...

HP-Tam, kam patrím II

Kapitola štvrtá: Červené oči

Hojky...mrzí ma, že mi to s tou kapčou toľko trvalo, no teraz robím niečo iné a prekladala som popri tom, vždy keď som si našla voľnú chvíľku...druhú časť sa mi snáď podarí preložiť do večera..uvídíme..táto časť je trošku pomalá a nezáživná, zato tá druhá bude oveľa lepšia..a ten koniec..uuuuch..bude asi dobré, ak sa pripravíte na nechutný koniec, ešte horší, ako ten, ktorý mám v poviedke ja..ja za to naozaj nemôžem..neukameňujte ma pleeease..kapču venujem Glorii :D užite si čítanie..pp
Keď sa Harry nasledujúce ráno zobudil, zavzdychal. Stále bol na ošetrovni. Nevedel prísť na to, prečo sa tu neustále budil. Slniečo žiarilo jasnými lúčmi a Harry mal pocit, že mu vybuchne hlava. Netušil, prečo ho vlastne tak bolela, až kým si nespomenul na udalosti predošlého dňa. Vtedy sa mu až príliš jasne vybavila vízia aj bolesť hlavy, ktorá nasledovala. Predpokladal, že mu Severus dal Elixír na spánok bez snov, alebo nejaký iný elixir na spanie.

Harry sa pomaly nadvihol a oprel o vankúš za sebou. Zobral si okuliare z nočného stolíka a položil si ich na nos. Bolo to divné, ale v nemocničnom krídle nikto nebol. "Kde sú všetci?" spýtal sa sám seba. Domyslel si, že Madame Pomfreyová je v svojej kancelárií, ale trochu ho naštvalo, že s ním Severus nezostal. Vôbec netušil, že s ním majster elixírov zostal po väčšinu noci.

Niečo mu vyskočilo naposteľ a on sa hrozne zľakol. Keď sa pozrel na koniec svojej postele, zistil, že ho prišiel navštíviť jeho priateľ.

"Ahoj, Zane," zašepkal a potľapkal posteľ pri svojom boku. Zane sa okamžite preplazil k nemu, kde si ľahol a položil si hlavu do jeho lona.

Čiernovlasý chlapec sa zamýšľal nad tým, kam sa Zane podel. Toto bolo po prvý raz, čo ho videl, odkedy ho poslala McGonagallová späť k Dursleyovcom. Harry psa poškrabal za ušami, čo sa mu Zanemu nadmieru pozdávalo, a znovu sa uvoľnene oprel o vankúše.

Z myšlienok ho vyrušilo otvorenie dverí nemocničného krídla. Keď zistil, že ním prišli Ron s Hermionou, skryl svoje sklamanie nad tým, že to nebol Severus.

"Čaute," povedal a keď sa tvárili neisto, pokynul im, aby prešli k nemu. Boli prekvapení, že tam s ním nebola aj Madame Pomfreyová a nechceli sa dostať do problémov, ak tam nemali čo robiť. Ale pre Harryho boli zopár pravidiel ochotní porušiť.

"Ahoj, kamoš," odvetil Ron. "Si v poriadku? Včera sme ťa tu našli, ale nevieme, čo sa stalo," vysvetlil.

Hermiona si k jeho posteli pritiahla stoličku. Kriticky si ho obzrela a až potom si sadla. "Bola to jazva, však?" spýtala sa.

Harry bol ohromený. "Ako si to vedela?" odvetil na otázku otázkou. "A ako ste zistili, že som tu?"

Ron jednoducho ukázal na psa, ktorý stale spokojne ležal v Harryho lone. "Je to divné, ale on nám ukázal cestu," povedal Ron, užasnuto hľadiac na rotweilera. "Čo je vlastne zač? Zdá sa, že ťa celkom dobre pozná."

Harry sa pri zmienke svojho psa rozžiaril. "Volá sa Zane," povedal im. "Stretol som sa s ním počas letných prázdnin."

"Áno?" chcela vedieť Hermiona. "Kde presne si ho stretol, Harry?" Hermiona si zabehla do vlasov a začala žmoliť jeden neposedný pramienok. Dúfala, že sa Harry rozhovorí a povie im, kde sa posledných niekoľko mesiacov nachádzal. Stále sa zaujímla o jeho zdravie. Pokiaľ vedela, tam vonku bol niekto, kto jej priateľovi ublížil. Ak mu mala pomôcť, potrebovala vedieť kto to bol.

Harry si povzdychol. Vedel, že to len tak ľahko nevzadjú. "S profesorom Snapom sme šli navštíviť jeho sesternicu, Deliverance," odvetil. Nebola to lož, len vynechal tu hlavnú časť.

"Deliverance?" spýtal sa Ron. Keď mu Harry prikývol, pokračoval. "Nedávno som ju stretol. Tak to je ten Zane, o ktorom hovorila," povedal. Deliverance ho požiadala, aby Harrymu nepovedal, že s ním hovorila o Snapovi. A on to mienil dodržať.

"Ty si ju stretol?" spýtal sa Harry prekvapene.

"Hej, je celkom milá. Povedala, že mešká na prechádzku so Zanom. Teraz už viem, o čom to vlastne hovorila. Predtým som nemal ani šajn," povedal s úsmevom.

"Je super," odvetil Harry. "Takže," povedal smerom k Hermione. "Ako si vedela, že som mal problem s jazvou?" spýtal sa opäť.

Hermiona bola rada, že sa konečne vrátili späť k pôvodnej téme. Netušila, kto bola nejaká Deliverance a bola trochu naštvaná, že jej o nej Ron nepovedal skôr. "Bol to len tip, ale pre čo iné by si bol na ošetrovni? Je ešte len druhý deň školy, nemohlo sa ti už niečo stať," dodala.

Harry prikývol. "Bola to moja jazva," povedal a pošúchal si do bleska tvarovanú jazvu na čele, keď si spomenul na tú bolesť. Keď mu došlo, o čom presne tá vízia bola, zachvel sa. "Vie, že je profesor Snape špeh," zašepkal tak potichu, že ho bolo ledva počuť.

"Si si istý?" spýtala sa Hermiona so zjavnými obavami o profesora.

Harry opäť prikývol. "Bojím sa oňho. Sľúbil mi, že už na stretnutia nepôjde, ale čo ak tam aj tak pôjde? Mohli by ho zabiť," zašuškal.

Ron sám seba prekvapil, keď sa snažil svojho priateľa ukľudniť. "Ak ti sľúbil, že sa tam nevráti, tak sa tam nevráti. Ak už nič iné, Snape dodržiava svoje sľuby," povedal, ako na to niekoľkokrát doplatil.

Harryho úsmev bol v porovnaní s jeho zvyčajnými žiarivými akýsi potemnelý. "Dúfam, že máš pravdu, pretože ak na stretnutie pôjde, pôjdem za ním," oznámil im. "Ak budem musieť, dovlečiem ho naspäť."

Hermiona sa na Harryho znepokojene zahľadela. "Naozaj by za ním šiel? To je prvý krôčik do hrobu, Harry," pomyslela si s obavami. Možno prišiel čas, na malý rozhovor s profesorom Snapom osobne, aby sa presvedčila o tom, že Harry nevyvedie nejakú hlúposť. Mal tendenciu hrnúť sa do situácií hlavou napred bez toho, aby ju predtým použil.

"Neurob nič hlúpe, Harry," pokárala ho.

"Nespravím," sľúbil jej, ale bolo úplne zjavné, že ju nepresvedčil.

Napriek tomu, že sa už Harry cítil lepšie a následky migrény už pominuli, dal mu Dumbledore po zvyšok dňa voľno. A tak teraz ležal v posteli a žmolil v ruke okraj prikrývky, želajúc si čokoľvek, čo by ho aspoň na chvíľu rozptýlilo. Hermiona mu síce priniesla nejaké knihy, ale boli to učebnice, na ktoré momentálne nemal vôbec náladu. Prial si, aby mu Ron doniesol Metlobal v priebehu vekov, alebo niečo iné aspoň trochu zaujímavé.

Jeho listovanie Históriou Rokfortu prerušila Madame Pomfreyová, ktorá nástojila na kontrole.

"No, zdá sa, že je ti už oveľa lepšie," oznámila. "Bolí ťa niečo?" spýtala sa a priložila mu trochu studenú ruku na čelo.

"Nie," odvetil a dúfal, že ho už konečne prepustí.

"Predpokladám teda, že už môžeš ísť. Nemá žiaden zmysel, aby si tu zostával, keď ti nič nie je," povedala a Harry takmer vyskočil od radosti. "Ale nesmieš sa zaťažovať, žiadne prechádzky po hrade. Mohol by si ísť na hodinu," navrhla, čím dala Harrymu jasne najavo, že práve toto od neho chcela.

"Ak vám to nevadí, asi si pôjdem len ľahnúť do postele," povedal a rýchlo sa z nemocničného krídla vyparil, kým ho stihla donútiť, aby šiel na hodiny.

Hodiny sa takmer skončili, takže nemalo žiadny zmysel ísť na vyučovanie, keď už z neho väčšinu vymeškal. Rozhodol sa, že napokon naozaj zamieri do postele, keď už pre nič iné, tak aby nenaštval Pomfreyovú. Bolo by blbé, ak by ho niekto nachytal prechádzať sa po chodbách, keď jej povedal, že si pôjdeľahnúť. Čo mu náhle neznelo ako ten najhorší nápad. Bol naozaj unavený, veď aj mal prečo.

Dostal sa do klubovne a hodil sa do kresla, príliš unavený na to, aby vyšiel hore po schodoch do spálne. Všetko to chodenie si vybralo svoju daň. Nevedel, či by ho to malo alebo nemalo znepokojovať. Nepremýšľanie mu v tomto momente pripadalo ako skvelý nápad a tak sa o to pokúsil. Pred ním si veselo planul ohník a Harry bol vďačný za teplo, ktoré z neho vyžarovalo. Vonku mohlo byť teplo, ale v hrade bola hrozná zima, teda aspoň jemu.

Už driemal a vôbec ho netrápilo, že je ešte stale rozvalený v kresle, keď za sebou počul tichý zvuk. Predpokladal, že je to jeden z jeho spolužiakov a tak to ignoroval a driemal ďalej. Vzápätí ale pocítil, ako sa kreslo po jeho boku pod niečou váhou ohlo a otvoril oči.

"Smrkáč?" spýtal sa psa v šoku. "Čo tu robíš?" Už bol úplne prebudený a pokúsil sa posadiť, no to sa mu nepodarilo. Bol úplne vyčerpaný a opäť sa zvalil do kresla.

Obrovský čierny pes sa okamžite zmenil späť na Siriusa, napriek všetkým rizikám, a pozoroval Harryho s rastúcim znepokojením.

"Si v poriadku?" spýtal sa napodobňujúc Madam Pomfreyovú, keď mu položil ruku na čelo. "Nevyzeráš najlepšie."

Harry pokrčil plecami. "Mal som víziu," povedal, akoby to malo vysvetliť všetko. "Ale čo tu robíš?" opýtal sa oäť.

Siriusove obavy nezmizli ale rozhodol sa nachvíľu odsunúť Harryho vyčerpanie bokom. "Profesor Dumbledore so mnou potreboval o niečom hovoriť, o niečom, do čoho ťa nič nie je," dodal, keď si všimol Harryho zaujatý pohľad.

Nikto mi už nič nepovie," zmrmlal, ale Sirius to ignoroval.

"Tiež mi povedal, že si, alebo si bol, na ošetrovni. Teraz k tým víziám, mávaš ich často?" spýtal sa. Vďaka Dumbledorovi vedel, že ich máva, ale neuvedomil si, aké boli vyčerpávajúce.

Harry sa pohodlnejšie usadil ešte predtým než odpovedal si vzal jeden z vankúšov a zasunul si ho za hlavu. Sirius ho pobavene sledoval, až kým si nevšimol, že sa chlapec chveje. Toto miesto preňho vždy bolo príliš studené a vlhké a pre Harryho zjavne tiež. Z vedľajšieho gauča vzal prikrývku a prehodil ju cez Harryho. "Lepšie?" spýtal sa.

"Áno, vďaka," odvetil.

"Takže už odpovieš na moju otázku?" chcel vedieť, zatiaľčo sa snažil odolať túžbe a obaliť ho do deky.

"Áno, boože, si netrpezlivý," robil si z neho srandu Harry. "Mávam ich len keď je Voldemort náramne vytočený, alebo niečo podobné," oznámil.

Sirius si povzdychol a rukou prebehol cez Harryho rozstrapatené vlasy. "Mrzí ma, že musíš prežívať tie…veci," povedal, keďže nevedel, ako inak to nazvať. Zdalo sa, že sa Harrymu stávalo všetko zlé. Cítiac, že by mal zmeniť tému, vytiahol Sirius balíček z vrecka. "Viem, že je neskoro, ale na tvoje narodeniny som nenašiel žiadnu sovu. Takže, tu máš," povedal a podal farebne zabalený balíček Harrymu.

Harry prešiel po balíčku rukou. V celom tom zmätku jeho prázdnin úplne zabudol na svoje narodeniny. Ron a Hermiona museli jeho darčeky poslať Dursleyovcom, keďže k nemu sa nemohla dostať žiadna sova. Mohol len predpokladať, že Dursleyovci jeho darčeky zničili, keďže by nič "nenormálne" v svojom dome nevystáli. "Hlupáci," pomyslel si.

Čiernovlasý tínedžer rýchlo z krabičky odtrhol farebný papier, čo Siriusa nesmierne pobavilo. "Dúfam, že sa ti bude páčiť," povedal.

Harry sa usmial. Určite sa mu bude páčiť čokoľvek, čo mu Sirius dal, keďže sa nad jeho darčekom určite zamyslel. Dursleyovci vždy hovorili, že išlo o nápad. Teda nie, ak sa to týkalo ich. Oni jednoducho schmatli tú prvú vec, ktorú nepotrebovali a hodili mu ju. To bol jeho darček k narodeninám. Blbci.

Z krabičky vytiahol štvorcové zrkadielko a spýtavo na Siriusa pozrel. "Zrkadlo?" spýtal sa, keďže chcel vedieť, na čo by mu malo byť.

"Je to zrkadlo dvoch smerov, Harry. Stačí ak povieš moje meno a objavíš sa v tom mojom. Potom budem ja môcť hovoriť v tom tvojom," vysvetlil rýchlo. "Páči sa ti?"

Harryho darček hrozne potešil. Teraz mohol hovoriť so Siriusom kedykoľvek chcel. Už sa oňho viac nemusel báť. "Áno, Sirius. Je úplne skvelý, ďakujem!" povedal a zboku Siriusa objal, keďže ešte stale ležal v kresle a krstný otec sedel vedľa neho.

Sirius sa usmial. "Som rád, že sa ti zapáčilo," povedal ešte viac nadšene potom, čo ho Harry objal. Niekedy mal o Harryho obavy, hlavne keď sa ho snažil niekto dotknúť. Vo viacerých situáciách si všimol, že chlapec dotyk buď striasol, alebo sa mu vyhol. Domyslel si, že to malo veľa spoločného s jeho príbuznými, čo ho hrozne štvalo. Keby si ho len mohol vtedy zobrať k sebe. Keby len nestratil Pettigrewa. Harry by mohol zostať s ním. Nie všetky veci skončili tak, ako si ich vysníval.

Harry sa znovu zavrtel. Jednoducho sa nevedel uvoľniť. "Poď do postele, Harry. Je vidieť, že si unavený," povedal Sirius.

Harry prikývol, no nepohol sa. Sirius sa zasmial. "Potrebuješ pomôcť?" spýtal sa, keď videl, že Harry nemá v úmysle niekam ísť.

Chlapec pokrčil plecami, ale vystrel ruky pred seba aby Siriusovi umožnil pomôcť mu. Keď ho Sirius takto uvidel, spomenul si na omnoho mladšieho Harryho v rovnakej pozícii, keď chcel, aby ho si ho vzal do náručia. Bolelo ho, koľko času v Harryho živote stratil. Namiesto toho, aby ho zdvihol z gauča si ho Sirius pritiahol do náručia a znovu ho objal. Harry najprv stuhol, no potom sa uvoľnil, teda kým ho nezačal Sirius hladiť po chrbte. Nevedel totiž, že tam Harry mal stale niekoľko nepekných ešte nevyliečených rán. Harry sa to snažil ignorovať a z objatia sa nenásilne vymanil.

"Prepáč, len som sa zamyslel a spomenul si na staré časy," vysvetlil mu zahanbene Sirius.

Harry sa usmial. "To je v poriadku," povedal a s pomocou svojho krstného otca sa dovliekol do postele. Sirius ho tuho zakryl prikrývkami a povedal mu, že to nemohol urobiť od čias, keď bol ešte bábätko. Harry sa opäť usmial.

"Vieš, ešte tu chvíľku budem, kvôli Dumbledorovi a tak. Takže ak ma budeš potrebovať, použi zrkadlo a ja hneď prídem," povedal a ukázal na spomenuté zrkadlo, ktoré položil na Harryho nočný stolík.

"Dobre," odvetil Harry. "Teraz by si ale mal už radšej ísť. Ostatní sa tu čoskoro ukážu," povedal a uvedomil si, že zmeškal večeru. Veľmi mu to nevadilo, lebo dnes nebol hladný, vlastne už dlhšie.

"Dobre, chlapče. Uvidíme sa," povedal Sirius, zmenil sa na veľkého čierneho psa a zmizol v tieňoch izby.

*************

Severus v ten deň Harryho vôbec nevidel, čo ho trochu znepokojilo. V podstate s ním v nemocničnom krídle zostal celú noc, ale nadránom musel odísť aby sa mohol pripraviť na hodiny. Profesor Dumbledore ho informoval, že jeho ratolesti bolo dovolené opustiť nemocničné krídlo a oddychovať. Mal trochu obavy, keď, ako mu oznámili jeho kolegovia, sa Harry neukázal na ani jednej hodine. Ale stále, celý deň chlapca nevidel a túžba ísť za ním ho začala vyrušovať od práce. Poslednú hodinu známkoval šiestacke eseje a oznámkoval možno dve.

"Je takmer polnoc," pomyslel si. "Študenti už budú spať a nikto sa nikdy nedozvie, že som tam bol," zdôvodnil si a pobral sa do chrabromilskej veže.

Keď vstúpil, klubovňa bola úplne opustená, tak ako to malo byť. Nenápadne vyšiel po schodoch ku chlapčenským spálňam. Na dvere, ako aj na seba umiestnil utišujúce kúzlo a vstúpil do miestnosti. Okamžite prešiel k harryho posteli a odhrnul závesy. Podvedome si uľavene oddyýchol, keď v posteli uvidel tvrdo spiaceho chlapca. Nechcel si to pripustiť, ale bol by najradšej, ak by mohol Harry zostať s ním v podzemí. Cítil by sa oveľa lepšie, keby vedel, kde je. Ale vedel, že by Harry s takým niečím nikdy nesúhlasil.

Ako ho Severus pozoroval, Harry sa otočil na bok a vsunul si ruku pod vankúš. Chlapec si vzdychol a znovu sa ponoril do sna. Ako sa pohol, do tváre sa mu dostal neposedný prameň vlasov. Severus ho bez rozmýšľania odsunul s Harryho tváre za ucho a chvíľu nechal ruku na jeho mierumilovnej tvári. Profesor bol prekvapený, keď sa k ruke Harry nahol, akoby ju hľadal. Postavil sa a ešte niekoľko minút chlapca pozoroval, než sa konečne rozhodol odísť.

Ale ako prešiel ku dverám, cítil sa, akoby ho niekto pozoroval. Keď sa otočil, videl, že naňho cez stále odhrnuté závesy hľadí Harry. Severus podvedome o krok ustúpil: tie oči neboli zelené, ale červené. Chlapec na posteli sa posadil a stále naňho divne zízal.

"Harry?" spýtal sa a opatrne o krok pristúpil.

Chlapec naňho stále len zízal, čo Severusa začínalo strašiť, keď napokon prehovoril. "Zradil si ma, Severus," zachrčal hlasom, ktorý mu nepatril.

Severusa vyrušilo šuchotanie perín, ako sa ostatní obyatelia izby začali prebúdzať. Ron odhrnul svoje závesy a pri jednom pohľade na Harryho spadol z postele. Červenovlasž chlapec sa začal po zemi premiestňovať čo najďalej od neho, čím nevedomky zamieril k Severusovi. Divo sa obzeral po miestnosti. Severus chlapca schmatol za lem trička a postavil ho. "Vypadni odtiaľto, Weasley," prikázal mu. "A zober so sebou aj svojich priateľov," dodal.

Ronovi to nebolo treba povedať dvakrát. "Chalani, vstávajte!" zakričal nečakane, na čo sa Severus mykol. Týmto Ron nanešťastie prilákal aj pozornosť posadnutého Harryho.

Harry sa pomaly zošuchol z postele a zamieril smerom k Ronovi a ostatným študentom v izbe, ktorí sa zobudili, keďna nich Ron zakričal. Seamus schmatol Deana za zápästie a odtiahol ho z cesty. Neville sa divne zmietal v posteli, keďže sa kvôli obrovskému strachu nedokázal pohnúť.

"Ich z toho vynechaj!" zreval Severus hnevlivo na "Harryho".

"Bojuj s tým, Harry!" zakričal Ron, čím ho opäť prinútil pozrieť sa naňho. Severus sa snažil zakročiť, ale Harry zdvihol ruku a Severus vletel do náručia betónovej steny.

"Preboha," zašepkal Ron a snažil sa presunúť sa k dverám, zatiaľčo ukazoval svojim priateľom, aby ho nasledovali. Ale zdalo sa, akoby sa s "Harrym" niečo dialo a ten sa nečakane zohol a chytil sa za hlavu.

"Nie!" zreval Harry a tak rýchlo ako to celé začalo, tak rýchlo sa to skončilo. Harry sa znovu vystrel a pozrel na nimi zelenými očami. Venoval im všetkým ospravedlňujúci pohľad, ktorý sa miešal so strachom a vrhol sa k profesorovi Snapovi. Kľakol si k nemu a položil mu ruku na hrdlo, aby zistil, či má puls. Keď ho našiel, uľavene si vydýchol a zviezol sa k nemu.

"Pane?" spýtal sa, keď ním potriasol. "Ste v poriadku?"

Keďže neprichádzala žiadna odpoveď, premohli ho obavy a on si ponoril tvár do dlaní. Bol zmätený, vystrašený a trochu ho bolela hlava. Jeho jazva ho pálila, ale čo ho trápilo bol ten hrozný strach. Voldemort sa znovu zmocnil jeho tela, ibaže tentokrát sa zmocnil všetkého. Cez bolesť ledva premýšľal, ale keď videl, ako jeho opatrovník letel oproti stene, všetko sa náhle zmenilo. V tom momente si Harry uvedomil, že musí bojovať, tvrdo. Čo bolo ale divné, bolo to, že Voldemorta odohnali jeho myšlienky na…no nevedel, ako to nazvať, niečo viac ako priateľsvto, ale nie láska.

Harry si všimol, že sa okolo neho zhŕčili jeho priatelia a spýtavo na nich pozrel. "Ste v poriadku?" opýtal sa.

Ron prikývol, ale ostatní sa naňho z odstupom dívali. "A ty?" spýtal sa Ron, keď si uvedomil, že jeho najlepšieho priateľa práve posadol Voldemort.

"Bolo mi aj lepšie," zašepkal Harry. Bol nešťastný z toho, že dovolil, aby sa to stalo. Ako sa to stalo? Nikdy predtým nič podobné nezažil. Potreboval hovoriť s Dumbledorom. "Pomôžte mi s ním, dobre?" poprosil ich Harry s pohľadom upretým na Profesora Snapa.

"Čo tu vlastne robil?" spýtal sa Neville.

Harry a Ron sa na seba pozreli a dospeli k rozhodnutiu. "Ktovie," odvetil Nevillovi Ron. "Možno vedel, že sa Harrymu niečo stalo?" povedal a dúfal, že tomu ostatní uveria. Našťastie uverili.

"Asi máš pravdu," povedal Neville.

Harry našiel svoj prútik a uvalil na profesora levitačné kúzlo. "Musíme ho dostať do nemocničného krídla," povedal. "Poďme."

Štyria chlapci ho nasledovali, ak už z ničoho iného tak z morbídnej zvedavosti nad tým, čo sa práve odohralo v ich spálni. Na polceste Harry Rona požiadal, aby zašiel po riaditeľa, čo Ron s radosťou urobil. Konečne sa dostali na ošetrovňu a Harry profesora Snapa položil na najbližšiu posteľ. "Madam Pomfreyová?" zvolal. O niekoľko sekúnd neskôr vystúpila Poppy zo zadnej miestnosti, kde boli nemocničné zásoby a ponáhľala sa smerom k nim.

"Čo sa stalo?" spýtala sa hneď ako si všimla Snapa.

Harry zistil, že o tom, čo sa práve stalo nemôže, či lepšie nechce hovoriť. Bolo to príliš komplikované. "Och, práve ma posadol Voldemort, ktorý poslal Snapa oproti stene len tým, že zdvihol ruku," povedal si v duchu. Namiesto toho povedal, "Narazil do steny."

Pofreyovej takéto vysvetlenie zjavne nestačilo. Našťasite, alebo možno nie až tak šťastne, v tom momente vošli na oštrovňu Profesor Dumbledore s Ronom. Z pohľadu na Dumbledorovej tvári bolo jasné, že mu Ron povedal, čo sa stalo. Vyzeral nesmierne vyčerpane a Harrymu sa zdalo, že v jeho očiach zazrel obavy.

Dumbledore a Madam Pomfreyová sa chvíľu rozprávali za zatiahnutými závesmi, kde ležal Profesor Snape. Keď sa Dumbledore vrátil, okamžite odtiahol Harryho stranou.

"Si v poriadku?" spýtal sa a chlácholivo mu priložil ruku na plece.

Harry pokrčil plecami, cítil sa lepšie až na tú neustálu bolesť v jazve. "Je mi dobre," odvetil.

Dumbledore nevyzeral veľmi presvedčene. "Možno by ťa mala Poppy tiež skontrolovať," navrhol. Harry chcel protestovať, ale z výrazu v profesorových očí mu bolo jasné, že to nemá zmysel.

"Dobre," podvolil sa nakoniec. "Ako je profesorovi Snapovi?" spýtal sa s obavami.

"Bude v poriadku, Harry. Má len malý otras mozgu," oznámil mu a viedol ho k druhej posteli. "Pán Longbottom, pán Finnigan a pán Thomas, mohli by ste zamieriť späť do svojich postelí? Nie je sa čoho obávať, všetko máme pod kontrolou," povedal a presvedčivo na nich pozrel. Traja tínedžeri nevyzerali príliš presvedčene, ale aj tak odišli. Ron pristúpil k Harryho posteli, ktorá bola hneď vedľa Snapovej.

"Ako sa cítiš?" spýtal sa. "V celom svojom živote som sa tak nebál," zašepkal. "Ako to urobil?" spýtal sa Ron, mysliac na Voldemorta.

Harry vyzeral trochu neisto. "Nie som si istý. Ale musí to mať niečo spoločné s mojou jazvou. Vždy to tak je," povedal neprítomne. "Nenávidím to," povedal a pošúchal si bolestivú jazvu, akoby sa snažil dostať ju odtiaľ.

Ron schytil priateľovu ruku a odtiahol ju. "Prestaň," pokáral ho. "Ničomu to nepomôže."

Harry si vzdychol. Chcel už mať od Voldemorta pokoj. Tento nový vývoj vecí medzi nimi bol nečakaný a vystrašil ho. Bol úplne zdesený. Ktovie, čo by sa stalo s jeho priateľmi, ak by nezískal späť kontrolu nad svojím telom..s jeho opatrovníkom. Odmietol dovoliť tej beštii, aby ubližovala jeho priateľom alebo jeho "rodine". Siriusa už do svojej rodiny počítal a zdalo sa, že Severus Snape od toho nemá veľmi ďaleko.

Keď sa medzery medzi Harryho zívnutiami začali skracovať, poslali Rona späť do spálne, aby si mohli obaja chlapci oddýchnuť. Ešte stále bolo dosť skoro, okolo päť hodín ráno a obaja museli ísť na zajtrajšie, resp. dnešné hodiny.

Harry pozoroval, ako riaditeľ spolu s Ronom opustili nemocničné krídlo. Vedel, že si Dumbledore pohovorí s jeho spolubývajúcimi o tom, aby o dnešnom incidente mlčali. Bolo dôležité, aby sa o tom nikto nedozvedel. Ak by sa ľudia dozvedeli, že ho Voldemort posadol tak ľahko, nastal by zmätok. Predstavoval si, akoby ho vyhodili z čarodejníckeho sveta a všetci by ho nenávideli. Už len pri myšlienke na vyhostenie z jediného miesta, kde sa kedy cítil doma sa striasol. Harry sa opatrne otočil a upadol do nepokojného spánku.

Nasledujúce ráno sa zobudil s hroznou migrénou. Trhane sa posadil a pošúchal si temeno hlavy zamýšľajúc sa nad tým, kde sa udrel. Potom si spomenul na udalosti predošlej noci a vysdkočil z postele s úmyslom nájsť chlapca čo najskôr. Preto bol prekvapený, keď zistil, že leží na vedľaješej postele a pobavene ho sleduje.

"Harry?" spýtal sa, keďže jeho posledná spomienka bola na to, ako ten šialený "muž" posadol telo jeho dieťaťa. Rozhodol sa, že nezaoberať sa v tomto momente jeho potrebou volať Harryho svojím dieťaťom. Bude s tým musieť prestať.

"Som to ja," odvetil tínedžer a sklopil pohľad k svojim perinám. "Naozaj ma mrzí to, čo sa stalo včera v noci. Netušil som, že je niečoho takého schopný," zašepkal.

"Áno, ten bastard je plný prekvapení," povedal Severus. Profesor elixírov vedel, že nastal čas naučiť Harryho oklumenciu, ale nechcel mu pridávať ešte viacstarostí. Povie mu o tom neskôr, keď bude chlapec viac uvoľnený. "Je takmer čas na raňajky, si pripravený stretnúť sa so svojimi priateľmi, alebo chceš ešte jeden deň voľna?" spýtal sa profesor vážnym hlasom.

Harry bol tak trochu prekvapený, že by mu Snape dal ešte jeden deň voľna, ale nedal to najavo. "Nie, myslím, že pôjdem radšej na vyučovanie," povedal, keďže by sa radšej vyhol myšlienkam na Voldemorta. A okrem toho, pomyslel si, že ak sa bude venovať škole a iným veciam, nebude ho ten bastard, ako ho Snape nazval, schopný znovu posadnúť.

"Veľmi dobre," odvetil Snape. "Uvidíme sa teda na Elixíroch."

Harry prikývol a vykĺzol z postele. "Dovidenia, profesor," povedal a vyšiel z ošetrovne.

Neskôr v ten deň sa Harry dovliekol do podzemia. Keďže toho predošlú noc veľa nenaspal, bol nenormálne unavený a bol viac než pripravený pre svoju posteľ vo vzdialenej veži. Bol čas na hodinu elixírov a on zistil, že je nervózny a obáva sa spôsobu, akým s ním bude Severus zaobchádzať. Nebol si istý, či bude predvádzať tu šarádu, ako tomu bolo doteraz, keďže už Voldemort vedel o jeho malom tajomstve. Ale čo ak o tom ešte študenti nevedeli? Rozhodol sa, že na to nebude myslieť a pokračoval smerom k triede. Ron a Hermiona už boli usadení za ich stolom. Harry sa rýchlo posadil za nich, čo skončilo tým, že bol v dvojici s Nevillom. To nebolo až tak zlé, ak si odmyslel fakt, že Neville bol v Elixíroch beznádejný prípad.

"Ahoj, Harry. Ako sa máš?" spýtal sa Neville znepokojene. Harry si pomyslel, že sa strachuje kvôli predošlej noci.

"Som v poriadku, Neville. Ďakujem za opýtanie," povedal, ale chrabromilčan naňho stále nenápadne pokukoval, čím Harryho znervóznil. Harry netušil, že Neville vedel o jeho tajomstve. Že Neville počúval, keď sa Ron a Hermiona rozprávali o jeho zraneniach.

O niekoľko minút neskôr sa profesor Snape ako zvyčajne vrútil do triedy. "Otvorte si knihy na strane 354," prikázal a mávol prútikom smerom k tabuli. Na jej povrchu sa okamžite objavili inštrukcie pre dnešný elixír. Po Snapových zvyčajných degradujúcich narážkach na chrabromilčanov im vystvetlil riziká tohto elixíru. Ak bol pripravený správne, jeho následky pri dotyku s kožou sú zdraviu nebezpečné.

"Naozaj pochybujem o tom, že sa niekomu z vás podarí pripraviť elixír do tej miery, že bude zhodný s popisom v knihe, takže nebezpečenstvo stiahnutia kože z vášho tela je minimálne," povedal nepríjemným tónom, pri ktorom sa Harry mykol. Pri svojom príhovore stál muž tesne priňom.

"Dajte sa do práce," vyprskol a prešiel dopredu triedy, úplne ignorujúc Harryho.

No, to zodpovedalo jeho otázku, ako sa k nemu bude profesor počas hodín správať. Jeho špehovanie sa zjavne ešte neprevalilo. Harry si zhlboka vzdychol a snažil sa koncentrovať na elixír pred sebou a držať svoje zmätené myšlienky na uzde..

Asi v polke hodiny si Harry uvedomil, že spolu s Nevillom niekde elixír pokatili. Namiesto riedkej sivozelenej farby bol ich elixír fialový. To nemohlo byť správne. Elixír bublal a syčal a iba pri pohľade naň muselo byť každému jasné, že s ním nebolo niečo v poriadku. Harry zistil, že sa obáva toho, čo im povie profesor Snape, keď zistí, že elixír pokazili. Keď pozrel na lavicu pred sebou, všimol si, že elixír jeho priateľov je bezchybný. Ale to nebola žiadna novinka, keďže robila väčšinu práce Hermiona.

Harry sa porazenecky zosunul na stoličku a všimol si, že Neville urobil to isté, až na to, že mal v tvári oveľa vystrašenejší výraz. Bolo im úplne jasné, že im Snape uloží trest.

O chvíľku neskôr sa Snape pohol smerom ku chrabromilčanom, kde tu strhával body a udeľoval tresty. Keď sa konečne dostal k Harrymu s Nevillom bolestne si povzdychol. "Prečítali ste si vôbec inštrukcie?" spýtal sa a ukázal na tabuľu. "To je to naozaj až také nepochopiteľné," zasyčal. "Ako hlboko môžete ešte klesnúť? Možno vám trest vyplnený prípravou tohto elixíru osvieži spomienky," vyprskol a odkráčal preč.

Harry vedel, že si nemal jeho poznámky brať osobne, ale roky rovnakého prístupu mu v tom bránili.

Znovu sa zviezol na stoličku a takmer nepostrehol tú najviec výbušnú prísadu pristáť v ich kotlíku. Bublanie sa zmenilo na syčanie a vretie a jedovaté látky začínali pretekať cez okraj smerom k Harrymu a Nevillovi. Harry okamžite tasil prútik a zakričal štítové kúzlo, ktoré nasmeroval smerom ku kotlíku a odtiahol druhého chlapca preč od nebezpečných výparov. Snape sa k nim vrhol v celej svojej vytočenej paráde a Harry sa v celom svojom živote necítil horšie ako práve teraz. Teda až dovtedy, kým kotlík nevybuchol.

Žádné komentáře
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.