...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola trinásta: Tak trochu vodcom

Ha priznajte sa, koľkí ste čakali novú kapitolu tak skoro? ani ja som netušila, že to bude už dnes. Skrátka som prišla domov a nejak ma to chytilo :D len dúfam, že vás tu zopár brúsi moje stránky aby mi to mal aj kto okomentovať :D mimochodom ďakujem za minulé komentáre, veľmi potešili a tak túto kapitolku venujem tým, čo okomentovali tú predošlú. Uch a čo sa týka linku na originál poviedky: http://www.fanfiction.net/s/2544950/1/Had_I_Known
užite si čítanie a prosííím nezabudnite komentovať, vidíte čo so mnou spravili tie, ktoré som si našla bohužiaľ i našťastie až dnes :D tak zatiaľ
iisis
PS: už vopred sa ospravedlňujem za hrubky a preklepy, ktoré sa tu môžu vyskytnúť, tú kapitolu som prekladala v rekordnom čase dve hodiny :D

V ten deň bola večera nezvyčajne tichá.

Vo chvíli, keď sa vrátili z mysľomisy, povedal Snape Potterovi, že na ten deň spomienok stačilo a večer si má zariadiť tak, ako to hrdinovia v smrteľnom nebezpečí zvyčajne robia. Znovu sa stretnú zajtra o šiestej ráno.

“Jasné, profesor,” odvetil Potter s pobaveným úsmevom. “Mám prichystať večeru?”

“Ja večerať nepotrebujem, Potter,” zamrmlal Snape a v tom momente si nič neželal viac než byť v kľude a hlavne sám. “A nechcem aby si… och, vypadni odtiaľto!”

A on naozaj odišiel. Keď Snape prešiel skrz obývačku ku schodom, počul ako čímsi hrmoce v kuchyni. Muž, ktorému nezostávalo viac než dva týždne života, muž, ktorý sa práve opäť stretol so svojím úhlavným nepriateľom varil večeru pre svojho najnenávidenejšieho profesora!

Avšak, ako sa zdalo, musel Snape o tento titul súťažiť s Dumbledorom.

A práve z tej myšlienky mu nabiehala husia koža.

No ani počas sprchy či obliekania vo svojej dobre zariadenej izbe, v ktorej sa spájala mágia s muklovskými doplnkami, nedokázal tú myšlienku odohnať.

Snape musel pripustiť, že mal radšej kúpeľne na muklovský spôsob. Zhovorčivé zrkadlá ho vždy privádzali do nepríčetnosti.

No keď sa zahľadel do tichého muklovského ekvivalentu, videl v ňom len bradatú postavu krčiacu sa za stĺpom, pripravenú na svoj výstup v ten pravý čas.

“Na čo si čakal, Albus,” šepol Snape a štíhlou mozoľnatou rukou pohladil zrkadlo. “A prečo si mi o tom nepovedal?”

Pretože fakt, ktorý ho z Potterovej spomienky na komnatu šokoval najviac bol, že aj keď s Albusom celé hodiny rozoberali udalosti tej noci, študovali informácie, ktoré Dumbledore vytiahol z Pottera a unavení z možnosti znovunavrátenia Voldemorta, mu Albus klamal. Povedal, že sa k Potterovi rozbehol okamžite po vstupe do komnaty, že videl len víriaci sa prach a miznúcu dušu. A padajúceho Pottera. Oklamal ho.

Bolo to až keď schádzal schody späť do obývačky, keď si uvedomil, čo ho natoľko vyviedlo z miery.

Bola narušená rovnováha. A to veľmi.

Snape sa vždy považoval za tvora z tieňa, muža šera stojaceho medzi dvomi svetmi, tým temným a jeho majstrom Lordom Voldemortom a tým svetlým a jeho múdrym ochrancom s ohníčkami v očiach, Albusom Dumbledorom.

Albus predstavoval svetlo.

No teraz tomu tak nebolo. Snape Albusa vždy pokladal za mocného čarodeja, ochotného v nutnom prípade svoje schopnosti odhaliť. Nebol až taký naivný, aby veril, že by čarodejník na Albusovom mieste obstál bez využitia manipulácie, trikov a ťahania potrebných nitiek. No vždy si myslel, že tieto úkony Albus vykonával zdráhavo, že si vždy dvakrát rozmyslel či niekomu klamal a z diaľky ovplyvňoval ich životy. Že by niekoho nikdy neobetoval či vedome nezranil, keď sa tomu dalo predísť.

Teraz si uvedomil, že sa mýlil tak, ako sa mýlil v mnohých iných veciach.

Albus sa rozhodol vyčkávať, zatiaľ čo chlapec trpel, nechal Pottera, nech bojuje proti nepriateľovi príliš silnom na to, aby mohol byť porazený dieťaťom a potom o tom klamal aj svojím najvernejším. To, že Potter prežil a boj ho posilnil bola len šťastná náhoda, no nijak nemenila ani neospravedlňovala Albusovo správanie.

Snape sa zamračil, no týchto myšlienok sa nedalo zbaviť tak ľahko ako dotieravých študentov. Bez milosti sa naňho zavesili a nakazili aj vzduch, ktorý dýchal.

Ak spadol Albus Dumbledore do tieňa, kde stojí teraz on sám? Ako sa tým zmenila jeho rola? Kde spočívala jeho lojalita, keď bol pôvodný boj dobojovaný a dobré sa miešalo so zlým? Aké sú jeho povinnosti? A ako sa má s týmto vedomým ešte niekedy pozrieť Albusovi do očí a rozprávať sa s ním, akoby sa nič nezmenilo?

Počul ako ho Potter zvolával na večeru a prešiel do kuchyne, kde naňho zaútočili vône, z ktorých sa mu začali zbiehať slinky. Potter v ten večer očividne pripravil kari.

Vedľa jeho taniera ležal list. Albus, zaklial si v duchu. Opäť perfektne načasované.

Usadil sa a kým mu Potter nakladal pokrm na tanier, otvoril obálku s listom.

“Pozdrav od riaditeľa,” ozval sa napokon a ponúkol otvorený list Potterovi, ktorý ho veselo odignoroval. Snape si odfrkol, pergamen zložil a položil ho doprostred stola. “Chce aby sme zajtra prišli do Rokfortu, aby sme sa mohli porozprávať o tvojom ‘pokroku’.”

Potter len pokrčil plecami. Ak aj postrehol sarkastický podtón posledného slova, nedal to najavo. “V poriadku, profesor. Možno niekedy okolo obeda, aby sme ráno stihli ešte jednu spomienku? Druhý a tretí ročník môžu byť dosť únavné a nakoniec budeme radi, keď to budeme mať za sebou čo najskôr.”

Snape si povzdychol a premasíroval si spánky. “V poriadku,” zašepkal, potom sa vystrel a vzal si vidličku. “Mám pocit, že si sa naposledy cesty do Rokfortu zdráhal,” ozval sa mierne a začal jesť. Kari bolo skvelé a on vďačne pokýval hlavou. “Čo spôsobilo tú zmenu?”

“Mám nápad, ktorý si musím overiť,” odvetil Potter. “A musím sa ešte s niekým rozlúčiť. Naposledy som nemal čas na poriadnu rozlúčku, no musím tak spraviť a to čoskoro. Slabnem a neviem ako dlho ešte budem mať dosť sily vykonať viac, než to najdôležitejšie.”

Ten ignorantský spôsob, akým muž prijal svoj stav Snapa vyslovene vytáčal. Na chvíľu sa zamyslel nad tým, ako by pokročilé štádiá napredujúcej choroby zvládal sám, ak by Snape nebol prinútený prísť mu na záchranu, a tak, ako sa mu to v posledných dňoch stávalo často, prehovoril skôr, než si to stačil rozmyslieť.

“Ako si pôvodne plánoval taký slabý sám prežiť?”

Potter len pokrčil plecami. “Nejako by sa mi to podarilo. A Ayda sa tu každý druhý týždeň zastaví. Asi by mi s ukončením tej choroby pomohla skôr, než by sa to veľmi zhoršilo.”

Snapa zamrazilo. “Dúfam, že to neznamená to, čo si myslím, že to znamená, Potter, inak k tebe tú druidku už nikdy nepripustím.”

Potter sa uškrnul. “Vážte svoje slová pozorne, profesor, inak by sa mi mohlo zdať, že vám na mne záleží, tak ako Tieňovi. Nádej mi v tomto prípade pripadá ako tá lepšia možnosť.”

Snape položil vidličku na tanier. Po prvýkrát odkedy dnes vstúpili do ohnivej komnaty sa na Pottera poriadne zahľadel a preskúmal ho ostrým pohľadom.

Napriek tomu, že boli jeho pohyby ladné ako vždy, jeho pleť nadobudla akýsi sinavý odtieň a oči mal podliate krvou, až Snapovi pripomínal opilca alebo niekoho vážne chorého.

Potter to skrýval veľmi šikovne, uvedomil si, no slabol a to rapídne. Pravdepodobne teraz pociťoval neustálu bolesť a Snape by bol naozaj prekvapený, keby bol Potter pod ťarchou svojich najhorších spomienok schopný dobre sa vyspať.

No aj napriek všetkým zjavným potrebám Potter neoddychoval. Namiesto toho varil večeru či upratoval dom. Muklovským spôsobom. To Snape chápal, pretože sa Potter zjavne bál použiť čo len najľahšie kúzlo, aby si neprivolal ďalší záchvat.

A jeho priatelia, či tí, ktorých priateľmi nazýval, tu neboli s ním. Nechali ho na milosť a nemilosť neochotnému starému učiteľovi, neslávne známemu svojím ostrým jazykom. Ak by mal Snape čo len trochu na výber, posledné týždne by strávil úplne inak a teraz sa naozaj zamyslel nad tým, prečo si Potter na umieranie nevybral iné miesto, inú osobu.

“Rád by som vedel, prečo si to robíš, Potter.”

“Čo, profesor?” mladší muž sa sotva dotkol svojho taniera a v mĺkvej otázke podvihol obočie. Snape bol potešený, keď Potter znovu vzal príbor do ruky a váhavo sa pustil do jedla. Zdalo sa, že jeho učiteľský prístup bol ešte stále na niečo dobrý. Aj keby len na to, aby prinútil Muža, ktorý zomrie dojesť svoju večeru.

“Žiješ sám, bez niekoho, kto by poznal tvoju skutočnú identitu,” odvetil po krátkej odmlke. “Bez bližšieho vzťahu, ako som si všimol.”

“Mám svojich priateľov,” odvetil Potter. “A to mi stačí.”

Snape si odfrkol. “Tisícročia starého upíra a druidskú babizňu. To nie sú priatelia, akých väčšinou mávajú tvoji rovesníci, Potter. Žiješ sám a okrem nedostatku podráždených ženských, ktoré sa ti občas zjavia v dome pochybujem o tom, že si svoje zvyky za posledný mesiac tak drasticky zmenil. Jedine že by si mal niekde objekt svojho záujmu, ktorý ti však lásku neopätuje. Prečo nežiješ s druidmi?”

“Môžem sa spýtať, kam presne týmto vypočúvaním smerujete, profesor?” kontroval otázkou Potter. “Predtým vás môj osobný život príliš nezaujímal.”

Ako keby ho teraz zaujímal, uchechtol sa Snape. No ak by sa ticho predlžovalo, vrátili by sa myšlienky a tie by spolu so starými nezodpovedanými otázkami o jeho minulosti a jeho budúcnosti vytvorili nespútaný hurikán, a tak napokon odpovedal.

“Ja sa tu snažím nepýtať na Dumbledora, Potter,” priznal sa Snape a presne v tej chvíli sa za to v duchu káral. “Tak mi to dožič, dobre?”

Potter sa chápavo usmial a Snape mal na jazyku ďalšiu hryzavú poznámku, keď si uvedomil, že ju nedokáže vysloviť. Stále musel myslieť na Dumbledora a svoj život, ktoré sa dnes večer zmenili v chaos.

“Nerád bývam v príliš veľkej spoločnosti,” povedal mu Potter. “A bolo tu aj zopár “bližších vzťahov” ako ste ich nazvali. S druidmi aj inde. No žiť s jednou z nich by bolo čudné. Som príliš vysoko v ich hierarchii na to, aby to fungovalo.”

Ak mu Dumbledore klamal o tej noci s Kameňom mudrcov, zamýšľal sa Snape načúvajúc Potterovi sotva na pol ucha, čo iné mu ešte zatajil? Čo poskrýval v tieňoch? A ako si môže byť istý tým, že nebol aj on zmanipulovaný tak, ako Potter?”

Preboha, Snape, vzchop sa!

“Čo myslíš tým v ich hierarchii?” spýtal sa bezmyšlienkovito len preto, aby utíšil ten hlas vo svojej mysli. “Ani nie si druid, Potter, ako by si mohol byť súčasťou ich hierarchie?”

Potter len znovu pokrčil plecami. Snape by mu ich bol najradšej vykĺbil.

“No vlastne, teoreticky, som druid. Je to nevyhnutná podmienka mojej pozície a tak…”

“Ty si čarodejník, Potter. Oni čarodejníkov nenávidia... počkať. Aká pozícia?”

Nechcel to počuť, vážne. Za posledných pár dní videl dosť Potterových šialeností. Čokoľvek čoho sa Potter dotkol sa obrátilo v totálny chaos, úplne vyhladenie všetkého poriadku, ktoré akosi aj tak vždy skončilo harmonicky a šťastne.

Snape také príbehy vždy nenávidel. A nemienil zmeniť svoj názor len preto, že sa ocitol uprostred jedného z nich.

No aspoň sa dokázal zbaviť myšlienok na Dumbledora.

Potter sa znovu tak trochu skrčil, tak ako keď Snapovi povedal o existencii druidov.

Nie, toto naozaj nechcel počuť. Vážne.

“Potter?”

“No, ja som… tak trochu… viete…” zakoktal sa Potter a radšej to zakončil. “Poznáte príbeh Percivála a grálu?” spýtal sa nečakane, totálne od veci.

Snape si povzdychol. Samozrejme. Ak by mu mal povedať niečo na rovinu, to by nebol Potter. Vždy to muselo byť tou ťažšou cestou.

“Obávam sa, že ho čoskoro spoznám. Ale skrátiš to, však?”

“Percivál bol stredovekým rytierom a jedného dňa narazil na chorého muža sediaceho na rybárskej lodi pri brehu jazera. Percivál hľadal nocľah a chorý muž ho nasmeroval ku hradu…”

Snape si frustrovane povzdychol a stal sa malý zázrak. Potter príbeh naozaj urýchlil.

“V každom prípade, Percivál mal len jednu úlohu: spýtať sa chorého muža, ktorý bol vlastne kráľom čo mu bolo. Ak by to bol urobil, všetko by bolo dobre skončilo a Percivál by sa stal kráľom a ochrancom Svätého grálu. Problém bol v tom, že sa nespýtal a nasledujúce ráno ho z hradu vyhodili.”

Nastalo ticho. Snape čakal, no kdesi vo vnútri tušil, že sa vysvetlenia nedočká.

“Poníž sa a osvieť ma,” vyjadril nakoniec svojim zamatovým hlasom svoje podráždenie.

“No so mnou to bolo v podstate rovnaké, ibaže opačné.”

Opäť ticho.

“Áno.”

Potter sa znovu skrčil. “Ja… som sa akosi… stal tak trochu ich vodcom.”

Ak Potter čakal, že sa znovu rozkričí alebo šokom odpadne, nedočkal sa. Snape by to samozrejme chcel. Ale bol predsa Snape, špión s kamennou tvárou, ktorého dlhé roky lekcií od Temného pána poučili.

“Fascinujúce,” dostal zo seba. “A to sa ti ako podarilo? Nasadol si na lietajúceho koňa a vyzval si ich vodcu na duel?”

“Nooo,” skrčil sa opäť Potter a Snape sa musel poriadne ovládnuť aby ho neudrel. “Lietajúci kôň tam nebol, aj keď upíry mali celkom dobré plemeno testralov - Hagrid by ich miloval…”

“Potter.”

“Áno, no,” zdalo sa, že si Potter uvedomil, že znovu tára. Nanešťastie ho to nezastavilo. “Tieň ma poprosil, aby som im pomohol narovnať konflikt medzi nimi a druidmi. Neskôr som zistil, že to bol len akýsi divný spôsob terapie, no v tom čase som to zobral úplne vážne. Tolerovali ma už niekoľko mesiacov a ja som sa… dychtivo… ujal svojej úlohy. A tak som vyhľadal a našiel Aydu, ktorá bola vtedy ich vodcom a spýtal sa, čo treba urobiť, aby prestali s upírmi bojovať.”

Tu sa Potter odmlčal a keď si všimol nič nevraviaceho pohľadu v tvári svojho bývalého profesora, nesprávne sa nazdával, že si to vyžaduje ešte podrobnejšie vysvetlenie.

“Viete, upír - jeden z nových, ktorí chcú dokázať, že sú svojho postavenia hodní - bol natoľko sprostí, že zabil druida a tým vyvolal vojnu. Tieň  súhlasil s ochranou druidov pred upírmi, no Ayde sa to zdalo málo. Druidi sú… pragmatický a keďže už zvolali svoju armádu, rozhodli sa, že upírov vyhladia.”

“Spýtal som sa Aydy, čo by ich boj proti upírom zastavilo,” pokračoval Potter v pôvodnom príbehu a Snape prevrátil očami. “A Ayda len povedala: ‘Vyzvi ma na súboj.’ A tak som to urobil. A vyhral som.”

Potter si povzdychol. “Problém bol v tom, že mi predtým nikto nepovedal, že víťazstvo nad ich vodcom ma okamžite stanoví za ich nového vodcu. Majú divný systém, zmiešaninu demokracie a monarchie - každý tretí mesiac môže byť súčasný vládca vyzvaný na súboj a kto duel vyhrá, stane sa novým vládcom. A tak sa stalo,“ pokrčil s ostýchavým úškrnom plecami. “Chcel som len zastaviť ich tiahnutie proti upírom. A dostal som velenie nad ich armádou a niekoľko iných vecí.“

“A niekoľko iných vecí.”

“Áno.”

Snape čakal na vysvetlenie niečo vyše minúty. Dokonca aj nadvihol obočie v očakávaní, že sa mu dostane bližšieho vysvetlenia.

No jedinou vecou, ktorú mu Potter ponúkol, po tom čo sa postavil a odniesol zo stola prázdne taniere boli makové koláčiky.

Dráždivo dobré makové koláčiky.

Tam skončilo jeho učiteľské vystúpenie.

Po večeri sa Potter začítal do obrovskej knihy. Na koženom obale nebol vytlačený žiadny názov, no zdalo sa, že je o mágii.

On medzitým poslal Dumbledorovi… Albusovi... krátku odpoveď, v ktorej mu oznámil, že dorazia niekedy okolo obeda. Potom pokračoval v civení do prázdna, premýšľajúc o tvári, ktorá sa neskôr zmenila na Voldemorta, o starom čarodejníkovi ukrytom v tieni a o malom chlapcovi, príliš mladom na to, aby si uvedomil, čo ho postihlo.

Staršia verzia chlapca ho o hodnú chvíľu neskôr vzkriesila z pochmúrnych myšlienok, keď mu Potter zaželal dobrú noc.

“Mal by som sa čo najviac vyspať,” vysvetlil profesorovi. “Zajtrajšok bude… ťažký.”

Keď mu odpoveďou bolo len ticho, opäť sa chápavo usmial a otočil sa smerom ku schodisku.

“Potter,” zvolal Snape ešte na poslednú chvíľu a Potter sa k nemu otočil s rukou položenou na zábradlí. “Voldemort. Prečo si ho prestal nenávidieť? Čo sa dolu v jeho žalároch stalo?”

Potter sa len jednoducho usmial a z tváre sa mu vytratili všetky známky únavy a choroby. Bol to úsmev dieťaťa na Vianoce, úsmev muža, ktorý po prvýkrát zovrel v náručí svoje dieťa.

“Kdesi vo vnútri som si uvedomil, že Voldemort bol len úbohým, zvráteným chlapcom, ktorý nikdy nepoznal skutočný domov. Objavil som v ňom Toma Riddla. Ľudskú bytosť, mne tak podobnú, ktorú som nedokázal nenávidieť. A tak som s tým prestal.”

Potter sa znovu usmial, no niečo na tom úsmeve donútilo Snapa stiahnuť sa a siahnuť po prútiku. Bol to úsmev predátora, temného anjela.

“A potom som ho zabil. Viete, nenávisť nie je nezbytná. Pri zničení inej osoby naopak často stojí v ceste,” oznámil mu. “Dobrú noc, profesor. A sladké sny.”

Poslední komentáře
30.08.2008 22:16:30: nadherna kapitola. uzasne ako ho sev ma coraz viac rad. je to jedna z mojich oblebenych poviedok, a ...
30.08.2008 15:38:54: Skvělý. Děkuju =o)
22.08.2008 11:05:08: páni nevěděla jsem že pokračuješ v překladu a jsem moc ráda že jsem si toho všimla.. tohle je opravd...
19.08.2008 19:42:16: Super překlad. Jako vždy.
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.