...

HP-Tam, kam patrím II

Kapitola jedenásta: Adopcia

Ahojky :D viem, že som už dlho nič nepridala, tak tu je odmena..kto čakal dočkal sa :-) túto kapču som preložila rýchlejšie ako akúkoľvek kapču predtým, naozaj som myslela, že to pridám až zajtra heh...no kapču venujem Mission za betaread a aj spoločnosť pri preklade :-) do anketky o nové kapitoly kliklo viac ako 150 ľudí, pričom aspoň 50 z nich kliklo na Tam, kam patrím, tak dúfam, že tu bude aj toľko komentíkov :D k Novej šanci sa pokúsim pridať čo najskôr :-) do konca víkendu chcem pridať ešte aspoň dve kapče ku Tam, kam patrím II a aspoň jednu k Novej šanci..tak uvidíme, či sa to podarí, držte palčeky :D iisis

Harry zase raz sedel na kameni a prizeral sa ako vietor nadnáša posledné jesenné listy a jemne ich pokladá na nehybnú hladinu jazera. Nemohol uveriť tomu, že sa blížia Vianoce. Hlavou mu vírili myšlienky. Pôjde na sviatky k Snapovi, budú tam len oni dvaja. Nevedel presne či sa tešil alebo sa tak torchu aj obával. Niekedy naozaj nedokázal pochopiť, prečo ho Snape ešte stále chce. Bol pravdepodobne tým najproblémovejším teenagerom pod Slnkom. Zdalo sa, že sa mu problémy ako smola lepili na päty, teda až na to, že boli horšie ako smola.

Myšlienky sa mu vracali ku jednému dňu, ku incidentu s profesorom Dillardom. Ako sa to všetko pokašľalo. Ten muž bol jednoznačne sociopat. To bol asi každý muž, ktorý ho v poslednej dobe nenávidel.

Z depresivných myšlienok ho vytiahla ruka na ramene. Inštinktívne vyskočil a dotyk striasol. Teraz stál a cítil sa strašne hlúpo, keď zistil, komu tá ruka vlastne patrila.

“Prepáč, Fred,” zamumlal stále zahanbene. Harry sa na priateľa zahľadel a v jeho očiach uvidel znepokojenie.

“Prepáč aj ty mne. Nechcel som ťa vystrašiť,” odvetil Fred.

Harry pokrčil plecami. “Nič sa nestalo.”

Fred si povzdychol. “Čo robíš?” spýtal sa.

“Nič moc. Len som nad niečím premýšľal. Čo robíš tu vonku?” Harry mal svoj tip. Zdalo sa, že vždy keď sem Harry vyšiel aby mohol rozmýšľať, vždy sem za ním prišiel Fred aby sa s ním mohol porozprávať.

“Vlastne som sa ťa snažil nájsť.”

Harry sa uškrnul. “Už si ma našiel. Čo si chcel?”

“Iba vedieť ako sa máš. Už niekoľko dní sme nemali príležitosť sa spolu porozprávať. To ťa profesor Snape dal pod zámok alebo čo?” spýtal sa žartovne.

“Vlastne si to celkom trafil. Myslím, že sa ma len snaží ochrániť. Za to ho nemôžem viniť.”

“No, ja by som bol tiež paranoídny ak by niekto stále napádal moje dieťa,” povedal na to Fred a prekrížil si ruky cez hruď. Harry sa mykol.

“Áno, no..” odmlčal sa, keďže netušil čo povedať.

 “To je v poriadku, Harry,” ozval sa Fred, keď sa ticho medzi nimi začalozhusťovať. “Ako sa inak máš?”

“Celkom dobre. Som rád, že som sa konečne dostal von, to je jasné,” usmial sa.

Fred sa uškrnul. “O tom nepochybujem. Kde budeš cez Vianoce?” spýtal sa, čím Harryho prekvapil.

“Práve som nad tým rozmýšľal,” oznámil mu Harry. “No, ideme so Severusom k nemu domov.”

Harry sa na výraze vo Fredovej tvári rozosmial. “On má dom?”

“Áno. Čo, myslel si si, že žije celý rok na hrade?” spýtal sa Harry a nezabudol opomenúť, že si donedávna myslel to isté.

“Tak torchu,” zasmial sa Fred.

Fred Harrymu pokynul, aby mu pri sebe urobil miesto a sadol si k nemu. “Je to tu celkom pekné. Ten vánok a výhľad je uvoľňujúci, nemyslíš?” Harry na súhlas prikývol.

“Rád sem chodím premýšľať, alebo len tak sedieť a nič nerobiť, nemusím sa tu pred nikým skrývať. Teda pred nikým iným ako pred tebou, väčšina ma nechá na pokoji, keď tu sedím,” povedal.

Zdalo sa, že Fred pri Harryho slovách zneistel. “Je mi to ľúto, nemyslel som si, že ti vadí, keď sa sem chodím s tebou rozprávať. Ak chceš aby som odišiel, odídem,” povedal.

“Nie!” vyhŕkol Harry, vystrel sa a zahľadel sa červenovlasému chlapcovi do očí. “Nemyslel som to tak, len som chcel povedať…Je pekné keď mi tu niekto robí spoločnosť,” povedal a potľapkal kameň vedľa seba. “Sadni si.”

Fred pokrčil ramenami. “Dobre.”

Dvojica chvíľu potichu sedela. Ani jeden z nich si nebol istý, čo povedať tomu druhému. “Počul si o tom?” spýtal sa Harry nečakane.

 “Nie, o čom?”

“No, keďže tu už profesor Dillard viac neučí,” odmlčal sa, keď videl Fredov zúrivýpohľad pri zmienke Dillarda, no pokračoval. “Budeme potrebovať náhradu. Hádaj kto to je!” povedal natešene.

Fred sa zahľadel na oblohu a zamyslel sa. “Uhm…Remus Lupin,” povedal a zasmial sa. “Snívajme ďalej.”

Harry sa usmial. “Tak potom sa niektoré sny naozaj uskutočňujú, pretože máš pravdu.”

“Č-čože?” vykoktal Fred. “Ako?”

“Je to len na zvyšok roka, ale profesor Dumbledore ho o to požiadal, keďže je to tak zhurta a tak. Prijal to. Dumbledore vie byť niekedy naozaj presvedčivý. Nemôžem sa dočkať! Celú dobu som sa hodín obrany obával a teraz sa už konečne nebudem musieť báť,” povedal šťastne.

Harry sa znovu zamračil, keď Harry spomenul, ako sa na hodiny netešil. “Len si prajem, aby si nám to bol povedal, Harry. Vždy keď pomyslím na toho hulváta musím si predstaviť, akoby som ho najradšej zadupal do zeme.”

Harry civel na rozzúreného tínedžera. “Pozri, nebolo to až také zlé ani nič podobné a okrem toho som bol prvýkrát hlúpy a naivný, keď som si myslel, že to bola len nehoda,” povedal znechutený zo svojej vlastnej hlúposti. “A nakoniec som to povedal. Povedal som si, že to niekomu poviem ak sa to stane znova, že to poviem Severusovi. A povedal som mu to,” povedal v snahe upokojiť svojho priateľa.

“Ron mi povedal, že si uňho musel dosť často zostávať po hodine. Bez urážky, ale nedokážem uveriť tomu, že ťa počas tých hodín nenapadol…” odmlčal sa a poriadne sa na Harryho zahľadel. “Čo od teba vtedy chcel?” spýtal sa opatrne.

Vtedy pripadala Harrymu tráva pri kameni strašne zaujímavá a začal ju podrobne skúmať akoby v sebe skrývala odpovede. “Neudrel ma ak sa pýtaš na to,” odvetil nakoniec.

“Nemyslel som len na to,” povedal Fred. “Existuje viac foriem týrania,” dodal potichu.

Harry pozrel na Freda a sám seba sa pýtal, či Fred myslí na to, na čo myslel aj Severus v tú noc, keď sa všetko s Dillardom prevalilo. Pomyslel si, že bude jednoduchšie ak na tú otázku rovno odpovie a nebudú chodiť okolo horúcej kaše. “Pozri ak si myslíš, že sa pokúsil…veď vieš, dotknúť sa ma alebo niečo, tak sa nepokúsil. Nikdy,” povedal a striasol sa, keď napokon zdvihol svoj pohľad k Fredovi.

“A teraz  sa cítim ako úplný idiot. Na to si nemyslel, však nie?” spýtal sa. Fred vyzeral úplne vytočene.

“No, nie, ale keď si to teraz spomenul!” takmer skríkol. “Prisahaj, že to neurobil, lebo ako áno…”

Harry ho rýchlo prerušil. “Nie, preboha, prestaň s tým.”

“Ty si to spomenul!” zreval Fred. “Ako si čakal, že budem reagovať?”

 “Ja neviem! Ale nie takto. Iba som predpokladal, že si myslel na to, pretože sa ma na to pýtal aj Severus,” zastavil sa, aby sa nadýchol. “Tak čo iné si potom dopekla myslel?”

 “Mal som na mysli emocionálne týranie, Harry. To druhé ma malo napadnúť, ale nenapdadlo,” prešiel si rukou cez vlasy. “Prisaháš, že to nespravil?” spžtal sa znovu.

“Áno, Fred, prisahám,” povedal. Keby vedel, že tým Freda tak rozzúri nikdy by to nebol spomenul. Ani netušil aký obranársky všetci boli až kým to tajomstvo nevyhučal Severus pred celou škou. Nie že by mu to nejak vadilo alebo čo, to vôbec nie.

Fred teraz chodil z jednej strany na druhú. Niekde v strede ich hádky sa obaja postavili. Nakoniec sa pozrel na Harryho a povzdychol si. “Prepáč, vybuchol som,” takmer zašepkal a sadol si späť na kameň. Harry sa k nemu o chvíľku neskôr pripojil. “Tak čo sa dialo keď ťa nechal po hodine?”

Harry pokrčil plecami. “Nič moc, naozaj. Väčšinou šlo o nejaký sprostý dôvod, ako že som mu odovzdal chybnú úlohu. Nechal ma ju opraviť, alebo ma nechal po škole,” pokrčil plecami ešte raz, keď si spomenul na všetky hnusné veci, ktoré mu Dillard natáral. “Myslím, že len chcel aby som sa cítil hlúpo a nepodstatne alebo čo..pretože mu to vyšlo.”

Harry sa vyhýbal Fredovmu pohľadu, no keď cítil ako sa okolo neho obtočila jeho ruka a on si ho pritiahol bližšie, vzhliadol.

“Je mi to ľúto,” povedal.

Harry sa zamračil. “Nemá byť čo, nie je to tvoja vina.”

“Ja viem.”

…………

Už bol večer, keď sa Harry napokon dostal do Severusových komnát. Bol prekvapený, keď ho našiel chodiť sem a tam, až na podlahe skoro vychodil cestičku.

“Kde si bol? Povedal si, že ideš von, nadýchať sa čerstvého vzduchu, nie na celodennú vychádzku!” pustil sa doňho okamžite Severus. “Požadujem vysvetlenie!”

Harry podvedome o krok ustúpil. Vždy v minulosti mu to pomohlo. Niežeby si myslel, že by ho Severus udrel, ale zlozvyky umierajú naozaj ťažko.

Severusov rozhnevaný pohľad okamžite zjemnel. “Prosím, ospravedlň môj výbuch, len som sa bál,” povedal.

Harry neisto prikývol. “Prepáč, nemyslel som, že vonku zostanem tak dlho. Zarozprával som sa s Fredom. Prišiel som hneď ako som si uvedomil ako je neskoro,” vysvetľoval.

Severus si povzdychol. “Dobre ale do budúcnosti, nenechaj ma čakať tak dlho. Možno by sme sa mali porozprávať o večierke a určiť si zopár pravidiel.”

Harry nevedel, či sa mu slovo pravidlá páčilo. Zistil, že premýšľa nad “pravidlami”, ktoré stanovili Dursleyovci. Ale predstava Vernona Dursleyho o pravidlách bola: “urob to, lebo inak to budeš ľutovať”. So Severusom to také asi nebude. Ale stále to bolo preňho úplne nové. Nemohol prestať myslieť na to, že Severusovi ničí životný štýl. To ho mrzelo. Ak by nebolo jeho, Severus by mohol robiť…čokoľvek čo robieval predtým ako dostal jeho.

Nakoniec prikývol. “Dobre, pravidlá,” povedal neprítomne.

Severus sa na chlapca zahľadel. “Áno, napríklad keď mi povieš, že sa vrátiš v istom čase, prídeš načas, prípadne skôr. Viem, že toho máš veľa a že ti môže čas utiecť ale vážne, Harry. Vonku sa zotmelo. Snažíš sa mi povedať, že si si nevšimol, že je tma?” spýtal sa.

Čiernovlasý chlapec si povzdychol. Dúfal, že sa vyhne hubovej polievke za to, že prišiel tak neskoro.

“Neuvedomil som si, že už je tak neskoro. Ak áno, bol by som prišiel skôr. Prisahám,” povedal dúfajúc, že to jeho opatrovník pochopí.

“Stále nemôžem uveriť tomu, že si si nevšimol že sa zotmelo. Viem, že si bol po celý čas vonku. Neexistuje žiaden dôvod, prečo by si tam mal zostať tak dlho, ako si zostal. Mohol si sem aspoň prísť a povedať mi, že sa zdržíš namiesto toho aby som sa o teba musel úplne zbytočne strachovať,” vysvetlil. Jeho hlas bol pokojný no v očiach sa mu zračil hnev a sklamanie.

Harry nevedel, čo na to povedať. Nikdy predtým nemal poručníka, ktorý by mu vynadal, teda pokiaľ nemyslíte na revanie a týranie Dursleyovcov. Nevedel, čo povedať. Nemyslel si, že by mu “Je mi to ľúto,” veľmi pomohlo.

“Pozri, nechcem aby sa to stalo a budem sa snažiť aby sa to už nikdy nezopakovalo,” povedal nakoniec a dúfal, že povedal správnu vec.

Severus sa zamračil. “Zjavne to nebolo dosť dobré. “Budeš sa snažiť?” spýtal sa Snape sarkasticky.

Harry na svojho opatrovníka zmätene hľadel. Čo iné ešte mohol urobiť? Nechcel povedať, že to už nikdy nespraví, na to sa poznal až príliš dobre. Bolo až príliš pravdepodobné, že sa to znova stane. Nikdy svojmu okoliu nevenoval veľkú pozornosť ak niečo robil. Čím ďalej tým viac sa začal báť, keď sa zdalo, že Severus od neho čaká odpoveď, ktorú mu on nemôže dať.

“Ja niesom si i-isý, čo chceš a-aby som povedal,” vykoktal.

Zdalo sa, že Severus si Harryho rastúceho znepokojenia nevšíma, bol príliš zabraný vo svojich vlastných myšlienkach. “Povedz, že to už nikdy neurobíš. To chcem aby si povedal. Ale zjavne to nie je to, čo chceš povedať ty,” ozval sa napokon.

“Prečo na tom tak hrozne záleží?” spýtal sa Harry, čím Severusa prekvapil.

 “Čo na tom záleží? Harry, bol si niekde preč, kde si robil bohviečo a nemáš ani toľko čestnosti, aby si mi povedal, čo si robil. Bál som sa, “to na tom záleží”. Aspoň mne.”

Harry naňho len civel. Všimol si, že sa Severus počas ich rozhovoru neustále pozeral na hodinky.

“Budem meškať,” zamumlal si takmer nehlučne, no Harry ho počul.

 “Meškať, kam?” spýtal sa znepokojene. Nechcel aby kvôli nemu Snape zmeškal…no to, kam meškal.

“Na stretnutie rádu,” zavrčal.

“Niet divu, že je taký podráždený,” pomyslel si Harry.

“Tak prečo tam nejdeš?” spýtal sa nahlas.

Snape naňho zazrel. “A nechať ťa tu samého?” spýtal sa.

Pre preňho nepochopiteľné dôvody to Harryho dožralo. “Viem sa o seba postarať. Nepotrebujem opatrovateľku.”

“Takto sa so mnou nerozprávaj, mladý muž,” zasyčal Severus. Harry ešte o krok ustúpil až zakopol o kreslo.

Severus si povzdychol. “Niekedy naozaj neviem, čo s tebou urobiť.”

Harry si nebol istý, čo to malo znamenať. Ale vedel, že sa čím ďalej cítil tým viac nechcený. Nedokázal pochopiť, prečo to Severus nenechá tak. Možno chcel, aby sa Harry naštval a odišiel? Harry cítil ako sa mu pri tej myšlienke stislo srdce. Nechcel odísť, ale ak by to Severusovi uľahčilo život tak odíde. Povzdychol si. “Ak ma tu nechceš, tak to povedz,” povedal porazenecky. Keď Severus nič nepovedal, pomyslel si, že dospel ku správnemu záveru. A zlomilo sa mu srdce.

Severus napokon prelomil ticho. “Čo? Prečo by si si mal preboha také niečo myslieť?” spýtal sa prekvapene.

Harry bol tak zmätený, že sa cítil akoby ho niekto ťahal do dvoch smerov. Chcel ho Snape, či nie? “Vidím, že ti leziem na nervy. A stojím ti v ceste. Ak by nebolo mňa, mohol by si dnes večer ísť na stretnutie, ale musel si na mňa počkať. Viem, keď nie som niekde vítaný,” povedal a odvrátil pohľad, keď sa mu zlomil hlas.

Severus akoby stratil hlas. Prehnal to? Čo to urobil? Pre Merlina, naozaj nevedel, čo vlastne robil. Severus sa rýchlo ku chlapcovi sklonil a položil mu obe ruky na kolená. “Harry, to nie je pravda. Pravda je, že si úplne mimo,” povedal a dovolil aby sa mu všetky pocity k tomuto mladíkovi odrazili v očiach. Harry musel pochopoť. Akoby ho mohol nechcieť? Harry mu bol ako syn, nikdy by sa ho nevzdal, nikdy.

Harry odmietol pozrieť Severusovi do očí. “Nechápem, prečo vlastne by si ma mal mať rád,” zašepkal.

“Prečo, Harry? Prečo by som nemal?” spýtal sa Severus zmätene.

Teenager sa snažil striasť Snapove ruky zo svojich kolien, no ten držal. “Odpovedz mi prosím na otázku,” povedal prísne no znepokojene.

Harry odvrátil hlavu a zovrel opierky kresla až mu zbledli kĺby. “Už sa nedám znovu nachytať,” povedal trasúcim sa hlasom.

Severus sa na nešťastného chlapca spýtavo zahľadel. “O čom to hovoríš, Harry?”

Čiernovlasý chlapec zovrel opierky ešte silnejšie. “O Dursleyovcoch,” vyprskol.

Severus zostal ticho a dúfal, že sa dieťa rozhovorí z vlastnej vôle. Harry ho nesklamal.

“Z času na čas sa správali, ako by im na mne záležalo, akoby ma naozaj chceli a potom som niečo urobil a oni s tým prestali. Teraz si uvedomujem, že to bol len ďalší spôsob ako mi ublížiť. Ale to viac nedovolím. Prestaň ma ťahať za nos. Ak ma nechceš, tak mi to povedz. Môžeš to zastaviť skôr ako to zájde priďaleko, len sa vzdaj poručníctva nado mnou. Pretože ja odmietam ničiť aj život niekoho iného.”

Čiernovlasý muž sa vystrel a šokovane tam nehybne stál. Iba na chlapca civel. Harry ho pozorne sledoval, akoby si nebol istý, čo povie.

Zdalo sa, že povedal niečo zle a tak sa začal ospravedlňovať. “Prepáč, to som nemal povedať. Naozaj som to tak nemyslel, prisáhám,” začal Harry, no Severus ho prerušil.

 “Nie, Harry. Neber to späť len kvôli tomu, aby som sa cítil lepšie. Viem, že každé slovo, ktoré si teraz povedal bolo úprimné,” povedal Snape a opäť sa začal prechádzať. “Naozaj si myslíš, že by som sa vzdal poručníctva? Ako málo ma poznáš.” A akú nízku mienku mášo sebe samom, pomyslel si.

Harry zozstal ticho. Potom sa ozval aj on. “Neviem, čo chceš. Čo chceš, aby som povedal, aby som urobil?” odmlčal sa a prešiel si rukou cez vlasy. “A prečo si sa poručníctva nevzdal už dávno? Teda, stále hovoríš, ako si ma adoptuješ, ale nikdy si to neurobil. Čo si o tom mám myslieť? Ak by si ma chcel, spravil by si ďalší krok, ale nespravil si ho. Čo človek spraví sa cení viac ako slová,” povedal a odmlčal sa, keď si uvedomil, čo vlastne povedal. “Och nie,” zamumlal.

“Harry…” začal Severus no prestal. Bol totálne mimo. Bol Harry až tak zlomený, že si neuvedomil, že bol chcený? Nevedel, čo na to povedať. Hlavou mu vírilo toľko myšlienok, toľko viet, ktoré by mohol povedať, ale všetky boli nevhodné. Harry, toto dieťa o ktoré sa staral, ktoré…miloval a pre Merlina, znelo to tak dobre, priznať si to, ktoré ani nevedelo, že ho k svojmu životu hrozne potreboval.

“Harry, chcem si ťa adoptovať. Jediný dôvod, prečo som nespravil ďalší krok je ten, že som čakal na teba. Chcel som sa uistiť, že to naozaj chceš. Ak by si ma nechcel ako poručníka, nechcel som ťa do toho nútiť,” snažil sa mu to vysvetliť Severus.

Harry k nemu vzhliadol tými zelenými očami s Severusom preletel ochranársky pocit, aký nikdy predtým nezažil.

“Och,” bola jediná odpoveď, ktorú dokázal Harry sformulovať.

 “Je to to, čo chceš, Harry? Pretože ak nie, musíš mi to povedať teraz, aby sme ti mohli nájsť niekoho iného. Nechcem ťa do tohoto tlačiť, ale sľubujem, že sa k Dursleyovcom už nikdy nevrátiš. Budem to buď ja, alebo nájdeme nejaké iné bezpečné miesto,” zakončil a pozrel Harrymu zpraiama do očí.

“Nemusel by som ísť späť k Dursleyovcom…? Teda, ak by sme niekedy mali problémy alebo niečo a ty by si sa o mňa nechcel…nemohol starať, nemusel by som ísť naspäť k nim?” spýtal sa neisto, z čoho Severusa zabolelo v hrudi.

“Harry, vždy ťa budem chcieť a nikdy ťa neopustím, nezáleží na tom, čo vyvedieš,” povedal, keď si všimol Harryho prerieknutie. “A áno, k Dursleyovcom sa už nikdy nevrátiš. To, čo ti v tom dome urobili je neodpustiteľné. Ublížili ti, Harry, nedovolím, aby si sa k nim vrátil. Rozumieš tomu?” spýtal sa pevným hlasom.

Harry vyzeral tak nepohodlne až to skoro nechal tak, no napriek tomu čakal na jeho odpoveď. “Rozumiem. Ale naozaj, nebolo to až také zlé. Nechcem aby si si myslel, že som tam každé leto prichádzal na prázdniny a oni ma tam ubili na smrť alebo niečo,” povedal rýchlo, až príliš rýchlo.

Severus nadvihol obočie. “Och a zamykanie ťa v malom prístenku je lepšie?” spýtal sa sarkasticky.

Harry vyzeral ešte nepohodlnejšie ako predtým. “Prepáč,” zašepkal.

Ty sa nemáš za čo ospravedlňovať,” odvetil.

Harry pokrčil plecami čím túto konverzáciu ukončil. S tým sa Severus dokázal zmieriť. “Späť k pôvodnej téme. Si si istý, že chceš, aby som ťa adoptoval?” spýtal sa.

Harry dychtivo prikývol. Severus si nemohol pomôcť ale pri harryho geste pocítil veľkú dávku hrdosti.

“Veľmi dobre, porozprávam sa o tom s Albusom a ukončíme to,” povedal.

“Naozaj?” spýtal sa Harry neisto. “Vadilo by ti, ak by som šiel na chvíľu za mojimi priateľmi?” chcel vedieť.

Severus pokrútil hlavou. Vedel, že mohol mať Harry malý problém s chápaním toho, že ho niekto naozaj chcel. Plánoval na tom popracovať. Tiež vedel, že bude chcieť stráviť istý čas so svojimi priateľmi po tom, čo sa na nich tak dlho hneval kvôli ich inkvizícii ako to nazval, hlavne s blížiacimi sa prázdninami. “To je v poriadku. Máš už všetko zbalené?” spýtal sa.

“Áno. Kedy odchádzame?”

“Pravdepodobne hneď potom, ako sa vyprázdni hrad. Idú domov na prázdniny všetci tvoji priatelia?” spýtal sa.

“Áno. Ron ma pozval k nim, ale povedal som mu, že už mám nejaké plány s tebou,” odvetil.

“Áno, to máš.”

“Kedy sa mám vrátiť?” spýtal sa váhavo.

Severus vedel, že sa pýta kvôli hádke, ktorú mali predtým. “Pred večierkou, ak si myslíš, že sa ti to podarí,” povedal s jemným náznakom sarkazmu v hlase.

“Áno, pane,” povedal a vystrelil z dverí.

………………………………………………………………..

Severus bol prekvapený, keď sa o hodinu neskôr ozvalo zaklopanie na dvere. Jeho kúzla mu okamžite oznámili, kto klopal. Jej magickú stopu by spoznal kdekoľvek. V poslednej dobe ju veľmi nevídaval a mal v pláne za ňou zaskočiť ešte pred stretnutím rádu, no to mu kvôli Harrymu nevyšlo.

Rýchlo otvoril dvere a pozoroval ju ako pomaly vstúpila. “Dobrý večer, Severus. Ako sa cítiš?” spýtal sa, keď sa usadila na pohovke. Povzdychol si nad jej schopnosťou chovať sa, akoby jej každá miestnosť do ktorej vstúpi patrila.

“Skvelo. A ty?” opýtal sa aby čo najrýchlejšie prešli formalitami. Bolo na nej vidieť, že sem neprišla len tak si poklebetiť. Niečo chcela a on nemal žiadných pochýb o tom, čo to niečo bolo.

“Dobre,” odvetila a zhlboka sa nadýchla. “Ale chýbajú mi moji priatelia, Severus.”

“Ach, tak to je dôvod, prečo si bola v poslednej dobe taká zastrčená vo svojich komnatách.”

Deliverance vyzerala prekvapene. “Ty si si to všimol?”

“Samozrejme. Nie som tak zahľadený do seba, aby som si nevšimol, že moju obľúbenú sesternicu niečo trápi,” pokáral ju.

Deliverance sa krátko zasmiala. “Som tvoja jediná sesternica, Severus…teda jediná, ktorá je nažive.”

“Pravda,” odvetil Severus. “Tak čo to vlastne odo mňa chceš?” prešiel rovno k veci.

“Chcem ísť domov, Sev,” povedal potichu.

Severus tam chvíľu len nehybne postával. Vedel, že sa smrťožrúti na ostrov nevrátia, teraz, keď je Artefakt zničený a jej návrat tam je bezpečný. Len to doteraz nespomenul v nádeji, že s ním ešte chvíľku pobudne, s ním a s Harrym. Ale nebude ju do toho nútiť, tak ako nebude Harryho nútiť do adopcie.

“V poriadku,” povzdychol si a uškrnul sa keď si všimol Delin prekvapený výraz.

“To ma pustíš?” spýtala sa.

“Ako keby som ťa tu mohol nasilu držať.”

“Je to teda bezpečné?”

“Samozrejme, že áno. Inak by si ani nerozmýšľala nad vychádzkou z hradu a už vôbec nie v smere tvojho domova. Ale áno, je to bezpečné. Môžeš ísť domov,” povedal pomaly.

“Och, Severus. Som taká rada. Naozaj som chcela stráviť Vianoce s Jessicou a Frankom a teraz viem, že môžem. Budú takí vystrašení. Bola som preč tak dlho. Sľúbila som im, že s nimi budem v kontakte, ale nemohla som.”

“Zaujímavé,” odvetil Severus a vôbec ho netrápilo, kto Jessica s Frankom vlastne sú.

“Neprekáža ti to, Severus? Nechcem odísť ak ma tu potrebuješ. Nebude to prekážať Harrymu? Nechcem mu svojím odchodom priťažiť. Je pre mňa dôležitejší ako Jessie a Frank. Myslíš si, že mu to nebude vadiť?” spýtal sa s obavami.

“Nie, Deliverance, skôr bude šťastný. Naozaj si nemyslím, že mu to bude vadiť,” odpovedal pravdivo.

Nervózne si trela ruky. “Len ho nechcem opustiť po tom všetkom, čo si vytrpel,” zamumlala si sama pre seba.

“Bude v poriadku, Del. V mojej opatere bude v bezpečí, to predsa sama vieš, tak choď domov. Viem, že ti musia priatelia chýbať. Ale povedz o tom Harrymu. Bude smutný ak sa s ním nerozlúčiš predtým, než odídeš,” povedal Severus.

Deliverance sa na bratranca káravo zahľadela. “Teda, Severus. Je predsa samozrejmé, že sa s chlapcom rozlúčim než odídem. Teda,” nafučala sa.

Severus sa uškrnul. “Uvidíme sa teda zajtra?” spýtal sa ignorujúc jej poslednú poznámku.

“Áno, zastavím sa tu ráno.”

“Dobre. Uvidíme sa potom. Som neuveriteľne vyčerpaný a rád by som dnes v noci spánok aspoň predstieral ak dovolíš,” povedal a odprevadil sesternicu ku dverám. “Dobrú noc.”

“Dobrú noc, zlatko,” zašepkala, pobozkala unaveného muža na líce a zavrela za sebou dvere.

…………

V prvý deň vianočných prázdnin ležal Harry zakrútený vo svojich prikrývkach. Spolu so Severusom prišli do jeho domu predošlý večer. Dom bol ešte majestátnejší ako si ho pamätal. Bol to ten najväčší dom, nie, zámok, aký kedy videl. Svojou rozľahlosťou mu pripomínal hrad, ale nie až taký extravagantný ako Rokfort. Ale Harry miloval jeho tajomnosť. Tajné chodby boli dokonca aj v jeho izbe! Náhodou jednu našiel, keď si odkladal veci do šatníka. Frustrovane kopol do steny a objavili sa tam dvere. Cítil sa, akoby mal svoju vlastnú tajnú cestičku, ktorou sa mohol vybrať na potulky zámkom.

No raňajky sa rýchlo blížili. Vedel, že by Severusa podráždil ak by neprišiel včas. Naozaj, a to len preto, lebo sú vraj raňajky najdôležitejším jedlom dňa.

Rýchlo zbehol po mnohých schodištiach, ktoré viedli do vstupnej haly kde zabočil do jedálne.

Keď vošiel, Severus už sedel za stolom a jedol maslový chlieb.

“Dobré ráno,” povedal a položil napoly zjedený chlieb na tanier. “Čo chceš na raňajky?”

Harry sa zamyslel. Miešané vajíčka so slaninou a džúsom zneli božsky. To povedal aj Severusovi.

“Ako si sa vyspal?”

“Vzhľadom na to, že to bola moja prvá noc v novom dome, dobre. Som prekvapený, že ma nebudili neznáme zvuky,” povedal Harry zamyslene prežúvajúc.

“Vzhľadom na to, že bol včerajšok dosť hektický niet pochýb, že si bol vyčerpaný,” odvetil Severus a premeral si ho. “Rozlúčila sa s tebou Deliverance?”

Harry si povzdychol. “Áno, tak trochu som dúfal, že s nami strávi Vianoce, ale chápem, že chcela ísť domov.”

“Jej priatelia jej naozaj chýbali. Sú to už mesiace odkedy ich naposledy videla. Pravdupovediac som prekvapený, že zostala tak dlho.”

Harry prikývol. “Vlastne aj ja. Snáď nás príde čoskoro navštíviť.”

“Možno,” odvetil Severus a natrel si daľší krajec chleba maslom. “Pozveme ju na letné prázdniny.”

Harry sa pomaly zakusol do miešaných vajíčok. Stále nedokázal uveriť tomu, že sem príde aj cez letné prázdniny. Stále si z času na čas myslel, že si Severus uvedomí akou príťažou mu je a pošle ho naspäť k Dursleyovcom.

“Niečo som dnes ráno dostal od Albusa,” začal Severus. “Tu máš, myslím, že si to budeš chcieť prečítať.”

Ponad stôl mu podal zvitok pergamenu. Harry si ho zobral a prečítal si slová napísané navrchu. Naozaj sa to stalo. Boli to adopčné papiere. Už stačil len jeho podpis. Roztrasene vzhlidol, zmietalo ním množstvo emócií. Nemohol uveriť tomu, že sa to naozaj stalo. Myslel len na jednu vec.

“Máš brko?” spýtal sa so širokým chvejúcim sa úsmevom.

V tej chvíli sa mu jedno objavilo v ruke, čo ho prekvapilo. “Ďakujem.” Rýchlo sa na pergamen podpísal, kým si to stihol jeden z nich rozmyslieť. Keď dopísal posledné písmenko, pergamen sa sám od seba zroloval a za svetlofialovej žiary zmizol.

“Už je to oficiálne,” oznámil mu Severus. “Si môj syn.”

Poslední komentáře
30.09.2007 18:30:21: hojky iisis: nevím, jestli budeš tenhle koment číst, tak kdyžtak ti ho napíšu v jiné kapče...předem ...
29.09.2007 14:34:44: nádherné, kapitola se mi moc líbila
28.09.2007 18:27:05: Nádherná kapitola ... nenapadá mě, co víc dodat...prostě super smiley${1}
28.09.2007 17:01:22: nádherná kapitola, opravdu krásná
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.