...

HP-Tam, kam patrím II

Kapitola prvá: Obesený muž

Ahooojky :D Keďže je dnes to vysvečko, rozhodla som sa, že sa pokúsim potešiť všetkých, ktorí čítajú moje poviedky a tak pridám jednu kapču ku všetkým. Tuto je prvá kapitolka z poviedky HP- Tam, kam patrím dva. Začiatok je trošku nezáživný, no ďalej to bude stále lepšie a lepšie :) Celú kapitolku venujem všetkým, čo dnes úspešne dokončili zákldné, stredné či vysoké školy ako aj všetkým, ktorým sa podarilo neprepadnúť :) viac pri ďalšej časti :) užite si to...iisis
Bol deň pred začiatkom nového školského roka a Harry sedel v soviarni, tráviac čas so svojou sovou, Hedwigou. Väčšinu letných prázdnin strávila na Rokforte. Keď ho prvýkrát uvidela, takmer mu odkusla ucho, čo mu doň neustále "s citom" ďobala. To že bola rada, by bola lož storočia

Teraz sedel v tichu soviarne a premýšľal. Hrozne sa obával reakcií svojich priateľov na svojho nového "poručníka". Vedel, že Ron sa s tým tak ľahko nezmieri. Nikdy nemal Snapa rád, a to sa novým vývojom udalostí určite nezmení. Harry len čakal na tú spŕšku nápadov, na ktoré Ron príde ako na dôvody, prečo to asi tak Harry dovolil. Alebo radšej aké drogy užil predtým, než s tým dobrovoľne súhlasil. Harry iba dúfal, že Hermiona ho pochopí.

Bol takmer čas na večeru a Severus ho požiadal, aby ju dnes spolu strávili v jeho súkromných komnatách. Na prstoch jednej ruky mohol spočítať, koľkokrát bol v jeho súkromných komnatách. A to bolo všetko v posledných dvoch týždňoch. A keby ho potreboval navštívíť, mal v nich aj svoju vlastnú malú izbičku. Teraz bežal dolu po schodoch a ponáhľal sa do žalárov, keďže vedel, že oneskorenie na večeru nebude brať jeho nový opatrovník na ľahkú váhu. Pre Snapa bola dochvíľnosť z bohvieakého dôvodu veľmi dôležitá. Niektoré mužove zvyky boli naozaj divné.

Žaláre teraz vyzerali ešte opustenejšie, keďže bola teraz škola prázdna. Toto držiac v mysli, Harry ešte zrýchlil. Portrét, ktorý zakrýval vstup do Snapových komnát bol morbídnym spôsobom zaujímavý. Bol to celkom realistický obraz obeseného muža. Možno tam visel preto, aby všetkých odradil od toho, aby Snapa rušili. Harry mal pocit, že to splnilo úlohu. Naozaj by sa na tú vec nechcel každodenne pozerať.

Severus vymyslel spôsob, akým sa mohol do komnát dostať aj bez hesla, v prípade, že by ho niekto sledoval. Na obraze sa vynímal had otočený okolo mužovho ramena, zhruba vo výške Harryho očí. Celý proces mu pripadal, ako keď vo filmoch videl, ako musia ľudia prejsť scanom sietníc, predtým než môžu vstúpiť do zabezpečeného priestoru. Had, ktorému Harry z lásky hovoril Bahnivec, keďže to bol malý hnusný bastard, potvrdil, že Harry je naozaj Harry po tom, čo preskúmal jeho sietnicu. A raz za čas po snahe ukusnúť mu oko. Hrôzu naháňajúci muž na obraze na Harryho žmurkol, z čoho sa Harry striasol a otvoril sa, čím Harryho umožnil vstúpiť.

Ešte predtým, než mu stihol Snape čosi povedať, Harry spustil: "Ten portrét je hrozný, profesor. Nemôžete mu nejako zabrániť aby na mňa žmurkal?" spýtal sa zúfalo. Tú prekliatu vec nenávidel.

Severus mu v odpoveď iba nadvihol obočie. Bol rád, keď sa mladík choval ako teenager. Čakal, kým si uvedomí, že práve "vyletel" na svojho profesora a znovu sa upokojí. Nemusel čakať dlho. Harry sa v jeho prítomnosti stále úplne neuvoľnil, čo bol fakt, ktorý Severus dúfal, že sa čoskoro zmení.

"Prepáčte. Sú to vaše komnaty. Už budem radšej ticho," zamumlal Harry potichu.

Snape sa ani nepohol. "Harry, je to tvoj názor. Každý nejaký má. Nanešťastie mám ten obraz rád," uškrnul sa. "Teraz je čas na večeru. Si hladný?" spýtal sa v snahe prinútiť chlapca, aby sa uvoľnil.

Harry pokrčil plecami. "Aj hej."

Snape zaviedol chlapca do susednej izby, kde bola kuchyňa spojená s jedálňou. Presne v strede izby bol umiestnený malý okrúhly stolík, preplnený skvelo vyzerajúcim jedlom. Harry bol prekvapený, keď si všimol, že izba vyzerá ako normálna kuchyňa, teda až na elektrické spotrebiče ako rúra a mikrovlnka. Nachádzalo sa tam aj niekoľko nástrojov, ktoré podľa Harryho mienky patrili skôr do triedy elixírov, ako do kuchyne. Bude si musieť zapamätať, aby si dával pozor, keď si sem príde zobrať niečo pod zub.

"Posaď sa," prikázal mu Snape. Ukázal na najbližšiu stoličku a Harry poslúchol. Severus si sadol naproti chlapcovi a prisunul sa ku stolu. "Nebol som si istý, čo máš rád a tak som od domácich škriatkov vypýtal rôzne pokrmy. Zober si čo chceš a ak sa ti nič nepozdáva, môžeme zohnať aj niečo iné," povedal.

Harry si opatrne poobzeral širokú zbierku jedál a našiel zopár vecí, ktoré mu prišli po chuti. "Niečo tu nájdem," povedal mužovi a jemne si prisunul misu so zemiakovou kašou. Tak trochu očakával, že naňho Snape vybehne za to, že si berie priveľa jedla, tak ako to mali vo zvyku Dursleyovci. Alebo, že ho udrie za to, že si nabral prvý. Keď sa však nič také nestalo a jeho opatrovník si začal sám naberať, Harry sa postupne uvoľnil.

Jedli potichu, ani jeden nechcel prerušiť príjemné ticho, ktoré sa medzi nimi usadilo. Väčšinou ich prítomnosť toho druhého, hlavne Harryho, znervózňovala. Zdalo sa, že fakt, že spolu strávili osamote takmer celé leto na ničom nezavážil. Harry zistil, že je v mužovej prítomnosti znovu neistý. Mal pocit, že to má niečo spoločné s obavami, že ho sklame. Ak si Severus uvedomí, čo všetko to obnáša byť v jeho blízkosti, určite jeho opatrovníkom nadlho nezostane. Nevedel si predstaviť, že by sa mal znovu vrátiť k Dursleyovcom. Nebol ale tak hlúpy, aby si myslel, že si ho Snape nechá navždy. Vedel, že nakoniec si Severus uvedomí akú záťaž Harry predstavuje a vráti ho späť jeho príbuzným. Bude sa musieť uistiť, že sa tak nestane.

Podvedome zjedol lyžicu hrášku, o ktorom ani netušil, že si ho naložil na tanier a takmer hodil tyčku. Okamžite ho vypľul späť na tanier. "Otrasné," zavrčal a otrel si jazyk vreckovkou. Keď si všimol, že Snape prestal jesť a hľadel naňho, vzhliadol. Mužovi sa na tvári usadil divný výraz.

"Nemohol si prísť na civilizovanejší spôsob, ako sa tej zeleniny zbaviť?" spýtal sa s nadvihnutým obočím.

Harry si vnútorne nadával. Prestaň sa správať ako debo, Potter! povedal si.

"Prepáčte, pane. Zdá sa, že som nedával pozor na to, čo jem. Už sa to viac nestane," povedal a sklopil pohľad.

Severus chlapca zmätene pozoroval. Jemu to v podstate pripadalo dosť zábavné.

"Harry, nemyslel som to vážne. Zjavne to odo mňa nevyznelo ako vtip. Ak chceš jedlo vypľuť na tanier, kľudne tak urob. Buď sám sebou, mne to nevadí. Uvedomujem si, že veci sa ešte neuležali, keďže som posledné dva týždne bol stále preč. Ale dúfam, že raz sa mi podarí získať si tvoju dôveru," povedal Severus. Odo dňa kedy sa vrátili, bol profesor elixírov zaneprázdnený. Cez prázdniny nemal čas na prípravu hodín do budúceho školského roka a musel to teraz dobiehať. Vôbec to nebolo ľahké. Harry bol väčšinu času sám, až na chvíle, keď sa stretli na chodbách. Severus, ako sľúbil, zobral Harryho na panstvo, ale nemohli tam zostať veľmi dlho. Tento víkend sa tam ale mali vrátiť, aby dokončili dekoráciu domu a Harryho izby.

Harry nevedel, čo si o tom myslieť. Svoje obrany tak skoro určite nezborí, ale možno by sa pri mužovi mohol trochu uvoľniť. Veľmi sa snažil s ním vychádzať. "Pokúsim sa, profesor."

Keď si Severus uvedomil, že z Harryho už viac nedostane, zmenil tému. "Čo máš dnes v pláne?" spýtal sa.

Zelenooký teenager bol zmenou témy tak trochu prekvapený, ale neukázal to. Povedal opatrovníkovi čo bude dnes večer ešte robiť a pridal aj pár vecí, ktoré nemal v pláne len preto, aby to znelo zaujímavejšie. Všetko čo chcel robiť boli nejaké úlohy, ale mužovi povedal, že sa staví aj za Del a Hagridom, aby zistil ako sa darí Zanovi. Pes raz začas zmizol čo Harryho znervózňovalo. Del momentálne bývala v hosťovských komnatách kdesi na treťom poschodí. Ešte v nich nebol, zdalo sa, že Del ho vždy našla prvá.

Po tom incidente s hráškom toho už veľa nezjedol, čo Severusa hrozne trápilo. To dieťa nezjedlo ani toľko čo vtáčik. Potom sa Harry ospravedlnil od stola. "Uvidíme sa neskôr, Sev....profesor:" Nemohol uveriť, že takmer povedal profesorove meno.

Severus chlapca na ceste von pozoroval. Nemohol si pomôcť a po tvári sa mu rozlial široký úsmev.

Nasledujúci deň nebolo počasie veľmi priaznivé. Harry dúfal, že slnko ešte ráno nakukne spoza oblakov. Vstal a dovliekol sa do kúpeľne. Rýchlo sa osprchoval a snažil sa urovnať si vlasy. Šťastie mu ale neprialo a tak to nechal tak. Dnes mali prísť jeho spolužiaci a on mal pocit, že veci sa nebudú vyvíjať príliš dobre. Strašne sa bál Ronovej reakcie.

Už bol takmer čas na raňajky a Harry zbehol k Snapovým komnatám. Pre dôvody, ktorým nerozumel sa na stretnutie vnútorne tešil. Aj keď boli väčšinou chvíle s mužom napäté, v jeho prítomnosti sa cítil dobre. Ak už nič iné, bol to muž zaujímavý. Priblížil sa k tomu hnusnému portrétu a zistil, že tam už nie je. Bol nahradený obyčajným obrazom, teda na niekoho pomery obyčajným, ktorý zobrazoval dva mŕtve prepletené stromy. Harrymu sa to podobalo na bitku dvoch zúrivých vŕb. Na jednej vetvičke vypučala kvetinka, ktorá vyzerala akoby mala každú chvíľu odpadnúť. A medzi dvomi stromami sa plazil had, ktorý ho mal identifikovať.

"Zmenil obraz," zamrmlal si Harry neveriacky. Tento nebol samozrejme jeden z tých najkrajších, ale nebol až taký hrozný ako ten prvý. Harry sa usmial. Vedel, že ho Severus zmenil, pretože sa jemu nepáčil a to bol dobrý pocit. Potichu prešiel k novému obrazu a had naňho zasyčal. Zdalo sa, že je s novým okolím spokojný. Harry vedel, ako sa asi cíti. Pozrel hadovi rovno do očí a pocítil teraz už známe chvenie, keď mu had skúmal sietnicu. Dvere sa otvorili a Harry vstúpil.

"Haló?" zvolal. Keď mu bolo odpoveďou len ticho, vošiel ďalej. "Je niekto doma?" spýtal sa znovu. Stále žiadna odpoveď. "To je divné." Nemohol si predstaviť, kde by mohol Snape asi tak byť. Väčšinou bol práve tu. Rozhodol sa, že ho pôjde pohľadať do Veľkej siene. Čo mohol vedieť, možno chcel muž jesť so svojimi kolegami. Opustil komnaty a prešiel cez temné chodby žalárov. Jediná vec, ktorú nemal rád na chodení za profesorom boli tie sprosté chodby. Prečo sa tam nepredralo žiadne svetlo? Aj keby tam dali umelé osvetlenie, bolo by to lepšie ako táto temnota. Stále sa cítil, akoby ho niečo z tieňov pozorovalo. Keď bola škola v plnom prúde bolo to iné, pretože po tých chodbách nechodil sám. Teraz sám bol a každý tieň ho vystrašil.

Ešte zrýchlil krok, v snahe dostať sa čo najrýchlejšie ku svetlejším častiam hradu. Netrvalo dlho, kým sa dostal do vstupnej haly a zamieril do Veľkej siene. Už tam takmer bol, keď ho niekto schmatol za ruku. Harry inštinktívne vytiahol prútik a strčil ho do tváre tej osoby ešte predtým, než vôbec zistil kto to je. Keď to napokon zistil, zalapal po dychu.

Severus ho jemne vzal za zápästie a odtiahol so spolu s prútikom od svojej tváre. No, aspoň si v strehu," zamrmlal a stále ho držal za zápästie. "Musíš si viac všímať svoje okolie, dieťa. Stál som tu po celú dobu a ty si si ma ani nevšimol."

Harry si vytrhol ruku z mužovho zovretia a poodstúpil. "Stále ste v tieni," povedal a ukázal smerom odkiaľ Snape prišiel. "Nemohol by som vás vidieť, ani keby som sa tam dobre prizrel," povedal s nadvihnutým obočím.

Severus sa uškrnul. "Iba preto, že si netrénovaný," povedal, akoby učil triedu. "Možno sis a mal prizrieť ešte bližšie." Harry nemal šancu na toto odpovedať. Muž sa rýchlo otočil a vstúpil do Veľkej siene.

"Hej, o čom toto celé bolo?" zamrmlal si Harry. Chcel po ňom profesor, aby si všímal tiene viac alebo čo? Harry ho niekedy naozaj nechápal. Šiel za ním a vstúpil do Siene. Väčšina profesorov tam už bola, sediac za hlavným stolom, čo bolo jediné miesto, kde sa momentálne dalo sedieť. Teenager sa v strede Siene zastavil. Mohol tam vôbec jesť? Tým si nemohol byť istý. V sieni neboli prestreté žiadne stoly pre študentov, kde by si mohol sadnúť. Harry sa dopracoval k záveru, že si väčšina učiteľov neuvedomia, že je na hrade a nikto preňho jedlo v Sieni nepripravil. Uvedomil si, že ak nepôjde dolu do kuchýň, nebude mať raňajky. Zabolelo ho, že mu o tom profesor nepovedal.

Rýchlo sa otočil a zo siene doslova vypochodoval, preto nevidel obavami naplnené pohľad, ktorý sa otočil jeho smerom. Harry si prešiel rukou cez vlasy, čím ich ešte viac rozstrapatil a zamieril ku kuchyniam. Hneď ako vošiel, prilepil sa naňho Dobby. Malý škriatok sa rozbehol rovno k nemu a hodil sa mu okolo pása. "Harry Potter, pane! Čo tu robíte?" spýtal sa šťastne si poskakujúc.

"Prišiel som sem skôr, Dobby. Mohol by si mi prosím dať nejaké raňajky?" spýtal sa, keď si sadol za stôl.

"Och, áno, Harry Potter, pane. Dobby vám hneď niečo prinesie," zapišťal a odbehol. Onedlho sa pred ním objavilo množstvo jedla.

Harry sa na jedlo očarene zahľadel. Pomyslel si, že Dobby sa tentoraz naozaj prekonal, to mu ale nepovedal. Po tom čo sa ho Dobby na niečo neustále pýtal, Harry ho požiadal, či mu nevybalí veci v klubovni, kým sa naje. Dobby žoviálne súhlasil a zmizol. Harry mal Dobbyho rád, ale niekedy toho bolo fakt veľa. Hlavne v časoch aké boli tieto. Stále bol trochu smutný, že ho Severus takto opustil. Začínal si myslieť, že vybrať si ho ako poručníka možno nebol ten najlepší nápad. Porazenecky si z taniera zdvihol chlieb a nevšimol si, že sa dvere do kuchýň otvorili a niekto vstúpil.

Severus zmätene pozoroval ako chlapec odkráčal zo siene s poklesnutými ramenami. Bol smutný. Nemyslel si, že by tam vonku povedal niečo urážajúce, ale niečo sa určite stalo. Ospravedlnil sa od stola a zamieril za ním. Vedel, že Harry mal namierené do kuchýň. Keď tam konečne vošiel, našiel chlapca sedieť samého za stolom. Chcel vedieť, kde bol ten otravný škriatok, ktorý sa okolo chlapca neustále obšmietal. Harry práve zdvihol akýsi chlieb, no vôbec z neho neukusol. Vyzeral hrozne smutne.

"Harry, čo sa deje?" okamžite sa spýtal. Keď začul hlas, Harrymu vypadol chlieb z rúk.

**********

Majster elixírov zblízka pozoroval ako Harry zvádzal vnútorný boj. "Nič," povedal nakoniec, ale Snape tomu ani nachvíľu neveril. Chlapcov tón aj reč jeho tela ho prezradili.

Severus pristúpil ku stolu a sadol si vedľa odťahujúceho sa chlapca. "Prečo ti neverím?"

"Neviem, prečo mi dopekla neveríte?" odpapuľoval a hneď potom si rukou prikryl ústa. Čo do dopekla robím? Odvrávať Snapovi! vynadal si v duchu.

Snapovo obočie vystúpalo až kdesi do polky čela. "Prosím?"

Zjavne vyzeral dosť hrozivo, pretože Harry sa od neho okamžite odsunul. "Nemyslel som to tak," začal. "Iba to zo mňa vyletelo."

"Iba to vyletelo? Musíš si dávať pozor na to čo hovoríš, mladý muž. Keďže je dnes prvý deň školského roka, môžem strhávať fakultné body," povedal Severus a znovu ho pozoroval.

Zdalo sa, že by mu Harry znovu najradšej odpapuľoval, no potom sa s námahou odvrátil. Snape mal pocit, že počul niečo ako "hajzel" ale nechal to tak.

"Mrzí ma to," povedal Harry, ale bolo úplne jasné, že ho to veľmi nemrzelo.

Snape si unavene povzdychol. Prišiel sem dolu, aby zistil, čo Harrymu je a skončilo to hádkou. Čo robil zle? "Prečo si nezostal na raňajky vo Veľkej sieni?" spýtal sa nakoniec.

Harry rýchlo zdvihol hlavu a na jeho tvári dominoval šok. "Čo?" spýtal sa zmätene. "Nemyslel som si, že môžem," zašepkal a začal sa cítiť trápne.

"Samozrejme, že môžeš," povedal Snape. "Prečo si si to myslel?"

Harry si znovu prešiel rukou cez vlasy. "No neboli tam žiadne stoly pre študentov a ja som si nemyslel, že môžem sedieť pri učiteľskom stole, tak som zišiel sem dolu."

"Och," odvetil Severus. "Predpokladám, že to je celkom logické."

"No, áno," súhlasil Harry. Už sa necítil tak vyvedený z miery. "Chcete niečo?" spýtal sa a ukázal na jedlo.

Severus si dovolil jeden úsmev a takmer sa schuti zasmial na šoku, ktorý sa objavil v Harryho tvári. Áno, aj ja sa viem usmiať, pomyslel si. "Prečo nie?" povedal a naložil si vajíčka.

Harry nervózne čakal vo vstupnej hale. Ostatní študenti amli prísť každú chvíľu a on nevedel, či má byť šťastný, alebo sa má obávať. So Severusom strávili takmer celé popoludnie, no teraz odišiel, aby sa pridal k ostatným učiteľom. Strávili spolu krásne popoludnie bez ďalších hádok. Teraz si prial, aby ten deň trval dlhšie. Nepokojne sa zavrtel. Tesne predtým než odišiel, natrel mu Severus rany liečivou masťou. Aj keď to otupilo bolesť, počas aplikovania masti sa bolesť nepomerne zvýšila. Z myšlienok ho vytrhli prví študenti, z ktorých ho väčšina obišla a zamierila do Veľkej siene. Ostatní, ktorí ho poznali, výrazná väčšina z nich bola z Chrabromilu, sa pri ňom nachvíľku zastavili. Netrvalo dlho, kým uvidel dvoch ľudí, ktorých príchodu sa obával.

"Harry!" zakričal ženský hlas a on sa po chvíli našiel v tuhom objatí. "Ako sa máš?" spýtala sa Hermiona s obavami v hlase. Kvôli letným udalostiam im nebol schopný napísať. Ron bol hneď za ňou.

"Čau, kamoš," povedal a potľapkal ho po ramene. "Si v poriadku?" spýtal sa.

"Hej, je mi fajn. Pozrite, mohli by sme sa o tomto porozprávať neskôr?" povedal, keďže vedel, že budú chcieť vedieť všetky detaily z jeho leta.

"Jasné, Harry, to je v poriadku," odvetila Hermiona. Predtým než vstúpili do Veľkej siene si ale Harry všimol ako na seba jeho dvaja priatelia pozreli. Obaja si mysleli, že pred nimi niečo skrýva, niečo čo malo dočinenia s Dursleyovcami.Vedeli, že jeho život s nimi nebol ľahký, ale nemali ani poňatie o tom čo sa dialo práve teraz, aj keď si mysleli, žo mali. Od čierneho triafali naozaj veľmi ďaleko.

Zdalo sa, že im večera uletela. Harry si ani nevšimol, že im riaditeľ znovu povedal všetko to, čo vždy na začietku roka. Premýšľal nad tým, ako má svojim priateľom povedať o novinkách. Pomyslel si, že by to mohol na nich rovno vyvaliť a mať to za sebou. Uff, nie nechcel im to povedať.

Až príliš skoro sedli v klubovni. Väčšina chrabromilčanov sa už pobrala do spální. Bol to veľmi dlhý deň a oni boli unavení. Bolo tu zopár študentov zapojených v tichých rozhovoroch, no trojici pred kozubom nevenoval nikto pozornosť.

"Harry, prečo si nám toto leto nenapísal?" spýtala sa Hermiona rovno k veci. Ron ho tiež zvedavo pozoroval.

Zelenooký mládenec si povzdychol. "Nemal som so sebou Hedwigu, ktorou by som svoje listy poslal," povedal.

"Čo tým myslíš?" spýtala sa Hermiona s obavami. "Kde si bol?"

Obaja zjavne došli k nesprávnemu záveru. "No, aby sme to skrátili, poviem vám to narovinu dobre?" spýtal sa. Obaja dychtivo prikývli. "Profesor Snape ma zobral od Dursleyovcov a leto som strávil s ním," povedal jedným dychom.

Pozoroval svojich priateľov, z ktorých ani jeden hodnú chvíľu neprehovoril. Obaja naňho pozerali so zvláštnymi výrazmi v tvári.

"On ťa vzal?" opýtal sa Ron nechápavo. "Prečo?"

Harry si asi po miliónty krát v tú noc vzdychol. "Videl, ako sa ku mne strýko správal a zobral ma späť do Rokfortu. Skončilo to tak ,že som s ním šiel na misiu a teraz...no, sme sa stali tak trochu priateľmi."

"Priateľmi?" spýtal sa Ron pomaly. "Priateľmi?" opakoval dokola, akoby to nevedel stráviť.

Hermiona tam len sedela s výrazom, o ktorom Harry dúfal, že je pochopenie.

"Vy ste priatelia?" vyprskol nakoniec Ron. "A to už prečo, preboha?"

"Ron, toto leto mi v mnohom pomohol. Zobral ma od Dursleyovcov. A aj keby to nebolo dosť, viackrát mi počas týchto dvoch mesiacov zachránil život. Nie je taký hnusný, ako sa zdá," povedal na obranu muža, aj keď nevedel prečo. Cítil však, že je to správne.

"No teraz z toho môžeš pokojne vycúvať. Už sú tu tvoji praví priatelia. Už toho umaštenca nepotrebuješ," vyhŕkol.

Harry zúfalo vyhodil ruky do vzduchu. "Nemôžem, Ron. Je môj poručník!" zasyčal a Ron takmer spadol zo stoličky.

"Poručník?" spýtal sa a začal to slovo dokolečka opakovať.

"Áno, Ron, poručník! Vieš čo to znamená?" spýtal sa Harry.

"Viem," povedal Ron. "Znamená to, že ťa môže ovládať! Čo si si len myslel, Harry?" vyprskol.

Harry na svojho "priateľa" chvíľu bez slova hľadel. "Myslel som na to, aké pekné by to bolo mať niekoho, kto na mňa dohliadne, komu na mne záleží," povedal nakoniec.

Ron naňho šokovane hľadel. Hermiona mu povzbudzujúco stisla ruku. "Fajn, kľudne si niečo nahováraj. Ak však prídeš znovu k rozumu, vieš kde ma nájdeš," vyprskol Ron. S týmto vyskočil z kresla a vypochodoval z klubovne.

Harry si dlaňami zakryl tvár. "To šlo skvelo," povedal. Pozrel Hermione do očí a uvidel v nich len opatrnosť a pochopenie. "Čo si o tom všetkom myslíš ty?" spýtal sa.

"Myslím, že je to dobrá vec, Harry," znovu mu stisla ruku. "Ale Harry, uvedomujem si, že ti na ňom záleží, ale musíš byť opatrný. Stále je špeh," zašepkala, "si si istý, že mu môžeš dôverovať?"

Harry ju jemne chytil za ruku. "Som si celkom istý. Ešte mu úplne nedôverujem, ale cítim, že môžem. To musí niečo znamenať, nie?" spýtal sa.

"Jasné, že áno. Len mi sľúb, že si dáš pozor. Ja tomu neuverím, až kým ťa s ním neuvidím." Harry prikývol. "A ak ťa zraní, povedz mi o tom. Rozumieš?" požadovala.

Harry sa napriek vážnej situácii usmial. "Poviem. Viem, že to neurobí, ale poviem ti o tom."

Hermiona úsmev opätovala. "Dúfam, Harry." Všimla si, ako sa mu na tvári usadil smutný výraz a uvedomila si, že je to kvôli Ronovi. "Neboj sa, nakoniec príde k rozumu."

"Možno," dostalo sa jej odpovede. Nakoniec zašli obaja do izieb. Keď Harry vstúpil do tej svojej, všimol si, že Ron si okolo svojej postele zatiahol závesy. Znovu povzdychol, vyzliekol sa a vhupol do pyžama. Keď sa uložil do postele, zatiahol si závesy aj on a okamžite zaspal.

Vo vedľajšej posteli sedel Ron vystrašene na posteli s obavami vrytými do tváre. Videl rany na Harryho tele, keď sa jeho priateľ prezliekal. Teraz si bol istý, že ho Snape do toho poručníctva prinútil. Musí o tom zajtra Hermione povedať. S jej pomocou Harrymu ukážu, že mu ten bastard ubližuje. Takto to nemohlo ísť ďalej. Ešte naposledy sa pozrel na jeho zatiahnuté závesy a prinútil sa ľahnúť si. Teraz s tým aj tak nemohol nič urobiť. Harry by ho aj tak nepočúval. Len dúfal, že noc prejde rýchlo.

Poslední komentáře
30.05.2018 19:05:22: Moc ráda si přečtu pokračko povídka je moc pěkně přeložená moc dík.smiley${1}smiley${1}
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.