...

HP-Tam, kam patrím II

kapitola siedma: Šokujúce zistenia

Uff..tak po asi piatich či šiestich hodinách prekladania je to tu: siedma kapča!!! :D heh ďakujem za oživovanie prekladu debatami, za čo aj napokon kapču venujem Noirwind a Candy..dúfam, že vám delenie sa o kapču nevadí :D prekladať aj dnes som sa rozhodla aj na základe vašich pekných komentíkov, tak dúfam, že ma tentokrát nesklamete..kapča mala v AJ asi pätnásť strán, mne sa to podarilo skrátiť na necelých štrnásť..aleaj tak je to asi najdlhší kúsok, aký som kedy naraz preložila :D ku koncu mi to už moc nemyslelo (vlastne ani na začiatku ale to je jedno :D) tak ospravedlnte plsky preklepy a nejaké divné vety...kokso už aj písať som zabudla..nedokážem zdvihnúť prsty na klávesnici..no ale dosť mojich kecov..teším sa na vaše komentíky :D zatiaľ pp
Harry sa pomaly zosunul z postele a položil nohy na studenú podlahu. Zachvel sa a cítil, ako mu na tele naskakuje husia koža. Vždy si myslel, že husia koža bol ten najzvláštnejší pocit. Trúc si ruky jednu o druhú vyšiel z izby aby si našiel niečo na raňajky. Toto ráno umieral od hladu, čo bol pocit preňho úplne neznámy a mal pocit, že by mohol zjesť aj koňa.

Všimol si, že profesor Snape ešte nevstal, pretože inak by ho už čakala španielska inkvizícia, alebo aspoň raňajky. Vstúpil do kuchyne s úmyslom začať s raňajkami, no uvedomil si, že tam nie je žiadny sporák. Po chvíli rozhodovania sa zavolala domáceho škriatka, ktorý mu neskôr doniesol niečo pod zub. Škriatok priniesol vajíčka so slaninou a Harry dúfal, že tá lahodná vôňa zobudí jeho stále spiaceho profesora. Nerád jedával sám, tak ako tomu bolo po väčšinu jeho krátkeho života. Vždy jedol sám, alebo ho pri stole jednoducho ignorovali. Aspoň Severus mu dal vo väčšine prípadov, že mu na ňom záleží.

Slanina nebola tak chrumkavá ako to mal rád a tak si vyčaroval potrebné nástroje, založil oheň a začal si ju ešte opekať.  Práve slaninu dokončoval, keď jeho pozornosť upútali divné zvuky ozývajúce sa z obývačky. Obzrel sa ponad plece a v rohu izby čosi zbadal. Harrymu sa zasekol dych v krku a v obrannej pozícii zodvihol kutáč, ktorý dovtedyležal v ohni.

Harry vo svojom živote videl niekoľko hororov a vždy si myslel, že obete, ktoré šli za “desivým zvukom” boli nadmieru hlúpe. Takže teraz nevedel pochopiť, prečo robí to isté. Držiac kutáč pevne v ruke sa pomaly pretiahol do obývačky, pričom sa snažil skrývať v podlhovastých tieňoch.

Pokúsil sa obhliadnuť si izbu tak veľmi ako len mohol, pretože nechcel do ničoho vraziť.  Pomyslel si, že by mohol byť dobrý nápad zvolať na profesora Snapa, ale nechcel na seba a ani na svojho opatrovníka pritiahnuť pozornosť. Mal pocit, že niekoľkokrát videl pohybujúci sa tieň, no napokon si so srdcom bijúcim až kdesi v krku uvedomil, že to bol len kus nábytku, či lampa. Čoskoro sa dostal ku Severusovej izbe, dúfajúc, že sa mu podarí sa do nej nepozorovane prešmyknúť.

Harrymu bolo trapne, veď sa správal ako malé decko, no stále si bol istý, že počul niečo, čo by nemal ignorovať. Šokovaný z náhleho zvuku si nasprostato zabudol svoj prútik v kuchyni. Všetko čo mal bol ten sprostý kutáč, ktorý mu proti útočníkovi veľmi nepomôže. Harry vedel, že ten zvuk spôsobil človek a to ho vystrašilo natoľko, že nebol schopný normálne zaostriť zrak. Jeho klaustrofóbia sa v úzkej potemnelej chodbe opäť prejavila. Harry zamieril smerom ku Severusovej izbe, no na ceste do niečoho narazil a na mieste vystrašene zastavil. Niekoľko sekúnd sa ani nepohol a načúval. Obhmatal predmet do ktorého vrazil a zistil, že to bol malý stolček so sviečkou. Zvuky útočníka boli čím ďalej tým častejšie. Počul dýchanie. Bolo to jeho vlastné? Nie…bolo to ako lapanie po dychu…skoro. Harry zaostril sluch. Napadlo mu, že by mohol utiecť, no potom si uvedomil, že vlastne nemá kam ísť. Bol úplne zdesený a mysľou mu prebiehali absurdné predstavy. Začal si predstavovať, že s ním bol jeho strýko. Ale to predsa nebolo možné, či hej? Muklovia nemohli hrad vidieť, čiže by sa doňho nemohol Vernon dostať. Ale predstavy sa mu naďalej zjavovali a on im pomaly začínal veriť.

Všetky tie nemožné predstavy sa mu mihali pred očami. Harry sa prudko nadýchol, keď si uvedomil, že mu niečo šľaplo na nohu. Pozrel dolu, no z nosa sa mu zošmykli okuliare a všetko sa mu rozostrilo. Harry sa cítil, akoby bol späť v tetinom a strýkovom dome. Ide za ním Vernon! Musí sa brániť! Harry zdvihol kutáč a z celej sily ním mávol. “Vernon” sa rýchlo postavil, ale Harry stále nič nevidel. Ešte zo dva razy kutáčom mávol, ale muž mu ho vytrhol z rúk a odhodil ho. Harry sa cítil bezmocne, akoby sa nemohol hýbať. V strachu sa zosunul na zem, pritiahl si kolená ku hrudi a ponoril si do nich hlavu. Kýval sa spredu dozadu a už nič nepočúval. Vôbec si neuvedomil, že osoba, ktorú sa snažil trafiť bola Del. Príliš sa sústredil na to, že to bol jeho týrajúci strýko.

…………………………………………….

Deliverance prechádzala hradnými chodbami. Namierené mala do bratrancových konmnát. Asi pred piatimi minútami vrazila do riaditeľa. Chvíľu sa porozprávali až jej napokon oznámil, že potrebuje aby Severusovi povedala, že sa s ním potrebuje dnes ráno rozprávať. V tejto chvíli s odporom hľadela na hada, ktorý jej skenoval zreničky, aby mohla  vstúpiť dnu. Nenávidela Snapovu paranoju, čo sa týkalo zabezpečenia svojich komnát. Nedokázala pochopiť, prečo nemohol mať heslo, tak ako všetci normálni ľudia.

Keď vstúpila dnu usúdila, že Severus asi ešte stále spí, keďže neboli v obývačke zapálené žiadne sviečky a Severus jej nedýchal na krk v momente ako vkročila. Ešte ho nechcela budiť a tak prešla do obývačky, kde chcela počkať. Ani si nebola istá, či bol muž vôbec v izbe. Možno odišiel skôr, aby sa pripravil na hodinu? Nebola si istá.

Kráčala pomaly, nechcela, aby sa na ňu Severus naštval, keby zažala svetlo a zobudila by ho. Ruky mala vystreté pred sebou a snažil sa do ničoho nevraziť. Nakoniec sa dostala až ku chodbe, ktorá viedla smerom ku izbám, keď nečakane vrazila do vešiaku, ktorý stál pri stene pred ňou a ten následne spadol. Potichu kľajúc zadržala dych a dúfala, že bratranca nezobudila.

Deliverance sa práve chcela opäť pohnúť, keď nezačula z izby žiaden zvuk, no jej pozornosť upútal zvuk spoza nej. Rýchlo sa otočila a ocitla sa tvárou v tvár tmavej postave. Prekvapene zalapala po dychu a začala zťažka dýchať. Náhodou o niečo zakoplo, niečo čo sa až príliš podobalo na nohu. Potom ju postava pred ňou začala niečim tvrdo udierať. Zvreskla, keď ju postava opäť trafila, no potom sa jej podarilo predmet jej vytrhnúť a odhodiť ho preč. Bola hrozne prekvapená, keď sa postava pred ňou zosula na zem a stočila sa do tesného klbíčka. Vtedy si uvedomila, že to bol Harry. Keď sa jej oči prispôsobili na šero, ktoré v miestnosti vládlo uvidela Del postavu na zemi, ako od strachu stoná. Pri tom pohľade sa jej stislo srdce. Hrozne sa jej uľavilo, keď sa dvere na Severusovej izbe prudko otvorili.

………………………………………

Snapa zobudil hlasný treskot a neskôr počul aj výkriky. Vyskočil z postele, rozsvietil a vyhrnul sa z izby. Na chodbe videl Pottera, ako je skrútený na zemi a Del, ktorá si dobitými rukami držala nohu. “Čo sa to tu deje?” dostal zo seba a snažil sa pochopiť, čo sa tu udialo.

“Asi si myslel, že som niekto iný,” začal Deliverance pričom zdôraznila posledné slová. Severus spočiatku vyzeral zmätene, no potom sa mu zreničky pochopením rozšírili. “Chceš, aby som tu zostala? Iba som ti prišla predať správu od Dumbledora. Chce sa s tebou dnes ráno rozprávať, ale predpokladám, že toto je dôležitejšie,” povedala a pozorovala Harryho, ako sa opatrne postavil a oprel o stenu. Zdalo sa, že už prišiel k sebe aj keď sa im nechcel pozrieť do očí.

“Nie, vďaka Del, ale zdá sa, že sa máme o čom porozprávať. Mohla by si Albusovi povedať, že si s ním pohovorím neskôr?”

“Samozrejme.” Pociťovala hroznú túžbu objať chlapca na zemi, ale vedela, že by to v tomto momente narobilo viac problémov ako dobroty. Zastaví sa tu neskôr aby sa uistila, že je v poriadku a ospravedlnila sa za to, že ho vystrašila. Vôbec ho za to neobviňovala. Ten chlapec musel prekonať toľko predchádzajúcich traumatizujúcich zážitkov. Iba dúfala, že mu bude Severus schopný pomôcť. Potichu sa vyšla z dverí a zavrela za sebou.

……………………………………

Severus nehybne stál a pozoroval Harryho, ktorý potichu sedel opretý o stenu. Potom si pred chlapca kľakol a položil mu ruky na kolená. Harry neuhol, čím profesora dosť prekvapil.

“Harry, poď si so mnou sadnúť na pohovku,” povedal a snažil sa o to, aby chlapca ešte viac nevystrašil. Pohovka bola bezpečné miesto a okrem toho podlaha na chodbe nebola tým správnym miestom na dôležitý rozhovor.

Obaja spoločne vstúpili do obývačky a keď si Severus sadol na pohovku, Harry si sadol na stoličku oproti pohovke, v zjavnej snahe dostať sa od neho čo najďalej. Severus si povzdychol. Dúfal, že príde na spôsob ako sa ku chlapcovi priblížiť, aby sa mohli spoločne vyrovnať s Harryho spomienkami. Harry svoju dôveru nerozdával ľahko, ale Severus si predsavzal, že on si ju vyslúži.

Po chvíli ticha sa rozhodol prejsť rovno k veci. Spýta sa Harryho na jeho strýka. Uvedomil si, že sa o mužovi vlastne nikdy podrobnejšie nerozprávali. Nedokázal uveriť tomu, že sa na to ešte nespýtal. Ale, teraz prišiel ten čas…

“Harry, čo sa práve stalo?” spýtal sa v snahe prelomiť ľady.

Harry chytil deku, ktorá bola prehodená cez stoličku na ktorej sedel a zakryl sa ňou aby si uchoval nejaké teplo, aj keď teraz sedel blízko pri ohni. Snape mal pocit, že to nebola zima v izbe, ktorá spôsobovala Harryho tras. Zdalo sa, že chlapec sa pozerá všade len nie na Severusa.

“Harry?”

“Nie som si istý,” pripustil nakoniec Harry.

“Kto si si myslel, že Del bola?” spýtal sa Snape. Nebol ani v najmenšom prekvapený, keď začal Harry  nervózne ťahať za uvoľnenú nitku na deke.

 “Môj strýko,” zašepkal a následne na Snapa šokovane pozrel. Zjavne to nechcel povedať, to samotné bolo jasné už len zo zdeseného pohľadu v jeho tvári. Nechcel to povedať, ale možno sa po tomto už rozhovorí, nádejal sa Severus.

 “Prečo si si myslel, že bol tvoj strýko tu v Rokforte, Harry?” spýtal sa naozaj zmätene. Musel si predsa uvedomiť, že ten muklovský bastard nemohol Rokfort vidieť ani keby stál rovno na jeho prahu.

Harry sa zavrtel. “Neviem,” povedal aj on zmätene. “Bola tma,” snažil sa vysvetliť svoje pocity.

Severus mal pocit, že pochopil, čo mu chcel chlapec povedať, ale chcel, aby to Harry sám vyslovil. Potreboval to, vysloviť svoje pocity, svoje myšlienky. Ako tak pozoroval vrtiaceho sa chlapca, všimol si ako je hrozne malý. Jasné, že si to všimol už predtým, ale v stoličke, na ktorej práve sedel sa úplne strácal. Už len ten pohľad v ňom vzbudil akýsi ochranársky komplex a on si zaprisahal, že ho od všetkého zlého ochráni.

Keď Harry zostal ticho a zdalo sa, že nebude schopný mu odpovedať, skúsil to Severus znovu. “Kedy si začal veriť, že bol tvoj strýko v mojich komnatách?” spýtal sa.

Harry vyzeral tak stratene a zmätene, že začal Snape uvažovať o tom, že to nechá tak, no potom sa spamätal. Harry sa s tým bude musieť zmieriť a odkladanie ničomu nepomôže. To čo sa stalo bude na chlapca neustále číhať v úzadiach jeho mysla a čakať na príležitosť, kedy bude môcť vyjsť do popredia. Bude lepšie, ak sa pokúsi vyrovnať sa s tým teraz, s niekým, kto mu môže pomôcť, ako keby sa malo takéto niečo stať znovu a nebol by pri ňom nikto, kto by si s ním o tom pohovoril.

Bol dosť prekvapený, keď Harry sám od seba spustil. “Keď som ťa šiel zobudiť,” odvetil nakoniec a napokon sa rozhodol zaliezť aj do detailov, “ šiel som po chodbe a vtedy som začul ako niekto zalapal po dychu. Bola tma a ja som nič nevidel. Začali mi po mysli chodiť rôzne predstavy,” povedal v snahe vystveliť, prečo si vlastne myslel, že sa Vernon dostal k nim do komnát.

 “Aha,” odvetil Severus. Pozrel späť na chodbu, o ktorej sa Harry zmienil. Keď tam nehorela sviečka bola úplne temná a on dokázal pochopiť Harryho strach. Bola tiež veľmi úzka. V tom mu niečo napadlo a on konečne pochopil prečo si Harry myslel, že to bol jeho strýko. Spomenul si ako chlapec reagoval, keď ho náhodou (že náhodou, pche!) zavrel v šatníku u Deliverance. Prepadol do hystérie. Mohol si len predstaviť, ako sa musel cítiť, keď začul, ako v tej úzkej chodbe niekto dýcha a on ho nevidí. To podnietilo jeho záchvat paniky aj vieru, že to bol Vernon Dursley. Vtedy si želal, aby v ten deň Vernonovi urobil niečo viac, keď od neho Harryho bral.

Harry nasledoval profesorov pohľad a zaujímalo ho, čo si starší muž myslí. Keď zistil, kam sa Severus pozerá zachvel sa. Vedel, že tou chodbou už nikdy pokojne neprejde. Odvrátil pohľad a zistil, že naňho učiteľ intenzívne hľadí.

Harry sklopil pohľad do lona a pozorne si začal prezerať prsty. Nič nepovedal. Čo by vôbec mohol povedať? Veď na tom predsa nezáležalo…

Severus pozoroval chlapca hlboko ponoreného vo vlastných myšlienkach. Prial si, aby sa mu Harry zdôveril. Svojím spôsobom to potreboval. Severus potreboval počuť, čo Harrymu nedalo spať. Ako môže pomôcť ak nevie, čo ho trápi…okrem toho, čo bolo úplne zjavné.

Harry chcel odísť. Nemal rád tie očí, ktoré sa doňho momentálne zavŕtavali. Cítil sa nepríjemne. Harry bez slova vstal a dúfal, že ho Severus nechá odísť.

Také šťastie ale nemal. Keď sa snažil opustiť obývačku postavil sa aj Severus. “Kam ideš, harry?”

“Hm…len do mojej…izby,” odvetil Harry potichu.

“Harry, d svojich problémov nemôžeš utiecť,” povedal Severus. “Potrebuješ o tom niekomu povedať. Prosím, nechaj ma pomôcť ti.”

Harry sa zahanbene otočil a stanul tvárou v tvár svojmu opatrovníkovi. “Nie je o čom hovoriť, profesor,” protestoval. “Bola to chyba, nič viac.”

“Bola to dosť veľká chyba, dieťa. Nie je to jedna z tých, ktorú by si chcel zopakovať pred svojimi priateľmi. O tom nepochybujem,” povedal a dúfal, že to prinúti Harryho, aby mu o tom porozprával. Už mu dochádzali nápady.

Harry profesorove slová vypočul a zamyslel sa nad nimi, no nakoniec sa aj tak odvrátil. “Už sa to viac nestane. Môžem ísť do svojej izby, pane?” prosil ho.

“Nie,” povedal Severs a modlil sa za to, aby nezašiel priďaleko. “Potrebuješ o tom hovoriť a budeš to ľutovať, ak to necháš prerásť do niečoho väčšieho.”

“Prečo by to malo v niečo prerásť? Čo by malo prerásť?” spýtal sa Harry podráždene.

 “Tvoje pocity, Harry. Ak si necháš všetky svoje bolestivé spomienky pre seba, iba budú v tvojom vnútri narastať. Nakoniec to už nevydržíš a budeš ich musieť vypustiť. Určite bude lepšie, ak sa tak stane teraz ako Merlin vie kedy a kde. Takú reakciu ako dnes môže spustiť naozaj čokoľvek, Harry. Prosím, poď späť a sadni si,” povedal trochu prísnejším hlasom, aby dal Harrymu najavo, že to myslí naozaj vážne.

Harry zaváhal, no potom sa nakoniec rozhýbal a sadol si do kresla.

Severus bol prekvapený, že k tomu Harryho nemusel nútiť. Teraz len musel zistiť, ako dosiahnuť to, aby sa Harry rozhovoril o svojom strýkovi.

Harry chvíľu zamyslene čakal, potom na Snapa pozrel. Nevedel čo pvoedať a tak čakal, kým začne tento rozhovor profesor.

Severus sa rozhodol, že sa vráti ku otázkam, s ktorými začal. Dúfal, že nimi Harryho nevystraší. “Harry, mohli by sme sa porozprávať o tom, čo sa stalo dnes ráno?” spýtal sa najprv.

Harry váhavo prikývol, ale nepovedal nič.

Severus si povzdychol. “Myslel si si, že sa do hradu dostal tvoj strýko. Prečo myslíš, že to tak bolo?” spýtal sa, než sa rozhodol doplniť jeho otázku. “Bolo to pretože bola tma? Alebo možno kombinácia tmy a tvojej klaustrofóbie? Tá chodba je veľmi úzka, je zázrak, že si s ňou nemal problém už predtým.” Severus si pomyslel, že Harry mal s tou chodbou problém už predtým, ale ten nikdy neukázal svoj strach a tak si s tým nerobil starosti. Nemyslel si, že sa po tomto všetko vráti do starých koľají.

Pravdou bolo, že Harry si predtým neuvedomil, že by bola tá chodba nejak veľmi úzka. Bolo to kvôli jeho klaustrofóbii a strachu zo strýka. Ako mohol byť taký hlúpy a myslieť si, že je Vernon v hrade? Pokáral sám seba Harry. Cítil sa previnilo a zahambene. Musel Severusovi odpovedať. Nemohli tam takto sedieť celý deň. “Myslím…myslím, že to bol mix oboch. Nikdy…nikdy predtým mi tá ulička nepripadala až taká úzka…”

“Až doteraz,” zašepkal Snape.

“No…bolo to niečo ako reflex. Ani som nevedel, čo som spravil, kým to neprešlo,” počul sa Harry, ako odpovedá.

“Myslíš ten kutáč?” spýtal sa Severus, keďže si nebol istý, kam týmto Harry mieri.

“Áno, nechcel som jej ublížiť. Dúfam, že budev poriadku…teda, viem že bude ale…ide o to, že som si myslel…myslel som, že bola…” odmlčal sa Harry so sklopeným pohľadom.

“Môžeš mi to povedať, Harry. Kto si si myslel, že bola?” spýtal sa napriek tomu, že už odpoveď poznal. Prial si, aby to Harry tentokrát vyslovil pri plných zmysloch.

“Myslel som si, že bola môj strýko,” povedal Harry rýchlo a vzdychol si.

Severus si tiež vzdychol. “Harry, prečo si myslel na strýka, keď si bol v tej chodbe?” spýtal sa rovno k veci. Bol by rád vedel, či sa takáto situácia stala aj niekedy v minulosti. Možno mu jeho strýko niečo spravil v tme, možno v tom prekliatom prístenku.

 “Neviem..bola…bola tma,” vykoktal Harry. Bolo preňho hrozne ťažké o tom hovoriť. “Pripomenulo mi to jeden deň, keď som mal desať rokov. Počul som niečí dych a niekto tam bol. Tak trochu to..znelo…ako ťažké búchanie a to mi vyvolalo tie spomienky.

Severus cítil ako jeho hruď napĺňa akási divná bolesť. Nevedel si ani predstaviť, čo mohol ten bastard urobiť desaťročnému dieťaťu. Nebol si istý, či chcel vôbec vedieť, čo sav ten deň stalo, ale keď sa už Harry rozhovoril, nechcel ho brzdiť. “Aké spomienky?” opýtal sa jemne.

Harry opäť zaváhal. Naozaj chcel hovoriť o svojom strýkovi? Možno prišiel ten čas.. “Niekedy v noci prišiel domov opitý…Naštval sa a hodil ma do steny. Jeden deň boli všade v dome sviečky pretože kvôli búrke vypadla elekrtina a on mi tú sviečku priložil na rameno. Aj po všetkých tých rokoch tam mám jazvu. Ale nebola to jeho chyba, naozaj. Bol opitý a nedokázal ovládnuť svoj hnev. Mal som ho počúvnuť. Ak by som tak urobil, on by sa nenaštval a ja-“ odmlčal sa Harry, keď si uvedomil, koľko toho povedal.

Severusovi sa rozšírili zreničky. Mal problémy s kontrolovaním svojej zúrivosti, ale odmietol svoje pocity ukázať s Harrym vo svojej prítomnosti. Zopárkrát sa zhlboka nadýchol a opäť pozrel na chlapca pred sebou. Nechcel aby si Harry myslel, že sa zaňho hanbil, to ani náhodou. “Harry…” začal, no stále nebol schopný uveriť tomu, čo pred chvíľou počul. “Bola to len a len jeho chyba,” povedal. “To čo spravil bolo nesprávne a nebola to tvoja vina. Predpokladám, že ti povedal, že to bola tvoja vina? Naozaj si tomu veril?” spýtal sa šokovane. Hrozne túžil po tom, aby sa mohol vrátiť v čase a tej prerastenej vyblednutej veľrybe (kokso urážka veľrýb) dolámať kosti v tele za to, že sa čo len opovážil ublížiť jeho diťaťu (dieťatku J).

“Viem, že to nebola moja chyba,” povedal Harry dosť presvedčivo a keby nebolo toho, čo povedal predtým, Severus by mu to možno aj uveril.

Takto naňho len pevne pozrel. Nakoniec Harry sklopil pohľada pozrel na svoje ruky, ktoré kŕčovito zvierali deku. “Prečo mi nepovieš pravdu, Harry,” spýtal sa potichu Severus.

Harrymu sa v očiach odrazil plamienok hnevu. “Hovorím pravdu!” v podstate zreval, aj keď Snape vedel, že to nebola tak celkom pravda. Harry si povzdychol a ešte viac sa ponoril do kresla. “Neviem…už viac neviem,” zašepkal a pošuchal si dlaňami oči.

Severus sa naklonil dopredu a položil si ruky na kolená, aby sa dostal bližšie k Harrymu, keď už pre nič iné tak aspň preto, aby mu ukázal, že je tam a že mu chce pomôcť.

 “Musel som spraviť niečo, za čo ma tak veľmi nenávideli,” povedal Harry znenazdania. “Teda, nikdy sa k Dudleymu nesprávali tak ako sa správali ku mne a ak mali niečo proti deťom, vylievali by si to aj na ňom, nielen na mne, či nie?” povedal a vlastne to nemyslel ako otázku, len sa potreboval vyspovedať zo svojich pocitov. Severus ho nechal.

“Niekedy som si naozaj myslel, že som si ich tresty zaslúžil,” povedal a Severus chcel protestovať, ale Harry ho nenechal. “Raz sme sa s Dudleym hrozne pobili a ja som ho udrel do brucha, ale až po tom, čo udrel on mňa. Viem, že som si trest zaslúžil, ale teraz myslím…viem, že to vtedy prehnal. Bratranca poslal do jeho izby a mne potom trieskal hlavu o stenu až kým som neomdlel a kričal na mňa, aby som sa jeho syna už nikdy svojimi odpornými rukami nedotkol. Na druhý večer som sa zobudil vo svojom prístenku,” povedal a zachvel sa.

Severusova myseľ akosi nemohla stráviť to, čo mu to dieťa práve povedalo. Z toho, čo ten bastard spravil bezbrannému chlapcovi sa mu zdvíhal žalúdok. Na jeho prekvapenie sa zdalo, že chce Harry ďalej hovoriť a tak naňho znovu uprel svoju pozornosť. Istým spôsobom nechcel počuť, všetky tie odporné veci, ktoré Harry prežil (pretrpel), ale tiež vedel, že to chlapcovi pomáhalo a to chcel z celého srdca najviac. Pomôcť mu.

“Miloval to, keď mi mohol povedať, ako som bezcenný a ako zo mňa nikdy nič nebude. Aj moja teta Petunia mi nadávala a sotila do mňa, či ma udrela, ale väčšinou sa od iných vecí stránila, no ak bol strýko príliš naštvaný, povedala pár slov aby ho trochu upokojila. Veľakrát sa hádali, ale teta mu nedovolila zbaviť sa ma. Nechápem prečo. Bolo evidentné, že po tom veľmi túžila.

Severus na Harryho len civel. “Harry, čo si o tom myslíš teraz, keď si spomenieš na to všetko, čo ti strýko kedy povedal, súhlasíš s tým? Veríš tomu?” spýtal sa. Naozaj chcel vedieť, čo si o tom chlapec myslí. Aj keby s tým Harry súhlasil, pokúsi sa vyhovoriť mu to, aj keby to mala byť tá posledná vec, ktorú vo svojom živote urobí, pretože to boli samé lži!

Čiernovlasý tínedžer pri tejto otázke nie veľmi prekvapene vzhliadol , keďže si domyslel, že aj táto otázka raz príde. Opäť sa začal s prstami hrať s uvoľnenou nitkou na deke, aby mal čo robiť, kým premýšľal.

 “Myslím, že teraz už viem, že to, čo povedal a urobil nebola moja chyba a že to bolo zlé, ale aj tak…to nič nezmení na tom, že mi ublížili aj iný ľudia ako aj to, že stále premýšľam nad tým, prečo to vlastne spravili,” povedal nakoniec, keď pomyslel na svojho učiteľa OPČM a Jeba. Bol si až príliš istý, že vonku boli ľudia, ktorí čakali na príležitosť, kedy mu ublížiť a nemohol si pomôcť, ale musel stále rozmýšľať nad tým, čo na ňom bolo také zlé, prečo to vlastne chceli. Toto ale svojmu opatrovníkovi nepovedal, keďže by to len zvýšilo počet otázok, na ktoré nechcel odpovedať.

Predtým než Severus prehovoril, pozrel Harrymu do očí. “Pevne verím, že mal tvoj strýko nejaký preblém (no, skôr úchylku), harry. Neviem, prečo si svoj hnev ventiloval na tebe, ale nebola to v žiadnom prípade tvoja vina. Nikdy nedovoľ, aby ťa spomienky naňho rozosmutnili, nespravil si nič zlé,” povedal.

“Nedovolím, sľubujem,” povedal Harry. “Vieš, toto je asi ten najdepresívnejší rozhovor, aký som kedy viedol,” povedal s nádychom žartu v tóne.

Severus pochopil, uvedomil si, že sa o tom už Harry nechce viac baviť. “Je už dosť neskoro, Harry. Je už takmer poludnie a ešte si vôbec nejedol,” povedal, prikývol si a vydal sa smerom do kuchyne, kde ležala všetkými zabudnutá slanina.

Harry sa nervózne usmial. “Tie raňajky vyhodím a pôjdem normálne na obed,” povedal a vstal z kresla. Žasol nad tým, ako rýchlo mu ubehlo celé predpoludnie.

“Dobre. Asi sa uvidíme až na večeri, keďže mám pred sebou ešte nejaké prekliate známkovanie, ktoré dnes musím dokončiť,” povedal znechutene, keď si spomenul na takmer neexistujúci pokrok svojich prvákov. “Niekedy uvažujem nad tým, prečo sa vôbec obťažujem,” zamumlal si a nevšimol si úškrn na tvári svojho zverenca.

“Dobre, uvidíme sa neskôr,” povedal Harry a vyšiel z komnát profesora elixírov.

………………………………………………………………………………………………

Neville v to popoludnie vstúpil do klubovne a dúfal, že Harryho chytí skôr ako odíde na večeru. Všimol si Freda a Georgeom ako sedeli pri odlúčenom stolíku v rohu miestnosti a zamieril k nim.

“Ahoj, neruším?” spýtal sa a dúfal, že dvojčatá nie sú práve v polke plánovania akéhosi vtipu a on neskončí premenení na nejaké nepoznané zviera neznámeho pôvodu.

Jedno z dvojčiat vzhliadlo a pokrútilo hlavou. “Nie, iba robíme úlohu,” povedal a žmurkol naňho. Neville vážne o tom vážne pochyboval.

“Aha,” povedal neito. “No, len som chcel vedieť, či ste vy dvaja videli dnes Harryho,” povedal. Všimol si, že obaja pri Harryho mene zvážneli. “Deje sa niečo?” spýtal sa a spomenul si na to, o čom sa rozprávali v prvú noc Ron s Hermionou.

Fred si vzdychol a položil si hlavu do dlaní. Ich otec im poslal sovu, kde ich dvoch žiadal, aby dali na Harryho pozor po tom, čo sa stalo u jeho príbuzných. Nezašiel do žiadnych detailov, ale povedal, že obahja, Harryho teta a jeho bratranec boli zavraždení. Vediac ako sa Harry do situácií vrhá vždy po hlave, zjavne sa Arthur spoľahol na svoje deti, keďže nemohol na Harryho dohlianuť on sám. Aj keď boli dvojičky niekedy až príliš detské, ich otec vedel, že keď išlo o rodinu, mohol sa na nich spoľahnúť a Harry bol rodina.

“Počuli sme, že má Harry ťažké obdobie,” vysvetlil George opatrne, keďže nechcel, aby toho prezradil príliš veľa.

“Takže ste o tom počuli?” spýtal sa Neville mysliac na to, že Ron o tom svojim bratom určite povedal, veď prečo nie?

“Kto ti to povedal?” spýtali sa Fred s Georgom naraz.

“Ron,” odvetil. Sadol si za stôl tvárou ku dvom starším Weasleyovcom a v ruke nervózne žmolil ceruzku, ktorú nešial na stole. “Nemohol som tomu uveriť.”

Keďže si domysleli, že Harry o tom povedal Ronovi a Ron sa o tom zmienil Nevillovi, dvojičky súhlasili. “Vieme. Zdá sa, že Harry má tu najväčšiu smolu na svete,” povedali posmutnelo.

“Videli ste tie modriny?” spýtal sa Neville, čím Freda s Georgom prekvapil. Obaja naňho zmätene pozreli

“Aké modriny?” spýtal sa Fred a pozrel na Georga aby zistil, či jeho brat vie, o čom to Neville hovoril. George to ale nevedel a Fred sa opäť zameral na nemotorného chrabromilčana.

Neville si všimol zmätených pohľadov, ktoré sa usadili na tvárach oboch dvojičiek a vtedy si uvedomil, že spravil chybu. “Myslím, že som to teraz totálne pohnojil,” zastonal a prikryl si tvár dlaňami.

“Počkaj, o akých modrinách si to hovoril? Harry má modriny?” spýtal sa Fred znepokojene.

Neville na nich odmietol pozrieť. “Nemôžem vám to povedať, vôbec som s tým nemal začať. Myslel som si, že o tom viete,” povedal nešťastne.

George položil ruky na stôl a pevne na Nevilla pozrel, zvŕtal sa mu pohľadom do očí. “Longbottom, aké modriny?” dožadoval sa odpovede.

Neville nervózne prhltol až sa napokon podvolil. “Zabije ma,” zašepkal ale rýchlo pokračoval, keď ho George prebodol pohľadom. “V prvú noc späť na hrade som počul ako sa Ron s Hermionou rozprávali o harrym. Zjavne mal po celom chrbte hrozné modriny. Viete o Snapovi?” spýtal sa skôr ako pokračoval.

Obaja prikývli. Ron im o tom povedal. Neboli tým veľmi nadšení, ale Ron ich presvedčil, že je ich profesor k Harrymu dobrý. Ak bol Harry so situáciou spokojný a šťastný, tak boli aj oni.

“No, Ron si myslel, že to bol Snape, kto Harrymu ublížil,” zakončil a trochu si odkašľal. “Viete, či je to pravda?” spýtal sa potom.

“Nie, to si nemyslím. Ak by sa to stalo na začiatku roka, potom to nemohol byť Snape. Ron by chytil záchvat,” povedal Fred, keďže Ron im len pred niekoľkými dňami hovoril “o dobrom chlapíkovi Snapovi”. Nepovedal by to, ak by si myslel, že Harrymu ubližoval.

“Tak kto to potom urobil?” spýtal sa Neville, nahnevaný pri pomyslení, že niekto ubližoval jeho priateľovi. Fred a George boli obaja prekvapení, keďže takto svojho mladšieho spolužiaka nepoznali.

“Mohol by som si tipnúť,” povedal George naštvane. Fred prikývol, keďže presne vedel, na koho jeho brat myslí.

“Kto?” spýtal sa Neville, keďže to chcel do budúcnosti vedieť.

“Jeho strýko,” vyprskol George a Neville zalapal po dychu.

“Čo?” zreval, čím pritiahol pozornosť niekoľkých siedmakov sediacich na gauči. Fred a George im dali najavo, že nejde o nič vážne a oni pokračovali v rozohratej partičke čarodejníckeho šachu.

“Správal sa k Harrymu ako úplný bastard a to som ho stretol len niekoľko krát na to, aby som si to vyvodil,” ozval sa Fred. Všetci traja sa naraz naklonili ponad stôl v snahe vyhnúť sa komukoľvek, kto by si chcel ich rozhovor vypočuť. Na umlčiavacie kúzla sa nespoliehali a vedeli, že nikto kto to má v hlave v poriadku by sa neodvážil odpočúvať Freda s Georgeom zo strachu z následkov.

Neville si povzdychol. “Nemali by sme sa o tomto s Harry porozprávať?” spýtal sa. “Nemali by sme o tom povedať Profesorovi Dumbledorovi? Teda, ak to bol jeho strýko, nemôže sa tam predsa nabuúce leto vrátiť!” povedal.

“Tam sa nevráti ani keby sekery padali, Snape získal opatrovníctvo a počas letných prázdnin zostane Harry s ním,” odvetil George. Neville zjavne nevedel o celej tej veci s Harrym, Snapom a opatrovníctvom.

“Och,” odvetil Neville nasprostato. “Nevedel som, že to bolo až také vážne,” pokrčil plecami. “Ale aj tak by sme o tom mali povedať Dumbledorovi, nie? Alebo aspoň Snapovi, ak je teraz jeho legálny opatrovník,” pokúsil sa Neville znovu. Naozaj si myslel, že by sa o tom mal dozvedieť aj niekto dospelý.

“Porozprávame sa o tom s Ronom, Longbottom. Potom sa rozhodneme. Podľa toho, čo zatiaľ vieme sa mohol aj pobiť so svojím prerasteným bratrancom Dudleym,” povedal Fred kúsavo. O celej Dursleyovskej rodine už nedokázal premýšľať inak ako so zžieravým hnevom. Aj keď boli jej dve tretiny už mŕtve.

Neville pozrel dvojičkým do očí (dá sa to vôbec? Pozrieť dvom ľuďom naraz do očí???) “Nemyslím si, že by mohol tínedžer spôsobiť také zranenia aké v tú noc Ron opisoval,” povedal a zachvel sa.

Weasleyovským dvojičkám sa na tvárach usadil identický rozzúrený pohľad. “Aké zranenia?” spýtali sa. Keď Neville hovoril o modrinách, predstavovali si malé odreninky, nič príliš vážne.

Mladší chrabromilčan zaryl ruky do stola až mu zbeleli hánky. “Ron povedal, že to vyzeralo akoby na Harryho chrbte ktosi skákal,” odvetil Neville temne.

Teraz sa im v mysliach objavil úplne iný obrázok a nebol to veru pekný pohľad.

Fred bol rozzúrený. Hrubo si prešiel rukou cez vlasy a potom ňou treskol o stôl. “Mohol tým Harryho zabiť, je tak prekliato malý!”

Zatiaľčo sa takto rozprávali sa portrét  otvoril a do klubovne nevošiel nikto iný ako Ron. Videl ako sa tí traja rozhorčene rozprávajú a zamieril k nim.

“Čo sa deje?” spýtal sa, keď k nim odzadu prišiel. Bol šokovaný, keď videl hnev, ktorý sa valil z jeho bratov. “Je všetko v poriadku?” spýtal sa mysliac si, že sa stalo niečo hrozné.

“Musíme sa s tebou pozhovárať,” povedal Fred a vtisol mladšieho brata na voľnú stoličku pri stole.

………………………………………………………………………………………………

Harry cítil, že sa po rozhovore so svojim opatrovníkom potrebuje nadýchať trochu čerstvého vzduchu a tak šiel von. Sadol si na svoje obľúbené miesto pri jazere. Bol prenádherný deň dosť teplo na tričko s dlhým rukávom a cez vlasy mu previeval jemný vánok. Harry mal pocit, že by tu mohol zostať aj celý večer. Po tom ako opustil Snapove komnaty zamieril Harry na obed, keďže nevedel Rona s Hermionou nikde nájsť. To bolo dosť divné, ale keďže chcel byť chvíľu sám, veľmi sa tým netrápil.

Teraz úplne spokojne pozoroval hladinu jazera. Tak trochu sa obával toho, koľko toho svojmu profesorovi prezradil. Ľutoval niekoľko vecí, ktoré spomenul. Veci, ktoré povedal nechcel vziať späť, ale aj tak mal divný pocit z toho, že Snape poznal toľko jeho najhlbších tajomstiev. Myslí si muž, že je úplný idiot, keď to Dursleyovcom dovolil? Dopekla, veď to si o sebe myslel on sám. Prial si, aby mohol minulosť zmeniť, aj keď vedel, že to nie je možné. Vždy keď myslel späť, na časy, ktoré strávil s Dursleyovcami, hanbil sa. Veci, ktoré mu hovorili ho ešte stále mátali v spomienkach a nočných morách. A za to ich nenávidel. Nemal ani chvíľu pokoja, neustále na to musel spomínať. Vedel, že to bolo od neho hlúpe, ale niekedy sa bál, čo si budú jeho priatelia a teraz aj Severus myslieť, ak sa dozvedia, čo všetko si o ňom mysleli Dursleyovci. Mysleli si, že by bol odpad, ako mu hovoril jeho strýko. Že si nezaslúžil čas na námahu, ktorú by vyžadovala niečia láska k nemu. Naozaj sa zamýšľal nad tým, či na ňom bolo niečo, čo ostatných nútilo nenávidieť ho. Nevedel, čo na ňom bolo také zlé, že to prinútilo jeho príbuzných aby ho tak strašne nenávideli, ale ak by to vedel, zmenil by to, prestal by robiť čokoľvek, čo im vadilo až tak, že nezniesli jeho prítomnosť. Ale nikdy sa nedozvedel, čo to vlastne bolo. 

Z temných myšlienok ho vytrhlo slabé zaťahanie za rukáv. Trochu sa otočil a videl ako sa naňho upierajú dve veľké hnedé oči a cítil ako sa jeho ruky dotkol studený čumák. “Ahoj, Zane,” povedal Harry a psa pohladkal. Chytil obejeho uši a trel ich, na čo začal Zane natešene vrtieť chvostom.

Harry siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ kúsok slaniny, ktorú mu dal. Zane slaninu miloval, čo Harry zistil len pred niekoľkými dňami, keď si von zobral chlieb so slaninou šalátom a paradajkou. Zane mu ho okamžite vytrhol z ruky a roztrhal ho na márne kúsky, potom zjedol slaninu a zvyšok nechal na zemi. Harry ho potom nakŕmil celou hromadou slaniny, ktorú si poobede vypýtal od Dobbyho, zatiaľčo ho stáe škrabkal za ušami. Zane bol v siedmom nebi.

“Už je takmer čas na večeru, Zane,” oznámil psovi, keď pozrel na hodinky. Najradšej by tam vôbec nešiel ale Snape by po ňom vyhlásil pátranie, ak by sa tam neukázal.

Harry vstal a zamieril do hradu, kde sa snažil ignorovať hlasné kňučanie, keď vstupoval do hradu. Keď sa dostal až ku dverám od Veľkej siene počul, ako sa z podzemia ozývajú rozrušené hlasy. Premohla ho vlastná zvedavosť a on sa potichu popri stene preplížil ku stene vedúcej do žalárov. Vystrčil hlavu za roh a to čo tam uvidel ho dosť prekvapilo. Profesor Dillard sa vyvyšoval nad Dracom Malfoyom, ktorého pritlačil ku stene a niečo mu naštvane hovoril. Harry predpokladal, že Malfoy spravil niečo hlúpe akože napríklad odpapuľoval novému profesorovi a práve mu Dillard nadával. Tento predpoklad sa však z minúty na minútu rútil, keď videl ako začal profesor Malfoya hrubo ďobať do hrude a Malfoy sa pod ním zakaždým mykol. Harry nikdy predtým nevidel, že by sa Malfoy mykol. Nemal toho namysleného slizolinčana rád, ale nechcel aby sa mu stalo niečo podobné ako jemu v predošlý večer, keď si odpykával trest. Urobil tú prvú vec, ktorá ho napadla. Keďže nechcel, aby ho tam objavili, zhodil na zem brnenie, ktoré bolo od neho len niekoľko metrov.

Hlasný náraz železného brneniao kamennú podlahu Malfoyovi stačili aby sa vymanil z profesorovho zovretia urýchlene sa vydal do Veľkej siene.

“Dostanem ťa, Malfoy,” povedal muž a vykročil sa za ním.

Harry videl, ako Malfoy na profesora zazrel, keď prechádzal okolo jeho úkrytu a potom zmizol za veľkými dverami. Ani jeden z nich si Harryho ukrývajúceho sa v tiaňoch nevšimol.

“Bastard,” zasyčal Malfoy, no neuvedomil, že má obecenstvo.

Keď sa blonďavý tínedžer chystal prejsť cez dvere do Veľkej siene, Harry k nim vykročil tiež, vediac, že už aj tak šiel neskoro a nechcel ešte viac meškať. Nenešťastie už pri prvom kroku zakopol o obrnenú ruku. Ten zvuk prilákal Malfoyovu pozornosť a Harry stuhol a preklínal svoju nepozornosť.

“Potter?” spýtal sa Malfoy zjavne prekvapený faktom, že mu od Dillarda pomohol práve tento chrabromilčan.

Keďže Harry nevedel, čo povedať, radšej zostal ticho. Nakoniec Draco Malfoy prikývol, akoby uznal to, čo preňho Harry urobil a vzápätí zmizol za veľkými drevenými dverami.

Harry si vzdychol. “No, tak to bolo oveľa lepšie, ako to mohlo byť,” pomyslel si a zvedavo pokrútil hlavou nad spôsobom, akým sa k nemu Malfoy práve zachoval. Nemohol poprieť, že Slizolinčan bol tento rok k nemu a jeho priateľom miernejší. Chcel by vedieť, čo sa stalo, že si to vyvolalo tak veĹkú zmenu.

Tiež by rád vedel, o čom bola tá hádka medzi Dracom Malfoyom a profesorom Dillardom. Nech už bola o čomkoľvek, bolo to dosť vážne.

Rozhodol sa teraz sa s tým nezaoberať a rýchlo sa presunul do Veľkej siene. Očami sa stretol so Snapom prikývol, keď sa ho muž s nadvihnutím obočia spýtal, či je všetko v poriadku. Sadol si a začal si nakladaťjedlo na tanier. Bol dosť hladný. Keď sa obzrel po stole, zistil, že niekoľko jeho priateľov sa na večeri neukázalo. Striasol zo seba náhlu neblahú predtuchu a prinútil sa dojesť všetko, čo si naložil. Neskôr si bude priať, aby svojim inštinktom a predtuchám venoval viac pozornosti.

Poslední komentáře
06.04.2008 12:02:55: Tak se mi to zdá, nebo si budu muset vyměnit obrázek?? smiley${1}
31.08.2007 19:09:37: suprovej překlad
31.08.2007 18:58:46: Jů, nová kapitola, a KRÁSNÁ. Joj ty reklamy. Ale vážně, je to super. Už se nám to rozjíždí.smiley...
31.08.2007 15:45:37: Bezvadná kapitolka. Moc se mi líbila. Mockrát díky za tvůj skvělej překlad, Iisis. smiley${1}
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.