...

HP-Tam, kam patrím II

Kapitola šestnásta: Červená podnožka (časť prvá)

Ahojky :D tak máte tu prvú polku šestnástej kapitoly, doprekladala som to dnes ráno o pol jednej a na tú druhp už som naozaj nemala síl, tak dúfam, že mi to odpustíte. Kapitolku venujem z celého srdiečka Mission, ktorá ma k jej prekladu doslova dokopala :D Užívajte si dnes krásne Vianoce a ich atmosféru, pretože neprejde veľa času a my opäť nasadneme na kolotoč našich každodenných životov. A myslite aj na malé dušičky, ktoré nemajú toľko šťastia ako my. ešte raz vám všetkým prajem Veselé Vianoce. is

Harry kráčal opustenou halou smerom preč od triedy elixírov. Snape ho vzhľadom na bolesť hlavy a nevoľnosť pustil skôr. Mal ísť na ošetrovňu, ale necítil sa až tak zle ako predtým a nechcel sestričku zbytočne obťažovať. Našťastie už bol skoro koniec vyučovania a fakt, že vynechá Dejiny mágie, jeho poslednú hodinu, ho veľmi netrápil.

V tejto dobe boli chodby úplne prázdne: všetci študenti boli spolu s učiteľmi pozatváraní v triedach. Uvažoval nad tým, že vyhľadá Dumbledora a ak by toho nemal príliš, spýta sa ho na Siriusa. Snape od riaditeľa nič nezistil, ale Dumbledore im sľúbil, že im dá ihneď vedieť ak sa niečo dozvie.  Harryho rýchlo uistili, že je Sirius v poriadku a pravdepodobne to bola tentokrát naozaj “len” nočná mora. To bolo všetko pekné, až na to, že mal potom strašnú migrénu a bolo mu zle od žalúdka. Tieto dva príznaky vždy ukazovali, či sa jedná a nočnú moru alebo víziu. Tentokrát to bolo jasné.

´Veci niesú vždy také ako vyzerajú, Harry,´ spomenul si na Dumbledorove slová hneď keď vyšiel zo Snapovej kancelárie. Spôsob akým tieto slová vyslovil znel ako varovanie. No, nie celkom varovanie, skôr akoby mu chcel niečo naznačiť. Odvtedy mu tie slová nedali pokoja. Čo sa mu snažil riaditeľ povedať? Najhoršie bolo, že nevedel prísť na odpoveď.

Pozrel na hodinky. Hodina, ktorú práve vymeškal, sa už takmer skončila. Onedlho sa hradné chodby naplnia študentami prechádzajúcimi do iných tried. V momente ako sa začali otvárať dvere na triedach sa Harry, ktorý sa nechcel s návalom študentom na chodbách tlačiť, schoval do jednej opustenej miestnosti. Dvere sa za ním nehlučne zatvorili a on počkal niekoľko minút, až kým zvuky stoviek nôh napokon v diaľke zanikli. No keď sa napokon vyplížil na chodbu bol prekvapený, keď tam zbadal jedného zo svojich spolužiakov. Harry si nebol istý, či ho zahliadol ako sa skryl v triede alebo to bola len náhoda že stál na chodbe oproti dverám opustenej miestnosti a opieral sa o setnu akoby na niekoho čakal.

“Ahoj,” ozval sa potichu a tak trochu staršieho chlapca vyľakal. Zjavne šlo o tú druhú možnosť.

Blonďavý chlapec zdvihol pohľad k Harrymu. Chvíľku tam len tak stál, snažil sa prísť na to, čo sa vlastne deje. “Čo…ty si sa tam skrýval?” spýtal sa. Harry v jeho hlase rozpoznal nádych pobavenia. Harry nechápal čo by mohlo byť na skrývaní sa v opustenej triede také smiešne, ale čo on vedel?

Pokrčil plecami a pasívne na Slizolinčana hľadel. “Áno. Ale otázka znie, čo tu robíš ty? Nemáš teraz hodinu?” vyzvedal.

Malfoy sa naňho afektovane usmial a hodil tašku na zem. “Zdá sa, že som bol z tejto hodiny oslobodený. A čo ty? Nemal by si byť v triede?” spýtal sa úlisne. A to začalo Harrymu liezť na nervy.

Harry naňho nakoniec zazeral, hoci si nebol celkom istý prečo. Nemal na to dôvod. “Snape ma z tejto hodiny oslobodil, ak to musíš vedieť,” odvetil mu podráždene.

Slizolinčan si odfrkol. “Snape ťa pusil z hodiny? O tom vážne pochybujem. Nikdy nikoho zo svojej hodiny nepustil, ani mňa a to som jeho krstný syn.” Nachvíľu sa odmlčal, potom trochu zčervenal. Harry chápal prečo. “No, predpokladám, že ak by mal niekomu udeľovať privilégia tak to budeš ty, si jeho syn,” povedal a slovíčko syn “jemne” zvýraznil.

Harryho tón, ktorý Malfoy použil prekvapil. Žiarlil? Určite nie, ale potom prečo by to tak povedal, akoby žiarlil alebo bol aspoň dosť vytočený.

Chvíľu tam naňho len tak civel, hĺbal nad tým, prečo by mal naňho byť naštvaný. Nakoniec sa spýtal, “Hneváš sa na mňa?”

Draca táto otázka úprimne prekvapila. “Nie, samozrejme, že nie. Prečo by som bol?” spýtal sa.

Harry sa nad tým zamyslel, potom sa rozhodol riskovať a položil mu ďalšiu otázku. “Tak potom prečo žiarliš?” spýtal sa potichu. Mykol sa však, keď druhý chlapec prižmúril oči a výhražne k nemu pristúpil.

“Prečo si myslíš, že by som na teba žiarlil?” spýtal sa hrozivo.

Harrymu sa vôbec nepáčil Dracov tón. “Aký máš problém, Malfoy? Odkedy si sa objavil v dome môjho otca, a to ešte uprostred prázdnin som sa k tebe správal slušne,” začal. “A mal som pocit, že sa z nás stali priatelia. A teraz sa správaš ako úplný idiot a ja nechápem prečo.”

“Mal by si vedieť prečo. Máš otca, ktorý je zhodou náhod jedinou osobou na svete, ktorá mi zostala!” zreval a Harry sa mykol. “Prečo by si mal mať Severusa, keď ja nemám nikoho. Som jeho krstný syn! Bol som jeho krstným synom oveľa skôr ako si sa do toho zamontoval aj ty!”

Harry nevedel čo na to povedať, čo si o tom myslieť, čo robiť. Vlastne sa cítil previnilo, aj keď vedel, že by sa tak cítiť nemal. Nebola jeho chyba, že Malfoy prišiel o otca. Ten muž bola sadista a brutálne svojho syna zmlátil, keď ten odmietol Temné znamenie. Bol to Malfoy sám, kto sa rozhodol odísť, nie Harry. Čo čakal, že spraví? Vzdá sa svojho otca práve keď ho konečne získal?

“Pozri, je mi ľúto toho, čo sa stalo medzi tebou a tvojím otcom, ale čo čakáš že urobím? Nevzdám sa Severusa len preto, že ty otca nemáš a žiarliš, lebo ja ho mám. Aspoň tak mi to pripad.”

Draco vyzeral podráždene. “Koľkokrát ti to mám ešte povedať? Nežiarlim. Len…”

Harry, napriek tomu, že Draco vetu nedopovedal, vedel ako sa Slizolinčan cíti. “To bolí?” dokončil zaňho a vedel, že trafil klinec po hlavičke.

“Vždy keď som sa s otcom pohádal, vždy som sa mohol obrátiť na Severusa. Už to tak ale nie je. Teraz si s ním ty a nie je to tak správne. Cítim sa, akoby som stál medzi vami,” vysúkal zo seba napokon.

“To predsa nie je pravda!” prehlásil Harry. Nebol si istý ako má teraz reagovať, ale vedel, že to, čo Draco hovoril pravda nebola. Na Severusa sa mohol vždy spoľahnúť. Len musel Draca prinútiť k tomu, aby pochopil. “To je smiešne. Vždy budeš vítaný, to by si už mal vedieť. Nikdy by sa od teba neodvrátil, nikdy. Ako ti také niečo zišlo na um?”

Draco neisto skrútil tvár. “Nemohol som si tým byť istý. Spôsob akým otec vždy hovoril, bol som len záťažou. Nevedel som, či sa nebude Severus cítiť rovnako ak s ním budem tráviť viac času,” vysvetlil.

Harry neveril vlastným ušiam. Správanie Dracovho otca bolo až príliš podobné správaniu jeho strýka. A Draco mal podobné pochyby ako mal na začiatku aj on sám.

“Severus taký nie je, Malfoy, tým si môžeš byť istý,” povedal nakoniec.

Draco si unavene povzdychol a oprel sa o stenu. “Veci sú v poslednej doetaké zmätené. Moji spolužiaci ma nenávidia, môj otec ma nenávidí, Albus zatratený Dumbledore je v tomto momente môj opatrovník a ja som si neistý svojím miestom vo svete,” povedal divným hlasom, no Harry nevedel prísť na tom, čo na ňom bolo také dviné. Bolo v ňom trochu trpkosti a ľahostajnosti, ak to vôbec dávalo zmysel.

Harry nevedel čo povedať, a tak zostal radšej ticho. Pomaly prešiel až ku Malfoyovi a oprel sa o stenu vedľa neho. Trpezlivo čakal, čakal kým znovu neprehocvorí.

“Ja neviem,” ozval sa napokon z ničoho nič. “Myslím, že som sa len na niekom potreboval vyzúriť. Kto by bol povedal, že to budeš ty, Potter.”

Harry sa uškrnul. “Tak si teda v poriadku?” spýtal sa.

Malfoy pokrčil plecami. “Asi,” povedal, ale zdalo sa, že má na jazyku ešte niečo. “Nechcel som, aby si si myslel, že som ťa Severusovi zradil.”

Harry bol týmto priznaním ohromený, ale musel priznať, že to bolo presne to, čo si myslel. “Musel som zvážiť aj tú možnosť,” povedal nakoniec. “Porozprávaš sa o tomto so Severusom? Myslím, že by ti to prospelo.” A tiež si myslel, že to bol skvelý spôsob ako Malfoya od tejto myšlienky odradiť.

“Uhm…porozmýšľam o tom. Ale než sa rozhodnem, nechaj si to pre seba, jasné?” požadoval.

Harryho ten tón trochu naštval, ale nehádal sa. “Fajn.”

Draco sa odrazil od steny a odišiel preč. Harry si domyslel, že toto bol pravdepodobne koniec rozhovoru. Hľadel za ním, ako zabočil za roh, potom sa on sám otočil…a vrazil do Rona.

“Čo to dopekla bolo?” vyprskol vytočene. Harry podvedome poodstúpil.

“O čom to hovoríš?” chcel vedieť.

“Teraz ho necháš aby ti niečo prikazoval?” spýtal sa Ron a ukázal rukou na miesto, na ktorom len prednedávnom Malfoy stál.

“Nie, to nie je pravda!”

“Tak potom čo to bolo? Núti ťa uchovať nejaké hrozne tajomstvo, nemám pravdu?” zreval.

Harry prevrátil očami. “Och, sklapni Ron. Nevieš, o čom hovoríš. To, že ho nemáš rád neznamená, že ho musím neznášať aj ja. Pravda, niekedy vie byť poriadny idiot, ale nič podlé neplánuje, jasné? Tak sa prestaň obťažovať.”

Ak to bolo vôbec možné, Ron vyzeral ešte zúrivejšie ako predchvíľou. Harry vedel, že to teraz trochu prehnal, ale Ron bol vždy taký…no, myslel si, že za všetkým, čo blonďavý Slizolinčan urobil bol nejaký plán. No teraz tomu tak naozaj nebolo. Harry poodstúpil ešte o jeden krok, hneď potom, ako sa naňho Ron vyvýšil. Vyzeral tak zúrivo až Harry premýšľal nad tým, či ho neudrie.

“Nedokážem uveriť, že straníš s tou…fretkou!” zreval, keď nedokázal vymyslieť lepšiu urážku, alebo to si aspoň myslel Harry. “Myslíš si, že neviem o čom hovorím? No, vedel by som, ak by si mi to ty povedal! Nedá sa mu veriť, Harry. A nemyslím si, že chápeš do čoho ideš. Som tvoj priateľ a musím na teba dávať pozor.”

Harry si povzdychol a zo zvyku si prehrabol vlasy. “Viem, že si, ale teraz nie je čoho sa báť. Som v poriadku. A neexistuje žiaden podlý plán, Ron. Prosím, ver mi!”

“Čo teda chcel aby si nikomu nevyzradil?” spýtal sa, neustále sa približujúc. “Ak sa nič nedeje tak by si nemal mať ťažkosti s tým aby si mi o tom povedal. Sme predsa najlepší priatelia, vždy si všetko hovoríme. Ty, my vždy hovoríš, čo sa deje.”

Harry vedel, že by to bolo jednoduché. Malfoyovo tajomstvo nebolo nič veľké, no pre Draca samotného to znamenalo veľa. A on nemohol porušiť sľub, ktorý mu dal a všetko Ronovi vykecať. Takto by mu Slizolinčan nikdy nedôveroval. “Ron,” začal, no hlas, ktorý sa ozval spoza neho ho prerušil.

“Nemusí ti hovoriť nič, Weslík,” vyprskol Malfoy, vyšiel spoza rohu, za ktorý sa len pred niekoľkými sekundami skryl.

Ronova tvár sa sfarbila do nebezpečnej červenej, keď sa k Malfoyovi otočil. “On mi môže povedať čo len chce!” zreval, zreteľne vytočený. Harry si nemohol pomôcť ale cítil sa, akoby ho trhali na dve polovice. Ron bol jeho dlhoročným priateľom a cítil k nemu istú zaviazanosť, ale Malfoy sa stával niečím, čo by mohlo priateľa vzdialene pripomínať. A to on nechcel pokaziť. A veď naozaj, nezáležalo to na Harrym, či Dracovo tajomstvo vyzradí alebo nie. Bolo to na Malfoyovi, keďže to bolo jeho tajomstvo. Ron sa do toho v prvom rade nemal čo starať.

“O tomto ale nič nepovie!” oplatil mu to Malfoy a priblížil sa k nemu. Harry k nim trochu podišiel, no dúfal, že nebude musieť zasiahnuť, keď sa slovná výmena názorov zmení na tú fyzickú.

“Čo je to s tebou?” spýtal sa Ron podozrievavo. “Čo je to, čo mu nedovolíš aby mi povedal?”

Ron sa na Harryho spýtavo zahľadel. “Len mi to povedz, Harry. Nemusíš robiť to, čo ti n prikáže.”

“Slizolinčan chcel práve niečo namietnuť, ale Harry ho predbehol. “On mi neráni v tom, aby som ti to povedal, Ron. Je to na mne. A ja ti jeho tajomstvo neprezradím a nie preto, že by ma k tomu nútil. Mal by si vedieť, že ak by ma “nútil” k tomu, aby som ti niečo nepovedala a bolo by to nebezpečné, tak by som ti to povedal. Toto nemá s tebou nič spoločné, jedná sa o neho a jeho život,” povedal v snahe prinútiť Rona pochopiť, že Malfoyov život bola jeho osobná záležitosť, do ktorej on nemal čo strkať nos.

Ron bol stále skeptický, no stiahol sa. “Stále nie som presvedčený o tom, že ti Malfoy nechce nič spraviť, Harry. Ale keďže ma nepočúvaš, tak myslím, že tu už viac neurobím, či nie?” spýtal sa. Harry mal pocit, akoby hovoril sám k sebe a nie k nemu.

Malfoy sa afektovane uškrnul a Harry bol v jednej chvíli presvedčený, že ho Ron udrie. No ten namiesto toho k Malfoyovi prešiel a niečo mu zašuškal do ucha. Slizolinčan sa na Rona neurčito zahľadel a potom prikývol.

“Uvidíme sa teda v spoločenskej miestnosti, Harry?” chcel vedieť Ron. Harry súhlasil a pozeral, ako jeho priateľ odišiel, no ešte predtým sa na Malfoya škaredo pozrel.

“Čo ti povedal?” spýtal sa Harry, keď bol Ron z dosluchu.

Draco civel do chodby, ktorou práve odkráčal červenovlasý chlapec. “Viac menej ma varoval, aby som ti neublížil,” povedal a letmo na Harryho pozrel. “Máš na to, aby si mal aj lepších priateľov, Potter,” povedal akoby to práve spozoroval. Potom sa zaksichtil. “Povedz mu, že vyhrážanie mu u mňa prešlo len raz, dobre?” povedal mu.

Mladší chlapec pozoroval aj Malfoya ako zamieril dolu do Slizolinských priestorov a pritom hĺbal nad tým, čím presne sa mu Ron vyhrážal.

…………………………

Tej noci ležal Harry v posteli a v hlave si znepokojene premietal večerné udalosti Takmer okamžite po príhodou s Malfoyom sa rozprával Dumbledorom. Ten však nemal žiadne relevantné novinky, čo sa Siriusa týkalo, čo Harryho vystrašilo. Tajil niečo Dumbledore? Nenachádzal sa teraz Sirius vo Voldemortových spároch a riaditeľ len nepovažoval za dôležité zdeliť mu to? Povedal by mu, ak Siriusa uväznili? Harrymu stačilo premýšľať nad tým len naozaj nepodstatnp chvíĽu, kým si uvedomil, že by mu to Dumbledore nepovedal.

Čím viac myslel na víziu, ktorú mal, tým pripravenejší bol vyrútiť sa z Rokfortu a nájsť si Siriusa sám. Ak bol naozaj vo Voldemortových spároch, Sirius môže umrieť. A to on nedopustí. Odmieta sedieť tu a o nič sa nepokúsiť, zatiaľčo bol jeho krstný otec mučený na Oddelení záhad. Keď sa takto napokon rozhodol, Harry si rýchlo pripravil veci, ktoré bude potrebovať a uistil sa, že má prútik bezpečne zastrčený v zadnom vrecku. Odtiahol závesy okolo postele a pozorne sa započúval. Čakal na signály, ktoré by mu povedali, že jeho priatelia už spia. Počul Nevilla ako si zo sna mrmlal niečo o jeho starej mam a vážne sa zamyslel nad tým, čo za sen jeho priateľ práve snil. Keď pozrel na Seamusovu postel, zistil, že zíva prázdnotou. To by mohlo predstavovať problém. Mohlo to znamenať len to, že bl ešte stále dolu v spoločenskej miestnosti. Dúfal však, že sa práve zašíva niekde v kumbáli so svojou najnovšou frajerkou. Vedel, že Ron spal ako bábätko, keď počul ako sa metal a točil na posteli. Mal nočnú moru. Podľa toho, čo su mumlal sa mu snívalo o gigantickom pavúkovi. Chudák Ron.

Prehodil si okolo seba neviditeľný plášť, vykĺzol z izby a zbehol dolu po schodoch. Zastal pri vchode do spoločenskej miestnosti a uľavene si vydýchol, keď zistil, že v nej nik nebol. Keď už kráčal po hradných chodbách, bežal tak ticho ako len mohol a zostupoval dolu po schodoch. Zopárkrát sa musel zastaviť a otočiť sa, keď sa začali premiestňovať schodištia ale nakoniec sa dostal na správnu cestu. Práve vošiel do Vstupnej haly a potichu sa snažil otvoriť obrovské dvere, keď sa tie dvere otvorili zvonku potlačené neznámou silou. Stiahol sa perč z cesty a vyskočil. V otvorených dverách stál Remus oblečený v obnosenom kabáte a niedol košík…čo to bolo? Nedokázal odtrhnúť oči od tej divne neforemnej veci, ktorá vzdialene pripomínala mačaciu mrtvolu, ktorá ležala vo vnútri. Remus napokon prerušil sled jeho myšlienok, keď prísnym hlasom prehovoril.

“Harry Potter, viem, že sa skrývaš pod neviditeľným plášťom. Okamžite sa ukáž,” povedal a Harrymu prišlo nevoľno zo sklamania, ktoré bolo počuť v hlase jeho profesora. “ČO robíš o takomto čase vonku z postele? Nemáš žiaden rozum?”

Harry s nevedel vymyslieť výhovorku, ktorou by obhájil svoje nočné potulky hradom skrytý pod neviditeľným plášťom. Preto zostal ticho a čakal kým mu Remus udelí trest alebo ho pošle za Severusom, čo by tiež nebola jedna z tých lepších variánt.

“No, povieš mi preťo si cítil potrebu premávať sa po Rokforte s hentým na hlave?” spýtal sa a ukázal na neviditeľný plášť.

Harry si bol istý, že Remus už vedel o jeho vízii a nemalo zmysel skrývať pred ním pravdu. “Idem na pomoc Siriusovi, to robím,” prehlásil tvrdým hlasom. Nechcel aby to vyznelotak hnusne, ale bolo mu ľúto, že túto hrozbu nebral nikto vážne.

Remus si povzdychol a v tvári sa mu zračil súcit. “Harry, som si istý, že je v poriadku. Ak by sa naozaj niečo dialo, myslím, že by som to cítil,” povedal.

Harry sa frustrovane zaksichtil. “A keď ja cítim, že sa niečo deje, tak ma budete ignorovať?” spýtal sa a zaťal päste a vyhol sa Remusovmu pohľadu, keď sa mu zlomil hlas.

“Nie, Harry, my ťa neignorujeme,” trval na svojom Remus a zovrel Harryho v tuhom objatí. “Je mi ľúto, že to tak cítiš.”

“A ako inak sa mám cítiť?” vyhŕkol a vymanil sa z Remusovho náručia.”Nikto ma nevypočuje, nikto mi nepovie, čo sa deje. Nie som rád, keď mi všetci niečo taja, profesor.” Harry si mimovoľne začal skladať a rozkladať neviditeľný plášť a jeho strach mu rozviazal jazyk. “Čo ak je zranený?” takmer zašepkal.

Remus si povzdychol a chytil Harryho za zápästie. “Poď so mnou, musíme sa porozprávať,” povedal a Harry ho nasledoval.

***********
Poslední komentáře
31.12.2007 19:35:44: Do nového roku Vám přeji 12 měsíců bez nemocí, 53 týdnů pohody a štěstí, 365 dnů bez starostí, 87760...
31.12.2007 14:03:21: Ten poslední komentář je můj.
31.12.2007 14:02:30: Ať Harryho pořádně hlídají a ať Sirius neumře, jinak.... no jinak stejně nic neudělámsmiley. Moc moc ...
29.12.2007 18:08:58: Musim powedat ze sa mi to moc paci, dufam ze budes rychlo pokracovat v prekladani lebo sa newiem doc...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.