...

HP-Tam, kam patrím II

Kapitola deviata: Komnata najvyššej potreby

Taaaak..deviata kapča na svete :D tie úvodníky sú na tom niekedy najhoršie..no nič..kapču venujem Mission, ktorá sa so mnou pustila do toho bláznivého nápadu preložiť kapču do slovenčiny :D tak veľa šťastia...no a dúfam, že tých komentíkov bude naozaj požehnane..v podstate ste celý deň vedeli, kedy pridám, tak s tým by nemal byť problém..a to je asi tak všetko..možno už len: ak sa ten nápad s výmenou kapčí podarí, možno by som to rada skúsila ešte raz, je tom celkom haluz :D no už sa pustite do čítania a nechajte tu za sebou komentík: kľudne aj len jedno či dve slová (teda okrem Manii, Noirwind a ďalších, ktorí o sebe vedia, však? :D)
PS: všimli ste si, koľko krát som tu použila NO? :D

Bolo skoré sobotňajšie ráno a Harry práve raňajkoval s profesorom Snapom. V to ráno sa zobudil naozaj skoro a rozhodol sa pripraviť im obom raňajky. Keďže sa mu to ale nechcelo robiť samému, privolal si Dobbyho, ktorý bol neuveriteľne šťastný, keď mohol priniesť raňajky Harrymu Potterovi.

Teraz dvojica sedela v príjemnom tichu, obaja potichu jedli svoje raňajky a snažili sa jeden druhého nevyrušovať. Severusovi bolo zjavné, že Harryho niečo trápilo, ale dúfal, že sa chlapec rozhovorí sám. Veď ani nevedel, či sa s ním o tom bude chcieť zhovárať. V poslednej dobe si všimol, že sa Harry akosi odtiahol od Rona a niekoľkých ďalších chrabromilčanov. Posledných niekoľko dní ho vo Veľkej sieni pozoroval a všimol si, že Harry naschvál prichádzal až keď jeho priatelia dojedli a potom tam sedel sám. Jediný spolužiak, ktorému Harry dovolil aby sedel s ním bol Fred Weasley. Severusovi sa to zdalo divné, ale rozhodol sa to nekomentovať.

Keď tak teraz sedeli v Harryho izbe, ktorú začal chlapec pokladať za svoju druhú, dúfal, že sa mu zdôverí. Izba v chrabromilskej veži bola u Harryho na prvom mieste, tým si bol celkom istý, ale aj to sa časom zmení. Harry ešte nebol v jeho dome na vidieku, ani nezažil to ticho a pohodu, ktoré tam vládli. Dúfal, že bude Harry považovať Snapovské panstvo za svoj domov. Čoskoro tam spolu pôjdu na Vianočné sviatky.

Keď sa opäť vrátil do prítomnosti, odkašľal si v snahe získať si Harryho pozornosť. Chlapec vzhliadol od taniera a nadvihol obočie.

“Áno?” spýtal sa.

“Zdá sa, že si sa minulý týždeň nerozprával so svojimi priateľmi. Je niečo, o čom by si sa so mnou chcel porozprávať?” spýtal sa.

Pozorne pozoroval Harryho reakciu, no žiadna neprišla. Len si vzdychol.

“Sú iba podozrievaví,” povedal.

Tentokrát podvihol obočie Severus. “Podozrievaví?”

“Ron a jeho veľké ústa sa rozhodli, že dvojčatám a Nevillovi povedia o mojich zraneniach!” zakričal ešte stále naštvane, keďže dosiaľ nemal príležitosť sa s priateľmi porozprávať, aj keď sa Fred snažil vyhovoriť mu jeho tvrdohlavosť. “Ako keby na to mal právo!”

Snape sa zamračil. To bolo od Weasleyho neuveriteľne hlúpe. “Naozaj?”

“Áno! A potom sa ma snažili vypočúvať! Nebol som pripravený povedať im o tom. Myslia si, že to urobil môj strýko. Nemôžem uveriť tomu, že sa dostali tak blízko k pravde. Naozaj to bolo také zjavné?” zamýšľal sa a úplne pozabudol, že je v miestnosti spolu so Snapom.

“Vzhľadom na to, že väčšina z nás, vrátane mňa o tom nemala ani potuchy tak by som povedal, že nie. Je však možné, že to dávaš čím ďalej tým viac najavo. Už viac na to nie si sám…cítiš sa bezpečne?” Snape si nebol istý, kam týmto vlastne mieri, ale dúfal, že to znelo aspoň trochu múdro, aby si Harry nemyslel, že mu už definitivne začalo šibať.

Ale Harry len prikývol. “Myslím, že máš svojím spôsobom pravdu,” súhlasil.

Severus sa oprel o stoličku a povedal: “Vypočúvať?” vrátil sa späť k téme. “To bol od Weasleyho celkom dobrý nápad,” povedal viac sebe ako Harrymu. Hnusný pohľad, ktorým ho Harry prebodol sa rozhodol ignorovať.

“Ty si myslíš, že to bol dobrý nápad?” spýtal sa naštvane. “Nič ich do toho nie je! Aké právo mal Ron na to, aby všetkým mojim priateľom vyznovil niečo tak osobné? Myslel som si, že mu môžem dôverovať! A ty si myslíš, že to bol dobrý nápad! Tiež plánuješ povedať to všetkým učiteľom? Urobme rovno verejné prehlásenie dnes na večeri!”

Snape sa na svojho zverenca zamračil. “Tak som to nemyslel a ty to vieš,” povedal tiež nahnevane. “Premýšľaj nad tým, Harry, záleží im na tebe, inak by si nedali tú námahu, aby ťa vypočúvali. Máš šťastie, že máš takých priateľov, pretože väčšina ľudí ich nemá. Chceli ti dať príležitosť zdôveriť sa im, keďže im bolo zjavné, že sám im o tom nepovieš,” povedal mu zatrpknuto.

Harry sedel potichu na stoličke, trochu otrasený so Severusovho tónu. “Nechcem o tom s nimi hovoriť,” odvetil.

“Tak potom im o tom nehovor,” ozval sa Snape. “Uzatvrátaj sa do seba, vždy predtým to predsa tak skvelo fungovalo,” povedal sarkasticky.

Harry zavrčal. “Čo ty o tom môžeš vedieť. V mojom živote hráš rolu starajúceho sa dospelého len šesť mesiacov. A niekedy by sa o tom “starajúceho sa” dalo pochybovať!” zreval keď ho premohol jeho hnev. Vedel, že Snapovi na ňom záležalo a okamžite svoje slová oľutoval. Treskol päsťou o stôl a vstal. “Len ma ignoruj, som príliš vynervovaný na to, aby som sa o niečom racionálne bavil,” zašepkal a otočil sa.

“Harry,” povedal Severus potichu, čo Harryho prinútilo pozrieť naňho.

“Áno?” zašepkal zrazu unavene.

“Záleží mi na tebe. Uvedomuješ si to vôbec?” spýtal sa s pohľadom upretým do zelených očí.

Harry zostal nehybne stáť. Nevedel prečo, no napriek tomu, že si to predtým myslel ho tie slová prekvapili. Kdesi v úzadí svojej mysle predpokladal, že si tým až doteraz nebol až tak úplne istý.

Severus si všimol prekvapenie, ktoré sa zračilo v Harryho očiach a povzdychol si. Ľutoval, že mu to nepovedal skôr. Vedel že raz bude musieť, ale predpokladal, že si to chlapec domyslí. Mal vedieť, že sa tak nestane.

“Mne, Harry, na tebe záleží,” povedal a cítil sa pritom naozaj divne. Bolo to tak dávno, odkedy sa odvážil tieto slová čo len zašepkať, že si už ani nepamätal, kedy sa tak stalo. A možno to nikdy nikomu nepovedal…až doteraz.

Harry sa placho usmial. “Je mi ľúto, že som tvrdil opak,” zašepkal. Nebol si istý, či by mohol Severusovi povedať to isté, pretože tie slová nikdy predtým nikomu nepovedal. Nevedel čo robiť a tak pokrčil plecami. Bez slova rýchlo k mužovi prešiel a zovrel o v krátkom objatí. “Musím sa ísť porozprávať so svojimi priateľmi,” povedal a venoval Severusovi ešte posledný pohľad.

Severus prikývol a Harry sa vyhrnul z dverí. Profesor elixírov sa zasmial. Vedel, čo sa Harry snažil urobiť, vedel, že to bol jediný spôsob, akým mu bol Harry schopný dať najavo, že aj jemu na ňom záležalo.

………………………………………………………………………………………………

Harry rozhodne kráčal smerom ku chrabromilskej veži a ľudia mu uhýbali z cesty. Ak to má spraviť, vedel, že to musí urobiť hneď, kým na to ešte má odvahu. Rozhovor so Severusom mu jenoznačne pomohol. Utrúsil heslo a Tučná pani v portréte mu uvoľnila cestu do klubovne. Naskytol sa mu pohľad na Freda a Georga spolu plánujúcich pri stolčeku v rohu a Rona s Hermionou vyvalených na pohovke pred ohňom. Práve k nim vykročil, keď ho zastavila čiasi ruka na jeho pleci.

 “Ahoj Harry,” ozval sa spoza neho známy hlas. Harry sa usmial, keď v hlase rozoznal Nevilla.

 “Ahoj, Nev,” odzdravil.

 “Mohol by som s tebou chvíľku hovoriť?” Harry si povzdychol. Nechcel sa rozprávať s Nevillom a tak stratiť svoju odvahu, ale keď si všimol zúfalstva v chlapcových očiach, podvolil sa. Ešte naposledy sa zúfalo pozrel ku ohňu a stolíku v rohu a nasledoval Nevilla späť na chodbu pred klubovňou. Netušil, kde nájde tu odvahu opäť tam vojsť.

“O čo ide, Neville?” spýtal sa a oprel sa o stenu.

Neville sa začal nervózne prechádzať. “Harry…” začal ale nečakane sa odmlčal.

Harry ho zvedavo pozoroval. “Neville, deje sa niečo?” spýtal sa.

“Nebol to Ron,” vyšlo z jeho priateľa, ktorý sa potom začervenal.

Harry bol zmätený. “Čo nebol Ron?”

“Nebol to on, kto povedal o…no…veď vieš,” povedal Neville, ukázal si na telo a nehlučne zašepkal “rany”.

Harrymu sa zúžili zreničky. “O čom to hovoríš, Neville?” chcel vedieť.

Neville si rezignovane povzdychol. “Harry, v tú prvú noc, keď sa Ron rozprával s Hermionou, tak som ich počul,” začal a na Harryho tvári sa zračilo porozumenie. “Áno…už vtedy som o tom vedel, ale nenabral som odvahu na to, aby som sa ťa na to spýtal. Tak som bol ticho. Potom som počul, ako sa Fred s Georgeom o niečom rozprávali a myslel som si, že im Ron o tých zraneniach povedal, lenže on im o tom nepovedal a ja som im to potom vyzradil. Tak sa to dozvedeli, Harry. Bola to moja vina, nie Ronova,” povedal smutne. “Je mi to ľúto, odpustíš mi?”

Harry si vzdychol. Čo sa stalo stalo sa a nemalo žiadny zmysel sa tým teraz trápiť. “Neboj, Neville. Nič ti nevyčítam. Myslím, že si mi vlastne spravil láskavosť. Aj tak som im to chcel povedať. Ak by si s tým nezačal, asi by som im o tom nikdy nepovedal. A no…myslím, že to potrebujem,” odvetil potichu.

Neville sa rozžiaril. “Och!” povedal. “Teraz?” spýtal sa, keď sa ani jeden z nich neotočil späť do klubovne.

Harry zavrel oči, zhlboka sa nadýchol a prikývol. “Myslím, že hej,” povedal, no stále sa nepohol.

Neohrabaný chrabromilčan sa povzbudzujúco usmial. “No tak, Harry, bude to v poriadku,” povedal a zašepkal heslo. Portrét sa opäť otvoril a Neville trpezlivo čakal pred vchodom. “Máš na to, Harry. Nemusíš sa báť, vždy budeme stáť po tvojom boku,” povedal v snahe odľahčiť mu preťažké rozhodnutie,

Harry nakoniec prikývol a vošiel do klubovne. Potichu stál na tmavo červenom koberci a ani sa nepohol. Všimol si, ako naňho všetci s očakávaním hľadia. Ich starosť oňho ho takmer prevalcovala, ale on ovládol svoju túžbu jednoducho odtiaľ zdrhnúť. “Poďte, potrebujem sa s vami porozprávať,” zachrčal nakoniec.

Všetci ihneď vyskočili a nasledovali ho. Nebol si celkom istý, kam ich vlastne vedie, ale vedel, že musia nájsť miesto, kde ich nikto nemôže odpočúvať. Vtedy ho niečo napadlo a bez toho aby sa obzrel či ho ostatní nasledujú prudko zatočil a vystúpal niekoľko točitých schodíšť. Niekoľkokrát sa prešiel tam a späť až sa na stene objavili dvere. Túto tajomnú miestnosť objavil náhodou. Keď za sebou počul prekvapené výkriky otočil sa.

 “Našiel som to už dávno,” vysvetlil im. “Práve som si na to spomenul a pomyslel som si, že by sa mohla hodiť. Tá miestnosť vytvára izbu, ktorá vyhovuje vašim požiadavkám,” pokrčil plecami a otvoril dvere. Moc ho neprekvapilo, keď zistil, že vyzerala podobne ako ich klubovňa. Cítil sa tam pohodlne a jediný dôvod, prečo tam nezostal bol, že tam bola kopa iných ľudí.

S obavami pozoroval, ako si ostatní posadali. Ron a Hermiona na gauč pri krbe, Fred sa usadil do rozľahlého kresla a George na zem k jeho nohám. Neville sa posadil do kresla oproti dvojičkám. Harry zostal stáť. Nebol si istý, ako začať a nervózne sa zavrtel. Nakoniec sa opatrne posadil na konferenčný stolík a obrátil sa k ostatným.

“Toto pre mňa nie je jednoduché, tak ma prosím neprerušujte, dobre?” spýtal sa a pritiahol si kolená ku hrudi. Podvedome sa snažil schovať sa.

“Sľubujeme, Harry,” ozval sa George a chrabromilčania prikývli.

“Dobre,” povedal Harry slabo. Zhlboka sa nadýchol a začal so svojím príbehom. Najprv rozprával o profesorovi Snapovi, ako ho zachránil od jeho strýka, čo jeho priateľov veľmi neprekvapilo. Už dlho vedeli, že bol jeho strýko obyčajný bastard. Harry im povedal o ich sprievodcovi, ako sa pokúšal ukradnúť mu peniaze a ako sa k nemu správal. Musel nachvíľu prestať so svojím príbehom, keď im práve dovysvetľoval ako sa ho Jeb pokúšal utopiť a oni povyskakovali na nohy. No dodržali svoj sľub a nič na to nepovedali.

 “Bude to ešte horšie,” varoval ich a zahanbene sklonil hlavu. Rukou si prehrabol vlasy a opäť sa pustil do rozprávania. “Keď sme zničili…no, nemyslím si, že o tom môžem hovoriť... Jeb ma uniesol. Zobral ma do akéhosi brlohu pod zemou, ktorý nazýval búdou a…” odmlčal sa a pokrútil hlavou. “V podstate zo mňa vymlátil dušu.”

Ron už to dlhšie nemohol udržať. “Prepáč, Harry, ale musím niečo povedať predtým, než vybuchnem!” Bol rozzúrený. “Prisahám, že ak ho niekedy stretnem, zabijem ho!” prehlásil a Harry si vzdychol, keď videl, ako všetci ostatní v hneve prikývli.

 “Je už mŕtvy,” oznámil im Harry.

“Čo?” ozvala sa šokovane Hermiona. “Čo sa stalo?”

Harry sa zamračil. Ten príbeh bude čím ďalej tým horší. “Severus ho začaroval a on vrazil do stromu. Haluz mu preťala srdce a on zomrel,” povedal.

 “Prečo naňho profesor Snape vyslal to kúzlo, Harry?” spýtal sa Fred, ktorý postrehol, že Harry vynechal to najdôležitejšie.

Harry naňho zazrel. Povzdychol si a potichu povedal: “V tej chvíli ma škrtil a Severus nebol dosť blízko na to, aby ho odhodil, tak použil prútik.”

Keď začul tiché nadávky zodvihol hlavu a potešilo ho, keď v očiach svojich priateľov videl len znepokojenie a obavy. “Ale už ti nič nie je, však? Teda, už odvtedy prešlo niekoľko mesiacov, ale všimla som si, že si bol dosť stuhnutý,” ozvala sa Hermiona.

 “Tie modriny boli naozaj zlé, Hermiona,” povedal Ron. Bol si istý, že sa Harry nechce zhovárať práve o tom.

Harry sa na Rona vďačne usmial. Ešte raz si povzdychol. Cítil sa, akoby ľahší. “Som rád, že som vám o tom povedal. Bolo to ťažké dusiť to v sebe,” zašepkal a vôbec sa nestaral o to, či ho počuli, alebo nie.

Fred sa postavil a jemne Harryho potľapkal po pleci. “Som rád, že si sa dokopal k tomu, aby si nám o tom povedal, Har.”

 “Ja tiež.”

Neville sa postavil z kresla, do ktorého sa uvelebil, keď sem prišli. “No, som naozaj rád, že si nám o tom povedal, Harry. Povedal som ti, že to nebude také hrozné,” zašepkal mu do ucha. Už hlasnejšie povedlal: “Naozaj by som tu rád zostal, ale musím dokončiť úlohu na elixíry, lebo sa k tomu už nikdy nedostanem,” povedal zamračene. “Uvidíme sa neskôr.”

“Jasné, Nev. Tak zatiaľ,” vyprevadili ho všetci.

“Už sa stmieva,” ozval sa Ron. “Je takmer čas na večeru. Neviem ako vy, ale ja už umieram od hladu,” povedal a presne vtedy sa ozval aj jeho žalúdok.

Fred a George sa zasmiali. “Ty si hladný vždy, braček.”

Ron pokrčil plecami. “No a?” spýtal sa.

 “Poďme, lebo nám tu umrie od hladu,” povedal Harry a postrčil ich ku dverám. Bol rád, že zmenili tému a netrvali na tom, aby o tom ešte hovoril.

Fred s Georgeom zaujali miesto po Harryho boku a obaja mali ruky prehodené okolo jeho ramien. Bol naozaj rád, že sa im s tým zdôveril. Možno sa nakoniec všetko v dobré obráti.

……………………………………………………………….

Severus Snape práve vynadal bifľomorčanovi, ktorý nasprostato vyprovokoval staršieho slizolinčana a udelil mu trest s Filchom. Práve sa len tak bezcieľne prechádzal, keď zazrel Harryho spolu s priateľmi, ako si vykračujú po schodoch smerom do Veľkej siene. Len z toho ako išli bolo jasné, že im to Harry povedal. Bol nezvyčajne rád, keď videl, ako sa spolu pokojne rozprávajú a ako bol Harry uvoľnený, keď už to tajomstvo nemusel dusiť v sebe ale mohol ho zdieľať s tými, ktorým na ňom záležalo.

Otočil sa, ešte pred večerou chcel ísť do svojich komnát a prezliecť sa. Bifľomorčan mu na habit nalial nejakú neznámu huspeninu. Odporné.

 “Profesor Snape.”

Severus sa pozrel za seba a očakával, že tam uvidí jedného zo dvojich kolegov. Uvidel…ale nebol to ten, koho čakal.

“Profesor Dillard,” povedal. “Potrebujete niečo?”

Bolo to divné, ale toto bolo po prvýkrát, čo sa s mužom rozprával a lepšie sa mu prizrel. Pripadal mu akýsi povedomý. “Nestretli sme sa už niekedy?” spýtal sa.

Muž naňho zazrel, čím ho dosť prekvapil.

“Mám to brať ako áno?” spýtal sa a nepekný pohľad mu natvrdo oplatil. Keď od neho muž o krok ustúpil, uškrnul sa.

“Nepamätáš si ma, však?” vyprskol Dillard.

“O čom to hovoríte? Tak sme sa teda stretli?” spýtal sa zmätene.

Profesor Dillard na Severusa znechutene pozrel. “Ak si na mňa v tej svojej mastnej hlave nevieš spomenúť, ja ti s tým teda určite nepomôžem. Zisti si to sám!” zasyčal jedovato, prudko sa otočil a nasupene odkráčal.

Snape ho pozoroval, až kým mu nezmizol z dohľadu. Niečo na tom nesedelo. Naozaj netušil, kto by mohol byť. Ale jeho tvár mu bola povedomá. Snáď si spomenie. Pomyslel si, že by sa o ňom mal porozprávať s Dumbledorom. Možno do celej tej záležitosti vnesie trochu svetla.

Mrmlajúc si o divných učiteľoch prešiel do podzemia. Habit za ním hrozivo vial.

………………………………………………………………………

“No, ešte skočím na kus reči k profesorovi Snapovi a potom zamierim do veže, dobre?” spýtal sa Harry priateľov. Chcel svojmu opatrovníkovi povedať o tom, čo sa udialo.

“Jasné Harry, uvidíme sa neskôr,” povedali Ron s Hermionou.

Fred mu ešte položil ruku na chrbát. “Nebuď dlho, dobre?” povedal. Správal sa k nemu ako starší príliš ochraniteľský brat. Harryho ale spôsob akým sa k nemu v poslednej dobe Fred správal nadmieru tešil.

“Áno, Fred. Prídem ešte pred večierkou, sľubujem,” povedal s úsmevom od ucha k uchu.

Pozoroval ako jeho priatelia vyšli po schodoch, potom sa vydal do podzemia. Bol dosť znepokojený. Profesor Snape sa neukázal na večeri a on sa chcel uistiť, že je v poriadku.

Práve zatáčal za roh, keď ho zozadu schmatli čiesi ruky a zdvihli ho do vzduchu. Bol šokovaný a priškrtene vykríkol. Najprv si myslel, že to bol profesor Dillard. “Prestaňte!” zreval. Ruky ho okamžite položili na zem a otočili.

“Harry, to sme len my!” objasnil mu to Sirius nešťastný z toho, že Harryho tak vystrašil. “Je mi to tak ľúto, si v poriadku?” spýtal sa. Remus sa ho tiež snažil ukľudniť a rukou mu stisol plece.

“Harry!” zakričal hlas z chodby za nimi. Počul ako k nim niekto bežal a bol si takmer istý, komu kroky patrili.

Jeho priatelia znepokojene pribehli spoza rohu a boli pripravení obrániť ho od čohokoľvek, čo ho prinútilo vykríknuť. Okamžite však zastali, keď uvideli Siriusa s Remusom.

“Harry?” spýtal sa Fred. “Si v poriadku?”

Harry sa placho usmial. “Áno, Sirius ma tak trochu vystrašil ale už je to dobré.”

“Uf  to je dobre, naozaj si nás dosť vystrašil,” povedala Hermiona stále zadýchaná z behu.

“Prepáčte, nechcel som vás vyľakať,” zašepkal a cítil sa ako idiot.

“To je v poriadku, Harry. No, tentorkát ťa už naozaj opustíme. Uvidíme sa v klubovni. Zbohom Sirius, Remus,” ozval sa George. Potom spoločne odišli.

“Áno, ahojte,” povedal Harry aj keď vedel, že ho nemohli počuť.

Sirius pomaly skĺzol rukou na Harryho ramená. Nechcel ho znova vystrašiť. “Si si istý, že si v poriadku?” spýtal sa znepokojene.

Harry sa usmial. “Áno, len si ma prekvapil. Nepočul som ťa,” vysvetlil.

 “Šiel si za profesorom Snapom?” spýtal sa Remus.

Harry prikývol.

“Pôjdeme s tebou, čo povieš?” spýtal sa Sirius.

 “Jasné.”

Spoločne vykročili do podzemia a potichu sa rozprávali.

 “Čo ste vy dvaja v poslednej dobe robili?” spýtal sa Harry.

Obaja pokrčili plecami a žiadny z nich mu nič dôležité nepovedal. “Nič moc, Dumbledore nám dal úlohu, ktorú potreboval aby sme splnili, inak sme boli v mojom dome,” vysvetlil Sirius. “Čo škola?”

Harry naňho len znudene pozrel. “Fajn.”

Sirius zaklopal na Severusové dvere. “No, chvíľku sa tu zdržíme, tak sa zajtra zastav ak chceš, dobre?” spýtal sa. Dvere sa otvorili a Severus ich zvedavo pozoroval.

 “Idete dnu?” spýtal sa.

 “Len Harry, my musíme ísť za Albusom,” vysvetlil Remus. “Dobrú noc, Harry,” povedal. Sirius ho rýchlo objal a obaja sa im stratili z dohľadu.

Harry vošiel do komnát a zatvoril za sebou dvere.

Poslední komentáře
31.05.2018 12:28:58: Je dobře že to Harry ze sebe dostal nelíbí se mi tam ten profesor.smiley${1}smiley${1}
15.09.2007 23:38:39: moc good kapča, akurát ten Dillard je nejaký divný a niekoho mi fakt pripomína, ale koho no neviem, ...
12.09.2007 21:11:55: Moc hezká kapitola jako všechny předchozí... Toto je můj první komentář u tebe, to přiznávám, ale ně...
12.09.2007 11:40:37: Výborná kapitola a výborný překlad smiley Tahle povídka se mi moc líbí, stejně jako všechny ostatní po...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.