycucali všetku energiu. Severus ho sledoval a každou sekundou bol viac a viac zdesený sám sebou.

 "Je mi to hrozne ľúto, Harry," ospravedlnil sa Snape a pomaličky sa k vystrašenému chlapcovi približoval.

Harry skľúčene prikývol. "Je mi to ľúto," zamumlal. "Je mi ľúto, že som bol zlý…nevedel som, že som niečo urobil," povedal a znovu mu z očí vytryskli slzy. "Čo som urobil?" Už len jeho hlas lámal Severusove srdce.

"Nič, Harry." Severus zavrel oči a prial si, aby dnes nevkročil do svojich komnát skôr, ako sa ukľudnil. Čo za otca to dopekla je? Jeho dieťa si naozaj myslelo, že za to mohlo ono. Naozaj si myslel, že si zaslúžil byť zamknutý vo svojej izbe? Bude mu to musieť povedať. To, čo sa pred ním snažil zatajiť a teraz mu to musel povedať, aby mu to vysvetlil. Položil mu ruku na chrbát, ale Harry sa mykol, ako keby ho popálil. Na jeho tvári sa zračila neistota a strach, zjavne si myslel, že ho Severus hodí naspäť do odteraz odstrašujúcej izby. Severus vedel, že mu za jednu noc ublížil viac ako Dursleyovci za celé tie roky, čo bol v ich opatere, pretože jemu Harry dôveroval.

"Poď, sadni si na pohovku," navrhol chlapcovi. Severus prešiel cez miestnosť a cítil, ako ho chlapec nasleduje. Sadol si a čakal, kým sa jeho syn bude cítiť dostatočne pohodlne na to, aby s k nemu pripojil. Harry sa postavil na kraj gauča, tak ďaleko od svojho otca ako mohol bez toho, aby nepočúvol jeho želanie. Pozorne Severusa sledoval a opatrne sa natlačil na kraj.

Severus sa za to nenávidel. Nezaslúži si Harryho za syna. Snažil sa ho ochrániť od noviniek, ale podarilo sa mu dosiahnuť presne opačný efekt. Keby uvažoval racionálne, nikdy by Harryho nezamkol a nespravil niečo, čoho sa chlapec bál a on o tom vedel…ale tie dvere zamkol Nevedel, ako tú obrovskú chybu napraviť.

"Nedokážem vyjadriť, ako veľmi ma to mrzí, Harry. Keď som sem dnes večer prišiel, nebol som vo svojej koži," povedal a snažil sa zadržať emócie, ktoré hrozili, že sa prelejú. Bol predsa silnejší! "Obávam sa, že mám zlé správy, ktoré toto nijak neuľahčia."

Harry naňho vystrašene pozrel. "Čo?"

Severus si povzdychol a zhlboka sa nadýchol. "Dnes večer smrťožrúti zaútočili," povedal a pozrel svojmu synovi do očí.

Harryho prepadla hrôza. "Kde? Stalo sa niekomu niečo?" spýtal sa. "Neboli to Weasleyovi, prosím povedz, že to neboli oni!"

"Nie, Harry. Weasleyovci sú v poriadku. Bola to…" ako mu to môže povedať? Harry tú ženu miloval ako starú mamu. "Dnes v noci zaútočili na Krížový ostrov. Deliverance bola doma so svojou priateľkou. Kontaktovala ma hneď ako mohla, ale bolo už príliš neskoro," povedal smutne. "V čase keď sa mi podarilo doraziť tam, vlámali sa do jej domu."

Harry bol šokovaný. Deliverance? "Je…je mŕtva?" spýtal sa so slzami žiaľu trblietajúcimi sa v jeho očiach. Môže byť táto noc ešte horšia?

Severus pokrútil hlavou. "Nie, nie je mŕtva, ale nevieme, či prežije dnešnú noc, Harry. Je vážne zranená."

"Ale, myslel som, že bola…bola taká stará…nemyslel som si, že môže umrieť," povedal smutne. Harry predpokladal, že skrátka bude žiť večne, ako Nicolas Flammel. Nevedel vysvetliť prečo, ale vždy mal pocit, že ju znovu uvidí a teraz nebolo až také isté, že ju ešte niekedy uvidí nažive.

"Žila dlhý život, Harry, ale nie je nesmrteľná," povedal Severus a civel na miesto na stene, nedokázal zniesť myšlienku, že by kvôli smrťožrútom prišiel o posledného člena svojej rodiny, no teraz si uvedomil, že nebola posledným členom. Bol zničený, keď prišiel do jej domu a našiel ju tam aj s inou ženou na zemi, zatiaľ čo všetko okolo nich horelo. Keď vystúpil z domu, uvidel, že ulica je v rovnakom stave. Väčšina obyvateľov ostrova bola brutálne zavraždená alebo unesená. Deliverance už takmer nedýchala a Severus sa ponáhľal späť do hradu, na jediné bezpečné miesto. Ale nebolo pravdepodobné, že prežije kliatbu, ktorú na ňu uvalili. Tá jej ničila vnútornosti, menila ich na tekutiny. Bude to bolestivá smrť a on nechcel, aby to Harry videl, aby videl niečo, čo nechcel vidieť on sám. Zostal s ňou počas počiatočnej fázy, nedokázal ju opustiť.

Ale teraz bola v bezvedomí a v istom stave kómy, do ktorého ju uviedla Poppy, aby ukončila jej nekončiace trápenie a Severus nebol schopný sedieť tam, pozerať sa ako sa mu stráca pred očami. Ten večer si na ňom vybral svoju daň a on zamieril naspäť do svojich komnát. A do bola chyba, veľká chyba. V takom nestabilnom stave mysle nebol schopný vysporiadať sa so svojim synom, neuvažoval racionálne. A urobil tú jedinú vec, ktorá mohla Harryho zlomiť. Čo ak by ho tam bol nechal celú noc?

"Harry, je mi to tak ľúto," povedal znovu, aj keď vedel, že nikdy nebude schopný sa za svoj skutok dostatočne ospravedlniť. "Nedokážem ti popísať ako som sa cítil, keď som sem dnes večer vošiel. Bol som smutný a nechcel som aby si zistil, čo sa deje s Deliverance," povedal chlapcovi pošepky.

Teraz už Harry chápal prečo otec reagoval tak ako reagoval, ale stále sa k nemu nemohol priblížiť. Bál sa a mal na to dobrý dôvod. Len pred niekoľkými minútami ho hrozne vydesil. Ale chápal, že žiaľ mal nad človekom veľkú moc a prinútil osobu reagovať tak, ako by za normálnych okolností nikdy nereagovala.

"Môžem ju vidieť?" spýtal sa Harry.

Severus pokrútil hlavou. "Nemyslím si, že by to bolo rozumné, Harry. Je v bezvedomí a má hrozné bolesti. Je…je v strašnom stave," povedal rozžialene. "Nie som si istý, či ju chceš takto vidieť. Nechcela by aby si si ju takto pamätal."

Z Harryho očí sa vykotúľali dve veľké slzy. "Chcem ju vidieť."

Severus sa otočil ku svojmu synovi. "Nie. Možno to teraz nechápeš, ale ver mi, bude pre teba najlepšie ak ju neuvidíš," oznámil mu, vediac, že Deliverance vyzerala horšie ako sama smrť, akoby sa topila vo vlastnej krvi. To Harry nemohol vidieť, poznamenalo by ho to na celý život. Mal by nočné mory. Nie, nemohol ju vidieť.

Harry pokrútil hlavou. "Nie, ak to nemá prežiť, tak ju chcem vidieť!" zreval a vyskočil na nohy.

Severus sa tiež postavil a chytil ho za ruku. "Povedal som nie," povedal prísne. Na Harryho reakciu ale nebol pripravený. Chlapec si vytrhol ruku z jeho zovretia a so strachom v očiach poodstúpil, potkol sa a skončil na podlahe.

Severus mlčky stál a smutne pozoroval, ako sa od neho syn vzďaľuje. Pomaly sa zviezol na kolená a dovolil pocitom, aby nachvíľku okupovali jeho oči, aby si ich chlapec všimol. Pokašľal to a to tým najhorším spôsobom. Bolo len férové ukázať mu, čo k nemu cíti. Vedel, že o ňom v poslednej dobe pochyboval, a že teraz boli tie pochyby pravdepodobne naplnené.

"Harry, je mi to hrozne ľúto, tak ako nie som schopný vyjadriť. Nikdy som ti to nemal spraviť, bol som rozrušený a nemyslel som racionálne, ale to neospravedlňuje moje činy. Nikdy si neodpustím to, že som ti ublížil, ale žiadam ťa o odpustenie. Znamenáš pre mňa všetko, Harry, tak veľmi ťa milujem," zašepkal a z jeho očí vyžarovala úprimnosť.

Harry tieto slová od otca často nepočul a keď už sa tak stalo, roztopilo mu to ľad okolo srdca. Podľa pohľadu v otcových očiach videl, ako veľmi toho ľutuje a že hovorí pravdu.

Harry prikývol a pomaly sa priplazil do otcovho náručia, stále neisto, ale vedomosť, že ho otec miluje mu v tom pomohla. "Len…to neurob znova, dobre?" spýtal sa potichučky, zraniteľne. Severus ho pevne zovrel.

"Neurobím," sľúbil.

 

Kapitola dvadsiata prvá: Nechcený

Harry v tú noc spal na gauči. Odmietol vojsť do svojej izby, dokonca si tam nešiel ani pre pyžamo. Severus, tváriac sa tak, že by sám seba rád nakopol, mu pre ne zabehol. Tiež sa s ním snažil porozprávať na tému "jeho izba" ale Harry na to nechcel ani pomyslieť. Ak v ten večer Harry potreboval niečo zo svojej izby, Severus sa postavil a doniesol mu to. Raz sa o to pokúsil sám, potreboval ísť do kúpeľne, ale nedokázal ani prejsť cez prah. Začal sa chvieť, prepadol ho des a mal závrate. Po tomto incidente šiel do kúpeľne k Severusovi.

Bolo už veľmi neskoro, takmer dve hodiny v noci (hej aj teraz sú!!! :D), ale Harry nedokázal zaspať. Gauč bol pohodlný dosť, ale nebol posteľ. Škoda, že sa svojej izby tak bál, inak by si tam šiel ľahnúť. Tiež mu nepomohlo, že každú chvíľu počul ako sa jeho otec prechádza, pravdepodobne ho kontroluje. Aspoň že nespal ani on. Ale teraz ho už riadnu chvíľu nepočul a predpokladal, že zaspal, niečo, čo sa Harrymu v tomto momente veľmi nedarilo. Deliverance umierala a on ju nemohol navštíviť. Zožieralo ho to zvnútra a bolo to ďalšou príčinou jeho insomnie.

Posledné dve hodiny uvažoval nad tým, že sa postaví a pôjde ju pozrieť. Nechápal, prečo mu to otec nechcel dovoliť. Možno vyzerá zle, ale nemohlo to byť až také zlé aby mu to zabránilo v túžbe vidieť ju. Vedel, že si nikdy neodpustí, ak by za ňou teraz nešiel a ona ich do rána opustila. Čo ak ju niečo bolelo? Aspoň tam bude niekto, kto ju podrží za ruku. Podľa toho, čo mu povedal Severus bola v kóme, ale možno si uvedomí, že je tam niekto s ňou.  Alebo že tam nesedel nikto z ľudí, ktorým na nej záležalo. Nenechá ju umrieť s pocitom, že tam s ňou nikto nebol, že na tom nikomu nezáležalo. To by bolo hrozné, umierať sám. Niečo, čoho sa bál aj sám Harry.

Teraz, keď už ho otec nechodil kontrolovať, usúdil, že je jeho únik bezpečný. Mal o tomto zmiešané pocity, hlavne potom, ako sa k nemu Severus správal dnes večer. Znovu porušoval jeho pravidlo, ale naozaj, ak si vážne nemyslel, že sa o takéto niečo nepokúsi, tak klamal sám seba. A Harry to nepovažoval za porušenie pravidiel. Išlo tu o srdce. V takomto prípade sa nič iné nepočítalo.

Takto rozhodnutý Harry rýchlo vstal a cez pyžamo si prehodil župan. Do svojej izby si pre habit rozhodne nepôjde. Nemohol si vziať ani neviditeľný plášť; bude skrátka musieť ísť bez neho. Pôjde tam, nech sú následky akékoľvek. Potichu stál pri portréte a načahoval uši, ale nič nepočul a tak sa vyplížil von.

Nakoniec sa dostal k Nemocničnému krídlu. Raz zbadal pani Norrisovú, ale dokázal sa jej vyhnúť. Potom už všetko šlo ako po masle. Teraz stál pred dverami a obával sa výzoru svojej "starej mamy". Po chvíľkovom zaváhaní sa nakoniec prinútil dvere otvoriť a vojsť dnu. Najprv nikoho nevidel. Všetky postele boli prázdne a nikde nebolo ani pamiatky po Madam Pomfreyovej. Na jeden kratučký moment si pomyslel, že prišiel neskoro, že Deliverance ich už opustila a on už nikdy nedostane šancu rozlúčiť sa s ňou. Ale potom si na druhom konci miestnosti všimol zatiahnuté závesy. Náhlivo, ale potichu tam prešiel.

Záves vo vánku trochu povieval. Harry tam stál a ako v tranze ho pozoroval. Potom záves zachytil a odtiahol ho. Bolo to horšie ako si predstavoval. Nikdy by si nebol pomyslel, že môže človek vyzerať tak hrozne. Prišlo mu z toho zle a takmer vyvrátil tie čokoládové žabky, ktoré zjedol ešte skôr, ako sa vrátil Severus. Musel nachvíľku odstúpiť a zopárkrát sa zhlboka nadýchnuť.

Ako ju mohli takto nechať? Prečo pre ňu Madam Pomfreyová nič nespravila? Na jej tvári bola uschnutá krv, prečo ju nikto neotrel?

Jeho myšlienky sa zatúlali a on zrazu ucítil čo ju napádalo. A vytekalo z nej toľko krvi, až to bolo nepredstaviteľné. Vychádzala z jej očí, nosa, úst a dokonca aj z uší. A keď sa vrátil naspäť k jej posteli, vychádzala z nej nejaká vôňa, ale nedokázal určiť, čo to bolo, len že mu z toho prišlo zle. Trvalo mu dlhšie ako by si bol prial, kým nazbieral odvahu a podišiel až úplne k jej posteli. Chcel sa jej dotknúť, ale bál sa. Cítil iracionálny strach, ktorý mu našepkával, že by sa rozpadla.

Natiahol k nej jednu ruku a pokryl ňou jej dlane, ktoré boli založené na jej hrudi. Táto poloha ho podráždila, ako by bola už mŕtva v rakve. Aby mal čo robiť s rukami, umiestnil tie jej pozdĺž k telu. Z nočného stolíka vzal uterák a opatrne jej pošúchal tvár v snahe omyť zaschnutú krv. No hneď ako ju otrel, z pórov sa jej vyvalila ďalšia a nahradila ju. Bolo to márne a jeho hnev sa odrazu vyparil. Teraz už pochopil, prečo sa o ňu nik nestaral. Podľa koša usúdil, že sem Madam Pomfreyová občas prichádzala a poutierala ju. Jeho uterák sa čoskoro pripojil k ostatným.

Sadol si teda k jej posteli a chytil ju za ruku.

"Je mi to ľúto, Del," šepol. Tu ležala jedna osoba, ktorej nedokázal pomôcť. Nebol tam, presne ako sa obával. Fredovi povedal, že nebude vždy na mieste aby všetkých zachránil; len si neuvedomil, že sa to stane tak skoro. Keby len bola zostala na hrade s ním a so Severusom, možno by tomu bol schopný zabrániť.

"Želám si, aby sa ti to nikdy nebolo stalo. Ty si to nezaslúžiš," povedal. "Chýbala si mi. Aj Severusovi. Myslím, že mu najviac chýbalo vaše doťahovanie. So mnou sa to veľmi nedá. Teda aspoň mne to vaše doťahovanie chýba, občas je to celkom zábavné," vedel, že hovoril od veci, ale dúfal, že počuje jeho hlas a uvedomí si, že je tam s ňou.

"Severus nechcel aby som sem dnes prišiel. Nechcel aby som ťa videl. Bol to šok, to musím priznať. Nikdy som si neuvedomil, že dokáže kliatba spraviť niečo takéto," pevnejšie jej stisol ruku a lepšie ju prikryl. "A toto je asi naposledy čo sa s tebou rozprávam," preskočil mu hlas. "Prečo museli zaútočiť práve na teba?"

Nebol taký blbý aby vedel, že by po nej šli aj keby sa s ním nikdy nestretla. Bola Severusova príbuzná a žila na ostrove, na ktorom sa ukrýval Artefakt. Artefakt, ktorý zničili. Bolo jasné, že Voldemort na ostrov zaútočí len aby si vybil zlosť.

Ako tam tak sedel s Deliverancinou dlaňou vo svojej, všimol si, že už nekrvácala silno ako predtým. Nebol si istý tým, či je to dobré alebo zlé znamenie. Na moment sa morbídne zamýšľal nad tým, že už v sebe možno nemá krv. Po niekoľkých panikou preplnených minútach si spomenul, že jej asi dodávajú krv nahrádzajúci elixír a jeho obavy sú nepodložené.

Tep jeho srdca sa nakoniec spomalil a on znovu chytil Deliverance za ruku. Naklonil sa k nej a bezmyšlienkovite si položil hlavu na jej hruď, pozorne aby jej neublížil. "Nesmieš umrieť," zašepkal. "Ešte neprišiel tvoj čas. Žila si tak dlho, prečo práve teraz? Strávil som s tebou len chvíľku, ešte som ťa poriadne nespoznal. Myslel som si, že budeme mať viac času."

Z nočného stolíka vzal ďalší uterák a poutieral jej tvár. Tento krát zostala čistá. Vyzerala ako žena, ktorú spoznal v lete. Keď tak hľadel do jej pokojnej tváre, uvedomil si, že ju má naozaj rád. Vedel to aj predtým, samozrejme, ale teraz mu to pripadalo reálnejšie.

 

"Myslím, že ťa ľúbim," povedal jej a stisol jej ruku tak silno, až ho to bolelo. "Si stará mama, ktorú som nikdy nemal. Vždy som jednu chcel, spolu s rodinou. Ty si so Severusom moja rodina. Nemôžem o teba prísť."

V tej chvíli mu niečo začalo rásť v hrudi. Bolo to ako vo chvíľach, keď sa sústredil na mágiu bez prútika, keď trénoval s Dumbledorom. Až na to, že to tento krát bolo asi tak desaťkrát silnejšie. V hlave sa mu vynárali rôzne nápady, ale je toho schopný? Je dostatočne silný na to, aby vykonal niečo, na čo sa nezmohli ani Madam Pomfreyová a Severus Snape s medicínskymi znalosťami a elixírmi? Mohol by odčiniť následky smrteľnej kliatby zoslanej jedným z najsilnejších Voldemortových poskokov? Existoval iba jeden spôsob ako to zistiť.

"Prosím, veľmi prosím, nech to funguje," zamumlal, postavil sa a vzal jej dlane do svojich. Prebehli ním obavy, že jej stav možno zhorší, ale môže to vôbec byť ešte horšie? Umierala. Musel sa o to aspoň pokúsiť. "Ide sa na to."

Koncentroval sa na všetko, čo sa kedy naučil. Na svoje srdce, svoju schopnosť nepodmienečne milovať, na svoju najväčšiu silu. Útvar v jeho hrudi sa neustále zväčšoval, neustále sa na to sústredil a odhodlane si prial, aby sa Deliverance, jeho stará mama, uzdravila. Pulzujúca sila, ktorá sa v ňom dovtedy zhromažďovala zrazu vytryskla na povrch a obalila ich bielym svetlom. Tá žiara Harryho oslepila.

Potom sledoval, ako sa jej pokožka v priebehu niekoľkých minút sfarbila z mŕtvolnej bledej doružova. Jeho srdce preskočilo jeden úder. Fungovalo to! Trochu poodstúpil a bol prekvapený, keď sa nohy pod ním podlomili a on sa zosunul k zemi. Myseľ sa mu zakalila a pokusy prebojovať sa naspäť do reality boli márne. Harry vystrašene dúfal, že niečo nezkazil. Po trénovaní s riaditeľom bol vždy unavený, ale toto bolo oveľa horšie. Potom už na nič nemyslel a jeho svet sčernel.

…………………………..

"Čo je to dopekla?" chcel vedieť hlas, ktorý Harry vedel, že poznal, ale nevedel prísť na to, komu patril. Hrozne ho bolela hlava a mal závrate. Ak by sa pohol, nebol by schopný udržať obsah svojho žalúdka tam, kde patril.

"Neviem to zrušiť!" zakričal ženský hlas.

"Nedá sa to zrušiť, ty imbecilná ženská!" Tak teda, toto mu bolo určite povedomé. "Musíme ho prebudiť."

Počul ako tri rôzne hlasy pokračovali v hádke a pokúšal sa dostať sa do reality, zistiť čo sa deje. Pomaly pohol hlavou a rozhliadol sa po miestnosti. Stále sa nachádzal v Nemocničnom krídle po boku postele, na ktorej ležala Deliverance a stále ležal na zemi. Vzhliadol a všimol si ruky, ktorá visela z postele. Niekde v krku sa mu zasekol dych. Tá ruka bola až príliš bledá.

Nefungovalo to, pomyslel si. Sklamal som. Cítil ako sa mu v očiach formovali slzy a zúfalo sa pokúšal odohnať ich tam, odkiaľ prišli. Ako sa čoraz viac preberal, snažil sa posadiť. Márne. Ako si len mohol myslieť, že ju jeho láska zachráni? Čo ak to čo spravil spôsobilo jej skorý odchod? Čo ak ju Madam Pomfreyová mohla zachrániť a on to pokašľal?

Po líci sa mu skotúľala osamelá slza.

 "Och môj bože." Harry sa prinútil pozrieť sa smerom, odkiaľ prichádzal ten hlas. Videl Madam Pomfreyová, Albusa Dumbledora a Severusa Snapa, ako tam všetci stáli za odhrnutým závesom, ale nemohli sa priblížiť.

Všetci sa tvárili zarazene a Harryho by zaujímalo, čo ich tak veľmi prekvapilo.

"Čo si urobil, Harry?" spýtal sa Severus a Harry sa skrčil.

"Ja som nechcel," obraňoval sa Harry okamžite, keď si predstavil ako musí Deliverance vyzerať. Ruka, ktorá bola ešte pred niekoľkými hodinami uložená pri jej tele bola teraz natiahnutá k nemu, ako keby sa pýtala, či chce pomôcť.

"Potrebuješ pomôcť, Harry?" spýtala sa Deliverance, nahla sa cez posteľ a natiahla k nemu aj druhú ruku.

Harry niekoľko krát otvoril ústa, len aby ich vzápätí zase bez slova zatvoril. Potom mu to konečne došlo. "Del!" prehlásil a s jej pomocou sa vytiahol na nohy. Bola prekvapivo silná vzhľadom na to, v akom stave sa len prednedávnom nachádzala.

"Ono…ono to fungovalo!" vyslovil svoje myšlienky a objal ju. "Bol som si istý, že sa to nepodarilo." Pozorne si ju prehliadol a bol prekvapený tým, ako dobre vyzerala. Ako keby sa včerajšok vôbec neudial.

"Neviem čo to vlastne malo "fungovať", ale som rada, že sa to podarilo. Cítim sa úplne skvelo," povedala mu. "Čo si urobil?"

"Trochu ťažko sa to vysvetľuje," povedal roztržito a uprel pohľad na ľudí za závesom. Sledoval ich pohľad a všimol si, že miestnosť stále pulzovala tým, čo pomohlo aj Del. Nedovolilo im to, aby sa k nim priblížili.

"Si v poriadku, Harry?" spýtal sa Severus a prikročil ku bariére medzi nimi.

"Áno, je mi fajn," povedal a aj on opatrne pristúpil k magickej zábrane. Podobala sa na elektrinu, bielu elektrinu, ktorá medzi nimi prúdila. Očakávajúc, že dostane šok, alebo ho to nejako zraní prestrčil cez zábranu ruku. Tá v tom momente zmizla. Severus bol prvý, kto k nim pristúpil, prakticky odstrčil riaditeľa aj zo sestričkou z cesty.

Položil ruku okolo Harryho pliec a dotiahol ho k posteli svojej sesternice. "Si v poriadku," vyslovil evidentne ohúrený scénou pred sebou. Harry jemne striasol jeho ruku a posadil sa na stoličku pri posteli. Ešte stále bol k smrti vyčerpaný.

Madam Pomfreyová sa k nim nahrnula a začala okolo svojej pacientky horlivo mávať prútikom. Bola šokovaná, keď zistila, že bola vyliečená bez známok akýchkoľvek nežiadúcich následkov. "Čo sa stalo?" spýtala sa s pohľadom upretým priamo na Harryho.

"Myslím, že pán Potter dnes otvoril čarovnú skrinku ku svojmu potenciálu," povedal Dumbledore záhadne. Harry prevrátil očami.

"Len som chcel, aby sa znovu uzdravila," povedal im so sklopenými očami. "Nebol som si istý, či to vyjde, ale myslel som len na to a vyšlo to."

Severus prikývol. Bolo celkom pravdepodobné, že Harry spravil presne to, čo povedal. Bolo až neuveriteľné, čo všetko dokázal so svojou mágiou a schopnosťou milovať.

"Dobrá práca, Harry." Dumbledore naňho hrdo hľadel. "Som si istý, že tie hodiny so mnou už nebudeš potrebovať. Ak dokážeš toto, dokážeš všetko na čo pomyslíš. Nie som si istý, čo iné by som ťa ešte mohol naučiť. Týmto si prekonal aj mňa samého."

Harrymu spolu so Severusom padli sánky až k podlahe. Madam Pomfreyová ich vôbec nepočúvala, stále sa venovala svojej pacientke.

"Ak je to v poriadku, myslím, že pôjdem naspäť do Severusových komnát," oznámil im Harry a vstal.

"To je dobrý nápad, Potter. Ale možno by si mal zostať tu. Bol si v bezvedomí, keď sme sem prišli," trvala na svojom Madam Pomfreyová, no našťastie sa do toho vložil Severus.

"To nebude potrebné, Poppy. Som si istý, že Harrymu bude lepšie vo svojej vlastnej izbe a bez tvojho neustáleho obskakovania," povedal. "A okrem toho, som schopný postarať sa o svojho syna."

"Fajn, fajn!" povedala nasupene a odkráčala.

Po tom ako objal Deliverance prešiel Harry so Severusovou pomocou do ich spoločných komnát. Napriek tomu, čo jeho otec povedal Madam Pomfreyovej, celkom rád by bol v Nemocničnom krídle zostal. Nemal v úmysle do svojej izby vôbec vkročiť, nieto si tam ešte ľahnúť. A nikto ho neprinúti. Keď dorazili až ku portrétu, ktorý ich pustil dnu znervóznel.

Ako keby cítil synovu nervozitu, začal mu upokojujúco trieť chrbát. "Budeš spať na pohovke, však?" spýtal sa s náznakom ľútosti v hlase.

"Áno," odvetil Harry potichu. Po tom ako uzrel pohľad na otcovej tvári sa cítil hrozne. Vedel, že sa muž obviňoval, ale do tej izby ešte nemohol vkročiť. Určite by spanikáril.

"Chceš niečo?" spýtal sa a ukázal smerom ku kuchyni.

"Možno trochu tekvicového džúsu." Ešte stále mu bolo zle od žalúdka a nechcel riskovať niečo tuhé. Tekvicový džús mu v takýchto prípadoch vždy pomohol.

Severus sa vrátil v priebehu niekoľkých minút, v jednej ruke niesol čašu tekvicového džúsu no v tej druhej flakónik s niečím naozaj zapáchajúcim.

"Najprv vypi toto," prikázal mu. Harry rýchlo prehltol svetlozelenú brečku a jeho žalúdok sa ako tak upokojil.

"Ďakujem."

"Nemáš za čo, Harry. Tu máš džús."

Harry si z neho usrkol, potom ho položil na stôl. Severus odišiel do svojej pracovne. Harry mal pocit, že sa mu po tom incidente vyhýba. Určite mu na nálade nepridalo, že kedykoľvek vstúpil do miestnosti, Harry sa presunul čo najďalej od neho. Bola to prirodzená reakcia na to, čo sa stalo predošlú noc, stále nezačal svojmu otcovi dôverovať a preto sa mu vyhýbal, aby sa vyvaroval podobnej scény. Áno, vedel, že neuvažuje racionálne. Severus to nespraví znova. To bolo jasné z pohľadu aký sa usadil na jeho tvári vždy, keď sa od neho vzdialil.

Harryho viečka sa čoskoro privierali. Bol unavený, vyčerpaný po tom, čo minulú noc nespal a vyliečil Deliverance.

Zdalo sa mu, že to bolo len o niekoľko minút neskôr, keď mu niekto triasol ramenom, snažil sa ho zobudiť. "Nie, choď preč," zamumlal a snažil sa odtlačiť tú dotieravú ruku.

Tichý vzdych nasledovalo ďalšie potrasenie a Harry nahlas zavrčal. "Choď preč," zamumlal a pretočil sa na druhý bok.

"Vstávaj, HARRY!" zreval hlas, ktorý Harry už dlho nepočul.

Harry sa okamžite posadil a pohliadol do vysmiatej tváre svojho krstného otca. Zoširoka sa usmial.

"Sirius!" hodil sa do jeho náručia. "Chýbal si mi!"

"Aj ty nám."

Harry vzhliadol. "Nám?"

"Ja som tu tiež, vieš," ozvalo sa spoza neho. "Ahoj chlapče."

"Remus!" Harry sa v sede otočil a objal svojho profesora. "Čo tu vy dvaja robíte?"

"Dopočuli sme sa, čo sa stalo Severusovej sesternici. Vedeli sme, že ti na nej veľmi záleží a chceli sme sa uistiť, že si v poriadku," odvetil Remus. Sirius sa trochu znepokojene zahľadel na tmavovlasého muža stojaceho na druhej strane miestnosti. "Aj ty, Snape."

Tomu Harry veľmi neveril. Tí dvaja ešte stále nevychádzali práve najlepšie a Harry sa zamýšľal nad tým, či mu Severus odpovie nejakou urážkou. Ale, na jeho prekvapenie, bol jeho otec akýsi tichší, než normálne býval, keď sa stretol so Siriusom Aj Sirius sa tváril zmätene.

"Je všetko v poriadku?" spýtal sa a sadol si vedľa Harryho.

Harryho oči sa na zlomok stretli so Severusovými. "Áno," snažil sa ich presvedčiť.

Sirius si odfrkol. "Prečo tomu neverím. Vy dvaja sa správate, ako keby niekto umrel…" tu sa odmlčal a prešiel pohľadom z jedného na druhého. Remus ho buchol po hlave.

"Deliverance?" spýtal sa Remus a pristúpil ku Severusovi, ktorý sa schovával v tieňoch v rohu.

"Je úplne v poriadku. Celkom zdravá," odvetil Severus stoicky.

Teraz Harryho jeho správanie znepokojilo. "Si v poriadku?" spýtal sa so spomienkou na predošlú noc stále v mysli.

Severus, akoby vycítil jeho myšlienky sa mu zahľadel do očí a letmo sa usmial. "Som v poriadku. Len som unavený. Prečo sa vy traja neporozprávate, kým ja pripravím jeden elixír, ktorý po mne chce Madam Pomfreyová?"

Harry pomaly prikývol. "Nechceš tu zostať?"

"Nie, radšej nie," povedal a hodil po Siriusovi a Remusovi divným pohľadom.

Dvere od Severusovho labu sa za ním s tichým "cvak" zatvorili.

"Harry?"

Remus a Sirius naňho znepokojene hľadeli. "Stalo sa niečo?"

Harry sa zaksichtil, podvedome upriamil pohľad na dvere od svojej izby a zhrozene sa zachvel.

"Harry?" spýtal sa Sirius s obavami. Oči mu lietali medzi dverami a jeho krstným synom.

"Pohádali ste sa?" spýtal sa Remus, ktorý si nevšimol výmenu medzi krstným otcom a synom.

Harry pokrútil hlavou. "Tak to nebolo," povedal a nevedel, či by Severus chcel, aby Siriusovi a  Remusovi odhalil ich osobný život, aj keď cítil, že by mal. Bolo by pekné s niekým sa o tom porozprávať. Ten incident ho stále vnútorne trápil.

"Tak ako to potom bolo?" chcel vedieť Sirius.

Harry si pritiahol kolená k hrudi a zopárkrát sa trhane nadýchol. Nebol si istý tým, ako budú reagovať na to, čo sa im chystal povedať, ale naozaj sa potreboval vyrozprávať. "Ja…toto bude znieť naozaj hlúpo," začal a premýšľal nad tým, či vôbec vedeli o jeho klaustrofóbii. Bol si takmer istý, že nevedeli o prístenku pod schodmi, kde vlastne celý problém začal.

"To nechaj na nás. Čo sa stalo?" spýtal sa Remus. "Ak ťa to dokázalo takto vyviezť z miery, tak naozaj pochybujem o tom, že to bolo hlúpe, nech už to bolo čokoľvek."

Harry znovu prikývol a trochu sa uvoľnil. Pochopia to, ak sa mu podarí dobre to vysvetliť. "No, zamkol ma v izbe," vyhŕklo z neho.

"Čo?" skríkol Sirius. Harry si nevšimol zlosti, ktorá sa začala prejavovať aj na jeho tvári.

"Nemôžem vystáť zamknuté priestory," naviazal rýchlo, mysliac si, že to nepochopia. "Je to kvôli môjmu prístenku, odvtedy sa skrátka bojím byť takto zavretý. A keď za mnou zamkol dvere, vediac, že sa toho bojím, tak som spanikáril," vysypal zo seba rýchlo.

Sirius evidentne nevedel, čo na to povedať, pretože otváral a zatváral ústa ako ryba na suchu. Zdalo sa, že Remusa tieto udalosti rozosmutnili.

"Tak dobre, za prvé, čo má znamenať ten prístenok?" spýtal sa Sirius, keď našiel hlas. Stále sa pozeral na dvere od laboratória, kde bol zamknutý Severus. Ak by pohľad dokázal prepáliť dvere a zavraždiť osobu stojacu za nimi, Severus by tu už určite nebol.

Harry si roztrasene povzdychol. Urobí to, povie im o svojom detstve. Aspoň o jeho malej časti. "Môj prístenok…to je kde som žil prvých desať rokov svojho života."

"Tak dobre, možno to nebola až taká malá časť.

"Čo?" ozvali sa spoločne Sirius s Remusom.

Harry zovrel ruky v päste, potom ich uvoľnil, znovu zovrel… "Spával som tam," dodal.

Tí dvaja boli celí bez seba. "Ako len mohli…ako sa opovážili!"

Keď si všimol ich pohľady, Harry zahanbene očervenel. "Nebolo to až také zlé," šepol.

"Predpokladám, že si mal niečo príbuzné hysterickému záchvatu, keď ťa tam zavrel, mám pravdu?" spýtal sa Remus.

"Myslím, že áno."

"A aj tak hovoríš, že to nebolo také zlé? Ako to nemohlo byť zlé, keď tvoja automatická reakcia v uzavretých priestoroch je prepadnutie panike?" chcel vedieť Sirius, ktorý sa začal prechádzať z jednej strany na druhú. Harry si všimol, že sa postupne približoval ku dverám od laboratória.

"Tak som to nemyslel," ozval sa Harry nahnevane. Len sa snažím nespraviť zo seba blbca.

"Harry, nikto nemá právo takto sa k tebe správať a hlavne nie Snape. Veď má byť tvojím opatrovníkom! Adoptoval ťa a toto je osoba, ktorej som dovolil postarať sa o teba?" neprestával Sirius s otázkami.

"Tak to nie je!" zreval Harry. "Bola to nehoda!"

Vtedy si Harry uvedomil, že toto im mal povedať už na začiatku, ale vtedy mu to nenapadlo.

"Nehoda?!" obaja muži naňho neveriacky hľadeli. "Nemyslíš, si, že ťa mohol "náhodne" zamknúť v izbe, však nie, Harry. Úprimne, tie dvere musel zamknúť úmyselne, či už manuálne alebo za pomoci mágie. To nie je nehoda," ozval sa Remus.

Harry zastonal. Do čoho sa to dostal? "Pozri, práve zistil, že Del umiera, jasné? Neuvažoval normálne. Mali by ste vidieť jeho pohľad. Viem, že to nechcel spraviť," zamumlal. O tomto nechcel hovoriť. Chcel hovoriť o svojom strachu z uzavretých priestorov, nie hádať sa s nimi kvôli Severusovi. Kiežby im už na začiatku povedal, že to bola nehoda. Naozaj tomu veril, bola to nehoda. Ale, otriaslo to s ním. Všetko čo chcel, bolo vyrozprávať sa. A nemohol o tom povedať svojmu otcovi, nie teraz, keď sa jeden druhému vyhýbali zo strachu pred…niečím…odmietnutím? Čoho sa vlastne bál?

Čo ak by ho otec poslal preč zo strachu, že by mu ešte nejako ublížil, aj keď nechcene? Spomenul si na výraz jeho tváre, keď vstupoval do svojho labu. Bol to pohľad rezignácie, ako keby mu nemohol dať to, čo jeho krstný otec. Ale to bolo smiešne! Všetko bolo teraz také mätúce a aby toho nebolo dosť, tak si teraz jeho krstný otec spolu s profesorom Lupinom mysleli, že to spravil Severus úmyselne. Blbosť!

"Severus Snape je známy tým, že sa rýchlo rozzúri. Vieš to, často si to zažil na jeho hodinách. Neviem si predstaviť, že by bol za zatvorenými dverami milší. Ak už niečo, tak by som veril, že je ešte horší!" prehlásil Sirius a rozhodne si Harryho premeral. Harry si s obavami všimol pohľad, ktorý si tí dvaja vymenili. Nepáčilo sa mu, čo videl. Remus prikývol, dával svoj súhlas na, nech už to bolo čokoľvek, čo Sirius plánoval a potom sa Sirius otočil k Harrymu.

"Nemyslím si, že je to tu pre teba bezpečné. Ako tvoj krstný otec, ťa na základe podloženého strachu o tvoju bezpečnosť môžem dostať spod Snapovej opatery," oznámil mu.

Harry tomu nemohol uveriť. Pokrútil hlavou, poodstúpil od nich. "Nie, to nemôžeš urobiť. Povedal som ti, bola to nehoda. Nemyslel to tak."

Sirius si povzdychol. "Harry už sa aj v minulosti stalo, že nedokážeš odhadnúť, kedy ti niekto ubližuje a kedy nie. Tvrdíš že sa to nikdy nestalo, alebo im veríš, ak ti povedia, že sa to už nestane. Je mi to ľúto, ale nemôžem ťa tu s ním nechať, a už vôbec nie v takom stave mysle v akom momentálne si."

Harry zavrčal. "V akom stave mysle?"

"Keď tu bol profesor Dillard učiteľom, nikdy si nám nepovedal, že ti ublížil. Zistili sme to, až keď Severus Snape preskočil hlavný stôl. Neviem, čo ti chodí hlavou, keď sa takéto niečo deje, ale nech je to čokoľvek, nikdy o tom nikomu nepovieš. Som naozaj prekvapený, že si niečo povedal dnes večer, ale fakt, že stále tvrdíš, že to bola nehoda mi nedáva inú možnosť. Choď sa zbaliť. Ja sa idem porozprávať so Severusom," prehovoril Remus jemne a upokojujúco, ale to, čo Harry cítil malo od pokoja veľmi ďaleko.

Rýchlo sa prešmykol popri Siriusovi, ktorý stál medzi ním a dverami k Severusovi a otvoril ich skôr, ako ho mohol niekto zastaviť.

"Ocko!" zreval a hodil sa mu okolo krku. "Oni ma chcú od teba vziať!"

Harry sa na svojho otca tak zavesil, že mu nevidel do tváre. Keby ale bol videl, určite by sa psychicky zrútil. "Harry," ozval sa potichu a odtiahol sa od neho. "Myslí, že je v tvojom najlepšom záujme, aby si šiel s nimi," povedal váhavo. Vypočul si všetko, čo sa dialo za dverami. Aj keď bol nahnevaný, nemohol poprieť, že hovorili pravdu. Ublížil svojmu synovi.

"Klameš, viem, že si to nemyslíš. Nemôžeš ma prinútiť k tomu, aby som odišiel, nikto z vás nemôže. Teraz som tvoj syn. Povedz im to! Povedz im, že to bola nehoda!" žobronil, chytil otca za ruku a pevno mu ju stláčal.

Severus pokrútil hlavou. "Nie, včera v noci som ti ublížil. Vedel som čo sa dialo, ale vymkol som ťa. Prinútil som ťa prežiť svoje najhoršie nočné mory. To sa nesmie opakovať, Harry," povedal rozhodne a znovu sa od Harryho odlepil. "Bude ti bezo mňa lepšie. Bude ti lepšie s tvojim krstným otcom ako so mnou."

Teraz bol Harry fakt naštvaný! Nemohli len tak rozhodnúť o jeho osude bez toho, aby sa ho vôbec spýtali! To v tom nemal žiadne slovo? A prečo sa mu jeho ocko takto obrátil chrbtom? Naozaj si myslel, že by mu znovu ublížil? Vo svojom hneve Harry Severusa tvrdo odstrčil. "Neverím ti!" zreval a znovu doňho strčil. Severus mu v tom nebránil. "Čo ty vieš? Nebude mi bez teba lepšie! Potrebujem ťa, ty hlupák!" zakričal a znovu ho postrčil.

Severus ho ale chytil za zápästia a pridržal ho. "Možno mi teraz neveríš, ale robím to pre teba," pošepkal mu. Potom sa otočil k Siriusovi a Remusovi. "Zoberte ho so sebou."

Severus pustil jeho zápästia a vzápätí ho niekto chytil za ramená. Bol príliš šokovaný na to, aby sa zmohol na nejaký odpor, keď ho otočili smerom ku dverám. Nechce ma. Už predtým pochyboval o tom, že to s ním Severus vydrží a zjavne mal pravdu. Bol toto len skvelý spôsob ako sa ho zbaviť? Čoskoro sa jeden chlapec a dvaja dospelí ocitli na hradných chodbách v podzemí. Nebude proti tomu bojovať, nie ak ho Severus naozaj nechce. Zvládne to, zvládne.

"Kam pôjdem teraz?" spýtal sa. Z toho, čo povedal Snape sa zdalo, že si ho zoberie Sirius alebo Remus. Sirius sa ale stále skrýval a Harry neveril, že by to Dumbledore povolil.

"Ešte si nie som istý, Harry, ale niečo vymyslíme," snažil sa ho upokojiť Remus. Jeho slová ale mali presne opačný efekt.

"Nie si si istý? Nemôžem zostať s jedným z vás?" spýtal sa zúfalo. Kam ho chcú dať?

"Harry, vieš predsa, že nemôžeš. Ja som stále na úteku. A nebudeš môcť zostať ani s Remusom, je vlkodlak a Ministerstvo to nepovolí. Ale neboj sa, niečo vymyslíme," povedal Sirius s jednou rukou stále okolo jeho pliec.

Harry stuhol. Bál sa budúcnosti. V Tomto momente bol úplne sám, bez rodiny, bez domova. Nemal kam ísť, na koho sa obrátiť. Prial si, aby nebol Siriusovi a Remusovi nič povedal, potom by sa nič z tohto nestalo! ČO to urobil? Zruinoval to jediné, čo mal. A stále sa hneval. Najviac na Siriusa a Remusa, ktorí ho zobrali z domu. Miloval ich, ale cítil zradu.

Nikdy predtým sa necítil tak osamotene. Predtým mal aspoň kde bývať, aj keď to bolo s Dursleyovcami. Nebolo to síce nič moc, ale bolo to niečo. Teraz nemal nič.

"A čo Weasleyovci?" spýtal sa, hroziac sa odpovede.

"Je mi to ľúto, Harry. Viem, ako rád by si s nimi zostal ale nateraz nemajú domov ani oni. Stále Brloh rekonštruujú. Som si istý, že v čase, keď sa skončí škola  už bude hotový, ale stále tu zostáva otázka bezpečnosti. Nemyslím si, že by to bol najlepší nápad," Remus sa mu to snažil podať najjemnejšie ako vedel, ale stále mu to pripadalo ako ľavý hák. Bola to jeho vina, že už nemali domov. Všetci budú kvôli nemu vystavení nebezpečenstvu.

"Choď do klubovne, Harry. Až do letných prázdnin máš kde zostať, tak sa tým teraz netráp. Niečo vymyslíme, aj keby si tu mal zostať po celý rok," povedal Sirius. Harry mal taký divný pocit, že to posledné mal byť vtip, ale jemu to vtipné nepripadalo. Už viac nemal domov. Bol mu v jeden večer násilne odobraný, spolu s jeho šancou na šťastie. Nemyslel si, že bude ešte niekedy šťastný.

……………………………………..

Harry nešiel do klubovne. Namiesto toho sa bezcieľne ponevieral po hradných chodbách. Bol natoľko ponorený do temných myšlienok, že ani nevedel, v ktorej časti hradu sa nachádza. A bolo mu to jedno. Ako mu to mohli urobiť? Jediné čo kedy chcel bola rodina a niekto, kto by mu opätoval lásku. Severus Snape bol ten niekto. Mal ocka, aj keď len nakrátko. Prečo ho nikto nechcel? Bol naozaj taký hrozný, že ho nedokázal nikto vystáť na dlhšie ako zopár mesiacov, než sa im znechutil? Čo je na mne také zlé?

Nohy ho samé zaviedli ku dvojkrídlovým dverám, za ktorými, ako sa zdalo, chodba pokračovala. Dvere sa otvorili skôr ako k nim stihol dôjsť a Harry prekvapene zastal.

"Harry?" spýtal sa hlas kdesi z predu. Mal pocit, akoby nemohol vidieť, nemohol dýchať.

"Deliverance?" zašepkal hlasom plným túžby. Prosím, nenenáviď ma tiež!"

Zrazu ho objali dve ruky, pritiahli k niečiemu telu a vrúcne stlačili. "Harry, čo sa deje, dieťa?" spýtala sa, keď ho upokojujúco pohladkala po hlave.

"On ma nechce!" vykoktal zo seba, lapal po dychu od bolesti, ktorá ho zožierala zvnútra.

"Čo?" Deliverance sa od Harryho trochu odtiahla, aby mu mohla pozrieť do očí. "Čo sa stalo?" spýtala sa, keď videla ako z jeho zakalených očí vyžaruje zúfalstvo.

"Sev-Severus ma už viac nechce. Dajú ma niekomu inému! Neviem, čo mám robiť," snažil sa jej to vysvetliť. "Bože, všetko je to moja vina!"

Deliverance chlapcom potriasla. "Harry, prosím, nedávaš žiaden zmysel. Povedz mi, dieťa. Čo sa dopekla deje? Severus ťa ľúbi! Nikdy by nikomu nedovolil, aby mu ťa vzal!"

Harry pokrútil hlavou. "Nie! Nechápeš to. Myslí si, že mi znovu ublíži…ale posiela ma preč! Prečo by také niečo robil, ak by ma stále chcel? Viem, že by to už viac nespravil, ale on to nechce ani skúsiť! Dovolil môjmu krstnému otcovi a profesorovi Lupinovi aby ma zobrali preč. Povedal im, aby ma zobrali!" zreval hystericky.

"O čom to hovoríš? On ti ublížil? Kedy?" spýtala sa a snažila sa usporiadať si všetko, čo chlapec povedal. Ak jej bratranec tomuto dieťaťu ublížil, tak mu Boh pomáhaj.

"Bola to nehoda!" povedal a zdôraznil slovo "nehoda. Nechcel aby si Severusova sesternica myslela, že mu ublížil. Nikdy by mu neodpustila. Rýchlo vysvetlil okolnosti tej noci, keď na Deliverance zaútočili a následný Severusov príchod domov.

Deliverance zalapala po dychu, keď jej Harry povedal o tom, ako reagoval, keď ho Severus zamkol a kedy mu Severus napokon otvoril. "Nemôžem uveriť, že som mu povedal "ocko"," povedal placho. "Cítil som sa akoby som mal znovu päť rokov a strýko Vernon ma zamykal v prístenku pod schodmi pre nejaký vymyslený dôvod. Viem, že som nespravil nič, čo by si zasluhovalo trest. Môj strýko bola sadista, ktorý sa vyžíval v tom, keď vo mne vzbudzoval strach a bolesť, ale v tom čase som si myslel, že som spravil niečo nenapraviteľné. Včera večer som sa cítil rovnako."

"Zdá sa, ako by si sa v tom momente vrátil v spomienkach a bola to tá prvá vec, čo ti napadla. Jediná osoba, pri ktorej si sa cítil bezpečne bol tvoj otec. Naozaj ma neprekvapuje, že si ho nazval "ockom", bol si vystrašený a zmätený," mudrovala. V podstate to ale dávalo zmysel.

"Ale celá táto situácia je smiešna! Prosím odpusť mi, Harry, ale tvoj Sirius Black a Remus Lupin nemali právo takto ťa od Severusa odviesť. A Severus Snape je sprostý idiot pretože im to dovolil. Verím, že sa snažili spraviť to, čo si mysleli, že je pre teba najlepšie, ale ich zdôvodnenie je od veci," odmlčala sa, vzala Harryho za ruku a pohliadla mu do utrápených očí. "Bolo to takmer nemožné, však?"

Harry si povzdychol a nechal sa vtiahnuť do ďalšieho jemného objatia. Nebol si celkom istý, čo tým myslela, ale aj tak to znelo ako pravda. "Cítil som sa tak sám," povedal smutne a ruky okolo neho si ho k sebe pritiahli.

"Nie si sám, Harry. Nikdy sám," šepla mu do ucha. "Teraz som tu ja, a toto spolu vyriešime, to si pamätaj."

Poslední komentáře
21.02.2008 13:48:16: skvele kapitoli hm bude to dalej pokracovat???
09.02.2008 23:21:34: teda to bylo nádherné ten konec mě dostal chudáček! Isis máš jedny z nejkrásnějších překladů co jsem...
06.02.2008 07:42:30: Užasné jen doufam že nuzústane nakonec sám
06.02.2008 01:08:32: Nakoľko sa blíži koniec skúškového a ja som si ako obvykle nechala všetko na poslednú chvíľu, nemala...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.