...

HP-Tam, kam patrím II

Kapitola sedemnásta: Skrútená veža (prvá časť)

Prvá polka kapitolky, kde je konečne aj trošku akcie :D tak čítajte, nenadávajte a hlavne ma neukamenujte za ten koniec :D a mohli by ste aj komentovať :D venovanie mission. is
Harry vystrelil z postele a snažil sa uvoľniť zo zmotaných prikrývok. Keď si nevedel vymotať nohy, začal panikáriť. Musel ísť. Sirius ho potrebuje. Aj keď stále bojoval s prikrývkami, začul ako sa k nemu z haly blížia náhlivé kroky a o chvíľku neskôr sa mu rozleteli dvere. Harry odmietol venovať pozornosť niečomu inému ako snahe dostať sa z postele a následne aj z podzemia. Musel sa tam dostať skôr než bude neskoro. Ten sen…musela to byť vízia. A Dillard, nebesá mu pomáhajte, bol ešte hrozivejší než si vôbec dokázal predstaviť.

Zrazu ho niekto schytil za zápästia a prinútil ho skľudniť svoje unáhlené pohyby. Vzhliadol do čiernych znepokojených očí a Harry si dokázal len predstaviť ako v tej chvíli vyzeral, pretože si k nemu Severus okamžite prisadol a ešte stále zvieral jeho ruky. „Dýchaj Harry. Musíš sa upokojiť.“

Harry si ani neuvedomil, že zadržiaval dych. Zhlboka sa nadýchol a oprel sa o svojho otca. Keď cítil, ako mu Severus prehrabol vlasy, všetko pohlcujúci strach sa začal pomaly vytrácať pod vplyvom tohoto upokojujúceho dotyku. Čoskoro bol znovu vo svojej koži a začal premýšľať nad víziou. Nebola taká jako všetky ostatné.

„Je ti už lepšie?“ spýtal sa Severus, čím pretrhol niť Harryho myšlienok.

Prikyvujúc sa zaboril do Severusovej hrude a ten si ho k sebe pritiahol pevnejšie. Stávam sa závislým na objatiach, pomyslel si. Bol to ten najúžasnejší dotyk na svete.

„Áno,“ odvetil, keď si nakoniec spomenul na položenú otázku.

„Vízia?“

Harry neisto pokrčil plecami. „Nie som si istý. Bola odlišná od iných vízií, ktoré mávam.“

Severus sa od neho trošku odtiahol a pozrel do jeho očí. „Toto vysvetli,“ prikázal mu.

Harry sa chcel posadiť, keď sa od neho Severus odtiahol. Bol trochu sklamaný tým, že ho už pustil a prial si, aby ho otec znovu držal. Bolo by takto jednoduchšie hovoriť o tom, o čom mal. No v momente, keď sa snažil odtiahnuť, si ho Severus pritiahol k sebe tak, aby ležali bok po boku s tým, že mal Harry hlavu na jeho ramene. To bolo oveľa lepšie.

„Nebolí ma hlava a nemám závrate, takže to by dávalo jasne najavo, že to nebola vízia,“ povedal. „Bolo to iné. To, ako veci vyzerali a to ako som sa cítil. Teraz keď o tom hovorím, tak sa mi nezdá, že by to bola vízia. Niečo na tom bolo divné. Nie som si ale istý, ako to popísať.“

„O čom bol ten sen?“ spýtal sa Severus. Harry dúfal, že sa na podrobnosti sna otec nespýta, pretože neboli veľmi príjemné. A len zo spomienky na Dillarda sa mu urobilo zle. Keď sa mu v mysli zjavil jeho výzor a jeho tvár tak sa zachvel. Nemohol pred tým mužom uniknúť, zdalo sa že ani vo svojich snoch nie.

„Shacklebolt (Pastorek) bol mŕtvy,“ začal nečakane a Severus naňho neveriacky pozrel.. „No v mojom sne bol,“ dodal, akoby si Severus stále myslel, že by to mohla byť vízia a nie len normálna nočná mora. Ale ani tento sen nebol veľmi normálny, to treba uznať.

„Áno, to si uvedomujem, pokračuj,“ povedal Snape a začal si prsty v upokojujúcom pohybe preplietať pomedzi jeho vlasy. Harry mu za to bol vďačný.

„Dillard bol v tom sne tiež. Myslím, že v boli nejakej budove. Nie som si istý, tým, či to bola Skrútená veža, ale je to dosť pravdepodobné. Miestnosť v ktorej boli sa podobala na izbu, v ktorej ma držal, keď ma uniesol. Ale, tentokrát tam ležal Sirius. Bol zranený a nehýbal sa. Nie som si istý, ale myslím, že nebol mŕtvy. Neviem to vysvetliť, ale v tej chvíli som o tom bol presvedčený. Ale Dillard…“ odmlčal sa, ten pohľad ho stále mátal. Bol si istý tým, že ak by sa s mužom ešte niekedy stretol, nebol by schopný pozrieť mu do očí. Silno sa striasol a Severus ho objal pevnejšie. „Zmenil sa. Jeho výzor sa zmenil, ale vedel som, že to bol on. Myslím, že sa menil na to zviera, ktoré ho kuslo v lese,“ vysvetlil.

Starší muž sa naňho zvedavo zahľadel. „Čo sa na ňom zmenilo?“

Harry si na svoje znechutenie musel muža vybaviť v mysli skôr, než ju dokázal Severusovi opísať. „No, myslím si, že bol vyšší a chudší…naozaj kostnatý. Akoby bol chorý. A bol určite chlpatejší než si ho pamätám. Ale, ak to bol len sen, tak som si to zviera spojil s Dillardom, keďže v tú noc obaja predstavovali hrozbu,“ odvetil Snapovi a dodal aj psychoanalýzu svojho sna.

No zdalo sa, že Severus jeho sen považoval za viac než len obyčajný sen.

„Nemyslíš si, že to bolo skutočné, však nie?“ spýtal sa a začali sa v ňom hmýriť obavy. „Alebo áno?“

Severus bol niekoľko minút mĺkvy, no nakoniec Harrymu odpovedal. „Naozaj netuším. To, čo si opísal sa mohlo skutočne stať. Tvoj opis Dillarda sa podobal na prvé štádia premeny na vlkodlaka, ale nikdy som nepočul o zvirati podobnom tomu, aké si nám opísal.“

Harrymu nemohlo na tom tajomnom zvierati záležať menej. Všetko o čo mu v tom momente išlo bol Sirius v spároch toho netvora. „Ale ak to nebol len sen, potom musíme Siriusa nájsť!“ zakričal zúfalo.

Severus sa otočil k svojmu synovi a vzal jeho ruky do svojich. „Porozprávam sa o tom s Albusom, musíš mi ale sľúbiť, že tu zostaneš. Nechcem aby si odtiaľto znova bez premyslenia utekal, tak ako včera v noci,“ povedal s nadvihnutým obočím.

Zelené oči sa udivene rozšírili. „Kto ti o tom povedal?“ spýtal sa, pretože on to určite nespomenul. Jediný kto o tom vedel bol Remus. Zreničky sa mu podozrievavo zúžili, keď si domyslel, kto mu to naozaj povedal.

„To ťa v tomto momente nemusí zaujímať,“ odvetil prísne Severus. Harryho sa trochu dotklo, že mu o jeho „nočných vychádzkach“ Remus povedal, ale naozaj mu to nedokázal zazlievať. Bol koniec koncov profesorom a Remus pravdepodobne cítil povinnosť povedať o jeho potulkách jeho otcovi, hlavne keď tie potulky končili tým, že sa zranil buď on alebo niekto iný. „Zostaneš tu?“ spýtal sa Severus, čím ho vytrhol z myšlienok.

Harry si za chrbtom prekrížil prsty a vykoktal zo seba sľub, ktorý sa chystal porušiť.

……………………………………

Potichu sa vplížil to svojej spálne, dúfajúc a modliac sa za to, že Ron bude spolu s ich spolužiakmi spať. Mal len málo času na to, aby si z kufra vytiahol to, čo nutne na svoju cestu potreboval a dostal sa z hradu ešte skôr, než sa jeho obyvatelia začnú prebúdzať. Po tom sa mu to už nikdy nepodarí, aj s jeho neviditeľným plášťom.Severus by ho s Remusovou pomocou a Záškodnickou mapou určite našli.

Zvažoval to, že si plášť oblečie už teraz, no usúdil, že bude oveľa ľahšie prejsť hradom bez plíženia. Nebude si musieť dávať pozor na množstvo hluku, ktoré vyprodukuje a nikto sa ho nebude na nič pýtať, teda možno až na to, čo robí hore tak skoro. No plášť si aj tak pre istotu vložil do ruksaku. Práve ho zatváral, keď sa spoza jeho chrbta ozvala séria zvukov. Rýchlo sa otočil a ocitol sa tvárou v tvár Ronovi.

„Ron,“ zašepkal, aby nezobudil aj ostatných. „Čo robíš hore tak skoro?“

No Ron nepozeral na Harryho, skôr na jeho ruksak a prútik, ktorý zvieral v ruke. „Čo to robíš?“ spýtal sa a zablokoval mu cestu ku dverám. Harry mal pocit, že jeho priateľ presne vedel, čo mal za lubom.

„Nič,“ snažil sa to Harry zahrať do outu, no Ron sa nestiahol.

„Povedz mi to, Harry, nikam ťa samého nepustím. Nie keď sa Malfoy správa tak ako sa správa. Pravdepotobne ťa na to namotal on, či nie?“ spýtal sa, skáčuc k záverom, nehorázne nesprávnym záverom.

Harry sa na Rona neveriacky zahľadel. „Čo? Nie..kde na tie nápady chodíš, Ron? Prečo musí mať v tvojom svete všetko spoločené s Malfoyom?“

„A čo čakáš, že si budem myslieť? Odo dňa keď som ťa stretol na chodbe s Malfoyom sa mi vyhýbaš. Nemôžeš ma viniť za to, že som opatrný,“ povedal a to Harry poprieť nemohol. Malfoy nebol niekto, kto si dôveru iných získa veľmi ľahko, aj keď aj zázraky sa občas dejú, no nie?

„No, myslím, že nie, ale s ním to teraz nemá nič spoločné. Ale musím ísť,“ odvetil a snažil sa  okolo neho prekĺznuť. Zdalo sa však, že Ron jeho pokus prehliadol ešte skôr, než sa vôbec pohol a stúpil mu do cesty.

„Nie, nie pokiaľ mi nepovieš kam ideš,“ vyžadoval a prekrížil si ruky na hrudi.

„Och, no tak dobre,“ zamumlal. „Idem za Siriusom. Má problémy, viem to a musím mu pomôcť.“

„Čo? Nemôžeš ísť za ním. Veď ani nevieš, kde je!“

„Ale áno, viem to! Aspoň som si tým takmer istý,“ povedal. „Myslím, že je v skrútenej veži, kde ma Dillard uniesol. Mal som teraz v noci víziu a zdalo sa, ako keby to bolo práve tam. Musím tam ísť, musím ho zachrániť. Nikdy si to neodpustím, ak viem kde je a nič s tým nespravím!“ skríkol. Musel ale stíšiť svoj hlas, aby nezobudil ostatných. „Prosím, nebráň mi v tom. Musím ísť, čo to nevidíš?“

Ron si povzdychol a vymenil si na hrudi ruky. „Idem s tebou,“ oznámil mu a Harry porazenecky priývol. Vedel, že toto Ronovi nikdy nevyhovorí. A aj keby ho donútil k tomu, aby tu zostal, tak by okamžite šiel za Dumbledorom, alebo by ho nedajbože sledoval.

„Fajn, ale musíme okamžite vyraziť. Severus práve hovorí o mojej vízii s Dumbledorom. Musíme sa z hradu dostať skôr ako sa všetci prebudia!“ zašepkal náhlivo.

Ron prikývol a rýchlo sa obliekol. Potom schmatol z nočného stolíka svoj prútik a nasledoval Harryho z dverí.

…………………………..

Prekvapivo na ich ceste z hradu natrafili len na minimum odporu. Bežiac tak rýchlo ako boli schopní prebehli až na okraj rokfortských pozemkov. Hneď keď sa dostali na cestu tasil Harry svoj prútik. Okamžite sa pred nimi zjavil fialový trojposchodový autobus.

„Znova sa stretávame, Harry Potter,“ oslovil ho Stan Shunpike. Harry prikývol a rýchlo nastúpil.

„Tu máš, toto ti dĺžim odminula,“ povedal a podal Stanovi vrecúško. „Je tam viac jako dosť aj na tento výlet,“ odvetil a pozoroval ako Stan obrátil vrecúško hore nohami a vysypal si mince do dlane.

„Malo by to byť akurát, potvrdil. „Ale povedal som ti, že nám nič nedĺžiš,“ dodal Stan a snažil sa mu vrecúško vrátiť.

To Harry odmietol. „Nechajte si ho, ja to nepotrebujem. Len som ti chcel poďakovať za to, že ste ma v tú noc vyzdvihli.“ Harry im za to bol nekonečne vďačný. Nikdy v živote nebol taký šťastný keď videl ten autobus. Bežať odtiaľ, odkiaľ práve vtedy bežal bolo traumatické. Dúfal, že tentokrát bude výsledok iný. Sirius. Tá myšlienka ho prepadla tak nečakane, až musel lapať po dychu. Čo ak sa niečo stane skôr než sa tam dostanú? „Pozri, viete ma zobrať tam, kde ste ma minule vyzdvihli?“

Stan sa naňho podozrievavo zahľadel. „Prečo by si tam chcel ísť? Nie je to nebezpečné?“ spýtal sa. Harry si z toho vyvodil, že si ešte stále pamätal v akom stave vtedy Harryho našli.

„Nie, to bude v poriadku.  Teraz tam už nikto nie je, iba si tam idem vyzdvihnúť niečo, čo som zabudol,“ zaklamal.

Stan prikývol. „Hádam, že hej. Tvoj riaditeľ a ešte niekoľko iných čarodejníkov tam tiež šli niečo zariadiť. Myslím, že to nemôže byť nebezpečné po tom, čo tam boli,“ uznal. Harry bol teraz rád za to, že tam šli, keďže mu to pomohlo v tom, aby Stana presvedčili aby ich tam zobral bez toho, aby niekoho kontaktoval. Nemal samozrejme žiadne ilúzie o tom, že by ich niekto nesledoval hneď ako zistia, že nie sú na hrade. Severus vedel kam pôjde Siriusa hľadať. A on vedel v akých problémoch budú, keď sa vrátia s Ronom naspäť. Neskôr mu bude Rona ľúto, ale teraz sa potrebovali pohnúť.

„Tak nás tam teda vezmete?“ chcel vedieť.

„Jasné. Vyberte si posteľ a dobre sa držte,“ odvetil Stan. Už boli chvíľu na ceste, keď sa zrazu nečakane zastavili. Do autobusu nastúpil muž v modrom habite. Harry si spoločne s Ronom skryli tváre v prípade, že by to bol niekto, koho poznali. Keď okolo nich prešiel a vystúpal na tretie podlažie, až potom sa obaja znovu uvoľnili.

„Čo myslíš, ako dlho ešte?“ spýtal sa Ron, nervźne žmoliac svoj prútik. Harry prešiel pohľadom z jeho tváre na prútik.

„Skry to,“ zasyčal. Potom vyzrel von oknom a obhliadol si okolie. Už by to nemalo dlho trvať. Tie domy sú mi povedomé.“

Ron prikývol a uvoľnene sa zvalil na trasúcu sa posteľ. „Dobre.“

O niekoľko minút neskôr znovu nečakane zastavili a obaja chlapci takmer vypadli predným sklom. „Som rád, že je to už za nami,“ zamumlal Ron, keď z autobusu vystúpili.

„Áno, ja tiež,“ odvetil Harry. Prešli niekoľkými ulicami, keď začuli, ako sa autobus vzdialil.

„Kde je teda tá Veža?“ spýtal sa Ron a obhliadal sa po domoch na oboch stranách ulice.

Harry pokrčil plecami. „Nie som si celkom istý. Ale myslím, že to budem vedieť, keď ju zbadám. A som si celkom istý, že je to tadiaľto,“ povedal a ukázal na bezmennú ulicu po ich pravici.

„Dobre,“ odvetil Harry a dvojica sa vydala ulicou. Harry sa stále obzeral na okolité domy, hľadajúc nejaký záchytný bod.

„Hľadaj rozbité predné okno,“ zmienil sa Ronovi, keď boli takmer na konci ulice. Ešte to ani nedopovedal, keď Ron skríkol a ukázal na jeden z domov.

„Tam, je to tam!“ skríkol a mával pred sebou rukami. Harry cítil, ako sa jeho vnútorná neistota zvyšovala, keď sa priblížili k tomu domu a nakoniec si uvedomil, prečo sa nazýval skrútenou vežou. Dom bol postavený tak, že jeho druhé a tretie poschodie pripomínali hradné veže. Jedna z týchto veží bola v troskách, úlomky ešte stále pokrývali trávnik naokolo. Druhá veža bola nedotknutá, no nahýbala sa do strany a zdalo za, že sa každú chvíľu zrúti. Nie veľmi potešene si spomenul, že bol vtedy uväznený. Zamýšľal sa nad tým, aký idiot si postavil dom pripomínajúci hradnú vežu v kedysi celkom prosperujúcoom susedstve. To bolo teraz našťastie opustené.

Dvojica rýchlo a pomaly prešla až k domu a zastavili sa před rozbitým oknom

„Kde sú dvere?“ spýtal sa Ron a Harry sa pochmúrne usmial.

„Žiadne tu nie sú,“ odvetil pokojne.

Ron sa naňho pochybovačne zahľadel. „Čo myslíš tým, že tu nie su žiadne dvere? Ako je možné, že tu nie su dvere?“

Harry pokrčil plecami. „Neviem, ale toto miesto som predsa nepostavil ja. Ale dvere tú nie sú, to mi ver, hľadal som ich.“ Harry si celkom zreteľne vybavil jako vystrašene hľadal cestu úniku, len aby zistil, že tam dver skrátka neboli. Musel sa uspokojiť s oknom.

„Vlastne mi bolo divné, prečo si vtedy nevyšiel dverami,“ odvetil Ron. „Predpokladal som, že boli zamknuté, alebo čo.“

Harry na svojho priateľa bezvýrazne pozrel. „Neboli zamknuté, neboli tu vôbec.“

Ron prikývol. „Áno, to už mi došlo.“

Harry sa uškrnul. „Pripravený?“ spýtal sa, pričom si nebol celkom istý či bol pripravený on sám. „Dúfam, že to nie je žiadna pasca,“ povedal len tak pomimo a začal preliezať cez rozbité okno.

„Ja tiež,“ prisvedčil Ron. Harry začul v jeho hlase istú dávku strachu. Keď sa konečne dostali dovnútra, aj jeho strach sa desaťnásobne zvýšil.

Stále mal na mysli Siriusa, ale nikdy by si neodpustil, ak by sa niečo stalo aj Ronovi. Letmo zvažoval možnost, že pošle svojho priateľa späť aby ostatným povedal o tom, čo spravili, ale vedel, že teraz by ho Ron už neopustil. Ani svorka divých psov by ho odtiaľ neodohnala.

Harry necítil strach len v sebe a ten vyžarujúci od Rona. Dom bol presýtený jeo záchvevmi a Harry bol presvedčený o tom, že v budove bol okrem nich ešte niekto. Vedel, že to musí byť Sirius. Bol v dome a bol vystrašený. Vybehol po schodoch, pričom každý druhý preskočil, bez ohľadu na to, koho by tým mohol upozorniť na svoj príchod, chcel sa len čo najrýchlejšie dostať ku svojmu krstnému otcovi.

„Harry!“ skríkol za ním Ron, ale on bol až príliš zaujatý svojím cieľom na to, aby ho bral na vedomie. Na vrchole točiacich sa schodov zabočil doľava k izbe, v ktorej bol zadržiavaný. Premýšľal nad tým, či to bolo tam, kde sa práve nachádzal aj Sirius. Pomaly prešiel tých pár metrov, ktoré ho odtiaľ oddeľovali, položil svoje trasúce sa prsty na kľušku a otočil ňou.

Dvere sa otvorili a Harry si predstavoval Siriusa ležiaceho na posteli, no nič ho nemohlo pripraviť na to, čo tam naozaj uvidel.

Nikto tam nebol. Sirius tam nebol a nebol tam ani nikto iný. „Čo?“ spýtal sa sám seba a vyskočil, keď na ramene pocítil niečiu ruku.

„Harry.“ Ron ho nakoniec dobehol. „Čo to robíš? Nemôžes sa jednoducho rozbehnúť preč bez toho, aby si vedel kam bežíš. Čo ak by tu niekto bol? Niekto iný než Sirius?“

Harry sa zaksichtil a obrátil sa k priateľovi. „Nie je tu,“ smutne mu oznámil. „Poď musíme skontrolovať aj ostatnéé izby.“

Frustrovane si povzdychol. Bol by prisahal, že to bolo tu, kde sa Sirius nachádzal. A možno to tu nebolo. Možno to bol jeden z iných domov v okolí. Ale tam niekde vnútri vedel, že toto bolo miesto, kam ho poháňala jeho vízia. Ale, Sirius tu nebol. Keď prezreli aj zvyšok domu zistili, že sa tam nikto nenachádzal. Prišiel čas postaviť sa faktom tvárou v tvár. Vízia vonkoncom nebola víziou. Bola to nočná mora. A on odtiahol Rona spod ochranných krídel hradu na tú najstupídnejšiu honbu za Siriusom, keď s tým mužom pravdepodobne nič nebolo. Prečo nepočúval Severusa s Dumbledoroom, keď mu hovorili, že bol jeho krstný otec v bezpečí a spolu so Shackleboltom? Prečo musel byť taký tvrdohlavý?

“No one’s here, Harry.” Stated Ron, glancing worriedly at the green-eyed boy. “Maybe we should head back to Hogwarts before we get into too much trouble.” he suggested hopefully.

„Nikto tu nie je, Harry,“ oznámil mu Ron a znepokojene sa na zelenookého chlapca zahľadel. „Možno by sme mali zamieriť do Rokfortu skôr, než sa dostaneme do ešte väčších problémov,“ navrhol nádejne.

„Bol by som prisahal, že je tu, Ron,“ povedal a pozrel na svojho priateľa proosiacim pohľadom. Chcel aby mu veril. „Nemohol som sem neísť.

„Ja viem, Harry. A keď konečne pretrpíme tých desať rokov zaracha, tak si to moji rodičia so Severusom tiež uvedomia,“ povedal a Harry sa pri tej myšlienke trochu zasmial. Pretože toho zaracha nepochybne dostanú.

„Poďme odtiaľto preč. Možno, ak budeme mať šťastie tak si ani nevšimnú, že sme zdrhli,“ pokračoval Ron. Harry naňho len civel.

„Nemyslím si, že by sme mali také šťastie. Vlastne si myslím, že nás už prenasleduje celý Rád,“ ozval sa. „Budeme mať také problémy...“

Ron sa zaksichtil. „Poďme. Rýchlo. Možno sa nám podarí úplne sa im vyhnúť a poprieť, že sme v prvom rade odišli.“

Harry sa zasmial tak nahlas, že sa tehly, ktoré ešte s božou pomocou stáli nakope, zrútili dolu na trávnik. To ho upokojilo. „Určite nám to neuveria, ale skúsiť to môžeme,“ povedal ešte stále so smiechom. Dvojica rýchlo zišla na prízemie a do vstupnej haly. Harry podišiel k oknu, no prekvapene zastal, keď sa niečo začalo súkať dnu. So zvierajúcimi sa vnútornosťami ustúpil tomu, čo predpokladal, že sú členovia Rádu. Pozrel na Rona a čakal, že v jeho tvári zazrie rezignáciu, no to tam nevidel ani náhodou. Ron bol zhrozený. Harry sa rýchlo otočil k oknu len aby v nasledujúcej minúte vrazil do svojho červenovlasého priateľa.

„Ron!“ zreval a potlačil ho späť do domu. „Bež!“

Harry Rona schmatol za golier a vliekol ho vedľa seba, keď vbehli do častí domu, ktoré len před chvíľou prehľadali. Mal pocit, že mu srdce každú chvíľu vyskočí z hrude. Bol to Dillard! Alebo aspoň to, v čo sa zmenil. To čo videl nebol sen! Znamenalo to, že tu bol aj Sirius? Už viac nedokázal myslieť, no v nasledujúcej chvíli ho Ron vtiahol do jednej z izieb a zatresol za nimi dvere.

„Čo to bolo?“ spýtal sa Ron šepotom, napriek tomu, že bolo zjavné, že by sa najradšej vykričal.

„Dillard!“ prehlásil potichu a oči sa mu strachom rozšírili.

To bol Dillard?“ spýtal sa šokovaný Roon. „Čo? Ako?“

Poslední komentáře
15.09.2018 19:42:35: mno, co napsat jiného, než že je Harry stále a pořád stupído smiley vím, že je zvyklý vše řešit sám, a...
06.01.2008 09:44:09: Už jsem párkrát (myslím) psala, že tahle povídka je na mě tak trošku moc "překombinovaná". To, jak j...
04.01.2008 20:25:08: pravda, pravda ten konec je hoodně blbě useklejsmiley, ale myslím, že jsme všichni rádi, za byť jen ne...
04.01.2008 15:21:05: moc pěkný:) a nádherný překlad:) já se na kapču tak moc těšila a dostala jsem se sem teprve dnes.......
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.