...

HP-Tam, kam patrím II

Kapitola ôsma: Napäté konverzácie

Ha!! ďalšia kapča :D netuším kedy bude ďalšia, ale tak do stredy určite..uvidíme :D noo kapču venujem Aileen :D dostávame sa k časti, kde si Harry vytvorí pekný vzťah s Fredom, ktorý bude naďalej pokračovať a rozvíjať sa (Nie SLASH!!!)..taak...kapča je v podstate dosť nezáživná, ale dosť sa v nej objasňuje (hint: Zanove pocity sú správne :D)..tááak to je nateraz odo mňa asi všetko...len dúfam, že tu po sebe zanecháte nejaké tie komentíky..kujeeem
Harry vybehol z vchodových dverí a rýchlo prešiel k jazeru, kde hľadal aspoň trochu pokoja. Trasúc sa sa posadil na kameň a snažil sa pozviechať sa. Nemohol uveriť, že ho jeho vlastní priatelia nútili o tom hovoriť, keď to nechcel. Bol napoly rozzúrený a napoli vystrašený. Vedeli, že to bolo tajomstvo. Nevede pochopiťl, ako sa o tom dozvedeli, vybehol odtiaľ skôr, ako mu to stihli povedať. Čo ho však bolelo najviac bolo to, že Ron zradil jeho dôveru. Keď na to pomyslel, ešte viac ho to vytočilo.

Flashback

Keď vošiel do klubovne, šťastný úsmev, ktorý skrášľoval jeho tvár odkedy bol vonku so Zanom okamžite zmizol. V tom momente vedel, že štvorica, ktorá sedela pri odľahlom stole v rohu preňho znamenala problémy. Hneď ako vstúpil do miestnosti všetci štyria vstali a prešli k nemu. Harry síce nevedel prečo, no pocítil túžbu otočiť sa a utekať odtiaľ čo najďalej.

“Hej, Harry, potrebujeme sa s tebou porozprávať,” povedal Fred, alebo to bol možno George, Hary si nebol istý. V tom momente ho preplnili jeho obavy.

“O čom?” spýtal sa a nervózne si okolo prsta krútil uvoľnenú nitku na habite.

“Len sme sa ťa chceli na niečo spýtať,toje všetko,” povzbudil ho Ron a na tvári vykúzlil falošný úsmev. Harry takéto správanie okamžite podozrieval, hlavne ak pochádzalo od Rona.

“Tak potom dobre,” nasledoval Harry štvoricu svojich priateľov ku izbám a na jeho prekvapenie nešli na Harryho izbu, ale k Fredovi a Georgeovi. “Čo sa deje?” spýtal sa podozrievavo.

“Ukľudni sa Harry, len sa chceme porozprávať. Nesadneš si?” spýtali sa. Fred, George a Neville si všetci sadli na najbližšie dve postele zatiaľčo Ron zostal stáť pri ňom. Asi aby mu zabránil v odchode. Sám pre seba si vzdychol a sadol si na posteľ najbližšie pri dverách.

“Tak, na čo sa ma chcete spýtať?” chcel vedieť.

Ron sa zhlboka nadýchol a posadil sa na posteľ vedľa neho. Otočil sa k nemu a spustil: “Harry, bojíme sa o teba. Dvojičky a Neville vedia o tvojich zraneniach. Povieš nám, kto ich spôsobil?” spýtal sa tak pokojne ako len mohol, aby Harryho nerozrušil.

Harry akoby na mieste zapustil korene. “Ty si im to povedal!” zreval ublížene. “Bolo to tajomstvo!” nemohol uveriť tomu, že by ho Ron takto zradil.

 “Nie, Harry, tak to nebolo,” pokúsil sa mu to vyhovoriť Neville, ale Harry ho nepočúval.

 “Na tom nezáleží. Nemienim sa o tomto baviť,” povedal Harry a vstal z postele. Nestihol však urobiť ani krok, keď ho Ron chytil za ruku.

“Nie, Harry. Toto je dôležité a potrebujeme sa o tom s tebou pozhovárať. Prosím ťa, sadni si,” povedal mladšiemu chlapcovi, ten ale jeho ruku striasol.

“Nič vás do toho nie je,” zasyčal a opäť sa pokúsil dostať sa ku dverám. Tentokrát mu cestu zablokovali Fred s Georgeom.

George Harryho jemne posotil späť na postel. Harry bol príliš prekvapený aby mu odporoval. Keď sa však opäť pozbieral, prudko sa s Georgeovho zovretia vymanil. “Nedotýkaj sa ma!” zreval a preskočil na druhú stranu postele. Tam sa vystrel a ťažko dýchajúc sa tvárou tvár postavil ku štvorici jeho priateľov.

Geroge pozdvihol ruky do vzduchu na znak toho, že sa ho už viac nedotkne. “Prepáč, Harry. Nič som tým nemyslel. Prosím, len si sadni a povedz nám o tom. Povedz nám, kto ti ublížil, aby sme ti mohli pomôcť,” prosil ho.

Harry záporne pokrútil hlavou. “Nemôžete mi pomôcť, už sa to skončilo. Nemusíte sa tým znepokojovať,” snažil sa im vysvetliť, ale oni si neuvedomili, že útočník už bol mŕtvy.

Zdalo sa, že Neville chcel svoj kúsok pridať tiež. “Ale Harry, čo ak ti bude tá osoba chcieť znovu ublížiť? Čo urobíšpotom? Potrebujeme vedieť kto to bol, aby sme ti mohli pomôcť. Chceme pre teba len to najlepšie. Nevidíš to?” spýtal sa a jeho oči jasne vypovedali o stave jeho znepokojenia.

Harry povzdychol a trasúcou rukou si prehrabol vlasy. “Už nikdy ho znovu neuvidím, dobre? Nemusíte sa tým znepokojovať, teraz ma prosím nechajte odísť,” požiadal ich.

“Nie, Harry…” začal Ron, ale Harry rozzúrene kopol do nohy postele.

Pustite ma!” skríkol a jeho mágia bola cítiť vo vzduchu, až mu vlasy viali do všetkých smerov.

Vtedy zjavne dvojčatá usúdili, že toho má Harry dosť a Fred rýchlo s pomocou prútika otvoril dvere. Harry sa z nich vyrútil a zbehol dolu po schodoch. Počul ako Ron kričí na svojich bratov za to, že ho pustili, ale ich hlasy sa mu postupne strácali. Bežal rovno k jazeru.

Koniec Flashbacku

Bol naštvaný. A nielen trochu znepokojený. Čo s tou informáciou spravia, teraz keď už naisto vedia, čo sa stalo? Pritiahol si koelná k hrudi a položil si na ne hlavu. Nechcel to, ale pomyslel si, že by bol dobrý nápad vrátiť sa dnu a so svojimi priateľmi sa normálne porozprávať. Čím skôr to bude mať za sebou, tým lepšie. Dúfal, že všetci vedeli, že to nebol profesor Snape, ako Ron tak presvedčene prehlasoval v prvú noc späť v škole. Určite im povedal, čo sa stalo, teda aspoň to, o čom vedel. Prečo sa to všetko tak pokašľalo? To by naozaj rád vedel.

Vstal z kameňa, zo svojho osobného miestečka, ako ho teraz volal a pomaly sa presunul späť do hradu s hlavou sklopenou a očami upretými na tráve, ktorá sa vlnila v slabom vetríku. So sklonenou hlavou si nevšimol že tam bol niekto s ním, až kým mu pohľad nepadol na pár topánok pred ním, topánok, ktoré spoznával. Zalapal po dychu a nebol si istý, čo by mal urobiť. Jasné, šiel naspäť do hradu, aby sa porozprával so svojimi priateľmi, ale keď ho to postretlo tak skoro, nevedel, či má vyložiť nohy na plecia a utekať, alebo zostať stáť. Nakoniec rezignoval a mrzuto pozrel do tváre jednému z dvojčiat.

“Ahoj, Fred,” povedal nenadšene.

“Nebuď tak rád, že ma vidíš,” odvetil sarkasticky Fred, aj keď sa rysy jeho tváre zjemnili, keď videl teror v tých harryho. “Neboj sa, iba som sa chcel uistiť, že si neskočil do jazera alebo také niečo,” povedal v snahe vylepšiťmu náladu.

Harry sa uškrnul. “Hej, už vidím, ako by som niečo tak hlúpe urobil, Fred.”

Ten sa usmial “Prepáč, nebolo to to najlepšie, čo som zo seba kedy vypotil…” pokrčil plecami. “Dopekla, nikdy predtým som nemusel vymýšľať odpoveď na situáciu akou je táto,” povedal nakoniec. Pohľad, ktorý  sa usadil na Harryho tvári prinútil Freda zamračiť sa. “To, čo sa ti stalo nebola tvoja chyba vieš,” povedal znenazdania.

Harry prevrátil očami a vyhodil ruky do vzduchu. “Áno, ďakujem, že mi ozrejmuješ niečo úplne logické, a nie si jediný, kto si myslí, že ja si myslím, že je to moja chyba. Ja viem, že to nebola moja chyba!” povedal tak naštvane, ako to povedal ráno Snapovi. “Je mi zle z toho, ako sa ma snažia ľudia psychoanalyzovať,” zamrmlal a Fred naňho pozrel, akoby mu začalo šibať.

“Psycho, čo?” spýtal sa z čoho bolo jasné, že to slovo nikdy predtým nepočul.

Harry si tú otázku nevšímal. “To je jedno,” povedal a opäť sa vydal smerom k dverám. “Myslím, že by som si s vami všetkými mal pohovoriť a objasniť vám niektoré veci predtým, ako prídete k nesprávnym záverom,” povzdychol si a rukou si postrepatil vlasy. “Ale nechcem o tom hovoriť dnes,” zastonal potichu.

“Harry, nemusíš o tom hovoriť, ak nechceš. Teda, asi by si o tom mal niekomu povedať, ale nechcem ťa k ničomu nútiť. Naozaj som sem von prišiel len preto, aby som sa uistil, že si  poriadku. A prisahám, že sme sa ťa snesnažili…psychonalzovať,” povedal a keď si Harry odfrkol nadvihol obočie.

 “Psychoanalyzovať,” opravil ho. “Viem, ale aj tak nechcem, aby ste robili unáhlené závery o tom, kto mi to urobil. A už vôbec nechcem, aby ste si mysleli, že to bol Profesor Snape,” povedal a pozrel Fredovi do očí. “Myslím to vážne, Snape to nebol.”

 “Hej, to sme vedeli, Ron by nám o tom inak povedal. Vieme, kto tospravil, Harry,” povedal a snažil sa súcitne na Harryho hľadieť. “Prečo si nám o tom nikdy nepovedal? Mohli sme ti pomôcť skôr.”

Harry bol zmätený a šokovaný. “O čom to hovoríš?” spýtal sa a rád by vedel, presne na koho Fred myslel.

Fred si vzdychol, pretože si myslel, že Harry nebol zmätený, ale snažil sa to poprieť. “Harry, nepopieraj to. Kto iný by to mohol byť? Ak to nebol Snape, jediný kto zostáva je…tvoj strýko,” povedal a čakal na Harryho odpoveď.

Čiernovlasý chlapec sa zatváril znechutene. Fred bol blízko, jeho strýko mu naozaj ubližoval, ale netrafil do čierneho. “To vlastne nie je tak celkom pravda,” povedal a takmer sa zasmial na výraze na Fredovej tvári.

“Harry…” odmlčal sa, keďže nevedel, ako pokračovať. Harry pozoroval, ako po jeho tvári prebiehali rôzne odporujúce si pocity. Keď sa napokon ich prúd ustálil a zostali tam len obavy a zmätok, rozhodol sa dodať.

“Nehovorím, že mi niekto…no, neublížil, len hovorím, že to nebol môj strýko,” povedal nakoniec.

Fred sa prudko nadýchol. “Nebol to tvoj strýko?”

“Tentokrát nie,” zašepkal, ale Fred ho počul.

Keď druhý tínedžer zostal potichu až neprirodzene dlho Harry vzhliadol. “Fred?” spýtal sa. Chrabromilčan vyzeral, akoby chcel kričať, revať a zúriť a to harryho vystrašilo. “Fred?” spýtal saso strachom v hlase.

“Koľko ľudí ti ublížilo?” spýtal sa rozzúrene. “Ako si povedal, tentokrát to nebol tvoj strýko, tak kto to potom bol?” zreval a v hlave sa mu ozývala jediná myšlienka: “ako sa opovážili čo len sa Harryho dotknúť!”. Toto si vyžadovalo pomstu.

Harryho zelené zreničky sa rozšírili, keď počul to nezvládnuteľné množstvo hnevu vo Fredovom hlase. Niekde v pozadí vedel, že Fred nebol naštvaný naňho, ale jeho iracionálna stránka, ktorá si popredie v jeho mysli v poslednej dobe vybojovala dosť často sa tam dostala aj tentokrát. Myslel si, že Fred sa hneval naňho, za to že dovolil,l aby mu ostatní ublížili.

Obranne si okolo seba otočil tuky. “Ja…bol rozzúrený a ja som ho nemohol zastaviť…pokúšal som sa o to, naozaj,” zašepkal vystrašene. “Prečo torobíš?” spýtal sa, zatiaľčo sa od Freda čím ďalej tým viav vzďaloval.

Fred sa napokon ovládol, keď počul Harryho a nenávidel ten strach, ktorý bol počuť v hlase jeho malého “bračeka”. On bol jeho príčinou a to pomyslenie mu lámalo srdce. “Nie, nie Harry, nehnevám sa na teba. Prosím, nemysli si to,” prosil ho a snažil sa k nemu priblížiť napriek tomu, že Harry naďalej cúval.  “Nechcel som, aby si si myslel, že sa hnevám na teba. Nehnevám sa, Harry. Prosím ťa, neboj sa ma,” požiadal ho a nakoniec sa dostal až k nemu.

Harry stále vyzeral zmätene. Fred si povzdychol a urobil jedinú vec, ktorá mu pomohla vždy keď bol smutný. Vypustil v sebe povahu Molly Weasleyovej a mladšieho kamaráta objal. “Je mi to tak ľúto,” zašepkal, keď cítil, ako Harry pri kontakte stuhol. Bol vďačný, keď sa napokon Harry uvoľnil. Nebolo horšieho pocitu ako toho, že harryho čo len nachvíľu vystrašil. “Nikdy by som ti neublížil, Harry,” zašepkal viac sám sebe, ale vedel, že ho Harry počul, keď on sám začul tichu odpoveď:

“Ja viem.”

…………………………………………………………….

Dvojica sa nakoniec vrátila späť do hradu a Fred mal ešte stále prehodenú ruku okolo Harryho ramien, keď sa oňho chlapec opieral. Harry sa mu napokon spovedal a povedal, kto ho zranil. Teraz boli na ceste do hradu, aby to mohli povedať aj ostatným, aby sa im v mysliach neobjavovali hocijaké predstavy. Aj keď tie predstavy neboli až tak ďaleko od pravdy. Dursley mu ublížil, ale nikdy nie až tak, ako Jeb.

Práve prechádzali okolo Veľkej siene a vysutpovali na prvé poschodie, keď si Harry všimol osobu, ktorá im stála v ceste. Vzhliadol a bol prekvapený tým, koho tam uvidel.

“Potter.”

Harry mu pohliadol do jeho sivých očí a cítil ako Fred vedľa neho stuhol. „Malfoy,“ povedal pokojne. Dúfal, že sa Fred nerozhodne otvoriť ústa a začař mu nadávať. Vedel, že momentálne bol červenovlasý chlapec v obrannom móde, hlavne keď išlo oňho. Ale nechcel, aby sa Fred pustil do hádky s Malfoyom, nie keď ako tak zakopali vojnovú sekeru.

“Čo chceš, Malfoy?” vyprskol Fred hnevlivo. Tak to by bolo pre “neotváranie úst a nevyolávanie hádky” na ktoré myslel predtým.

Malfoy na Freda znudene pozrel. “Nič, Weasley. Len som bol na ceste do Veľkej siene. Rád by som dnes niečo zjedol. Teraz láskavo uhni z cesty,” povedal a očami naznačil, aby mu uhli.

Fred naňho zavrčal, no napriek tomu uhol. Harry Malfoyovi ešte naposledy pozrel do očí a obaja prikývli. Keď blonďák zmizol za dverami do siene potlačil Fred Harryho hore po schodoch.

“To bolo divné, aj na Malfoya,” ozval sa Fred. “Chcel by som vedieť, čo má za lubom.”

Harry sa uškrnul. “Možno sa snažil nechovať sa aspoň raz ako idiot,” odvetil Harry a podvihol obočie keď si všimol Fredov výraz. “Čo?” spýtal sa.

“Malfoyovci nie sú milí, Harry. To si zapamätaj, nebol ani príliš priateľský ani nič, ale bol takmer úrpimný a na tom niečo nesedí,” dodal viac pre seba ako pre Harryho.

“No, neviem čo s ním je a nevieš to zjavne ani ty. A okrem toho, teraz mám iné starosti. Som z toho naozaj nervózny. Fred. Nemohol by si im to povedať ty?” zastonal. Rozprávať sa o tom so všetkými svojimi priateľmi nebude ani prinajmenšom prechádzka ružovou záhradou.

“Harry, myslím, že by si sa cítil oveľa lepšie, keby si im to povedal, dostal to zo seba. Som si istý, že to bude ľahšie, keď im to povieš sám a budeš vedieť, že už vedia pravdu a už sa viac nebudeš musieť skrývať a tajiť to. Len im to povedz. Pomôže ti to, to ti prisahám,” povedal.

Harry si nemyslel, že by si Fred dokázal predstaviť, aké je to preňho ťažké. Ak sa to Fredovi nestalo, ako by mohol vedieť, že mu to pomôže, keď im to všetkým povie? Teraz mu to nepripadalo ako dobrý nápad. “Možno im to poviem neskôr,” nádejal sa a Fred sa zamračil.

“Ak im to nechceš povedať teraz, už im to neskôr nepovieš. Mohol by si to urobiť vtedy, keď tam budem s tebou aby som ti pomohol. Jasné, že tam budem kedykoľvek ma budeš potrebovať, ale to čo sa ti snažím povedať je, že už si napoly rozhodnutý ísť tam a povedať im to, tak by si to aj mohol urobiť. Nebude to také hrozné. Všetci sme tvoji priatelia. Chceme ti pomôcť. Viem, že to nemôže byť ťažké držať v sebe také tajomstvo. Prosím, povedz im to, povedz to mne. Stále neviem o všetkom,” prosil ho Fred a v snahe ukľudniť ho mu silnejšie stisol plece.

“Pozri, prisahám, že im to poviem. Ale nie teraz. Daj mi trochu času, dobre? Nevieš aké ťažké to pre mňa je. Daj mi zopár dní. Musím si to premyslieť. A rád by som si o tom pohovorilaj so Severusom. Verím, že mi pomôže,” povedal a dúfal, že to starší chlapec pochopí a nechá ho tak.

Fred si vzdychol. “Dobre, Harry. Ale ak za nami neprídeš do niekoľkých dní, prídeme mi za tebou, pochopil si?” spýtal sa. Harry prikývol. “Dobre. No, mal by som nájsť ostatných a povedať im, čo sa stalo…nie to, čo si povedal mne, len to, že chceš trochu času, dobre?”

“Dobre, Fred. Ďakujem za to, že som ti to mohol povedať. Naozaj si to vážim,” povedal a  zamieril do žalárov.

“Ani o tom nehovor!” zreval Fred, ktorého už Harry takmer nepočul. Čiernovlasý chlapec sa usmial a vydal sa do komnát svojho poručníka.

……………………………………………

Bol už takmer večer a šťastná obluda ležala pri dome veľkého muža. Už dlho nevidel chlapca, ale vedel, že toho má teraz veľa, keď bol späť v budove, o ktorej predpokladal, že to bola škola. Ako si tak lenivo ležal v tráve, počul niekde neďaleko čísi dupot. Nepokladal ho za dôležitý, až kým sa k nemu nepriblížil. No hneď ako si všimol, kto to bol, opäť si ľaholo. Bol to veľký muž, s ktorým sa chlapec rozprával vždy, keď sa s ním stretol.

“Čau, kamoš,” povedal veľký muž a poškrabkal ho za ušami. Zbožňoval keď to ľudia robili. Začal nadšene vrtieť chvostom a netušil ako, no ocitol sa na chrbte. Keď sa ruka stiahla a on si uvedomil, že leží rozvalený v tráve, rýchlo sa postavil. Veľký muž čosi vytiahol z vrecka a podal mu to. Opatrne to oňuchal a potom to nenásytne zožral. Slanina! Tú tiež zbožňval. Chlapec to musel veľkému mužovi povedať.

Ako tam tak spoločne sedeli, opäť začul niečie kroky. Keď vzhliadol uvidel muža, ktorého na pozemkoch videl predtým len veľmi zriedka. Nemal z neho dobrý pocit. Keď sa muž priblížil zavrčal, ale utíšil sa, keď mu položil veľký muž ruku na hlavu. No počas celej ich konverzácie sa neuvoľnil.

“Dobrý večer…Hagrid.” Zane pri tom mene zdvihol hlavu, dovtedy netušil, ako se veľký muž volal…akosi mu to ušlo, keď prišiel chlapec, Harry, na návštevu k Hagridovi. Napäto počúval a dúfal, že sa dozvie aj meno druhého muža.

“Profesor Dillard,” odzdravil Hagrid a z jeho tónu bolo jasné, že muža tiež nemá rád a ani Dillard jeho. Rotweiler sa postavil na zadné a na muža zvrčal.

Dillard na veľkého muža znechutene pozrel a opäť sa ozval. “Hľadám sitú rastlinu, o ktorej mi povedali, že sa nachádza v Zakázanom lese. Nie som si istý ako sa volá, ale viem ako vyzerá. Mohli by ste mi pomôcť v jej hľadaní?” spýtal sa.

Hagrid sa na profesora podozrievavo zahľadel. “A čo to akože hľadáte?” chcel vedieť.

Dillard si podráždene povzdychol. “Nemôže ti niekto niečo hľadať bez toho, aby sa ho všetci spytovali?” spýtal sa hnevlivo. Veľký muž sa pri mužovej odpovedi vystrel a Zane sa opäť postavil na všetky štyri a potichu vrčal. Na jeho hlave sa opäť usadila ruka veľkého muža, ktorá ho začala škrabkať za ušami.

“Nie je to prílišdivné, keď sa človek spýta, načo tú bylinu potrebujete,” odvetil Hagrid obranne.

“Profesor si ešte raz povzdychol. “Potrebujem ju na elixír, profesor Hagrid. Ide o osobnú vec a ja by som o tom najradšej nehovoril.”

Hagrid prikývol. “Dobre, profesor. Ale prečo sa nespýtate profesora Snapa?” spýtal sa. “Vie o takýchto veciach oveľa viac ako ja,” povedal.

Profesor Dillard prebodol Hagrida pohľadom, keď ten spomenul profesora Snapa. “Odmietam od toto bastarda o čokoľvek žiadať a to zahŕňa aj prísadu do elixíru.”

Hagrid zalapal po dychu nad profesorovým slovníkom. “Prosím?” zabručal. “Takto o ňom nehovorte!” zreval rozhodnutý brániť profesora Snapa.

 “Hagrid, pozrite, so Snapom mám nevyriadené účty, o ktorých nič neviete. Myslím, že sa o ňom môžem vyjadrovať ako len chcem,” vyprskol ale rýchlo sa zase ukľudnil. “Ukážete mi teda, kde tá bylina rastie?” spýtal sa, ale bolo jasné, že po tom ako Hagrid Snapa obraňoval v kladnú odpoveď ani nedúfal.

“Nájdite si to sám,” povedal Hagrid. “Robím niečo iné.”

Zane pozoroval, ako veľký muž smutne odkráčal preč. Ešte raz obrátil svoju pozornosť na profesora a začal naňho ceriť zuby. Nebezpečne zavrčal až kým naňho muž nepozrel. Keď sa mužove oči stretli s tými psími, pes okamžite pochopil, že je ten muž nebezpečný. Priblížil sa k nemu a hlasno zabrechal.

Spokojne pozeral, ako od neho Dillard vystrašene ustúpil. “Sprostý pes,” zamrmlal. Zane ešte raz zabrachal a pohol sa, akoby chcel na muža vyskočiť, ale niekoľko centimetrov od neho zastal. Bolo mu jasné, že bol profesor vystrašený a nevedel, ako reagovať. Stále vrčal. Keď ale muž vytiahol prútik, Zane sa stiahol, keďže vedel, že s “palicou” si meriať sily nemôže. So stálym vrčaním zacúval až k Hagridovi a na muža neustále upieral divoký psí pohľad. Ten muž páchol problémami a on si predsavzal, že si naňho dá pozor.

Poslední komentáře
08.09.2007 11:38:42: Nádhera, už aby tu byla další kaptolka :-)
05.09.2007 20:14:41: Píšu trošku pozdějc, co? smiley O víkendu jsem měla první taneční (myslela jsem, že to bude horší, ale...
02.09.2007 13:26:11: paradna kapitola
01.09.2007 22:27:00: Náááádherné kapitoly!!
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.