...

HP-Tam, kam patrím II

Kapitola šiesta: Samé problémy

Hojkyy :D tak sa po dvoch týždňov opäť ukazujem s novým prekladíkom :D celé som to preložila dnes a po dvojtýždňovej prestávke to môže byť trochu kostrbaté, tak ak je tam niečo divné dajte vedieť :D Keďže je toto historicky prvá kapča uverejnená len na tomto webe venujem ju všetkým, ktorí sem zablúdia a okomentujú ju.. :-) a v podstate je to prvotinka aj v tom, že je konečne dlhá kapitola uverejnená celá!! (delá, kanóny) tak si ju prečítajte a poslušne nechajte komentík dolu v diskusii...nenecháte sa predsa zahanbiť či hej? :D hh tak sa do toho pustite..Lucy

 

PS: vzhľadom na to, že sa tu blbo hľadajú novinky bude vždy východzia stránka webu tá rubrika, ku ktorej bola pridaná najnovšia kapitola aby sa v tom dalo aspoň trochu orientovať :D

PPS: keďže je pomaly začiatok školského roku je pochopiteľné, že sa medzery medzi pridávanými kapitolkami zväčšia, tak ak máte niekto nápad, ako to riešiť, dajte vedieť :D

PPPS: to už je naozaj všetko...už vás nechám vkľude čítať :D

 

 


 


V piatkové skoré ráno zhodil Remusa z postele jeho entuziastický priateľ. Remus na Siriusa zazrel, čím ho varoval, aby mal poruke naozaj dobrý dôvod na to, aby ho budil tak skoro ráno.

“Nevieme nájsť Harryho.” Remusov zachmúrený pohľad okamžite zmizol a vlkolak vyskočil z postele.

“Čo tým myslíš? Nie je v hrade?” spýtal sa Remus a rýchlo na seba hodil najbližší habit, ktorý našiel. Vôbec si pri obúvaní nevšimol, že nemá rovnaké ponožky a keď už o tom hovoríme, ani jeho topánky nesedeli jedna k druhej.

“Dumbledore a Minerva presliedili celý hrad. Nie je tu. Ron a Hermiona ho nevedeli ráno nájsť a báli sa. Povedali, že ho nikto nevidel od včerajšej poslednej hodiny. Čo ak sa s ním niečo stalo?” spýtal sa s obavami.

Remus mu upokojujúco položil ruku na plece. “Neboj sa, nájdeme ho. Musí tu niekde byť. Pravdepodobne sa len niekam zatúlal a zaspal tam. Vieš, že ho smrť jeho príbuzných dosť zasiahla. Prehľadali ste aj školské pozemky?” spýtal sa.

“Uch, nie. Tak ďaleko sme sa ešte nedostali. Veď ho hľadáme len štyria a mňa poslali za Snapom,” povedal naštvane. “Zdá sa, že Dumbledore nie je veľmi vystrašený, ale s tým mužom nikdy nevieš,” odvetil Sirius.

“Pozri, choď za profesorom Snapom a ja sa ho začnem hľadať spolu s vami. Potom sa tu opäť stretneme.”

“Dobre.”

Remus Siriusa ešte raz potľapkal po pleci a vyšiel zo svojich komnát. Rezko vykročil smerom ku vstupnej hale. Mal pocit, že Harryho nájdu niekde vonku. Zišiel dolu po schodoch a už bol takmer na pol ceste ku Hagridovmu domu, keď sa začal obzerať po tínedžerovi. Keď nikoho nevidel, pokračoval na svojej ceste k poloobrovej chalupe, dúfajúc, že Hagrid včera večer Harryho stretol.

Keď sa ale k jeho domu priblížil, zdalo sa mu, že na boku chalupy vidí niečo zvláštne. Konečne sa dostal ku dverám domu a všimol si, že to čudo je pes. A to pes dosť veľký, väčší ako premenený Sirius. Remus sa k nemu pomaly priblížil. Niečo tam pri ňom bolo a Remusovi vyskočilo srdce až do krku, keď zbadal ruku, voľne pohodenú v tráve.

Najprv sa mu zdalo, že ruka nebola pripojená k telu a v hlave sa mu vynorilo množstvo desivých scenárov, medzi nimi aj jeden ako pes Harrymu ruku odtrhol od tela, keďže automaticky predpokladal, že ruka patrila práve chlapcovi, na ktorom mu tak veľmi záležalo. Ale keď prešiel za roh a naskytol sa mu lepší pohľad zistil, že ruka bola s telom ešte stále prepojená a že chlapec tvrdo spal s psím bruchom pod hlavou.

Remus vydýchol, pričom si ani neuvedomil, že zardžiaval dych a klesol pri Harrym na kolená. Rotweiler sa zobudil a začal na muža nebezpečne vrčať, na čo sa Remus stiahol. Potom vytiahol svoj prútik a namieril ho na psa. Bol pripravený ho omráčiť, ak sa naskytne potreba. Zdalo sa, že toto gesto psa ešte viac rozdráždilo pretože ten sa teraz postavil na nohy. Harryho hlava skĺzla z psieho brucha na zem, čo ho efektívne prebudilo z krásneho sna.

“Harry, nehýb sa,” zašepkal Remus naliehavo. Pes schytil Harryho za límec a začal ho ťahať preč od Remusa. Muž sa bál, že ho tým pes vážne zraní. Jeho silné sánky nútili Harryho hlavu skrúcať sa do neprirodzených uhlov.

“Zane, prestaň!” prikázal psovi Harry, ale ten ho naďalej vliekol preč. Remus inštinktívne prútik sklopil, čím psa ako tak upokojil, ale aj tak rotweiler Harryho límec nepustil. “Zane. Pusti,” skúsil to Harry znova a tentokrát ho pes naozaj pustil, ale zostal mu po boku.

“Si v poriadku?” spýtal sa Remus, keď sa snažil priblížiť sa ku chlapcovi, ktorého mal rád ako syna.

“Hej. Mimochodom, toto je Zane. Len sa ma snažil chrániť. Neviem prečo, ale keď zistí, že si môj priteľ, bude chrániť aj teba,” vysvetlil mu Harry.

V momente, keď sa Remus k Harrymu dostal, rýchlo chlapca objal, keď už pre nič iné, tak aspoň aby sa ubezpečil, že je v poriadku. “Mali by sme sa vrátiť dnu. Keď ťa dnes ráno nemohli priatelia nájsť, šli rovno k riaditeľovi. Sirius a Severus sú nepochybne na pokraji zrútenia.”

Harryho zreničky sa rozšírili. “Čo?” spýtal sa a pozrel na hodinky. Zalapal po dychu. “Už je zajtra. Ani si nepamätám, kedy som zaspal. Och, dúfam, že nie je naštvaný,” zašepkal, na čo sa Remus zamračil. Vlkolak vedel, že Severus bol Harryho opatrovník a predpokladal, že Harry hovorí práve o ňom.

Prečo by sa mal hnevať?” spýtal sa.

Harry si vzdychol a pokrčil plecami. “Neviem. Len je v poslednej dobe dosť náladový a včera som ho naozaj podráždil. Iba dúfam, že má dnes lepšiu náladu, nechcem, aby sa na mňa hneval,” povedal.

Remus sa zahľadel do Harryho očí a videl tam zúfalstvo. V tej chvíli si uvedomil, že si chlapec myslí, že ho Severus časom opustí. Harryho poznal až príliš dobre na to, aby to nevedel. Dursleyovci mu stále hovorili, ako si nezaslúži ich lásku a pozornosť. Remus schytil Harryho okolo ramien a pritiahol si ho bližšie.

 “Neboj sa, chlapče. Určite sa len bude o teba báť,” povedal a dúfal, že má pravdu. Vedel by ale pochopiť, ak budú aj Sirius aj Severus naštvaní za to, že si len tak vonku zaspal. Bolo to predsa dosť nebezpečné. Ale mali by si uvedomiť, že to má Harry ťažké, snaží sa vyrovnať sa so smrťou jeho príbuzných ako aj s následkami. Remus len dúfal, že sa zachovajú zodpovedne.

Severus bol viac než vystrašený a jeho nervozita sa desaťnásobne zvýšila, keď sa ráno vovalil do jeho triedy Sirius a povedal mu, že nevedia Harryho nájsť. Ak Harryho čoskoro nenájdu, bol presvedčený o tom, že si vytrhá všetky vlasy. Sirius prechádzal z jednej strany na druhú, netrpezlivo čakajúc na návrat svojho priateľa. Predtým, než zamierili do Remusových komnát hľadali aj oni, no neuspeli.

Ani nie o päť minúť neskôr sa otvorili dvere a dnu vstúpil Remus spolu s Harrym, pričom mladší z dvojice vyzeral dosť pokrčene potom, ako strávil noc vonku a len prednedávnom ho za límec ťahal pes.

Sirius okamžite prešiel naprieč izbou a vtiahol svojho krstného syna do tuhého objatia. “Kde si bol? Si v poriadku? Hrozne sme sa o teba báli!” vysúkal zo seba, stále tisnúc Harryho. Remus prevrátil očami.

 “Je mi dobre,” odvetil Harry. “Náhodou som včera v noci zaspal vonku pri Hagridovej chalupe.” Harry si všimol, že ani jeden z dvojice Sirius a Severus neboli jeho odpoveďou veľmi nadšení.

“Čo si si preboha myslel? Hagridov dom nie je ani dvadsať metrov od Zakázaného lesa! Mohlo sa ti niečo stať!” vypálil naňho Sirius.

Harry od neho inštinktívne odskočil. “Nič sa nemohlo stať, nebol som…” začal s vysvetľovaním Harry, ale Sirius ho prerušil.

 “Ako to môžeš vedieť? Ty by si mal, viac ako ktokoľvek iný, chápať nebezpečenstvá ukrývajúce sa v lese. Bol si tam, vieš, čo tam žije, čo mohlo prísť a ublížiť ti!” pokračoval.

“Ale neublížilo,” trval na svojom Harry. “Bol som…”

Sirius ho však opäť prerušil. “Musíš byť viac opatrný, Harry. Sľúb mi, že už takéto niečo nikdy neurobíš.”

Harry sa naňho divne zahľadel. Bol by rád vedel, prečo bol Sirius zrazu taky ochraniteľský. “Sľubujem. Ale mal by si vedieť, že som mnou bol Zane.”

Sirius sa mu prizrel. “Kto?” spýtal sa.

“Zane. Je to môj pes,” odvetil Harry.

“Och.”

Harry obrátil svoju pozornosť na Severusa, ktorý odkedy vstúpil do miestnosti vôbec neprehovoril. “Budeš na mňa tiež kričať?” spýtal sa.

“Nie, verím, že to už zvládol tvoj krstný otec,” povedal Snape a v odpoveď na Siriusov rozhorčený pohľad sa len uškrnul. “Ale súhlasím s ním. Už nikdy to neurob, dobre?”

“Dobre,” súhlasil Harry. Nebol si istý, čo si vyvodiť zo správania tých dvoch. Niečo vedeli, niečo, čo on nevedel a pravdepodobne sa to ani nedozvie. “Môžem ísť teraz späť do veže? Musím sa pripraviť na hodiny,” povedal napriek tomu, že už bol obed a čakali ho už iba dve popoludňajšie hodiny.

“Môžeš. Mohol by si sa so mnou dnes po večeri stretnúť?” spýtal sa Severus.

Harry dúfal, že si ho Severus nezavolal, aby ho mohol zvoziť v súkromí, namiesto toho aby mu vynadal pred Siriusom a Remusom. “Áno, tak teda po večeri.” Všetkým im zakýval a zamieril do chrabromilskej veže.

Ron s Hermionou sa s ním stretli na ceste na obed a vošli do siene spolu s ním. Vedel, že sa oňho veľmi báli, ale to ako mu poskakovali za zadkom mu začínalo liezť na nervy. Práve šli na hodinu obrany proti čiernej mágii, hodinu na ktorú chodil len s Ronom, no napriek tomuto malému faktu s nimi šla aj Hermiona.

 “Hermiona, nemáš atrimanciu alebo niečo?” spýtal sa, keď spolu s Ronom vstúpili do triedy.

“Áno, len som si chcela byť istá, že sa sem v poriadku dostaneš,” informovala ho.

Harry pokrčil plecami. “Fajn, ale ak si nepohneš, prídeš neskoro.”

Hermiona pozrela na hodinky a zalapala po dychu. “Och,” zastonala. Zakývala im a rýchlym krokom sa vydala v ústrety svojej hodine.

“Naozaj sa o teba bála, kamoš,” povedal Ron v snahe vysvetliť kamarátkinu reakciu. “Predtým než sme zistili, že si len zaspal vonku vymyslela milióny teórií, jednu horšiu ako druhú,” povedal a zasmial sa.

Harry sa k nemu pridal. “Viem, že to znie hlúpo. Ale mal som o čom premýšľať a ani som si neuvedomil, že som tam zaspal, kým ma Remus nezobudil,” vysvetlil.

Dvaja priatelia sa usadili v strednej lavici pri Seamusovi Finniganovi. O chvíľu neskôr sa k nim pripojil aj Dean.

“Ahoj,” pozdravil ich. “Urobili ste si úlohu?”

Ron a Harry si naraz vytiahli úlohy z tašiek. Ronova bolo o dosť kratšia.

“Nevedel si čo napísať?” doťahoval si ho Seamus.

“Sklapni,” zavrčal Ron naoko.

V tej chvíli vošiel do triedy profesor Dillard, najnovší učiteľ obrany proti čiernej mágii. Nikto nevedel, čo si o ňom myslieť. Bol to skvelý učiteľ, ale študentov miatli jeho nálady. Niekedy prišiel na hodinu v skvelej nálade, inokedy sa správal ako úplny debil. Toto bola Harryho druhá hodina s ním, no napriek tomu bol Harry v jeho prítomnosti hrozne nesvoj. Dúfal, že sa to zmení, keď si na jeho nálady zvykne. Predpokladal, že tie výkyvy boli následkom nového zamestnania a stresu.

“Otvorte si učebnice na strane 124 prosím,” povedal profesor Dillard. Nebol veľmi starý, malo okolo štyridsať rokov a krátke tmavohnedé vlasy. Vždy bol adekvátne oblečený a mal vyberané správanie. Harry si už len zo spôsobu jeho chôdze domyslel, že pochádza z bohatej rodiny. Väčšina dievčat ho pokladala za charismatického, ale jeho nálady eliminovali akékoľvek platonické lásky. Podľa Rona bol hrozne prísny a väčšina ostatných s ním súhlasila. Na ich predošlej hodine nevedel chlapec menom Jeremiah vymenovať sedem najväčšmi smrteľných kúziel v poradí od toho najmenej smrteľného k najsmrteľnejšiemu. Nový profesor odhodil svoj prútik, čo ním toľko podráždene mával vo vzduchu a na Jeremiaha reval, že “Neviem” nie je adekvátna odpoveď. Ktokoľvek kto mu takto odpovie zostane po škole. Väčšina študentov priraďovala profesora Dillarda k Snapovi, z čoho Harry nebol veľmi nadšený.

Harry sa práve zamyslel a nevšimol si, že sa ho profesor Dillard na niečo spýtal. Ten do jeho ruky zapichol prútiuk a Harry sa vrátil do prítomnosti. Pobúrene si ruku pošúchal a otočil sa aby zazrel na toho, kto ho ďobol. Pohľad mu ale zliezol z tváre, keď si uvedomil, kto to bol.

“Profesor?”

Zdalo sa, že Dillard len s ťažkosťami ovláda svoj hnev. “V mojej triede budete dávať pozor, Potter. Máte trest. Dnes večer o ôsmej,” zasyčal. “Prídťe načas.”

Harry bol rozzúrený. Polovica triedy nedávala pozor, no práve on bol ten, kto dostal trest. Mal pocit, že ho muž nemá veľmi v láske. Ron, Seamus a Dean vyzerali práve tak rozzúrene ako sa on sám cítil.

Na konci hodiny sa chlapci rýchlo vyparili. Nechceli pokúšať profesorov hnev.

 “Idiot,” zamrmlal si Harry keď sa dostatočne vzdialili. “Ak dal trest mne, mal ho dať aj všetkým ostatným. Nebol som jediný, kto nedával pozor,” zavrčal.

Ron ho povzbudzujúco poťapkal po chrbte. “Len nepríď neskoro,” povedal žartovne v snahe zlepšíť náladu. Moc mu to nevyšlo.

“Dnes večer sa mám stretnúť so Severusom. Bude naštvaný, keď mu poviem, že mám trest,” zastonal a zamieril do Veľkej siene na večeru.

“Čo si to povedal?” spýtali sa Seamus a Dean súčasne.

Harry sa otočil a zízal na nich. Vôbec si neuvedomil, že práve vyslovil meno svojho poručníka. O-ou. Čo si o tom pomyslia? Nebol si istý, ako na to zareagujú.

“No…” hral o čas.

“Práve si povedal Severus, akoby ste boli nejakí starí priatelia alebo čo,” povedal Seamus. Vyzeral zmätene. “Čo sa to tu deje?”

Dean súhlasne prikývol a Harry bezradne pozrel na Rona. Ten pokrútil hlavou, čím mu naznačil, aby im povedal pravdu.

“Bude to znieť naozaj divne, ale verte mi, keď vám to poviem, pretože je to pravda,” začal a obaja prikývli. “Dobre…no, toto leto sa stal profesor Snape mojim poručníkom,” povedal a čakal na neodvrátiteľnú negatívnu reakciu svojich priateľov.

“Čo?” spýtali sa obaja a v tvárach sa im zračil šok. Boli tam tiež obavy, ktoré Harryho neprekvapili. Dúfal len, že nebudú reagovať podobne ako Ron.

“Ako sa to preboha stalo? Prečo by si to mal chcieť? Povolil si to z vlastnej vôle, alebo ťa k tomu prinútili?” chcel vedieť Seamus.

Harry si vzdychol. Veci ktoré sa ho týkali skrátka nemohli byť nekomplikované, mohli? “Áno, s týmto celým som súhlasil. Chcel som, aby sa stal profesor Snape mojim opatrovníkom,” povedal a takmer sa zasmial na výrazoch zračiacich sa v Deanovej a Seamusovej tvári. “Čo? Nepoznáte ho tak, ako ho poznám ja. Ak by ste ho totiž poznali, takto by ste sa nesprávali. Len sa spýtajte Rona, ten ho tak trochu pozná,” dodal a neisto sa otočil na Rona.

Ron sa naňho len uškrnul. “Nebojte sa, Harrymu nehrozí žiadne nebezpečenstvo ani nič podobné. Ak to vydržíte a zostanete pri ňom dlhšie ako jednu minútu, zistíte, že je Snape celkom férový chlapík (pche :D). Videl som ho s Harrym, keď nevedel, že sa pozerám. Je k nemu naozaj milý a myslím, že mu na Harrym záleží. Inak by som svojho priateľa uniesol a zobral ho niekam poriadne ďaleko,” povedal so smiechom. Harry bol zvedavý, o čom to Ron vlastne hovoril. Tiež bol prekvapený Ronov vážnosťou, keď hovoril o jeho úteku s ním. Ak by videl Ron Snapa, ako mu ubližuje, Harry si bol istý, že by s ním naozaj uniesol, len aby ho zachránil. Bolo pekné vedieť, že v ňom má takého dobrého priateľa.

“Si si tým istý?” spýtal sa Dean Harryho.

“Áno. Ak by som nebol, vedeli by ste o tom.”

“V to dúfam.” Jeho dvaja spolužiaci ešte stále nevyzerali úplne presvedčene, ale zdalo sa, že Ronov postoj k celej situácii ich ubezpečil.

“Poďte, je čas na večeru a ja umieram od hladu,” ozval sa Ron a odkráčal od ostatných troch bez toho, aby počkal na odpoveď.

“Kľudne choď Ron, vôbec nemusíš čakať,” poznamenal Harry sarkasticky.

Ron sa zasmial. “Nemôžem si pomôcť, som hladný.”

Harry, Ron a Hermiona sedeli v klubovni, Hermina čítala knihu a dvaja chlapci si to rozdávali v partičke šachu.

“Don’t you need to get going Harry?” asked Hermione, glancing down at her watch.

"Nemal by si už ísť, Harry?" spýtala sa Hermiona, keď pozrela na hodinky

Harry skrúšene zastonal. “Nechcem tam ísť, ale áno, už musím.” Rýchlo vstal a schmatol tašku. Nevedel, či si bude môcť robiť úlohy, alebo ho profesor prinúti robiť nieč iné. Ale ako Dillarda poznal, bude celý večer fyzicky makať.

Ron Harryho chytil za zápästie, aby ho ešte nachvíľku zastavil. “Chceš, aby som povedal Snapovi kde si, aby ti potom nevynadal?” spýtal sa.

Harry vďače prikývol. “Áno, ďakujem. Nechcem, aby sa bál alebo čo.” Harry dúfal, že to Severusovi povie po večeri osobne, ale profesor sa na večeri neobjavil. Ešte chvíľu tam naňho počkal, ale Severus sa neukázal. Zatiaľ čo čakal si ale od Dillarda vyslúžil podozrievavý pohľad a prísnu pripomienku, aby neprišiel neskoro.

“Veľa šťastia,” povedal Ron a myslel to doslovne. Nemal Dillarda rád, niečo mu na tom mužovi jednoducho nesedelo. “Dávaj si pozor,” dodal.

“Dám, ďakujem. Uvidíme sa večer, teda ak ma nezdrží príliš dlho.”

Harry im na rozlúčku zakýval a odišiel. Do triedy obrany proti čiernej mágii sa dostal v rekordnom čase, v podstate prišiel skoro. Opatrne pootočil kľučkou a nechal, aby sa dvere na pántoch otvorili. Dvere pri pohybe zaškrípali, zvuk, pri ktorom sa Harry mykol.

 “Neviete klopať, Potter?” vyprskol Dillard. Profesor sedel za katedrou a čítal knihu, pričom mal jednu nohu prehodenú cez stôl. To Harrymu pripadalo dosť divné vzhľadom na to, že si nevedel muža predstaviť tak uvoľneného. No, možno nie až tak uvoľnenéhom keďýže muž vyzeral, akoby mal každú chvíľu vyprsknúť. Keď sa muž postavil, týčil sa nad Harrym a potom mu prikázal, aby si sadol za lavicu presne pred jeho stolom, jeho neistota narastala.

Harry poslušne prešiel k predným laviciam a sadol si tam, kam mu bolo prikázané. Položil si tašku na kolená v podvedomej snahe dostať medzi seba a profesora čo najviacv predmetov.

“Priniesol si si úlohy, dobre. Dúfal som, že v tvojom malom mozočku zvýši aspoň trošku miesta na to, aby si si na to spomenul,” Harryho vnútro vrelo pri urážke na jeho inteligenciu ale on múdro zostal ticho. Profesor Dillard zobral z katedry akýsi papier a plesol ho na lavicu pred Harryho. “Chcem, aby si to opravil,” povedal a vrátil sa späť za katedru.

Harry pozrel na papier na lavici a uvedomil si, že je to jeho úloha, ktorú dnes odovzdal. “Čo je na nej zlé?” spýtal sa. Keď esej dopísal Hermiona ju prečítala a okrem zopár malých zmien povedala, že je celkom dobrá. Harry ju podľa jej rád opravil, takže s ňou nebolo nič v neporiadku. Vtom si všimol, ako naňho Dillard zazerá a opäť sa mykol.

“Čo je na nej zlé?” spýtal sa jedovatým hlasom. “Myslím, že vieš, čo je na nej zlé.”

Harry sa pred mužovým hnevom stiahol. Čo to doňho sakra vošlo? “Nechápem. Neviem, o čom to hovoríte. Hermiona Grangerová ju prečítala. Povedala, že je v poriadku. Čo by s ňou malo byť?” spýtal sa a modlil sa za to, aby nedostal Hermionu do problémov. Jediný dôvod prečo to vôbec spomenul bolo že chcel mužovi dokázať, že tú esej čítala neuveriteľne inteligentná čarodejnica a povedala, že je dobrá.

Profesor Dillard sa náhle postavil a prešiel k Harrymu. Chlapec okamžite vstal až vo svojej rýchlosti prevrhol stoličku.

“Takže si podvádzal, čo? Nahovoril malú kamarátku aby ti pomohla napísať esej?” spýtal sa, čo Harryho dorazilo.

“Nič také som nespravil” zreval a tresol päsťou po lavici. “Ako sa opovažujete. Hermiona by mi nikdy nepomohla esej napísať, iba si ich potom prečíta, ako by urobil každý iný normálny učiteľ aby nám vytkla niektoré chyby!” zreval úplne ignorujúc fakt, že vreští na učiteľa.

Dillardov ksicht bol od hnevu celý červený a on bezmyšlienkovito schmatol Harryho za ruky a prudko ním potriasol. “Neopovažuj sa so mnou takto rozprávať!” zasyčal a strčil do Harryho do stoličky, ktorá nebol prevrhnutá. Harry stratil rovnováhu a prepadol sa cez stoličku. Tvrdo dopadol a pri dopade si tresol hlavu do kamennej podlahy.

Dillard na mieste stuhol a začal sa triasť. Keď uvidel, čo spravil študentovi, zbledol. “Harry?” spýtal sa. Zaklial, keď videl, ako sa chlapcovi trasú ruky, keď sa snažil vstať zo zeme. Z jeho natrhnutej pery sa valila krv a Dillard na jeho líci videl formujúcu sa modrinu.

“Harry?” skúsil to znovu so strachom v hlase. “Nechcel som ti ublížiť. Si v poriadku?” spýtal sa do tretice a opatrne Harryho podoprel a pomohol mu nasúkať sa do najbližšej stojacej stoličky.

Harry videl, že mužovi to bolo naozaj ľúto a cítil, ako ho strach a hnev pomaly opúšťajú. “Som v poriadku,” zašepkal.

Profesor Dillard si prešiel rukou po tvári. “Je mi to ľúto. Vôbec som to nechcel urobiť,” povedal. “Prosím, nikomu o tom nehovor. Mohol by som stratiť prácu. Práve teraz ju naozaj moc potrebujem,” povedal a zakryl si tvár dlaňami. “Ja som taký idiot. Nikdy som si na tebe nemal vylievať svoju zlosť.”

Harry sa nad mužom, ignorujúc svoj inštinkt, zľutoval. Ospravedlnil sa. Nechcel ho takto sotiť. ”To je v poriadku. Sľubujem, že o tomto nikomu nepoviem. Bola to iba nehoda,” povedal a cítil sa oveľa lepšie, keď videl, ako muža opustili jeho obavy. Dillard sa naňho dokonca usmial.

“Ďakujem, Harry. Tuto, donesiem ti niečo na tú roztrhnutú peru,” povedal a rýchlo prešiel späť ku katedre. Vrátil sa s vreckoukou a podal mu ju. “Prepáč, ale nemám so sebou elixíry, ktoré väčšinou mávam na hodinách pre prípad, že by sa niečo vyskytlo. Mohol by som tu natrhnutú peru zahojiť, ale tú modrinu na líci bude musieť pozrieť madam Pomfreyová,” informoval Harryho, na čo chlapec prikývol.

“To je v poriadku, poznám niekoho, kto mi na tú peru dá elixír,” povedal a bol prekvapený keď videl, ako po Dillardovej tváry prešiel tieň, predtým, než sa opäť usmial.

 “Naozaj?” spýtal sa, akoby sa nič nestalo. Harry mal náhle nutkanie dostať sa od muža čo najďalej.

“Áno, vadilo by vám, ak by som odišiel skôr? Viem, že trest ešte ledva začal, ale začína ma od toho nárazu bolieť hlava,” povedal a dúfal, že s tým v mužovi vyvolá vinu a ten ho pustí. Bol viac ako rád, keď to zabralo.

“Samozrejme, Harry. Choď skôr a zastav sa na ošetrovni. Nikomu o tom nepovieš, však?” spýtal sa.

“Nie, sľúbil som to,” odvetil Harry a zamieril ku dverám.

“Uvidíme sa v pondelok, Harry,” povedal profesor Dillard. Harry prikývol a urýchlene za sebou zatvoril dvere, hneď ako vyšiel na chodbu. Opatrne sa dotkol zraneného líca a od bolesti sa mykol. Keď odchádzal od triedy zamýšľal sa nad tým, či má naozaj ísť na ošetrovňu. Vtedy ho náhle prepadla únava. Všetok strach a adrenalín opustil jeho telo a on v tomto momente túžil len po jednom, po pocite bezpečia.

Harry zistil, že prešiel až do žalárov a práve stojí pred jemu známym portrétom. Na portréte sa plazil had po konároch bútľavého stromu a snažil sa dostať bližšie k Harrymu, aby ho mohol identifikovať. Harry pristúpil a nechal hada, aby mu oskenoval zreničku. Portrét sa okamžite odsunul a povolil mu vstup do súkromných komnát profesora Snapa. Severus nebol nikde v dohľade, ale Harry sa cítil bezpečnejšie už len tým, že bol vnútri. Prešiel do kuchyne a namočil vreckovku, ktorú mu dal profesor Dillard a priložťil si ju ku ešte stále krvácajucej pere. Potom, ako si omyl krv a uistil sa, že to už naozaj nekrváca s tým prestal a unavene prešiel do obývacej izby, kde sa hodil na pohovku. Pritiahol si kolená ku hrudi, schytil vankúš ktorý si na ne položil a na to si na vankúš uvoľnil hlavu. Takto sedel a zamýšľal sa nad tým, prečo si problémy zásadne vyhľadávali jeho osobu, čo na ňom bolo také zlé, že mu ľudia neustále ubližovali. Práve vtedy prešiel Severus cez portrét a zbadal Harryho ako mrzuto sedí na jeho pohovke.

“Harry? Myslel som, že máš trest,” ozval sa Severus na ceste do izby. “Hneď som späť, iba sa idem prezliecť,” zakričal keď tam vošiel. Harry prikývol, napriek tomu, že vedel, že ho nemôže opatrovník vidieť.

“Weasley mi povedal, že si nedával pozor a preto si dostal trest, je to pravda?” doľahol k nemu Severusov hlas z vedľajšej izby.

“Hej,” povedal Harry práve tak nahlas aby ho profesor počul.

“Zdá sa, že sa dosť často strácaš v myšlienkach, Harry. Musíš dávať na hodinách viac pozor. Nechcem počuť, že by si za to dostal ďalšie tresty, je to jasné?” spýtal sa, keď napokon vošiel do obývačky. “Prečo tu sedíš potme?” ozval sa a mávol prútikom smerom ku krbu, na čo sa v ňom rozhorel pekný ohník.

Keď pozrel dolu na Harryho ako tam sedel na pohovke s modrinou na líci a roztrhnutou perou, hneď si pomyslel, že sa Jeb akosi vrátil a ublížil jeho chlapcovi. Čoskoro však od tejto myšlienky upustil, keďže muža sám zabil. “Harry?” spýtal sa a dúfal, že sa Harry len pochytil s iným študentom. “Čo sa ti stalo s tvárou?”

Harry pokrčil plecami. “Potkol som sa na chodbe a spadol na tvár. Vposlednej dobe sa mi to stáva dosť často,” povedal a zľahka sa zasmial. Ale Severus vedel, že to nebola tak celkom pravda. Opatrne si sadol veďľa Harryho a cítil, ako sa mu stislo srdce, keď sa od neho chlapec odtiahol. Toto bolo viac ako len potknutie sa na chodbe. Potom si spomenul na trest, na ktorom mal teraz byť a okamžite začal upodozrievať najnovšieho učiteľa obrany proti čiernej mágii. Toho muža nemal rád a teraz sa preberal temnými predstavami, ako muž Harryho udrel.

“Čo sa dnes večer stalo, Harry?” spýtal sa a dúfal, že mu chlapec všetky teórie vyvráti. Dúfal, že len prišiel k nesprávnym záverom založených na Harryho predošlých skúsenostiach.

Harry k nemu vzhliadol. “Nič sa nestalo, naozaj,” povedal zľahka. “Iba som mal opraviť chyby v eseji, ktorú som dnes odovzdal a potom som mohol odísť. Povedal, že má stále veľa roboty s vybaľovaním a pripravovaním sa na hodiny a naozaj nemal čas na to, aby na mňa dohliadal na treste. Povedal mi, aby som dával na hodinách viac pozor a pustil ma,” zaklamal.

A Severus zhltol jeho lož aj s navijákom. “Naozaj si sa potkol?” spýtal sa (už asi po stý krát v ten večer :D) a už naďalej nepovažoval Davida Dillarda za hrozbu pre svojho zverenca.

Harry prikývol. “Áno, je to hlúpe, viem. Nedával som pozor a spadol som rovno na tvár.” Tie klamstvá boli čím ďalej tým ľahšie na vymýšľanie. Iba dúfal, že ich nebude musieť zopakovať. Vtedy sa rozhodol, že ak urobí Dillard také niečo znovu, povie o tom Severusovi. Dá novému profesorovi ešte jednu šancu, povedal si dúfajúc, že to tentokrát bola naozaj iba náhoda, či skôr nehoda.

 “No, tak si dávaj viac pozor, chlapče. Poď, mám nejaký elixír na tú peru a som si istý, že mám niekde tú masť na modriny,” povedal keď si spomenul, ako musel Harrymu každý deň niekoľko prvých týždňov ich pobytu v škole natierať chrbát. Keď sa Harryho zranenia vyliečili, Severus trval na tom, že uňho zostane cez noc. “Vyzeráš vyčerpane. O dnešnom ráne sa porozprávame neskôr,” povedal, načo si Harry uvedomil, že ten rozhovor mal byť zámer celého dnešného stratnutia. “Nejde o nič vážne, dieťa,” dodal Severus, keď si všimol Harryho vystresovaný pohľad. “Iba som sa chcel uistiť, že si sa preniesol cez smrť svojich príbuzných.”

Harry sklopil hlavu. “Dobre. Myslím, že si pôjdem ľahnúť. Vďaka, že tu môžem zostať,” poďakoval a prešiel do zvyšnej izby, ktorú teraz hrdo nazýval svojou.

“Žiadny problém. Dobre sa vyspi, Harry,” zaželal mu Severus a zavrel za chlapcom dvere.

 

odkaz pre Sabriel:

no ahojky :D mailik som si našla až teraz, no ale pokúsdim sa odpovedať :D

takže: moc ma teší, že čítaš Alexov dar..je to poviedka úplne iná ako HP a mená z HP sa tam v najbližšej budúcnosti neobjavia, vlastne sa tam neobjavia nikdy..poviedka nemá s HP nič spoločné, takže neboj

No a myslím, že mi ten odpočinok stačil :D tieto prázdniny mi pripadali dosť dlhé takže tak...

no a ešte k mojim narodeninám :D neviem síce prečo ťa to zaujíma ale narodky mám 14.11. a narodila som sa 1990 :D

tak dúfam, že to bolo všetko :D

 


Poslední komentáře
31.08.2007 14:31:14: Hmmm... Zajímavá kapitola. Přeložená je pěkne, ale dějově mi nepříjde nějak moc zajímavá. Příjde mi ...
30.08.2007 20:33:16: krásná kapitola
30.08.2007 18:44:43: Ďaaaakujeeem všetkým moc za komentíky..som tu len na skok ale chela com odpovedať Glorii..taakže: tú...
30.08.2007 18:35:40: Nádhera a vůbec to není kostrbaté, právě naopak. Taky jsem si myslela, že těch 14 dní nepřežiju a on...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.