...

HP-Tam, kam patrím II

Kapitola dvadsiata druhá: Hnev a neistota

Pondelkové ráno nebolo pre Harryho tým najšťastnejším. Noc strávil na ošetrovni, na príkaz Madam Pomfreyovej. Bolo tak jednoduchšie dohliadnuť naňho; a okrem toho chcela aby tam zostal po tom, čosa vyčerpal vyliečením Deliverance. Tak ako tak, bolo to tak výhodné pre všetkých troch, keďže s nimi bola aj Del. A ona vedela, čo teraz chlapec potreboval, hlavne po tom, čo sa stalo so Severusom.

Stále sa na svojho bratranca tak trochu hnevala. Čo si len myslel? To, že sa Harryho tak ľahko vzdal trpko oľutuje, hlavne po tom, čo si všetci traja muži uvedomia, čo to s ním spravilo emocionálne. Po tomto si bol neistý sám sebou. Budú radi, ak im vôbec niekedy začne znovu dôverovať.

Harry sedel na opačnej strane postele ako jeho stará mama. Už sa rozhodol, aj keby ho Severus už nechcel, že sa tejto ženy nevzdá. Teraz preňho znamenala viac ako kedykoľvek predtým, hlavne po tom, čo sa stalo minulú noc. Zdalosa, že bola jediná komu na ňom záležalo a to mu lámalo srdce. Stále chcel, aby sa Severus prebudil a uvedomil si, čo spravil a zatiaľ sa v Nemocničnom krídle neukázal. Vlastne sa tam neukázal nikto okrem Madam Pomfreyovej a jej prútika. No Harry dúfal, že sa Tam Severus v noci ukáže a uvedomí si svoju chybu. Neukázal sa. Nikto neprišiel, ani Sirius ani Remus aby sa uistili, či je v poriadku. Pravedpodobne si mysleli, že je stále v chrabromilskej klubovni. Ako sa len mýlili.

Bol už takmer čas raňajok, ale Harry naozaj nemal náladu ísť do Veľkej siene a ukázať svoju tvár svetu, nie keď tam za hlavným stolom bude sedieť Severus. Nemyslel si, že by to uniesol, keby jeho otec nereagoval na jeho prítomonosť. Veci boli ťažké už tak ako boli. Ako sa ho mohol vzdať? To preňho nič neznamenal? Všetky pochyby ktoré mal už predtým sa teraz znásobili. Život nemohol byť horší.

“Harry?”

“Áno?” spýtal sa a naklonil sa nad posteľ. Vedel že prišiel čas ukázať sa svetu.

“Raňajky sa začnú o päť minúť. Nemyslíš, že by bolo najlepšie zísť dolu a stratnúť sa so svojimi priateľmi? Som si istá, že sa o teba boja,” navrhla mu.

Harry záporne pokrútil hlavou. “Nie, stále mám trest. A niekedy jedávam raňajky s…so Severusom. Nebudú sa báť, ak sa na raňajkách neukážem,” zamumlal roztržito.

Deliverance si sasla vedľa neho a objala ho. “Ja sa s nimi dnes pozhováram, Harry. Niet sa čoho obávať. Svojmu zatratenému bratrancovi poriadne vynadám a prinútim ho zistiť, čo spravil.

Harry sa skľúčene smial. “To si nemyslím,” zamumlal.

“Nepozeraj na svet tak čiernobielo, dieťa. Musíš vidieť aj to pozitívne.”

“Čo pozitívne? Nič také tu nie je,” ozval sa nahnevane, no potom zmĺkol. “Okrem teba. Ak by si tu nebola, neviem čo by som robil,” povedal úprimne. Minulú noc sa s ňou veľmi zblížil.

“Na niečo by si prišiel, ale aj ja som rada,” povedala Deliverance. “Ale budem sa báť, ak nepôjdeš a nedáš si niečo jesť, Harry, si príliš chudý, prosím urob starej žene láskavosť a choď sa najesť s priateľmi. To ma upokojí.”

Harry zastonal. Ach, vina bola v rukách tejto ženy nebezpečná zbraň. “Tak teda pôjdem,” odvetil nenadšene. “Uvidíme sa po vyučovaní?” v jeho hlase sa ozval náznak zúfalstva, ale nedokázal sa zbaviť pocitu, že sa aj ona, tak ako jeho otec rozhodne, že nestojí za tu námahu.

Deliverance sa uisťujúco usmiala. “Vždy tu pre teba budem,” povedala s hlbokým presvedčením v hlase. “Ideš na vyučovanie?”

“Musím. Keď sa blíži koniec polroka, vždy je zlé vymeškať hodiny,” povedal jej smutne. Dnes mal dva silné dôvody prečo neísť. Nielenže mal hodinu Obrany s Lupinom, ale mal aj hodinu, ktorej sa obával najviac. Elixíry. 

“Uvidíme sa dnes večer, po večeri,” povedala mu. “Teraz by si už mal ísť, inak prídeš neskoro.”

Harry prikývol a rýchlo odišiel, skôr než stihol zmeniť názor.

……………………..

Schádzajúc niekoľko posledných schodov, Harry zastal, keď začul hlasy prichádzajúce z chodby pod ním. Väčšina jeho spolužiakov spolu s Fredom a Georgeom postávala pred dverami do Veľkej siene. Všetci sa nahlas rozprávali. Keď ich tam takto videl zabávať, sa, niečo sa v ňom zlomilo. Nebol nič iné ako záťaž a sklamanie, nebezpečná osoba. Jeho vlastný otec mu odoprel domov. Pravdepodobne si ani nevšimnú, že tam stojí na schodoch. Okrem toho bue každému lepšie, ak im nebude nablízku, hlavne jeho priateľom. Bojujúc proti týmto pocitom zúfalstva Harry vedel, že nemôže vstúpiť do Veľkej siene. Nevydržal by to.

Ale už bolo príliš neskoro. Všimla si ho Hermiona. Raz sa naňho pozrela a potom k nemu vystrelila ako šípka. Ostatní sa len prizerali ako k nemu dobehla a hodila samu okolo krku.

“Harry?” spýtala sa ho znepokojene.

Vedel, že by nemal podľahnúť túžbe objať ju, ale tak veľmi potreboval nejaký kontakt, hlavne po tých horzných myšlienkach, čo mu predchvíľou vírili hlavou. Potreboval to. Obtočil okolo nej ruky a zaťal päsť okolo jej habitu na chrbte tak silno, až mu zbeleli hánky.

“Čo sa deje?” spýtala sa a Harry cítil, ako sa jedna jej ruka premiestnila na jeho pás, zatieľčo tá druhá mu zabehla do vlasov.

Harry divoko pokrútil hlavou. Nemohol o tom hovoriť. Nechcel sa rozplakať pred niektorým zo svojich priateľov. Počul ozývajúce sa kroky a jeho priatelia čoskoro dobehli k nim.

“Harry? Pošepol mu čísi hlas do ucha. Harry vzhliadol a po svojej pravici uvidel chumáč červených vlasov. Nebol si istý, či to bol Ron alebo Fred ale nemal dosť energie na to, aby sa spýtal. Cítil sa až príliš zraniteľne, a tak sa vymanil z Hermioninho náručia a rýchlo zišiel tých pár schodov.

“Musím ísť,” povedal im náhlivo a rozbehol sa ku vchodovým dverám.

“Počkaj, Harry, čo sa deje?” tentokárt ten hlas rozoznal. Bol to Ron.

Nemôže im o tom povedať. Pripadalo mu to príliš trápne, povedať svojim priateľom čo sa stalo, že ho vlastný otec už nechce. A stále sa naňho hneval, odolával túžbe vrútiť sa do jeho triedy a niečo šťavnaté mu porozprávať. Po prvýkrát kdkedy bol bábätko sa cítil chcený. A to mu teraz zobrali. Aké právo mali na odobratie jeho dôvery a spokojnosti a nedať mu ani možnosť rozhodnúť sa?

Nebol úplný imbecil. Vede kedy ho niekto zranil alebo zneužil. A stále trval na tom, že to bola len nehoda. Keby to tak vedel aj Severus. Už by to druhýkrát nespravil! Možno ho už viac nechcel. Možno sa správal ako dieťa, ktoré Severus nechcel. Bol preňho príliš veľkým bremenom. Harry pokrútil hlavou, prestal na to všetko myslieť. Počká na možnosť porozprávať sa s Deliverance o jej rozhovore s jeho otcom, Siriusom a Remusom. Nebude predsa skákať k unáhleným záverom.

Keď sa ocitol vonku na pozemkoch, rýchlo prešiel k jazeru, ale na “svoj” kameň si nesadol. Namiesto toho sa tam naštvane prechádzal sem a tam. Potom počul, ako za ním zapraskala vetvičika, otočil sa, inštinktívne vytiahol prútik, no o sekundu neskôr ho znovu zastrčil do vrecka.

“Fred!” prehásil a priložil si ruku na hruď. “Toto mi nerob!”

Ten sa zasmial a pripojil sa k nemu. “Čo sa deje, Harry? Nie si sám sebou. Ron a Hermiona sa o teba boja a Rona by bolo najlepšie zviazať. Znovu je trošku viac ochraniteľský a mohol by so svojimi otázkami zájsť za profesorom Snapom,” povedal s úškrnom. Mal to byť vtip, ale Harrymu to v momentálnej situácii vtipné teda určite nepripadalo.

Harry sa mu otočil chrbtom a zahľadel sa na vodnú hladinu.

“Harry?” spýtal sa Fred a položil mu ruku na plece. “Niečo sa deje, nemám pravdu?”

Harry aj naďalej len mlčky postával a Fred sa zamračil. Cítil však, že teraz nebol čas tlačiť naňho a tak ho namiesto toho objal. “Ak sa budeš potrebovať vyrozprávať, som tu pre teba,” povedal a potom tam s ním už len bez slova stál.

Harry si povzdychol. Fred netušil ako veľmi potreboval, aby tam niekto bol, potichu, ale bol. Bol unavený, a nielen fyzicky. Už mal po krk toho, čo sa každodenne dialo v jeho živote. Prečo  sa nemohlo aspoň raz stať tak, ako si to prial? Prečo nemôže byť nozmálny? Ale to je asi to jediné, čo nikdy nebude, normálny.

………………………………….

Harry s Ronom prišli neskoro na prvú hodinu toho dňa a nenápadne sa pod naštvaným pohľadom profesorky McGonagallovej usadili na miesta. Ron naňho čakal až kým sa spolu s Fredom nevrátili. Nikto z Harryho nevedel dostať, čo ho trápilo a Harry sa ani nechystal povedať im ti.

Harry sa len ťažko sústredil, a práve v ten deň ho profesorka vyvolávala viac ako obvykle. Keďže nevedel zodpovedať ani jednu otázku, jeho koľaj stratila cenné body a on mal trest v sobotu. Ale nebol z toho až taký nešťastný ako jeho spolužiaci z Chrabromilu. To jeho priateľov znepokojilo ešte viac. Niečo s ním nebolo v poriadku, ale on im nechcel povedať čo. Dokonca si to všimla aj profesorka McGonagallová, keď tam Harry po udelení trstu nehybne so zahmlenými očami sedel a nikoho okolo nevnímal.

“Potter?” spýtala sa profesorka, keď nad ním stála päť minút a on jej ešte stále neodpovedal.

“Harry pokrútil hlavou, akoby sa prebudil z hlbokého tranzu. “Áno?”

“Ste chorý?” chcela vedieť. Celá trieda bola mĺkva a Harry sa preklial za to, že sa nechal preválcovať negatívnymi myšlienkami.

“Nie, som vporiadku, len trochu unavený,” odvetil celkom pravdivo. Bol unavený.

Profesorka sa zamyslene zamračila. Neverila mu a mala na to dobrý dôvod, pretože on sa teraz cítil zle, ale nie z dôvodu, z ktorého bolo zle aj normálnym ľuďom.

“Ak nie ste chorý, tak by ste mohli dávať pozor,” prekrížila si ruky na hrudi.

Harry sa zaškeril. “Áno, profesorka. Je mi to ľúto.”

Odpoveďou mu bolo prísne prikývnutie a žena sa vrátila späť do predu triedy. Obzrel sa okolo, aby zistil, čo majú robiť. Všimol si, že naňho Ron uprene hľadí a uhol mu pohľadom.

“Si v poriadku?” spýtal sa a pátral po úprimnej odpovedi.

Harry si povzdychol. “Teraz o tom nechcem hovoriť,” odvetil a ponoril nos do učebnice.

Ron sa zamračil, ale zostal ticho až do konca hodiny. Hneď ako sa skončila hodina Harry vystrelil z triedy s úmyslom vyhýbať sa Ronovi čo najdlhšie. Nebol pripravený niekomu o tom povedať a napriek tomu, že vedel, že ho k tomu Ron nebude nútiť vedel, že by nakoniec asi podľahol. A vedel si celkom živo predstaviť jeho reakciu.

Čím neskôr bolo, tým viac si Harry prial, aby bol ráno zostal v posteli. Ďalšou hodinou bola Obrana proti čiernej mágii. S profesorom Lupinom. Harry sa s nechcel rozprávať a už vôbec nie vidieť ho, po tom čo mu so Siriusom spravili. Zobrali ho z dobrého domova a nechali ho topiť sa v mori samoty. Dúfal, že sa Deliverance porozpráva so Severusom čo najskôr. Jeho jedina nádej bola, že si uvedomí čo spravil a zmeni názor. Ale stane sa to?

Harry vstúpil do triedy a náhlivo prešiel ku zadnej lavici. Postará sa o to, aby svojho profesora videl čo najmenej. Čím menej sa bude rozprávať s Remusom, tým lepšie. Keď za ním vstúpili aj Ron s Hermionou, dostalo sa mu od nich divných pohľadov.

“Prečo si tam sadáš?” chcel vedieť Ron a postavil sa vedľa Hermiony. “Vždy sedíme vpredu.”

Harry len pokrčil plecami, vytiahol si učebnicu na Obranu a položil ju pred seba na lavicu. “Len som si chcel pre zmenu sadnúť niekam inam,” odvetil tajomne.

Ronovi to ako vysvetlenie stačilo a sadol si vedľa priateľa. Hermiona sa zatvárila podozrievavo. “Ak ti je to jedno, tak si idem radšej sadnúť dopredu,” povedala. Harry smutne pozoroval ako odišla a sadla si do lavice priamo pred katedrou.

“Aj tak sme nechceli aby si sedela s nami,” zašomral si Ron povýšene. No aj on sa na Harryho divne zahľadel. “Nemôžeme ísť dopredu?”

Harry na´ho zazrel. “Ak chceš, tak choď, ale ja zostávam tu.”

Ron sa zvalil na stoličku a pritiahol si tašku. “Tak teda dobre, zostávam,” povedal Harrymu a zaujato si ho obzeral. “Stalo sa niečo medzi tebou a profesorom Lupinom?”

Harry hĺbal nad priateľovov schopnosťou domyslieť si čo sa s ním stalo presne v momente, keď nechcel aby o tom vedel. Bolo to tak vždy.

“Ani nie,” odvetil. “Hodina začína, mali by sme dávať pozor,”ohradil sa Harry a otvoril knihu na požadovanej strane.

Nezdalo sa, že by tým Rona presvedčil, ale nezáležalo mu na tom. Remus ich práve pozoroval s divným pohľadom v tvári. Počas celej hodiny sa Harry vyhýbal jeho očiam, čo spomínaného vlkodlaka rozosmutnilo.

Ale Harry sa s ním nemohol rozprávať, aspoň nie bez toho, aby ho to rozosmutnilo. Našťastie tam nebol Sirius, to by bolo oveľa horšie. Kútikom oka zbadal ako sa k nemu profesor Lupin blíži. Zhlboka sa nadýchol a pripravil sa na všetko, čo by mu mohol chcieť povedať.

Remus sa zastavil pri ich lavici a čakal kým malý chrabromilčan vzhliadne. Ron očami prechádzal z jedného na druhého a bol čím ďalej tým viac nervóznejší z hromadiacej sa úzkosti. Drgol Harryho do boku a divil sa, prečo Harry zo všetkých ľudí ignoruje práve profesora Lupina.

“Harry,” zašepkal zúfalo. Jeho priateľ na neho letmo pozrel, pokrútil hlavou a zapichol pohľad späť do knihy akoby na svete neexistovalo nič zaujímavejšie.Stuhol však, keď cítil ako sa nad neho Remus naklonil a položil jednu ruku na operadlo jeho stoličky.

“Si v poriadku, Harry?” spýtal sa znepokojeným hlasom.

V Harryho vnútri sa zodvihla vlna viny, no rýchlo ju potlačil. “Je mi skvele,” odsekol a otočil list v knihe.

Remus sa rýchlo vzpriamil, keď zacítil hnev, ktorý z chlapca priam vyžaroval. Radšej ako by mal spôsobiť scénu povedal Harrymu, aby zostal po hodine. Odpoveďou mu bolo len ďalšie zúrivé prevrátenie strany v knihe.

Ron vzhliadol k učiteľovi. Remus v jeho očiach uvidel to, čo sa Harryho priateľ neodvážil vysloviť nahlas. Zabezpečí, aby tu Harry po hodine zostal. Remus prikývol a prešiel späť ku katedre, odkiaľ z času na čas pozrel na chlapca, ktorého miloval ako svojho vlastného syna, ktorého nikdy nemal. Vedel, že to čo so Siriusom spravili bolo správne,ale začínal sa obávať dopadu ich činov na Harryho.

Na konci hodiny Ron počkal kým sa Harry zbalil a vystúpil do uličky. Ten sa snažil prešmyknúť sa ku dverám a nie dopredu triedy, kde na nich trpezlivo čakal profesor.

“Harry, máš tu zostať,” snažil sa mu pripomenúť Ron, ale Harry prešiel popri ňom. Ron si povzdychol, chytil menšieho chlapca za ruku a potiahol ho späť. Harry sa nahnevane otočil a podarilo sa mu oslobodiť si ruku z priateľovho zovretia.

“S ním sa ja rozprávať nemienim!” vyprskol a vybehol z miestnosti. Ron si nemohol pomôcť, rozmýšľal nad tým, koľko toho Harry od otca pochytil.

Zatiaľ Harry kráčal preč, keď začul ako ho jehjo priateľ dobieha.

“Harry, počkaj!” zreval a pokúsil sa ho dobehnúť. Harry mu to ale nijak neuľahčoval. Nevedel prečo bol vlastne k svojmu najlepšiemu priateľovy taký odporný ale momentálne ho trápili iné veci. Ako napríklad elixíry, hodina, ktorá nasledovala. Možno ak sa tam dostane dostatočne skoro, pomohol by sa dostať dnu a pohovoriť si s ním. Takto rozhodnutý ešte zrýchlil svoje tempo a zamieril do žalárov.

“Tak počkáš na mňa?” zakričal Ron odráždene. Harry nezpomalil. Keď ho zrazu niekto chytil za ruku a tvrdo potiahol, vystrašilo ho to. Ron ho okamžite pustil. “Prepáč.”

Harry prikývol a pokračoval na svojej ceste. “Vieš, nemusíš ísť za mnou,” povedal.

Ron prevrátil očami. “Obaja máme elixíry. Neprenasledujem ťa. A vieš koľko budeš mať problémov? Nechápem prečo si bol k profesorovi Lupinovi taký odporný. Čo sa to s tebou deje?” chcel vedieť.

“Nič,” chcel to zahovoriť Harry.

“Neverím ti. Niečo sa deje, inak by si sa takto nikdy nezachoval. No tak, povedz mi, čo to je,” dožadoval sa a znovu chytil Harryho za ruku.

“Nemôžem, prosím, nechaj ma tak. Musím sa ísť porozprávať s otcom, dobre?”

Ron sa zamračil a pohliadol Harrymu do očí. “Harry? Si v poriadku?” Ron svojho priateľa ešte nevidel takto strateného a smutného.

Harry sa bez slova otočil. Ale Ron videl ten uštvaný pohľad v jeho očiach. Niečo definitívne nebolo v poriadku.

V čase, keď sa obaja dostali až k učebni elixírov už začali študenti vchádzať dnu. Bolo už príliš neskoro na to, aby sa porozprával so svojím otcom, no možno neskôr. Harry sa ešte nevzdával.

Keď vošli, Harry sa usadil vedľa Nevilla a Ron vedľa Hermiony.

“Všetko v poriadku, Harry?” spýtal sa Neville.

Harry zastonal. Naozaj sa bude musieť naučiť schovávať svoje pocity.

“Fajn, Neville, všetko je fajn,” odvetil a srdce mu takmer z hrude vyskočilo, keď sa otvorili dvere a dnu vplachtil Snape. Prešiel k tabuli, kam napísal a vysvetlil postup prípravy dnešného elixíru.

“Všetci viete, kde nájdete prísady. Začnite,” vyslovil hrozivo. Harry ho nevidel takto sa správať odkedy ho profesor adoptoval. Cítiac sa, akoby už neexistovala nádej na záchranu rodiny prešiel Harry smutne ku skriny s prísadami a schmatol všetko čo potreboval.Snažil sa pozrieť svojmu otcovi do očí, no ten sa vždy otočil k niekomu inému, či už to bolo aby naňho nakričal, alebo ak šlo o Slizolinčana, aby ho pochválil. Malfoy sa na Harryho zvedavo zahľadel. Harry len smutne pokrútil hlavou a prešiel späť ku svojej lavici.

“Čo sa to stalo so Snapom?” spýtal sa Ron a pozrel na Harryho.

Harry k nemu zodvihol pohľad a povzdychol si. “Kiežby som to vedel,” zamumlal.

Neskôr, keď už pripravovali elixír, Neville náhodou pridal posekané anjelie vlasy namiesto podrvených, na čo sa ich elixír rozsyčal a zmenil farbu na otresnp fialovú. Mal byť žltý. Bolo jasné, že sa s elixír nedá nijak zachrániť, ale Harrymu to už bolo jedno. Bol šokovaný, keď sa pri nich zjavil Snape.

“To neviete nič spraviť poriadne?” spýtal sa dvojice výhražne. Harry sa na otca smutne pozrel.

“Zjavne nie,” odvetil, nehovoriac o elixíre. “Nezáleží na tom čo spravíme, nič nie je dosť dobré.”

Severus stuhol a tak ako zvyšok triedy na Harryho len nemo civel. Neville Harryho nervózne pozoroval, ale keď videl pohľad v jeho očiach uvedomil si, že tu sa nejednalo o elixír, ale o niečo osobné. Čo sa medzi nimi dvomi stalo?

Zhrnúc si všetky veci k hrudi ako štít Harry opustil miestnosť. Snape tam len stál akoby zapustil korene a hľadel na syna ako odchádza, tváriac sa viac ublížene ako kedykoľvek predtým.

…………………………….

Harry hodil tašku na posteľ a rozbehol sa von z hradu na pozemky. Už to vnútri nemohol vystáť, cítil sa ako keby bol v jednom veľkom prístenku, ktorého steny sa začali z nevysvetliteľného dôvodu zmenšovať. Potreboval sa nadýchať čerstvého vzduchu a kráčal stále ďalej, až sa ocitol na brehu jazera. Začul za sebou niečie kroky. Myslel si, že je to Ron, ktorý ho šiel po hodine elixírov hľadať. Otočil sa, no na jeho prekvapenie tou osobou vôbec nebol Ron.

“Malfoy?” spýtal sa pekvapene. Nedokázal pochopiť prečo Malfoy odišiel z hodiny. Sakra, bolo divné, že ho Snape pustil.

“Čo sa stalo v sobotu v noci?” spýtal sa. Harry úprimne nedokázal pochopiť znepokojenie, ktoré bolo v jeho hlase celom zjavné. Zabudol, že tam Draco bol v tú noc, keď ho Severus zamkol do jeho izby. Povzdychol si a uprel pohľad na jazero.

“Všetko sa pokašľalo,” odvetil temne. “To sa stalo.”

Draco podvihol obočie. “V tú noc vyzeral naozaj naštvane keď mi prikázal aby som odišiel,” pokračoval akoby Harry nebol nič povedal. “Nespravil niečo naozaj hlúpe, však nie?”

Harry pokrčil plecami. “To záleží od uhlu pohľadu.”

Malfoy zavrčal. “Mohol by si láskavo prestať rozprávať v hádankách a odpovedať na jednu zasranú otázku?”

Harrymu nezáležalo na tom, či to Malfoy vedel alebo nie a tak pokrčil plecami a zamračene Dracovi odpovedal. “Zamkol ma v mojej izbe,” striasol sa.

“Čo spravil?” zreval Slizolinčan. Jeho otec ho v izbe zavrel nespočetne veľa krát, ale nikdy hoto neovplyvnilo tak ako Harryho. Zjavne v tom bolo niečo viac.

“Neznášam, keď ma niekto zamkne,” povedal. Draco si takisto všimol uštvaného výrazu Harryho očí a zamýšľal sa nad záhadami a strachmi ležiacimi v chlapcovej minulosti.

“Vedel o tom Severus?”

Harry prikývol. “Áno,” zašepkal. “Ale bol rozrušený. Nevedel čo robí.”

Draco prikývol.Už svojho krstného otca takto videl, keď nevnímal čo sa okolo neho deje…že niekomu mohol ublížiť.

“Severus je idiot,” povedal Harrymu. “Ale neuvedomoval si čo urobil, to vieš, však?”

“Áno, viem.”

“Bojíš sa ho?” spýtal sa Draco, zaujímajúc sa o to, čo sa práve udialo na hodine.

“Nie,” odvetil Harry monotónne.

“Tak potom čo sa deje?” spýtal sa Slizolinčan zmätene.

“Môj krstný otec a Remus Lupin to zistili. Chcú ma od neho vziať. A Severus im to dovolil,” povedal mu smutne. “Nechce ma,” dodal potichu.

“Malfoy pokrútil hlavou. “Idiot,” zamumlal si popod nos.

Harry vzhliadol. “Čo?”

“Nie ty. Severus. Je idiot. Nedokážem tomu uveriť. Ak ho poznáš, a ja ho teda určite poznám, vieš že si myslí, že je to celé jeho chyba a mohol tomu zabrániť. Bojí sa, že ti ublíži znovu a preto si myslí, že je v tvojom najlepšom záujme, ak nebudeš s ním.” Slizolinčan sa postavil a začal sa naštvane prechádzať z jednej strany na druhú.

“Tak to teda je hlúpe,” odvetil Harry. “Prečo by si to myslel? Samozrejme, že to nespraví znovu, aspoň nie úmyselne. To čo sa vtedy stalo nebolo naschvál!” povedal rozhorčene. “Prečo si každý myslí, že sa mi môže starať do života?” dodal podráždene. Nikomu do toho nič nebolo. Chápal Siriusa a Remusa, ale nemali na to právo. Jeho otec bol Severus.

“Rozprával si sa s ním?”

Harry pokrútil hlavou. “Od tej noci nie. Povedal im aby si ma zobrali. Nepôjdem za ním. Bol to ten najlepší spôsob ako sa ma zbaviť,” povedal smutne.

Draco si odfrkol. “Severus sa ťa nechce zbaviť, imbecil. Prečo vo všetkom vidíš hneď to najhoršie?” spýtal sa a premeral si ho pohľadom. “Nie, nič nehovor, súdiac z toho, čo som sa dozvedel cez vianočné prázdniny je to kvôli tvojím príbuzným. Muklovia, pche!”

Harry tam len mlčky stál, nepopierajúc Dracove slová. Koniec koncov, bola to pravda. “Stále si nemyslím, že sa s ním môžem len tak porozprávať. Chcel som za ním ísť pred hodinou, ale nestihol som to. A sám si videl ako sa správal. Vyzeral hrozne naštvane.”

“Hnevá sa, ale nie na teba, na seba.”

“Ale to predsa nemusí!” pokračoval Harry. “Koľkokrát to mám ešte povedať? Bola to nehoda!”

“Ja to viem, ty to vieš, a sakra, vie to aj Severus. Ale nepripustí aby sa takáto náhoda opakovala, nechápeš?”spýtal sa Draco stojaci na brehu jazera, keď pozoroval ako rybka vykukla z vody a okamžite sa ponorila. Harry mu stanul po boku.

“Asi hej. Prečo musí byť všetko také zložíté? Ak by som nemal klaustrofóbiu vôbec by na tom nezáležalo,” ozval sa a vlastne ani nečakal odpoveď.

“Pravdepodobne nie, hlavne nie tvojmu krstnému otcovi. Ale keďže sa uzavretých priestorov bojíš záleží na tom. Všetkým. Ak by si sa nebál, asi by si sprvu ani nevšimol, že sú dvere zamknuté a nebol by si zpanikáril. A asi si zpanikáril, však? Inak by z toho nerobili takú vedu.”

“No, áno,” odvetil Harry a nervózne prešľapol. “Vtedy ma Severus pustil von.”

“Keď si zpanikáril?”

“Hej,” Harry sa priblížil k vodnej hladine v snahe získať trochu viac miesta. Nechcel len tak odísť, to by bolo drzé.

“Možno by som sa mal porozprávať s mojímk krstným otcom,” poznamenal Draco, viac sebe ako Harrymu.

“Nie!” oboril sa naňho Harry. “Nemôžeš sa s ním o tom rozprávať.”

Draco sa afektovane zaškeril. “Prečo nie?”

“Neviem. Skrátka to nechcem, jasné?” spýtal sa, zúfalo si prajúc aby sa Malfoy s jeho otcom nerozprával. Nemal pocit, že by to bol ten najlepší nápad. Draco sa našťastie podvolil.

“Niekto sa s ním porozprávať musí.”

Harry prikývol. “Moja tak torchu stará mama za ním pôjde. Tiež sa jej to celé nepozdáva. Ak sa jej nepodarí dohovoriť mu, tak sa to nepodarí nikomu,” uprel pohľad na vodu, stále sa bál, že ho otec viac nechce.

“Je čas na večeru. Vrátime sa alebo tu chceš ešte chvíľu zostať?” chcel vedieť Draco.

Harry si nebol istý, či s ním chce Malfoy zostať alebo ísť dnu, pretože bol hladný. “Ty choď, ja tu ešte chvíľku pobudnem.”

Draco sa mu zahľadel do očí. “Si si istý?”

“Áno, budem v poriadku. Pravdepodobne pôjdem za Deliverance a najem sa u nej.”

“Deliverance? Nie je to Severusova sesternica?” spýtal sa Slizolinčan.

“Áno, to ona sa má porozprávať so Severusom.”

“Ach, tak sa teda uvidíme zajtra.”

“Uhm,” odvetil Harry, ktorého myseľ sa začala túlať k myšlienkam na Deliverance a rozhovor, ktorý mohla s jeho otcom viesť práve teraz.

“Harry?”

Vzhliadol. “Áno?”

“Som si istý, že sa všetko vyrieši, ale ak sa budeš potrebovať porozprávať, vieš kde ma nájdeš,” povedal Draco.

Harry v šoku prikývol. To bola ten najdivnejší rozhovor aký s Dracom Malfoyom kedy viedol. Slizolinčan sa stále viac správal ako slušňák za akého ho nikdy nepokladal.

“Vďaka, Malfoy.”

Draco prikývol a vrátil sa do hradu. Harry počkal až kým sa za ním zavreli dubové dvere, potom pohľad znovu uprekl na hladinu jazera. Bol taký nervózny, že nedokázal postáť na jednom mieste. Nakoniec nazbieral odvahu ísť dnu, do Deliveranciných izieb. Zaklopal, no nikto neodpovedal. Rezignovane si povzdychol a odišiel.

Stále s ním teda musí hovoriť, pomyslel si. Prechádzal sa po hrade a vyhýbal sa každému, kto by s ním mohol naviazať rozhovor. Chcel sa rozprávať len s jednou osobou.Možno to bol dôvod prečo zamieril k Severusovým komnatám. Počkal kým ho had na obraze oskenoval a povolil vstup. Vstúpil a okamžite si uvedomil, že doma nikto nie je. Cítil to. Bolo to také divné znovu tu byť, tu na mieste, ktoré až do predošlen noci považoval za svoj domov.

Znenazdajky prešiel až ku dverám od svojej izby a nohou otvoril dvere. Odmietol vstúpiť dnu, chcel sa len pozrieť. Bol prekvapený, keď zistil, že to tam bolo rovnaké ako večer predtým. Myslel si, že sa Severus okamžite zbaví všetkého, čo tam zostalo. Bolo vlastne pekné vidieť, že ju Severus nechal v pôvodnom stave. Znamená to, že má ešte stále nádej? V to sa neodvážil ani dúfať, bál sa že by sa jeho nádeje rozbili na milión črepín.

Civel na nábytok vo vnútri, snažil sa nazbierať odvahu a vstúpiť dnu, ale nedokázal to. Keď do izby vložil nohu ovládol ho nevysvetliteľný strach a on sa cítil, ako keby sa za ním zatvárali dvere, zatvárali ho do pasce. Vrátil sa teda do obývačky a preklínal sa za svoju slabosť.

Vediac, že to môže byť posledný krát čo kedy vstúpi do svojho “domova”, naschvál svoj odchod zdržoval. Prešiel dlaňou po operadle pohovky, pod prstami cítil deku. Rozpomenul si na každý krát, keď si ľahol na gauč a jeho otec ho práve touto dekou prikryl. Ako sa to všetko pokašľalo? Prečo ho nikto nechce? Severus Snape bol jediný, komu záležalo na tom, čím skutočne bol, aspoň si to myslel. Dursleyovci mu vtĺkli do hlavy, že ho nikto nemôže mať rád. Nikto ho nebude milovať. Nikto nechcel príšeru. Severus si konečne všimol to, čo jeho príbuzní vedeli už od začiatku.

Práve sa chystal na odchod, keď sa portrét odchýlil. Vystrašene sa skryl v kuchyni, v malej medzere  medzi linkou a stenou. Tam si ho Severus nevšimne, jedine že by vošiel do kuchyne a hľadal ho tam. A Severus chodil do kuchyne naozaj málokedy.

Nevedel, prečo sa nechcel Severusovi ukázať, ale zamýšľal sa nad tým, čo by mu na to muž asi tak povedal. Bol by naštvaný na to, že tam Harry prišiel bez pozvania? Už to viac nebol jeho domov, pripomenul si. Severus ho nechce. Rozhodol sa, že zostane tam, kde práve je a modlil sa, aby šiel Severus buď do laboratória, alebo aby si šiel ľahnúť. Inak by atmosféra v jeho komnatách rýchlo zhustla. A aj keď Severus nechodil do kuchyne, Harry sa nevedel zbaviť strachu, že tam práve dnes vojde.

Ale všetky tieto myšlienky zmizli, keď počul ako sa portrét znovu otvoril a známy hlas zvolal.

“Severus?”

Čo tu robí Deliverance? To sa s ním ešte nerozprávala? A čo ak nie? Znamenalo to, že si vypočuje rozhovor, na ktorý celý deň neprestal myslieť? Nebol si istý, či chce ten rozhovor počuť. Čo ak si má vypočuť, ako Severus priznáva, že ho už viac nechce? V tom prípade by nedokázal zostať v kuchyne. Vstal by a odišiel, to by urobil.

A potom Deliverance znovu prehovorila, šokujúc oboch, Harryho aj Severusa svojou úvodnou vetou. “Práve som si poklebetila s Harryho krstným otcom a Remusom Lupinom.”

“Poklebetila? A to prečo preboha?” spýtal sa Severus podráždene a Harrymu bolo jasné, že Snape presne vedel, prečo sa jeho sesternica so Siriusom a Remusom rozprávala.

“Pretože som to sľúbila Harrymu.”

Pri tých slovách sa Harry mykol. Nechcel aby mu to povedala! Preklínal svoj úkryt. Nevidel nič, čo sa dialo v obývačke. Napokon sa pomaly prilplížil ku stene rovnobežnej s vchodom. Keď vykukol von mohol vidieť Severusa stojaceho za pohovkouô Videl podráždenie v jeho tvári. Deliverance stála pri portréte a ona sama nevyzerala najpokojnejšie.

“To nemožné decko! Nedokáže rozoznať osobné záležitosti? To musí všetko vykecať celému hradu?”

Harryho sa táto urážka vážne dotkla. Nevyzvonil to celému hradu! Len jednej osobe, ak sa nepočíta Sirius s Remusom. Čo tiež nebol jeden z najlepších nápadov. Ale Deliverance ešte neskončila.

“Veľmi dobre vieš, že to nepovedal nikomu inému než tým, ktorým verí Severus Snape! Vie, že sú tam vonku ľudia, ktorí by radi dostali najhorúcejšie novinky o “momentálnych udalostiach” do svojich slizkých papŕč a šírili ich do sveta. A okrem toho sa potreboval s niekým porozprávať. Prečo inak by za mnou prišiel?” spýtala sa Deliverance s rukami založenými na bokoch.

To Severusa naštvalo. “Nebol s Blackom alebo Lupinom?”

“Nie, poslali ho do Chrabromilskej veže.”

“Idioti! Neuvedomili si, že by v tej dobe nemal byť Harry sám?” zrúkol a hnevlivo prechádzal z jednej strany miestnosti na druhú.

“Zjavne nie. Prišiel za mnou. A chceš vedieť, čo mi povedal?” spýtala sa a postavila sa mu do cesty.

Severus zavrčal. “Som samé ucho.”

Deliverance sa zúžili zreničky a zasyčala: “Ten chlapec si myslí, že ho nechceš!”

Severus sa znovu prechádzal, no pri jej slovách ztuhol. “Myslí si, že ho už nechcem?” spýtal sa šokovane. Potom sa vystrel. “Možno je to tak lepšie. Bude preňho ľahšie zmieriť sa s tým ak si myslí, že ho už nechcem,” povzdychol. “Zase ma začne nenávidieť.”

Harry, ktorý sa pritlačil k stene aby lepšie videl, slabučko zalapal po dychu. Chce ho teda alebo nie? Kým sa nad týžm stihol viac zamyslieť, vvythli ho z myšlienok Deliverancine hnevlivé výkriky.

“Lepšie?” spýtala sa neveriacky. “To si úplne zblbol? Ako si môžeš myslieť, že je to lepšie pre dieťa, ktoré žilo celý život osamotené? Jeho rodičia ho opustili, viac-menej, jwho príbuzní oňho nikdy nestáli a ty ho teraz prenechávač Siriusovi Blackovi a Remusovi Lupinovi, z ktorých si ho nemôže ani jeden vziať! Ak sa toto bláznovstvo neskončí, zanechá to na Harrym vážne následky. To sa nikto nezamyslel nad tým, čo mu týmto spôsobujete?” vtedy sa odmlčala a v jej očiach sa objavil smutný plamienok. “Ničíte ho. Je ťahaný do toľkých odlišných smerov, že nevie, ktorým chodníkom sa vydať. Je zmätený a emocionálne vyčerpaný. Nevidíš to, Severus? Potrebuje ťa. Nechce aby si sa ho zbavil a odôvodňuje si to všetkým, čo mu bolo v detstve natárané. Že si nezaslúži nikoho lásku. Podľa neho, si si to tak ako jeho príbuzní uvedomil a teraz sa snažíš napraviť chybu, ktorú si spravil!” zhlboka sa nadýchla a pokračovala. “A nezačne ťa znovu nenávidieť. Nemôže. Miluje ťa. A preto ho tak veľmi ničí.”

Harry nedokázal spracovať to, čo žena práve povedala. Bolo to akoby čítala jeho myšlienky. Pretože si predne toto myslel, a vystrašilo ho, že si ho vie niekto tak ľahko prečítať. Na líca sa mu priplížil rumenec. Ake Deliverance jeho otcovi práve povedala, že ho Harry miluje. Začne sa tým Severus oháňať?

“To ti povedal?” spýtal sa Snape a sadol si na pohovku.

“Nie, ale nedá sa to prehliadnuť. Mal si ho vidieť včera večer, Severus.” Znovu sa zhlboka nadýchla a sadla si oproti nemu. “Nemôžeš predsa zvažovať, že Harryho necháš s Merlin vie kým? Alebo áno? Pretože ak áno, tak nie si muž, ktorý som si myslela, že si,” jej hlas bol chladný a Slizolinčan sa na ňu šokovane zahľadel. “Nemysli si, že ak s touto maškarádou hneď a zaraz neskončíte, tak si Harryho nezoberiem!”

Severus uderl päsťou do stola. “Počkaj predsa Deliverance. Nemáš na to právo! Potrebuje zostať niekde, kde je v bezpečí. Čo ti to preboha zišlo na um?!” zreval a zúrivo si trel odretú ruku. “Snažíš sa ho nechať zabiť?”

Harryho výbuch starej ženy prekvapil rovnako ako Severusa. Nemohol si pomôcť, no usmial sa pri pomyslení na to, ako sa ho zastala.

“Nikdy by som Harryho neohrozila!” prehlásila. “Ako sa opovažuješ? Len sa ho pred tebou snažím ochrániť!”

Čiernovlasý chlapec potichu zavrčal. Bola to nehoda!

Severus zjavne myslel na to isté. “Povedal ti, čo sa stalo?” spýtal sa zahanbene. Harry si v tom momente uvedomil, že mal Draco pravdu. Severus sa obviňoval z toho, čo sa stalo.

“S izbou?” spýtala sa pošepky. Prikývol. “Áno, povedal, ale o tom teraz nehovorím.”

Severus vyzeral práve tak zmätene ako Harry. O čom to hovorí?

“Nenechám ho tu s tým, že sa mu vy traja pcháte do života. Nemá kam ísť, vedel si o tom? Nemôže sa vrátiť k svojim príbuzným, ako keby to niekto z nás dovolil, cíti, že už viac nemôže zostať s tebou a Sirius Black, jeho krstný otec si ho nemôže vziať. Kam pôjde, Severus? Do sirotinca?” spýtala sa pridusene. “Vieš si predstaviť, čo by mu to spravilo?”

Harry cítil ako sa mu pri tomto stiahlo hrdlo. Na túto možnosť nepomyslel. Pošlú ho do sirotinca? To radšej ujde.

“Ublížil som mu, Deliverance. Nechápeš to? Zamkol som ho v jeho vlastnej izbe. Nedokáže do nej vstúpiť bez toho, aby sa roztriadol od strachu. A ten strach som spôsobil ja. Necíti sa tu bezpečne. Necíti sa bezpečne so mnou.”

Harry v tej chvíli pociťoval nutkanie vybehnúť z kuchyne a povedať Severusovi, že to nie je pravda, no nemal pocit, že by to bolo múdre. Vedeli by, že tam celý čas stál a počul každé ich slovo. Dokázal si predstaviť, akí nadšení by boli. No možno by im to až tak neprekážalo. Ale aj tak to neriskoval.

“Niekedy, Severus Snape, by som ťa najradšej vyfackovala,” povedala Deliverance z ničoho nič. Harry neveril svojim ušiam.

“Prosím?”

“Presne vieš, čo som povedala. Teraz vážne, nemôžeš si predsa myslieť, že by sa s tebou necítil bezpečne. Práve naopak, si asi ten jediný. Vie, že to, čo sa stalo v jeho izbe bola nehoda. Niekoľkokrát to zopakoval.”

Severus si povzdychol, poprepletal si prsty a stiahol pery to tenkej čiary. “To je z Harryho strany jasná chyba, nemyslíš?” spýtal sa opovržlivo. Harry vedel, že tá opovržlivosť bola namierená proti jemu samému.

“Nie, to si nemyslím. Naozaj si myslíš, že si to spravil naschvál?”

Severus pokrčil plecami a znovu sa začal prechádzať.

“Chcel si ho vystrašiť?” spýtala sa nečakane. Severus sa k nej pbrátil tak rýchlo, až mu do krku švihli vlasy. Harry ho takého naštvaného ešte nevidel.

“Samozrejme, že nie!” zreval a zazrel na svoju sesternicu.

“Tak potom v čom je problém?”

Harryho by to tiež zaujímalo.

“Problém je v tom, že som to spravil. Prečo by som spravil niečo tak necvhutné niekomu, na kom mi záleží?” spýtal sa. Harry sa opäť začervenal a mal pocit, že si Severus ani neuvedomil, čo práve povedal.

“Každý človek robí chyby a hlavne ak je rozrušený. Trápilo ťa to, čo sa mi stalo a neuvažoval si racionálne. Som presvedčená o tom, že si musel byť v šoku z toho ako si ma našiel. Tvoja posledná príbuzná, umierajúca pomalou hroznou smrťou…” odmlčala sa a bližšie sa svojmu bratrancovi prizrela. “Je mi to ľúto, ak by som viac vnímala veci okolo seba, nikdy by to tak nebolo dopadlo. Bol to šok pre nás všetkých. Ak by som dávala viac pozor, nikdy by sa to nestalo.”

Seveurs si odfrkol. “To je šialené a ty to vieš,” povedal a prešiel k nej. “Nemohla si predpokladať, že ostrov napadnú.”

Zdalo sa, že mu Deliverance neverila. “Stále si myslím, že ti dĺžim ospravedlnenie. A chudáčik Harry, vidieť ma v takom stave, musela som vyzerať hrozne,” povedala pomaly. Nedokážem uveriť tomu, že ma vyliečil. Ten chlapec je zázrak.”

“Ani netušíš aký,” odvetil.

“A stále sa ho chceš zbaviť?” spýtala sa po dlhej odmlke. “Ak ti na ňom záleží, prečo ho necháš niekomu inému? Niekomu, kto na to nie je tak vhodný ako ty?”

“Hocikto bude lepší než ja,” odvetil temne.

Deliverance zjavne práve pretiekol pohár trpezlivosti a uskutočnila to, čím sa predtým len vyhrážala. Na Harryho prekvapenie a šok, prešla priamo k Severusovi Snapovi a na jeho líci pristála poriadna facka. Harry len sťažka zadržiaval výbuch smiechu. Severus vyzeral tak šokovane a nahnevane až to bolo zábavné.

“Ty…ty ženská!” zreval a výhražne sa postavil.

“Sklapni a sadni si,” zrevala aj ona a postrčila ho do kresla.

Harry sa usmial. Toto bol dôvod prečo Deliverance zbožňoval. Tá žena sa ničoho nebála a Seveurs Snape vedel byť poriadne vystrašujúci keď chcel.

“Nemôžeš pripustiť aby tvoj život riadili Sirius Black s Remusom Lupinom. Harry je tvoj syn. Zastaň sa ho, pre Merlina, a vezmi si to, čo je právom tvoje!” pokračovala podrážená mužovou sprostotou. “Čo spravíš ak tvojto syna dajú niekomu, kto mu naozaj ublíži?” spýtala sa a zaborila svoje oči do jeho. “Pomyslel si na to? Čo sa stalo predvčerom večer nie je nič v porovnaní s tým, čo si Harry vytrpel u svojich príbuzných. A nezabudni na Jeba Corwina. Aj on tvojmu synovi ublížil. Nikdy na tie rany nezabudnem.” Harry sa pri stene skrčil, neuvedomil si, že to Deliverance videla. Toto bolo naozaj divné a trápne. Na jeho tvári sa zračilo zahanbenie a on bol rád, že ho v tej chvíli nikto nevidí. “Zdá sa, že je ten chlapec magnet na problémy, čo spraví ak nebudeš s ním a nepomôžeš mu?”

Tá veta Harryho trochu pobúrila. Dokáže sa obrániť sám, no potom si posmenul koľkokrát mu Severus zachránil život ešte predtým než sa stal jeho otcom a jeho podráždenie sa vyparilo. Ak by nebolo Severusa Snapa, bol by už dávno mŕtvy.

“Čo spravíš?” spýtala sa nakoniec. Harry zadržal dych.

“Čo ak to urobím znovu?”

Deliverance sa zamračila. “Neurobíš.”

“Ako si môžeš byť taká istá?”

“Pretože ťa poznám. Viem ako veľmi ti na chlapcovi záleží. Nikdy to nezopakuješ. Zariadiš to tak, aby sa to už nikdy nestalo.”

“A čo ak Harry už nechce byť môj syn?” spýtal sa s obavami. “Viac než jedným spôsobom som mu nenávratne ublížil.”

“Stále chce aby si bol jeho otcom.” S tým Harry naprosto súhlasil.

Severus pokrútil hlavou. “Myslí si, že honechcem,” povedal presvedčene.

Harry si nemohol pomôcť. Vyšiel z kuchyne.

“A chceš ma?” spýtal sa, na čo Severus namieril prútik a Deliverance vyzerala ako na pokraji infarktu.

“Čo? Ako dlho si tam bol?” spýtal sa zarazene, takmer podráždene. Asi mal zostať tam, kde bol.

Pri jeho pohľade Harry cítil, ako sa jeho posledné nádeje rozplývajú. Toto bola chyba.

“Je mi to ľúto, nemal som vás počúvať. Už sa to viac nestane, pane,” povedal s pohľadom upretým na podlahu. “Ja..ja už pôjdem,” povedal smutne a vybehol z dverí.

Harry počul ako Deliverance Snapovi nadáva, ale nezastavil sa, aby mohol počuť jednotlivé slová. Už bol takmer na konci chodby, keď začul známy hlas.

“Harry!”

Obzrel sa a jeho zelené oči sa stretli s čiernymi. “Musíme sa porozprávať,” povedal Severus. “Poď dnu.”

Mladý Chrabromilčan trhane prikývol a nasledoval majstra elixírov. Keď vošli, dvere za nimi sa s treskom zabuchli.

Poslední komentáře
11.08.2014 22:25:28: smileytoto je tak dojemné! Tentokrát jsem vůbec nemohla zadržet slzy. Myslím, že to se nestalo už od h...
14.03.2008 10:47:05: Tak musím říct, že tohle je ta nej HP četla. Je místy vtipná a zároveň i hodně emocionálně postavená...
14.03.2008 10:18:10: Tak musím říct, že tohle je ta nej HP četla. Je místy vtipná a zároveň i hodně emocionálně postavená...
09.03.2008 21:17:46: Já jsem ale ostuda. Tuhle kapču jsem četla asi před týdnem a jak tu teď procházím, tak jsem zjistila...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.