...

HP-Tam, kam patrím II

Kapitola štrnásta: Únos

HA! konečne. Fakt ma mrzí tá tušímí dvoj-troj týždenná pauza, no v škole toho mám fakt veľa...tentokrát sa ale pokúsim pridať ďalšiu kapču oveľa skôr..mno..venovanie: všektým, ktorí tu čakali na novú kapču, veď je to pre vás, komu inému to venovať? :D Aby sme boli na jasnom: tento preklad nie je čisto môj, pomáhala mi pri ňom Miss, má tam jeden riadok niekde :D tak jej zaňho poďakujte. Dúfam, že si užijete tie opisy, ktoré mi dnes liezli na mozog :D tak pekné čítanie..lúči sa s vami: iisis
PS:dnes stiahnem z pravého rohu anketku a dám tam rovnakú no vynulovanú :D tak nezabudnite hlásnuť: na vysvetlenie: Aj strach ma už opustil je jednorázovka k poviedke, ktorú prekladám Mission a vysvetľuje niečo z minulosti. Je dosť smutná...

“Vstaň!” Harry bol stále tak šokovaný špičkou prútika, ktorá sa mu zarývala do chrbta, že spočiatku nereagoval. Muž ho surovo postrčil a on spadol tvárou na zem. Vtedy sa konečne spamätal a rýchlo sa pretočil. Vonku bola tma ako v rohu, mesiac skrytý za mohutnými mračnami. Harry zistil, že muža, ktorý sa nad ním skláňal nedokázal vôbec rozoznať.

Vyskočil na nohy a škúlil do tmy, no nevidel nič viac ako len hrubé obrysy. Mužov hlas bol zhrubnutý, takže ho nešlo rozoznať ani podľa toho. Všetko čo vedel bolo, že postava bola mužská. Naslepo schmatol svoj prútik, no zamumlané “accio prútik” mu ho vytrhlo z ruky a on bol bezbranný.

“Čo chcete?” spýtal sa roztrasene.

“Čoskoro sa presne dozviete, čo chcem, pán Potter.” Vtedy Harry vedel, komu ten hlas patril, hneval sa sám na seba, že ho nespoznal už skôr a zároveň mu po chrbte prebehli zimomriavky.

 “Toto ti neprejde, Dillard!” vyprskol a napriek tomu, že vedel, že mu to nepomôže sa rozbehol smerom k hradu. Bol tak blízko! Ale tak bezmocný ako momentálne bol nemal šancu. Čoskoro ho dobehlo kúzlo a on sa ocitol tvárou dolu na studenej zemi. Chcelo sa mu kričať! Ako mohol byť tak nepozorný? Mal vedieť, že si poňho Dillard príde, bol príliš šialený na to, aby neprišiel. Harry netušil, čo proti nemu Dillard mal, ale mal pocit, že sa to dnes v noci dozvie.

Keď sa k nemu v nasledujúcej chvíli bývalý profesor sklonil a diabosky sa naňho uškrnul, Harry nemohol robiť vôbec nič. “Naozaj si si myslel, že ťa nechám ujsť?” vyprskol a oči mu stvrdli. “Toto oľutuješ, Potter. A za každý pokus o útek tvrdo zaplatíš!” Harry sa zúfalo striasol. Ako sa z tohto dostane? “Teraz za sebou niečo necháme, chlapče. Uvidíme, ako dlho im bude trvať kým prídu na to, že tam nie si.” Stiahol z Harryho jeho habit. Bez neho Harry cítil ako sa mu zima zarýva pod kožu a sneh mu zvlhčoval nohavice.

Harry si nedovidel ani na špičku nosa. Dillard mu zvieral zápästia a on by rád vedel, čo má za lubom. Zistil to hneď, ako mu ich začal muž zväzovať. Ak by mohol, bol by vykríkol. To bolelo! O niečo neskôr ho Dillard odčaroval a postavil na nohy. “Pusti ma!” zreval a začal sa vzpierať. “S tebou ja nikam nejdem!” Svoje slová však oľutoval hneď ako z neho vyšli. Dillard ho silno udrel a on sa opäť ocitol na zemi. Jeho odvaha sa akoby vyparila. Ešte sa snažil postaviť, no zosunul sa späť na zem. Tá facka naozaj bolela. Teenager cítil ako mu opúcha líce.

Dillard ho schmatol, nie veľmi jemne vytiahol na nohy a nútil ho kráčať k Zakázanému lesu. Harry si nebol vedomý toho, čo sa deje, inak by sa bol určite bránil. Akoby z diaľky pozoroval, ako muž odhodil jeho habit pri jazere a hĺbal nad tým, prečo asi. Zabudol na to, že to už vedel. Keď prechádzali okolo Hagridovej chalupy, dvere sa nečakane otvorili a objavil sa v nich sám poloobor. Harry zrazu precitol a naplnil ho pocit nádeje. Hagrid!

“Hag…” Dillard mu na ústa pricapol ruku a pritlačil ho k jednému zo stromov naokolo.

“Kto je tam?” počul ako sa Hagrid pýtal do tmy. Harry sa snažil zbaviť sa ruky, no Dillardove nasledujúceho slova ho účinne utíšili.

“Prilákaj jeho pozornosť, Potter a zabijem ho.” Zašepkal zlomyselne a ešte ním na výstrahu zatriasol. Harry sa poddal. Nedovolí aby Hagrid zomrel a to len kvôli nemu! Po lícach sa mu skotúľalo niekoľko mĺkvych sĺz. Hagrid niečo zamumlal Tesákovi a obaja sa vrátili do jeho chalupy. Harry bol sám.

Dillard ho znovu schmatol a postrčil. O niečo neskôr si uvedomil ako potichu kráča tmavým lesom a snaží sa uniknúť Dillardovej pozornosti. Vedel, že v túto noc z toho nevyviazne bez zranení, ale dúfal, že sa tomu čo najviac vyhne. Keď vstúpili do lesa, Harryho nádej klesla na bod mrazu. Domyslel si, že ho bývalý učiteľ vedie za ochranné bariéry hradu. Ak ich naozaj prekročí jeho šanca na únik sa stane minulosťou. Kým je ešte na pozemkoch školy má akú takú nádej. Ale všimol si už niekto, že nie je v hrade? Vážne začínal ľutovať svojho odchodu z Remusovho kabinetu. Všimnite si, že tam už nie som, prosíím! Pomyslel si zúfalo.

Napriek svojej vnútornej debate si všimol, že ho Dillard vedie len po obvode lesa a nemieri priamo doň. “Kam ideme?” odvážil sa opýtať. Pri pohľade, ktorý mu bol odpoveďou sa skrčil.

Zvedavo sledoval, ako Dillard pokrčil plecami. “Prečo mu to nepovedať?” zamumlal si popod nos. “Keď sa dostaneme za obranné bariéry a budem sa môcť premiestniť, zoberiem ťa do Skrútenej veže.”

Harry sa zamračil. “Čo je Skrútená veža?” spýtal sa.

“Do toho ťa nič. Nepotrebuješ to vedieť a môžeš byť rád, že som ti povedal to, čo som povedal. Sprostý idiot,” zasyčal a Harry si múdro zavrel ústa.

Čím ďalej tým viac sa vzďalovali od hradu. Dillard kráčal hneď za Harrym. Kedykoľvek Harry spomalil, Dillard mu zapichol prútik do chrbta a prinútil ho kráčať rýchlejšie. Bol si istý tým, že bude mať z toho prútika modriny. Už boli len neďaleko od hraníc a Harry sa snažil ich príchod čo najviac oddialiť, keď sa začalo z lesa ozývať akési divné zavýjanie. Zapraskal konár. Harry okamžite zastal a mykol sa, keď doňho Dillard zozadu vrazil. “Hýb sa!” zreval a opäť mu do chrbta zapichol prútik.

“Ale myslím, že tam niečo je,” zamumlal a bezvýsledne škúlil do tmy pred sebou.

“Len zdržuješ, no to ti nevyjde. A teraz sa pohni!” Strčil do Harryho, ktorý sa následne potkol na koren vytŕčajúcom zo zeme. Podráždene si povzdychol. Teraz už boli od hranice len niekoľko metrov. Harry začal panikáriť. V mysli sa modlil za to, aby ho šli Severus, Sirius a Remus hľadať, keď si uvedomia, že odišiel. A ak by sa nad tým naozaj zamysleli, spomenuli by si na Záškodnícku mapu a našli by ho. Zjavne si to, že tam už viac nie je ešte nikto nevšimol. Alebo im na tom nezáležalo, pomyslel si zatrpknuto, pretože boli príliš zaujatí svojou blbou hádkou.

Opäť zastal. Niečo začul! Tentorkát sa zastavil aj Dillard. “Čo to bolo?” spýtal sa, ale Harry na to nemohol odpovedať, keďže to on sám nevedel. Obaja tam potichu stáli. Dillard si zbabelo pritiahol Harryho, v snahe zachrániť si vlastnú kožu. Harry sa inštinktívne snažil odtiahnuť, no muž mu to nedovolil. Zvieral mu rameno tak silno, že musel Harry zaťať zuby aby nahlas nevykríkol. “Zostaň kde si, Potter,” zavrčal.

Chvíľu, ktorá im však pripadala ako celá večnosť, tam nehybne stáli. Nič sa ale nestalo a Dillard sa nakoniec znovu rozhýbal. “Asi len králik,” povedal. Harry o tom vážne pochyboval.

“Hýb sa, nechcem v tomto lese zostať o nič dlhšie ako je absolútne nevyhnutné,” zamumlal a strčil doňho.

“Prečo sme sem vlastne šli?” spýtal sa Harry, nanešťastie hlasom, ktorý naznačoval, že už odpoveď poznal. Dillard ho udrel do temena.

“Prečo myslíš, idiot? To som s tebou mal ísť na prechádzku po pozemkoch? Nie, to si nemyslím. Takto zostaneme v tieni a nikto nás neuvidí.” Bolo zjavné, že je čím ďalej tým viac podráždený. Kde dopekla ? Ak sa s ním Dillard odmiestni, nebude mať žiadnu nádej. Šanca, že by ho niekto našiel bola malá a to už ani nehovoriac o tom, čo mal preňho tento muž pripravené. Asi ma chce zabiť a poslať moje telo späť do Rokfortu, kus po kúsku, zahĺbal sa Harry v morbídnych myšlienkach.

Opäť zastal a Dillard ho do tretice udrel. “Tak dobre ty malý hnusný fagan, ak ešte raz zastavíš, prisahám, že ťa zmlátim na padrť!” zreval a začal ho zúrivo fackať. Harry uvidel, ako naňho hľadia žlté oči, napriek tomu, že sa snažil zabrániť mužovmu útoku. Keď sa zviera pripravilo na skok, Harry sa hodil o zem. Počul ako Dillard zakričal, keď ho zver napadol. Pretočil sa na chrbát a fascinovane sa prizeral, ako ho zviera napádalo obrovskými labami.  Harry cítil, ako sa v ňom prebudila panika, keď si uvedomil, čo by to mohlo byť. Vyzeralo úplne ako vlkolak, len to bolo silnejšie a oveľa chlpatejšie. Malo to len jeden háčik: logiku. Nebol spln. Čo sa to do pekla dialo? Harry sa postavil a chcel sa práve rozbehnúť, keď si ho zviera v tej chvíli všimlo. Obaja stuhli. Harry si všimol, že bol Dillard zranený, zviera ho kuslo do ruky, ale na tom mu vôbec nezáležalo. Vlkodlak sa pohol smerom k nemu a on netušil, čo robiť.

Teenager o krok ustúpil, no hneď ako naňho vlkodlak zúrivo zavrčal, znehybnel.  “Och Bože, zomriem, zomriem,” opakoval si v duchu. Podľa toho, čo sa dnes večer udialo sa zdalo, že dnešnú noc nemal prežiť. Vlkodlak ho napadol. Harry pred seba obranne zdvihol ruky a čakal na smrtiacu ranu. Bol šokovaný, keď sa v lese ozvalo ešte jedno zúrivé vrčanie. Vzhliadol práve včas, aby si všimol ako do vlkodlaka vrazil obrovský pes až sa obaja odkotúľali preč. Harrym preletely vlny šťastia. Zane! Stále nevedel rozdýchať jeho mohutnosť. To nebolo normálne. Vždy sa zamýšľal nad tým, či na ňom nebolo niečo magické, teraz mal dôvod v to veriť. Teraz sa mu naskytla šanca a on by bol blbec, keby ju nevyužil. Dillard bol momentálne bezmocný, stonajúc ležal na zemi s rukou pritlačenou na hruď. Nechcel Zana opustiť, ale ak teraz neutečie, možno už druhú šancu nedostane. Trochu zaváhal, keď Zaneho hodil vlkodlak do stormu, ale hneď sa pozbieral. Bolo to teraz alebo nikdy. Harry sa rozbehol.

Bezmyšlienkovito uháňal lesom a držiac sa Dillardovej taktiky zostával čo najviac v tieni stromov. Ak by bežal krížom cez pozemky, bol by jednoduchým terčom. Ten bastard by ho zaklial skôr ako na polceste. Z miesta odkiaľ práve utiekol sa ozývali stony a vrčanie a pomyslenie na to, že tam Zana možno ponechal jeho smrti mu lámalo srdce. Ale nemohol inak. Ak by sa mu podarilo dobehnúť ku Hagridovej chalupe, bol by v bezpečí. Odtiaľ by sa hop-šup práškom premiestnil do Rokfortu ak by musel. Plytko dýchajúc Harry pocítil opätovná nával nádeje, keď v diaľke zahliadol dym. Hagrid! Už bol blízko. Podarí sa mu to!

Vtedy doňho niečo vrazilo a on spadol na zmrznutú zem. Na chrbát sa mu zvalilo niečo ťažké a on sa nemohol ani pohnúť. Chvíľu si myslel, že ho dohonil vlkodlak, no potom začul hlas: “Za toto mi zaplatíš, Potter.”

Keď ho muž pretočil na chrbát, Harry doňho búšil kam len dočiahol. “Nie!” zreval a snažil sa ho striasť. Dillard sa od neho odtiahol a z celej sily ho udrel päsťou do tváre. Ruky mu bezvládne ovisli. Chlapec si len hmlisto uvedomoval čo sa okolo neho deje. Vedel, že ho niekto ťahá, no nevedel sa vzoprieť. Pred tvárou sa mu mihali stromy a on si domyslel, že sa vracajú späť do lesa. “Nie…” chcel zakričať, no vyšiel z neho len úbohý šepot, ktorý ani on sám nepočul. Potom si niekoľko metrov od nich všimol bezvládne psie telo. “Zane,” zastonal, no keď ho Dillard kopol do chrbta, nevydal už ani hlásku.

Prešli bariérov. Harry stratil všetku nádej. Dillard sa s ním odmiestnil, potom všetko zčernalo.

…………………………………….

Keď sa prebudil, okolo neho vládlo úplne ticho. No keď sa mu vrátili všetky zmysly začul vzdialený vŕzgavý zvuk, akoby sa budova, v ktorej sa nachádzal nahýbala vo vetre. Opatrne otvoril oči. Zistil, že je v miestnosti sám a uľavene si vydýchol. Využil šancu a poobzeral sa okolo seba, bál sa, že by ho mohlo každú chvíľu niečo napadnúť. No nestalo sa tak. Izba bola pokrytá vrstvou prachu. Harry pochyboval, že by do nej niekto za posledných dvadsať rokov vôbec vkročil. V každom rohu a z každého rovného povrchu viseli pavučiny. Bola to celkom malá izba, s posteľou, nočným stolíkom, kozubom a vo vzdialenom rohu sa nachádzala rozbitá stolička.

Vzhliadol a zistil, že leží rovno pri dverách. Zdalo sa, že ho tam Dillard len tak hodil. Bola mu strašná zima. Jeho habit ležal niekde na rokfortských pozemkoch a oblečenie bolo ešte stále studené od snehu a mrazivého počasia. Podľa stavu svojho oblečenia usúdil, že nebol v bezvedomí príliš dlho. Začala ho bolieť hlava, škriabať ho v hrdle a za niekoľko posledných minút potiahol nosom. Nachladol. Ak by mal prútik, bol by si v kozube založil oheň. No v tejto budove by bolo ťažké zapáliť čo len zápalku. Harry si smutne odprášil postel, vliezol do nej, prikryl sa dekou a chvejúc sa sa oprel o čelo. Dúfal, že sa Dillard nebude s návratom ponáhľať. Vôbec by mu nevadilo ak by sa už nikdy nevrátil.

…….

Harry sa vystrašene prebudil. Musel zaspať. Nevedel pochopiť, ako mohol v takejto situácii zaspať, no stalo sa. Prešlo niekoľko hodín. Našťastie mal ešte stále hodinky. Porozhliadol sa po izbe a hľadal stopy Dillardovej prítomnosti, počas jeho spánku. Keď ale na zemi nenašiel iné stopy ako svoje vlastné, bolo mu jasné, že sa tam Dillard ešte neukázal. Harry pochyboval o tom, že mu to šťastie dlho vydrží.

Prešlo desať minút a Dillard sa ešte stále neukázal. “Mohol by som skúsiť dvere,” pomyslel si. Skôr to neskúsil, lebo si myslel, že na to jeho bývalý profesor čaká. No keďže sa ešte stále neukázal, povedal si, že sa oplatí aspoň to skúsiť. Možno profesor odišiel. Mohol v to aspoň dúfať.

Vstal z postele, zamotal sa do prikrývky a potichu doťapkal ku dverám. Skúsil pohnúť kľučkou. “Dokelu,” preklial svoje šťastie. Bolo zamknuté. Vedel že bude, prečo by nebolo? S poklesnutými plecami sa zabalil do deky ešte tuhšie. Bol smädný, no nemohol si nijak pomôcť. V izbe nebolo umývadlo a čo bolo za ňou bolo nedosiahnuteľné. Bol uväznený. Znovu sa striasol, vliezol späť do postele a skrútil sa do guličky tvárou ku dverám. Nechcel aby Dillard vošiel do izby bez toho, aby o tom vedel. Napäto čakal, kedy sa dvere otvoria. Ležal tam celé hodiny a snažil sa prekonať spánok. No muž ešte stále neprišiel. Viečka mu sťaželi a začali sa samkovoľne zatvárať. Ešte zopárkrát zviedli tento boj, kým nakoniec nezakryli prekrásne zelené oči. Zaspal.

……..

Zo spánku ho vytrhol hlasný vrzgot. Pozrel sa ku dverám, no tie boli ešte stále zatvorené. Zhlboka vydýchol. To čakanie mu už začalo liezť na mozog. Znovu sa mu zatovrili oči. Snažil sa ich otvoriť, no niečo sa mu pricaplo na tvár. Snažil sa to striasť, no čím viac sa snažil, tým pevnejšie ho to zovieralo. Nemohol dýchať! Kopal, bil, škriabal. Vzdialene cítil, ako ho niekto chytil okolo pása, aby ho udržal. Snažil sa vzpierať, vykríknuť, no všetko to vyšlo len ako ztlmené výkriky a lapanie po dychu. A potom ten vankúš zmizol. Konečne bol schopný nadýchnuť sa. Po lícach mu stekali horké slzy.

Pri posteli stál Dillard. Harry sa utiahol k čelu, nechcel byť v pozícii, kde by ho mohol znovu zvaliť chrbtom na postel. Muž sa naňho kruto usmial. Čiernovlasý chlapec naňho zazrel, no moc sa mu to nepodarilo. Namiesto toho sa zamračil.

“Mal by si dávať viac pozor, Harry,” ozval sa nakoniec Dillard falošným hlasom.

Harry sa skrčil. “Prečo to robíte?” spýtal sa, ešte stále v triaške z predošlého incidentu. Nevedel sa rozhodnúť, čo je horšie. Byť topený alebo škrtený. Ani jedno nebolo práve príjemné.

Oči Davida Dillarda stvrdli. “Toto je odplata, Harry, za zločiny, ktoré boli spáchané na mne a mojej rodine,” vyprskol a Harry sa od neho odtiahol, keď sa začal približovať k posteli.

“O čom to hovoríte?” spýtal sa. “Ja som predsa vám ani vašej rodine nič nespravil. Ani ich nepoznám!” zreval. Jeho bývalý profesor sa musel zblázniť!

Harry pozoroval, ako si Dillard sadol na stoličku oproti nemu. Elegantne si prehodil jednu nohu cez druhú a prepojil si prsty. “Nerobím to preto, že by si mi niečo spravil ty, Potter, robím to kvôli Severusovi Snapovi,” zasyčal. Harrymu sa rozšírili zreničky. “Vlastne aj Luciusovi Malfoyovi. Najmladší Malfoy by ti tu mal robiť spoločnosť. Obaja zaplatíte za hriechy svojich otcov!”

“Čo? Prečo?” spýtal sa Harry. Čo mu mohli Severus s Luciusom Malfoyom urobiť? Potom mu to došlo. Ak by bol myslel logicky, uvedomil by si to už skôr. Severus bol smrťožrútom. Malfoy starší ním ešte stále je. Išlo o toto? Ublížili na Volademortov rozkaz Dillardovi a jeho rodine?

Chladné modromodré oči sa zaryli do zelených vystrašených. “Zavraždili mi rodinu,” vyprskol. Dillard si pomaly vyhrnul rukáv a odhalil kožu, no ešte niečo. Niečo, čo Harry nečakal. Temné znamenie.

“ČO? Vy ste boli jedným z nich?” spýtal sa Harry. Nič z toho nedávalo zmysel. Ak bol smrťožrút…Harry už nedokázal normálne uvažovať.

“Chvíľu áno,” začal. “Pridal som sa k nim o niekoľko mesiacov skôr ako tvoj otec, Potter. Bol som starší, schopnejší ako Severus, ale vďaka svojim vedomostiam o elixíroch bol cenený viac ako ja,” povedal takmer zatrpknuto. “Snažil som sa, bože ako som sa len snažil nášho Majstra potešiť, no nič čo som spravil nebolo dosť dobré. Ak sa niečo nepodarilo, trestal mučením. Človek nemôže zniesť všetko a ja som tam už viac nechcel byť. Spolu s mojou ženou sme vymysleli plán na útek. Chceli sme sfalšovať moju smrť,” Harry si pomyslel, že to znelo až príliš povedome, “a ujsť do inej krajiny. Ešte sme si tým neboli úplne istí. No Veď-Vieš-Kto sa o našom pláne dozvedel..” Dillard sa odmlčal.

Harry naňho len stoicky hľadel. Prečo prestal? Nebol si istý, či chce vedieť, čo sa stalo. Zavraždil Severus jeho rodinu? Z tej myšlienky sa mu spravilo zle. Vedel, že jeho otec vykonal vo Voldemortovom mene strašné zločiny, no vždy si myslel, že sa akosi vyhol niečomu tak nechutnému ako je vražda.

Dillard vstal a prešiel k jeho posteli. Harry sa podvedome vtlačil ešte viac do jej čela a pritiahol si kolená ku hrudi. Ochrana. Harry vystrašene pozoroval, ako sa usadil na konci postele.

“Mal som syna,” povedal potichu. “V noc, keď zaútočili bol doma.” Harrymu klesla sánka.

“Och.” Nebol si istý, ako na toto odpovedať. Toto bolo všetko, čo zo seba dokázal vysúkať.

“Bol asi v tvojom veku,” pokračoval. “Tvoj adoptívny otec ho zabil.”

Harry sa začal dusiť. “Nie…nie, klamete,” zašepkal a ešte tuhšie si objal kolená. “To by nespravil!”

“Och, ale áno, spravil, Harry,” povedal opäť tým falošným hlasom.

Zelené oči sa hnevlivo rozžiarili. “Klamár!” vyprskol. Vrhol sa na staršieho muža a oboch ich zvalil na zem. Naplnil a ho zúrivosť, akú nikdy predtým nepocítil.Schmatol Dillarda za hlavu a začal mu ju trieskať o zem. “Prestaňte klamať!” reval. Srdce mu nedovolilo veriť tým hnusným lžiam. Nebola to pravda. Nemohla to byť pravda. Svoje okolie takmer vôbec nevnímal, no naplnila ho panika, keď sa pozície obrátili a on pristál chrbtom na tvrdej zemi. Čo sa stalo?

Vzpieral sa mužovi, ktorý ho pritláčal na zem. Dillard sa načahoval za niečím na posteli, čo Harry nevidel. Vtedy uvidel vankúš.

“Nie!” zreval, zelené zreničky sa mu strachom rozšírili, keď si uvedomil, čo chcel muž spraviť. Harry schytil vankúš a snažil sa ho útočníkovy vytrhnúť. Nebol ale dosť silný na to, aby mal aspoň malú šancu. Chlad aj choroba ho oslabili. Keby len mal svoj prútik! Harry napokon podľahol a vankúš mu celou silou pristál na tvári. Dych sa mu zasekol v hrudi. Začal divoko kopať nohami, no muža prekonať nedokázal. Naslepo sa zahnal po Dillardovej tvári. Keď ju našiel, zaryl sa do nej nechtami. Začul bolestivé zalapanie po dychu. Vankúš sa nachvíľku zodvihol a on mohol znovu dýchať.

“Ty malá sviňa!” zakričal Dillard. Zodvihol vankúš, no ten čoskoro nahradili jeho päste. Harry kričal. Dillard sa nad neho naklonil. “Zomrieš tak, ako zomrel môj syn. Zoberiem Severusovi to, čo zobral on mne!” Harry sa mykol a znovu sa snažil vytrhnúť vankúš, ktorý sa opäť objavil v mužovom zovretí.

“Nie, nechajte ma na pokoji,” zachrčal.

Harra prekvapene sledoval ako na Dillardovej tvári na zlomok sekundy zažiaril smútok. “Musí to tak byť. Bude cítiť to, čo som vtedy cítil ja. Bude trpieť tak, ako som trpel ja.” Pozrel Harrymu do očí. “Tvoj otec zadusil môjho syna pred mojimi očami. Nemohol som ho zastaviť. Po ich smrti ma tu nechal. Sotva nažive. Neviem, či si mysleli, že som už mŕtvy. Ale to je teraz jedno. Vieš, nikdy som sa Snapovi nemohol pomstiť tak, ako som chcel. Nikdy nemal dieťa. Potom si prišiel ty. Nie ste síce pokrvní príbuzní, ale lepšie to už nebude. Záleží mu na tebe, chlapče a teraz zomrieš tak, ako zomrel môj syn, Potter,” zakončil to pomaly s jednou rukou okolo jeho krku a v druhej držal vankúš.

Nie, nie, nie. Choď preč, prosím choď preč, opakoval si v mysl, keď sa k nemu približoval vankúš a ruka sa na jeho hrdle zovrela oveľa silnejšie. Choď preč, choď preč, choď preč, teraz! Kričal v mysli. V momente, keď si tieto slová pomyslel sa v miestnosti zdvihol vietor. Dillard mu znovu pritisol vankúš na tvár, no Harry si to vôbec neuvedomoval. Sústredil sa len na slová vo svojej hlave, choď preč, choď preč, choď odo mňa preč!

A vtedy tlak zmizol. Vankúš bol preč. Mohol dýchať. Lapajúc po dychu sa zťažka postavil na nohy. Poobzeral sa po izbe, hĺbal nad tým, kam Dillard zmizol, prečo ho pustil. No to čo videl ho šokovalo. Jeho bývalý profesor ležal na dlážke na druhej strane miestnosti. Nad jeho hlavou sa na stene leskla krv. Akoby do nej silno vrazil a teraz bol v bezvedomý…alebo mŕtvy.

To spravil on? A ak áno, ako? Harry vykročil smerom k mužovi na zemi, no potom si to rozmyslel. Niekoľko metrov od útočníka ležal prútik. Tak rýchlo ako mu to jeho ubnolené svaly dovolili sa zohol a schmatol ho. Nemohol od muža a od krvi, ktorá stekala po stene odtrhnúť oči. “Och, Bože,” zamumlal. “Nechcel som…”

Vedel, že sa ho tento muž práve pokúsil udusiť. Ale zabiť ho nechcel. Čo to len urobil? Pritiahol si prútik ku hrudi a dotackal sa ku dverám. Boli otvorené. Naľavo od neho boli schody a on po nich zišiel. Hľadal vchodové dvere, no žiadne nenašiel. Boli tam len okná, žiadne dvere. Čo to bolo za miesto? Pamätal si, ako Dillard hovoril, že idú do Skrútenej veže. Čo to bolo? Nevediac, čo iné urobiť zdvihol najbližšiu stoličku a hodil ju do okna. Skoro čakal, že sa od neho odrazí, no tak sa nestalo a stolička ním preletela. Otočil sa, aby ho nedorezali úlomky skla, potom vykopol zvyšok v ráme okna a vyliezol von.

Vietor vonku ho prekvapil a on klesol na kolená. Bola mu hrozná zima. Mal si po ceste zobrať deku, no zabudol na to. Teraz už ale späť nepôjde. A kde to dopekla vlastne je? Na neistých nohách klopýtal po ceste a snažil sa nájsť niečo, čo by mu naznačilo, kde sa nachádza. Na križovatke hľadal mená ulíc, ale nikde ich nenašiel. Bol vôbec v Londýne?

Ak by ho teraz niekto videl, mohol by si pomyslieť, že je opitý. Na ceste, po ktorej kráčal sa neustále potkýňal a nedokázal udržať rovný smer. Bolelo ho celé telo a mal hroznú migrénu. Cítil sa mizerne a chcelo sa mu strašne spať. Mohlo byť ešte chladnejšie? Drkotal zubami a striasol sa, keď doňho zavyl ďalší poryv vetra. Bol unavený, tak neuveriteľne unavený. Nedokázal racionálne premýšľať. Kráčal ďalej a ďalej, len občas sa zastvail, aby pochytil dych. Už bol takmer v polke nemenovanej ulice, keď ho niečo napadlo. Zahľadel sa na prútik vo svojej ruke a natiahol ho pred seba. Skoro mu zastalo srdce, keď sa v nehybnom tichu ozval burácavý zvuk. Vtedy pred ním zastavil svetlo fialový trojposchodový autobus. Inštinktívne o krok ustúpil.

Z autobusu vyskočil Stan Shunpike a divne naňho pozrel. “Čo sa ti stalo, kamoš?” spýtal sa.

Harry sa zaksichtil. “Pobil som sa,” zamumlal.

“A to si prečo spravil?” spýtal sa znova. Harry sa naňho len tupo pozrel.

“Nemohol som povedať nie,” povedal a nastúpil.

Cítil, ako ho Stan nasledoval. Vybral si postel niekde vzadu a opatrne sa usadil. Teraz ti nemôžem zaplatiť, ale hneď ako sa dostanem do Rokfortu to napravím,” zašepkal a dúfal, že ho nevykopnú.

No zdalo sa, že mladý muž, ktorý nad ním stál pochopil, že potrevuje pomoc a len kývol rukou. “Neboj sa. Prečo si neľahneš a neoddýchneš si?” navrhol.

Harry mu vďačne vyhovel. “Môžeš ma zobrať do Deravého kotlíka?” spýtal sa, kým na mieste neodpadol.

Ak mu na tú otázku Stan odpovedal, Harry sa to nikdy nedozvedel, pretože okamžite zaspal.

………………………………….

Zobudila ho ruka na jeho ramene. “Hej, pán Potter. Sme tu, kamoš.”

Harry tie slová počul. Opatrne sa posadil. “Ďakujem,” zachrčal. Stratil hlas a hrozne ho škriabalo v hrdle. Nádcha, ktorou trpel sa ešte zhoršila a on sa cítil ešte horšie ako predtým. Vyštveral sa z postele a pozrel z okna. No autobus nestál pred Deravým Kotlíkom. “Počkať…”

Stan sa naňho uškrnul. “Povedal si, že chceš ísť do Rokfortu, tak sme ťa hodili čo najbližšie. Úprimne, v tomto stave by si ďaleko nedošiel.”

Harry sa usmial a potriasol si s ním rukou. “Vďaka, Stan. Naozaj si to vážim,” zašepkal. “Po sove ti pošlem peniaze, ktoré ti dĺžim,” začal, no Stan začal krútiť hlavou.

“Och. Nie, to nie je nutné. Bolo to to najmenej, čo sme mohli urobiť,” povedal a ukázal aj na Ernieho. Starý muž zhrbene sedel a s obavami na Harryho civel. Harry by rád vedel, ako vlastne po nočných udalostiach vyzerá.

“Ale aj tak ďakujem,” povedal a vedel, že aj tak tie peniaze pošle. To bolo to najmenej, čo mohol spraviť on.

“Kedykoľvek, pán Potter,” odvetil Stan s úškrnom. “Dávaj si pozor.”

Harry nemohol inak, ako dávať si pozor. Ak by si ho totiž nedával, veľmi skoro by hodil papuláka (potkol by sa, pristál by tvárou na zemi :D) Bolelo ho celé telo. Zísť po schodíkoch autobusu bolo nakoniec oveľa tažšie, ako by si bol myslel. Jeho stuhnuté svaly mu v tom takmer zabránili, no nakoniec sa mu to nejak podarilo.

Terazuž stojac na ulici zamával dvom mužom, ktorí ho zachránili, aj keď si to neuvedomovali. Vyzdvihli ho a zobrali ho domov. Bol na križovatke, z ktorej jedna cesta viedla do Rokfortu ta druhá do Rokvillu. Vydal sa po tej, ktorá viedla k prastarému hradu týčiacemu sa v diaľke. Bola skorá ranná hodina a on sa zamýšľal nad tým, či si vôbec niekto všimol, že zmizol alebo či si všetci ľahli spať a vôbec o ničom netušili. Z tej myšlienky mu prišlo zle. Nevedel, prečo v ňom neustále hlodali tieto pochyby, ale prial si, aby ho už konečne nechali na pokoji. Severusovi na ňom záležalo, aspoň v to dúfal,  ale bol by rád vedel, ako veľmi…alebo ako málo.

Čím bližšie ku škole prišiel, tým bol vystrašenejší. Budú si myslieť, že ušiel? Skrátka od nich odišiel, keď sa hádali. Čo ak predpokladali, že sa na nich naštval a ušiel? Až taký sprostý nebol, no nemyslel si, že by im to zabránilo v tom, aby zvažovali aj túto možnosť. Čo si vlastne myslel on? Hneď ako sa naňho pozrú im to bude jasné. Uniesli ho. Neušiel, násilne ho odvliekli. Dillard. Teraz už pravdepodobne mŕtvy. Akoby nemohol byť? Stratil príliš veľa krvi na to, aby bol ešte nažive. Musel si tým nárazom preraziť lebku. Urobilo sa mu zle od žalúdka. Bolo mu na zvracanie už len pri pomyslení na ten pohľad. Bola to sebaobrana, to sa nedalo poprieť, ale čo vlastne urobil? To ho stále miatlo. Pamätal si, že sa tam zdvihol vietor. Pamätal si aj iné okamžiky, keď sa bál a jeho vlasy mu začali víriť okolo hlavy…až na to, že tam nebol vietor, teda prírodný určite nie. Ako keď ho dvojičky s Ronom a Nevilleom konfrontovali v záležitosti týkajúcej sa jeho modrín. Izbou dvojičiek preletel vietor a to aj napriek tomu, že neboli otvorené ani dvere ani okná.

Niekoľkokrát si kýchol, z čoho ho ešte viac rozbolelo hrdlo a začalo ho páliť v hrudi. Chvel sa od zimy, jeho oblečenie nebolo prispôsobené na momentálne podmienky. Prekrížil si ruky na hrudi v márnej snahe uchovať si aspoň trochu tepla. Pocítil túžbu len tak si sadnúť a odpočívať. Rokfort bol ale blízko. Už tam skoro bol. Ak by to vydržal ešte o niečo dlhšie, čoskoro by sa vyštveral do svojej postele a prespal by celý ďalší deň-

Slnko ešte nevyšlo spoza horizontu a na krajinu pred ním sa usadilo šero. Pred Rokfortom sa krčilo už len zopár riedko zasadených stromov. No predtým, než si bude môcť konečne ľahnúť musí ešte prejsť okolo stromov, cez pozemky a vystúpať niekoľko schodíšť. Konečne už bol za stromami, no čo uvidel ho prekvapilo. Mnoho ľudí prehľadávalo pozemky: väčšina z nich Zakázaný les. Videl, ako do lesa vošla skupinka ľudí práve vo chvíli, keď on z neho vyšiel. Cítil ako prekročil bariéry. Bezpečie…Bol v bezpečí. Ešte stále skrytý v tieni stromov pozoroval scénu pred sebou.

“To sú členovia rádu,” zamumlal si popod noc. “Och nie, budem mať hrozné problémy,” zalapal po dychu. Čo si musia myslieť? Že ma uniesol Voldemort? Skrčil sa. To bolo presne to, čo si museli myslieť. Ex-profesor Dillard im pravdepodobne ani na um nezišiel. Skupina čarodejníkov a čarodejníkov, pravdepodobne z Rádu aj členovia učiteľského zboru vošli do lesa vo chvíli, keď sa z neho jedna skupinka vynorila. Vtedy jeho pozornosť zaujal pohyb pri vchodových dverách. Spolu s profesorom Flitwickom tam stáli aj Ron s Hermionou a dvojičkami. Boli to jediní študenti, ktorých Harry videl.

Rozochvel sa ešte viac. V tom momente Harry chcel len to, aby ho niekto držal a odohnal od neho tú nočnú moru, ktorú si práve prežil. Chcel svojho otca, napriek tomu, čo sa o ňom dnes v noci dozvedel. Ešte stále o tom pochyboval. Neskôr sa to dozvie…keď bude môcť normálne uvažovať. Vystúpil z tieňa lesa a napoly bežal, napoly kríval k miestu, ktoré považoval za svoj domov. Ron ho zbadal ako prvý.

Harry z diaľky pozoroval, ako sa jeho priateľ pozrel jeho smerom, odvrátil pohľad a potom sa vrátil späť. Ron začal rýchlo kráčať jeho smerom, kým sa nerozbehol, kričiac jeho meno. Keď Harryho zbadala aj Hermiona s dvojičkami, vyzerali prekvapene. Ich rekacia bola podobná tej Ronovej.

Snažil sa rozbehnúť sa rýchlejšie, no takmer sa vo svojej snahe zvalil na zem. Namiesto toho musel na svoje znechutenie ešte viac spomaliť. “Ron,” snažil sa povedať, ale nedokázal to. Pokorila ho únava a on sa zosunul k zemi. Ale na tom nezáležalo, niekto ho zachytil. Zdvihli mu hlavu a ramená a uložili ho do niečieho lona.

“Harry, počuješ ma?” spýtala sa Hermiona. Počul ju, ale nemohol jej odpovedať. Bol príliš unavený.

“Och, pre Merlina, jeho tvár, pozrite na jeho tvár,” zašepkal ktosi, asi Fred. Znovu sa zamyslel nad tým, ako vlastne môže vyzerať. Dillard ho opakovane silno udieral. Vzhľadom na hnevlivé šepkanie všade na okolo si domyslel, že nevyzerá veľmi dobre.

“Harry, no tak, musíš sa sústrediť. Pozri sa na mňa,” povedala Hermiona a jemne ho preplieskala po tvári. To nebolo vôbec príjemné.

“Nie…bolí,” zamumlal a jemne ju chytil za ruku. Tá z jeho tváre okamžite zmizla.

“Och, prepáč, Harry, nechcela som ti ublížiť,” zašepkala. Tentokrát palcom opatrne pretrela jeho líce. To nebolo až také zlé.

Vtedy sa mu v dohľade zjavil aj Ron. “Čo sa stalo, Harry? Zmizol si a nikto nevedel, kde si. Ktosi našiel tvoj habit dolu pri jazere a všetci začali šalieť,” rozpovedal mu rýchlo. Počul ako dopadla ruka na niečie líce a ako Ron zavrčal. “Hermiona!” zasyčal.

Harry zastonal. “Ja ne…hmm,” musel sa odmlčať, aby sa zamyslel. Musel si usporiadať myšlienky. “Dillard, áno…Dillard,” dostal zo seba. Skrútil sa v Hermioninom lone a znovu sa začal triasť. Cítil, ako ho niekto zabalil do plášťa.

“Poď, Harry, poďme do hradu. Kam šiel Flitwick?” spýtal sa Fred.

“Išiel informovať ostatných,” odvetil George.

Spoločne Harryho vytiahli na nohy a Fred s Ronom ho podopreli. “Si v poriadku, kamoš?” spýtal sa Ron, keď sa začal zosúvať späť k zemi.

“Jasné,” odvetil Harry bezmyšlienkovito. Opäť sa zošmykol. Chcelo sa mu spať.

“To si nemyslím.”

V diaľke sa ozýval krik. Bol to Severusov hlas? Vzhliadol do čiernych obavami naplnených očí. Bol to on. Sirius, Remus, profesorka McGonagallová a Námesačník sa okolo neho všetci zhlukli. Myslel si, že zahliadol aj Tonksovú, no nedokázal zozbierať toľko energie, aby v tom dave hľadal ružové vlasy. Všetci ho bombardovali otázkami. Si v poriadku, Potter? Kto ťa uniesol? Bol to Veď-Vieš-Kto? Ako si unikol? Bolo toho naňho príliš veľa. Chcel svojho otca. Tá myšlienka mu pripomenula Dillardove predošlé slová. ´Mal som syna…tvoj adoptívny otec ho zabil.´ Harry sa striasol. Teraz na to nebude myslieť. Na to bude čas neskôr. Aj tak to asi bola lož. Chcel svojho otca.

“Ocko?” spýtal sa bezmyšlienkovite. Niekto zavrčal. Severus bol v tom okamihu po jeho boku. Harry sa uvoľnil zo zovretia dvojičiek a skoro sa zosunul na zem. Nemusel sa ale báť, schytili ho totiž pevné paže a on si ho pritiahol k teplej hrudi. Zavesil sa na ňou celou svojou silou. “Ísť…spať,” dostal zo seba. Zalapal po dychu, keď jeho nohy stratili kontakt so zemou. Chcel protestovať, no namiesto toho zaspal.

………………………..

Keď sa znovu zobudil, bol na ošetrovni. Toto miesto by spoznal hocikde. Bol tam až príliš často na to, aby ho nepoznal. Závesy okolo jeho postele boli zatiahnuté, no nebol žiadny problém vidieť ľudí za nimi. Vedľa jeho postele stála stolička. Sklamaný z toho, že s ním nikto nebol sa rozhodol znovu sa ponoriť do krajiny snov.  V každom prípade unavený na to bol dosť. Práve v momente, keď sa mu zavreli viečka a on sa poddal blaženému spánku sa závesy odhrnuli a on počul ako si niekto sadol do len prednedávnom opustenej stoličky. Prekvapene otvoril oči a uprel ich na muža sediaceho vedľa jeho postele.

 “Severus,” povedal. Predtým než čokoľvek povedal sa zamyslel a to bolo dobre, pretože inak by mu znovu povedal “ocko”. Trochu znepokojene si všimol, že Snape vôbec nevyzeral dobre. Mal kruhy pod očami, tvár stiahnutú emóciami a prázdne oči. Pripomenulo mu to výzor tety Petúnie, keď sa pred niekoľkými rokmi dozvedela, že jej umrela priateľka. Zahynula pri havárii lietadla a jeho teta tie správy neznášala práve najlepšie. Vtedymu to nedalo a zamyslel sa aj nad tým, ako sa tvárila, keď sa dozvedela o smrti svojej sestry. Dlho nad tým premýšľať nemusel.

“Ako sa cítiš?” spýtal sa Severus a pritiahol si stoličku bližšie k posteli.

Harry pokrčil plecami a unavene sa oprel o čelo postele. “Fajn,” odvetil.

Severus nadvihol obočie. “Tomu sotva uverím, dieťa. Teraz vážne, ako sa cítiš? Bolí ťa niečo? Ak chceš, môžem ísť od Pomfreyovej vypítať ďalší liečivý elixír,” navrhol a ako orol si Harryho prehliadol, akoby hľadal známky skrývanej bolesti.

Harry sa trochu pohol. Nič ho neznesiteľne nebolelo. Tvár mal ešte stále ako tak stuhnutú, ale inak sa cítil fajn. A to povedal aj Snapovi.

“Veľmi dobre. Ak sa čokoľvek zmení, neváhaj a povedz nám o tom,” povedal prísne.

“Ak budem elixír potrebovať, poviem ti o tom,” odvetil Harry vážne.

“Dobre.” Odmlčal sa. “Tvoj priateľ, Weasley povedal, že si skôr ako si omdlel spomenul profesora Dillarda. Mohol by si mi to problížiť?” spýtal sa opatrne.

To meno v ňom vyvolalo ďalšiu triašku. Vystrel sa. “Koľko je hodín?” chcel vedieť.

Severus sa mu s obavami prizrel. “Je desať hodín, Harry. Prečo?” zaujímalo ho.

Bolo desať. Do hradu sa dostal prvdepodobne okolo piatej, vzhľadom na to, že ešte nesvitalo. Ale Dillard, bol mŕtvy, nie? A on na to zabudol. Nepovedal o tom ani slovo, keď ho tam našli. Aj keď vedel, že to v tom momente bolo to posledné na čo chcel myslieť. Harry pozrel do očí svojho otca.

“Myslím, že som ho zabil,” začal. Keď uvidel prekvapený výraz na otcovej tvári, vysvetlil. “Dillarda. Bola to sebaobrana, prisahám. Nechcel som,” trval na svojom a hlas mu rástol na intenzite. Niekto odtiahol záves a on sa mykol, keď tam videl takmer všetkých z rádu. Zdalo sa, akoby tam boli aj všetci Weasleyovci, samozrejme okrem Percyho. Hermiona s Ronom stáli pri konci jeho postele. Vedel, že ho práve počuli. Budú ním teraz pohŕdať? Nebol dobré na nič iné ako na zabíjanie ľudí?

“Čo sa stalo, Harry?” spýtal sa Dumbledore. Harry sa mykol. Dumbledora si v tom dave nevšimol. Inštinktívne si pritiahol nohy k hrudi, ubjal si kolená a vnoril sa hlbšie do prikrývok.

“Keď ma uniesol, alebo až potom?” spýtal sa, v snahe oddialiť celú konverzáciu.

Dumbledore sklopil pohľad a pozrel na Harry sponad polmesiačikovitých okuliarov. “Prečo nezačneš odzačiatku?” navrhol.

Harry si povzdychol. Teraz s tým už bude musieť vyjsť na svetlo. “Dobre. Sedel som pri jazere, keď ma Dillard napadol,” začal. Povedal im o tom, čo sa odohralo v Zakázanom lese, ako šli pod stromami, aby sa vyhli zrakom ostatných, na čo sa Moody rozhovoril o ostražitosti. Molly Weasleyová ho utíšila a niečo mu nazúrene šepkala do ucha. Harry sa trochu usmial. “Napadlo nás nejaké zviera, ktoré sa podobalo vlkodlakovi,” povedal im a spýtavo sa zahľadel na Remusa.

Ten pokrútil hlavou. “Nemohol to byť vlkodlak, Harry. Spln nie je ešte najbližšie dva týždne,” povedal.

Harry prikývol. “To viem, ale naozaj sa to naňho podobalo. Pokúsalo to Dillarda do ruky. Potom to napadlo mňa.” Nachvíľku sa odmlčal a spomenul si na Zana. “Môj pes, Zane sa tam objavil. Skočil na vlkodlaka a ja som sa snažil utiecť, no Dillard ma znovu chytil,” vysvetlil. “Ale Zane, myslím, že bol zranený. Tuším som ho videl, keď ma Dillard ťahal za sebou. Je v poriadku?” spýtal sa znepokojene.

Sirius ho rýchlo ubezpečil. “Je v poriadku, Harry. Hagrid ho našiel, keď sme ťa hľadali. Dobre sa oňho stará.”

Harry si opäť povzdychol a oprel sa o vankúše. “Dobre,” zamumlal. Chcel ten rozhovor čo najskôr zakončiť a tak im povedal o tom, čo sa udialo potom, ako opustili pozemky školy. Povedal im, že ho Dillard zobral do nejakej veže, ktorá sa volala Skrútená. Nikto z rádu o tom mieste nikdy nepočul. Keď sa ale dostal k tomu, ako sa ho snažil Dillard udusiť, všetci v miestnosti sa začali nazúrene prekrikovať.

“ČO?” zreval Sirius.

Harry sa strhol. Vedel, že bol hlupák, keď zaspal v strede svojho únosu. Ako sprostý musel byť, aby spravil niečo tak diletantské? Mysliac si, že je jeho krstný otec naštvaný na to, že si nedával pozor, snažil sa to vysvetliť.

“Ja viem, nechcel som tam tak zaspať,” začal. “Naozaj som nechcel, ale bol som tak unavený a skrátka som zaspal. Ani som si neuvedomil, že vošiel do izby, čo bolo odo mňa hlúpe. Ale, objavil sa tam úplne nečakane a s tým vnkúšom…” bľabotal.

Sirius ho prerušil. “Tak som to nemyslel, Harry,” povedal, čím chlapca ešte viac zmiatol. Severus naňho zazrel.

“Čo?” spýtal sa Harry a pritiehol si prikrývky ešte tuhšie. Stále mu bola zima a zdalo sa, že sa to v najbližšej dobe ani nezmení. Tiež sa začala vracať predošlá ospalosť. Dlhý dobrý spánok by mu rozhodne nezaškodil.

“Viac ma znepokojuje to, že sa ťa snažil udusiť vankúšom,” povedal pokojne, no hnev v jeho hlase bol stále evidentný.

 “Och, no…” Harry by bol rád vedel, ako bude reagovať, keď sa dozvie, že sa o to pokúsil dvakrát. Existoval však len jediný spôsob ako to zistiť. Pokračoval so svojim príbehom a dokonca im povedal aj o druhom pokuse bez toho, aby ho niekto vyrušil. To prišlo až pri popise jeho mágie bez prútika.

“Wow. To si ho odhodil cez celú izbu?” spýtal sa Ron, zjavne šťastný spôsobom, akým Harry ukončil život toho bastarda. Harry v jeho očiach zaregistroval aj štipku závisti. Dúfal, že mu Ron nebude závidieť. Bola to len mágia bez použitia prútika. Harry by to kľudne mohol spraviť aj s prútikom, len by to bolo slabšie.

“Áno, ale nespravil som to naschvál,” oznámil mu. “Len sa to stalo a myslím, že je už mŕtvy. Bolo tam hrozne veľa krvi,” zamumlal a prekrútil sa mu žalúdok. Podľa Hermioninho výrazu jej tiež nebolo všetko jedno.

“To je v poriadku, Harry. Vieme, že si to nespravil naschvál,” ozval sa Remus. Harry takmer zabudol, že tam vôbec bol.

“Bola to sebaobrana. O tom nie je pochýb,” povedal Moody s krútiacim sa okom. Harry sa odvrátil.

Vtedy sa tam objavila Madam Pomfreyová a prikázala Harrymu, aby si ľahol. Dala mu aspoň milión elixírov, ktoré musel pred ňou vypiť. Vďačne vypil ten, ktorý mal na štítku napísané “Bolesti uľavujúci elixír”. Harry sa zosunul späť na vankúš a pozoroval riaditeľa spolu s členmi rádu, ako vedú pri dverách zanietenú debatu. Budú hľadať tú neslávne známu Skrútenú vežu, aby mohli potvrdiť Dillardovu smrť. Predtým než odišli im Harry povedal, že sprievodca v Rytierskom autobuse to bude vedieť, keďže ho vyzdvihli neďaleko odtiaľ. Čoskoro všetci členovia Rádu s Remusom aj Siriusom odišl. Harry stále myslel na to, že to Dillard možno prežil. Určite nby neposielali toľko ľudí na hľadanie tela, ak by neexistovala možnosť, že bol ešte stále nažive.

Pani Weasleyová ho jemne objala. “Zostaň s nami v kontakte, zlatko,” povedala mu. “Musíme sa vrátiť domov, ale prídem ťa navštíviť hneď ako budem môcť. Odpočívaj a dávaj si na seba pozor,” postavila sa do role starostlivej mamy. Harry sa na ňu usmial.

“Sľubujem,” zašepkal strácajúcim sa hlasom, aj napriek všetkým elixírom, ktoré doňho natlačila Madam Pomfreyová. Cítil sa oveľa lepšie, no stále bol hrozne unavený.

Slabo všetkým Weasleyovcom zamával. Ron a Hermiona spočiatku nechceli odísť. Chceli zostať s ním, no Pomfreyová to nedovolila. Neochotne teda odišli aj oni, no nie skôr, ako mu sľúbili, že sa zajtra ráno zastavia.

Severus bol jediný, kto zostal. Uložil Harryho do postele a pritiahol mu prikrývky až po bradu. “Teraz ťa nechám spať, Harry. Ak ma budeš potrebovať, len to povedz Pomfreyovej a hneď prídem,” povedal. Severus chcel zostať, to bolo jasné, ale nemyslel si, že by mu to Harry dovolil. Väčšinou si neprial, aby sa oňho všetci starali, nebol už predsa dieťa. Ale po udalostiach dnešnej noci skrátka potreboval, aby s ním niekto zostal.

“Mohol…Mohol by si tu zostať?” spýtal sa potichu. Severus sa okamžite zastavil tesne pri dverách. Pozrel späť na Harryho a usmial sa.

"Mohol," odvetil a premenil si tvrdú stoličku na pohodlné kreslo, na ktoré si potom sadol. Harry privrel oči. O chvíľku neskôr cítil, ako mu otcove ruky prehrabli vlasy. Zalial ho hrejivý pocit. Harry zaspal a po naozaj dlhom čase sa konečne cítil úplne v bezpečí.

Poslední komentáře
16.01.2009 20:41:29: smiley${1}smiley${1}smiley${1}smiley${1}smiley${1}jujky
27.10.2007 01:14:17: Skvělé... smekám.Tvé překlady nemají chybu. Dík
23.10.2007 14:53:48: Tak jak to vypadá? Už jsme za limitem?
19.10.2007 14:22:39: Nádherný!Stále obdivuju tvé překlady.Už jen podle toho jak se to čte je to absolutně skvělé.Čtivé.Do...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.