...

HP-Tam, kam patrím II

Kapitola dvadsiata štvrtá: Útok

Som neskonale rada, no zároveň cítim aj smútok, je to ten posledný preklad, ktorý k tejto poviedke kedy pridám. A poviem vám, bola to dosť drina toto dielko prekladať :-)  Ale bolo mi cťou. Takže čo sa týka kapitolky: je to asi najakčnejšia kapitola tejto poviedky a preto ňou tento preklad aj končím. Ako som už niekoľkokrát spomenula, epilóg TKP II bude pridaný k TKP III ako nultá kapitola. A teraz venovanie : to patrí autorke tohoto dielka, všetkým jej čitateľom a ešte Manii Dardeville, ktorá k nej napísala asi najviac komentárov :-) a na naliehanie niektorých priateľov ju skromne venujem aj sebe. Užite si čítanie a zanechajte tu po sebe komentík, už viac príležitostí mať nebudete (k môjmu prekladu tejto poviedky). A týmto asi zakončím tento melancholický úvodník :-) hor sa do čítania!
Lúči sa s vami a s touto poviedkou:
iisis


Stále ležal v posteli a na tvári samu zračila bolestná grimasa. Harry sa začal prehadzovať z jednej strany na druhú. O chvíľku neskôr sa prebudil, keď začala byť bolesť neznesiteľná. Posadil sa, zalapal po dychu a obzeral sa po izbe, cítiac chlad prichádzajúci zvnútra.

“Ron?” zašepkal. Nedokázal to hlasnejšie a jeho priateľ ho nepočul. Bolesť hlavy sa opäť znásobila a Harry vedel, že hodí tyčku. Tiež vedel, že to do kúpeľne už nestihne a tak sa len nahol cez okraj postele a zvracal.

Keď pocítil ruku na chrbte, tak sa cítil ešte trápnejšie. Prosím, buď Ron. Nechcel aby ho iní spolužiaci videli v takomto stave.

“Harry?” Našťastie to bol Ron. “Dopekla, ty si vracal! Vedel som, že som niečo počul,” dumal z cesty, keď Harrymu pomohol sadnúť si na posteľ. “Vydrž hneď donesiem utierku z kúpeľne.”

Harry prikývol a mykol sa. Hlava ho ešte stále hrozne bolela. Takto zle sa necítil odkedy dostal po prvýkrát zákaz vychádzok. Remus ho vtedy po hodine zobral za otcom do podzemia, kde dostal hroznú migrénu…a víziu. S tým divným pocitom v žalúdku Harry presne vedel, čo mu je.

Ron sa práve vtedy vrátil. “Ron!” vysúkal zo seba Harry, keď ho opäť premohla bolesť. “Myslím, že budem mať víziu.”

Ron bol zmätený. “Nemávaš vízie, keď spíš?” spýtal sa a Harry zastonal.

“Zjavne už nie. Počúvaj ma…” odmlčal sa. Zakrútil sa mu celý svet a on mal pocit, ako by padal na posteľ a vôbec nezáležalo na tom, že na nej už ležal. Zhoršila sa mu horúčka a on znovu zastonal. Nepamätal si, že by sa niekedy v živote cítil až takto zle. Toto niekoľkonásobne prekonávalo tú najhoršiu víziu.

“Harry?” spýtal sa Ron znepokojene a vystrašene. “Chceš aby som šiel po tvojho ocka?”

Harry sa nezmohol na viac ako na prikývnutie. No skôr než Ron odišiel, zastavil ho ušitrhajúci výkrik. Harry sa triasol na posteli a driapal si jazvu.

“Och, nie.” Ron prebehol naspäť k Harrymu a potriasol ho za ramená. “Harry? Prosím otvor oči!”

“Ron, dopekla, čo je s ním?” spýtal sa Seamus. Chlapec sa šokovane posadil. “Je v poriadku?“

Ronovi chvíľu trvalo, než si uvedomil, že jeho spolužiaci vstali a približujú sa k nim. Nakoniec našiel hlas a povedal im: “Myslím, že má víziu.”

Ešte to ani nedopovedal, keď Harry na posteli znehybnel a začal lapať po dychu. Otočil sa na bok a schúlil sa do guličky.

Ron sa k nemu pomaly priblížil a začal mu jemne krúžiť rukami po chrbte. “Si v poriadku?”

Harry pokrútil hlavou. Ešte nemal víziu a vedel, že ďalšia bolesť hlavy bude desaťnásobne horšia.

“Prosím, choďte po môjho ocka,” zašepkal unavene. Mal pocit, akoby sa mu hlava delila vodvoje.


Neville okamžite zamieril ku dverám. “Idem poňho, Harry,” povedal trochu vystrašene. Harry vedel, že sa Neville jeho otca obával, ale kvôli nemu za ním pôjde. Usmial sa, ale znovu sa mu prevrátil žalúdok a on sa musel nakloniť cez posteľ. Ron schmatol nejaký lavór a dal mu ho pod ústa. Už to raz musel upratovať, naozaj necítil potrebu zopakovať si to druhýkrát.

Harry zastonal. “Kde je môj ocko?” spýtal sa. Veľmi ho potreboval. Nevedel prečo, ale teraz si viac ako čokoľvek iné na svete prial, aby tam bol jeho ocko s ním, aby ho držal. U Dursleyovcov sa takto nikdy necítil.

“Už ide, Harry, vydrž” uistil ho Ron a trel mu chrbát.

Harry prikývol a oči sa mu znovu zakalili bolesťou. “Dúfam, že pohne kostrou,” zastonal.

Ron si nemohol pomôcť, musel sa usmiať. Nikdy predtým nevidel svojho priateľa konať tak, ako iní normálni ľudia, keď im bolo zle. Inokedy by sa bol skryl v ich spálňach alebo v Ronovej izbe. Jeho mama mu v tom všemožne bránila, ale Ronova nenávisť k Harryho príbuzným sa s každým takýmto incidentom zvyšovala.

“Harry, cítiš sa aspoň o trochu lepšie?” spýtal sa Ron, no Harry mu nestihol odpovedať. Prešla ním ďalšia vlna bolesti a on sa rozkričal. Ron už hysterčil, Harry neprestával kričať.

V ďalšom momente sa Harry ocitol na opustenom nástupišti. Nebol si istý, kde je ale pripadalo mu to povedomé. Okolo neho sa ovínal dym. Niekde vpredu sa občas zablyslo svetlo, ale skrz všetok ten dym Harry nevidel jeho zdroj. Potom si uvedomil, že to boli kliatby a zaklínadlá. Snažil sa k nim priblížiť no opäť si uvedomil, že sa nedokáže pohnúť z miesta. Vtedy mu to došlo. Túto víziu mu poslal Voldemort, ale bola pravdivá alebo falošná?

Zahľadel sa na scénu pred sebou a uvedomil si, že dym okolo neho trochu zredol. Vtedy sa mu srdce v hrudi zastavilo. Niekoľko metrov od neho ležalo na zemi telo. Chcel k nemu pristúpiť, ale nemohol. Nemohol mu pomôcť. Možno ak niečo spraví, tak na seba upúta pozornosť, tak ako tomu bolo s pani Weasleyovou.

“Hej!” zakričal zamával rukami, aby upútal niekoho pozornosť. Cítil sa divne, nevedel čo sa deje okolo neho, čo sa dialo za závojom dymu. Niekde zpredu sa ozval ston. “Počujete ma?”

Telo na zemi sa torchu pomrvilo a Harry si uľavene vydýchol. Počul ho. Možno bude môcť aj takto pomôcť. Osoba na zemi sa začala otáčať k nemu a dym pomaly mizol. Teraz už presne vedel, kde sa nachádza a to ho zarazilo. Ak sa to naozaj ešte len stane, tak zomrú stovky, možno tisíce. A mal pravdu, telá ležali kam len dohliadol. Keď si uvedomil na čo sa díva, dych sa mu zasekol v hrudi. Väčšina ľudí na nástupišti mala oblečené habity. Povedomé habity. Ale boli tam aj muklovia. Ale, čo na tom bolo úplne najhoršie…tou stonajúcou osobou na zemi bol on sám.

Hneď ako mu všetky kúsky zapadli do jednej mozaiky sa mu rozhorela jazva tak silno, že sa musel predkloniť a v márnej snahe odohnať bolesť pricapiť ruky k čelu.

“Harry! Harry, prosím, zobuď sa!” zakričal známy hlas a on ho nasledoval na ceste k realite.

“Ron?” zašepkal uslzene a zúfalo sa snažil udržať v sebe obsah svojho žalúdka aby sa pred priateľmi nestrápnil ešte viac.

“Si v poriadku?” spýtal sa ho. Cítil ako mu na čelo niekto priložil niečo chladivé a uľavene si vydýchol.

“Áno, myslím, že áno,” zamumlal a skúsil sa posadiť. Keď sa mu ale znovu zodvihol žalúdok, radšej to okamžite vzdal. Cítil ako ho okolo ramien objali silné paže a položili ho naspäť na posteľ. Otočil privreté oči k svojmu otcovi. Kedy sem ten prišiel?

Severus si sadol zaňho a oprel si ho o hruď. “Si si istý, že si úplne v poriadku?” chcel vedieť a Harry prikývol. “Dobre, poriadne si nás vystrašil.”

“Prepáč, nikdy neviem predpovedať, kedy nejakú pošle,” povedal aj keď vedel, že sa Severus bál viac o neho ako o nejakú víziu. A keď už o tom hovoríme, “Mal som víziu!” vyhŕkol, keď sa mu v mysli objavili všetky detaily.

“To som si domyslel” odvetil jeho otec, zatiaľčo Ron zalapal po dychu. Harry sa rozhliadol a zistil, že sú v miestnosti len oni traja. Jeho spolužiaci tu už neboli, teda nie že by ho to trápilo, nechcel aby ho videli v takomto stave. “Tento záchvat bol horší ako ten minulý. Nikdy som ťa nevidel v takejto bolesti a nikdy ťa tak už vidieť nechcel,” ozval sa Severus. Harry si všimol, že je nejaký pobledlý, oveľa bledší ako zvyčajne, takmer taký biely ako stena za ním.

“Bolo to hrozné,” informoval ich Harry. “Bolelo to viac ako kedykoľvek predtým, v tom máš pravdu. A tentokrát som nevidel Voledmorta. Väčšinou v nich hrá hlavnú rolu. Bol by som si myslel, že keďže tam nebol, tak to nebude až tak bolieť,” bola to len teória, zjavne zlá.

“Čo sa vo vízii stalo?” spýtal sa Severus. Ron prikývol, ako keby sa tú otázku spýtal on sám. Harry sa zachechtal.

“Čo je?” bránil sa Ron.

“Nič,” poprel všetko Harry a trochu lepšie sa usadil. Už mu nebolo zle, čo bolo výrazným zlepšením. Ron si ho stále zvedavo premeriaval, ale Harry si ho nevšímal. Snažil sa spomenúť si, kde sa vízia odohrávala, no potom mu došlo, že to ani vtedy nevedel. Mal tip, ale teraz v bdelom stave si to už nepamätal. No, snáď si na to spomenie. Toto si síce nepamätal, ale všetko ostatné áno. “Stál som na nástupišti. Všade navôkol bol dym a na zemi ležali telá,” striasol sa, keď si spomenul, že väčšina tých postáv mu bola povedomá.

“Harry, si si istý, že nepociťuješ žiadne následky?” spýtal sa Severus znepokojene, keď cítil ako sa jeho syn zachvel. Potom mu priložil ruku na čelo. “Stále máš trochu horúčku ale nie až takú vysokú ako predtým.”

Harry sa o svojho ocka oprel a ten ho objal a pobozkal na vrch hlavy. Nenápadne pozrel na Rona, no tomu sa perách pohrával maličký úsmev. Harry sa snažil prísť na to, prečo sa usmieval, ale musel pokračovať.

“Ja..uch..kde som bol?” nedokázal si spomenúť, no potom sa zameral na Rona a spomenul si. “Tie telá,” zašepkal. “Na zemi ležalo jedno, ktoré sa občas pohlo. Ale nemohol som mu pomôcť, bol som znovu pripevnený k podlahe, tak som sa snažil upútať jeho pozornosť. Myslel som, že to bude fungovať ako vtedy s tvojou mamou,” pozrel na Rona. “Fungovalo to.”

Harry sa zhlboka nadýchol, aby si dodal odvahy. “Tá osoba na zemi...bol som to ja,” zakončil.

“Čo?” skríkol Ron.

“Stalo sa to aj niekey predtým, Harry? Že si v tých víziáchvidel seba samého?” spýtal sa Severus zarazene. Ak to bola pravda, tak keď sa vízia naozaj udeje, bude vidieť sám seba? Bude schopný zachrániť sa? Nezdalo sa mu to veľmi pravdepodobné.

“Nie. V tejto vízii bolo veľa vecí odlišných,” dodal, keď si ju tentokrát s čistou hlavou celú premietol.

Severus sa naklonil na bok, ale Harryho nepustil. “Myslím, že je tá vízia falošná. Povedal si, že si sám seba vo vízii nikdy predtým nevidel. Verím tomu, že je to ako v prípade Skrútenej veže, plán ako ťa odtiaľto vylákať.”

Harry sa pod vplyvom spomienok z tej noci skrčil. Veril, že bol jeho otec v nebezpečí a šiel mu napomoc. Neskončilo to tak, ako si myslel a on sa cítil ako úplný hlupák, keď Sirius, spolu s jeho otcom,
prišiel na záchranu jemu. Trest mu skončil len pred tromi týždňami.

No s otcovým názorom súhlasil.  Bolo divné, že videl sám seba. Naozaj začal o tej vízii pochybovať. “Myslím, že máš pravdu,” povedal nakoniec a pozrel otcovi do očí. “Nezdalo sa, že by bola pravá.”

Severus prikývol a prehrabol Harrymu vlasy. “Možno máš pravdu. Ale aj tak, budeme si v nasledujúcich dňoch dávať veľký pozor a tiež dozrieť na tvoje vízie. Dúfam, že nebudeš mať ďalšie.”       
               
Harry s ním naprosto súhlasil. Ak mali byť tie vízie takéto, tak mu celkom určite chýbať nebudú.

“Ako sa cítiš?” chcel vedieť Ron. Harry bol popravde prekvapený, že bol jeho priateľ tak dlho ticho. Nestávalo sa ťažko, že by sa dokázal takto ovládať a Harryho to potešilo.

Harry sa nad tým zamyslel. Stále mu bolo zle od žalúdka, ale nie až tak veľmi ako predtým. Už sa mu pri pohybe nezdvíhal žalúdok. Jazva ho stále bolela, ale kedy nebolela? Celé telo bolo akési slabé. To aj povedal svojmu najlepšiemu priateľovi a otcovi.

"No, niet divu, po tom, čo si tu kričal a hádzal sebou z jednej strany na druhú," odvetil Ron.

Harry zastonal a Severus sa na červenovlasého chlapca temne pozrel.

"Áno, no, ja radšej sklapnem, nie?" povedal a sadol si na posteľ, keď pozrel Harrymu do očí a mlčky sa mu ospravedlnil. Harry sa usmial.

"Pošlem ti sem hore niekoľko elixírov na uľavenie od bolesti, Harry. Potrebuješ ešte niečo? Možno obed?" ozval sa Severus, čím oboch chlapcov prekvapil. Koľko bolo vlastne hodín? Keď sa Harry pozrel na hodinky, zistil, že obed už zmeškali, niečo čo sa Ronovi stávalo len veľmi zriedka. To len ukázalo hĺbku lojality jeho priateľa. Bol naozaj prekvapený, že sa Hermiona, spolu s Fredom a Georgom ešte nedožadovala prístupu do izby. Potom si uvedomil, kto v tej izbe vlastne je. Jeho otec pravdepodobne začaroval dvere tak, aby ostatných udržal na druhej strane. To bola vec, ktorá sa od neho dala očakávať.
Harry pokrčil plecami. "Do jedenia mi moc nie je."

Severus prikývol. "To si viem živo predstaviť. Tak možno niečo na pitie, upokojujúci čaj?" spýtal sa. To sa Harrymu celkom pozdávalo a aj mu to povedal. "Veľmi dobre, pošlem po ne Dobbyho. Teraz sa musím vrátiť do triedy, som si istý, že bola počas mojej neprítomnosti zničená, ale možno sa dá ešte niečo zachrániť," na ceste von z dverí sa ešte zarazil, "dnes večer máš VČÚ z elixírov, Harry. Myslíš, že to zvládneš?"

Harry sa pokusne pohol aby zistil svoj stav a rozhodol sa, že to skúsi. "Myslím, že áno."

"Ak si si istý...?"

"Som. Ak sa budem cítiť zle, odídem," dodal, vediac, že by test nemohol opakovať, ale povedal to len pre dobrý pocit jeho otca. Severus by mu nedovolil ani to skúsiť ak by si myslel, že sa stále cíti zle.

"To stačí. Príď za mnou dnes pred večierkou."

Harry prikývol. "Dobre."

"Príjemný deň vám prajem, Harry, pán Weasley," povedal, potom mávnutím prútika otvoril dvere. Ako Harry očakával, dovnútra sa vovalila horda študentov, ale zastavil ich Severusov tvrdý pohľad. Vstúpiť mohli len Weasleyovci a Hermiona. Ostatní si skrátka budú musieť počkať.

……………………………………..

Už im zostával iba jeden deň skúšok VČÚ a Harry sa nevedel dočkať jeho konca. V celom svojom živote nebol takýto vystresovaný. Nakoniec bol schopný dostaviť sa na skúšku z elixírov, ale ako sa dalo predpokladať, vlna silnej bolesti, ktorú zažil na obed ho oslabila. Keď sa po skúške konečne doplazil až do spální, úplne zabudol na stretnutie, ktoré si dohodol so svojím otcom.

Vyštveral sa na posteľ s úmyslom ísť rovno spať, no kým na to mal šancu, otvorili sa dvere a dnu vstúpil Ron spolu so všetkými s ostatnými chlapcami.

"Hej, Harry, cítiš sa lepšie?" chcel vedieť Neville. "Ráno som skoro prekonal infarkt," dodal, keď si všimol Harryho divný pohľad.

"Áno, prepáč. Odteraz sa vždy uistím, že som vyčaroval protizvukové bariéry," povedal, nešťastný z toho, že ich ráno tak hrozne zobudil. Čakal, že ich tento nápad poteší.

"Tak to nech ťa ani nenapadne!" prehlásil Ron a dupol si nohou.

Harry sa otočil a pozrel na svojho priateľa. "Prečo nie? Aspoň sa konečne raz vyspíte," hádal sa, vediac, že ich jeho nočné mory zakaždým prebudili.

"Nie je to bezpečné, Harry. Budeme sa cítiť lepšie, ak ťa budeme počuť. Mohol by si byť v takom stave ako dnes ráno aj celú noc a my by sme to nepočuli!" pustil sa doňho aj Seamus.

"Má pravdu, Harry," dodal Dean, prikyvujúc, tak ako aj ostatní.

"Takže dohodnuté," ukončil debatu Ron, aj keď si Harry nemyslel, že by to bol až taký zlý nápad. Snažil sa to spraviť pre ich dobro. Ale chápal, odkiaľ pochádzali ich obavy. Ak by mal Ron, alebo ktokoľvek iný rovnaké problémy ako on sám, chcel by mať možnosť zobudiť sa a pomôcť im. A naozaj, najradšej by sa aj vo svojom prípade zobudil a zachránil sa od bolesti. Nebolo to nič príjemné.
"Tak teda dobre, súhlasím," podvolil sa nakoniec.

"To som rád," Ron sa posadil na posteľ a vytiahol čosi, čo vyzeralo ako výtvor jeho bratov. A bolo to tiež dosť hlasné. Asi prototyp od Freda a Georgea, ale Harry teraz nemal náladu na hry. Chcel sa len poriadne vyspať!

"Ron, to chceš teraz naozaj otvárať?" spýtal sa unavene.

Ron prikývol. "Jasné, prečo sem neprejdeš a nepridáš sa k nám?" spýtal sa a potľapkal miesto vedľa seba. "Bude to sranda. A tú teraz potrebuješ," dodal, keď sa dvere otvorili a vstúpili Fred s Georgeom.
"Prosím, chcem spať!" prehlásil.

"Ale no tak, Harry, je len osem hodín. Nikdy nechodíš do postele takto skoro," povedal Geroge, chytil ho za jednu ruku a pokúsil sa ho vytiahnuť spod periny. Harry mu to nijak neuľahčil a zachytil sa čela. Jeho už takto namáhané telo ho rozbolelo.

Malo im byť jasné, že sa Harry necítil veľmi dobre, hlavne vezmúc do úvahy, že si šiel ľahnúť o ôsmej, ale jeho priatelia len chceli, aby si trochu užil. Báli sa, že bol v poslednej dobe príliš smutný, po tom všetkom, čo sa stalo s jeho otcom, Siriusom a Remusom. Takmer zabudli na to, čo sa udialo v to ráno.

"Harry, je čas na zábavu, kamoško! No len poď!" George ho raz mocne potiahol za pás, až skončili obaja na zemi. Ak sa Harry cítil zle predtým, teraz mu bolo hrozne. Ale momentálne sa radšej podvolil, ako by sa s nimi mal aj naďalej prieť. Bolo mu príliš zle na to, aby sa s niekým hádal. A znovu ho začala bolieť hlava. Nestálo to za to.

"Fajn," zamumlal a prijal pomocnú ruku od Freda, ktorý sa tváril trochu znepokojene.

"Nevyzeráš veľmi dobre, Harry. Možno by si si mal ľahnúť," začal.

Ale Seamus ho prerušil. "Nie! Toto je posledná šanca, kedy to môžeme urobiť!" prehlásil a ukázal na kalendár. "Do konca školy zostávajú už len dva dni! Zajtra budeme mať testy a deň potom sa budeme baliť! Nemôžeme premrhať drahocenný čas, ktorý nám bol daný!" povedal v snahe znieť filozoficky, čo sa mu moc nedarilo.

"Sklapni, Seamus!" zreval Dean a Seamus mu hodil do tváre vankúš. "Hej!"

Harry sa pri pohľade na Deanov výraz usmial. Možno mu trochu zábavy neuškodí. Všetko ostatné sa v poslednej dobe zdalo melancholické. Ale stále bol strašne unavený.

Vtedy Ron hodil jeho smerom divný vynález, ktorý pripomínal oblak. Harry ho s obavami sledoval, rád by vedel, čo presne to spôsobí. Akoby ho oblak počul, začala sa mu nad hlavou zbiehať búrka. Stál tam bez mihnutia a na telo mu dopadali studené kvapky. Predstavil si, že to bolo skoro ako v sprche, len bez hlavice. Zazrel na Rona. Teraz už bol úplne premočený, čo jeho boľavému telu veľmi nepomohlo.
Skvelé. Za toto Rona dostane. Všimol si pohľad na Ronovej tvári a zamýšľal sa nad tým, či mu čítal myšlienky. No nebolo by to skvelé?

Napokon schmatol krabicu, ktorú Ron priniesol a vytiahol z nej biely obláčik. Chvíľku si ho prezeral, jeho hladkosť, skoro akoby bol nalakovaný. Všetky tak vyzerali. Harry nevedel, prečo si všímal také detaily. Pokrútil hlavou a otočil sa k priateľovi, skrývajúc oblak za chrbtom.

"Čo to tam máš?" spýtal sa Ron a začal cúvať.

"Nič," zamumlal Harry nevinne.

Fred si odfrkol. "Teraz to schytáš, braček," zasmial sa. Bol rád, že sa do hry zapojil aj Harry.

"Sklapni!" zreval Ron, ktorý medzitým odstúpil až ku stene a nemal kam uniknúť. "No tak, Harry, som tvoj najlepší priateľ. Nesprav mi nič ohavné!" prehlásil, keď Harry natiahol ruku ako keby chcel niečo hodiť.

"Ty si na mňa hodil búrku," oznámil mu Harry. "Prečo si myslíš, že s tebou má zľutovanie?" uškrnul sa.

A hodil biely obláčik. Nemieril však presne a trafil Rona do čela. Rozosmial sa. "Prepáč!" zakričal, no nemyslel to vážne.

Ron nahlas zaklial, a keď sa mu z obláčika vyhrnula lavína snehu rovno pod tričko, zapišťal. "Harry Potter!" zreval a snažil sa aby to znelo hrozivo, čo mu veľmi nevyšlo.

"Nespravil som ti nič, čo by si ty nespravil mne!" odvetil Harry nadšene. "Teda okrem toho snehu," dodal, keď si všimol Ronov pohľad.

Neville vytiahol tajomne nebezpečný obláčik. Harry si nedokázal predstaviť, čo by mohol spôsobiť. "Neville, možno by si mal vybrať iný," varoval ho, ale na to bolo neskoro. Neville hodil obláčik na zem, príliš nervózny na to, aby to do niekoho hodil. Nikto nebol pripravený na to, čo z obláčika vyústilo. Celá izba sa začala triasť. Harry, Fred a Ron skončili v jednej mase na posteli. Rona potom odhodilo na druhú stranu miestnosti. Nevilla nárazová vlna tiež zdvihla do vzduchu, no ten našťastie skončil v mäkkej posteli. Seamusa a Deana však takmer vyhodilo von oknom! Ak by Seamus nereagoval tak rýchlo ako reagoval, stali by sa z oboch vtáčikovia bez krídel. Seamus sa zachytil jedného závesu a doslova schmatol okolo letiaceho Deana. Nakoniec sa chaos utíšil, jediným následkom obláčika bola obrovská diera v strede miestnosti.

Harry vyliezol zo svojho úkrytu a preplazil sa až ku diere. Bola veľmi, veľmi hlboká a Harrym pri pomyslení na Spoločenskú miestnosť a zvyšok hradu preletela triaška. Čo sa stalo? Sú všetci v poriadku?

"Harry, buď opatrný!" zreval Fred, ktorý ho chytil za pás a odtiahol od okraja jamy. Takmer spadol dnu a keď sa zachytil, porezal si ruku na ostrom výčnelku z podlahy. Rez na jeho ruke nebol príliš hlboký, ale dosť to krvácalo. Bolesť hlavy sa mu zdesaťnásobila. Už to snáď ani nemohlo byť horšie.

Fred odrhol kus látky z Ronových prestieradiel a oviazal ho okolo Harryho krvácajúcej ruky. "To by malo pomôcť, kým ťa dostaneme k Madam Pomfreyovej."

Na to Harry v tomto momente ani nepomyslel. V strede ich izby sa nachádzala obrovská diera! Musia s tým niečo urobiť. Stále sa bojac o osadenstvo spoločenskej miestnosti a hru, presunul sa Harry k dverám, čo sa mu vďaka obrovskej diere veľmi nedarilo.

"Čo robíš, Harry?" spýtal sa Ron, ktorý pristúpil k Nevillovej posteli. Seamus a Dean sa k nim tiež pripojili.

"Idem dolu do spoločenskej miestnosti, uistiť sa, že sú všetci v poriadku," oznámil im pokojne. No aby sa dostal ku dverám, musel pristúpiť bližšie k diere. Napriek všetkej jeho opatrnosti sa mu podarilo šmyknúť sa a tentokrát si rozrezať nohu. "Au!" zreval a zohol sa, aby si obzrel najnovšie zranenie. "Tieto veci už nikdy nepoužijeme!" zreval podráždene.

"Máš pravdu, nepoužijeme," súhlasil s ním Fred a snažil sa k nemu dostať, aby mu pomohol. Priniesol so sebou aj ďalšiu zásobu Ronových prikrývok, lenže ich priniesol málo. Harryho zranenie bolo tentokrát oveľa hlbšie a Fredovi sa vôbec nepáčilo, koľko krvi chlapec strácal. "Potrebujem toho viac!" zreval a rukou ukázal na Ronove potrhané prikrývky.

Neville zoskočil z postele a zamieril k tej Ronovej. "Idem po ne," povedal a hneď ako dorazil k posteli zobral celé povliečky. Zalapal po dychu, keď tým pohybom zhodil na zem celú krabicu nemenovaných obláčikov. Nestihol ju zachytiť a obláčiky spadli do diery. "Och, to nie," zastonal a otočil sa k Fredovi a Georgeovi. "Čo sa stane, ak sa všetky zmiešajú?" spýtal sa úzkostlivo.

Weasleyovci na seba pozreli a striasli sa. "Nie sme si istí. Nikdy predtým sme to neskúšali. Ale myslím, že by bolo najlepšie, ak by sme odtiaľto upaľovali čo najďalej," povedal George vážne.

"Čo je to za zvuk?" spýtal sa Seamus, ktorý to riskol a cez Nevillovu posteľ sa nahol nad dieru. Kdesi zdola sa ozývalo ohromné burácanie. Všetci sa zhŕkli okolo jamy a hľadeli do jej útrob. Niečo sa z nej zdvíhalo a to poriadne rýchlo.

"Mali by sme odísť!" zreval Neville aby prekričal burácanie.

"Skvelý nápad!" ozval sa Ron.

Fred pomohol Harrymu, ktorý ledva stál na nohách a ťahal ho ku dverám. Museli prejsť tesne popri diere, no keď sa k nej priblížili, z jej útrob sa vyvalili kvantá vody, ktoré ich zavalili. Harryho strhlo z Fredovho mocného zovretia a ocitol sa pod vodou. Snažil sa dostať nad hladinu, ale nevedel, ktorým smerom sa hladina nachádza. AK by začal teraz plávať tým nesprávnym smerom, už by sa nikdy nedostal von! Ale akosi sa mu podarilo vyplávať tým správnym smerom a on zalapal po dychu.

"Harry, chyť sa ma!" zreval Ron, ktorý stál na kraji diery. Harry sa snažil, vážne sa o to pokúšal, ale jeho oslabené telo ho neposlúchalo a to že krvácal mu tiež veľmi nepomohlo. Sťažka dokázal zdvihnúť dlaň, nehovoriac o celej ruke.

"Nemôžem!" zastonal, no ešte naposledy sa o to pokúsil. Ponoril sa pod hladinu a začal panikáriť. Cítil ako ho niekto chytil a inštinktívne vykopol nohu.

"Au! Harry, prestaň," teraz sa do víriacej vody dostal vďaka Harrymu aj Seamus. Snažil sa dostať k Harrymu, ale ten už sa nevládal ani pohnúť. Seamus mal problém udržať nad hladinou seba samého, nieto ešte aj Harryho. "Harry, prosím, musíš mi pomôcť!" prehlásil skôr, než sa obaja znovu potopili.

Nakoniec sa Harry premohol a začal kopať nohami, plávať smerom k okraju diery. "Dobre, dobre, Harry, plávaj!" povzbudzoval ho Seamus.

"Poď, vytiahneme ťa!" zakričal Fred, ktorý stal na okraji spolu so svojím bratom, Nevillom a Deanom.

Nikto si nevšimol otvárajúce sa dvere. Nikto nepočul tiché zalapanie po dychu.

Veľká diera sa nečakane zatriasla a začala uzatvárať. Voda sa vyparila a Harryho so Seamusom vymrštilo do vzduchu, odkiaľ dopadli na nepoškvrnenú zem.

"Čo sa to tu deje?" ozval sa tvrdý hlas od dverí. Harry ten hlas poznal. Och, z tohoto budú veľké problémy. Severus bol rozzúrený.

Ron sa to pokúsil vysvetliť. "Len sme skúšali nejaké nové vynálezy. Je nám to naozaj ľúto, pán profesor, nevedeli sme, čo sa stane!" povedal a ukázal na zem, kde sa len pred pár minútami vynímala obrovská diera. "Som len rád, že ste prišli," povedal šokovane. Ale Harry a Seamus mohli prísť k vážnej ujme. Oni všetci mohli.

George ich kúzlom osušil a mykol sa, keď na nich začal Snape kričať.

"Nemôžem uveriť tomu, že ste všetci takí neuveriteľne sprostí aby ste také vynálezy skúšali bez dozoru. Sú nebezpečné! Všetci ste sa mohli vážne zraniť!" tu sa Snape odmlčal a v mysli prebehol listom možných trestov. "Všetci si so mnou dnes večer odpykáte trest," povedal nebezpečným a chladným tónom, ktorý ich len vyzýval, aby s ním nesúhlasili pod hrozbou hroznej a pomalej smrti.

Nik na to nič nepovedal.

"Dobre, pohnite kostrou," prehlásil hrozivo, keď nikto ani brvou nepohol. "To platí aj pre teba, Harry." Severus čakal, kým sa Harry postaví, no čakal márne. Ostatní chlapci už boli pri dverách, no zastavili sa a pozreli na ich priateľa.

"Harry?" spýtal sa Fred a pristúpil bližšie, ale Snape ho zastavil.

Harry ležal na zemi a neovládateľne sa triasol, ale nebolo to od zimy. Keď sa potopil pod vodu spanikáril, ale kvôli jeho oslabenému telu to nemohol dať najavo normálne, mykaním rúk a kopaním. Za očami akoby mu búšilo kladivo, cítil, že sa mu vracia horúčka, ale vedel, že to tentokrát nebolo víziou. Hrozne sa bál a jeho telo odmietlo čokoľvek robiť, len tam tak ležal na zemi a triasol sa.

Severus sa k synovi priblížil a ticho sa preklínal za to, že si ho nevšimol skôr. Spomenul si na situáciu na jeho panstve, keď sa boli s Dracom kúpať. Draco mu vtedy povedal, že sa Harry bojí vody. Rozprával sa o tom aj s Harrym, no ten ho uistil, že je všetko v poriadku a že sa to nestáva často.

Položil mu ruku na rameno. Harry sa hrozne mykol a vzápätí vypätím, ktoré zo seba pri tom pohybe vydal, zastonal.

"Sakra! Nikdy sme ho do toho nemali nútiť," povedal Ron naštvaný na seba aj na ostatných.

Severus ho začul a rýchlo sa k nemu otočil. "ČO?" spýtal sa a náznakom hnevu v hlase.

Ron nevedel, čo povedať. Snape ich za toto zabije. "Nechcel to skúšať. Chcel si ľahnúť spať, povedal, že je unavený, ale my sme ho prinútili," začal neochotne. "Bol v poslednej taký smutný, profesor! Len sme ho chceli trochu rozveseliť! Nikdy by sme s tým nezačali, keby sme vedeli, ako to skončí!" prehlásil, keď videl Snapov vražedný pohľad.

Fred si povzdychol. "Myslím tiež, že bol trochu chorý, profesor. Pravdepodobne stále trochu stuhnutý z toho, čo sa stalo ráno. Je to len únavou?" spýtal sa, nevediac o Harryho záchvatoch paniky, keď sa ocitol pod vodou.

"Nie, ide o niečo iné," odvetil Severus potichu. "Dnes si trest odpykáte s Filchom," ozval sa potom nečakane a zdvihol si Harryho do náručia.

Harry sa mu slabo vzoprel, ale nemal síl na nič viac. "Harry, to som ja, Severus. Som tu pri tebe, prosím, upokoj sa," zašepkal mu do ucha. Harry v jeho náručí stuhol a položil si hlavu na jeho plece.

Nikto zmenu ich trestu nekomentoval, všetci vedeli, že si to zaslúžia, hlavne potom, ako videli, čo spravil ich "večer zábavy" s Harrym. "Je nám to ľúto, profesor," povedal potýčku Neville, keď vychádzal z dverí.

Severus si vzdychol. Odniesol syna do žalárov a Harry sa počas celej cesty ani nepohol.

"Harry, počuješ ma?" spýtal sa, keď ho ticho začalo znervózňovať.

Po chvíli Harry nakoniec prehovoril. "Áno."

Harryho otec si od úľavy vydýchol. "Si v poriadku?"

"Bolí to," odvetil a ponoril hlavu do otcovho habitu. "Všade. V hlave mi neprestajne hučí."

"Už sme skoro doma, Harry, potom ti dám niečo proti bolesti," odmlčal sa, keď si všimol krv, ktorá mu presiakla cez nohavice a kus plachty, ktorý mal obviazaný okolo ruky. "A budeš potrebovať aj niečo na hojenie."

Harry prikývol, stále ponorený v otcovom objatí, konečne bol v bezpečí. Ten incident v ich spálni dnes ráno a aj teraz bol príšerný. A všetko po čom v oboch prípadoch túžil bol jeho otec.

Napokon vstúpili do jeho komnát a Severus Harryho uložil  na pohovku. Harry chcel zostať v jeho náručí ale nič nepovedal. Nebol dieťa a vlastne sa za svoje pocity celkom hanbil.

Severus sa vrátil s dvomi flakónmi, ktoré podal synovi. "Vypi to," nariadil mu a sadol si oproti.

Harry elixíry vypil. Elixír proti bolesti pomohol zmierniť bolesť hlavy, ale zvyšok tela ho stále bolel. Jeho rany sa našťastie zacelili. Otočil sa a pohliadol na otca. "Hneváš sa na mňa?" spýtal sa, keď si spomenul ako Severus vtrhol do ich spálne a udelil ostatným tresty. "Nemal by som mať trest aj ja ?"

"Tentokrát ti to prejde. Pán Weasley ma informoval, že si chcel ísť do postele ale oni ťa k tomu prinútili. A aj tak neverím, že by si vzhľadom na svoj stav bol schopný nejaký trest vykonať, hlavne trest pod Filchovým vedením. Takže nie, nehnevám sa na teba."

Harry si povzdychol. Najradšej by teraz zaspal, ale jeho boľavé telo mu to nedovolilo. A tiež ho v spánku budú určite prenasledovať nočné mory. Kde bude uväznený pod vodou, nebude sa vedieť dostať nad hladinu. Chcelo sa mu kričať, vykričať všetko čo sa dnes stalo, ale nemal na to dosť energie. Cítil sa dezorientovane, ako keby sa toto celé nebolo stalo, ako keby to bol len sen. Ale vedel, že sa to stalo, len sa na to snažil nemyslieť. Tie myšlienky vyjdú na povrch v jeho snoch. Vždy tomu tak bolo. Zachvel sa.

Severus si to všimol. "Je ti zima?" spýtal sa, aj keď vedel, že o to vôbec nešlo.

Chlapec pokrčil plecami. To mu teda pomohlo.

"Chceš sa o tom porozprávať?" spýtal sa Severus po chvíľke ticha.

Harry spýtavo zodvihol hlavu. "O čom?"

"O tom, čo sa stalo vo vašej izbe," poznamenal Severus. Uvedomoval si, že bol príliš prísny, ale vedel tiež, že mu jeho syn nič nepovie ak trochu nepritlačí. Mal problém a on mu s ním chcel pomôcť. "Po tom, ako som odparil vodu a videl som ťa ležať na dlážke, uvedomil som si, čo sa dialo," dodal, dúfajúc, že sa jeho syn chytí a začne rozprávať sám.

"Uvedomil si si, čo sa dialo?" spýtal sa nasprostasto. Povzdychol si a snažil sa od otca utiecť. Severus mu to ale nedovolil a chytil ho za ruku.

No Harry sa mu vytrhol a sadol si na pohovku. "Nedotýkaj sa ma," šepol.

Severus sklonil hlavu a trochu podráždene si povzdychol, ale nebolo to kvôli jeho synovi. "Musíme sa o tom porozprávať."

Harry sa ale nedal. "Nie teraz, prosím?" žobronil dutým hlasom.

Starší muž sa nevedel dotlačiť k tomu, aby k rozhovoru Harryho prinútil, nechcel mu ublížiť. "Veľmi dobre, ale neskôr sa o tom určite porozprávame, Harry."

Chlapec súhlasne prikývol.

"Choď si ľahnúť." Severus počkal, kým si Harry ľahol na pohovke, potom ho prikryl dekou. Ešte stále odmietal ísť spať do svojej izby, aspoň sám. Pred pár dňami tam vošiel, spolu so Severusom, aby si odtiaľ zobral nejaké oblečenie a poznámky. Ale  ešte tam nespal, nemohol. Ale zlepšovalo sa to.

"Ocko?" spýtal sa Harry váhavo.

"Áno, Harry?"

Čiernovlasý chlapec uprel pohľad na prikrývky. "Ale nič."

Severus syna ešte chvíľu pozoroval, potom mávnutím prútika zhasol svetlo. Bol už na polceste k svojej spálni, keď začul ako Harry vystrašene kričí:

"Počkaj, ocko!"

Ďalším mávnutím prútika sa plamene rozhoreli a Severus prebehol späť do obývačky. "Čo je, Harry?" spýtal sa.

Chlapec sa posadil. "Ne...nezo...nezostaneš tu ešte chvíľku so mnou?" opýtal sa placho.

Severus sa jemne usmial. "Samozrejme, že zostanem," povedal. Chcel si sadnúť na stoličku, ale Harry vyzeral tak zmätene a stratene, že si sadol k nemu na pohovku a pritiahol si ho k sebe. "Spi, dieťa, som tu s tebou." Keď si uvedomil, že ho jeho syn stále potrebuje, zahrialo ho pri srdce. Predtým si myslel presný opak, že ho Harry nepotrebuje, že mu viac ublíži ako pomôže. Teraz vedel, že sa mýlil. Harry ho potrebuje, potrebuje niekoho, komu by mohol dôverovať, o koho by sa mohol oprieť. A Severus si zaprisahal, že tým niekým bude práve on.

Cítiac sa bezpečne v ockovom objatí, Harry upadol do pokojného spánku.

Keď sa ráno zobudil, hodinky na jeho zápästí hlásali skorú hodinu. Cítil sa výborne odpočatý, viac ako za posledných niekoľko týždňov. S myšlienkou, že na vstávanie je ešte príliš skoro sa prevalil na druhý bok s úmyslom ešte trochu si pospať, no to zjavne nebolo jeho osudom. Keď vzhliadol, zalapal po dychu. Takmer zabudol, že otca požiadal, aby tam s ním zostal, ale muž tam stále bol! Harry mu doslova ležal na hrudi a nedokázal si predstaviť ako mohol Severus v takejto polohe spať. Ale v podstate vyzeral rovnako dobre odpočinutý ako sa Harry cítil.

Zahrialo ho pri srdci. Cítil sa bezpečne a pohodlne a tiež trošku zahanbene. Toto bolo po prvýkrát, čo s ním niekto z vlastnej vôle zostal po celú noc. Severus mohol odísť, ale neodišiel. No aj napriek tomu nechcel, aby sa otec zobudil skôr ako sa on trochu poľudští. Trochu neochotne sa zodvihol z otcovho náručia a z pohovky.

Snape sa sotva pohol, len sa trošku pomrvil.

Harry počkal kým sa muž uložil, potom sa šiel pripraviť na posledný deň v škole.

…………………………………

Harry vykročil z triedy, v ktorej písal posledný test a bolo mu ľahko na duši. Konečne! Všetok stres, ktorý cítil počas niekoľkých posledných mesiacoch vyplnených neustálym štúdiom mal konečne všetko za sebou.

Vybehol po mnohých schodoch a tešil sa na moment, keď hodí všetky veci do kufra a zaklapne veko. Už nikdy nechce vidieť knihu, aspoň do nasledujúceho školského roka. Hneď ako vkročil do izby, spravil presne to, čo si zaumienil. Tak sa na svoj cieľ sústredil, že si nevšimol, že okrem neho boli v izbe aj jeho priatelia.

"Ahoj, Harry," ozval sa ticho Seamus, čím ho poriadne vystrašil.

"Seamus!" zakričal a chytil sa za prudko bijúce srdce.

"Prepáč, kamoš. Si v poriadku?" spýtal sa, keď vstal z postele. Ron, Seamus, Neville a Dean, všetci sedeli na Seamusovej posteli a zdalo sa, že si ešte naposledy prezerajú poznámky. Harry mal v ten deň len dve skúšky, kdežto jeho priatelia mali tri. Harry totiž zabalil Veštenie.

"Áno, som v poriadku," povedal a rád by bol vedel, prečo sa tvárili tak vystrašene. Potom si spomenul na to, čo sa udialo predošlú noc. Čo všetko videli? Harry si začal skladať deku na posteli, napriek tomu, že ju v tú noc plánoval použiť. Musel sa nejak zamestnať.

"Chceli sme sa ti za včerajšok ospravedlniť. Vedeli sme, že si unavený a napriek tomu sme ťa prinútili pridať sa k nám. Je nám to veľmi ľúto," povedal Ron.

Harry pokrčil plecami. "To je v poriadku. Teda, ja som sa rozhodol pripojiť sa k vám. Nechcel som, ale nie je to ako keby ste ma do toho nútili. Nie naozaj. Mrzí ma, že ste mali všetci trest, len ja nie."

"No, nebol si v stave nejaký trest vykonať a okrem toho si za to nemohol. Nebolo by fér, keby si dostal trest aj ty," povedal Neville a prial si, aby bol býval minulú noc opatrnejší a nezhodil tú krabicu. Vlastne si prial, aby nikdy nezdvihol ani jediný obláčik. Nič z toho chaosu by sa nebolo stalo. A aby toho nebolo dosť, Harry mu povedal, aby to nechal tak. Mal ho počúvnuť.

Harry znovu pokrčil plecami. "Teraz na tom už nezáleží. Je to za nami. Som len rád, že to neskončilo horšie."

"Ale stále nám je to ľúto," dodal Dean a tváril sa naozaj ľútostivo. Všetci sa tak tvárili.

"Netrápte sa tým!" trval na svojom Harry. Nechcel aby strávili zvyšok dňa tým, že sa mu budú ospravedlňovať. "Zabudnite na to. Poďme spolu do Spoločenskej miestnosti, je tam aj Hermiona s Fredom a Georgeom, hrajú rachotiacu sedmu. Bude sranda," naliehal na nich a presunul sa k dverám.

Jeho priatelia prikývli a nasledovali Harryho.

…………………………………………

Rozlúčková hostina bola perfektná, tak ako vždy. Ron sa napchával, zatiaľ čo Hermiona naňho znechutene hľadela. Harry sa uškrnul.

"Čo budeš robiť cez prázdniny?" spýtala sa, evidentne šťastná z toho, že nech pôjde kamkoľvek, nebudú to Dursleyovci.

Harry pokrčil plecami a schuti sa zakusol do rožku. Prehltol. "Vlastne si nie som istý. Asi sa budem len tak povaľovať, zabávať sa. Možno budem môcť hrať aj Metlobal a jazdiť na metle kedykoľvek sa mi zachce!" povedal nadšene užívajúc si slobodu. "A nebudem ani musieť pomáhať! Ocko povedal, že mojou jedinou povinnosťou bude upratať si izbu!"

Ron s Hermionou sa smutne usmiali. Boli za svojho priateľa šťastní, ale bolo to skoro smutné vidieť ho tak šťastného kvôli tomu, že si bude musieť upratať len svoju izbu.

"A možno budete môcť prísť za mnou," povedal a sklopil pohľad na tanier. Nevedel, či budú chcieť, vzhľadom na to, kto je jeho otec. "Teda, chápem ak nechcete," dodal.

Ron ho capol po hlave. "Samozrejme, že chceme prísť, nesprávaj sa ako blbec!"

Harry sa usmial a Hermiona ho objala. "Určite sa zastavíme tak často ako budeme môcť. Užijeme si toľko srandy!" dodala nadšene.

Počas zvyšku hostiny sa smiali a dohadovali si plány na leto. Harry si nepamätal, že by bol niekedy v živote taký šťastný, že by sa tak veľmi tešil na prázdniny. Bolo to úplne skvelé. Toto budú tie najlepšie prázdniny aké kedy mal.

…………………………….

Nasledujúce ráno stál Harry na nástupišti a čakal na svojich priateľov. Spolu so Severusom sa predošlý večer rozprávali dlho do noci. Musel svojho otca takmer prosiť na kolenách aby mu dovolil ísť vlakom. Ten ich chcel totiž len premiestniť rovno zo školy. Ale to by nebolo to isté. Harry chcel aby naňho niekto čakal, keď vyjde z vlaku, niekto komu na ňom záležalo. Keď toto otcovi vysvetlil, Severus s ním okamžite súhlasil a povolil mu cestovať vlakom.

Ako tam tak stál, zastavil sa pri ňom Draco. "Hej, Potter," povedal s úsmevom na perách.

Harryho pery sa tiež roztiahli v úsmeve. "Kam ideš na prázdniny?" spýtal sa ho znepokojene.

"Domov."

"Harry sa zamračil. "Kto tam bude?"

Draco prevrátil očami. "Moja matka. Naozaj Potter, čo si si myslel, že spravím? Zostanem tam sám?" spýtal sa a zasmial sa.

Harry sa na Slizolinčana uškrnul a prikývol. "Prepáč, na to som nemyslel."

"Neboj sa o mňa, Harry. Dokážem sa o seba postarať."

Chrabromilčan pozoroval ako Malfoy prešiel cez nástupište na druhú stranu. Z nejakého dôvodu sa oňho bál. Porozpráva sa o tom neskôr s otcom.

Uprel pohľad na hrad a videl ako sa cez hlúčik Bifľomorčanov pretisli Ron s Hermionou, ktorí si neuvedomili, že im stáli v ceste.

"Ospravedlňte ma!" zafučala Hermiona, keď ich odstrkovala z cesty.

"Och, prepáč," ospravedlnila sa jedna šiestačka. Po tomto sa jej uhli aj ostatní.

"Hej!" zakričal Harry. Dvojica priateľov sa usmiala a zamierili k nemu.

"Pripravený na odchod?" spýtal sa Ron, keď na stanici zastal vlak.

"Tak ako nikdy predtým. Ale áno, neviem sa leta dočkať. Myslíte, že by ste sa mohli zastaviť už počas prvého týždňa?" spýtal sa s úškrnom.

"Som si istý, že moja mama bude súhlasiť," povedal Ron, vediac, že to Harry myslel vážne, aj napriek tomu, že to vyznelo ako vtip.

Hermiona súhlasila.

"Dobre."

Trojica priateľov sa napchali do vlaku a dali sa do hľadania prázdneho kupé. "Tu je prázdno," zakričala na nich Hermiona spredu.

Cesta vlakom mu pripadala dlhšia a zároveň oveľa kratšia ako obyčajne. Ale Harry bol šťastný. Srdce mu v hrudi poskakovalo od radosti, dúfal, že sa tam ocko dostavil načas. Ani nevedel prečo, ale tak trochu sa obával, že tam muž nebude. Vedel, že to bolo nepodložené, ale nemohol si pomôcť.

Ron a Hermiona prešli bariérou ako prví. Keď za nimi v tesnom závese prešiel aj Harry, začal sa rozhliadať, hľadal svojho otca. Tam! Uvidel ho, stál len trochu bokom od Weasleyovcov.
"Ocko!" zreval a pretlačil sa cez skupinku muklov. Severus si ho všimol a zamával mu.

Keď sa k nemu konečne dostal, Severus mu prehodil ruku okolo pliec. "Ahoj, synak."

Harry sa usmial.

Potom si ich zavolal pán Weasley, aby sa dohodli na plánoch na leto. Musí to byť divné vedieť, že chce váš najmladší syn tráviť väčšinu prázdnin so Snapom, s tým istým Snapom, ktorého váš syn donedávna nenávidel.

Harry stál vedľa nich a pozoroval ako sa rozprávajú, usmievajúc sa na svojich priateľov. V tom momente cítil ako sa zaňho niekto priplížil a za plece ho schmatla čiasi ruka. Otočil hlavu. "Strýko," ozval sa celkom zbytočne. Muž vyzeral divne, menej živo ako predtým. No potom si Harry spomenul, že mu zabili manželku aj syna. "Je mi tety Petunie a Dudleyho ľúto," šepol. Ruka mu zovrela rameno pevnejšie.
"Je čas ísť," povedal bez štipky emócie.

Harry sa cítil akoby ho niekto udrel. "Ale ja nejdem s tebou," vzoprel sa.

Vernon pokrútil hlavou. "Ale áno, ideš," povedal chlapcovi tónom, ktorý ho naozaj vystrašil. "Stále som tvoj poručník, či nie?" spýtal sa hrozivo.

"Ocko!" zreval Harry, čím si získal jeho pozornosť.

Severus bol pri nich v priebehu niekoľkých sekúnd. "Pusti môjho syna!" zavrčal a už len svojím tónom prinútil muža poslúchnuť.

"Čo to má znamenať?" spýtal sa Vernon. "Ty nie si jeho otec. Jeho nechutného otca som poznal a ty to nie si."

Harry sa naježil, ale Severus mu položil ruku na plece. "Adoptoval som to, ty imbecil. Je môj. Už nemáš právo vyhrážať sa mu."

Teraz vedľa nich stála celá Weasleyovská família spolu s Hermionou.

"Nikdy som nevidel žiadne papiere. Nemal by som ich ako chlapcov poručník vidieť?" spýtal sa a vyzeral veľmi nešťastne. Harry nedokázal pochopiť prečo. Nemal ho predsa rád.

"Albus Dumbledore vám ho zveril do opatery. Keď vyšlo najavo, že bola nedostatočná, zrušil akékoľvek práva, ktoré ste vlastnili," odvetil Severus.

Vernon zbledol. "To je neuveriteľné! Nemôžete mi ho len tak zobrať! Je to môj synovec! Petunia bola jeho opatrovníčka a po jej smrti som túto pozíciu prevzal ja!" zreval. "Chcem ho!"

Teraz bol smutný Harry. "Nie, nechceš, nikdy si ma nechcel. Prečo ti na tom teraz tak záleží?" spýtal sa.

Vernon už nebol len naštvaný, zúril, tvár sa mu sfarbila do nepeknej purpurovej. Harry vedel, že by bolo najlepšie, keby sa poddal, ale keď mal pri sebe svojho ocka, muža sa až tak nebál. Ale v tom momente Vernon Severusa hrubo odstrčil a schmatol Harryho za plecia. Harry zajačal od prekvapenia a bolesti. "Zničil si mi život!" zreval Vernon a silno Harrym triasol. "Kvôli tebe sú mŕtvi a za to zaplatíš!"

Potom chlapcom prestal triasť ale trochu ho od seba odtiahol, aby ho mohol udrieť. Harry sa mykol, ale úder nikdy nedopadol. Vzhliadol a uvidel, ako Vernonovu ruku zachytil Severus. Nikdy svojho otca nevidel tak rozzúreného ako teraz, ani vtedy, keď vo veľkej sieni napadol profesora Dillarda.

"Neopováž sa ešte niekedy čo len pokriviť vlas na hlave môjho syna!" zreval a odstrčil ho. Niekoľko členov rádu, ktorých si Harry predtým nevšimol prešli k nim a odviedli jeho strýka preč. Harry sa nachvíľku zamyslel nad tým, čo s ním urobia, ale zo zamyslenia ho vytrhla ruka, ktorá jemne pohladila jeho krk, ktorý ho bolel odkedy ho zaň strýko Vernon triasol. "Si v poriadku?" spýtal sa ho otec.
Stále trošku roztrasený, Harry neveril svojim hlasivkám. Preto chcel prikývnuť no aj ten pohyb si rozmyslel. "Áno," šepol.

Severus bol stále znepokojený, ale vedel, že ak by mu niečo bolo, povedal by mu o tom. "Poďme domov, myslím, že na dnes sa toho stalo až-až."

Ron s Hermionou k nemu prešli aby ho objali a Hermiona ho pobozkala na líce.

"Nebolí ťa to?" spýtala sa Hermiona, keď ho kontrolovala a jemne sa dotkla jeho krku. "Myslela som, že z teba vytrasie dušu!" zasyčala. Harry na ňu prekvapene pozrel. Aj na Rona. Hermiona pokrčila plecami. "Nemám rada, keď ľudia ubližujú mojim priateľom," vysvetlila a oboch ich objala.

Harry začul divný zvuk a otočil sa. Bolo to akési pískanie, ale znelo to divne. Oči sa mu stretli s otcovými, vedeli, že sa niečo deje. Severus bol len pár metrov od nich, rozprával sa s členom rádu. Nakoniec sa k nim boh vie odkiaľ prirútil akýsi objekt.

"Na zem!" zreval Harry inštinktívne. Nevedel, čo to bolo a mohlo to byť neškodné, ale akosi podvedome vedel, že to neškodné určite nebolo.

Nikto nezaváhal, všetci sa hodili k zemi. Čo bolo len dobré, pretože o niekoľko sekúnd neskôr objekt pristál a explodoval.


Severus vyskočil na nohy a prebehol k svojmu synovi skôr než sa ktokoľvek stihol čo len pohnúť. "Si zranený?" spýtal sa, keď si k nemu kľakol.

Harry pokrútil hlavou. "Nie, som v poriadku. Čo to bolo?" spýtal sa, keď sa štveral na nohy.

"Elixír, navrhnutý tak aby po dopade vybuchol. Musíme sa odtiaľto rýchlo dostať. Nie je to bezpečné."

Ron a Hermiona k nim tiež prebehli, nasledovaní celým Weasleyovským klanom.

"Útočia na nás," poznamenal pán Weasley znepokojene. "Pri južnom vchode sa zhromažďujú smrťožrúti. Videl som ich. Musíme odtiaľto dostať deti, Severus."

Slizolinčan prikývol. "To si uvedomujem, Artur. Niekto musí kontaktovať Dumbledora. Budeme potrebovať pomoc."

Moody, jeden z členov Rádu, ktorí tam boli s nimi, ponúkol svoje služby. "Zájdem po posily. Vy sa odtiaľto dostaňte preč," reagoval pohotovo. "Pošlem za vami Tonksovú, pomôže vám."

Po ich pravici sa ozval ďalší výbuch a jeden zo stĺpov na stanici sa zrútil. Ľudia kričali a bežali všetkými smermi. "A čo muklovia?" spýtal sa Harry, ktorý chcel pomôcť aj bezbranným. Nechápali, čo sa deje.

"Pomôžeme komu budeme môcť, inak sú v tom sami," odvetil Severus chladne. Harry vedel, že tak nehovoril naschvál. Len sa snažil udržať si chladnú hlavu a dostať ich odtiaľ preč. "Poďme."

Pokúsili sa prejsť späť cez magickú bariéru, ale jeden z flakónikov ju už trafil. Bola v ruinách.

"Dopekla!" zaklial Severus a pozrel na ostatných.

"Musíme nájsť inú cestu," ozvala sa Hermiona. "Cez parkovacie garáže? Sú tam aj schody, môžeme sa tade dostať von," navrhla.

Pán Weasley sa tým smerom zahľadel. Dosiaľ tam neboli žiadne explózie. Mohlo by sa im to podariť ak smrťožrútov odlákajú. "Tak dobre, deti, chcem aby ste so sebou vzali aj pána a pani Grangerovcov a dostali sa preč. Profesor Snape, Molly a ja odlákame smrťožrútov," povedal a očami sa na tom dohodol s profesorom a so svojou manželkou. Mysleli presne na to isté.

"Nie, to sa odtiaľto nedostanete!" protestoval Ron. "Neopustíme vás!"

"Ale áno, Ron. Toto nie je návrh, je to rozkaz. Budete mať len jednu šancu. Vaše životy sú vzácnejšie. Musíte odtiaľto dostať Harryho," zašepkala Ronovi do ucha.

Ron mal slzy na krajíčku, tak ako všetci ostatní, ale vedel, že má jeho matka pravdu. Fred a George prešli k nemu a chytili ho za ruky.

"Poď braček, musíme ísť," povedali a odtiahli ho preč.

"Ja ťa neopustím," chytil Harry otca za ruku a odmietol ju pustiť.

"Harry, musíš," nástojil Severus a neochotne mu pozrel do očí. Vyzeral zničene, ako keby ho už stratil.

"Ale čo ty? Nemôžem ťa tu len tak nechať. Niečo by sa mohlo stať!"

Severus pokrútil hlavou a vymanil si ruku z Harryho tuhého zovretia. "Budem v poriadku, choď už!"

"Nemôžem ťa stratiť!" zakričal Harry. Severus ho cez všetky výbuchy okolo nich sotva počul, ale to zúfalstvo v jeho hlase bolo nezameniteľné.

Severus pozrel na Freda. Ukázal hlavou na Harryho a Fred k nim pristúpil. "Milujem ťa, Harry," povedal Severus, sklonil sa a pobozkal ho na čelo. Rýchlo ho ešte naposledy objal a chvíľu ho držal. "Choď," šepol.

Harry cítil, ako ho Fred chytil a odtrhol od jeho otca. Snažil sa mu vzoprieť, ale na to bol príliš slabý. Chlapec skľúčene sledoval ako jeho otec dobehol do huriavku, ktorý ich obklopoval. Vtom sa na smrťožrútov zosypala spŕška zaklínadiel a kliatob. Vedeli, že to bolo ich znamenie. Harry prikývol a všetci sa spoločne rozbehli.

Prebehli cez dvojo dverí, Harry sa obzrel a videl ako smrťožrút hádzal vybuchujúce flakóny. Zastavil sa, zapustil na mieste korene, keď si uvedomil, kto to bol. Muž nemal nasadenú masku, ale mal na sebe ich habit. Niekto ho schmatol za ruku a dotiahol ho k ďalším dverám. Keď sa spamätal, rozbehol sa širokou chodbou za svojimi priateľmi.
Pred nimi sa nachádzali ďalšie dvojkrídlové dvere. Pán Granger ich otvoril a oni sa ocitli v betónovej garáži.

"Tam, tam je to schodisko!" skríkla Hermiona a prebehla cez parkovisko. Boli na treťom poschodí. Nepotrvá dlho, kým sa dostanú na prvé. Harry sa opäť rozbehol za priateľmi, ktorí vybehli po schodoch za Hermionou. Prebehol popri množstve zaparkovaných áut, kým sa dostal na druhú stranu.

Práve vystupoval po schodoch, keď sa mu bolesťou rozhorela jazva. Klesol na kolená a pritisol si ruku na čelo v zúfalej snahe zastaviť bolesť. Bol tam Voldemort! Jeho priatelia boli v polke schodov, vôbec si nevšimli, že nie je s nimi.

"Ron!" zalapal po dychu od neznesiteľnej bolesti v hlave. No priateľ ho nepočul. "Ro-!" chcel zakričať, no premohla ho bolesť, akú nikdy predtým nezažil. Voldemort bol šťastný a blížil sa. Harry sa začal po schodoch plaziť, zachytil sa o zábradlie, nahol sa dopredu aby našiel svojich priateľov. Chytil sa za hlavu a naposledy zvolal: "Ron!" zakričal a oni si ho konečne všimli.

“Harry! Za tebou!” zreval Fred a rozbehol sa za ním po schodoch. Ron s Hermionou ho nasledovali.

Harry sa roztrasene otočil a ocitol sa tvárou v tvár smrťožrútovi. Muž sa sklonil a zadíval sa mu do očí. To bolo divné.

Na to smrťožrút vytiahol prútik a namieril ho ku schodisku.

“Pozor!” zreval Harry a odstrčil mužovu ruku. Kliatba trafila strop, ktorý sa následne zrútil a zavalil jeho priateľov. Smrťožrút Harryho schmatol pod pažami a vytiahol ho na nohy.

Harry sa pod vplyvom bolesti nedokázal brániť, keď ho odvliekli späť ku parkoviskám.

“Harry!” počul ako zvolal jeden z jeho priateľov a modlil sa k Bohu aby sa im nič nestalo. Cesta ktorou prišli bola zavalená, tak ako aj cesta pred nimi a oni neboli schopní dostať sa k nemu.

Smrťožrút, ktorý ho držal ho odvliekol spať na vlakovú stanicu. Keď vstúpili do budovy, všimol si, že dorazilo viac členov Rádu a aurorov. Hľadal medzi nimi svojho ocka, ale nikde ho nevidel. Postrehol ale Siriusa a Remusa.

Snažil sa vzoprieť sa, aby si ho všimli, ale muž ho tvrdo udrel do chrbta. “Sklapni, Potter,” zasyčal povedomý hlas.

Harry na muža, ktorý ho zvieral zazrel. “Malfoy!” vyprskol a znovu sa snažil vymaniť.

Lucius ho hodil na podlahu. Harry sa mykol od bolesti ale okamžite sa snažil postaviť. “Zatkli vás!” spýtal sa rozhorčene. “Ako ste utiekli?”

Smrťožrút sa rozosmial, schmatol ho za vlasy a znovu ho vytiahol na nohy. “Naozaj si si myslel, že ma tam udržia? Potter, Potter, Potter, aké to hlúpe od teba,” poznamenal sarkasticky. “Mám vo vrecku viac úradníkov, než má Voldemort smrťožrútov.”

Harry zavrčal. Nenávidel ho. Nielen že bol smrťožrút, ale čo bolo podľa Harryho ešte horšie, týral svojho vlastného syna. A keď už myslel na blonďavého Slizolinčana, dúfal, že sa odtiaľto bezpečne dostal. Nestretol sa s ním odkedy nastúpili na vlak a to tiež len letmo.

Väčšina muklov sa vytratila. Harry dúfal, že sa dostali do bezpečia. Vtedy Lucius začal Harryho znovu ťahať za sebou, smerom ku vchodovým dverám. “Čas na schôdzku s tvojím majstrom, Potter.”

Harry si odfrkol. “On mojím pánom nikdy nebude, Malfoy.”

“O tom nepochybujem,” odvetil Lucius. “V tom prípade zomrieš…hroznou smrťou.”

Keď na nich letela spŕška kliatob, ktoré odvrátili mužovu pozornosť, Harry si opatrne vytiahol prútik z vrecka. Malfoy už starne ak ho Harrymu zabudol vziať, čo preňho bolo len výhodou. Zodvihol prútik, tak aby neprilákal nikoho pozornosť a zamieril.

“Incarcerous!” zreval. Okolo Malfoyovej hrude sa tuho obmotali laná, ktoré vyčaroval a pripútali mu ruky k bokom.

Malfoy bol zúrivosťou celý bez seba. “Ty malý drzý zasran!” zreval a vzpieral sa lanám, no tie nepovolili.

Harry sa na muža uškrnul. “Pardon,” ozval sa neomalene. Malfoy zodvihol nohu, aby ho kopol, ale Harry ešte raz zamieril. “Petrificus Totalus!”

Telo Luciusa Malfoya stuhlo, s jednou nohou stále vo vzduchu. Harry mal pocit, že to nie je práve najpríjemnejšia poloha, ale, popravde, to mal v paži.

Jazva ho stále pálila, ale celkom sa mu darilo tú bolesť ignorovať.

Ešte stále sa pokúšal vstať, keď ho niekto chytil za ruku. Harry sa rozkričal a vytrhol si ju.

“Čo tu robíš?”

Uľavene si vydýchol. Bol to Remus.

“Prepáč, nejak som si to neplánoval,” povedal a ukázal na smrťožrúta na zemi.

Remus zalapal po dychu. “Si v poriadku?” spýtal sa a narýchlo ho skontroloval. Vtedy medzi nimi preletel záblesk svetla, ktorý Harryho odhodil dozadu a narazil do stĺpu. Remus spadol na zem.

“Poď!” zreval Remus a opäť ho chytil za ruku.

Snažili sa prebehnúť na nástupište, kde stáli členovia Rádu, medzi nimi aj Sirius a Severus. Nečakaná spŕška kliatob ich donútila skryť sa za autom. Ako sa auto ocitlo až tu Harry netušil, ale skryli sa za ním.

Remus prútikom zamieril na smrťožrútov a zreval: “Reducto!”

Našťastie, aj keď Remus presne nevedel, kam mieri, trafilo kúzlo množstvo nákladných vozíkov, ktoré smrťožrúti používali ako krytie.

“Do útoku!” zakričal ktorýsi Auror a rozbehol sa k teraz nekrytým smrťožrútom.

Prútiky boli tasené a útok sa začal. Harry stále čupel za autom a okolo neho lietali kúzla, zaklínadla a kliatby. Remus sa pripojil k bojujúcim členom Rádu. “Zostaň tu!” zreval ešte.

Harry prikývol: nemal v úmysle odtiaľ odísť. Teda to si v tom čase myslel. Jeho jazva sa znovu rozpálila. Prinútil sa nakuknúť ponad auto a len niekoľko metrov od seba uvidel Voldemorta.

“Och, doriti!” prehlásil a znovu sa snažil vytiahnuť na nohy. Nevzdá sa bez boja.

Kdesi za obráteným autom počul niekoho kričať. Všimli si, že dorazil Voldemort. Možno by mu mohol niekto pomôcť…nie o tom pochyboval.

Keď sa mu podarilo získať rovnováhu, Harry sa hrdo vystrel. “Ahoj, Tom,” pozdravil ho drzo. Vedel, že to monštrum pred ním meno nenávidelo a tak to plánoval využiť vo svoj prospech. Tentokrát nebol pripevnený k podlahe, mohol sa biť a tak bude používať aj jeho rodné meno.

Violdemort zasyčal. “Vidím, že si sa naposledy nič nenaučil, Potter,” hrozivo pristúpil. “Myslím, že prišiel čas napraviť to.”

Harry sa uškrnul. “To by som chcel vidieť.”

Rozzúrený chlapcovým drzým chovaním, Voldemort pozdvihol prútik. “Crucio!” zreval. Harry na to bol pripravený a kúzlu sa vyhol, pričom sám jedno vyslal.

“Expelliarmus!” zakričal a dúfal, že to bude fungovať. No pri ňom nebolo nikdy nič také jednoduche.

Voldemort sa taktiež uhol a diabolsky sa usmial. “Pekný pokus, Potter.”

Harrymu sa zúžili zreničky. “Impedimenta!” Voldemort si ani nevšimol, že Harry kúzlil. Ten pohyb bol prirýchly. Nestihol sa uhnúť a kúzlo ho trafilo rovno do hrude. Spomalený, no nie zastavený sa spod spárov kúzla Voldemort vyslobodil.

“Za to zaplatíš, Potter,” zavrčal a snažil sa nedať najavo svoj strach. Chlapec práve spravil niečo, čo sa jemu samotnému nikdy nepodarilo. Rýchlosť, ktorou sa práve pohol, bola nemožná.

Stále šokovaný z toho, že zasiahol Voldemorta, Harry nedával pozor. Kliatba ho zasiahla skôr ako stihol reagovať. Sklátil sa na zem a prepínal sa v bolesti, ktorá zachvátila celé jeho telo ako tekutý oheň. Bola to agónia, snažil sa nekričať, ale nedokázal tomu zabrániť. Nakoniec sa mu výkriky predsa len vyhrnuli z hrdla a on sa zvíjal na zemi. Bolo to nekonečné, a potom bolesť odrazu prestala.

Severus prekvapene otvoril oči a videl ako nad ním stojí Severus a zazerá na Voldemorta.

“Zradca v mojich radách,” poznamenal Voldemort. “Vybral si si nesprávnu stranu, Severus. Škoda, že si si to neuvedomil skôr. A zobrať Pottera pod svoje ochranné krídla?” zaksichtil sa, akoby bol už len tou myšlienkou znechutený. Potom pozrel na Harryho. “Uvedomuješ si, aký typ človeka je tvoj otec?” povedal a jeho tón napovedal, že to bol hrozný typ muža, o ktorom mu Voldemort s radosťou porozpráva. “Čo páchal v mojich službách?”

Harry naňho zazrel. “Môj otec spáchal hrozné činy, toho som si vedomý. Ale zmenil sa k lepšiemu. A je viac mužom, ako ty kedy môžeš byť!” vyprskol a s výrazom úplného znechutenia pohliadol Voldemortovi do očí. “Mal si zostať Riddlom,” dodal, čím len pridal do ohňa.

Voldemort sa stiahol, potom sa mu v očiach nebezpečne zablýskalo a on zdivhol prútik. Harry nepočul, čo to bolo za kliatbu, ale Severus bol zrazu zrazený z nôh a odhodený do najbližšieho stĺpu. Harry kričal, keď jeho otec narazil do stĺpa, pristál na zemi a zostal tam nehybne ležať.

Harry k nemu prebehol a hodil sa pri ňom na kolená. “Ocko?” spýtal sa a potriasol ním. No ten sa ani nepohol. Chytil ho za zápästie, hľadal pulz. Cítil ho, ale bol nepravidelný…a slabol.

“Začínaš ma nudiť, Potter. Už ma viac nebudeš otravovať.” Voldemort zamieril a z úst mu vyšla tá hrozivá kliatba. “Avada Kedavra!”

Harry ale temného čarodeja vypustil z mysle. Jediné čo ho teraz zaujímalo bol jeho otec. Kliatba sa k Harrymu neustále blížila a Voldemort sa usmial, vedel, že vyhral.

Keby len vedel, ako sa mýlil.

Keď cítil, ako jeho otca opúšťa život, jeho vnútorná mágia sa prebudila. Vychádzalo z neho prekrásne biele žiarenie. Smrtiace kúzlo sa od svetla odrazilo a letelo k tomu, ktorý ho vyslal.

Harry si nevšimol, že Voldemort padol, nevšimol, že sa smrťožrúti snažili uniknúť, keď videli pád svojho pána. Stále sa sústredil len na ocka, musel ho vyliečiť. Svetlo z neho stále vyžarovalo a jeho priemer sa neustále zväčšoval, čoskoro osvetľovalo celú stanicu. Harry si nevšimol, že sa stĺpy narovnali, autá preleteli späť na parkovisko, vlaky, ktoré boli vykoľajené sa vrátili na koľaje, ako sa opravil strop a preletel na svoje miesto.

So zavretými očami si Harry nič nevšimol. Ak Severus zomrie, umrie tam s ním. Ale to sa nestane, nie dnes. Cítil ako ho za zápästie chytila silná ruka. Harry otvoril oči a sklopil pohľad. Jeho ruky spočívali na ockovej hrudi a jedna bledá dlaň prikryla jeho zápästia.

“Ocko?” spýtal sa roztrasene.

“Už môžeš prestať, Harry. Som v poriadku,” zašepkal a užasnuto sa okolo seba obzeral.

Harryho oči sa údivom rozšírili, keď sa poobzeral aj on. Bolo to prekrásne, ako biely dóm a všetkých ich obklopovalo svetlo. Svetelné vlny sa napokon zachveli a Harry mágii dovolil, aby sa k nemu vrátila. Keď sa mu do hrude ponorila aj posledná nitôčka, zalapal po dychu a zvalil sa na podlahu.

“Harry?” skríkol Severus vystrašene. “Harry?”

Harry len s božou pomocou vzhliadol do otcovej tváre. “Som unavený,” zamumlal. Poobzeral sa navôkol a všimol si, že naňho všetci na stanici užasnuto pozerajú. Skvelé, pomyslel si sarkasticky tesne predtým, než odpadol.

…………………….

Harry sa zobudil v Nemocničnom krídle. Prečo bol naspäť v Rokforte, to nevedel. Neskončila sa už škola? Potom si spomenul na boj na stanici, boj s Voldemortom. Jeho otec ležiaci ne zemi, nedýchal…
Harry sa rýchlo posadil a rozhliadal sa naokolo.

“Harry, Harry, je to v poriadku. Upokoj sa!” prehlásil Sirius a schytil ho za ramená, čím ho prinútil pozrieť mu do očí.

“Kde je môj ocko?” spýtal sa vystrašene.

Sirius sa obzrel za seba. “Snape!”

Harry sa snažil nakuknúť za Siriusa, ale nič nevidel. Len počul náhlivé kroky a potom…tam bol.

“Ocko,” konečne sa uvoľnil, keď videl, že je v bezpečí. “Myslel som, že som ťa stratil.”

Severus sa k nemu posadil a objal ho. “Nikdy o mňa neprídeš.”

Harry otecka objal okolo pása. “Sú všetci ostatní v poriadku?”

“Je im tak dobre, ako im môže byť.” To neznelo príliš povzbudzujúco. Potom si spomenul na svojich priateľov a na zrútený strop.

“A čo Ron? Hermiona? Fred a George?” spýtal sa a posadil sa, pričom sa oprel o otca.

“Harry, mohol by si prestať?” chcel vedieť Severus. Nakoniec chytil Harryho tvár do dlaní a prinútil ho pozrieť mu do očí.

“Sú v poriadku. Nikto okrem Freda nie je zranený a aj ten má len zlomenú ruku,” povedal a ukázal na vedľajšiu posteľ. Harry prakticky odstrčil Severusove ruky aby sa o tom mohol presvedčiť.
“Mám sa fajn, Harry,” ozval sa pobavene Fred. Potom zvážnel. “Si ty v poriadku?”

Harry prikývol. “Áno, samozrejme,” poveda.

“No, po tom čo si tak včera odpadol sa všetci báli. Mysleli sme si, že si sa vyšťavil.”

Harry sa usmial. “Toľko šťastia nemám, som v poriadku,” odvetil a znovu pozrel na otca.

“Čo sa vlastne stalo? Pamätám si, že som sa ťa snažil vyliečiť, ale to je asi tak všetko.”

Všetci v Nemocničnom krídle ustali v činnosti, ktorú práve vykonávali.

“Ty si to nepamätáš? A čo Voldemort? Pamätáš si, čo sa s ním stalo?” spýtal sa Remus, ktorý prišiel z druhej strany miestnosti. Harry si nakoniec všimol, že na posteliach ležalo dosť ľudí.

Harry sa na nich divne pozrel. “Áno, bojovali sme,” odmlčal sa a snažil sa rozpomenúť si kam zmizol. “Takže sa mu podarilo utiecť?”

Sirius bol ohromený. “Nie, Harry, neunikol,” oznámil mu.

To Harryho zmiatlo. “Tak potom kde je?”

“Je mŕtvy,” ozval sa hlas od dverí. Harry vzhliadol a uvidel tam Dumbledora. Potom mu mužove slová začali dávať zmysel.

“ČO?” spýtal sa a vymanil sa zo Severusovho objatia. “Ako?” spýtal sa a potom. “To myslíte vážne?”

“Áno, Harry, myslím to vážne. A k tomu ako, no, bol si to ty.”

Harry naňho nemo civel. “Nechápem.”

“To je pochopiteľné, Harry. V tom momente si bol zaujatý niečim oveľa dôležitejším,” uviedol to na správnu mieru Dumbledore a pozrel na profesora elixírov. “Pokiaľ tomu dobre rozumiem, tak si zachránil život svojmu otcovi.”

Harry prikývol, ale naozaj by rád vedel, ako to bolo s Voldemortom. “Áno, áno, ale ako som ho zabil?” spýtal sa podráždene, keď sa niekto uchechtol. “Och, veď mi to už povedzte!”

Nakoniec sa nad ním zľutoval Dumbledore. “Keď si vypustil svoju mágiu, vytvoril si okolo seba a Severusa akýsi štít. Do tohto štítu narazila smrtiaca kliatba, ktorú na teba zoslal Voldemort. Tá sa odrazila a trafila svojho stvoriteľa. Teraz už je nadobro po ňom, Harry. Tentokrát je to definitívne.”

Harry sa šokovane posadil na posteli. “Naozaj je po ňom?”

“Áno,” odvetil Albus na rovinu a pravdivo.

Harry chcel revať a kričať, skákať hore-dolu, ale nemal pocit, že by to bolo vhodné. Zostal pri: “Už bolo načase.”
Poslední komentáře
12.11.2008 20:54:40: ahoj, moc a moc děkuji za překlad této krásné povídky, strašně moc tě obdivuji, že si se do toho dal...
14.04.2008 15:51:05: Páni, druhá serie je za námi. Strašně moc děkuju, že jsi nám umožnila "vychutnat" si tuto povídku. P...
09.04.2008 15:43:51: Ešte nikdy som tu nič neokomentovala, hoci som skoro všetko prečítala. Tak trochu ma to mrzí, pretož...
09.04.2008 13:11:40: Vraj je tu málo komentov. Iisis, asi sa stále nechcú opakovať po predchádzajúcich a chváliť, chváliť...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.