...

HP-O nič viac, než si zaslúži

O nič viac, než si zaslúži (celé)

Ahojky, keďže je dnes štrnásty november, pre mňa tak dôležitý, významný a hlavne radostný deň, rozhodla som sa obšťastniť aj vás a pridať preloženú poviedku. Je preložená z angličtiny z pomerne neznámeho serveru, na ktorý som odkedy som si ju skopírovala stratila link. Ale to jej neuberá na kráse. Takže, poviedka má zhruba 40 strán, nie je úplne slashová, ale vyvýja sa tam vzťah medzi Harrym a Severusom. Mrzí ma, ak som touto vetou niekoho odradila od jej čítania, pretože je to naozaj nádherná poviedka a o ten slash tam vôbec nejde (niežeby ho tam bolo zas nejak veľa. Nič viac ako pusu som nepreložila :D). Preklad poviedky mi dokopy trval asi 18-20 hodín :-) Týmto chcem taktiež zablahoželať všetkým škorpiónom, spriazeneným dušičkám, ktoré zdieľajú moju závislosť a všetkým čo navštevujú tieto stránky všetko dobré :D užite si čítanie a prosím venujte mi komentíky :D dnes už plnoletá Lucy


Kapitola prvá- Zaslúžiť si

Harry Potter s nežným úsmevom na tvári vzhliadol ku hradu. Na svete nebolo miesto, kde by bol šťastnejší. Zažil tu aj smutné chvíle, no tie len viac zvýraznili tie dobré.

Škola sa pre zelenookého muža skončila pred ôsmimi rokmi. Tie strávil rovnako ako tých sedem predtým, neustálymi stretmi a výhrami nad Voldemortom, až bolo napokon proroctvo naplnené a Temný pán bol z tohto sveta pred tromi krátkymi týždňami vyhnaný raz a navždy.

Teraz sa na požiadanie od Dumbledora vrátil na jediné miesto, ktoré v živote nazýval domovom, tentokrát ako učiteľ. O týždeň sa hrad opäť raz naplní študentmi a Harry sa ich bude snažiť naučiť všetko čo vie, aby boli v prípade že by sa, nedajbože, vzmohol ďalší Temný pán, pripravení.

Harry zbadal, ako sa k nemu od hradu blíži osoba vo vejúcom habite a nedokázal si pomôcť, usmial sa. Vstúpil cey bránu, cítiac ako mu na koži prebehla mágia ochranných kúziel, ako ho kontrolovala, než mu povolila prejsť skrz.

„Pán Potter.“ Harry dovolil, aby ho zamatový hlas profesora Snapa naplnil.

„Profesor,“ prikývol Harry zdvorilo, v očiach sa mu len tak iskrilo. Majstrovi elixírov mykalo kútikmi až mal Harry pocit, že by sa mohol usmiať, no nestalo sa tak.

„Vidím, že sa tvoja záľuba v nedochvíľnosti ani o trošičku nezmenšila,“ zatiahol sarkasticky Snape. „Prosím nasleduj ma, Albus a ostatní učitelia už čakajú.“

Harry potlačil smiech a ponáhľal sa za Snapom, ktorý sa na podpätku prudko obrátil a odpochodoval. „Vždy kráčate tak rýchlo, profesor?“ spytoval sa Harry, ktorý mu so zranenou nohou nestačil. Počas posledného boja ho zasiahla kosti drviaca kliatba, pôvodne mierená na hlavu, a kým sa mu podarilo zbaviť sa Voldemorta a našli ho liečitelia, pretrhli úlomky kosti takmer každú šlachu, sval a väz od bedra až po psrty na nohách. Pri chodení teda potreboval barlu.

„Pán Potter,“ začal Snape svojím poučujúcim hlasom v plnom nasadení. „Ak by si prišiel na čas tak, ako všetci ostatní, nemuseli by sme sa nikam ponáhľať, ale keďže si prišiel neskoro, a to dosť neskoro, a ostatní učitelia spolu so mnou majú na práci aj iné veci ako na teba vyčkávať.“

„Je mi to ľúto,“ zamumlal Harry. Snapov pohľad sa pri pohľade na trápiaceho sa Harryho za ním trochu obmäkčil. Harry si jeho pohľad všimol a jeho vlastný zrazu ochladol. „Neopováž sa,“ zasyčal a zastal na mieste, čím vyľakal druhého muža, ktorý taktiež zastal a uprel naňho pohľad.

„Neopováž sa čo, pán Potter?“ spýtal sa s podvihnutým obočím.

„Nepotrebujem vašu ľútosť,“ vyprskol Harry s planúcimi očami, potom sa zvrtol a pomaly pokračoval v ceste do hradu.

„To nebola ľútosť, Harry,“ šepol Snape, príliš ticho na to, aby ho Harry začul. Potom sa vybral sa Chlapcom, ktorý prežil.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

„Harry, chlapče drahý,“ ozval sa veselo Dumbledore, keď sa Harry došuchtal do riaditeľovej pracovne. Nasledovali pozdravy od väčšiny profesorov. Snape sa medzitým prešmykol dnu a zavrel za sebou dvere.

Harry sa na svojich bývalých profesorov placho usmial. Tí ho objímali a gratulovali mu. „Bola to moja povinnosť,“ šepol. Snape si všimol, že sa riaditeľ pri tejto poznámke zamračil a lámal si hlavu nad tým, čo to mohlo znamenať.

Všetci sa usadili, Harry snažiac sa ukryť boelstnú grimasu, keď ho noha nechcela poslúchnuť. Z nemocnice sv. Munga ho prepustili v to ráno a on si čoskoro uvedomil, že elixír proti bolesti, ktorý ráno vypil zjavne prestal účinkovať. Ktosi mu poklepal na plece a keď sa otočil zistil, že za ním stojí Snape s flakónikom v ruke. Harry si ho vďačne vzal a rýchlo vypil, trochu sa zaškaredil nad chuťou, no čoskoro si uľavene vydýchol, keď bolesť opäť pominula.

„Ďakujem, profesor,“ zašepkal. Snape len prikývol a vrátil sa na svoje miesto pri dverách.

„Harry, pravdepodobne si si už domyslel, že sme všetci radi, že si súhlasil s návratom do Rokfortu. Myslíme, že tu budeš opäť šťastný a nádejame sa, že sa naša smola na učiteľov obrany konečne pominula.“ Väčšina prítomných sa pri tejto poznámke potajomky uškrnula. „Tak teda, Poppy sa ponúkla s čímkoľvek pomôcť, najmä čo sa týka tvojej...“ tu sa Albus odmlčal a jeho oči nadobudli podozrievavú vlahu.

„Ďakujem, pán riaditeľ, madam Pomfreyová, ale zvládnem to aj sám,“ odvetil Harry stroho a Snape opäť prehliadol pretvárku mladého muža, zhliadol pevne zadržiavané emócie, ktoré skrývala.

„Harry, chceme len pomôcť,“ ozvala sa ticho Poppy.

„Nepotrebujem žiadnu pomoc,“ bránil sa zostra Harry a zahľadel sa kamsi do diaľky. Snape by bol rád vedel, čo mu chodilo po rozume, keď mu ktosi pripomenul jeho postihnutie.

Albus si povydzchol. „V poriadku, Harry, Severus ťa odprevadí do tvojich komnát aby si sa mohol udomácniť. Všetky tvoje veci dorayili ráno, vrátane výtlačkov učebníc, ktoré si žiadal.“

Harry strnulo prikývol, ľútosť, ktorá sa odrážala v ich očiach vrhla tieň na udalosť, ktorá mohla byť šťastným návratom. S nepatrným myknutím sa zaprel do barle a zdvihol sa zo stoličky. Vracajúca sa bolesť v ňom vyvolala ston, zahryzol si do pery a mlčky nasledoval majstra elixírov von z miestnosti. Spoločne pomaly kráčali hradnými chodbami.

„Ten elixír nevydržal veľmi dlho,“ poznamenal Snape.

„Účinkuje len keď sa nehýbem,“ odvetil jemne Harry.

„Aha,“ odvetil zamyslene Snape. Do krídla s osobnými komnatami učiteľov dorazili obaja zabratí vo svojich myšlienkach.

„Tak a sme tu. Stačí, keď si zvolíš heslo,“ oznámil mu starší čarodej, otvoril dvere a vpustil Harryho dnu.

„Vďaka, profesor.“

„Už viac nie si študent, pán Potter. Nemusíš predo mnou predstierať rešpekt.“

Harry sa zľahka usmial. „Kto povedal, že ho len predstieram,“ povedal a zavrel dvere.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Harry sa potom ako zistil, že mu domáci škriatkovia vybalili všetky veci a po niekoľkohodinovom oddychu rozhodol prehltnúť svoju pýchu a poprosiť Snapa o ďalší elixír. Uprednostil majstra elixírov pred ošetrovňou, tam by mu madam Pomfreyová vnútila pyžamo a nahnala by ho do postele, no tenký hlások jeho svedomia mu našepkával, aby sa prestal klamať a priznal si svoje city k staršiemu mužovi. Harry ho ignoroval a ďalej kríval do podzemia. Keď našiel Snapove komnaty, s pocitom akoby mal opäť sedemnásť váhavo zaklopal.

Zvnútra sa ozvalo nevrlé vrčanie a on odstúpil skôr, než ho stačili trafiť prudko otvorené dvere. „Potter,“ vyštekol Snape a Harry sa mykol.

„P-prepáčte, profesor,“ vykoktal Harry. Jeho nervozita prelomila ľady a Snape trochu odstúpil.

„Pán Potter.“ Snape si priložil prsty na koreň nosa a potlačil. „Nie som tvoj profesor teraz a už dlho som ním nebol. Prosím, prestaň ma tak oslovovať.“

„Pán Potter,“

„Áno pane,“ usmial sa Harry.

„Severus, pán Potter. Volám sa Severus,“ nástojil Snape.

„Áno pane,“ zopakoval Harry s ešte širším úsmevom.

„Nemusíte ma volať pane, pán Potter.“

„Dobre, profesor,“ uškrnul sa Harry.

„Harry!“ zreval Snape.

„Áno Severus?“ spýtal sa Harry zdvorilo. Snape naňho zazrel.

„Chcel si niečo konkrétne, Harry,“ povedal zdôrazňujúc jeho meno, „alebo si sem dole prišiel len preto, aby si mi spôsobil infarkt a pomohol do hrobu?“

Harry sa pomrvil a starší muž nad nervóznym správanim Chlapca, ktorý prežil podvihol obočie. „Chcel som vedieť...“ odmlčal sa. „Potrebujem viac...ja...ja...“

Snape prikývol, okamžite uhádol, čo mladý muž potreboval, a vpustil ho dnu. Rezko prešiel ku svojej pracovni, z poličky schmatol pol tucta flakónov a vrátil sa, zaváhajúc, keď videl ako sa Harry bolestivo zviezol do kresla pred krbom. Prešiel až k nemu, podal mu jeden elixír, ktorý okamžite vypil, ostatné potom položil na stolík medzi kreslami a usadil sa do druhého.

„Nemyslím, že bolo múdre tak skoro ťa prepustiť,“ konštatoval opatrne, potom vyčaril tácku s čašou čaju.

Harry si povzdychol, oprel si hlavu o operadlo a zavrel oči. „Neprepustili ma,“ ozval sa tíško. „Odišiel som.“

„Potter!“ zasyčal Snape.

„Áno, profesor?“ kontroval Harry unavene bez toho, aby naňho pozrel.

„Harry,“ opravil sa Severus.

Harry otvoril oči a prepichol Snapa pohľadom. „Severus, pred tromi rokmi som ti povedal, že ak ma budeš oslovovať pán Potter, do konca života ti nepoviem inak ako profesor. Je to na tebe.“

Snape zastonal. „Fajn, Harry, ale aj tak si myslím, že si tam mal ešte zostať.“

„Áno, na psychiatrii,“ zamumlal Harry a opäť privrel viečka. Vtedy si Severus všimol, aký je bledý, koľko vrások má na tvári a ako tmavé sú kruhy pod jeho očami.

Spomenul si, ako mu srdce plesalo šťastím, keď cítil ako zmizlo jeho Temné znamenie a potom des, keď našiel Harryho, skrúteného na zemi, krvavého, s nohou v uhle, ktorý by predtým pokladal za nemožný aj keby v nohe nemal žiadne kosti, mrmlajúc si popod nos, keď sa trblietajúci štít, ktorý ho obklopoval rozplynul spolu so zvyškami Temného pána. Spomínal na výkriky jeho dvoch priateľov, ktoré sa v krvou pokrytej krajine ozývali, ako nadľudskou rýchlosťou prebehli cez pozemky panstva Riddlovcov, ako sa pri ňom zviezli na kolená. Ako konečne dorazili liečitelia a priviedli ho do magickej kómy, pokým neboli schopní lepšie odhadnúť zranenia, ktoré utrpel.

Nik si nemohol byť istý tým, čo sa dialo počas štyroch dní, keď bol pred posledným bojom Harry uväznený na panstve. Rád s aurormi vyslali záchrannú misiu hneď potom, ako Wormtail kontaktoval Dumbledora. Keď animágus videl, čo Temný pán robil jedinej osobe, ktorá mu v živote prejavila milosrdenstvo a tiež pod tlakom dlhu, ktorý ho ťažil viac a viac, sa napokon rozhodol že čo bolo dosť bolo dosť a prebehol ku Dumbledorovi, zradil tajomstvo, ktoré mu bolo Fideliovým zaklínadlom zverené. V jednom momente bol Riddle skrytý za múrmi nevystopovateľného zámku, v tom ďalšom len za muklov odpudzujúcimi zaklínadlami. Trvalo len niekoľko hodín, kým sa Aurori s Rádom v plnom nasadení vychŕlili na pozemky Riddlovho panstva. Bojovalo sa dlho do noci. Snape, spolu s Ronom, ktorý sa stal Aurorom a Hermionou, trénovanou liečiteľkou, vstúpili do budovz a prehľadávali žaláre až kým Harryho nenašli.

Trvalo im takmer polhodinu, kým vyliečili tie najzávažnejšie zranenia, kým ho sotva postavili na nohy. Chceli ho poslať späť do Rokfortu, no Harry sa nedal. Nástojil na tom, že prišiel čas skoncovať s tým všetkým a vytrhol sa im, potkýnavo vykročil vztriec svojmu osudu.

Svitalo, slnko na nich žiarilo spoza horizontu, keď Harry napokon stál zoči-voči Voldemortovi. Zem okolo nich pokrývali telá a tí, čo ešte stáli ustali a prizerali sa, nikto nevedel prečo, no cítili, že toto, nech už to skončí tak či onak, bude koniec.

„Tom,“ oslovil ho Harry pokojne.

Voldemort sa diabolsky uškrnul. „Harry, chlapče.“

„Tak mi nehovor,“ povedal Harry chladne. Mlčky zakrúžil rukou, vyčaroval okolo nich štít. „Je koniec, Tom,“ dodal.

„Ja viem, Harry,“ prikývol Riddle. „Trvá to už dvadsaťpäť rokov. Myslím, že nastal čas, keď opustíš svet smrteľníkov a opäť sa stretneš so svojou humusáckou materou a muklov milujúcim otcom,“ súhlasil.

Harry sa usmial a pokrútil hlavou. „Och, nie, Tom, moja mama a ocko ma ešte nechcú vidieť,“ oznámil mu. „No s tebou by si pár vecí ujasnili veľmi radi.“

Bol to pravdepodobne ten najkratší, najmenej zapadajúci duel celej vojny. Harry podvihol ruku, v ktorej sa okamžite zjavil Chrabromilov meč a sekol. Sotva o sekundu neskôr sa hlava Temného pána skotúľala z jeho pliec a spadla na zem. Temný pán však ešte stačil vysloviť poslednú kliatbu. A tá stála Harryho jeho pravú nohu a Snape vedel, že mu to počas mnohých ďalších rokov spôsobí veľa bolesti, fyzickej i mentálnej.

Všetci, ktorí tam vtedy neboli a aj tí čo tam boli neverili tomu, čo počuli či videli potom, čo sa Harry, od hlavy po päty od krvi, s uvisnutou pravou nohou, stále držal na nohých, vysal dušu Temného pána z jeho tela a zapečatil ju v Chrabromilovom meči, ktorý následne zničil. Meč sa v prach obrátil, pár latinských slov zpečatilo Voldemortov osud. S úsmevom, ktorý sa na jeho tvár vôbec nehodil si Harry sťažka vzdychol a zviezol sa k zemi.

Snapa zo zamyslenie vytrhlo bolestné stonanie. Harry zaspal, v sne zmenil polohu a za to teraz platil. Prudko sa prebudil, zalapal po dychu a čakal, kým sa bolesť v nohe trochu stíši.

„Prepáč,Severus,“ zašepkal, keď si všimol, že si ho starší muž premeriava pohľadom a prehrabol si strapaté čierne vlasy rukou.

Snape sa naň pozorne zahľadel. „Kedy naposledy prespal celú noc bez toho aby si sa prebudil zo zlého sna? Bez užitia elixíru?“ spýtal sa.

„Dosť som toho naspal, keď som bol týždeň v kóme,“ odvetil vyhýbavo Harry.

„Harry,“ povedal Severus káravo. „Ako dlho?“

Harry si povzdychol, znovu zavrel oči a oprel si hlavu dozadu. „Veríš mi, keď poviem, že od štrnástich?“ zamumlal. Severus si okamžite spomenul na vízie, ktoré Harry mával po návrate Temného pána v jeho štvrtom ročníku. Postavil sa, prešiel k mladšiemu mužovi a vyľakal ho, keď ho chytil za plecia jednou rukou, druhou obkolesil jeho kolená a zodvihol ho.

„Potrebuješ sa vyspať Harry, a to poriadne,“ povedal, keď ho niesol do spálne a uložil ho do postele. „Tvoje telo nemá šancu vyliečiť sa, ak ho budeš neustále týrať,“ pokarhal ho, z nočného stolíka vytiahol fľaštičku s elixírom na spánok bez snov a odzátkoval ju.

Harry si odfrkol. „Moje telo sa nikdy nevylieči, Severus,“ povedal tlmene. „Som v tomto tele uväznený navždy.“ Snape si vzdychol a usadil sa vedľa neho na postel.

„Ja viem, Harry, a je mi to ľúto.“ Harrymu sa opäť zablyslo v očiach, ale Snape podvihol ruku, aby zastavil protest, ktorý vedel, že príde. „Nie je mi ľúto to, čo sa stalo, Harry,“ dodal rýchlo. „Nie je mi ľúto teba. Obdivujem ťa. Si ten najsilnejší človek, akého som kedy poznal. Je mi ľúto, že zo všetkých na tomto svete si to musel byť práve ty, kto o všetko prišiel, kto sa musel všetkého vzdať. Zaslúžiš si viac.“

Harry do seba so vzdychom hodil elixír. „Možno, jedného dňa to napokon dostanem,“ zamumlal a zaspal.

Kapitola druhá- Začiatok

Bolo len niečo po šiestej, keď Severus otvoril dvere do Veľkej siene a mlčky kráčal k učiteľskému stolu. Dostal sa skoro až tam, kam mienil, kým si ho niekto všimol.

„Ach, Severus.“ Albus majstrovi elixírov naznačil, aby sa usadil. „Nevidel si náhodou Harryho?“

Severus si do lona uložil obrúsok a vzhliadol k riaditeľovi. „Áno, Albus. Dal som mu elixír na spánok bez snov. Predpokladám, že ho teraz využíva,“ ozval sa. Neobťažoval sa oznámiť jemu, či zvyšku zboru, kde ho Harry využíva, na to by nikdy nezabudli.

„Spravil si všetko, čo si plánoval?“ pýtal sa Albus ďalej.

„Nie tak celkom.“

„Vážne? To je škoda.“

Severus počul, ako sa Minerva odvrátila a svoj neprístojný výbuch smiechu zakryla kašľom. „Tak torchu,“ povedal majster elixírov.

„Prečo nie?“ pokračoval Albus.

Severus zastonal. „Chceš odo mňa počuť niečo konkrétne, Albus, ale je to len všeobecná expedícia?“ tento krát sa Minerva neudržala a spolu s ňou ani niekoľko ostatných učiteľov.

„Ale, ale Severus. Len ma zaujíma, aké si mal poobedie,“ pokáral ho Albus zľahka.

„Bolo...rušné,“ odvetil Severus a pustil sa do jedla. Albus sa zachechtal a Severus opäť zastonal. „Pre Merlina, Albus. Ak už to vieš, tak načo sa pýtaš?“

„Rád vidím, ako sa varíš vo vlastnej šťave, chlapče drahý,“ uchechtol sa riaditeľ. „Musím povedať, že som netušil, že to v sebe máš, vlastne by bol to bol rád videl na vlastné oči.“ Severus odhodil obrúsok a vstal ta prudko, že jeho stolička odletela niekoľko petrov dozadu. „Chystáš sa niekam, Severus?“

Snape naňho zazrel. „Čaká má úloha, ktorá si vyžaduje moju okamžítú pozornosť,“ odvetil stroho.

„Och, a o čo ide?“ spýtal sa Albus nevinne. Minerva a ostatní boli potláčaným smiechom červení v tvárach.

„Existuje zopár obrazov, ktoré treba vyhladiť,“ vyprskol Severus, prudko sa otočil a vypochodoval ku dverám.

„Nechceš im len vymazať spomienky?“

„Nie, nechcem,“ povedal Snape, stále otočený chrbtom a s nadúvajúcim sa hábitom odplachtil preč.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

„Ktorý z vás, vy podlé náhražky na veky uväznených duchov, povedal riaditeľovi čo sa tu dnes udialo?“ zreval Severus, keď sa za ním s rachotom zapľasli dvere a namieril prútik na troch čarodejov v obraze visiacom nad kozubom.

Všetci traja pokrútili hlavami, koktali ospravedlnenia, no Snape si ich nevšímal.

„Von!“ vykríkol a trojica vystrelila z rámu. „Reductio,“ skríkol a plátno a rám sa rozpadli na milióny kúskov.

„Odbúravaš stres, Severus?“ ozval sa pobavený hlas od dverí do spálne. Severus sa otočil, na tvári výraz vystrašenej lane v žiare reflektorov.

„Potter.“ Harry pokrútil hlavou. Snape si povzdychol. „Harry,“ skúsil to znovu. „Prečo si už hore? Ten elixír mal účinkovať ešte niekoľko hodín.“

Harry si povzdychol. „Asi som na ne odolný, keďže som ich použil toľko,“ povedal. „Ale aj tak, ďakujem, za všetko. Mal by som sa vrátiť do mojich komnát.“ Snape prikývol a Harry odkrivkal ku dverám.

„Uvidíme sa ráno,“ ozval sa tlmene Severus, keď mu otváral dvere. Harry sa zastavil tesne pri ňom a on Snapovi sa zdalo, akoby sa počas posledných rokov scvrkol.

Harryho prenikavo zelené oči sa stretli s jeho čiernymi. „Dobrú noc, Severus,“ šepol. Snape akoby stratil reč, ked cítil, ako sa mu Harryho očí zabárajú až do duše.

„Dobrú,“ vykoktal a Harry sa pri odchode zľahka usmial.

Severus zavrel dvere a s búšiacim srdcom sa o ne oprel. Myslel si, že sa mu pred tromi rokmi podarilo pochovať všetko, čo k nemu kedysi cítil, keď naňho Harry nakričal a odišiel, no zjavne sa mu tonepodarilo. S chvejúcimi sa rukami prešiel ku kozubu, nalial si poriadnu dávku ohnivej whisky a hodil ju do seba. Niekoľkokrát zakašľa, nalial si ďalší pohárik a usadil sa do kresla.

„Harry,“ šepol smutne spomínajúc na noc, ktorá sa udiala pred vyše tromi rokmi.

S Chlapcom, ktorý prežil začal po jeho ukončení školy úzko spolupracovať a po piatich rokoch prakticky žili spolu, niežeby o tom niekto okrem Harryho dvoch priateľov a po dnešnej večeri zjavne aj Albusa niekto vedel. Albusovi to muselo byť celkom zjavné, keď sa Harry od Rona a Hermiony hop-šup práškovou sieťou premiestnil rovno do Snapových komnát.

Ich vzťah nebol ľahký, najviac kvôli faktu, že v detstve ani jeden z nich nepoznal lásku. Kedykoľvek sa pohádali sa Harry stiahol a odmietal s ním hovoriť. To Severusovi, ktorý takmer neprestajne mladého muža častoval jedovatými poznámkami, až kým sa buď rozhovoril, alebo vstal a odišiel, vyhovovalo. Občas sa mu Harry postavil a ich hádky nadobúdali nevídaných výšin.

Všetko vyvrcholilo raz v noci. Snape, ešte stále špeh Rádu, bol povolaný. Harry predvídal jeho smrť v jednej z vidín a nechcel ho za žiadnu cenu pusiť. Hrozne sa pohádali, no Severus aj tak, s Harryho prosbami znejúcimi v hlave, odišiel.

Harry mal samozrejme pravdu. Ako vždy, keď sa jednalo o Voldemorta, priznal si Snape. Pretrpel si niekoľko hodín mučenia, kým sa Harry a ostatní nahrnuli na čistinku, kde boli zhromaždení a podarilo sa im zachrániť ho tak, že sa zdalo, že bol zatknutý spolu s ostatnými.

Dodnes si živo pamätal scénu, ktorá sa tej noci odohrala v nemocničnom krídle.

(Flashback)

„Harry,“ začal Severus, keď Harry hore dole kráčal popri jeho postali, rukami si prehrabával vlasy s takou vervou, až Severusa prekvapovalo že ešte nebol plešatý.

„Sev, prestaň,“ zavrčal Harry. „Povedal som ti aby si nešiel. Povedal som ti to,“ nástojil.

„A ja som ťa mal počúvnuť,“ ozval sa Snape afektovane.

Harry sa zastavil a zazrel naňho. „Keď ide o Toma, áno, mal si, idiot. Poznám ho lepšie ako ktokoľvek iný. Viem, čoho je schopný. Aj po všetkých tých rokoch, myslíš že ho naozaj poznáš? Nemáš ani šajn.“

„Takto sa so mnou nerozprávaj, Potter,“ vyprskol Snape.

Harry vyhodil ruky do vzduchu. „No niekto dopekla zjavne musí,“ kričal. „To ti na tvojom živote vôbec nezáleží?“

„Áno, záleži, veľmi pekne ďakujem.“

„Nevyzerá to tak. Mal by si s tým teraz skončiť. Nemôžeš pokračovať.“

„Niekto musí.“

„Tak to nechaj na niekoho iného,“ reval Harry. „Svoj život riskuješ už viac než tridsať rokov. Čo je dosť, to je dosť. Nechcem aby som musel znovu prísť a zachraňovať tvoju prdel zo spárov toho bastarda.“

„Nikto ťa o to nežiadal,“ kričal už aj Snape.

„Milujem ťa, ty sprostý hlupák, čo si čakal, že ťa tam nechám?“ Takmer si trhal vlasy Harry. Snape sa odvrátil, rozhliadal sa po opustenom nemocničnom krídle.

„Fajn,“ vyprskol Harry. „Zdá sa, že obaja vieme čo naozaj cítiš. Dovidenia, Severus.“ A s tým sa Harry otočil a doslova vybehol z miestnosti. Snape ho skoro zavolal naspäť, zúfalo túžil po tom, aby sa vrátil, aby mu mohol opätovať Harryho nežné slová, no jeho pýcha mu v tom zabránila.

(Koniec Flashback-u)

Toto sa udialo pred vyšetromi rokmi a aj napriek Ronovej a Hermioninej snahe sa Harry nikdy nevrátil. Stále ho miloval, to vedel od Rona. Severus zostal v kontakte s Harryho priateľmi, akoby žil ich prostredníctom, keď mu zdeľovali, čo všetko sa v Harryho živote deje. Preto s ním boli v noci posledného boja, už tri dni márne hľadali svojho priateľa a Severus im pomáhal ako len mohol.

Najprv Harry v jeho živote zanechal zívajúcu dieru, ktorá sa večene ozývala a on saopäť stal sadistickým, sarkastickým nechutným mužom, ktorým bol počas Harryho štúdia na Rokforte. Väčšinou sa mu podarilo vyhnať aspoň jedného študenta so slzami v očiach a straty bodov boli takmer neslýchané.

Nakoniec to musel rieišť Albus, prehovoril mu do duše a on sa stiahol, už nebol sadista, no sarkazmus ho dodnes neopustil.

Snape si povzdychol a upil zo svojho drinku. V hlave mu výrili city, ktoré neveril, že ešte niekedy ucíti. V tom sa v kozube odrazu objavila tvár.

„Severus,“ ozval sa vesel Ron Weasley. „Vidím, že už prišiel.“

Snape prikývol a vzdychol. „Áno,“ prisvedčil.

„Bol rád, keď ťa videl?“

„Je to prekvapujúce, no myslím, že áno.“

„Videl si ho rád ty?“ pýtal sa Ron tlmene.

„Ja...ja...“ odmlčal sa. „Ron, čo mám dopekla robiť? Čo mu mám povedať?“

Ron naňho pozrel, všimol si jeho ustaraný výraz a vydýchol. „Úprimne, Severus, netuším,“ povedal. „Viem, že ťa Harry stále miluje aj napriek tomu, že si hlupák,“ dodal s úškrnum, „a tiež viem, že nezáleží na tom, ako sa tomu brániš, faktom zostáva, že miluješ aj ty jeho.“

„Ron,“ zakňučal necharakteristicky Snape. „Musím vedieť, čo mám robiť.“

Ron si povzdychol, trochu ho prekvapil pohľad na tak vykoľajeného majstra elixírov. Vedel, že Severusovi na jeho najlepšom priateľovi veľmi záležalo, no bol by rád vedel, či to bolo hlbšie. Severus,“ ozval sa. „Najprv musíš zistiť, čo chceš. Nemôžeš Harrymu ublížiť tak, ako naposledy. Teraz by to nezniesol. Niekoľko nasledujúcich rokov to bude mať ťažké, jeho zranenia naňho budú trvdo doliehať a on nebude schopný vyrovnať sa s tvojím zvyčajným...“

 „Slovníkom,“ pomohol mu Snape.

Ron sa usmial a prikývol. „Áno, to. Potrebuje ťa, to vieš. Hermiona a ja veríme, že len preto sa do Rokfortu vrátil. Stavili by sme všetko na to, že ak by nebolo teba, Harry Potter by zmizol, stratil by sa v svete muklov a už by sme o ňom nikdy nepočuli. Teraz musíš zistiť, či dokážeš byť tým, koho Harry potrebuje. Viem, že to v tebe je, no ty si to musíš uvedomiť tiež.“

Severus prikývol. „Chápem.“

Ron sa opäť usmial. „V to dúfam, Severus.“

„Vďaka, Ron.“

„Nemáš za čo. V piatok vás s Hermionou prídeme pozrieť,“ sľúbil. Snape prikývol. „Severus, dávaj si pozor. Neublíž mu,“ dodal.

„Si dobrý priateľ, Ron. Som si istý, že si to Harry váži.“

Ron sa uškrnul. „Nie je to o nič viac, než si zaslúži,“ povedal a s puknutím zmizol.

Opäť to zaznelo. Zaslúžiť si. Dvakrát za posledných dvadsaťštyri hodín to spojenie zaznelo v súvislosti s Harrym. Severus hĺbal nad tým, čo mu Ron povedal a zistil, že mal pravdu, niečo, čo by nikdy neprezradil nikomu, len jemu samotnému.

V tú noc sotva spal a ráno sa našiel pri Harryho dverách.

„Severus?“ spytoval sa Harry zvedavo, keď otvoril dvere.

„Dobré ráno, Harry. Myslel som, že by privítal spoločnosť na ceste na raňajky,“ navrhol Severus s nádejou. Harry podbihol obočie.

„Poď dnu,“ povedal a uhol od dverí, aby mohol vstúpiť. Potom mu naznačil, aby sa usadil.

„Harry, začal Severus, ale Harry ho zastavil.

„Severus, prosím, nechaj ma niečo povedať,“ poprosil ho. Snape prikývol a Harry sa vďačne no bolestivo usadil vedľa neho. „Hovoril si s Ronom. Nesnaž sa to poprieť, je mi to jasné z tej náhlej zmeny.“ Povedal, keď sa Severus snažil namietať. „Má pravdu, prišiel som späť kvôli tebe. Nemohol som si pomôcť, ani po tom, čo sa stalo. Sľúbil som Albusovi, že sem prídem učiť, keď bude Temný pán mŕtvy. Sľúbil som to pred ôsmimi rokmi a ako sám dobre veiš, svoje sľuby vždy dodržím.“

Severus prikývol, pravou rukou si nevedomky trel ľavé predlaktie, spomínajúc na deň, keď Harry ukončil školu, keď sľúbil, že Voldemorta zničí. „Áno, dodržiš,“ súhlasil.

„No vrátil som sa aj pre iný dôvod. Tým dôvodom si ty.“

„Ja?“

Harry prikývol. „Po všetkom čo sa stalo potrebujem vedieť, či s tebou môžem žiť, alebo či mám žiť bez teba. Potrebujem ťa, Severus, ale nechcem aby si sa ku mne vrátil preto, lebo ma ľutuješ. A nemôže to byť také ako predtým, tak nedokážem žiť. Už nie som taký silný ako predtým. Ale skôr nežsa rozhodneš, chcem aby si sa nad tým poriadne zamyslel. Dokážaš tak žiť? Dokážeš potlačiť svoj drsný zovňajšok a pustiť ma dnu, alebo sme obaja predurčení na osamelý život,“

„Ja...ja...“ odmlčal sa. Harryho výrečnosť ho úplne zarazila.

„Je to všetko alebo nič, Severus. Už sa viac neuspokojím s polovičatým životom.“

Severus sa mu zahľadel do očí, očí, v ktorých vírilo množstvo pocitov. Jemne pohladil Harryho líce. „Tak to potom bude všetko,“ šepol a hlas sa mu zadrhával potlačovanými pocitmi, keď sa nahol vpred a jemne Harryho pobozkal. Potom sa odtiahol a utrel osamelú slzu, ktorá stekala po jeho líci.

„Harry, si v poriadku?“ spýtal sa váhavo.

Harry prikývol a niekoľkokrát preglgol. „Áno,“ šepol. „Ďakujem.“

Severu s sa usmial. „Neďakuj mi, Harry,“ ozval sa. „Som len rád, že si ma konečne donútil spamätať sa. Keď pomyslím, že som ťa skoro stratil,“ začal, odmlčal sa a opäť ho pobozkal.

„Máme pred sebou dlhú cestu,“ poznamenal Harry.

Snape prikývol. „Áno, ale teraz máme začiatok.“

Harry sa usmial. „Áno, to máme.“ A tentokrát to bol Harry, kto sa natiahol k Severusovi.

Kapitola tretia- Och, ty, neveriaci

Albus sa zoširoka usmieval, keď sa Harry objavil na raájkách po Severusovom boku. Majter elixírov kráčal pomaly, umožňoval tak Harrymu, aby mu stačil. Snape predstieral, že si nevčimol, keď sa Harry potkol a zachytil sa oňho, aj keď podľa rumenca na Harryho lícach bolo jasné, že mu to bolo trápne.

Raňajky prebehli v pokoji, ostatní profesori sa pýtali na Rona a Hermionu a ostatných študentov, s ktorými Harry chodil do školy. Harry odpovedal najlepšie ako vedel.

„Ron s Hermionou prídu v piatok na obed,“ zamumlal Severus.

Harry jedol ďalej, akoby ho nepočul, no jemný úsmev, ktorý mu zahral na perách dal jasne najavo, že ho počul.

Pri odchode si Albus odtiahol Harryho stranou. „Pripojil som tvoj kozub k obom, Poppy aj Severusovi, keby si niečo potreboval.“ Harry chcel protestovať, ale Albus ho umlčal. „Je to len preventívne riešenie, Harry. Možno budeš potrebovať elixír, alebo niečo iné a spojenie ti ušetrí cestu.“

„Vieš, že nemôžem používať hop-šup práškovú sieť,“ povedal Harry smutne.

„Albus prikvýol. „Áno, ale Severus a Poppy môžu prejsť k tebe.“

Harry vzdychol, uvedomujúc si, že aj keď si z celého srdca prial, aby mu nikto nepomáhal, bol to dobrý nápad. „Ďakujem, Albus.“

„Nechcem ťa zdržiavať. Viem, že chceš dokončiť prípravu hodín.“ Harry prikývol a odkríval ku dverám. Zistil že aj jednoduchý úkon ako zísť dolu na raňajky bol vyčerpávajúci.

Keď sa vrátil späť do svojich komnát všimol si, že Severus mu nechal na stole dva flakóny elixíru proti bolesti. Usadil sa za stôl, jeden vypil a uľavene si vydýchol, keď sa bolesť stlmila. V duchu ďakujúc majstrovi elixírov otvoril učebnicu pre prvé ročníky a pustil sa do práce.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Niekoľko ďalších dní prebehlo celkom pokojne, Severus Harryho každý deň odprevadil na raňajky a večeru a prišiel do jeho komnát, kde spolu zdieľali obed. Veľmi sa usiloval o to, aby mu bol nápomocný, ale Harry sa nechcel do ničoho ponáhľať. Ďalšie odlúčenie by neprežil.

V piatok o jedenástej sa Hermiona vynorila zo Snapovho kozuba.

„Dobré ráno, Severus,“ pozdravila zvesela.

„Slečna Grangerová,“ usmial sa na ňu Severus.

Hermiona sa zachmúrila. „Tak to teda nie. Harry ti to už vyčítal a to isté platí pre mňa a Rona,“ vyvrátila ho z omylu, keď prišiel aj Ron.

„Dobré ráno Ron.“ Severus sa uchechtol, keď  sa najmladší Weasley mužského pohlavia vystrel a oprášil si sadze z habitu.

„Vieš, nezaškodilo by, keby ti domáci škriatkovia občas vyčistili kozub, Severus. Niekto by si mohol pomyslieť, že nechceš návštevy,“ sťažoval sa Ron.

Snape sa znovu uchechtol. „Kto myslíš, že im bráni v tom aby ho vyčistili?“ spýtal sa s úškrnom.

„Sadista.“

Severus sa len usmial. „Môžeme?“ ukázal smerom ku dverám a trojica sa vybrala na cestu do Harryho komnát, kde budú obedovať.

„Ako sa má, Severus?“ spýtala sa Hermiona váhavo na ceste z podzemia.

Snape si vzdychol. „Stále má bolesti. Trvá na tom, aby bol pri každom jedle prvý v miestnosti, tak už sedí, keď prídu ostatní a potom počká až kým v miestnosti takmer nik nie je, kým vstane a odíde.“

„A čo vy dvaja?“ spýtalsa Ron zvedavo. Chrabromilčania nedokázali zabrániť úsmevu, keď videli ako sa jeho výraz obmäkčil.

„Je to dobré. Každý deň spolu obedujeme. Je stále nezávislý a tiež je vždy usadený, keď prídem. Veľa čaruje bez prútika, otvára dvere, nalieva čaj...“ posťažoval sa Severus.

Ron sa uškrnul. „Harryho čarovanie ti ešte stála naháňa strach, čo Severus?“

Snape naňho zazrel. „Len si nemyslím, ža by mal záchranca čarodejníckeho sveta využívať schopnosť, ktorá je priraďovaná čiernej mágii,“ hádal sa.

„Pomyslel si niekedy na to, že sa tým ušetrí bolesti, keď sa nehýbe?“ kontrovala Hermiona.

„Samozrejme, ale to neznamená, že mi to neprekáža.“

„Vstane niekedy, keď si tam?“ chcela vedieť Hermiona.

Snape pokrútil hlavou. „Ak sa tomu môže vyhnúť tak nie.“

„Prial by som si, aby sme mu mohli pomôcť,“ ozval sa smutne Ron, keď vyšľapali posledné schodisko a prešli po chodbe.

„Nechce sa mi veriť, že u sv. Munga nie je nikto, kto by mu vedel pomôcť,“ povzdychla si Hermiona.

Vtedy už prišli ku Harryho dverám a Severus zaklopal. „Vstúpte,“ ozval sa Harryho hlas. Ten už sedel za stolom. Usmial sa na svojich priateľov a objal Hermionu. Ron ho potľapkal po chrbte.

„Rád ťa vidím, kamoš,“ ozval sa Ron naradostene a usadil sa vedľa Harryho.

„Áno, Harry, ako sa máš?“ sptýtala sa Hermiona keď si sadla na druhú stranu. Harry mykol rukou, čím zatvoril dvere. Severus sa strhol. Harry sa uškrnul a odpovedal.

„Tiež ťa rád vidím a som v poriadku, Hermiona,“ povedal rozhodne a naznačil Snapovi aby si sadol. „Dúfam, že ste hladní, myslím, že sa ma Dobby snaží zabiť množstvom jedla ktoré posiela.“ Luskol prstami a na stole sa zjavili tácky a taniere s množstvom rôznych jedál.

„Bože, ako mi Rokfort chýbal,“ posťažoval sa Ron a okamžite si začal nakladať tanier hore kopcom.

„Ronald,“ pokarhala ho Hermiona a pľacla ho po ruke.

„Čo?“ spýtal sa Ron nevinne. „Je to pravda.“

„Áno no, mohol by si byť slušnejší a aspoň nachvíľu prestať myslieť na svoj žalúdok. Si hosť.“ Harry ich výmenu názorov pozoroval s úsmevom. Toto mu chýbalo.

Ron s Hermionou po ukončení školy zostali spolu, no rozhodli sa, že sa nezoberú až kým nebude hrozba Temného pána zažehnaná. V tom čase hovorili, že nie sú pripravení, no Harry neskôr zistil, že sa dohodli, že pokým nebude môcť Hary žiť bez Voldemortovho vplyvu, nebudú tak žiť ani oni. Dodnes sa Harry nedozvedel, čo spravil, že si zaslúžil takých dobrých priateľov.

Jasné, nebolo to vždy jednoduché. Pred piatimi rokmi ich oboch zajal Lucius Malfoy, keď raz večer vychádzali z kina a držal ich ako rukojemníkov. Čakal kým ich Harry príde zachrániť.

Harry spolu s Aurormi vtedy bojoval proti smrťožrútom v Kente a nedozvedel sa, že ich niet až kým sa nevrátil asi o týždeň neskôr. Našťastie v tom čase Severus zistil, kde ich Malfoy ukrýval a podarilo sa mu oslobodiť ich bez toho, aby sa prezradil, schovávajúc ich vo svojom dome až kým sa naplno nezotavili. Tak sa dvaja chrabromilčania zblížili s inak popudlivým majstrom elixírov, čím Harrymu umožnili zdôveriť sa im s citmi, ktoré k druhému mužovi prechovával.

„Však, Harry?“ ozval sa Ron.

Harry sa vynoril zo zamyslenia. „Prepáč Ron, o čom ste hovorili?“ spýtal sa. Všimol si Severusov znepokojený pohľad ale len pokrútil hlavou.

„Práve som hovoril, že nie sme skutoční hostia, no nie?“

Harry sa usmial. „Ja neviem, Ron, hostia väčšinou nemusia pomáhať s riadmi.“

„Tak to sme definitívne hostia,“ rozhodol Ron a zakusol sa do veľkého kusu kuraťa. Harry si sa zachechtal a aj on sa pustil do jedla.

Obed pokračoval v podobnom duchu, ozýval sa smiech, hovorili sa vtipy. Štyria priatelia sa nezáväzne rozprávali a ošetkom a o ničom. Nakonie Hermiona navrhla aby sa presunuli k ohňu a dali si šálku čaju.

„Severus, ukáž Ronovi a Hermione výhľad z okna v pracovni, prosím, je nádherný,“ poprosil ho harry. Snape, vediac o čo mu v skutočnosti šlo dvojici naznačil aby ho nasledovali a vošli do pracovne, tak, aby mali Harryho stále na očiach.

„Sotva niekomu dovolí takto ho vidieť a už vôbec nie pomôcť mu,“ šepol Severus, keď pozorovali Harryho, ako sa pár krát zhlboka nadýchol, postavil sa, jednou rukou sa opierajúc o stôl, druhou o barlu. Videli akosa mu z tváre vytratila všetka farba, ako lapal po dychu. V habite našiel svoj elixír, rýchlo ho vypil a trasúcou sa rukou položil flakón na stôl kým odkrivkal ku kozubu a uložil sa do veľkého kresla.

„Och, Harry,“ šepkala Hermiona so slzami v očiach. Videli ako Harry privrel viečka, tvár mal celú červenú od námahy a potil sa. „Musí existovať niečo, čo by sme preňho mohli spraviť.“

Severus pokrčil plecami. „Pracujem na tom, ale zatiaľ nemám žiadne výsledky. Podarilo sa im nahradiť jeho kosti novými, ale úlomky tých starých sú roztrúsené všade vo svaloch. Liečitelia nevyliečili jeho potrhané svaly a nervy. Tá kliatba je smrteľná, bola šanca jedna k miliónu, že ho trafila presne tam a že ešte žije.“

„Harry mal vždy šťastie,“ poznamenala sarkasticky Hermiona.

„Poďme.“ Ron vyšiel do obývačky. „Všetko v poriadku, Harry?“ spýtal sa.

Harry otvoril oči a zoširoka sa na Rona usmial. „Áno, vďaka,“ zašepkal, luskol prstami a na stolíku pred ním sa objavil podnos s čajom. V tej chvíli prišli aj Severus s Hermionou. Snape si sadol na operadlo Harryho kresla, položil mu ruku na plece a pozorne sa naňho zahľadel.

„Určite?“ spýtal sa.

Harry sa usmial a prikryl Severusovu ruku svojou dlaňou. „Som v poriadku, Sev. Vážne,“ sľuboval Harry. Snape naňho ešte chvíľu hľadel, potom prikývol a presunul sa do druhého kresla.

„Tak,“ začal Harry zvesela. „Už ste si dohodli dátum? Nemôžete to viac odkladať.“

Ron s Hermionou na seba nervózne pozreli. „No, vlastne...“ začala Hermiona.

Harry sa zamračil. „Čo je? O čo ide?“

„No, vieš...mysleli sme...bude to dlhé...“ koktal Ron a snažil sa povedať to čo chcel, tak aby Harryho neurazil.

Harry prižmúril oči. „Och, nie, nie, nie. Vy dvaja to už nebudete odkladať,“ povedal rozhodne s blýskajúcimi sa očami. „Povedali ste, že keď sa zbavíme Toma tak sa zoberiete. Už tak ste to odkladali príliš dlho, a to kvôli mne, dlhšie vám to nedovolím.“

„Ale Harry, my ťa tam naozaj chceme,“ plakala Hermiona.

„A ja tam budem.“

„Ale ja chcem aby si bol môj svedok,“ prerušil ho Ron. Severus videl, ako to Harryho trápi a snažil sa Ronovi naznačiť aby to nechal plávať, no nedarilo sa mu.  „Obrad bude dlhý, viac než hodinu, chceli sme počkať kým ti bude lepšie.“

„Nikdy mi nebude lepšie, Ron,“ povedal Harry chladne. „Toto je to najlepšie.“ Zdvihol sa z kresla, bolestne sykol, keď ním prešla ostrá vlna bolesti. „Ak chcete čakať kým budem úplne v poriadku,“ povedal chripľavo a ukázal na svoju nohu, „budete čakať naveky. To nerob Ron, nerob to Hermione a nerob to mne.“ Všetci videli, ako sa snaží udržať svoje emócie na uzde a neboli prekvapení, keď odkríval do svojej izby a zavrel za sebou dvere.

„Tak som to nemyslel,“ povedal nechápavo Ron.

Snape si vzdychol. „Dohodnite sa na dátume, Ron. Harry si myslí, že ste sa kvôli nemu vzdali príliš veľa vecí. Dohodnite sa na dátume a Harry tam bude, to ti sľubujem.“

„Možno,“ ozvala sa Hermiona.

Snape sa na nich dvoch zahľadel. „Uvedomujete si, že Harry vie presne prečo ste sa nezobrali skôr? Vie, že to malo menej spoločného s Temým pánom a viac s ním samým.“

„Čo? Ako?“ spýtal sa Ron.

„Nie si preslávený svojou diskrétnosťou, Ron,“ povedal s malým úsmevom. „Počul ťa, ke%d si sa rozprával s pánom Longbottomom.“

„Dopekla!“ zanadával Ron.

„Vskutku,“ uškrnul sa Severus. „Dohodnite si dátum. Bude tam a pôjde ti za svedka. Ak sa dokázal postaviť zoči-voči Temnému pánovi v stave v akom vtedy bol, dokáže stáť ako svedok na svatbe svojich priateľov, v ten najdôležitejší deň svojho najlepšieho priateľa,“ povedal im narovinu.

„Má pravdu, Ron,“ ozvala sa Hermiona. Vstala z pohovky a prešla ku dverám do Harryho izby a zaklopala. „Harry? Harry, mohol by si prosím vyjsť von? Máme pre teba novinky.“ Harry vyšiel von a bolo jasné, že si bol umyť tvár a učesal sa. Severus by bol rád vedel, čo sa udialo za umlčiavacimi zaklínadlami, ktoré vedel, že Harry vykúzlil hneď ako za sebou zatvoril dvere. Vošiel síce dnu no nesadol si, rozhodl sa oprieť sa o kreslo.

„Dohodli sme sa na dátume,“ povedala Hermiona. Harryho tvár sa okamžite rozjasnila.

„Vážne?“

„Áno, no, vlastne sme sa na ňom nedohodli teray. Už roky vieme, že sa z istého dôvodu zoberieme v daný deň. Len sme nevedeli, ktorý rok to bude.“

„Kedy? Prečo?“ spytoval sa natešene Harry.

„Chceli sme sa v tento deň vziať preto, aby naň mohol spomínať aj v dobrom. Po toľko rokov niesol len smutné spomienky,“ hovorila váhaho Hermiona.

„Halloween,“ šepol Harry so vzdialeným výrazom v tvári. „Chcete sa vziať na Halloween,“ sťažke preglgol a sklonil hlavu.

„Nevadí ti to, Harry?“ pýtala sa Hermiona neisto. „Ide o to, že vieme, že Halloween vždy predstavoval smutné časy a chceli sme to zmeniť. Ak si to neželáš, môžeme to zmeniť, len sme si mysleli...“ Harry ju ale prerušil.

„Hermiona...“ šepol zastretým hlasom a keď na ňu pozrel, v očiach sa mu zračili slzy.

„Prepáč,“ trochu sa usmiala.

„Nechce as mi veriť, že by ste pre mňa niečo také spravili. Čo som spravil, že si zaslúžim takých skvelých priateľov?“ prehovoril tlmene a po lícach mu začali stekať slzy.

„Och, Harry,“ skríkla Hermiona a objala ho. Na Severusovo nabádanie vstal aj Ron, prešiel k nim a položil Harrymu ruku na plece.

„Fakt proti tomu nič nemáš, Harry? Nevadí ti to?“ spýtal sa.

„Myslím, že je to skvelé Ron,“ povedal. „Neviem ako sa vám za to odvďačiť.“

Ron zažiaril na Hermionu a Snape si pobavene odfrkol, bolo jasné, že ten dátum vybral on.

„Poďme dopiť čaj,“ navrhol majster elixírov. „Verím, že máš byť o pol hodinu späť na ministerstve, Ron.“ Ron prikývol a všetci sa usadili, Harry si popri tom utrel slzy. Severus mal čo robiť, aby zostal sedieť, keď si Harry obzvlášť bolestivo zalapal po dychu.

„Som v poriadkum.“ Sťažka sa nadýchol, no Severus videl, ako zopárkrat preglgol v snahe zabrániť obedu, aby sa vrátil na svetlo sveta.

„Och, to už je toľko hodín?“ skríkla Hermiona. „Ty máš možno pol hodinu, no ja musím byť späť o desať minúť,“ vyskočila z kresla a vytiahla Rona so sebou. „Stavíme sa tu budúci týždeň.“

„Áno, uvidíme ako sa ti bude dariť s tými malými potvorami,“ dodal Ron s úškrnom.

„Ronald,“ kárala ho Hermiona, prešla k Harrymu a pobozkala ho na líce.

„Odprevadím vás,“ ponúkol sa Severus. Ron Harrymu na rozlúčku stisol plece, Severus mu zamával, sľúbil že sa vráti a zavral za sebou dvere.

„Dobrý Bože,“ zašepkal Harry, keď sa pomrvil aby našiel pohodlnejšiu polohu. Nakoniec, keď ho noha až tak nebolela to netrvalo dlho a zaspal.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Keď sa Severus vrátil, Harry ešte stále spal. Zavrel sa sebou dvere a usmial sa, keď videl uvoľnený výraz v jeho tvári. Opatrne ho zdvihol a preniesol ho do postele. Vtedy sa Harry zobudil, zalapal po dychu a otvoril oči.

„Prepáč,“ ozval sa Severus previnilo. Harry sa usmial, presunul sa bližšie, pričom si zahryzol do pery dosť silno na to, aby mu začala krvácať a naznačil Severusovi aby si sadol. Ten poslúchol a položil si ruku na Harryho plecia, na čo sa Harry oprel o jeho hruď.

„Ďakujem, Severus,“ povedal. Snape sa usmial a prehrabol Harryho jemné čierne vlasy. Už zabudol aký to bol skvelý pocit držať ho v náručí.

„Nemáš za čo, Harry,“ odvetil.

Ležali tam niekoľko hodín, Harry schúlený v Snapovom náručí, zatiaľčo ho Severus hladil po vlasoch a občas pobozkal na vrch hlavy. Majster elixírov si nepamätal, že by niekedy cítil viac pokoja ako práve vtedy.

Harry sa napokon prebudil, otvoril oči a pohliadol do onyxovo čiernych, ktoré sa naňho upierali. Usmial sa a natiahol hlavu, aby mohol pocítiť jemnosť pier nad sebou. Severus jemne zastonal. Harry sa potiahol vyššie, priložil ruku Severusovi za krk a bozk prehĺbil. Severus siahol Harrymu pod tričko, objal ho okolo pása a zdvihol si ho do lona.

„Severus,“ zastonal Harry, keď pocítil jeho pery na krku. Pritiahol si ich späť ku svojim a ešte raz ho láskyplne pobozkal, potom ho tuho objal. Obaja sťažka dýchali a trvalo niekoľko minút, kým ich srdcia začali normálne biť.

‘Severus, ja…’

Severus mu priložil prst na pery, aby ho zastavil. „Harry, je to v poriadku,“ povedal. Harry sa usmial a palcom ho pohladil po líci.

„Ďakujem,“ šepol. Severus si ukradol ešte jednu nevinnú pusu, potom Harryho premiestnil zo svojho lona späť na posteľ.

„Je takmer čas na večeru. Mal by som sa ukázať vo Veľkej sieni. Chceš ísť so mnou?“

Harry pokrútil hlavou. „Nie, ďakujem. Som unavený. Mohol by si ma prosím ospravedlniť?“

Severus prikývol a stisol Harryho plece. Potom si ešte vypýtal pusu na rozlúčku. „Musím sa zajtra zastaviť v Londýne, ale prídem v nedeľu pred slávnostnou večerou, dobre?“

Harry sa usmial. „Uvidíme sa na večeri,“ sľúbil. Snape mu daroval jeden zo svojich zriedkavých úsmevov a odišiel.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Severus sa vrátil práve v čase, keď sa končilo triedenie a riaditeľ zahájil večeru. Nájsť prísady do elixírov, ktoré mali pomôcť Harrymu mu trvalo dlhšie než pôvodne očakával. Prešmykol sa cez postranne dvere a v duchu sa zachechtal, keď začul stony študentov pri tom, ako sa usadil po Dumbledorovej pravici.

„Dobrý večer, Severus,“ ozval sa Albus veselo, taktiež pobavený reakciami študentov. „Neboli sme si istí, či to stihneš. Dúfam, že si zohnal všetko, čo si potreboval.“

Severus prikývol. Predtým mu povedal, čo ide zháňať, keďže pri získavaní niektorých vzácnejších prísad potreboval jeho pomoc. „Kde je Harry?“ spýtal sa náhle.

Albus pokrčil plecami. „Od včera som ho nevidel.“

Severus zbledol. „Vôbec?“ sykol náhlivo.

„Poslal som za ním Dobbyho s jedlom, ale nie, nevidel som ho,“ oznámil mu Albus akoby sa nechumelilo. Snape sa prudko postavil. „Severus?“

Snape si ho nevšímal, namiesto toho prešiel okolo stola a vypochodoval zo siene. Habit za ním len tak plápolal.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

„Harry?“ zaklopal na jeho dvere. Nik sa neozval. „Harry?“ zvolal druhýkrát.

„Choď preč,“ ozval sa Harry hlasom, v ktorom rezonovala bolesť.

„Harry, pusti ma dnu.“

„Choď preč.“

„Harry, prosím,“ prosil Severus. Potom sa strhol pri načakanom puknutí.

„Och, profesor Snape, Dobby je rád, že ste prišli. Pán Harry potrebuje pomoc, no on zakázal Dobbymu zohnať pomoc.“

„Čo sa stalo?“

„Dobby nevie, profesor Snape. Pán Harry leží na zemi a nevie vstať. Nenechá Dobbyho zohnať pomoc a Dobby nevie čo robiť.“

„Neviem sa dostať dnu,“ ukázal Severus frustrovane na dvere.

„Dobby môže,“ povedal domáci škriatok, schmatol Severusa za ruku a s puknutím sa odmiestnil. O chvíľku neskôr sa objavili v Harryho komnatách. Severus sa vykrútil z Dobbyho zovretia a ponáhľal sa k Harrymu. Dobbz si začal trieskať hlavu o stenu.

„Harry,“ skríkol Severus. Harry ležel na zemi a pri ňom boli popadané sklenené črepiny.

„Severus, som v poriadku, prosím choď preč.“

„Och, áno vyzeráš fakt skvelo. Doby povedal, že potrebuješ pomoc a Albus ťa od včera večera nevidel. Ako dlho tu ležíš?“ spýtal sa a vytiahol prútik.

„Nerob,“ prosil ho Harry a mávol rukou, čím ho odzbrojil. „Prosím, Sev, nechaj ma na pokoji.“

„Harry,“ začal Severus, kľakol si k nemu, no neodvážil sa dotknúť sa ho. „Chcem ti len pomôcť. Nemôžeš tu zostať ležať. Študenti všetci čakajú na svojho idola,“ dodal s úškrnom.

Harry si odfrkol. „To som ale idol,“ zamumlal.

„Nepotrebujem pomoc,“ dodal hrubo.

„Áno, potrebuješ,“ ozval sa hrubo aj Severus. „Nebuď debil. Každý občas potrebuje pomoc, budeš sa musieť naučiť to akceptovať.“ Keď to dopovedal, objal Harryho okolo ramien a pása a postavil ho na nohy, nedbajúc na jeho protesty. Dotiahol ho až k pohovke a tam ho opatrne posadil.

„Dobby, prestaň a vrát sa do kuchyne,“ pokáral domáceho škriatka, ktorý si ešte stále trieskal hlavu o stenu a Dobby sa s puknutím odmiestnil.

„Tak teda, čo sa stalo?“ spýtal sa Severus a vytiahol z habitu niekoľko elixírov, ktoré mal vždy poruke. Harry držal jazyk za zubami a podráždene naňho hľadel. Snape si povzdychol.

„Harry, pamätáš sa na to, keď som po tom ako si sa ku mne nasťahoval prišiel druhýkrát od Voldemorta?“

Harry prikývol. „Áno,“ povedal neochotne.

„Pamätáš si ako som na tom vtedy bol?“ Harry opäť prikývol. „Pamätáš sa, ako si sa o mňa vtedy postaral?“

„Pamätám sa, koľko si sa vtedy sťažoval,“ zatiahol Harry posmešne.

„Ale dovolil som ti pomôcť mi,“ dodal Severus.

„Áno, dovolil.“

Severus Harryho chytil za ruku. „Urobíme to takto. Necháš ma správať sa ako, nedajbože, chrabromilčan a dovolíš mi pomôcť ti a môžeš sa sťažovať koľko sa ti bude ráčiť.“

Harry pozrel na úškrn na tvári pred ním a odfrkol si. „Si nenapraviteľný,“ uškrnul sa, vzal si elixíry, ktoré mu majster elixírov podal a jeden za druhým ich na jeden glg vypil.

„Ale aj tak ma miluješ.“

Harry sa zahľadel do jeho čiernych očí. „Áno,“ šepol vážne.

Severus peglgol. Vedel, že to bolo teraz alebo nikdy. „Aj ja ťa milujem, Harry.“ Severus videl, ako Harry stuhol a pobozkal ho. Do toho bozku vložil všetko, čo k nemu cítil, všetku lácku. Po niekoľkých minútach sa odtiahol. Harryho oči sa podozrivo leskli.

„Myslím to vážne. Je mi ľúto, že som nikdy nemal dosť odvahy aby som ti to povedal.“

Harry sa usmial, pobozkal majstra elixírov na čelo, čo Severus považoval za prekvapujúco erotické a zároveň ukľudňujúce. „Trpezlivosť ruže prináša,“ zašepkal. Zdalo sa, akoby sa mlčky dorozumievali a Harry si nakoniec povzdychol.

„Asi by sme tam mali ísť,“ poznamenal smutne.

„Áno, ak poznám Albusa, a to poznám, tak určite zdrží puding až kým neprídeš,“ uškrnul sa Severus. Harry zastonal.

„Potrebuješ pomôcť?“

Harry sa uškrnul. „Toto zvládam. Len zo zeme mám problém,“ zatiahol sucho, no aj tak schytil ponúkanú ruku, postavil sa a zalapal po dychu.

„Tak to sa budem musieť uistiť, že na zemi už nikdy neskončíš,“ povedal mu Snape. Harry si odfrkol. „Aspoň nie bezo mňa vedľa teba,“ dodal Severus.

„Vedel som, že to bude mať dovetok,“ uškrnul sa Harry.

Snape zastonal. „Bože, stávam sa predvídateľným.“ Harry sa zasmial a spoločne zamierili ku dverám.

Cesta do Veľkej siene im trvala takmer desať minúť. Harry bol každým ďalším krokom tichší. Zastal vo chvíli, keď sa Severus načiahol za kľučkou.

„Nemôžem,“ zašepkal.

„Harry, toto dokážeš.“

„Nie. Čakajú Harryho Pottera, nie neužitočného kripla.“

Snape ho schmatol za plecia a pozrel do jeho vystrašených očí. „Ty nie si kripel, Harry,“ sykol nevľúdne. „Bol si zranený v boji, porazil si najtemnejšieho čarodeja, ktorého tento svet uzrel. Si ranený, ale zlepší sa to.“

„Nie, nezlepší.“

„Ale áno, zlepší. Možno nie na sto percent, ale určite ti časom bude lepšie. To ti sľubujem.“

Harrymu zažiarili očká. „Našiel si niečo?“ nádejal sa.

Severus sa usmial a jemne ho pohladil po líci. „Niečo,“ potvrdil. „Budem to musieť vyskúšať skôr než si budem istý, že je to bezpečne. Ešte ma čaká dlhá cesta.“

„Ďakujem. Za to, že sa o to pokúšaš,“ povedal Harry úprimne.

„Pochyboval si o tom niekedy?“ uškrnul sa Severus.

Harry sa na chvíľu zamyslel. „Neviem. Keď sme sa po prvýkrát stretli, myslel som, že ma hodíš sépii.“

„No, dosť dlho sme na ťeba čakali, šuchtoš,“ povedal majster elixírov láskvo.

„Pravda,“ zahanbil sa Harry. „Ale mal som na to dobrý dôvod.“

„Snape prikývol. „To si mal. Teraz by sme tam už mali ísť, skôr než tam prepukne vzbura.“

„Áno, pudingy boli vždy veľmi obľúbené,“ uškrnul sa Harry, keď Severus otvoril dvere a spoločne vstúpili.

Harry vkríval dnu, sťažka sa opierajúc o svoju barlu. Nečakane zastal, keď celá sieň stíchla a otočil sa k nemu.

„Och Bože,“ zašepkal, keď si všimol pohľady, ktoré naňho všetci upierali.

„To je dobré, Harry,“ zamumlal Severus, chytil ho za lakeť a viedol ho ku hlavnému stolu.

Vtedy Albus vstal. „A teraz by som vám s potešením rád predstavil vášho nového učiteľa obrany proti čiernej mágii, pána Harryho Pottera,“ prehlásil s úsmevom.

V sieni sa rozhľahol šepot, študenti neverili, že ich novým učiteľom bude Harry Potter. Čoskoro sa postavali na nohy a tlieskali, hulákali po celú dobu, kým sa Harry dostal až k učiteľskému stolu.

„Och, ty neveriaci,“ šepol Severus, keď mu pomáhal usadiť sa a posadil sa po jeho pravici.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Kapitola štvrtá: Vážne

Večera prebehla v pokoji, odkedy majster elixírov vypochodoval zo siene,prešlo len asi dvdsať minút a študenti sa stále zhovárali a jedli. Pokiaľ Harry sedel, noha ho veľmi neobťažovala, no časom bol zjavne unavený a snažil sa zmeniť polohu, na čo mu ňou prebehla ostrá bolesť. Severus videl ako sa mu začali triasť ruky a znepokojene sa naňho zahľadel.

„Nechceš už ísť?“ zamumlal.

Harry sa rozhliadol po preplnenej sieni a pokrútil hlavou. „Nie.“

Severus si v duchu vzdychol, vediac príčinu Harryho tvrdohlavosti. „Nebuď smiešny, videli ťa prichádzať. Tvoj odchod nič nezmení.“

„Nie,“ sykol Harry jeho smerom.

„Harry, nebuď hlúpy,“ nástojil Snape.

Harry sa naňho chladne zahľadel. „Nesprávaj sa ku mne ako k decku, Severus. Budem tu sedieť, až kým všetci neodídu a ak sa ti to nepáči, nikto ťa tu nedrží. Nemám čo viac k tomu povedať.“

Severus preglgol, keď sa od neho Harry odvrátil a strnulo sedel, premeriavajúc si plnú sieň.

Nakoniec Albus poprosil prefektov aby odprevadili študentov do klubovní. V sieni zostal len on, McGonagallová, Snape a Harry. Ten trojicu zhovárajúcu sa pri dverách ignoroval, tváril sa akoby nevidel, že ho ukradomky pozorujú. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a postavil sa. Tak veľmi stisol okraj stola a barlu, až mu zbeleli hánky, a pocítil nevoľnosť, ktorá vždy doprevádzala bolesť. Videl rozmazane a na tvári mu vystúpili kvapôčky potu. Pomaly a pravidelne sa nadychoval a vydychoval, čakajúc, kým bolesť prejde. Mávnutím ruky odsunul stoličku a obišišl učiteľský stôl.

„Si v poriadku, harry?“ spýtala sa Minerva, keď sa k nim pripojila.

Harry podráždene prevrátil očami. Bolo mu zle z toho, ako sa ho na to všetci pýtali. „Och, mám sa uplne skvelo,“ utŕžil sarkasticky.

„Vieš, sarkazmus k tebe nesedí,“ povedal mu Severus a položil mu ruku na plece.

„Ako vieš, že to bol sarkazmus?“ zatiahol Harry.

Severus si povzdychol. „Len mi na tebe záleži.“

„Nám všetkým,“ dodal Dumbledore.

Harry sa zamračil. „Tak sa ma prestaňte pre Merlinove gule pýtať či som v poriadku. Zdá sa vám, že som v poriadku? Nechce sa mi veriť, že ste vôbec schopní sa na niečo také pýtať.“ Zavrčal, keď striasol Severusovu ruku a vykrivkal zo siene. Severus si opäť povzdychol a zovrel koreň nosa medzi palcom a ukazovákom.

„Daj mu čas, Severus,“ ozval sa Albus.

„Je to ťažké, Albus. Chcem mu pomôcť, ale nedovolí mi to,“ povedal Severus smutne. „Neviem čo mám robiť. Chvíľu je fajn a potom nenávidí všetko navôkol.“

„Je zatrpknutý, Severus,“ povedala Minerva a Dumbledore súhlasne prikývol. „Toľko toho obetoval a už to nemôže získať späť.“

Majster elixírov prešiel pohľadom z jedného na druhého. „Nemyslíte, že by...“ odlmlčal sa.

Albus pokrútil hlavou. „Nie, Harry je bojovník. Neverím tomu, že by spravil niečo také hlúpe.“

„To závisí od toho, ako potrebný si myslí, že je,“ nesúhlasila Minerva.

Severus sa na ňu zvedavo zahľadel. „Prosím?“

„Počul si ho v Albusovej pracovni, keď prišiel. Ak si myslí, že spravil to čo mal, mohol by sa rozhodnúť, že nestojí za to žiť poloičný život,“ povedala.

Snape na ňu len civel. „Čo?“

Minerva netrpezlivo prevrátila očami. „Na to že ťa považujú za inteligentného, Severus, sa zdá, že máš problémy s chápaním vplyvu pocitov. Harryho cieľ bol Voldemort, od momentu, keď zomreli jeho rodičia. Vedel to on, vedeli sme to mi. Pre Merlina, vedel to celý čarodejnícky dvet. Svoju úlohu dokončil a preto sa nemôže stať aurorom ani hrať metlobal ako kedysi zvykol. Uzdravovací proces, ktorý má pred sebou bude extrémne dlhý a bolestivý a teraz žije s pocitom, že jeho práca tu je dokonaná a on už viac nie je potrebný.“

Snape otváral a zatváral ústa, no nevyšiel z nich žiadny zvuk. Hľadel z jedného kolegu na druhého. „Tak preto si ho prinútil sľúbiť, že príde späť a bude učiť,“ povedal, keď pochopil. „Vedel si, že bude mať problémy a vedel si, že si bude myslieť, že je neužitočný.“

Dumbledore prikývol. „Áno. Moju vinu týkajúcu sa Harryho a jeho života už nič nenapraví, ale spravím čo budem môcť aby som mu pomohol uľahčiť zvyšok života. Je to to najmenšie čo preňho môžem spraviť.“ Severusa prekvapil žiaľ, ktorý sa zračil v tvári väčšinou optimistickej osobnosti.

„Tvoja vina?“ pýtal sa. „Debakel, ktorý predstavuje Harryho život je vina Temného pána a nikoho iného.“

„Nie, Severus. Je veľa vecí, ktoré som spravil a povedal, ktoré som v tom čase považoval za najlepšie. Harry bol nástroj, zbraň ak dovolíš, ktorú bolo treba tvarovať určitým spôsobom. A to som robil, na Harryho škodu a urobím všetko len aby som mu to vynahradil,“ prehládil Dumbledore triezvo. Severus civel do jeho modrých unavených oči. „Dozri naňho, Severus, daj mu pocítiť, že tu preňho vždy budeš. Aj keď sa pred tebou zatvára. Potrebuje ťa, práve tak veľmi ako si nahovára že nie.“

„Ja viem, Albus, ale je to ťažké. Chcem mu pomôcť, ale nikdy som sa necítil viac neužitočnejší. Vždy keď sa naňho pozriem, vidím ho, dobitého a krvavého ako trvá na tom, že pôjde za tým bastardom. Prajem si, aby som ho prinútil vziať si to prenášadlo. Prajem si aby som bol silnejší, ale chcel som rovnako ako on aby Voldemort zomrel a teraz si neviem odpustiť, že som ho nechal ísť.“ Severus sa oprel o stenu, vina a žiaľ zreteľné na jeho tvári.

Albus mu položil ruku na plece. „Musíš si utriediť pocity, chlapče. Musíš zistiť, či s nim zostávač preto, lebo ho naozaj miluješ alebo preto, že cítiš vinu. Zaslúži si to.“

Severus prikývol a vstal. „Máš pravdu,“ povedal so vzdychom. „Mal by som ísť do klubovne. Prefekti zdržali študentov, ktorí očakávajú môj každoročný príhovor o následkoch, ktoré budú nasledovať, ak sklamú Slizolinskú koľaj.“

Minerva sa uškrnula. „Ja by som tiež mala ísť. Dobrú noc, Severus, Albus.“ S prikývnutím odišla.

„Porozmšľaj o tom, Severus,“ povedal mu ešte Dumbledore a aj on prešiel ku dverám.

„Popremýšľam,“ zamumlal Snape, keď vykročil smerom k žalárom.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Harry sa opäť prebudil, keď mu nohou vystrelila ostrá bolesť. Výjavy z jeho nočnej mory bledli a on sa načiahol za flakónom na nočnom stolíku.

„Dopekla,“ zavrčal keď zovrel fľaštičku za sklenené hrdlo, odzátkoval ju a vypil elixír. Ústa si otrel do rukáva pyžamy a sťažka dýchajúc si znovu ľahol. Pozrel na hodiny vedľa postele a zastonal. Boli štyri hodiny ráno, raňajky boli až o siedmej. Ľutoval svoje hnevlivé a trpké slová. Niekedy jeho ústa predbehli mozog. Len si prial, aby sa oňho prestali všetci báť, aby sa ho prestali pýtať, či je v poriadku. Museli by byť hluchí a slepí, aby si neuvedomili, že nebol.

Harry nenávideľ ľútosť, neznášal starostlivosť, vlastne nenávidel všetkých, ktorí sa doňho starali. Vyrástol bez všetkých tých vecí a nepotreboval ich, teda aspoň dosiaľ. Stále si pamätal pohľady, ktoré naňho upierali liečitelia, keď mu povedali, že spravili všetko, čo sa dalo. Ľutovali ho a Harry to nenávidel. Ešte v to popoludnie odtiaľ odišiel.

Keď si uvedomil, že sa mu už nepodarí zaspať, privolal si knihu, vyčaroval sviečku a obe si predniesol pred seba. Minúty sa pomali prehupovali jedna do druhej až napokon Harry knihu odložil späť, zapálil fakle v miestnosti a začal s tým, čo mu pred mesiacom trvalo necelých pätnásť minút, no dnes na to potreboval celú hodinu.

Pomaly sa vyštveral z postele, odkrivkal do kúpeľne. Usadil sa na okraj vane, sťažka dýchajúc, vyzliekol sa a vliezol do vane, ktorou mávnutím naplnil teplou vodou. Uľavene si vydýchol a začaroval hubku s mydlom, aby ho umyli. V časoch ako boli tieto ďakoval Merlinovi za mágiu, ktorá mu umožnila zvládať veci oveľa ľahšie. Samozrejme, keby nebolo mágie, nebol by v takom to stave, nahováral mu vnútorný hlások.

Napokon sa zdvihol a privolal si uterák. Najprv sa snažil vzniesť sa do vzduchu, no zistil, že jeho mágia nebola najšetrnejšia. Potom, čo sa niekoľkokrát takmer zabil to vzdal a z vane vychádzal tou ťažšou cestou.

O tridsať minút neskôr bol oblečený a na ceste do Veľkej siene. Našťastie bola prázdna a on si sťažka vzdychol, keď sa zviezol na stoličku.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Severus do veľkej siene v to ráno kráčal s nemalým strachom. Takmer celú noc bol hore, čučiac do niekoľkých kotlíkov. Zatiaľčo odmeriaval prísady, pridával ich do kotlíkov a miešal, hľadal vo svojej duši svoje pravé pocity. Včera Harrymu povedal, že ho miluje a bol si tým istý, ale vina, ktorú večer predtým priznal ho prekvapila. Neuvedomil si, ako sa dovtedy cítil a chcel sa o svojich pocitoch uistiť skôr ako opäť pozrie do zelených očí jeho priateľa.

Popravde, cítil vinu, mal trvať na tom, aby sa Harry v tú noc vrátil doRokfortu, ale istá časť v ňom ho nechcela zastaviť. Chcel aby sa raz a navždy zbavil Voldemorta, aby už nemusel žiť v klamstve, aby mohol byť voľný a vedel, že Harry bol jeho jedinou šancou. A tak ho pustil nech ide a spraví to, čo nikto iný nemohol a našťastie trimfoval. Severus nechcel ani pomysliež na to, ako by sa cítil, keby v ten deň Harry umrel. Už len pohľad naňho, ako tam bledý ležal, s jednou nohou v hrobe, ako ho nehybného prenieli ku sv. Mungovi ním otriasol. Päť dní mu sedel po boku až kým sa neprebudil, potom sa vyparil, keď sa tam nahrnulo množstvo lieťiteľov vykrikujúcich, že Chlapec, ktorý prežil opäť prežil.

To už sa ale ocitol pre dverami, zhlbolka sa nadýchol a otvoril ich. Privítal ho hrmot niekoľko stoviek študentov a on sa na nich začal okamžite mračiť, keď prechádzal k učiteľskému stolu. Tam zamieril ku svojmu miestu.

„Dobré ráno, Sev,“ šepol Harry zľava. Snape sa naňho zahľadel a jeho mrzutý výraz sa trochu obmäkčil.

„Si v-“ odmlčal sa a preglgol. „Dobré ráno, Harry,“ pokračoval placho. Harry sa usmial a pod stolom mu stisol ruku. Nepotrebovali slová, zelené oči sa zahľadeli do čiernych, ranné rozhovory študentov akoby neboli až také hlučné. Obaja si uvedomili, že minulá noc všetko zmenila. Harry naňho hľadel spýtavo, uisťoval sa, že toto bolo to, čo Severus naozaj chce, a ten mu stisnutím ruky dal najavo, že áno, je to ono. Harryho oči sa opäť rozsvietili a Severusovi sa zasekol dych v hrudi.

Sedeli bok po boku, ticho si šepkali, zatiaľčo Severus natrel jeden kus chleba maslom a džemom, ten potom položil na Harryho tanier. Harry pridal mlieko s cukrom do čaju majstra elixírov.

„Koho dnes máš?“ spytoval sa Severus, keď posolil Harryho vajíčka, a potom aj svoje.

„Všetky druhé ročníky a piatakov z Bifľomoru a Chrabromilu,“ odvetil Harry. Potom olúpal banán, rozdelil ho napoly, z jednej polky si ukusol a tú druhú položil Severusovi na tanier. „Koho máš ty?“ dodal. Úplne automaticky zapadli do rannej rutiny, ktorá bola tak upokojujúca pred tromi rokmi a ani jeden z nich si neuvedomil, že ich so záujmom pozoruje celá sieň.

Severus jemne zastonal. „Celý deň hodiny Chrabromilu so Slizolinom,“ sťažoval sa, načiahol sa za Harryho čašou s tekvicovým džúsom a poriadne mu z neho upil.

„Už v nej nič nemám,“ zamračil sa Severus.

Harry prevrátil očami. „Och, pre Merlina, si čarodejník čo nie?“ pokáral ho, naklonil sa ponad neho a mávol rukou nad jeho prázdnou čašou. „Myslel som si, že máš Slizolinčanov rád.“

„To mám.“ Snape si pritiahol tanier so slaninou, vybral z neho tri najopečenejšie kúsky a položil ich na Harryho tanier. „Len nie, keď sú blízku tých vymetencov z tvojej starej koľaje.“ Harry si odfrkol. „Nie je to vhodná kombinácia pre harmonický deň,“ dodal.

„Vieš, už nemusíš byť až taký zlomyseľný, Tom je mŕtvy,“ povedal Harry prísne.

Snape si veľmi nesnapovsky odfrkol. „Nie som zlomyseľný. Som zákerný. A Tom s tým nemá nič spoločné.“

„Och, vážne,“ zatiahol Snape a potiahol si stále nezjedenú polku banánu z jeho taniera. „Sadistický bastard,“ dodal drzo a uškrnul sa naňho.

Severusovi mykalo kútikmi a v očiach mu žiarilo. „Vskutku,“ šepol. Ich doťahovanie prerušilo zdvorilé zakašľanie a obaja vzhliadli ku Dumbledorovi a Minerve, ktorí sa snažili nerozosmiať sa na celé kolo, zatiaľčo väčšina siene na nich upierala zdesené pohlady.

„Och, dopekla,“ povzdychol si Harry.

 „Nezáleží na tom, Harry,“ povedal Severus a chytl ho za ruku. „Tak ako si povedal predtým, Tom je mŕtvy. Už si nemusím udržovať odstup.“ Harry naňho prekvapene pozrel.

„Myslel som, že Tom s tým nemá nič spoločné,“ doberal si ho.

Snapovi opäť mykalo kútikmi. „Klamal som,“ povedal a v očiach sa mu len tak iskrilo.

Harry naňho len udivene hľadel. „Vážne?“ šepol neveriacky.

Snape sa usmial, usmial!, v strede Veľkej siene, kde ho každý videl. Natiahol sa k nemu, palcom ho pohladil po líci a cudne ho pobozkal, vôbec nevnímajúc výbuch, ktorý okolo nich nastal. „Naozaj,“ povedal s úsmevom.

Kapitola piata: Súdiť iných

Jeho prví žiaci sa nahrnuli do triedy zatiaľčo Harry meravo postával pri katedre. Všetci sa medzi sebou divo rozprávali, no keď ho zbadali odrazu prestali, niekoľko z nich sa dokonca začervenalo. Harry pobavene nadvihol obočie.

„Zaujímalo by ma, o čom sa asi tak zhovárali,“ zamumlal a odstúpil od stola.

„Dobré ráno. Ako všetci viete, volám sa Harry Potter a tento rok budem vašim učiteľom obrany proti čiernej mágii. Hneď vám chcem všetkým povedať, že nebudem tolerovať drzé správanie, nedochvíľnosť, lenivosť ani plagiátorstvo. Taktiež nepodporujem akékoľvek slovné či iné výmeny medzi koľajami. Vojna sa skončila. Nedovoľme, aby bola naša nenávisť začiatkom druhej.“

Harry sa oprel jednou rukou o stôl, tou druhou o barlu. „Teraz si prosím vytiahnite knihy a otvorte ich na strane dvestodesať a začnite čítať danú kapitolu. Určite si všimnete, že sa tento rok budeme venovať obranným kúzlam, potom prejdeme na silnejšie ofenzívne čary a nakoniec zopakujeme všetko potrebné na vaše V.Č.Ú. Prešiel som starými učebnými plánmi a viem, že viete všetko o magických bytoastiach a základy duelov spolu s najpoužívanejšími kliatbami. Tento rok sa naučíte pokročilejšie. Máte nejaké otázky?“ spýtal sa Harry a premeral si ich pohľadom.

„Naozaj chodíte s tým umasteným upírom Snapom?“ ozval sa ktosi.

Harry na dotýčnú zazrel. „Pre vás je to profesor Snape, slečna...?

„Gladwynová, pane,“ začervenala sa tínedžerka.

„Slečna Gladwynová, prosím peukážte mu trochu repšektu. Je...ťažké...s profesorom Snapom vyjsť, ale je jedným z najlepších majstrov elixírov akých tento svet kedy uzrel.“

„Prepáčte, pane,“ ozvala sa zahanbene a Harry na ňu uprel chladný pohľad.

„A čo sa týka vzťahu, ktorý s profesorom Snapom mám či nemám, vôbec sa to netýka tejto hodiny a nič vás do toho nie je. Budem veľmi rád, ak si to zapamätáte.“

„Áno, pane.“ Dievčaťu sa tlačili slzy do očí.

„Dobre, pretože toto je prvé a posledné varovanie,“ povedal Harry príkro, otočil sa a ukázal na tabuľu, nevšímajúc si dievča, ktorému po lícach stekali slzy.

„Na tabuli je napísaná téma dnešnej hodiny. V stredu a vo štvrtok budeme mať praktické hodiny. Teóriu budeme preberať v piatky a pondelky. Pustite sa do čítania.“ Harry odkríval späť ku katedre a práve premýšľal nad tým, či sa posadí, keď začul šepot z druhej lavice.

„Neverím tomu, že ten buzík porazil Veď-Viete-Koho. Veď sa ledva hýbe.“

Harry stuhol a barlu zovrel tak silno, až mu zbeleli hánky. Keď mladý muž uvidel výraz v jeho tvári, preglgol.

„Strhávam Chrabromilu sto bodov a vy strávite najbližší mesiac po škole s Filchom,“ zašepkal smrteľne vážne a v očiach sa mu blýskalo. „Teraz vypadni z mojej triedy a nevracaj sa kým sa nenaučíš prejavovať trochu rešpektu.“

„Je mi to ľúto, pane,“ afektovane zatiahol chlapec.

„Vypadni,“ sykol Harry.

„Ospravedlnil som sa.“

Harry prešiel priamo pred jeho lavicu. „Nikdy sa neospravelňuj keď to nemyslíš vážne,“ ozval sa drsne. „A nikdy nikoho nesúď na základe toho, ako sa rozhodli žiť svoje životy,“ stíšil hlas. „Vzdal som sa všetkého preto, aby sa zvyšok čarodejníckeho sveta nemusel klaňať príšere a nedovolím decku ako si ty aby mi hovorilo čo je správne a čo nie. Keď niekoho zabiješ, keď niekoho zachrániš a keď o všetko prídeš, potom sem môžeš prísť a hovoriť mi, že milovať to jediné čo mi zostalo je zlé, možno ťa vypočujem, dovtedy VYPADNI Z MOJEJ TRIEDY!!“

Chlapec schmatol svoju tašku a vybehol z triedy, Harry si všetkých piatakov premeral prísnym pohľadom. „Má ešte niekto na srdci niečo, čo by mi chcel zdeliť?“ spýtal sa jedovato. „Nie, dobre, späť do práce. V stredu mi prinesiete dva zvitky pergamenu, kde popíšete šesť rôznych typov obranných kúziel.“ Tínedžeri sklonili hlavy a začali čítať a písať a Harry si zťažka povzdychol a odkríval späť ku katedre.

Toto bude dlhý deň.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

A mal pravdu. Ten deň bol dlhší a dlhší. Rozhodol sa že sa neukáže na obede a namiesto toho si nechal poslať kus chleba do pracovne, kde sa psychicky pripravoval na poobedňajšie hodiny.

„Majú len dvanásť, akí zlí by mohli byť?“ zamumlal si sám pre seba. Čoskoro to zistil. Narozdiel od ich starších spolužiakov boli druháci veľmi zvedaví na Harryho vzťah s ich večne kyslím a mrzutým profesorom elixírov a neustále sa ho na čosi vypytovali. Harry na nich zazeral a povedal im, nech nestrkajú nos to vecí, ktoré sa ich netýkajú, ale vôbec to nepomohlo. K práci sa napokon dostali až keď jeden malý chrabromilčan spomenul množstvo a obsah vrešťadiel ktoré dorazili počas obeda, keď Harry zistil, že na nich funguje strhávanie bodov a prideľovanie trestov.

Keď sa po poslednej hodine konečne doplazil do svojich komnát všetko ho bolelo. Zo šuflíka vybral dve fľaštičky elicíru proti bolesti a so zalapaním po dychu sa posadil.

„Dobrý bože.“ Netušil ako dlho tam sedel, no nakoniec ho zo zamyslenia vytrhlo klopanie.

„Vstúpte,“ zvolal Harry a mávnutím otvoril dvere.

„Takmer tristo bodov, mesiac po škole a jeden študent v slzách. A to za jeden deň. Teda, pán Potter, musím povedať, že som ohúrený,“ ozval sa Severusov zamatový hlas.

Harry si odfrkol. „Daj sa vypchať, bastard,“ povedal. „Tie potvory sú úplní démoni. Neviem čo ma to napadlo, keď som si myslel, že na to mám.“ Trochu sa pomrvil a prehrabol si vlasy.

Snape  mu podal elixír proti bolestiam hlavy, ktorý vytiahol kdesi z habitu a opatrne mu vyložil nohy na gauč. „Prepáč,“ ospravedlnil sa, keď Harry zalapal po dychu. Ten pokrútil hlavou a usmial sa.

„To nič,“ zašepkal. Snape sa usadil a začal mu masírovať nohy.

„Och bože, Sev,“ zastonal Harry.

„Celý deň si stál na nohách, nemám pravdu?“ obvinil ho Snape.

Harry zavrel oči, oprel si hlavu o operadlo a pomaly zhlboka dýchal. Bolesť sa strácala. „AK by som si sadol, musel by som znovu vstať,“ zamumlal. Severus na to nič nepovedal, namiesto toho len pokračoval a trvalo takmer pol hodinu kým prestal. Potom Harryho presunul tak aby ho mohol mať na blízku a pohladil ho po líci. Myslel si, že Harry zaspal, no ten ho chytil za ruku a pozeral naňho, čím ho vyviedol z omylu.

„Ďakujem,“ zašepkal Harry.

„Pre teba by som spravil všetko, Harry. To vieš, či nie?“ chcel vedieť Severus.

Harry sa usmial a prikývol.

--------------------------------

„Harry?“ ozval sa Snape.

‘Hmm.’

„Ďakujem, že si sa vrátil. Ku mne,“ Harry sa k nemu otočil a usmial sa.

„Nikdy som nepochyboval o tom, kam patrím,“ odvetil.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Večera bola v ten deň rušná. Neustále sa v sieni vyskytovali vrešťadlá a keď pred Severusom vybuchlo tretie, ktoré naňho chrlilo množstvo nemravnosti, ako skorumpoval Chlapca, ktorý prežil tak Harrymu došli nervy a ďalšiu sovu, ktorá do siene priletela s červenou obálkou v zobáku spomalil kúzlom impedimenta, zašepkal niekoľko latinských slov a poslal ju kade ľahšie.

„Čo si spravil?“ pýtal sa Severus. Harry sa naňho len tajomne usmial.

Toto sa zopakovalo s niekoľkými ďalšími dovami a všetci v hale sa mohli len domnievať, čo Harry spravil. Až napokon, počas pudingu vletela dnu deviata sova a tak ako predtým, Harry ju zastavil, čosi zašepkal, no tentokrát sova neodletela preč, ale zamierila ku chrabromilskému stolu pred siedmačku, ktorá na obálku zdesene pozerala. Z tej sa začalo dymiť, no skôr než ju siedmačka stačila schytiť a odbehnúť preč sa sama od seba otvorila. Dievča sa myklo v očakávaní svojho vlastného hlasu, niekoľkokrát znásobeného ako kričí o nemravnosti o profesorovi elixrov, no namiesto toho ju prekvapilo, keď začula výhražný šepot jej profesora obrany proti čiernej mágii, ktorého slová, aj keď tiché, rezonovali celou sieňou.

„Neopováž sa súdiť iných, pokiaľ nechceš byť sama súdená.“

Dievča sa rozplakalo a vybehlo zo siene.

„Potter, dvaja za deň. Som na teba hrdý,“ zamumlal Severus a jeho mrzutý pohľad nahradil úškrn.

„Vďaka bohu za malé milosrdenstvá,“ zamumlal Harry a Minerva sa kašľom snažila zakryť výbuch smiechu.

„Harry, ako si to spravil?“ chcel vedieť Albus.

Harry pokrčil plecami. „Je to len kúzlo,“ odvetil jednoducho a vrátil sa k svojmu pudingu. Albus pozrel na Severusa, ktorý tiež len pokrčil plecami.

Zdalo sa, že by Albus rád vedel viac, ale Harry odsunul tanier a s hlbokým nádychom vstal.

„Dopekla!“ zanadával si popod nos.

„Harry?“ spýtal sa Severus váhavo.

Harry sa smutne usmial. „Som v poriadku. Prídeš neskôr?“

Snape prikývol. „Hneď keď sa uistím, že sú všetci v klubovni,“ sľúbil. Harry im zaželal dobrú noc a odišiel tak rýchlo, ako mu to zranená noha dovoľovala.

„Namýšľam si to, alebo sa chce Harry vyhnúť otázkam?“ mudroval Albus.

Severus sa uškrnul. „Otázkam, Albus?“ Myslím, že si Potter uvedomil, že tvoje otázky skôr pripomínajú španielsku inkvizíciu, aj keď súhlasím, že niečo skrýva.“

„Nevieš čo by to mohlo byť?“

Severus znovu pokrčil plecami. „Nie a vlastne mi to je jedno. Harry si zaslúžil právo nechať si zopár vecí pre seba bez toho, aby sa to z neho pokúšal dostať nejaký starec,“ pokáral ho, taktiež odsunul tanier a odpochodoval.

„Albus, nechaj ho žiť,“ šepla Minerva. „Nemusíš vedieť všetko.“ Albus sa len usmial, so žiariacimi očami si odbalil jeden citrónový drops a dal si ho do úst.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Keď Severus dorazil, Harry už ležal v posteli. Mávnutím ruky mu otvoril dvere a podobným mávnutím ich za ním zabuchol, vychutnávajúc si ako sa majster elixírov mykol.

„Robíš to len preto, lebo vieš, že mi to prekáža,“ zastonal starší muž, rozopol si habit a prehodil ho cez stoličku.

„Nie, robím to preto, lebo potom nemusím vstávať,“ uškrnul sa Harry.

„Klamár,“ zavrčal Severus, keď vliezol k nemu do postele a tuho ho objal.

„Tak tobre, možno ma to tak trochu baví,“ poddal sa Harry a pritúlil sa k jeho hrudi, mysliac na to, ako veľmi miloval chvíle, keď ho Severus takto držal.

„Idiot,“ pošepkal mu Severus a pobozkal ho na čelo. „Poďme spať.“

Harry čosi nezrozumiteľne zamrmlal a zavrel oči, čím dal Severusovi príležitosť, aby si prezrel jeho nádhernú tvár a lámal si hlavu nad tým, ako ho vtedy mohol nechať odísť.

Kapitola šiesta: Potrebovať

Niekoľko nasledujúcich týždňov prebehlo podobne, aj keď s trochu menším počtom vrešťadiel. Každé ráno Harry so Severusom spoločne prešli, v Harryho prípade odkrivkali, do Veľkej siene na raňajky. Celý deň učili, dali si spolu večeru a prešli do Harryho komnát.

Nikdy ani nemysleli na to, že by šli do žalárov, pretože Severus poznamenal, znamenalo by to príliš veľa schodov. Od Harryho komnát to do veľkej siene bolo len jedno schodisko.

Občas keď Harry zaspal sa Severus odplížil z postele do pracovne a celú noc strávil zhrbený nad kotlíkom, kde sa márne snažil objaviť čosi, čo by pomohlo jeho milovanému. Do postele sa vrátil tesne pred úsvitom, pritiahol si harryho k sebe a nachvíľu zadriemal.

Prešiel začiatok októbra a Severus Harrymu dával rôzne elixíry v snahe uľaviť jeho bolesti. Hodiny prebiehali hladšie a študenti sa na ne začali tešiť. Poppy Harryho nenápadne pozorovala, rozprávala sa so Severusom v spoločnej snahe objaviť niečo, čo by mu pomohlo.

Ron a Hermiona ich zopárkrát navštívili a v sobotu, dva týždne pred Halloweenom spolu strávili deň v Šikmej uličke, kde si zohnali slávnostné habity. V sobotu v noci si chceli užiť spoločnú večeru, ale neustále ich vyrušovali ľudia, ktorí chceli Harryho podpis, alebo chceli zistiť, čo ho pomiatlo natoľko, že sa rozhodol chodiť so starým smrťožrútom. Harry to po čase vzdal a prešiel do deravého kotlíka, kde si na večer rezervoval izbu. Hermiona začala plakať a Severus s Ronom zazerali na ľudí okolo.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Skoro ráno asi o tri dni neskôr sa Harry zobudil na to, že ho Albus cez kozub volá do svojej pracovne. Zobudil Severusa a po tom, čo sa rýchlo obliekli sa tam vybrali.

Spoza otvorených dverí sa ozýval krik.

„Dumbledore, s týmto nám nemôže pomôcť,“ nástojil Fudge.

„Kornelius, Harry je stále silný čarodejník, schopný pomôcť nám,“ snažil sa ho upokojiť Albus skôr, než dvojica dorazí.

„Nie, to  nie je. Pre ministertvo je teraz bezcenný. Potrebujeme teba,“ povedal práve keď sa dvojica mužov ocitla vo dverách, odkiaľ sa im naskytol pohľad na Albusa, Fudgea a štyroch aurorov.

Harry diskrétne zakašľal, čím ich na nich upozornil. Severus cítil, ako sa mladší čarodejník trasie, na tvári mal však kamenný výraz.

„Ach, Harry, Severus, ďakujem, že ste prišli. Prosím, sadnite si.“ Zdalo sa, že sa Harry nemieni pohnúť a trvalo to niekoľko minút kým sa Harry vzdal a pohol sa smerom ku prázdnej stoličke pre dverách. No aj napriek povzbudivému šepotu svojho partnera si nesadol a postavil sa za ňu. Severus sa postavil po jeho boku a čakal, kým bude riaditeľ pokračovať. Všimol si utrápený pohľad v očiach starého čarodejníka, keď si uvedomil, že ich Harry počul. Severus mohol len dúfať, že bude minister v ich prítomnosti voliť slová opatrnejšie.

„Nechcete si sadnúť?“ ukázal Albus na stoličky. Severus naňho zazrel.

„Nie, ďakujem, Albus,“ odmietol Harry.

„O čo presne ide?“ zavrčal Severus.

Albus sa nervózne pomrvil. „Včera večer napadli Surrey. Kým sa tam dostali Aurori boli obyvatelia domu mŕtvi a nad domom sa vznášalo temné znamenie.“

Severus cítil, ako sa Harry vedľa neho zakolísal a chytil ho okolo pása.

„Kto?“ spytoval sa Harry chrapľavo.

„Ešte nevieme, kto vyslal to temné znamenie,“ povedal Albus naschvál sa vyhýbajúc jeho skutočnej otázke.

Harry zavrel oči, zhlboka sa nadýchol a spýtal sa znovu: „Kto zomrel?“

„Je mi to ľúto, Harry. Boli to Dursleyovci,“ povedal Albus smutne.

Harry sa prudko nadýchol a otočil sa k Severusovi aby pred ostatnými skryl slzy. Áno, nenávidel ich, ale smrť si nezaslúžili. Počas vojny, keď viseli ich životy na vlásku to naňho tvrdo doliehalo, no nemyslel si, že by im hrozilo nebezpečenstvo aj po Voldemortovej smrti. Fideliovo zaklínadlo, ktorým pred ôsmimi rokmi začaroval ich dom bolo tým bolo zrušené.

„Och, preboha, Sev,“ šepkal Harry.

„Nie je to tvoja vina, Harry,“ zamumlal Severus, presne vediac, na čo myslí. „Nemohol si tušiť...“

„Zomreli kvôli mne,“ zašepkal Harry a zhrozenými očami pohliadol do tých čiernych. „A to ani nemali radi mágiu, ani mňa a predsa ich zabili.“

Ostatní v miestnosti nevideli ani nepočuli čo sa dialo. „Harry, upokoj sa,“ šepkal mu Severus a okrem Albusa nikto nevidel ako ho chytil za ruku. „Nechaj ich povedať, čo sem prišli povedať a potom sa o tom osamote porozprávame.“

Harry prikývol a Severus sa otočil späť k riaditeľovi, telom kryjúc Harryho od pohľadov ostatných. „Pokračuj, Albus,“ ozval sa tlmene.

‘This is the first sign of any Death Eater activity since the final battle at the end of July.’ Dumbledore began before being interrupted by the Minister.

„Pán Potter, potrebujeme vedieť, či ste si istý, že je Temný pán mŕtvy,“ vložil sa do rozhovoru Fudge. „Bola jeho duša úplne zničená?“

Harry naňho len civel. „Samozrejme že je mŕtvy,“ povedal neveriacky. „Myslíte, že by som sa o tom po to všetkom čo sa udialo neuistil?“

„Ako si môžeš tým byť istý?“ odporoval mu Fudge.

Harry naňho zazrel, zdvihol ruku a ukázal na takmer neviditeľnú jazvu na čele. „Toto je môj dôkaz,“ zasyčal. „Zdieľali sme spojenie, pán minister. Určite ste na to nezabudli. Vedel som, že nebol mŕtvy skôr ako získal novú podobu a určite by som vedel, keby sa tu niekde vznášal ako duch.“ Obišiel Severusa a zamieril ku dverám. „Moja noha je možno nepoužiteľná, minister Fudge,“ vyprskol jedovato, „no všetko ostatné je v poriadku. Prajem príjemný deň, Albus. Porozprávame sa neskôr,“ zakončil Harry zdvorilo a odkríval z jeho pracovne.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Severus zúril. Po tom, čo sa stalo v pracovne, nemohol za Harrym ísť, kým bol v takomto stave mysle. Len by naňho nakričal, ventiloval by si svoj hnev na Ministra na najbližšej obeti. Musel sa ovládať až kým neprišiel do svojej pracovne, kde sa spojil s Ronom a Hermionou vysvetlil im čo sa stalo, počkal kým prešli k nemu a ponáhľali sa k jeho komnatám, kým nestratil kontrolu a systematicky zničil všetko, na čo pozrel.

Z tranzu ho vytrhlo búchanie na dvere, zastavil sa a civel na veci, ktoré zničil. „ČO JE?“ zreval a prudko dvere otvoril.

„Severus, čo sa deje?“ Vo dverách stála Minerva a udivene hľadela na spúšť, ktorú spôsobil. „Polovica Slizolinskej koľaje vtrhla do Veľkej siene, tvrdili, že ti v pracovni vybuchla bomba.“

Snapa hnev opustil a on sa oprel o dvere. „Všetko je v poriadku, Minerva,“ povedal a šúchal si koreň nosa. „Bol som len trochu vyvedený z miery.“

„Nie je to kvôli Harrymu, či áno?“ spýtala sa.

Snape pokrútil hlavou. „Nie, ide o Fudgea,“ zamračil sa.

Minerva sa rozhliadla po miestnosti a prikývla. „Ak si si istý.“

Severus prikývol. „Áno, ďakujem.

Profesorka transfigurácie taktiež prikývla a odstúpila od dverí. „Uvidíme sa na obede, Severus,“ povedala a odišla. Severus dvere zavrel a povzdychol si. Naozaj by mal ísť hore a pozrieť ako sa Harrymu darí. Snáď sa Ronovi s Hermionou podarilo trochu ho rozveseliť. Hodil trochu hop-šup prášku do kozuba a vstúpil doň.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Výjav, s ktorým sa stretol nečakal. Harry sa smial na jednom s Ronových vtipov, presne ako dúfal. Čakal však, že stretne Harryho, ktorý sa bude nútene smiať a Rona s Hermionou ako sa ho zúfalo snažia rozveseliť.

Pohľad na Rona s Hermionou ako sedia na pohovke a hľadia na opitého Harryho rozvaleného na druhej, s prázdnou fľašou ohnivej whisky v náručí, zabraný do rozhovoru s hadom, ktorého si kúpil minulý víkend, ležiacim na jeho hrudi fakt nečakal.

Jeho hnev sa opäť ozval. „Potter,“ vyprskol. „Čo si myslíš, že robíš?“ Harry naňho uprel pohľad, pár krát mrkol, akoby sa snažil rozoznať, kto naňho hovorí.

„Sev?“ spýtal sa.

Severus zavrčal a s nepekným pohľadom na chrabromilčanov opatrne zdvihol hada z jeho hrude a položil ho do kresla. „Si opitý, Potter.“

„Ne sm,“ povedal Harry.

Snape prevrátil očami. „Jasné, tak mi povedz poradie prísad do Veritasera.“

Ron si odvfrkol. „Severus, to by nevedel ani keby nebol opitý,“ zadržiaval smiech.

„Ne sm,“ trval na svojom Harry a mával prázdnou fľašou. „Ln sm si chcel trchu vypiť, na upkojenie.“

Severus ho len spražil pohľadom, zobral mu fľašu z ruky a hodil ju do steny na druhej strane miestnosti, potom sa k nemu zohol a zdvihol si ho do náručia. „Ja ti dám, trochu si vypiť,“ zavrčal a prešiel s ním do kúpeľne, kde mu venoval ľadovú sprchu.

Harryho komnaty preťal prenikavý výkrik a Snape sa vyrútil späť do obývacej časti, kde sa Ron s Hermionou pobavene rehotali.

„Som rád, že vám to pripadá také smiešne,“ ozval sa sarkasticky. „Mysleli ste vôbec na to, ako by mohli jeho elixíry reagovať s alkoholom?“ Ronovi a Hermione stuhli úsmevy na perách. „Myslel som si. Teraz musím ísť učiť. Hermiona, prosím zostaň s Harrym a daj vedieť, ak začne vyvádzať. Ron, Harry mal dnes učiť dve hodiny. Som si istý, že Albusovi nebude vadiť, ak ho nahradíš,“ povedal príkro, stočil sa na päte a odpochodoval.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Spolu s hodinami a trestami a ďalším stretnutím s Albusom bolo po večeri, keď sa Snapovi konečne podarilo dostať sa späť do Harryho komnát. Ron musel odísť do práce, ale Hermiona tam s ním stále bola, stála vo dverách do jeho izby, pozorovala ho ako spal.

„Je v poriadku?“ spýtal sa Severus tlmene, čím ju vyľakal.

Hermiona sa na Harryho ešte naposledy zahľadela, potom sa otočila ku Snapovi. „Ani nie,“ povedala a Severus si všimol, že plakala. Prešiel s ňou k pohovke a vyčaril čaj.

„Čo sa stalo, Hermiona?“ spýtal znepokojene.

„Nič, čo by sa týkalo elixírov,“ povedala rýchlo. „Je len...“ odmlčala sa.

„Hermiona?“ nabádal ju Snape.

Hnedovlasá čarodejnica si vzdychla a zavrela oči. „Všetko je to nahovno,“ povedala, čím majstra elixírov šokovala.

„Prosím?“ spýtal sa prekvapene.

Hermiona si usrkla z čaju a opäť si vzdychla. „Mala by som ísť,“ povedala, odložila hrnček a vstala. Prešla ku dverám a zastavila sa s rukou na kľučke. „Potrebuje ťa, Severus. Tak veľmi, že ho to trhá zvnútra. Čokoľvek robí a hovorí, pamätaj na to, že to tak nemyslí. Má problém, niekedy neviem, načo tu vlastne je, prečo sa vôbec obťažoval prežiť posledný boj. Prosím, pripomeň mu, že ho všetci milujeme, že ho miluješ ty.“

Severus si ani nevšimol, kedy za sebou zatvorila, myšlienkami bol pri mladom mužovi, ktorý spal vo vedľajšej miestnosti. Vstal, rozopol si habit, prehodil ho cez kreslo a prešiel do Harryho spálne. Vliezol k nemu do postele, objal ho a bozkal ho po celej tvári.

„Milujem ťa, Harry,“ šepol. „Prosím, ver mi.“

Kapitola siedma: Vyber si

Keď sa Harry na druhý deň prebral, hľadel do čiernych očí a vlasy mu hladila ruka ich majiteľa. Usmial sa a pritúlil sa k nemu.

„Dobré ráno,“ povedal ospalo.

Severus sa naňho usmial. „Chcel som ti povedať, aký som hrdý na to, ako si sa včera pred Fudgeom ovládal,“ povedal majster elixírov keď zišli niekoľkými poslednými schodmi do vstupnej haly a pokračovali do Veľkej siene k učiteľskému stolu.

 „Dobré ráno, chlapci,“ prerušil ich Dumbledore hneď ako si sadli. Severus nad tým oslovením prevrátil očami, ale Harry si ho nevšímal. Namiesto toho si všimol napätia viditeľného v inak bezstarostných modrých očiach.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Harry. Prekvapený Severus sa taktiež pozrel na riaditeľa.

Albus si povzdychol. „Možno bude najlepšie ak si to prečítate v tvojich komnatách, Harry,“ povedal.

Harry a Severus pozreli jeden na druhého. „Prečítali čo, Albus?“

Dumbledore neodpovedal, namiesto toho vytiahol výtlačok Denného Proroka a podal im ho. „Ako som povedal,“ ukázal na študentov, „bude najlepšie ak to nebudete čítať tu.“

„Čo sa deje?“ spýtal sa Severus.

„Fudge opäť skúša staré triky,“ zavrčal Albus, čo ich znepokojilo.

„Čo spravil tentokrát?“

„Nanešťastie nič, čo by nebol spravil predtým, ibaže nikdy to nenaplánoval tak zle,“ vložila sa do toho aj Minerva. „Naozaj nechápem, ako ten muž vydržal tak vysoko tak dlho.“

Slabý zvuk ich prinútil otočiť sa k Harrymu, ktorý zodvihol výtlačok a práve ho čítal. Teda, už ho dočítal. Teraz sedel, neprirodzene nehybne, nevídane mĺky a bledý. Iba jeho trasúce sa ruky prezradili, že nebol vytesaný z kameňa. Zdalo sa, akoby ani nedýchal.

„Harry?“ spýtal sa Severus. Teraz sa Harry nepatrne pohol. „Harry, prosím,“ šepkal Severus naliehavo a načiahol sa v snahe dostať sa k výtlačku. Keďže mu ho nedokázal zobrať, postavil sa za neho a čítal:

„JE VEĎ-VIETE-KTO NAOZAJ MŔTVY?“

Včera v noci prehovoril Minister mágie. Vo svojom príhovore spochybnil pravdivosť tvrdení, že Temný pán naozaj skonal po tom, ako boli príbuzní Harryho Potter mučení a zavraždení. Pán Potter po skone Veď-Viete-Koho  zjavne zrušil Fideliovo zaklínadlo na ich dome bez toho, aby si jeho smrž overil.

Necelé štyri mesiace po predpokladanom poslednom boji, v ktorom bol pán Potter vážne zranený, napadli smrťožrúti Potterových príbuzných, pričom nad ich domom zanechali vznášajúce sa temné znamenie. Či tam bol aj sám Temný pán zatiaľ nebolo potvrdené ani vyvrátené.

Zostáva nám teda otázka: prečo pán Potter kúzlo zrušil? Musel predsa vedieť, čo sa stane.

Minister včera navštívil Rokfort aby sa s pánom Potterom pozhováral, no neodhalil dôkaz jeho tvrdení.

Minister Fudge ďalej povedal: „Pán Potter tvrdí, že Veď-Viete-Koho zničil, no my na ministerstve si tým niesme istí. Nanešťastie je pán Potter vzhľadom na jeho zranenia neschopný pomôcť v hľadaní smrťožrútov či Temného pána, ale ministerstvo neskôr podnikne kroky k tomu, aby mohlo byť svedectvo pána Potter vykonané pod vplyvom Veritasera.“

Ak odhalíme niečo viac, budeme vás okamžite informovať.

Rita Skeeterová.

„TÁ ÚBOHÁ, NEMORÁLNÁ, ODPUDZUJÚCA, NECHUTNÁ NÁHRAŽKA ČARODEJNÍKA,“ zreval Snape. „AKO SA OPOVAŽUJE!“

Harry sa ho snažil ukľudniť. „Teraz na to nie je čas, Severus a toto určite nie je to správne miesto,“ povedal a pozrel na študentov, ktorí na nich civeli v nemom úžase. Severus sa okamžite začervenal a sklonil hlavu. Nevšimol si, že sa Harry medzitým pozbieral.

„Harry, nechceš si zobrať deň voľna?“ navrhol Albus. Harry pokrútil hlavou.

„Nie, ďakujem, riaditeľ, som v poriadku,“ povedal pokojne. Zhlboka sa nadýchol, vstal, trochu sa zakýval, so skolenou vypil ešte jeden elixír proti bolesti, potom hlavu zodvihol a vyšiel zo siene.

„Albus,“ ozval sa Severus. „Zruš moje hodiny. Musím si niečo vybaviť v Šikmej uličke.“

Albus ho chytil za rukáv. „To nebude možné, Severus,“ povedal a keď sa zdalo, že Severus vybuchne, Albus pokrašoval. „Mladý Harry nepotrebuje, aby si zaklial ministra a skončil v Azkabane.“

Snape naňho zazrel vytrhol si rukáv z jeho zovretia a vyrútil sa zo siene. Väčšina študentov si rýchlo uvedomila, že dnešné hodiny elixírov budú nočné mory v reále.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Študenti mali pravdu. Profesor Snape pochodoval po triede ako prerastený netopier, strhával vodopády bodov pre tie najmenšie porušenia jeho pravidiel. Ešte neprešla ani posledná hodina a madam Pomfreyová mala v nemocničnom krídle plné ruky práce a vybrakovanú zásobu upokojujúcich elixírov.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

„Harry,“ zvolal Severus, keď vstúpil do jeho komnát. „Harry, si tu?“ Nik mu neodpovedal. Snape rýchlo prehľadal všetky miestnosti. Väčšina jeho oblečenia bola na mieste tak ako veci, ktoré mu boli najmilšie

Až neskôr zbadal zložený kus pergamenu na stole a rýchlo ho rozložil.

Môj najmilší Severus,

Prosím nemysli si, že som ťa opustil, pretože to nie je pravda. Nedokážem bez Teba žiť, to vieš. Len nemôžem ďalej žiť v tomto svete. Nedokážem vystát to, že všetko, čo som kedy vykonal teraz spochybňujú. Možno je môj útek zbabelý, ale už tu nemôžem zostať a nikdy som nebol zvlášť nebojácny. Keby som ťa videl prv ako by som odišiel viem, že by si ma presvedčil aby som zostal a viem, že by mi to v budúcnosti spôsobilo veľa starostí.

Nemôžem zostať v čarodejníckom svete s ľuďmi, ktorí si myslia, že ma poznajú, že vedia čo je pre mňa najlepšie. Že mi môžu hovoriť, že mi neveria, nedôverujú, alebo že som zodpovedný za ich bezpečie. Nechcem žiadnu zodpovednosť. Túžim po anonymite, ktorú by som získal vo svete muklov.

Prosím Ťa, aby si šiel so mnou. Prosím, láska moja, nemôžem Ťa znovu stratiť. Môj život by bez Teba nemal zmysel. Svoj dlh si splatil službou Albusovi a ostatným a je čas na to, aby si začal žiť.

Chcem s tebou žiť v pokoji. Prosím, príď za mnou. Ukážem ti živote naplnený láskou a šťastím, preč od tých, ktorí súdia alebo ubližujú. Ak sa rozhodneš ísť so mnou, budeš vedieť, kde hľadať.

Prosím Severus. Ľúbim Ťa.

Nech sa stane čokoľvek, som navždy Tvoj,

Harry.

Severus sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol, zúfalo sa snažil zastaviť slzy, ktoré mu stekali po lícach. Ten list bol naplnený toľkým bôľom a láskou. Musel sa rozhodnúť.

CCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCCC

Harry položil odkaz na stôl a odišiel. Nič si so sebou nebral. Len plášť, ktorý si obliekol, aby sa ochránil pred zimou.

Cesta ku bránam mu trvala dlho, no potom prešiel cez bariéry a premiestnil sa na cintorín. Opatrne prechádzal medzi náhrobkami až kým nenašiel štyri vedľa seba v zadnom rohu.

James Potter. Zomrel 1981. Pravý Chrabromil až do konca.

Lily Potterová. Zmrela 1981. Zahynula chrániac svoj najdrahší dar.

Sirius Black. Zomrel 1996. Neprávom odsúdený hrdina. Nech sa jeho smiech nesie našimi srdcami.

Remus Lupin. Zomrel 2001. To najkrutejšie zo zvierat a predsa ten najmilší muž.

Zastal a len niekoľko hodín hľadel na ich náhrobky, potom prehovoril.

„Ahoj, mami, ocko, Sirius, Námesačník,“ zašepkal. „Dúfam, že sa máte lepšie. Robil som čo som mohol. Pokúsil som sa a porazil som ho. Nakoniec som vás pomstil, no cítim prázdnotu.“ Po lícach mu stekali slzy a vzlykal.

„Potrebujem vás všetkých. Potrebujem aby ste ma držali, hovorili že ma milujete.“ Harry pustil barlu a obtočil si ruky okolo pása. „Nerozumiem tomu. Spravil som všetko čo odo mňa žiadali. Zničil som Voldemorta. Čo ešte chcú?“ vzlyky ho premohli a ledva rozprával.

„Potrebujem vás, prosím,“ prosil. „Cítim sa tak sám. Včera vnoci som bol šťastný a teraz to znovu pokazili. Prečo ma nemôžu nechať na pokoji? Prial by som si, aby ste ma teraz objali, mami, ocko, cítim sa osamelo. Potrebujem niečo cítiť...“

Vtedy ho zozadu ktosi objal a do ucha mu šepol jemný hlas: „Nikdy nebudeš sám. Vždy tu budem s tebou.“ Severus Harryho otočil, aby mu mohol pozrieť do červených očí a tuho ho objal.

„Cíť ma, Harry. Cíť ako veľmi ťa milujem. Cíť moje telo, nechce ničie iné, len to tvoje. Cíť moje srdce, bije pre teba. Cít moju myseľ, myslí len na teba.“

Vtedy sa Harry ešte naposledy otočil ku hrobu svojich rodičov.

„Ďakujem,“ povedal tichúčko. „Ďakujem, že ste ma vypočuli a poslali ho za mnou.“ Zafúkal jemný vánok, ktorý Harryho naplnil radosťou. Otočil sa zoči-voči čiernym očiam, ktoré si ho premeriavali. „Tešia sa.“

Snape sa usmial. „Viem,“ povedal a objal ho. Ešte tesne predtým než sa pohli, otočil sa k náhrobku aj on.

„Dám naňho pozor,“ sľúbil.

Poslední komentáře
06.01.2019 21:41:48: Bože to byla nádhera. Je nějaké pokračování?
30.05.2018 12:47:33: Krásná povídka.************************smiley${1}
28.02.2011 15:23:47: Tohle bylo opravdu krásné. Severus a Harry, můj nejoblíběnější pát ze Slashe a tahle povídka byla pr...
29.04.2010 17:56:09: Docela depresivní, ale konec dýchl nadějně. smiley${1}
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.