...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitoly 47, 48, 49 a 50

Kapitola Štyridsiata ôsma – Maličkosti – Časť Druhá

Ticho. Na dlhú, nekonečnú chvíľu zavládlo ticho, ktoré prerušovala len ozvena padajúcich kameňov a výkriky odrážajúce sa zaprášeným vzduchom, ktoré rýchlo utíchli no v ich mysliach sa ešte dlho ozývali.

„Nie,“ šepol chlapec v spomienke tichým hlasom, ktorý sa v hrobovom tichu ozýval. „Nie.“

Klopýtavo sa pretackal na druhú stranu sály, bez pomyslenia na možných nepriateľov, ktorí by ho mali na muške. No v rozľahlej temnote Voldemortovej trónnej miestnosti zostal úplne sám.

Trikrát spadol a vstal keď Snape pochyboval, že sa ešte niekedy postaví, no na nohách ho držala neznáma studňa sily, ako keby mu nohy pracovali pod tiahou obrovského strachu.

No keď na Grangerovú konečne dosiahol, jeden pohľad na jej pokrútené telo a nevidiace oči stačil na to, aby si Potter uvedomil pravdu, klesol na kolená, hlavu zložil na hruď a všetok vzduch v pľúcach vypustil v podobe jedného vzlyku.

„Hermiona...“

Jednou rukou siahol po jej vlasoch, no skôr než sa jej dotkol ruku zaťal v päsť ako v paródii vädnúceho kvetu. Ako keď lúč svetla pohltí čierna diera.

„Neumieraj....Ale ja som to Ronovi sľúbil. Sľúbil som mu to!“

Jeho telo stuhlo, bolo rovnako nehybné ako telo jeho priateľky, krehké ako keby jeden nedbalý pohyb, jeden hlboký nádych prelomili jeho popieranie a strhli by ho späť do reality.

Snape tento moment nehybnosti videl už mnohokrát – keď sa Potter skrýval pred svojím strýkom, keď hľadel do čarovného zrkadla, keď zazrel umierajúcu Ginny Weasleyovú, v Dumbledorovej kancelárii po smrti Blacka a v kuchyni na Grimauldovom námestí po smrti Lupina. No tento moment bol kulmináciou všetkých predošlých, tie zimomriavky, keď sa Potter schúlil, keď stál zoči-voči neznesiteľnej bolesti a keď aj sudičky zadržali dych a čakali na rozuzlenie.
Potter v spomienke zostal dlho mĺkvy.

Snape si nedokázal predstaviť na čo v tej chvíli mohol myslieť.

Potom sa strnulo nahol vpred a zľahka sa dotkol jej malej, bledej ruky.

„Máš vo vlasoch krv,“ povedal pokojne mŕtvole, pričom očami prebiehal po jej tele aj tvári. „Mala by si si ich umyť studenou vodou, inak sa jej nikdy nezbavíš. Alebo to
hovorili len o oblečení? Nie som si istý...“

Dvere do trónnej miestnosti po Potterovej pravici sa nečakane škrípavo otvorili.

„Pán môj,“ kričal smrťožrút v panike.

Potter ho bezmyšlienkovite zabil mávnutím prútika Temného pána. Smrťožrútovo telo vybuchlo v spŕške krvi.

„Vždy si mi hovorila, aby som s prútikom pracoval dôslednejšie,“ povedal Grangerovej. „Ale vidíš, je to len otázka presnej mušky.“

Krátko sa škaredo zachichotal a jeho smiech takmer okamžite pohltilo ticho v miestnosti. Prsty jednej ruky mal prepletené s jej, jeho kolená spočívali v mláke krvi, ktorá vytekala z jej zranení.

Takmer reflexívne Snape zamieril diagnostiké kúzlo za seba aby bez odpútania pozornosti s Pottera pred sebou určil zdravotný stav svojho pacienta za sebou. Sám nevedel, či to bolo preto, lebo nechcel chlapca tvárou v tvár bolesti nechať samého, alebo sa nedokázal pozrieť na muža, v ktorého dospeje.

„Vyzeráš ako keby ti bola zima,“ šepol Potter v spoemienke, jednou rukou zvierajúc Voldemortov prútik, rukou druhou Grangerovú. „Je ti zima?“

Opäť mávol prútikom a kameň opodial sa počas letu k nemu premenil na prikrývku, v ktorej Grangerovú zababušil.

Bol to nový prútik? Malá časť Snapa sa zamýšľala nad touto ľahkosťou, s ktorou Potter kúzlil po tom, čo by mal byť nadmieru vyčerpaný. A o čom vypovedala Potterova kompatibilita s prútikom Temného pána? Možno v ňom posledné mesiace čosi prebudili? Zdroj moci, ku ktorému predtým nemal prístup? Takéto prípady boli zdokumentované, spomínal Snape, keď čarodejníci po prekonaní traumatizujúcej udalosti zosilneli, zatiaľčo iní vyhoreli a skončili ako šmuklovia.

Zároveň si iná, oveľa väčšia časť jeho vedomia uvedomovala, že sa týmto pokusom snaží o vedecký odstup, o spôsob, ktorým by sa odosobnil od pokoreného chlapca a pokoreného tela jeho priateľky.

„Musíš byť unavená,“ povedal Potter telu Grangerovej. „Je dobré že si trochu oddýchneš. Potrebuješ sa vyspať a potom budeš v poriadku, zdravá ako rybička, Hermiona, len...“

Potom sa Potter konečne rozplakal.

Hrudník mu zvierali suché, drzné vzlyky, kýval sa zo strany na stranu. Jeho telo bolo príliš slabé na to, aby zadržalo silu jeho žiaľu a Snapovi sa zdalo, že Potter neplače len kvôli Grangerovej, nie len kvôli tejto poslednej devastujúcej strate ale kvôli všetkému o čo prišiel.

„Nedáva to zmysel,“ šepol, zalapal po dychu Potter. Hlas a hrdlo mal plné sĺz. „Splnil som proroctvo. Toto bol môj osud. Spravil som všetko správne. Spravil som čo mi
povedali, tak prečo by si mala práve ty...kde je v tomto spravodlivosť?“

Žiaľ z Pottera vyžaroval, naplnil vzduch, klesol na mramorovú podlahu, vpíjal sa do temnoty. A Snape stál ako zarezaný, ohromený takou nečakanou empatiou, že nedokázal myslieť a nedokázal sa vyslobodiť z mračien žiaľu v miestnosti.

Až dovtedy, kým Potterovú zarmútenú tvár nezostrila a neosvietila biela žiara, ktorá rozohnala temnotu vo Voldemortovej trónnej sieni. Až dovtedy, kým Bledutie započalo.

Prútik si do jeho ruky našiel cestu bez väčšej námahy či zamyslenia. Spomienku zastavil, chlapca zmrazil v stave nekonečného žiaľu, dievča zmrazil v čase skôr, kým z jej tela presiakli teplo a posledné zvyšky života. Až v náhlej absencii chlapcových nárekov a ich ozveny v rozľahlej miestnosti začul dych svojho Pottera. Snape si s úľavou vydýchol a keďže bol Potterovi otočený chrbtom, nikdy sa o tom nedozvie.

Dovolil si nachvíľu oprieť hlavu o tablo pred sebou.

Aj napriek Potterovmu žiaľu, ktorý ho dusil svojou všadeprítomnosťou mu z pliec spadlo obrovské bremeno.

Našli chvíľu, ktorú hľadali. Našli počiatok Potterovej choroby. A mohli ho vyliečiť. A Potter bol stále nažive.

Pred týždňom by bol žasol nad tým, že po všetkom čo Potter v posledných troch mesiacoch dokázal, čo prežil pod dohľadom Temného pána, jeho pád spôsobil úlomok kameňa, ktorý zasiahol školáčku.

No teraz už nie. Teraz Pottera poznal, poznal jeho minulosť a chápal, že v tomto prípade ide o akúsi zákernú symetriu.

Len maličkosť mohla skoliť muža akým bol Potter.

Chlapcovi, ktorý dospel v muža po jeho boku venoval posledný pohľad. Následne od neho odtrhol oči, a prinútil sa otočiť sa chlapcovi a Grangerovej chrbtom a poponáhľať sa ku svojmu pacientovi.

„Potter,“ vyštekol a pokúsil sa svoju slabosť ukryť pred Potterom ale aj pred sebou samým. „Vstaň, Potter! Potrebujeme začať s liečbou. Nezostáva nám veľa času.“
Potter mal oči zatvorené. Jednou rukou si zakryl tvár v snahe ochrániť sa pred udalosťami, ktoré sa odohrali. V bledej tvári bolo čitateľné vyčerpanie a žiaľ.

„Potter!“

Muž po jeho boku sa zaošil, no oči neotvoril.

„Videli ste to?“ spytoval sa vetchým hlasom. „Videli ste aká bola statočná. Ako rýchlo umrela.“
Zaváhal, a Snape videl ako mu klesol ohryzok, ako keby sa snažil prehltnúť príliš veľké sústo.

„Videli ste ako som ju zabil?“

Tá otázka, tá hanba a rezignácia obsiahnuté v jeho slovách, Snapa hlboko poznačili.

„Ty si ju nezabil,“ chripľavo pokračoval. „Bola to nehoda. Mohlo sa to stať komukoľvek. Vstávaj Potter, ideme.“

„Zachránila mi život,“ pokračoval Potter rovnako skormúteným tónom. Zdalo sa, že Snapa nepočul. „Verila mi. Z vlastnej vôle podstúpila toto mučenie a verila mi aj po
tom, čo kvôli mne zabili Rona. A potom preľstila Toma a zničila jeho dušu. A ja som ju zabil kameňom.“

„Ty si ju nezabil,“ zopakoval Snape aj keď mu bolo jasné, že je to márne. Znepokojovalo ho, ako ho Potter ignoroval, znepokojoval ho mŕtvy pohľad v jeho očiach.

„Posledný krát ti hovorím, postav sa. Okamžite musíme začať s liečbou.“

Potter naňho napokon pozrel. Líca sa mu leskli potôčikmi sĺz, oči mal podliate krvou, no pohľad mal prekvapivo sústredený. Keď prehovoril, v jeho tvári sa nezračil ani náznak nerozhodnosti.

„Nie,“ šepol. „Nie profesor, pre mňa liek neexistuje.

----------------------------

Kapitola štyridsiata ôsma – Spása v odovzdaní

Snape naňho chvíľu len neveriacky hľadel. Potterové slová jeho myseľ odmietala spracovať.

„To nemôžeš myslieť vážne,“ povedal napokon. „Toto je ono, Potter. Trvalo nám týždne kým sme sa sem dostali a teraz ťa môžem konečne vyliečiť. Tak nebuď smiešny. Pomôž mi, pomôžem ti vstať, potrebujem ťa preniesť...“

Snape ku nemu natiahol ruku, no Potter ho odignoroval. Pohľad mal upretý na moment zastavený v čase. Chrbát mal pritisnutý na stĺp, o ktorý sa opieral, temenom hlavy taktiež, ako keby sa od spomienky pred sebou pokúšal dostať čo najďalej.

„Rozhodol som sa,“ šepol.

„A čo je to za voľbu?“ Snape si ešte stále myslel, že túto situácie dokáže napraviť niekoľkými dobre namierenými poznámkami a rozhodnými činmi, že Pottera silou
svojej osobnosti presvedčí. Musí sa o to aspoň pokúsiť. „Prestaň s týmito nezmyslami. Vstaň.“

„Nie.“

V tom slove neexistoval priestor na vyjednávanie. Ale to bolo Snapovi jedno.

„Áno, dopekla. Ak nevstaneš sám, tak ťa tam odlevitujem. Prežil si toho príliš veľa na to, aby si to takto vzdal, ako slaboch ako zbabelec. Postavíš sa tomu zoči voči a
ja ťa vyliečim. Toto nebude tvojou porážkou, Potter.“

„Toto je moja priateľka,“ oponoval Potter. Znelo to akoby chcel kričať no nemal na to síl. „Je mŕtva. Po tom ako mi zachránila život. Ako zachránila svet pred
Voldemortom. Mŕtva. A mojou rukou.“

„Hovorím ti, ty idiot, že to nebola tvoja vina...“

„Pozrite sa naňho, profesor,“ skočil mu do reči Potter a očami uhol smerom ku svojemu mladšiemu ja. Nezvýšil svoj hlas no aj tak kričal. „Pozrite sa mu do tváre. Všetko sa mu pred očami objasňuje, jeho viera, spôsob akým vníma svet, všetko čomu o sebe vždy veril. Je pokorený, na konci svojich síl a až tucet zbabraných pokusov o samovraždu ho prinúti začať žiť, a aj napriek tomu už nikdy nebude taký ako predtým. Tam sa nedokážem vrátiť, nemôžem!“

Áno, pomyslel si Snape unavene, pamätal si vinu, ktorú mladý Potter cítil pri smrti Blacka aj Lupina, hanbu ktorú v minulosti aj v prítomnosti pociťoval pri pomyslení na
jeho vraždu Bellatrix. Toto všetko sa skrývalo vo vnútri jeho osobnosti, toto prekryl svojím nenúteným vystupovaním, priateľskou štedrosťou, svojím skrývaním.

Potter dokázal odpustiť komukoľvek. Len nie sám sebe.

„Toto nedokážem,“ šepol-skríkol Potter a v jeho očiach sa zračil strach, ktorí nemal čo dočinenia so smrťou ale so životom. „Nemôžem sa tam vrátiť. Kdekoľvek inde... možno...ale toto nie.“

Ako mal na toto odpovedať? Ako ho mal presvedčiť?

No zatiaľčo Snape zvažoval svoje možnosti a najlepší prístup videl ako sa Potter pozbieral a v tvári sa mu objavil výraz, ktorý by pre niekoho, kto ho nepoznal veľmi dobre odrzkadľoval pokoj, racianoalitu a presvedčenie.

„A okrem toho,“ pokračoval Potter, „na tom nezáleží. Voldemort je mŕtvy. Zomrel skôr nez začalo Blednutie. Neexistuje dôvod, prečo by som si týmto mal prejsť ešte
raz. Nakoniec ani nebudete musieť zničiť moju dušu, tak o čo ide? Poďme odtiaľto preč, nechajme to...“

„O to tu nejde,“ prerušil ho zúrivo Snape a naozaj o to nešlo, už veľmi dlho, odkedy ho Potter pozval do svojho domova a predstavil svojím priateľom. A možno, ak by si to dokázal priznať, o to nešlo nikdy.

Ale Potter pravdepodobne po prvýkrať odmietol zobrať na vedomie slová, ktoré Snape nedokázal vysloviť- rozhodol sa, a nič ho nemohlo presvedčiť o opaku.

„Áno, chápem, že to pre Tieňa bude tažšie, ak ho neoslobodím a pre kentaurov tiež, ale oni to nejak zvládnu aj bezo mňa...“

„Pár kentaurov a upírov nie je dôvod prečo sa ťa snažím vyliečiť,“ precedil Snape cez zuby. Jeho cieľom bolo vystupovať pokojne, empaticky a presvedčivo, no bol si vedomý toho, že na celej čiare zlyhal.

Strácal kontrolu a stál na okraji priepasti, ktorú nedokázal pomenovať a ktorej nedokázal porozumieť. No zároveň silnejšie ako kedykoľvek predtým vycítil, že v tejto chvíli by mu kontrola aj tak nepomohla. Jeho jedinou šancou bolo nenarušiť sled udalostí a počkať ako sa situácia vyvinie.

Potter sa snažil jeho slová brať na ľahkú váhu.

„Chápem, že Rád bude mať viac problémov so smrťožrútmi aj to, že si Cháron bude musieť nájsť nového Equesa, ale som si istý, že to dobre dopadne. Je množstvo iných druidov, ktorí by mu poslúžili rovnako dobre. A možno si to Ayda s Tieňom nakoniec rozdajú, ale konflikty medzi upírmi a druidmi sa udiali aj v minulosti a druidi boli vždy schopní nájsť mierové riešenie, takže...“

V Snapovi sa pretrhla hrádza. Možno pretiekli posledné kvapky jeho trpezlivosti. Alebo profesionálneho odosobnenia.

„A čo bude s tými ostatnými vecami, v ktorých na teba ľudia spoliehajú, ty idiot?“ zreval, a v tej chvíli mu bolo jedno, že sa mu hlas trasie. „Myslíš, že to jediné čo si
dokázal, je že si priateľov zachránil pred Voldemortom, že si viedol druidov, alebo že si s Cháronom tiahol do bojov? Myslíš vôbec na nieto iné ako toto nezmyselné
martýrstvo?“

Potter na neho neveriacky hľadel.

Po prvýkrát odkedy vstúpili do spomienky sa pozrel Snapovi priamo do očí. Snape si nebol istý, čo na ňom Potter videl- no zahanbene si uvedomoval, že o svoje masky prišiel už dávno.

No odmietal mu uhnúť pohľadom. Prinúti Pottera postaviť sa svojmu strachu a konfrontovať svojich démonov.

A niečo v jeho tvári, nech už to bolo čokoľvek, dosiahlo to, v čom slovami zlyhal. Pottera to zasiahlo a prinútilo ho pochopiť.

Jeho úzke, vysušené pery sa roztiahli do úsmevu. Bol to len tieň jeho obvyklého úškrnu, ktorý Snape zozačiatku z duše nenávidel, ten láskavý, chápavý, mierne si úťahujúci úsmev, ako neohrabané objatie, ktoré nemôžete odmietnuť. Ale bol to úsmev, v ktorý Snape už ani nedúfal.

„Ale, ale, Profesor. Nevedel som, že Vám na mne záleží,“ šepol Potter.

Snape preglgol. V hrdle mu vyschlo a nohy mu zmeraveli, zatiaľčo on plánoval útek z miestnosti.

Ale zostal.

„Ani ja,“ šepol a Potterov úsmev sa rozšíril, až mu začal pripomínať starého Pottera, ľahkomyselného a prekypujúceho optimizmom a vierou.

„Dúfam, že si uvedomujete, že ma nehanebne vydierate,“ zachripel Potter. „Je od Vás veľmi slizolinské, že zneužívate moju tendenciu zachraňovať všetkých naokolo aby ste ma podfukom prinútili k liečbe.“

Kdesi hlboko v sebe Snape našiel silu len arogantne pokrčiť plecami tak ako by to bol spravil kedysi dávno.

„Ak to zapôsobí,“ povedal.

Potter privrel viečka. Zdalo sa ako keby konverzoval sám zo sebou, nehybne sedel a vo svojom tele a mysli hľadal silu na najbližšie chvíle, vôľu ďalej žiť.

Snape zabudol dýchať. Inštinktívne vedel, že na Potterovom rozhodnutí bolo v stávke viac ako len jeho život, viac než jeho duša. Ako Snape nehybne stál, spomínal na ozvenu Voldemortovej trónnej miestnosti, na prach, ktorý sa okolo neho víril, sledoval ako jeden Potter podľahol udalostiam a druhý váhal na prahu medzi liečbou a smrťou a vedel, že existuje možnosť, že si Potter nevyberie život.

Snape si uvedomoval, že by toto rozhodnutie prijal. Udialo sa toho príliš veľa na to, aby dokázal mužovi vedľa seba odmietnuť jeho prianie. Zmenilo sa príliš veľa na to aby nesplnil svoj sľub.

Ale taktiež vedel, že ak by Potter zomrel, ponechal by ich v hrade plnom spomienok a zo sveta by zmizlo niečo cenné, akási prchavá identita by sa nenávratne stratila.

A Snape vedel, že by za tou identitou, naveky stratenou žialil, žialil by v sieňach spomienok s pravdivosťou a nenútenosťou, ktorú dovtedy považoval za nemožnú.

Z tohoto nevyviazne bez zmeny. A už by to ani nechcel.

Čas plynul. Bolo nemožné zmerať koľko, a on si bol vedomý kontrastu medzi zmraenou spomienkou a svojími horúčkovitými myšlienkami. Čas plynul.

Napokon Potter zodvihol hlavu a opäť mu pozrel priamo do očí.

A prikývol.

„Čo mám robiť?“ spýtal sa.

Snape Potterovi hneď na začiatku popísal procedúru, ktorú bude musieť podstúpiť. Vtedy si nebol vôbec istý či mal muž, ktorý pred ním stál, iq vyššie od húpacieho
koníka. Preto bolo jeho vysvetlenie dlhé, redundantné a veľmi povýšenecké, dostatočne zjednodušené na to, aby ho pochopil aj Potter.

A tak Snape vedel, že Potter odpoveď na svoju otázku nepotrebuje. No aj tak odpovedal.

„Priblíž sa ku chlapcovi v spomienke tak blízko ako sa len dá. Použijeme kúzlo, ktoré vás dvoch spojí, spojí vaše vedomie aby prepojilo začiatok tvojej choroby s jej
pokročilým štádiom. Teraz vypiješ elixír. Ak bude fungovať správne, čo by samozrejme mal, prepletie časti tvojho bývalého vedomia s prítomným a vylieči ťa. Malo by to trvať len niekoľko minút.“

Potter opäť prikývol. Vzal si od Snapa elixír a bez zaváhania ho vypil. Potom sa zaprel o mramorový stĺp o ktorý sa celý čas opieral. Bez povšimnutia Snapovej nápomocne natiahnutej ruky sa svojpomocne vyštveral na nohy. Zbledol a sťažka plytko dýchal. Pre Snapa bolo ťažké nezakročiť.

Potter sa postavil, alebo skôr nespadol, a klopýtavo a neisto prešiel ku svojmu ja v spomienke. Snape pochopil, že mu v tomto nemôže pomôcť. Snahou pomôcť by
Pottera obral o jeho slobodné rozhodnutie.

Bolo zvláštne vidieť dvoch Potterov tak blízko pri sebe. Ten v spomienke na zemi, s rukami prehrabávajúcimi Grangerovej vlasy, ten v prítomnosti stojac mad mimi.

Obaja na smrť unavení.

Snape videl ako Potter prebehol pohľadom po svojej mŕtvej priateľke, po žiali, vytesanom v svojej vlastnej tvári. Videl ako sa rovnaký žiaľ odzrkadlil na tvári jeho Pottera. Potter potom položil ruku na plece svojho mladšieho ja, zviezol sa na kolená a hruďou sa oprel o Harryho v spomienke. Tri telá akoby sa prelínali.
Potter nevzhliadol, no jeho ruky tuho zvierali ruky spomienky a nehybne, vystrašene a bolestne čakal.

„Spravte to,“ povedal bezducho.

Snape si nedovolil pochybovať o výsledku. Nedovolil si zvážiť čo robiť ak by jeho liečba zlyhala, ak, po všetkom čím si prešli, neuspeje.

Obrnil sa vierou a vyslovil zaklínadlo.

Kratučkú chvíľu sa nedialo nič. Potom obaja Potterovia začali žiariť, ich kontúry sa rozostrili, táto žiara liečby pohltila žiaru blednutia. Dve telá sa, ako na rozmazanej fotke, zjednocovali, centimeter po centimetri prelínali až kým sa chlapec s mužom nespojili.

Ako sledoval dvoch Potterov splývať do jedného, pred očami sa mu vynorili ich spomienky, ich minulosti a budúcnosti, ktoré videl, všetko čo sa o nich naučil, rozhodnutia ktoré učinili. Sedeli k sebe ako dva dieliky puzzle, tancovali, vyhýbali sa mu, vytvárali obraz príliš veľký pre jeho zrak, príliš vznešený pre jeho pochopenie.

Napokon Grangerovú objímal len jeden pár rúk, hľadel na ňu jeden pár očí. Toto nebol ani jeho Potter ani chlapec zo spomienky. Vznikol splynutím oboch, jeho tvár bola pristará aj primladá, jazvy sa v žiare Blednutia obnovili. Vznikol tak niekto, koho Snape na jednej strane nepoznal, na strane druhej poznal až príliš dobre.

Potter k nemu vzhliadol, jeho chudé ruky zvierali telo jeho dávno mŕtvej kamarátky. Tvár mal, tam kde nebola pokrytá krvou, bledú. Vlasy mal zlepené špinou. Jeho jazva v tvare blesku mu na bielej pokožke načerveno svietila.

Jeho oči boli ako dve čierne diery ako tunely do temnoty.

„Všetci, ktorých milujem umierajú,“ šepol.

--------------------
Čosi, čo sme držali v sebe nás oslabovalo,

Potom sme zistili že sme to boli my

Držali sme sa mimo krajiny živých

A tak našli spásu v odovzdaní.

Robert Frost, The Gift Outright
----------------------


Kapitola štyridsiata deviata – Naša krajina živých

Tie slová na Snapa zapôsobili ako keby ho zrazil parný valec. Nie preto, že by boli ozvenou iných spomienok, iných prípadov straty a všepohlucujúceho žiaľu, zasiahlo ho, že boli vyslovené Potterovým pokojným, vyrovnaným hlasom, tónom v ktorom nebola ani smietka neistoty. Boli vyslovené hlasom, ktorý z nich tvoril realitu.

„To nie je pravda,“ oponoval Snape bezmocne. Bol si vedomý toho, že toto nebola súčasť liečby. Elixír buď zabral alebo nie. Potter sa buď vylieči alebo nie a potom sa
vráti ku svojmu staršiemu, rozumnejšiemu ja, buď sa v sebe stratí alebo sa zotaví a nič čo mu teraz povie alebo čo si vypočuje tento fakt nezmení. Tu nešlo o
psychológiu ale o mágiu.

Potter mu pokojne opätoval pohľad. Nebol to pohľad vyrovnaného muža zvyknutého potýkať sa s bolesťou, ale ani pohľad pokoja ktorý poznal od Svätého Pottera.

Bol to pohľad rezignovaného pokoja, nehybnosť muža, ktorý príde domov a nájde ho zrovnaný zo zemou aj so svojou rodinou. Muža ktorý v sekunde príde o všetko a nemá za čo ďalej bojovať.

„Kto si myslíte, že ste?“ spýtal sa. Neznelo to, ako keby ho jeho otázka či Snapova odpoveď zaujímala. Snapa to ranilo, no uvedomoval si, že toto monštrum, hybrid dvoch Potterov v najhoršom rozpoložení nemalo kapacitu aby mu na niečom záležalo. „Čo o mne viete, profesor Snape?“

Zo všetkých možností ktorými mohol jeho otázku zodpovedať si vybral tú, ktorá jeho pocity zahŕňala najmenej. Nebol si istý či sa v tomto prípade jednalo o zbabelectvo alebo či neveril putu, ktoré sa medzi nimi za posledné týždne vytvorilo. Takto to bolo bezpečnejšie.

„Už len fakt, že tvojím spriateleným stvoreniam na tebe záleží natoľko, že sú ochotné kvôli tebe vtrhnúť do Rookfortu by ti malo ozrejmiť, že toto nie je len tvoj život,“ odvetil, pričom sa snažil zvoliť kontrolovanú a rozumnú odpoveď. „Pomysli na Aydu a Tieňa a Chairona. Vedia sa o seba postarať aj sami. To, čo teraz cítiš nie je pravda. Tá strata je stará. Teraz máš priateľov, máš prečo žiť.“

Potterov výraz za skrútil do chladnej a zatrpknutej grimasy, ktorú by mal aj Snape problém napodobiť. Cítil ako sa v ňom čosi vzbúrilo a len spôsob akým Potterove ruky stále hladkali Grangerovú po vlasoch mu pripomenulo, že ten chlad nebol skutočný.

„Ale, ale profesor, dnes sme akýsi sentimentálni.“

Snape sa ocitol v nezávideniahodnej situácii. Pred týmto cudzincom s očami farbi smrtiacej klietby stratil reč. Nevedel ako na toto reagovať. Nebol si ani istý čo sa pred jeho očami dialo s Potterom- proces liečby tejto choroby poznal len na teoretickej rovine- vedel len, že mu neostávalo nič len čakať. A to bolo ťažké uvedomenie.

Napriek tomu sa zdalo, že Potter očakáva odpoveď. Dokonca naklonil hlavu v akejsi paródii. Potom sa zdalo, že ho začala jeho vlastná hra nudiť. Očami si premeral miestnosť, potom sa lepšie prizrel svojím rukám a telu. Na moment našpúlil pery. Rysy jeho tváre boli stále osvetlené šedivým svetlom jeho choroby a jej liečby, no ani to osvetlenie nestačilo na to aby bol Snape schopný dešifrovaž myšlienky a výrazy, ktoré sa mihali Potterovou tvárou.

Snapovi tak pripomenul Pottera, ktorého videl v Aydinej spomienke, prekypujúceho bolesťou a výbušnými emóciami, natoľko ohromeného svojími pocitmi že sa z ich nedokázal vymaniť. A zistil, že by mu rád pomohol, rád by utíšil muža, ktorý sa mu rozpadal pred očami.

„Už len pár minút Potter, pokúsil sa, no hneď ako to vyslovil pochopil ako neprimerané boli jeho slová v tejto situácii a nedostatočné pre Potterove potreby.

Potter sa unavene zachechtal. Bol to zvuk skazy a črepov.

„Toto neskončí nikdy,“ poznamenal. Rukami zakryl Grangerovej uši, akoby nechcel aby ho počula. Znel hrozne unavene. „Konečne som pochopil, že toto je život. Celé tie roky mi klamali, celé roky príbehov, vysvetlení a proroctiev, ktorým som veril a teraz to konečne chápem. Našiel som pravdu. A tá je taká ohavná.“

Odmlčal sa. Privrel viečka.

No skôr než stihol Snape reagovať, kým stihol poskladať odpoveď, ktorá by ako hrádza zastavila príval tej bolesti Pottera znovu stratil. Potter rozjímal nad svojím uvedomením. Možno by Snapa ani nepočul.

„Toto je ono. Toto je pravda o živote. To, čo vám nikdy nepovedia, lebo by to mnohí nikdy nepochopili a tí čo to pochopia, tí len dúfajú, že to nikdy nerozlúštiš. Nie je to filozofia, ktorú sa naučíme v škole, kde nás učia, že keď budeš dobrý, ked si budeš robiť úlohy, poslúchať...“

Ruky v Grangerových vlasoch zlepených špinou a krvou zaťal v päste a tvár skrútil v smútku.

Len na chvíľu. Potom ten žiaľ odoznel a jeho dušu pohltila nekonečná prázdnota.

„že keď hráme podľa pravidiel a povieme áno a prosím, náš život bude dobrý. Že dobré deti vyhrávajú a dospejú, majú svoje vlastné dobré deti a všetci sú šťastní. Učia nás že to je niečo čo si môžeme zaslúžiť, pretože život má zmysel, existuje spravodlivosť, rád a dobrí vyhrajú, že zlí budú potrestaní.“

Zatrpknuto za zasmial.

„Ale to je všetko lož. Neexistuje žiadny zmysel. Žiadna spravodlivosť. Žiadny kotlík na konci dúhy. Existuje len život a ten je len prekliady chaos náhod, kde sa všetci tlačia na vrchol a nikto sa neobzrie za loosermi.“

„Život je toto: všetci, ktorých som miloval sú mŕtvi a ja žijem. A nie je na to žiaden dôvod. Len starec v hrade a hlúpy chlapec, ktorý nemôže zomrieť. A ak si myslíte, že dôvod existuje tak si to len nahovárate. Vymýšľate si obety, pretože nedokážete zniesť, že na vás nikto nechráni, nikomu nezáleží na tom či žijete alebo ste mŕtvy. Neexistujú Boh, osud ani proroctvá. Je to celé len zlý vtip.“

Jeho slová odrážali prázdnotu v jeho duši. Elixír fungoval, to si Snape matne uvedomoval, ale úľava, ktorú prinášal bola bezmocná voči Potterovej deštrukcii, ktorú si spôsoboval, bezmocná voči záplave, ktorá strhávala všetky hrádze, všetok rozum.

„Existuje viac než len to, Potter,“ začal Snape no netušil kam tým smeruje. Vedel len, že sa musí o niečo pokúsiť. Nedokázal sa nečinne prizerať.

Potter k nemu vzhliadol. Výraz v tvári mal tvrdý, chladný, cynický. Mŕtvy. Ale jeho oči ho prosili.

„Povedzte mi čo,“ šepol.

Pred tromi týždňami by Snape nebol schopný odpovedať. Jeho život sám o sebe zmysel nikdy nemal, nemal cenu mimo toho, čo dokátal a na čo ho iní mohli zneužiť.

Vedel to, vedel to už dlho, a nehanbil sa za to. Vždy si myslel, že to tak bolo preto lebo svet videl zreteľnejšie ako iní, pretože bol dosť silný na to aby snepotreboval ilúzie, ktorými sa obklopovali slabší.

No odvtedy sa jeho svet zmenil. On sa zmenil.

Videl toho toľko. Potter z neho sňal ilúzie, ktoré si nikdy nemyslel že živil, no oveľa viac mu vrátil. Ukázal Snapovi život plný bohatstva aj napriek jeho ťažkostiam, plný aj nepriek jeho krátkosti. Po prvýkrát odkedy zomrela Lily Potterová mu niekto zaklopal na dvere a ponúkal viac než len vykúpenie alebo služby. Po prvýkrát v rokoch ktoré by bolo ťažké spočítať, ľudia chceli aby ich vypočul, aby ich ocenil, aby mohli byť súčasťou jeho života. A on im tie dvere otvoril.
Snape si bol istý, že sám by na odpoveď neprišiel. Ale on už nebol sám. Zmenil sa.

A nechal svojé nové ja aby prehovorilo.

„Existuje láskavosť,“ povedal tónom celkom odlišným no zároveň natoľko snapovským až sa zamýšľal prečo ho nikdy predtým nepoužil. „Existujú makové muffiny a mrzuté staré dámy a upíri, ktorí pričasto čítajú Dickensa. Existuje statočnosť. A smútok. A možno neexistuje žiadny zmysel, ale to nám nezabráni aby sme v tom každý den zmysel našli.“

Potter krátko, trhane prikývol.

„Klameme,“ oponoval, „pretože nedokážeme zniesť pravdu.“

„Nie,“ opravil ho Snape rozhodne. Cítil ako sa v ňom hromadí porozumenie, zreteľnosť myšlienok, ktorá nepramenila z klinického odstupu, nebol to chladná nezáujem. Bola to zreteľnosť plynúca zo zainteresovanosti, pochopenie založené na svojej vlastnej úlohe v Potterovom živote, to dobré aj to zlé. Na moment sa zymslel, či toto nebol Potterov cieľ odzačiatku, keď si ho zvolil za svojho liečiteľa- zveriť mu túto moc, toto vedomie, pretože to bolo to jediné čo ho teraz mohlo zachrániť.

Časti skladačky zapadli na svoje miesto.

„Nie,“ zopakoval. „To nie sú lži. Sú to príbehy. A možno občas pokrútia a menia fakty, ale sú pravdivé. A záleží na nich. Určujú náš pohľad na svet, určujú či sa jedná o svet v ktorom chceme žiť.“

Odmlčal sa. Potter naňho stále upieral pohľad. V jeho očiach videl túžbu, potrebu ale teraz aj to, že mu Potter nerozumel. A ako aj mohol, keď aj sám Snape bol v
samých začiatkoch?

„To dievča,“ ukázal na Grangerovú v Potterovom náručí, „sem prišlo ako obeť. Ale vzala situáciu do svojich rúk, zmenila svoj príbeh, stala sa z nej bojovníčka a tak sa oslobodila. Nie je to lož, je to jedna verzia toho čo sa tu udialo, jedna z interpretácii. Je to pravda, ktorá prekračuje limity faktov a tú sa podarilo dosiahnuť aj tebe.
Prestal si sa podmaňovať proroctvám, Dumbledorovým machináciám a manipuláciám, všetkým príbehom, ktoré o tebe rozprávali ostatní. Vytvoril si si svoj vlastný príbeh a nezáležalo ti na tom, či sme ťa mali za zbabelca, blázna ale turistu na plný úväzok. Oslobodil si sa. Vyrozprával si vlastný príbeh. A dokážeš to znovu.“

Nastala odmlka.

Potter naňho stále civel nečítateľným pohľadom. Snape si náhle uvedomil ako nad Potterom stojí, poučuje ho o historlách a jednou rukou gestikuluje aby podrthol graviditu svojích viet.

Bolo to smiešne. Kým bol, že si dovolil Pottera poučovať? Aké mal právo poučovať kohokoľvek, nehovoriac práve o Potterovi?

No zatiaľčo si on spytoval svedomie, Potterom zmietala zmena.

Tlmená sivá žiara sa z neho vytratila, vsiakla späť do jeho pórov, miestnosť potemnela a zmenili sa aj Potterove rysy. Posilneli. Modriny zbledli. Jeho tvár dospela.

Ale tá túžba v jeho očiach zostala.

„Nemôžem,“ povedal. Možno si nevšimol, že na ňom bol vidieť efekt liečby, alebo mu to bolo jedno. Jeho túžba bola teraz menej bolestivá, v mužom rovnocennejšie lomcovalo zúfalstvo s rezignáciou. No ani pod rúškom dospelosti v ktorom bola zahalená nebola o nič menej naliehavá. „Tak dlho som sa usiloval, a istý čas som si navrával, že som spokojný. A možno som bol.“

Usmial sa smutným, pokriveným úsmevom, baviac sa na svojej naivite.

„Ale po tom všetkom čím som si prešiel, po všetkom čo som vykonal, som tu skončil znovu. Možno som odtiaľto nikd neodišiel. Možno toto je môj život v skratke. Prístenok pod schodmi, táto chvíľa, všetci ľudia čo umreli, a ja, utekajúc čo najrýchlejšie a najďalej aby som sa pred tým skryl. Možno to je všetko čo mi zostalo.“

Potterov hlas bol zachrípnutý a odrážal tón sedemnásť ročného teenagera aj sebaistého vyspelého muža. Rukami stále hladil Grangerovú po vlasoch a slzy na jeho lícach boli stále chlapcove, nie mužove. Ale oči upieral na Snapa ako keby ho nikdy nevideli. Nevidel v ňom krutého učiteľa, ktorým bol, ani diktátorského trénera, ale videl Snapa, ktorý býval v jeho dome, sťažoval sa na jeho kulinárske umenie a hádal sa s jeho priateľmi. Hľadel na Snapa, ktorý zhliadol jeho spomienky.

A Snape si zarazene uvedomil, že Potter ešte stále čaká na odpoveď, na odpoveď od neho.

„Nie je to všetko,“ povedal a svoje vlastné pochyby udržal na uzde. Potter teraz zo všetkého najviac potreboval istotu a nie manévrujúceho slizolina. „Viem to pretože som to videl. Bol som svedkom muža, v ktorého si dospel. Muža, ktorý vedome nadmieru odpúšťa druhým, ktorý rád podpláca svojích priateľov jedlom, ktorý pracuje v kníhkupectve a meria si sily s upírmi, čo sú dva z najnepochopiteľnejších koníčkov o akých som kedy počul. Som svedkom muža, ktorý rád zabáva svojich priateľov a privádza ich do nepríčetnosti. Muža spokojného. Muža, ktorý nepotrebuje nikomu nič dokazovať.“

Potter sa zasmial ale v jeho smiechu sa z času na čas ozvali aj vzlyky, hlavu si uložil na hruď a láskyplne pozrel na Hermionu.

„Spokojného,“ šepol.

„Áno,“ odvetil Snape. „Spokojného. Spomeň si, Potter. Spomeň. Toto je realita, bolesť ktorú cítiš je reálna, ale nie je to to jediné. Časom sa cez to prenesieš. Časom
to prekonáš. Máš domov a priateľov a pre to sa oplatí žiť. Máš svoju cenu aj keď si občas na zaškrtenie. Z tohoto sa poučíš. V tvojom príbehu je viac miesta. Spomeň si.“

Na Potterovej tvári už nebola žiadna krv, žiadna tlmená žiara. Mal na sebe oblečenie jeho Pottera a jediné tmavé fľaky na jeho pokožke boli kruhy pod jeho očami.

Liečba bola úspešná. Blednutie pominulo.

Potter prežije.

„Spomínam si,“ povedal hlasom muža. „Len...si v tejto chvíli...nie som istý či tej spomienke môžem veriť.“

„Možeš jej veriť,“ potvrdil Snape. Zaváhal, nebol si istý čo je teraz najsprávnejšie, no jeho vlastné slovíčkarenie ho unavovalo ak mal priznať pravdu.

Mal rád keď ľudia nechodili okolo horúcej kaše a ak správne posúdil Potterov vzťah s Aydou, tak je možno Potter rovnaký. A tak to vyskúšal inak.

„Si príliš svätuškársky na to aby si neveril svojím spomienkam, Potter.“

Potter sa znovu zasmial. Teraz to znelo takmer reálne.

Oči stále upieral na Hermionu. Ruky mal stále ponorené v jej vlasoch. Potichu sedel.

Potom ako keby na signál, ktorý počul len on, podvihol telo kamarátky zo svojho lona a opatrne ju uložil na tmavú podlahu. Prsty si vyslobodil z jej krvavých prameňov. Nežne uvoľnené pramene odsunul z jej tváre a zatvoril jej oči.

Ešte chvíľu pri nej sedel s rukami položenými na kolenách a úctivo na ňu hľadel. Potom ju prikryl dekou, posledný krát ju pohladil a sklonil sa k nej.
Pobozkal ju na čelo. Vrásky v jeho tvári sa vyhladili.

Muž, ktorý od nej vzhliadol ku Snapovi bol muž, ktorého nedávno spoznal. Vyzeral unavene a zarmútene a v očiach sa mu zračilo mnoho pocitov, ktoré Snape nedokáal interpretovať, ale to možno nebolo potrebné. Prežil a to bude na teraz musieť stačiť.

„Nikdy ste mi neklamali,“ poznamenal Potter takmer bezmyšlienkovite.

Mávol smerom ku elixírom, ktoré pre neho Snape pripravil – posilňovacím tonikám a výživovým elixírom, ktoré mali jeho zdravie podporiť dosť dlho na to aby príroda zvládla zvyšok. Snape mu ich mlčky podal a sledoval ako Potter z vlastnej vôle vypil jeho elixíry.

Zrazu naňho doľahla únava až do morku kostí. No nenechal to na sebe poznať.

„Prečo by som sa mal obťažovať s klamstvami, Potter?“ spýtal sa a bolo preňho úľavou vrátiť sa do starých koľají svojej neobrúsenej osobnosti. Aj keď vedel, že ho Potter hneď prekukne. A možno práve preto. „Príliš si namýšľaš. Napokon, ja klamem iba veľmi mocným čarodejom.“

Potter sa zachechtal.

Účinky elixírov na seba nenechali dlho čakať. Bude to trvať, kým sa Potter plne zotaví a vedľajšie účinky posledných pár týždňov v sebe možno bude nosiť naveky.

Ale jeho prežitie bolo zaistené. Vylieči sa a nie len fyzicky. Ale bude to chcieť čas.

Nateraz mu stačilo sediť vedľa tela svojej priateľky a Snapovi stačílo stáť po jeho boku, pričom mu z pliec odpadlo bremeno zodpovednosti.

„Na toto som zabudol,“ ozval sa po dlhej chvíli Potter a v slovách zahrnul celú miestnosť, zármutok posledných hodín a možno aj budúcnosť, do ktorej dospel.

„Na mnoho vecí som zabudol aj ja,“ priznal Snape.

Ako sa rozhliadal po trónnej miestnosti, uvedomil si, že ju už dlhšiu dobu nevnímal ako miesto svojej vlastnej bolesti a poníženia. Jeho minulosť zostala tam kde patrí, v minulosti a nie len preto, že sa rozhodol ju ukryť v najtemnejších zákutiach svojej mysle ale preto, že prežitie posledných týždňov mu pomohlo svoje zážitky prekonať. Ale za posledné týždne sa aj niečo naučil, dozvedel sa o zradách o ktorých netušil alebo si ich nedovolil priznať, o loayalite, ktorá bola nezslúžená, starej zatrpknutosti ktorá otrávila nie len jeho život.“

Striaslo ho, bol takmer preťažený únavou a on sa zababušil do svojho hábitu. „A na mnohé z nich by som si prial nespomenúť.“

„Občas potebujejme aby nám niekto pripomenul na čom skutočne záleží,“ mudroval Potter. Bola to taká hlúpa a otrepaná fráza že si Snape neodpustil znechutené odfrknutie.

Až keď v Potterových očiach rozoznal šibalské ohníčky pochopil, že Potter, slabý, ubolený a smutný Potter parodoval svoju vlastnú rozvážnosť, a rozosmial sa, čím si od Pottera vyslúžil široký úškrn.

V tej chvíli sa Potter pokúsil pohnúť svojími stuhnutými nohami a skrútil tvár od bolesti. Opatrne pred seba vystrel nohy a masíroval si kolená. Po jeho boku telo Hermiony mizlo v hmle spomienky, ktorá bola ukončená a pomaly sa rozplývala.

„Bude dobré vrátiť sa späť ku môjmu životu,“ nadhodil Potter konverzačne.

Snape čosi zafrfľal a namieril relaxačné kúzlo na Potterove nohy.

„Si si vedomý toho, že sa vraciame do Rokfortu, ktorý obliehajú kentauri, druidi a upíri, však?“ spýtal sa ironicky. „Bude tam blázinec, úplný blázinec a bude takmer nemožné vypoklonkovať Aydu z pozície moci. Ani nechcem vedieť čo nastvárala v Dumbledorovej pracovni.“

„Vrátime sa na miesto, kde sa moji priatelia zhromaždili aby ma ochránili, keď som si nevedel pomôcť sám,“ opravil ho Potter.

Zložil si nohy pod seba. Potom ešte raz vzhliadol ku Snapovi.

„Ďakujem, Profesor,“ povedal. „Bez vás by sa mi to nepodarilo.“

Snape si pohŕdavo odfrkol.

„Nespravil som to dobrovoľne,“ povedal a odignoroval Potterov zasvätený úsmev. Ako mohol kedy zabudnúť ako mu tento muž liezol na nervy? „Bol som do toho dotlačený, priam až vydieračstvom a keď sa do toho vložila tvoja bláznivá banda priateľov nemal som na výber, mohol som len ísť s davom. Nečakaj, že ti otvorím dvere zakaždým, keď si pri krájaní zeleniny porežeš svoje sväté pršteky, Potter.“

Potter sa usmial.

„To by ma v živote nenapadlo, Profesor,“ odvetil. Pokúsil sa vstať no bol ešte príliš slabý a s kliatbou na perách padol na kolená.

Po tretí krát odkedy vošli do spomienky Snape ponúkol Potterovi svoju pomocnú ruku.

A tentokrát ju Potter prijal.
--------------------------


Kapitola päťdesiata – Epilóg

Tuhol ľadový mráz a padali vločky snehu, keď sa z ničoho nič s tichým puknutím zjavila tmavá postava.

Muž sa zahľadel na hviezdami osvetlenú oblohu a na záveje snehu, ktoré sa mu plížili k nohám. Bol rád, že si obul kanady a teplý kabát. Trochu sa zachvel a potom zamieril do diaľky, kde sa týčili silulety niekoľkých teplo osvetlených domov, ktoré črtaly prísľub teplého prístelku.

„Dopekla,“ zašomral si. „Prečo vždy ja?“

Ale stál v temnote sám, a dom kde túto – a mnohé ďalšie pripomienky- budú zodpovedané, bol ešte stále v diaľke.

A tak sa pustil po snehu a ak by ho niekto zbadal, myslel by si že je čudák. Z pier sa mu do ľadovej temnoty sypali sťažnosti, ale šlo taktiež o jeho slové, ktoré boli zvláštne a vonkoncom sa nehodili ku obyvateľom tohoto pokojného mesteška.

„...ale počúva ma niekto?“ šomral ďalej. „Pre Merlina, samozrejme, že nie. Už na začiatku som im hovoril, že toto bádanie nemá zmysel a neprinesie výsledky, ale tí idioti mu minuli libru drteného vlasu jednorožca. „Libru! Neverím, že si neviem poradid s bandou neschopných imbecilov. Mal som radšej zostať v Rokforte...“

Aj napriek jeho podráždenému tónu sa zdalo, že v jeho tiráde je akási sloboda, temné pobavenie ako keby sa v tajnosti smial na svojich vlastných sťažnostiach. Zdalo sa, že neboli založené na minulých a prítomných frustráciách, alebo z bremena príliš ťažkkého, ako skôr z rozhodnutia konfrontovať svet okolo seba so zlou náladou a uštipačnosťou.

„Do dračích gulí!“ zaklial keď nečakane šľapol do mláky a noha mu klesla to ľadového objatia masy poloroztopeného snehu. „Prečo si ten prekliaty muž nemohol aspoň raz vybrať civilizované miesto pre život?“

Chvíľu sa zdalo že sa nabručene otočí a nechá svoju agendu plávať. Ale s hlbokým súženým povdychom vytiahol namiesto toho z vrecka drevenú paličku, mávol ňou smerom na svoju premočenú topánku a pokračoval ďalej.

Potom napokon prišiel na námestie, ktoré sa v tomto zapadnutom meste pozostávajúcom z pár poschodových domčekov dalo považovať za centrum civilizácie.
Domčeky sa v snehu túlili ako staré mamy s vlnenými čapicami. Žlté svetlo pouličných lámp osvetlovalo starodávne nápisy, ktoré označovali ich remeslo- pekáreň, mestský obchod, krčma, trafika, rybárske potreby a jeden novší nápis, umiestnený nad veľkými výkladmi zaliatimi zlatistým svetlom: Komunitné kníhkupectvo.

„Pre Merlina,“ zamrmlal temný muž tónom najhlbšieho, rezignovaného znechutenia.

Lepšie sa zachumlal do svojho kabáta, prešiel cez cestu a otvoril dvere do spomínaného kníhkupectva. Automaticky si začal čistiť topánky na rohožke, no potom si so znechutením uvedomil čo robí a pokračoval do vyhriateho priestoru. Oči mu zasvietili potešením keď si za sebou všimol mláčku, ktorá po ňom zostala na udržiavanej drevenej podlahe.

Vnútri bolo teplo a sucho a vôbec nie vlhko a smradľavo ako by človek očakával od atmosféry obchodu v akékoľvek vlhké poobedie. Naopak, ako tak kráčal ďalej, nenápadne sa obzrel a videl ako mláčky ktoré po sebe zanechal medzičasom zmizly a podlaha bola rovnako vyleštená a čistá ako keď vstúpil. Muž opäť frfľal.

„Ani sa nesnaží byť nenápadný,“ posťažoval si.

Očami prebehol po interiéri a jeho obyvateľov už zvonku, no teraz si ich prezrel znovu a uprel pohľad na nízky strop, na police ktoré pod tiahou kníh praskali vo švíkoch, na krabice preplnené paperbackmi, na stohy rozprávkových knižiek, na stôl pre zákazníkov a na pult na ktorom stála starodávna kasa. Až potom ako toto všetko zmapoval uprel pozornosť na muža a ženu, ktorích konverzácia sa niesla po celom obchode.

Pri jeho vstupe si ho všimli a pozdravili ho, tak ako sa to v malých obchodoch patrí, ale boli príliš zaujatí svojou diskusiou a okamžite sa k nej vrátili.

„Som si istý, že sa mu to bude páčiť, pani Waldenová,“ hovoril práve mladý muž, asistent predaja s čiernymi neposednými vlasmi a pohúžvaným zeleným svetrom.

„Tieto knižky sú teraz všade, všetci ich čítajú. Sú akčné, s politickým komentárom a aj štipkou filozofie. Jimmy si ich určite obľúbi.“

„Ale to sú knihy pre dievčatá,“ oponovala starena, aj keď spôsob akým knihy hladila napovedal o jej túžbe ich kúpiť- možno aj pre seba. „Náš Jimmy by sa nenechal vidiet s dievčenským románom. Pomyslel by si, že mi kvapká na karbid.“

„To nie sú dievčenské romány,“ nesúhlasil mladý muž rozvášnene. „Áno, sú o dievčati, ale taktiež o integrite, statočnosti a o tom ako vás situácia donúti stať sa niekým, kým ste nikdy nechceli byť. Sú to dobré knihy.“

Uškrnul sa.

„A je v nich aj hŕba lukostreľby- Jimmyho najnovšej posadnutosti, ak som počul správne?“

Starena si povzdychla.

„Robin Hood je jeho hrdina,“ prehlásila rezignovane. Určite doma počúvala teenagerske výlevy o družine zo Sherwoodu. „Tak teda dobre, ak si si istý, zlatko. Ale ak sa mu nebudú páčiť, budeš na vine ty.“

Asistent predaja prikývol, pokorne prijal vyhrážku stareny a otočil sa k pultu aby jej knižky nablokoval.

„Takže,“ začala pani Waldenová, ktorá bola spokojná zo svojim nákupom a balila knižky do plastovej tašky. „Ako budeš tráviť sviatky, Harry? S rodinou?“

Mladý muž sa bezmyšlienkovite usmial, zatiaľčo neúspešne bojoval so starou kasou.

„Dalo by sa to aj tak povedať,“ odvetil pobavene.

Zo svojho miesta v blízkosti dverí, si novopríchodzí, ktorý ich dovtedy v tichosti pozoroval odfrkol. Bol to zvuk, ktorý v sebe niesol mnohé, no najviac pobúrený protest.

Mladý muž vzhliadol od kasy a tvár mu rozžiaril mladistvý úsmev.

„Som rád, že ste prišli!“ pozdravil zákazníka.

Temný muž ohrnul peru.

„Nemáš na práci nič lepšie ako v takýto večer predávať romány pre dospievajúcich, Potter?“ spýtal sa zostra.

Pani Waldenová sa prudko prekvapene nadýchla a rukou si knižky pritiahla ku hrudi. Ale mladý mu sa k nej len natočil, aby ju zahrnul svojím žiarivým úsmevom a dal
jej najavo, že tu ide o vtip, ktorý nepochopila.

„Pani Waldenová, toto je môj dobrý priateľ a bývalý učiteľ. Profesor, toto je pani Waldenová, učiteľka základnej školy na dôchodku. Stará sa o klub čitateľov v kostole.“

Temný muž otvoril ústa, no všimol si, že čosi v očiach mladého muža sprísnelo, zatiaľčo jeho úsmev zostal rovnaký.

„Okúzľujúce,“ povedal temný muž keď pochopil správu v očiach mladého muža aj aj pani Waldenová, ktorá ho vonkoncom nepoznala, mala pocit, že táto zdvorilosť
nebola jeho parketou. No aj ona prejavila zdvorilosť keď ho vrúcne privítala v mestečku.

„Učiteľ,“ poznamenala trochu neveriacky. Jej skepsa bola pochopiteľná keď jeden vzal do úvahy jeho temný, dramatický kabát, ručne vyrobené kanady a hrôzostrašný výraz v tvári. „Myslela som si, že ste Harryho kolega.“

„Kolega?“ zdalo sa, že toto cudzinca prekvapilo.

Pani Waldenová sa zasmiala.

„Spisovateľ,“ vysvetlila. „Aj keď Harry odmieta prezradiť svoj pseudonym, všetci vieme čomu sa venuje. Možno by ste vy mohli prezradiť jeho tajomstvo, pán...“

„Pani Waldenová!“ protestoval mladý muž pohoršený jej trúfalosťou a jej smiech sa zmenil na potešené chichotanie, ktoré ju omladilo.

„Tak vás teda nechám, zlatko,“ prehlásila po neúspešnom rituáli zvedavosti. „Je dobré vedieť že dnes nebudeš sám, Harry. Boh ti žehnaj!“

„Aj vám, pani Waldenová,“ odvetil dobromyseľne mladík. V tichosti pozoroval ako odišla a potom sa otočil ku svojmu druhému zákazníkovi.

„Môžem vám niečo ponúknuť, Profesor?“ spýtal sa s jemnou dávkou irónie. „Máme široký výber kuchárok.“

Temný muž na pokus o vtip reahoval jedným zo svojich odfrknutí.

„Tú by si mi mohol ponúknuť len vtedy ak by si sľubil že sa ani nepohneš keď ti ju budem trieskať o hlavu, Potter.“

Mladík sa opäť uškrnul.

„Toľká škoda dobrej knihy,“ mudroval a zavrel kasu. „Potrebujem len pár minút aby som tu upratal a môžeme odísť. Nevadí vám chvíľu počkať, však?“

Jeho pohľad bol dostatočnou odpoveďou aj ked sa neobťažoval prehovoriť.

Ale keď sledoval ako mladík vykonáva každodennú rutinu – zamknúť dvere, spočítať tržbu a odniesť ju do trezoru, zhasnúť svetlá, utrieť podlahu, poličky a stôl jediným mávnutím prútika- v tvári sa mu zračilo čosi iné, čosi čo si nevšimol a ak by sa našla odvážna duša aby sa ho na to spýtala, všetko by poprel.

Čosi ako unavené, jemné podráždenie, ako obavy, trpezlivosť a pochopenie.

Čosi ako neha. Ako pýcha.

Žiadna z týchto emócii sa na jeho tvár planú hranatú tvár nehodila, a predsa kým ich nosil bol na pohľad slobodnejší, viac sám sebou aj keď pre neho boli tieto pocity
cudzie.

Všetky tieto prízraky z jeho tváre zmizli keď sa k nemu mladík pripojil pri dverách a ukázal mu aby ho nasledoval do chladnej, bezoblačnej noci a zamkol za nimi.

Bok po boku kráčali temnotou. Kroku toho druhého sa prispôsobili s ľahkosťou dýchania. Až keď prešli okolo posledného domu a zostali úplne osamote, keď ich obklopovali len sneh pod nohami a čierna obloha nad hlavami otvoril starší muž konverzáciu.

„Spisovateľ?“ spýtal sa. Z jeho úst toto povolanie vyznelo ako nebezpečná choroba.

Mladík sa zachechtal.

„Je to ich najnovšia teória,“ vysvetľoval. „Evidentne nie som dosť povýšenecký na bohatého dediča. Prednedávnom som vraj bol člen špeciálnej leteckej jednotky na dôchodku, ale túto fámu som udusil v jej počiatkoch, takže teraz píšem, pravdepodobne fantasy vzhľadom na to, že so sebou občas nosím pradivné objekty.“

„Ako ako sa darí v novej práci vám?“ spýtal sa svojho spoločníka.

„Je to ako nočná mora,“ odvetil rázom temný muž. „Hádajú sa ako deti, nie sú schopní produktívne zdieľať svoje objavy a stále očakávajú že za nich budem riešiť ich prešľapy.“

Mladík sa uškrnul.

„To je hrozné.“

„Áno. To vskutku je.“

„Kto by si bol pomyslel že byť riaditeľom tajného medzinárodného tímu výskumníkov elixírov pre Wizengamot bude tak pripomínať Rokfort,“ mudroval mladý muž. Jeho spoločník sa zarazil, otočil sa k nemu a venoval mu zamračený pohľad.

„Kto ti to vyklábosil? Naša práca je tajná, Potter!“

Potter pokrčil plecami. Tváril sa zahanbene no zároveň nadmieru pobavene.

„Mám svoje zdroje,“ vysvetlil stručne.

„Samozrejme,“ zavrčal temný muž. „Mal som to vedieť.“

Potom sa aj on krátko ironicky zachechtal.

„Minerva sa bezvýsledne snaží zistiť čo teraz robím. Ponúkla mi dvojnásobný plat a zostala ako zarezaná, keď som jej povedal kam si to môže strčíť, tá ježibaba.“

„Bude z nej dobrá riaditeľka.“

Starší muž zaváhal, no potom neochotne prikývol.

„Bude. Má v sebe tú správnu dávku samoľúbosti a manipulatívnosti.“ Odmlšal sa a zhlboka sa nadýchol. „A ako vidím, ty si sa vrátil ku predávaniu kníh.“

„Na polovičný úväzok,“ odvetil Potter vyhýbavo. „Komunitné kníhkupectvo je relatívne nový projekt. Snažili sa ho otvoriť už roky a teraz keď sa im to podarilo som si povedal, že im pomôžem.“

„Teraz, keď im anonymný dobrodinec poslal balík peňazí? Rafinované, Potter.“

Potter sa uškrnul.

„Dedukcia hodná bystrej mysle, Profesor. Alebo vám to prezratil Tieň nad pohárikom whisky?“

„To, že sa občas zastavím na drink u tvojej adoptívnej kvočky,“ tu temný muž začal šepkať ako keby sa bál, že ho niekto začuje, „ešte neznamená, že sú naše
rozhovory limitované na tvoje nevkusné nešťastné náhody. Na to je môj život príliš zaujímavý sám o sebe.“

Akákoľvek známka irónie sa z pohľadu mladšieho muža celkom vytratil. Potter položil svojmu spoločníkovi ruku na plece a pozrel mu do očí.

„Ja viem,“ pritakal. „A som za to veľmi rád, Profesor.“

„Si neznesiteľný, vieš o tom?“ prišla uštipačná odpoveď. „A už nie som tvoj profesor, tak ma tak prestať volať.“

Táto sťažnosť bola len povrchná, ako keby ani sám nečakal, že bude mať čo len najmenší účinok a ticho, ktoré viselo vo vzduchu bola očakávana odpoveď.

„Keďže hovoríme o zaujímavých životoch,“ pokračoval po chvíli. „Nešiel si vyhľadať tú skupinu, ktorá sa ťa snažila zabiť, však?“

V tej otázke bolo skrytého veľa- tak ako v tichu ktoré nasledovalo- a mnoho z toho sa netýkalo len tejto chvíle, tmavej oblohy a bieleho snehu, ani dvoch mužov.

Vyjavili s mu pomienky na to, ako stál Potter vyzbrojený len svojím prútikom na lúke, ako Snape bezmocne stál pri okne zamknutého domu. Spomienky na rovnakého
mladého muža, ledva dosť zotaveného na to, aby bez pomoci stál ako pokojne a možno aj smutne vysvetľuje, že oni – nech „oni“ boli ktokoľvek – predstavujú nebezpečenstvo aj pre iných a bude sa s nimi musieť vysporiadať.

Počas prvých dní fázy, ktorú Snape pracovne nazýval „preživšou“ po tom ako vystúpili z poslednej spomienky bol Snape svedkom mnohých nečakaných momentov.

Po týždňoch s Potterom mal vedieť čo ich bude čakať. Niektoré časti predpovedal správne: spôsob akým sa Potter snažil získať kontrolu nad svojím životom v momente keď sa ocitli v Snapových komnatách. Ako keby predtým z celej sily nebojoval proti liečbe sa zrazu sám rozbehol po pokojnej ceste k uzdraveniu. Ako jedol keď mal, dosť spal, zľahka cvičil podľa režimu Madam Pomfreyovej, a ako počas toho všetkého prehovoril so všetkými účastníkmi veľkej invázie Rokfortu, ako s nimi znovu a znovu hovoril, ako si vypočul a ignoroval rozhorčenie upírov nad spôsobom akým sa k nemu správali ostatní, ako odbíjal neutíchajúce dotazy o jeho stave a zdraví od učiteľov a Aydino potešenie pri vytváraní všeobecného chaosu.

Všetkých ich zhromaždil pri jednom stole, dokonca aj Dumbledora, na ktorého sa Snape nedokázal čo i len pozrieť, nehovoriac o konverzácii a akosi do nich vtĺkol riečenie ich problému, ktoré by zachovalo integritu Rokfortu a nepoškvrnilo reputáciu hradu ani jeho obyvateľov.

Ukázalo sa, že Potter je majster vo vyjednávaní.

To bolo síce zjavné už predtým. Na základe jeho interakcií s Tieňom aj Aydou, zo spôsobu ako úctivo prebral kultúru kentaurov za svoju a taktiež, ak mal byť Snape úprimný, zo spôsobu akým komunikoval zo Snapom samotným. Takže to prekvapením nebolo.

Čo však nebolo až tak očakávané, bola náhla zmena a nemilosrdnosť, ktorú prejavil v jednej krátkej chvíli, chlad muža, ktorý neľútostne vyhlasoval rozsudky smrti.

Predtým sa Snape so slabým odvarom tejto charakterovej črty stretol len raz, na začiatku ich spoločnej cesty keď Potter prehovoril o Voldemortovej smrti. Túto Potterovu stránku nechcel už nikdy vidieť.

Ale zvedavosť bola vždy slabinou tohoto slizolina a tak svoju otázku zopakoval aj napriek predlžujúcemu sa tichu, ktoré ho malo varovať, že na ňu Potter nemienil odpovedať.

„Alebo išiel?“ V tej otázke zaznelo oveľa viac obáv ako by bol chcel.

A Potter, láskavý, pokojný Potter sa k nemu otočil s úsmevom.

Výraz v jeho tvári sa zmenil. Snape nevedel presne definovať čo sa zmenilo no teraz sa v ňom objavila krutosť, jeho oči potemneli a zračila sa v nich dlhoveká múdrosť. Fyzicky sa na ňom nič nezmenilo. No Potter odrazu budil dojem najnebezpečnejšieho muža akého Snape vo svojom živote stretol a z ohníčkov temného pobavenia v jeho očiach bolo zjavné, že si toho bol vedomý a aj toho, že o tom teraz Snape vedel.

„Ale nie,“ nadhodil Potter dojemným hlasom. „Počkal som kým oni prišli za mnou. Boli takí nedočkaví.“

V jeho hlase nezaznel ani náznak ľútosti a Snapovi strach stiahol hrdlo. Toto bol muž, ktorým sa Potter mohol stať. Muž s očami farby kliatby smrti, muž, ktorý svojím nepriateľom daroval nemilosrdnú smrť.

Mýlil sa? Zmenila Pottera jeho liečba? Skrývalo sa pod jeho láskavou a milou maskou niečo nové?

Potter roztiahol svoj úsmev a tým akoby prehĺbil nekonečnú priepasť ako dobre naostrný nôž. Vedel o čom Snape premýšľa, napovedal jeho úsmev, vedel aj keď Snape svoje myšlienky nevyslovil. Túto stránku svojej osobnosti mu ukázal úmyselne.

A potom túto stránku v priebehu milisekundy rovnako úmyselne skryl.

„Spravili rovnakú chybu,“ povedal pokojne. „Splietli si moje rozhodnutia s bezmocnosťou.“

Snapov dych zaparil vzduch pred ním. Krútila sa mu z toho hlava.

„Chápem,“ povedal a skutočne ho pochopil.

Jeho cesta Potterovými spomienkami Snapovi priniesla mnoho- konflikty zo starými kolegami, bolestivé otázky, neuspokujúce odpovede, ale taktiež- ako si priznal
počas týchto mesiacov pokojného spomínania- aj viac slobody než mal kedykoľvek predtým a ak mal od iných ale aj od svojej minulosti. Možno bol teraz viac sám sebou ako predtým, a bol natoľko úprimný, aby priznal že za toto všetko vďačil veciam, ktoré videl v Potterovej spoločnosti a udalostiam, ktorým sa stal svedkom.

Ale aj keď bolo jasne, že ich cesta splnila jej primárny cieľ, a to Potterovo vyliečenie, nikdy nezvažoval možnosť, že mohla Potterovi pomôcť aj inak.

Až doteraz. Až pokým nebol svedkom toho, že sa Potter už nebál svojej temnej stránky, nebol svedkom muža, ktorý bol ochotný použiť svoju moc. Muž, ktorý mal nad sebou totálnu kontrolu a zároveň mu tá kontrola dovoľovala slobodu.

„Ďakujem,“ odvetil Snape. „Som rád.“

Potter sa láskavo usmial.

„Zaslúžili ste si to vedieť,“ šepol a nálada sa v tej chvíli zmenila. „A budete tiež rád počuť, že som na vaše rady dal aj v iných veciach.“

„Ale? Zbavil si sa zej zbytočnosti medzi ušami, ktorú voláš mozog?“

Potter sa rozrehotal. Bolo vôbec možné tohoto muža uraziť?

„Nie, Profesor. Znovu som sa spojil so starými priateľmi. Luna je stále sama sebou a Neville sa tešil keď som sa mu ozval.“

„Časom to pochopí,“ zašomral Snape a Potter sa opäť zasmial.

„Sme tu, Profesor,“ povedal a rukou Snapovi ukázal na teplé svetlo, ktoré na nich vykúkalo spoza záveja snehu, oblopené bielymi stenami a čiernou strechou známej
chalúpky.

Chalúpky, ktorá bez stopy zmizla z kamenistého podložia na škótskom ostrove a následne sa objavila v Cornwalle. To nebolo normálne.

„To má byť vtip, Potter?“

„Nie, Profesor, toto je môj dom.“ Jeho odpoveď bola taká planá, celkom bez humoru, že si bol Snape istý, že jeho neznesiteľný bývalý študent sa v mysli skrúca od
smiechu.

„Ty si si preniesol dom?“

„Skrátka som jej povedal aby sa presťahovala. No tak, poďte, znovu vás predstavím.“ Potter pritúpil ku svojmu domu, a ako keby neviditeľnými rukami, vstupné dvere
sa pred ním odvorili. Vošli dnu.

Snape by nikdy nepriznal, že sa tejto chalupy obával, ale bolo to tak. Žiaden čarodejník by nemal byť vystavený žmurkajúcim domom a ak s týmto jeho názorom
Potter nesúhlasil tak to bol jeho problím. Jeden z mnohých jeho problémov.

„Nie Potter, nenatiahnem ruku a nenechám tvoju chalupu aby mi ju znovu očuchávala ako prašivý pes,“ vyštekol Snape, no v tom momente sa za ním dvere domu zapľasli. Počul ako sa nad ním presúvajú trámy a znelo to ako suchý chichot.

„Tento dom ma nemá rád, prisahám,“ šomral Snape a hľadel dolu chodbou s istou dávkou úzkosti.

„Nezmysel,“ protestoval vrúcne Potter. „Som rád, že vás tu zase mám. No bohužiaľ nemôžem hovoriť za mojich ďalších hostí...“

Snape Pottera nasledoval po dome ešte úzkostlivejšie. Všimol si, že Potter zväčšil svoju obývačku a umiestnil do nej ešte viac políc pre svoje muklovské knihy.
Vzduch v miestnosti bol teplý a voňavý a steny okrášľovali a sviatočnú atmosféru dodávali cezmína a imelo.

Pri vstupe do kuchyne mu do nosa udreli lákavé vône jedla a Snape že aj napriek zväčšenému jedálenskému stolu mal Potter problém zmestiť naň všetky svoje pokrmy. Chladila sa na ňom polievka, pečené mäso a zelenina, puding a koláčiky a uprostred všetkej tej krásy stáli lyžička a nôž zapichnuté do stola ako karikatúra nedočkavého hosťa...

„Mal som to tušiť,“ povzdychol si od srdca Snape.

„Konečne!“ ozvala sa Ayda, ktorá naňho hľadela ako na neposlušného syna, ktorý nedodržal večierku.

„Začala by som aj bez teba,“ pokračovala netrpezlivo, „ale Potter, ten hajzlík, začaroval všetko jedlo.“

Snape si ju kriticky premeral a bez slova sa s nadvihnutým obočím a úškľabkom na perách otočil ku Potterovi.

„Toto strpím ale protestujem,“ oznámil. „A myslím si, že je to hrozný nápad, aby si vedel.“

A Potter roztiahol pery v úsmeve, žiarivom a obklopujúcom celú miestnosť ako nočná obloha. Vrásky choroby, starostí a únavy v tvári sa mu vyhladili a on akoby omladol.

„Ja viem, Profesor,“ doberal si ho tichým hlasom. „Veselé Vianoce aj vám.“

The END
Poslední komentáře
06.01.2019 12:12:26: Je to krásná povídka se skvěle popsaným charakterem našich oblíbenců. Moc děkuji za překlad....
23.05.2018 20:29:05: Na tuto povídku jsem narazila náhodou a za dva večery jí přečetla. Krása! Díky, zde jí přeložila. By...
02.03.2016 13:18:10: Nádhera, už dlouho jsem necetla nic, co by na mě tak zapůsobilo. Smekam před tvou v,trvalostí, zes t...
18.12.2015 09:51:16: Oh. Krasa. Dakujem moc za prekonanie seba samej a doprekladanie. Si sialena, pred x rokmi som neveri...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.