...

HP-Tam, kam patrím II

Kapitola pätnásta: Otcovská láska

Ahojky tak som tu opäť po dvoch týždňoch s novou kapitolou: táto odmlka ma mrzí, ale v poslednej dobe akosi vážne nestíham :-) tak si túto kapču užite, pretože netuším kedy príde ďalšia. Komentíky samozrejme potešia a povzbudia :) Kapču venujem Miss za krásne strávený víkend..ĎAKUJEM!!..tak zaitaľ pp
PS: nech pridám ďalšiu vec kedykovľvek, bude to jednorázovka (no má to 17 strán) ku poviedke, ktorú prekladá Mission.. :D iisis

Vo štvrtok ráno sa Harry unavene prebudil. V prvom momente si nemohol spomenúť, kde to vlastne je a začal panikáriť. Rýchlo sa posadil, naslepo šmátral po okuliaroch, našiel ich a nasadil si ich na nos. Keď konečne videl a poobzeral sa, okamžite zistil, kde je. Na ošetrovni. Keď sa mu napokon vrátili všetky spomienky na predošlý deň, zľahka sa striasol. Bol tak vďačný, že ušiel z toho pekla. Spomenul si na to, že s ním Severus zostal cez noc a pozrel sa na kraj postele. Kreslo bolo opäť nahradené nepohodlnou stoličkou a Severus nebol nikde v dohľade. Harry nevedel, čo si o tom myslieť, v každom prípade ho to rozosmutnilo. Prečo s ním jeho otec nezostal? Vzal do úvahy aj možnosť, že má dnes ráno hodiny, no aj tak pocítil krivdu. Vedel, že väčšina rodičov by po takomto traumatickom zážitku s dieťaťom zostala, ale Severus nebol normálny rodič. Možno to nevedel?

Harry sa snažil na to veľmi nemyslieť, inak by prepadol depresii. Ráno už pokročilo a on bol hladný. Záves, ktorý ho oddeľoval od zvyšku miestnosti tam už nebol. Teraz mal výhľad do celého nemocničného krídla, no Madam Pomfreyovú nikde nevidel. To naňho všetci zabudli? Týmito myšlienkami sa dlho netrápil: vedel, že boli hlúpe.

Práve plánoval útek z ošetrovne, keď sa tam objavila Madam Pomfreyová. “Si hore,” poznamenala. Harry mal pocit, že to bolo celkom zjavné. “Ako sa cítiš?”

Pokrčil plecami. Ako si myslela, že sa cíti? Ešte stále cítiac krivdu sa rozhodol, že tá otázka nebola hodná jeho odpovede a tak zostal potichu.

Harry pozoroval, ako sa Pomfreyová priblížila k jeho posteli a pri chôdzi si nadvihla sukne. Mračila sa naňho, pravdepodobne kvôli nedostatku odpovedi. Vtedy náhle prepla do ošetrovateľského módu a skúmala ho zo všetkých strán, mávala okolo neho prútikom, prikyvovala si sama sebe, ešte niekoľkokrát mávla a čoskoro začala s otázkami.

“Čo máš s chrbtom?” spýtala sa po tom, ako ho prinútila posadiť sa. Harry sa snažil otočiť hlavou, aby videl o čom to hovorí, no bolo to fyzicky nemožné. No keď sa nad tým zamyslel, chrbát ho dosť bolel.

Harry sa na ňu zmätene zahľadel. Nebol si istý, čo bolesť chrbta spôsobilo. “O čom to hovoríte?” chcel vedieť.

Madam Pomfreyová sa len trošku zamračila a súcitne naňho pozrela. “Vieš, že tam sú, Harry,” začala. “Nemôžeš mi povedať, čo sa stalo?”

Harry naozaj netušil, o čom to hovorila, no vedel by si tipnúť. Dillard ho prútikom ďobal do chrbta! Spomenul si. Mohlo to zanechať modriny? Vtedy si myslel, že áno. “Modriny?” spýtal sa aby si to potvrdil.

Pokojne sa naňho usmiala. “Áno,” povedala a konečne mu dovolila, aby si ľahol.

Takže mal pravdu. “Vlastne som na to zabudol,” zamumlal si sám pre seba. Na spýtavý pohľad Madam Pomfreyovej jej povedal o Dillardovi a jeho prútiku. “Ďobal ním do mňa tak silno ako len mohol, myslím. Nebol som si istý, či to zanechá modriny, no myslel som si, že niečo to po sebe určite zanechá.”

“Áno, no, niečo to predsa len spôsobilo,” zamumlala si naštvane. Harry bol jej hnevom zaskočený.

Ešte niekoľko minút sa okolo neho obšmietala potom ho prinútila vypiť niekoľko ďalších elixírov. “Teraz zostaneš v posteli a budeš oddychovať, mladý muž,” prikázala.

Harry si ju nechcel pohnevať a tak poslušne prikývol. “Madam Pomfreyová?” spýtal sa, keď odnášala fľaštičky z jeho nočného stolíka.

“Áno, zlatko?”

“Neviete kam odišiel Profesor Snape?” opýtal sa. Nerád nazýval Severusa svojím otcom, keď hovoril s jedným z jeho kolegov. A ani si nebol istý, či byto Severusovi nevadilo. Bude sa musieť spýtať.

Madam Pomfreyová zúfalo pokrútila hlavou. “Ten muž, prisahám…Bol na pokraji zrútenia a potreboval si oddýchnuť, tak som ho poslala do postele,” povedala prísne.

Harry bol šokovaný. Naozaj mu bolo tak zle? Potom už nedokázal myslieť na nič iné ako na svojho otca a jeho zdravotný stav a začal Madam Pomfreyovú bombardovať svojimi otázkami. “A je v poriadku? Prečo bol tak unavený? Možno by ste ho mali ísť skontrolovať,” povedal súcitne. Pamätal si, ako Severus vyzeral, keď sa poprvýkrát prebudil. Bol hrozne vyčerpaný.

Ošetrovateľka naňho pozrela s podvihnutým obočím. “Neboj sa toľko, mladý muž. Kontrolovala som ho chvíľku predtým, ako si sa zobudil. Bol úplne v poriadku, vlastne ešte stále spal.”

Harry sa na ženu skúmavo zahľadel. Pozerala naňho, ako by sa o niečom rozhodovala. Nakoniec k rozhodnutiu dospela a sadla si na okraj jeho postele. Naklonila sa k nemu bližšie a zašepkala: “Nemáš to odo mňa,” začala a Harrymu sa rozšírili zreničky. Čo to malo znamenať? “Ale myslím, že práve ty by si o tom mal vedieť,” pokračovala. “Nikdy som ho nevidela správať sa tak, ako sa správal, keď si bol pohrešovaný, Potter. Hrozne sa bál. V momente, keď si uvedomil, že tu nie si začal prehliadať les bez toho, aby dbal na svoje vlastné zdravie e nebezpečenstvo ukrývajúce sa v jeho hlbinách. Nikdy neprestal hľadať, ani keď ho Albus Dumbledore nútil prestať a ísť si na chvíľku odpočinúť.” Povzdychla si a prikryla jednu jeho ruku tou svojou. “Boli chvíle, keď sme všetci mysleli na tro nejhoršie, že ťa uniesol Veď-Vieš-Kto a jeho prívrženci. V tom prípade by bola len veľmi malá šanca na záchranu, Potter. Nikdy by som si nebola pomyslela, že sa dožijem dňa, keď bude Severusovi Snapovi na niekom záležať. Ale mýlila som sa, ten deň nastal,” povedala.

Harryho pri jej slovách zalial nádherný pocit šťastia. Nemohol poprieť, že boli dni, keď pochyboval, pochyboval o Snapovej láske k nemu. Teraz sa za to samozrejme hanbil. Do očí sa mu tlačili slzy a keby tam Pomfreyová nebola, možno by sa aj rozplakal.

Bolo zjavné, že chce sestrička niečo povedať, no v tej chvíli sa dvere na ošetrovňu rozleteli. Harry sa uškrnul a premeral si svojich priateľov, hĺbajúc nad tým, prečo im to trvalo tak dlho.

Madam Pofreyová ho potľapkala po ruke, vstala a hrozivo si dvoch Chrabromilčanov premerala. “Neunavte mi pacienta,” vyhŕkla na nich, rezko prešla do svojej kancelárie a zavrela za sebou dvere. Dvojica priateľov jej nemo prikývla a akonáhle sa dvere zavreli, rozbehli sa k Harryho posteli.

“Harry!” vykríkla Hermiona, dobehla k nemu a jemne ho objala. “Som tak rada, že si v poriadku,” zašepkala mu do ucha.

Vždy to bolo divné, keď sa ľudia chovali, ako by im na ňom záležalo. V minulosti boli prejavy lásky veľmi zriedkavé a väčšinou falošné. Takže keď sa ho snažila Hermiona ukľudniť jej láskavosťou a akoby materskou láskou a Ron do toho vstúpil so svojou neutíchajúcou dobrou náladou, Harry nevedel ako na to reagovať. Nedokázal pochopiť, prečo by mali byť tak radi, že vidia práve jeho. No Harry bol tiež povestne známy svojimi pochybami o sebe samom.

Hovorili o škole a o klebetách momentáne prúdiacich po Rokforte, tiež o tých, ktoré sa týkali Harryho.

 “Kde na to chodia?” spýtal sa, keď mu Ron oznámil, že Parvati Patilová počula, ako ho ho Zakázaného lesa odvliekol prerastený obor aby nakŕmil svojich potomkov. Bola to tá najnezmyselnejšia vec akú kedy Harry počul.

Ron na to nevedel odpovedať. “Nie som si istý. Ale nikdy by si neuhádol, kto na to prišiel ešte skôr ako my,” prehlásil.

Harry netušil o čom to Ron hovoril. “No, neviem,” ozval sa nakoniec, keď sa Ron odmlčal. Počul ako vedľa neho Hermiona povzdychla. Rozhodla sa ľahnúť si k nemu na postel, s hlavou položenou v tesnej blízkosti tej Harryho, čo veľmi pohodlné rozhodne nebolo. Vždy keď prehovorila ho na líci pošteklil jej dych.

“Malfoy!” prehlásil. “Veril by si tomu? Stavím sa, že to vedel celú dobu, Harry. Pravdepodobne to bol nejaký smrťožrútsky plán, do ktorého bol zapojený aj on,” pokračoval.

Harry mal pocit, že to bolo pritiahnuté za vlasy, ale neodvážil sa to Ronovi povedať. Dostane záchvat, ak sa dozvie, že sa s Malfoyom stali…spojenci, ak nie priatelia. Tiež ho veĽmi neprekvapilo, že si to Malfoy vyvodil skôr. Pre Slizolinčana bol Dillard pravdepodobne len jediná možnosť. Vedel, že si muž na Harryho zasadol a on sám si len teraz uvedomil, že vlastne sedel na nich oboch, kvôli ich otcom. Keď sa zdalo, že ho znovu prepadnú spomienky na predošlú noc, rýchlo ich potlačil. V snahe odpútať sa od týchto myšlienok sa rozhovoril.

“Malfoy za tým celým nebol, Ron. A ani by v tom nepomáhal smrťožrútom, to je isté,” vyhŕkol. Nevšimol si však reakcie svojich priateľov, alebo im len nevenoval pozornosť. “Teda, odvrátil sa od svojho otca a toho monštra, ktorému slúži,” pokračoval šepotom. Harry nakoniec vzhliadol a videl ako sa naňho upierajú dva užasnuté pohľady. “Och.”

Ron sa tváril neveriacky. Bolo zjavné, že Harrymu neveril ani slovo a v podstate práve počítal imaginárne kolečká v priateľovej hlave. “Blázniš?” spýtal sa. “Malfoy sa nikdy od otca neodvrátil. Sú si na to až príliš podobní. Obaja sú diabolskí, egoistickí bastardi, ktorí nikdy nestratia chuť na mučenie poctivých občanov!” Ron v tom momente takmer reval a Harry sa snažil ukľudniť sa.

“Nie, Ron, to nie je pravda. V posledných mesiacoch boli rozdiely stále zreteľnejšie. To ste si ich nevšimli?” spýtal sa a zahľadel sa na Hermionu. Vždy bola až neuveriteľne všímavá a ak si niekto všimol Malfoyovho zmeneného správania, tak to bola určite ona. No aj ona bola na pochybách a Harry sa začal zamýšľať nad tým, či mu jeho priatelia vôbec niekedy verili.

Na Hermioninej tvári sa zračil výraz hlbokých starostí. Harry vedel presne povedať, na čo v tej chvíli myslela. Jeho “trauma” poškodila jeho mysliaci proces a on zjavne nepremýšľal racionálne. A toľko mu o sekundu neskôr aj povedala.

“Harry, mám pocit, že nevieš, o čom hovoríš. Naozaj, sa Malfoy obráti proti svojmu otcovi?” spýtala sa pokojne. Pokojná však ani zďaleka nebola, aspoň nie podľa Harryho, ktorého ich nedôverčivosť začínala štvať. Nemohol ich za to samozrejme viniť. Malfoy sa k ním odjakživa správal naozaj hnusne.

“Ja by som…” odmlčal sa. Povedal by im o tom, ako s ním a Severusom zostal Malfoy počas vianočných prázdnin, no nemal o tom povedať nikomu aj keď to malo byť len Ronovi a Hermione, len aby ich prinútil pochopiť.

“Čo by si?” spýtal sa Ron. Stále sa tváril neveriacky a Harry si nemyslel, že sa mu niekedy podarí jeho či Hermionu presvedčiť.

“To je jedno. Počujte, nemôžete mi v tejto jednej veci jednoducho dôverovať? Viete, že by som vám o tomto nikdy neklamal a mám v hlave všetko v poriadku, Hermiona. Nie som až tak traumatizovaný, aby som nerozoznal poctivú a dôveryhodnú osobu, keď ju vidím,” prehlásil.

Ron bol teraz úplne vyjavený. “Prosím? Povedal si práve poctivý a dôveryhodný? Teraz je už jasné, že ti šiblo. Ako môžeš tie dve slová použiť v jednej vetes Malfoyom?” chcel vedieť.

Harry sa podráždene zaksichtil. “Nepoznáte ho!” precedil cez stisnuté zuby. “Dobre, uvedomujem si, že toho neviete toľko čo viem ja, ale prosím, v tomto mi dôverujte. Nemôžem vám povedať všetko,” povedal, keď sa naňho Hermiona spýtavo zahľadela, “no prisahám vám, že je to pravda,” ozval sa prosíkavo. Vedel, že sa budú s Malfoyom z času na čas stretávať a nechcel, aby sa zakaždým ocitli v strede búrlivej hádky.

“Uverím tomu, keď to uvidím na vlastné oči, Harry. Bude to tak, ako keď si nám povedal o Snapovi,” ozval sa Ron. “Keď uvidím, že je dôveryhodný a úprimný, tak ako to hovoríš, pokúsim sa správať sa k nemu slušne. Dovtedy…sme každý sám za seba,” zakončil. Harry pochopil, čo sa mu snažil Ron naznačiť. On Malfoya neprijme a ak Malfoy niečo začne, rád si to s ním rodzá v dueli. Alebo aj v čomkoľvek inom.

Harry si povzdychol a len prikývol. Nemohol svojich priateľov zmeniť. Zdalo sa, že Hermiona drží s Ronom a tak sa jej to ani nepokúšal vyhovoriť. Ponúknuť jej nový uhoľ pohľadu, ktorý by jej pomohol zmeniť názor bolo takmer nemožné.

Harry bol sklamaný a bolo to na ňom vidieť. Predpokladal, že ho opustia, podľa toho ako bol naňho Ron naštvaný a Hermiona tiež nevyzerala najpokojnejšie. Vyhýbal sa ich očiam a čakal na ich reakciu. Preto ho dosť prekvapilo, keď pri ňom zostala Hermiona sedieť a Ron si sadol na posteľ k jeho nohám. Ustarostene na nich hľadel. Teraz príde tá ťažšia časť.

“Tak, ako sa máš?” chcela vedieť Hermiona, keď z Harryho tváre odhrnula prameň neposlušných vlasov. Znovu sa chovala ako jeho mama.

Harry pokrčil plecami a podoprel sa lakťami, čím vlastne pritiahol, ktorá sa opierala o jeho rameno, Hermionu k sebe. Ešte trochu sa posunul, aby jej uvoľnil miesto a ona na ňom nemusela prakticky ležať. Takmer si prial, aby sa ešte stále hádali o Malfoyovi, určite to bolo lepšie ako snaha vyjadriť svoje pocity o tom, čo sa stalo, prípadne o tom celom vôbec hovoriť.

“Som v poriadku,” odvetil. Hermiona ho prekliala pohľadom. S týmto sa neuspokojí. Harry si ale nebol istý, či dokáže povedať viac.

“Tomu neverím. Nedokážem si predstaviť, aké hrozné to muselo pre teba byť. Kedy si sa dozvedel, že to bol profesor Dillard?” spýtala sa.

“Ex-profesor, Hermiona. Už nie je naším profesorom,” prerušil ju Ron.

 “Áno, Ronald, to si uvedomujem, ale snažím sa Harryho ukľudniť aby sa nám zdôveril, tak ak by si mohol na chvíľku sklapnúť, veľmi by som to ocenila,” pokárala ho. Ron sa trochu stiahol, aj keď bolo jasné, že by jej na to rád odpovedal. Harry sa modlil za to aby to aj povedal, ale poznal Hermionu. Tomuto rozhovoru sa nevyhne.

“A čo ak sa vám nechcem zdôveriť?” spýtal sa nástojčivo.

Hermiona sa zamračila. “Možno to nechceš, Harry, ale naozaj by si o tom mal niekomu povedať. Pomôže ti to zmieriť sa s tým,” povedala.

“Tu nie je s čím sa zmierovať!” viac menej zakričal, na čo sa Hermiona odtiahla.

“Hej, kamoš,” povedal Ron a položil mu ruku na nohu. “Nemusíš na Hermionu hneď tak vyskakovať. Len sa ti svojim dotieravým spôsobom snaží pomôcť,” povedal, na čo ho Hermiona spražila pohľadom.

“To malo čo znamenať?” spýtala sa naštvane. “Nie som dotieravá. Len sa snažím pomôcť!”

Harry zdvihol ruky do vzduchu aby ich utíšil. “Zadržte!” zreval. “Nemohli by sme tým prejsť bez hádok?”

Hermiona sa ukľudnila, no Ron bol ešte stále trochu rozhodený. “Fajn,” zamumlal.

Harry sa na nich usmial. Vtedy si uvedomil, že mu rozhovor o jeho únose nebude až tak vadiť. Len nechcel, aby vybuchli, keď im povie o tom opätovnom škrtení. Zdalo sa, že to nejakým spôsbom vplývalo na všetkých, komu to povedal. Nakoniec však rezignoval a spustil.

“Tak teda dobre, poviem vám to,” ozval sa, čím svojich priateľov šokoval.

“Naozaj?” spýtal sa Hermiona prekvapene. “Nemyslela som si, že to pôjde tak ľahko,” zamumlala si sama pre seba. Harry s ňou musel súhlasiť, neplánoval, že sa tak ľahko vzdá, ale čo iné mal urobiť?

“Áno, asi áno. Takže, len ma to nechajte dopovedať, dobre?” uistil sa. Obaja okamžite prikývli a pozorne naňho upierali svoje pohľady. Harry sa pod tým dohľadom cítil trochu nepríjemne, no snažil sa na to nemyslieť. Keďže to nechcel zbytočne preťahovať, prerozprával im skrátenú verziu. Počas jeho rozprávania boli obaja ticho, teda až na jednu časť.

 “ČO?” spýtal sa Hermiona. Do očí sa jej tlačili slzy. Ron vyzeral dosť smutne, akoby nevedel, čo presne má cítiť. Emócie sa mu však odrážali v očiach a boli to najmä pocity smútku a hnevu. “Prečo?” pokračovala Hermiona. “Prečo by také niečo robil? Čo si mu dopekla spravil?”

“Ja? Nič. Nebol som to ja, komu sa chcel pomstiť. Bol to profesor Snape,” zašepkal a rozosmutnela ho myšlienka na to, za čo sa vlastne Dillard mstil. Nedokázal sa zmieriť s faktom, že bol jeho otec vrah. A to ešte dieťaťa, ako to mohol urobiť? Predtým si nikdy nedovolil myslieť na to. Teraz, v prítomnosti svojich priateľov, to pustil na povrch.

“O čom to hovoríš?” spýtala sa Hermiona. “Čo má s tým všetkým spoločné profesor Snape?”

Myslieť na to, bola jedna vec. Ale hovoriť o tom? Nemyslel si, že bude môcť, aspoň kým nepríde na to, čo sa vlastne stalo. Nepoznal všetky fakty a nechcel robiť predčasné závery. Nechcel aby jeho priatelia stratili dôveru k Severusovi. Nie takto, bolo by preňho ťažké znovu si ju získať.

“Nie som si istý. Musím sa o tom najprv porozprávať so Snapom,” povedal im. Podľa ich pohľadov mu bolo jasné, že vedeli o tom, že niečo vynechal. “Prosím, s týmto teraz na mňa netlačte, aspoň kým nebudem vedieť viac,” prosil ich.

Keď videli výraz v jeho tvári, tak sa našťastie stiahli. Hermiona ho zboku objala a Ron mu rukou pevnejšie stisol nohu.

“Tak sme sa o teba báli,” zašepkala Hermiona a opäť ho ochraniteľsky objala. “Báli sme sa, že ťa už znovu neuvidíme.”

To Harryho veľmi neprekvapilo, vzhľadom na to, že si všetci mysleli, že ho uniesol Voldemort. Ale keď uvidel slzy na oboch tvárach, úplne ho to šokovalo. To si všetci tak zúfali?

“Neplačte!” znovu ich prosil a trochu Hermionou potriasol. “Nemáte prečo plakať, všetko je v poriadku,” snažil sa ich utíšiť.

“Ale predtým to v poradku nebolo, Harry. Nič nebolo. Koľkokrát sa ešte niečo podobné stane? Prečo sa to vždy stáva tebe?!” zreval Ron. “Nezaslúžiš si to a ja to už viac nedovolím. Odteraz na teba budem pozorne dozerať. Spolu s Hermionou sa staneme tvojimi bodyguardami ak budeme musieť, pretože toto už nechcem znovu prežiť. Myslel som si, že zomrieš a nikdy ťa už neuvidím. A potom som ťa uvidel vonku a vyzeralsi naozaj hrozne…nemal si to prežívať, nie znovu, nie s tým debilom!” prehlásil a striasol sa. Akoby ho opustila každá štipka energie. “Si môj najlepší priateľ, Harry. Si mi ako brat. Len som chcel, aby si to vedel,” povedal a Harryho prekvapilo, keď videl, ako sa mu po líci skotúľala osamotená slza.

Ešte viac ho ale prekvapili jeho vlastné slzy. Rýchlo si ich chrbtom ruky zotrel. Hermiona naopak vyzerala, akoby jej mali každú chvíľu vypadnúť očné buľvy. “Hermiona,” ozval sa Harry a dľabol jej do ramena. “Si v poriadku?”

Prikývla. “To bolo také…také…také sladké,” vypustila zo seba.

Harry sa rozosmial. Keď ho Hermiona buchla po ruke rozosmial sa ešte hlasnejšie.

“Sklapni,” povedala, no na tvári sa jej ešte stále zračil úsmev.

Ron bol ešte stále vážnejší ako zvyčajne, no nakoniec sa tak trochu nad Harrym s Hermionou pousmial.

Harry tam chvíľku len tak potichu sedel. Stále bol trošku šokovaný z ich reakcií. “Vďaka Ron,” dostal zo seba napokon. Mal pocit, že by mal povedať niečo vrelejšie, ale keď sa naňho Ron zoširoka usmial pochopil, že to nebude treba.

“Tak dobre vy dvaja, pán Potter si potrebuje oddýchnuť,” povedala Pomfreyová, na čo všetci traja poskočili.

Hermione s Ronom do odchodu veľmi nebolo, ale Madam Pomfreyová bola neústupná. “Von, obaja,” povedala s rukami založenými na bokoch. “Môžete ho navštíviť neskôr.”

Hermiona si povzdychla a naklonila sa k Harrymu. “Máme ta radi,” zašepkala a Harry mal opäť slzy na krajíčku. Nevedel prečo to s ním dnes tak mávalo, ale strašne sa modlil za to, aby to už prestalo.

“Tiež vás mám rád,” zašepkal späť.

Ron ho pevne chytil za plece. “Oddýchni si. Prídeme hneď keď budeme môcť,” povedal. Harry v jeho očiach zahliadol isté obavy. Ani jeden z nich nechcel odísť. Trochu to preháňali, ale v istom zmysle bolo pekné vedieť, že im na ňom záleží.

“Nebojte sa. Uvidíme sa neskôr,” povedal im prv, než sa za nimi zatvorili dvere.

“Toto vypi,” prikázal mu Pomfreyová a strčila mu do ruky čašu s elixírom. Elixír na spánok bez snov, všimol si a na hodil ho do seba. Bol unavený a rád by prežil aspoň jednu pokojnú noc, nerušenú otrasnými nočnými morami.

“Ďakujem,” zachrčal už takmer v spánku. Ešte niekde v stave medzi bdením a snením počul, ako sa kdesi zatvorili dvere, no potom už všetko zčernelo.

…………………………………

Keď sa Harry prebudil, bolo už popoludnie a posledné slnečné lúče mu svietili priamo do očí. Ešte sa otočil a zaboril pod vankúš v snahe opäť zaspať, no bolo to márne. Na ošetrovni bolo príliš teplo a tak zo seba zhodil prikrývku a zamýšľal sa nad tým, kedy ho príde pozrieť Severus. Naozaj by si s ním rád pohovoril, aj keď sa pri pomyslení na nadchádzajúcu konverzáciu trošku bál.

Vedľa neho si niekto odkašľal. Harry sa otočil na bok a ocitol sa tvárou v tvár s profesorom Dumbledorom. Trochu sa začervenal, keď si uvedomil, že tam riaditeľ sedel po celú dobu. “Dobré popoludnie, profesor Dumbledore,” povedal zahanbene.

“Dobré popoludnie, Harry. Akosi sa vyspal?” spýtal sa.

Harry sa uškrnul. “Dobre,” povedal a trošku divne pozrel na muže, ktorý bol odetý vo fialovom habite. “Čo vás sem privádza?” spýtal sa. Vedel koľko toho mal Dumbledore na práci a prišlo mu trochu divné, že sa tu za ním zastavil.

“Vlastne som si s tebou chcel pohovoriť o tom čarovení bez prútika, ktoré si spomenul,” prešiel Dumbledore rovno k veci.

“Och, dobre,” odvetil Harry. Tiež by sa o tom rád dozvedel viac.

“Začnime od toho najľahšieho,” Harry súhlasil. “Čarovanie bez prútika v takej miere, ako si to zvládol ty je veľmi neobvyklé,” začal.

“Čože? Ale aj vy predsa čarujete bez prútika,” protestoval.

Dumbledore zodvihol starú zvráskavenú ruku, aby ho umlčal. “Áno, to áno, Harry, ale nikdy som nevedel čarovať tak, ako si ty čaroval v tú noc,” vysvetlil.

Harrymu sa rozšírili zreničky a tak aj zostali. “To myslíte vážne?” spýtal sa.

“Úplne vážne, chlapče môj. Ak je to, čo hovoríš pravda a ja pevne verím, že je, tak si mocný čarodejník, Harry. S istou dávkou tréningu by si mohol byť silnejší ako ja a Voldemort,” povedal mu.

Harry sa ani nepohol, len na staršieho čarodejníka mlčky civel. Nevedel pochopiť to, čo mu riaditeľ práve naznačoval. Mohol by byť mocnejší ako obaja, Dumbledore aj Voldemort? Do tejto chvíle to nepovažoval za možnosť a teraz tomu nemohol uveriť.

“Čaroval si takto bez prútika aj niekedy predtým?” spýtal sa riaditeľ Harryho, čím prelomil nepríjemné ticho.

Prvý moment, ktorý sa Harrymu vybavil bola tá noc, keď sa s ním dvojičky s Ronom a Nevillom snažili porozprávať o jeho modrinách. To Dumbledorovi aj povedal a trpezlivo čakal, kým si to riaditeľ premyslí.

“Hovoríš, že presne predtým ako niečo vykúzliš sa zdvihne vietor?” spýtal sa napokon a krútil si bradu okolo prstov.

Harry prikývol. “Áno.”

“Hmmm…zaujímavé,” povedal a potom zmenil tému. “Navrhujem trénink.”

To Harrymu ani v najmenšom neprekážalo. Chcel sa naučiť ako ovládať moc, ktorú dostal do vienka. “Kedy začneme?” spýtal sa a v tom mu na um zišla iná otázka. “Kto ma bude trénovať?”

“Verím, že bude najlepšie, ak ťa budem učiť ja sám. Vlastne môžeme začať už čoskoro,” ozval sa,” čo myslíš?”

“Skvelé,” odvetil Harry nedočkavo.

“Good, then. I really must get back to work then, Harry.”

“Tak teda dobre, ale naozaj. Teraz sa ale musím vrátiť k práci, Harry.”

Harry prikývol. Vedel, že riaditeľ bol takmer neustále v pracovnom strese. Sledoval, ako vyšiel z ošetrovne. Dubové dvere sa otvorili a keď sa už takmer zatvárali zachytila ich čiasa ruka. Harry dvere pozoroval a čakal kým niekto vojde, no majiteľ ruky sa zjavne zarozprával s Dumbledorom, aj keď dvere boli ešte stále pootvorené. Čoskoro Dumbledore zjavne odišiel, pretože sa dvere otvorili dokorán a dnu vošiel muž, na ktorého celý deň tak netrpezlivo čakal.

………………………………….

Harry sa v prítomnosti svojho otca cítil nesvoj. Celý deň čakal na chvíľu keď si s ním bude môcť pohovoriť a teraz, keď ten moment nastal, akoby nevedel otvoriť ústa.

Keď Severus spomalil a znepokojene sa naňho zahľadel, uvedomil si, že jeho nervozitu cíti. Potom Severus znovu rýchlo vykročil a o chvíľku už stál pri jeho posteli.

“Deje sa niečo?” spýtal sa okamžite.

Harry sa snažil prehovoriť, no náhle mu vyschlo v hrdle. “Vodu?” zachrčal namiesto odpovede. Severus rýchlo vyčaroval čašu s vodou a podal mu ju.

“Stačí ti toľko?” spýtal sa Severus.

“Áno…” Harry sa odmlčal. Bude to musieť povedať teraz alebo nikdy. Zostal ticho, napriek tomu, že cítil ako sa mu Severusové spýtavé oči zavŕtavajú do čela. “Musím sa ťa na niečo opýtať,” dostal zo seba nakoniec.

Snape sa naňho nadlho zahľadel, potom si sadol na stoličku vedľa jeho postele a odvetil. “Veľmi dobre. Čo konkrétne chceš vedieť?”

Harry sa otcovi nedokázal pozrieť do očí, tak uprel pohľad na svoje ruky. “Ide o niečo, čo mi povedal Dillard,” začal. Vzhliadol práve včas, aby videl ako Severusovou tvárou preletel tmavý mrak.

“A čo ti povedal?” spýtal sa chladným hlasom.

No ešte predtým, ako mu to Harry povedal sa potreboval v niečom uistiť. “Vedel si kto to bol?” spýtal sa.

Severus sa naňho divne pozrel. “V akom zmysle?” chcel vedieť. Harry si uvedomil, že mu to zjavne nedávalo moc zmysel.

“V tom zmysle, že to bol bývalý smrťožrút,” vyhŕkol skôr ako stihol zmeniť svoj názor. Pozorne sledoval Snapovu tvár a vedel, že to Severus naozaj netušil.

“Čo?” zachrčal, na viac sa nezmohol.

Harry sa zhlboka nadýchol. Nakoniec to už v sebe nedokázal viac udržať. “Dillard bol smrťožrút.” Vedel, že sa opakoval, ale mal pocit, že toto potrebuje zdôrazniť. “Pripojil sa k Voldemortovi zhruba v rovnakom čase ako ty, len ty si bol vyššie.” Ešte stále otca sledoval, hľadal známky rozpomenutia. Keď ich však nenašiel, pokračoval. “A po istom čase, myslím, že bol každodenne mučený kvôli jeho chybám nech už to bolo v čomkoľvek, čo mal zariadiť. Chcel uniknúť a so ženou sa rozhodli, že sfalšujú jeho smrť a spolu s ich synom potom odídu. Lenže Voldemort to zistil.”

“A poslal niekoľkých smrťožrútov, aby sa so zradcom vysporiadali,” zakončil to zaňho Snape.

Harry sa pri pohľade na otcovu tvár stiahol. Spomenul si a vyzeral hrozne vytočene. Harry cítil, ako mu z očí tečú slzy a naštvane si ich zotrel. “Povedal, že si jeho syna udusil na smrť,” povedal rýchlo.

Severus k nemu vzhliadol a priduseným hlasom povedal. “Nie, Harry, to nie je pravda.” Povedal to tak nástojčivo, že mu Harry okamžite uveril. No stále bol zmätený.

“Takže klamal?”

Severus pokrútil hlavou. “Nie, neklamal. Čo v tú noc videl som mu vložil do hlavy. Nad smrťou jej manželky som nemal žiadnu kontrolu, bola v rukách Luciusa Malfoya. Chlapca som mal zabiť ja. Harry, nikdy som nechcel, aby to dieťa v tú noc zomrelo. Prežil,” povedal Harrymu s očami uprenými do jeho zelených.

Harry nemohol uveriť svojim ušiam. Ale vedel, že otcove slová boli pravdivé. “Ale ako?” spýtal sa. Ako mohol Dillardov syn žiť, keď ho jeho otec videl umierať? A kde bol teraz?”

“Dal som mu elixír, ktorý dočasne zastavil všetky jeho telesné funkcie, no trvalo to len niekoľko minút. Musel som to načasovať tak, aby mal ešte účinok v čase, keď ho prišiel Malfoy skontrolovať. Lucius o tom netušil. No zaujíma ma, prečo Dillard veril, že bol jeho syn mŕtvy, ak vlastne nebol,” hĺbal Severus.

Na to Harry odpoveď nepoznal, ale bol vnútorné vďačný všetkým svätým, že jeho otec toho chlapca nezabil. Vedel, že vo Voldemortových službách toho spôsobil veľa, ale vždy dúfal, že akosi prestal skôr, než to začalo byť naozaj nechutné. A teraz si uvedomil, že áno, podarilo sa mu nejak sa z toho vyvliecť.

“Ak sa Dillard správal k svojmu synovi podobne, ako sa správal ku mne, tak ten pravdepodobne utiekol čo najďalej hneď ako sa zobudil a uvedomil si, že je jeho matka mŕtva a otec….zjavne tiež,” previedol svoje myšlienky do slov.

“Súhlasím. To je ten najpravdepodobnejší scenár.”

Harry pozrel na svojho otca a náhle sa cítil zle za to, že veril tomu, čo o ňom povedal Dillard. Ako o ňom mohol tak pochybovať? “Prepáč,” vyhŕkol. “Nemal som mu veriť, no veril som. Mal som si uvedomiť, že by si toho chlapca nezabil, ale nemyslel som. Teda, bol si smrťožrútom a určite si vykonal niektoré veci, na ktoré nie si hrdý…” vedel, že hovoril z cesty, no nehokázal sa zastaviť, až kým mu v tom Severus nepomohol.

“Harry, chlapca som nezabil, no tiež som v minulosti nedokázal zabrániť všetkým vraždám, ktorým som bol ako smrťožrúť vystavený,” povedal a prikryl si tvár rukami. “Ospravedlňujem sa ti za to, čo si musel kvôli mojej hlúposti znášať. Môžem len predpokladať, čo ti spravil ako odplatu za to, čo som ja spravil jemu…zabil som mu syna.”

“Áno. Povedal, že až doteraz sa nemal ako pomstiť. Nikdy si nemal syna. Nie som si istý, prečo nešiel po Dracovi skôr. Povedal, že naňho sa chystal tiež, ale nemal na to príležitosť predtým, než som…veď vieš,” rozhodil ruky, akoby čaroval bez prútika.

“Áno, rozumiem. A k tej odplate na deťoch, prajem si, aby bol namiesto teba prišiel za mnou,” povedal Severus a stisol Harrymu ruku. “Naozaj ľutujem to, čo si musel v posledných niekoľkých dňoch prežívať, Harry, a to, že som tomu nezabránil.”

Vtedy si Severus pritiahol Harryho do náručia a pritlačil si ho k hrudi. Keď si Harry uvedomil, čo sa stalo ovinul ruky okolo ockovho krku a pevne sa naňho zavesil. Potom začul slová, ktoré myslel, že od rodiča už nikdy viac nezačuje: “Milujem ťa, Harry.” Bol to len jemný šepot pri jeho uchu, ale on tie slová počul a mal pocit, že mu srdce vybuchne šťastím. Tentokrát sa slzy, ktoré celý deň zadržoval začali kotúľať po jeho lícach a on sa ich ani nesnažil utrieť.

“Aj ja ťa milujem,” zašepkal.

………………………………………

Nasledujúci deň sa Harry vrátil na hodiny. Už neskutočne dlho sa tešil sa na svoju slobodu a súkromie. S tým však nastal problém: žiadna sloboda ani súkromie sa nekonalo. Spolužiaci ho otravovali otázkami kamkoľvek šiel. “Si v poriadku?” “Čo sa stalo?” “Počuli sme, že ťa uniesol obor, Harry. Aké to bolo?” Po asi milióntej otázke bol Harry pripravený vyšprintovať do nemocničného krídla a skryť sa tam. Nedokázal sa ich zbaviť a to ani na hodinách.

Keď sa dostavil na hodinu elixírov, naplnila ho úľava. Nikto, ani tá najodvážnejšia duša v Rokforte by sa neodvážila odporovať profesorovi Snapovi. Teraz cítil bezpečie. Sadol si na svoje zvyčajné miesto vedľa Rona a Hermiony, vytiahol si úlohu, pergamen a brko.

“Ahoj, Harry. Aké boli hodiny?” spýtala sa Hermiona a Ron prevrátil očami. On s ním bol na každej hodine, kdežto Hermiona nie.

“Boli otrasné,” sťažoval sa Ron. “Všetci ho neustále otravujú!”

“Pán Weasley, láskavo si na mojich hodinách nechávajte svoje postrehy pre seba. Strhávam Chrabromilu pät bodov,” povedal a zazrel na Rona. Harry si všimol priateľovho znechuteného pohľadu a sklonil hlavu.

Ron zašepkal. “Myslel som si, že začne byť milší. Teraz si uvedomujem, aký som bol sprostý.”

Harry sa na priateľa uškrnul a začal si z tabule opisovať pokyny. Práve si opisoval akúsi prísadu, keď sa mu rozostrilo videnie. Zdalo sa mu, že niekto vykríkol jeho meno, no čoskoro ich už vôbec nevidel…

Bežal, pred ním sa otvárali dvere a púšťali ho ďalej a ďalej. Keď prebehol cez tretie, ocitol sa v miestnosti veľkej ako katedrála plnej políc a sklenených gúľ. Prešiel až k číslu deväťdesiat sedem, zabočil doľava  ponáhľal sa uličkou medzi dvomi radmi. Na podlahe celkom na konci však bola nejaká siluleta, čiarna siluleta sa na zemi pohybovala ako zranené zviera…Harryho žalúdok sa od strachu stiahol. Z jeho vlastných úst vyšiel nejaký hlas, chladný vysoký hlas bez štipky ľudskosti…

“Vezmi to…zlož to…ja sa toho nemôžem dotknúť, ale ty môžeš…” 4ierna siluleta na zemi sa trochu nadvihla. Harry videl ako sa na konci jeho ramena zdvíha ruka zvierajúca prútik…počul ako sa ozval tenchladný hlas: “Crucio!”

Muž na zemi vykríkol od bolesti, pokúsil sa vstať, no znovu padol naspäť na zem a zvíjal sa od bolesti. Harry zodvihol prútik, zrušil kliatbu a postava na zemi zastenala a znehybnela.

“Lord Voldemort čaká…”

Muž na zemi sa pomaly nadvihol, zdvihol hlavu, triasli sa mu ruky. Tvár mal pokrytú krvou a vyziabnutú, skrútenú od bolesti a predsa vzdorovito strnulú…

“Budeš ma musieť zabiť,” zašepkal Sirius.

“Na konci tak nepochybne urobím,” ozval sa znovu ten chaldný hlas. “Ale najprv to pre mňa vezmeš, Black…Myslíš, že to, čo si cítil doteraz bola bolesť? Porozmýšľaj ešte raz…Máme pred sebou celé hodiny a tvoj krik nikto nezačuje…

No keď Voldemort znova sklopil prúti, niekto vykríkol a vypadol zo stoličky na chladnú dlažbu.

Po páde sa Harry z vízie prebral, ležalna zemi, stále kričal a držal si jazvu. Nikto mu ruky zodvihol a pomohol mu oprieť sa o lavicu.

“Harry, Harry, si v poriadku?” spýtal sa ho ženský hlas. Harry si tým nebol istý, ale myslel si, že to bola Hermiona.

“Uhnite, hneď!” zakričal čísi hlas. Harry si napokon uvedomil, čo sa deje. Snažil sa postaviť sa, ale ruky ho zatlačili späť na zem.

“To nie je dobrý nápad, Harry.” Hermiona.

“Ale ja musím ísť, musím mu pomôcť,” povedal vystrašene. “Pustite ma!” práve chcel pristúpiť ku drastickým prostriedkom, keď sa pred ním objavil jeho otec. “Ocko!” zreval a schytil sa jeho hábitu, čím si ho k sebe pritiahol. “Zabije ho! Mučí ho, musíme okamžite ísť!”

Severus Harryho schytil sa hábit a nahnal ho do svojej kancelárie, preč od zvedavých očí jeho spolužiakov. “Čo? Koho mučia, Harry?” spýtal sa.

“Siriusa!” zreval Harry. “Musíme ísť. Musíme ho zachrániť!”

Severus si povzdychol. “Harry, tvoj krstný otec je v bezpečí. Spolu so Shackeboltom sa ešte stále snažia doriešiť niektoré aspekty tvojho únosu. Uisťujem ťa, že je úplne v poriadku,” snažil sa chlapca upokojiť, ale Harry mu neveril.

“Nie, videl som ho. Je s Voldemortom! Mučí ho. Zabije ho, ak mu nepomôžeme!” zreval.

Keď mu otec vzal tvár do dlaní a zahľadel sa mu do očí, Harry šokovane stíchol. “Upokoj sa, Harry,” povedal prísne. “Zistíme, čo sa deje, ale nezačneme, pokiaľ sa neukľudníš.”

Harry to pochopil a naozaj sa snažil. Zopárkrát sa zhlboka nadýchol a stále udržoval očnýkontakt s jedinou racionálne uvažujpcou osobou v miestnosti. “Dobre, myslím, že som v poriadku,” povedal nakoniec.

Severus s ním súhlasil. “Idem kontaktovať Albusa a uvidíme, či vieme Blacka nájsť. Nepanikár, všetko to vyriešime,” povedal a prešiel ku krbu. Harry vzdialene otca pozoroval, ako strčil hlavu do kozuba a začal sa rozprávať s riaditeľom, no jediné na čo mohol myslieť, bol Sirius. Čo ak ho už nikdy neuvidí? Z toho pomyslienia mu prišlo zle a ona sa prinútil sadnúť si a upokojiť sa. Nájdu ho, musia. Skrátka musia.

Poslední komentáře
19.12.2007 19:45:01: az na taky detail ze to je presne z knihy HP od rowlingovej.............a kus sa mi nepaci jak sa ha...
28.11.2007 22:08:22: K této povídce jsem se dostala teprve nedávno a musím říct, že se mi líbí. Jak jsem ale rychle a s g...
20.11.2007 18:31:04: Moc hezký.Fakt se ti to povedlo.Jen tak dál.Doufám že bude brzo další kapitolka,nebo se mi závislíci...
01.11.2007 19:55:01: naprosto nádherné, další nádherně přeložená kapča...jsem ráda, že Sevík toho chlapce nezabil, protož...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.