...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola tridsiata štvrtá: Lyžička cukru

Ako prvé chcem tentokrát spomenúť venovanie kapitoly: patrí Fidovi, pretože keby sa včera neozval a nedal mi dobrý dôvod prečo prekladať, určite by som dnes neprekladala. Takže si ju uži Fido :D je celá tvoja. Dokonca som si ju po doprekladaní prečítala (a opravila preklepy, takže by tam už nemali byť žiadne :D) a zdala sa mi celkom dobrá. aj keď je tam menej deja, bola to dobrá kapitola, musím povedať, že sa mi dnes úžasne prekladala. užite si čítanie.
is

V poslednej dobe už nebola prechádzka po hradných chodbách taká upokojujúca ako kedysi. A to nielen kvôli kentaurom, druidom a – v noci- upírom, ktorí na vás číhali za každým rohom, ani nie kvôli učiteľom, ktorí mu teraz vôbec nedôverovali. Aj keď mu všetci jeho zradu odpustili.

Nie, bolo to preto, že za celý čas strávený v hrade v ňom nikdy nebolo toľko ľudí, ktorí by boli radi, keď ho stretli.

Bolo to desivé.

Išlo o Aydu, Chairona, toho kentaura, ktorý ich odviedol do utajenej záhrady a samozrejme o upírov, ktorých stretol počas svojej prvej návštevy v krčme. Počítal s tým, že ho spoznajú, že ho pozdravia, že sa možno dokonca usmejú (aj keď s tou stránkou upírov sa ešte nedokázal zmieriť). No išlo aj o iných ľudí, ktorý ho predtým nepoznali a zrazu k nemu podišli a ďakovali mu za to, čo spravil.

Ďakovali mu za to, že sa stará o „ich Harryho“. Takto mal skončiť život špióna a výnimočne nadaného majstra elixírov? Tak, že ho ľudia poznali najmä preto, že sa hral na Potterovu pestúnku?

A čo bolo na tom celom najnechutnejšie, čo si ešte nepripustil bolo, že zakaždým, keď ho niekto pochválil pocítil maličký záblesk previnilej radosti. Dokonca sa znížil natoľko, že sa uistil, aby ho jedna druidka zastavila aj pred jeho kolegami. Najviac si vychutnal Minervu.

Vidieť nechápavý výraz v jej tvári bol nepopísateľný zážitok. Stál dokonca aj za objatie od tej druidky, ženy, ktorá mu svojím správaním pripomínala Molly Weasleyovú.

No teraz chcel Snape uniknúť všetkým tým hlasom, objatiam a vďake, ktoré si nezaslúžil. Zabolela ho tvár a keď si k nej priložil ruku zistil, že to bolo tým, ako zovieral čeľuste.

Na svoje vlastné počudovanie zistil, že netúžil po tom zaliezť do svojho pohodlného kresla pri kozube a vytiahnuť fľašu whisky. Chcel sa stretnúť s Ayda.

Tak tu to je. Práve som stratil členstvo v skupine Cynickí intelektuáli za svetový mier. Mal by som sa pridať ku Šťastnej skupinke sentimentálnych babrákov.

No napriek znechuteniu tej inteligentnej časti svojho mozgu, kráčali jeho zrádne nohy s cieľom nájsť ženu, o ktorej by si nikdy nepomyslel, že ju bude hľadať.

Našiel ju v riaditeľovej pracovni. Ako inak.

Nebolo prekvapujúce, že sa prehrabávala riaditeľovými vecami- nikdy nepreukázala, že by vôbec tušila čo bezvýznamné slová ako slušnosť, súkromie a vlastníctvo znamenajú- no čo ho šokovalo bolo, že sa za to ani trochu nehanbila.

Možno to bolo tým, že bol toľko rokov špiónom, ale obraz stareny pohodlne usadenej v riaditeľovom kresle s nohami vyloženými na stole a listujúcej knihami, o ktorých si bol Snape istý, že to boli jeho denníky so širokým úškrnom v tvári ho zarazil.

Našťastie ho roky špehovania naučili aj aké dôležité je podobné pocity ignorovať. Hlavne keď mal na práci omnoho dôležitejšie veci.

„Potter ma privádza do šialenstva,“ prehlásil bez pozdravu vediac, že na to Ayda aj tak nedbala a usadil sa na stoličku.

„To nie je žiadna novinka,“ odvetila zatiaľčo otvárala obálku a vytiahla z nej pravdepodobne ľúbostný list. „Na druhú stranu, čítať to, čím si tento starec krátil dlhú chvíľu je vážne fascinujúce. Keby som to uverejnila, do konca života by som nemusela pohnúť prstom-

BUDEŠ TICHO, TY SPRAŠIVENÝ OBRAZ! NEBUĎ A ZOSTANÚ Z TEBA LEN TRIESKY!“ zrevala Ayda na portrét, ktorý na novú  majiteľku pracovne šokovane hľadel. Na to sa uchýlil do rohu svojho obrazu a Snape by bol prisahal, že počul, ako zaskučal.

Uvažoval o tom, že bude namietať voči takejto invázii myšlienok Albusa Dumbledora, no potom to vzdal. Taká námietka by z úst človeka, ktorý povolil inváziu do Rokfortu vyznela dosť pokrytecky.

„Nie,“ vrátil sa ku pôvodnej myšlienke. „Musím povedať, že dnes je to ešte horšie.“

Ayda podvihla lišiacky pohľad od knihy a prebodla ho očami ako ihla prepichne motýľa.

„Ktorá spomienka?“ spýtala sa stroho.

„Lupin,“ odvetil rovnako stroho. Vedel, že Ayde niečo vysvetľovať bolo na dlhé lakte. Nedokázala sa vôbec sústrediť.

„Ach. Takže si sa konečne oboznámil so svojou rolou v tejto krátkej tragikomédii,“ okomentovala to. „Nepáčila sa ti tvoja časť scenára?“

Snape uvažoval, prečo vlastne prišiel. Poslúchol túžbu prebrať to s inou ľudskou osobou, túžbu, o ktorej už dávno vedel, že v ňom vyhynula. Teraz zúril. Vedel predsa, že mu Ayda nepomôže. To to celé ešte zhoršilo.

„Poďme na večeru,“ zamrmlal a vstal. V Aydiných očiach sa usadil akýsi zvláštny svit. Nie všal priateľské iskričky v očiach, ktoré okolo seba večne šíril Dumbledore. Aydine oči boli tmavé, cynické a bez štipky súcitu.

Odkedy túžim po súcite?A to od stareny, ktorej jediný pohľad dokáže zmeniť mlieko v skysnutú masu?  Hneval sa na seba Snape keď schádzali po točitom schodisku.

No nedokázal zo svojej mysle tú spomienku vymazať- Potterove slzy, keď sa mu mladší Severus Snape posmieval. Striaslo ho.

„Vieš, že mi o tebe povedal?“ spýtala sa Ayda. „Vlastne to bol jeden z prvých osobných rozhovorov ktorý so mnou viedol vtedy, keď bol ešte stále umrnčaný teenager, ktorý chcel spáchať samovraždu.“

„Čo nepovieš,“ zavrčal Snape. Nechcel sa s ňou rozprávať. Chcel zaliezť do svojich komnát a trucovať tam. Jediný problém bol vtom, že tam sedel Potter so svojím chápavým pohľadom.

Dopekla.

„Áno,“ odvetila Ayda. Nevšímala si jeho snahu o to, aby sa jej zbavil. „Po tom, čo som ho vytiahla z jednej z jeho nálad. Za obe uši.“

To si Snape dokázal predstaviť. Trochu to vyjasnilo temné oblaky, ktoré sa nad ním zmrákali.

„Rozhorčene predo mnou stál,“ uškrnula sa Ayda, „a povedal mi, že som „presne ako profesor Snape“.“ napodobila Ayda tón, akým to Potter povedal. Snapeovi trhalo kútikmi.

Ayda sa odmlčala, čakala na to, kým sa Snape napokon neusmeje.

„Samozrejme,“ pokračovala, „trvalo mi niekoľko rokov, kým som pochopila, že to bol kompliment.“

Úsmev sa vytratil. A oblaky stmavli. Dopekla s ženskou.

„Povedal mi, že ste poznali jeho rodičov, a že ste ho naučili takmer všetko,čo vie,“ uškrnula sa. „Hlavne to, ako nehrať fér.“

„Povedal ti tiež, že som ho z duše nenávidel a robil som všetko preto, aby som mu priťažil?“ dožadoval sa odpovede Snape.

„Áno. Lepší spôsob ako učiť nepoznám.“

Snape by bol prisahal, že počul, ako sa mu jeden za druhým napínajú nervy.

„Nechcem, aby si ma súdila. Zle alebo dobre, to je jedno,“ vycedil cez zovreté zuby a skoro do nej vrazil keď zničoho nič zastala.

„ Ale chceš,“ nesúhlasila s úškrnom. „Chceš, aby som ťa súdila a aby môj rozsudok znel „bezcenný“. Chceš aby si o tebe mysleli, že si zlý. Na to si zvyknutý, s tým dokážeš žiť. Fakt, že by ti niekto mohol odpustiť, toho sa z celej duše bojíš.“

Pozorne sa naňho zahľadela. Jej úškrn sa ešte rozšíril.

„Nenapadlo ťa niekedy, že si sa v detstve udrel do hlavy a teraz ti to lezie na mozog?“ spýtala sa, zvrtla sa a pokračovala na ceste do Veľkej siene.

Snape sa chcel vykričať. Chcel sa na ňu vrhnúť, schmatnúť ju a pritlačiť ju k stene. Chcel si zopakovať široký repertoár bolestivých kliatob, alebo možno siahnuť na jeden s flakónov ukrytý v jeho habite.

Namiesto toho vykonal čosi nemysliteľné. Mlčky, s poklesnutou sánkou, otvorenými ústami stál v strede chodby. Nevedel čo na to povedať. Ústa potom zavrel, zhlboka sa nadýchol a pobral sa za ňou.

„Nenávidím ťa,“ poznamenal, keď ju dobehol.

„Vždy rada poslúžim,“ odvetila stroho.

Snape vstúpil do Veľkej siene a premýšľal nad tým, prečo ho jej sprostá, dráždivá a nezaujatá poznámka tak upokojila.

Vtedy mu do cesty vstúpil Albus Dumbledore. Skvelé. Skrátka Svelé. Tento deň nemohol byť ešte horší.

„Riaditeľ,“ pozdravil ho. Medzitým sa snažil vymyslieť spôsob, ako sa z tohoto rozhovoru vykrútiť, no na žiadny neprišiel. Pozrel do očí svojmu niekdajšiemu mentorovi a mal čo robiť, aby mu neuhol pohľadom. Dopekla, neznášal to, keď v ňom niekto vyvolal pocit. V tom riaditeľ vždy vynikal. Hlavne keď mu po mysli stále chodil obraz na zroneného Pottera.

To bolo po prvýkrát, čo som začal uvažovať o samovražde.

„Severus, musím podotknúť, že si ma veľmi sklamal,“ spustil Dumbledore, ale efekt jeho jemnej výčitky zruinovali dve týčiace sa postavy po jeho boku. Chairon, ktorý nad ním vznešene čnel a Tieň, ktorý sa do tmy naokolo zabalil ako do plášťa a teraz všetkých v Sieni vrátane Dumbledora ostražito sledoval. Tak, kto je dnes na jedálnom lístku? Spytovali sa jeho oči. Len Snape mal to šťastie, že ho pred tesákmi chránilo jeho zlaté tetovanie.

„Pripúšťam, že som tvoju prácu s Harry neocenil tak, ako som mal. No šokovalo ma...“

„Ticho, ty bláznivý starec, inak nabudúce Tonksová spadne z pôdia a celému čarodejníckemu svetu odhalí tvoje trasľavé kolená a spodky,“ vložila sa do rozhovoru konštruktívnou poznámkou a priateľským tónom Ayda. Stála Snapovi po boku. Snape nevedel, čo si o tom má myslieť.

Chairon šibol hlavou v bok. Bolo to gesto, ktoré nevedomky napodobila polovica jeho kolegov. Zo svojho zorného uhla Snape videl, ako sa na bojovníkovej tvári zjavil úsmev.

„Merkúr dnes jasno svieti. Nič nemusí byť tak, ako sa na prvý pohľad zdá,“ ozval sa odveci a Snape sa musel odvrátiť aby zakryl svoj smiech. Bol to znak blížiaceho sa šialenstva keď niekto začal chápať kentaurí humor?

„Riaditeľ,“ začal Snape, balansujúc medzi chrabromilským impulzom - povedať Dumbledorovi čo presne si myslí o jeho manipulovaní- a vnútorným slizolinským prístupom, ktorý ho nabádal, aby si dal pozor. Počkať. Odkedy má...on predsa nemá chrabromilské impulzy! V jeho tele nebola ani štipka chrabromilčana!

Takže teda slizolinský prístup.

„Rád by som to vysvetlil...“ povedal.

„Ó tak to teda nie,“ skočila mu do reči Ayda. Nevhodne ako vždy. „Teraz si sadneš a poriadne sa naješ. Poznám Harryho- aj s plným žalúdkom nás vie priviesť do šialenstva. Bez spánku a oddychu...ktovie čo by sa ti stalo! Možno by si sa dokonca usmial a to by nikto v tomto hrade neprežil!“

S istým smútkom Snape videl, ako ich väčšina kolegov sleduje s otvorenými ústami, ako sa od nich Tieň odvrátil, aby taktne ukryl čosi, čo nápadne pripomínalo úškrn.

A nemal sa ani komu posťažovať. Koniec koncov on ju pustil do hradu.

„Tuto, koní muž,“ pokračovala keď sa presunula pred Chairona a prikázala mu, „zober nášho úbohého majstra elixírov a dozri na to, že zje svoj obed, dobre? Ja sa postarám o riaditeľa trasľakolenného.“

Chairon si odfrkol. Snape si nebol istý, či to bol prejav pobavenia alebo podráždenosti, no napokon sa predsa len otočil a bez slova doviedol Snapa k jednému z menších stolov v sieni. Dovoľovali viac súkromia, než zvyčajné dlhé stoly s lavicami, ktoré sa používali počas školského roka.  Malé stolčeky navodzovali dojem nemodernej reštaurácie.

Snape sa za jeden stolček usadil a pod tiažou Chaironovho kritického pohľadu ďobal do svojho obeda.

Takže takto mal vyzerať jeho život, čo? Najprv ho Potter privedie do šialenstva, potom s ním hrubo zaobchádza stará druidka, cíti sa vinne kvôli Dumbledorovi a teraz naňho dozerá kentaur. Zhlboka sa nadýchol a doprial si chvíľu čistej, nepoškvrnenej sebaľútosti.

Pomohlo to. No nanešťastie to nezmenilo fakt, že naňho v jeho komnatách čakal Potter, kým opäť začnú s prezeraním ďalšísh spomienok. Ani to neodohnalo Chairona. Ani nezastavilo Aydu v tom, aby sa k nemu správala ako k dementovanému teenagerovi.

„Čo je to s ňou?“ zamrmlal si. „Prečo jej to správanie vždy prejde? Dokonca aj Tieň jej to toleruje a to svojím milovaným Potterom šľahol o stenu.“

„Ako môžeš viniť horu za jej výšku, či tŕň za to, že pichá?“ odvetil Chairon vznešenou a múdrou poznámkou.

„Áno, Ayda pichá, to je pravda,“ súhlasil Snape zachmúrene. „Nehovoriac o jej týčiacom sa egu.“

Chairon si znovu odfrkol. Skvelé. Nielenže začal kentaurov chápať, teraz ich aj zabával. Jeho mentálny stav na tom nebol práve ružovo.

Nenapadlo ťa niekedy, že si sa v detstve udrel do hlavy a teraz ti to lezie na mozog?

Bože, niekedy svoj život nenávidel. Znovu sa cítil skľúčene. To boli tie výhody interakcie s inými ľuďmi. Vždy vedel, že to bola lož, ktorú si vymysleli Chrabromilčania a Bifľomorčania. Iní ľudia ťa nikdy nepotešia. Naopak, keď sa na zemi skrúcaš v bolestiach, tak na teba ešte šľapnú.

Potter taký nie je, ozval sa hlások v jeho hlave. Začal fakt premýšľať o tom, či sa nepriotrávil svojím obedom. Asi nie. Také šťastie nemal.

„Saturnove tiene na tvojej tvári stmavli, liečiteľ,“ poznamenal kentaur tlmene a Snapovi chvíľu trvalo kým si uvedomil, že tá poznámka bola preňho. Nehovoriac o tej chvíli, ktorú mu trvalo zistiť, o čom vlastne Chairon točil. Kentauri.

„Skôr Potterove tiene,“ odvetil sucho. Prečo s ním posledné dni chceli všetci hovoriť o jeho pocitoch? Strávil roky vytváraním perfektnej osobnosti, ktorá by sa na takéto otázky naobťažovala odpovedať.

No keď sa nad tým zamyslel, zdalo sa, že Chairon vychádzal dobre s Tieňom, princom upírov a aj s Aydou a ak človeka neodradili oni dvaja, Snape nemal šancu.

„Harry Potter je živelný bojovník,“ ozval sa Chairon a Snape nechápal, ako to súviselo s tým, o čom hovorili. „Máločo ho rozhnevá, no keď sa tak stane, je ťažké uzrieť jeho činy. Je schopný chladnej krutosti, akú žiaden kentaur nikdy nepoznal.“

Odmlčal sa, hľadel do minulosti, ktorú videl len on. Možno sa v myšlienkach vrátil na Kinnairdov kopec, spomínal na masaker smrťožrútov.

„No ešte živelnejšie než jeho hnev je jeho odpúšťanie. Dokáže človeka ohromiť.“

Snape hľadel do taniera. Odpustenie. Prečo ho to tak vyviedlo z miery? Najbližšie bola asi Ayda, ale to si nechcel pripustiť.

No jej opis bol najbližší tomu, čo cítil keď bol vo svojich komnatách, keď ho spomienka vypľula do iného sveta.

A nebolo to presne to, čo ho iritovalo pri prvej spomienke, ktorú videli? Že Potter tak ľahko žialil, že dokázal uzrieť svoje chyby a pritom im nevenovať pozornosť?  Že vo chvíli, keď si uvedomil, že jeho obri sú v skutočnosti len veterné mlyny, nevšímal si ich a zameral sa na iné ciele?

To nebolo dobré prirovnanie. Prirovnal tak samého seba ku Donovi Quijotovi.

Ale nebol rovnaký? Celý život, uvedomil si Snape keď civel na svoj obed s čudne upokojujúcim Chaironom po boku, celý život sa zubami nechtami dral za tým, čo považoval za svoje.

Nič preňho nebolo jednoduché, nič nemalo pokojný priebeh, ale to bolo v poriadku, pretože on neočakával, že by to také mohlo byť. Sakra! Život je len nekonečný boj, snaha vyjsť na vrchol, pričom vám po boku postávali ľudia, ktorí by ho pri najmenšej známke zaváhania skopli na zem.

Áno, no, nemôžeme to mať všetci ľahké, zavrčal hlas v jeho hlase. Bol to hlas starého Snapa, ten, ktorý popichoval Pottera a ktorý sa vyžíval v posmievaní sa Siriusovi Blackovi.

Ale Potter to nemal ľahké, pomyslel si. V mysli sa mu premietali spomienky na tučného strýka, plamene, hady a dementorov. Ak životy smerujú nahor a naším cieľom je dostať sa na vrchol, Potterov život je Mount Everest. A predsa...

 A predsa sa cez to dokázal preniesť. Dokázal akceptovať ľudí takých, akými su a nájsť si nových priateľov, nachádzať potešenie v maličkostiach. A predsa odpustil Snapovi.

Dobrý bože, nevyhlasujem ho tu za svätého, však nie? Pomyslela si zúfalo jedna jeho časť, no tá druhá, väčšia, konečne vedela, čo musí spraviť.

Možno nastal čas, aby sa aj on s niektorými vecami zmieril.

0o0o0o0o

„Spravím to,“ prehlásil Snape o niekoľko hodín neskôr.

„Spravíte čo?“ spytoval sa pokojne Potter. Vzhliadol od knihy vo svojom lone a pozrel na Snapa, ako keby sa medzi nimi nebolo nič udialo.

Snape sa zhlboka nadýchol.

„Keď nastane ten čas, keď bude jediným východiskom zničiť tvoju dušu, spravím to.“

A Potter sa usmial, oči mu zjasneli.

„Ďakujem,“ povedal tlmene.

Nič viac povedať nemusel.

Poslední komentáře
25.09.2009 10:40:31: Tak Fido, dovolila jsem si přečíst Tvou kapitolku, doufám, že Ti to neva smileysmiley A teď už vážně, o...
14.09.2009 18:25:42: to Fido: no, pod svůj minulý koment jsem Ti dala odkaz na tu scénku z filmu, abys věděl, ale asi sis...
14.09.2009 12:05:36: 2Madelein (teda doufám, že je to tvůj koment): ty máš teda plíce ... uff ... potápíš se závodně?...
13.09.2009 17:51:43: isis, ještě nebyla kapitola v této povídce, aby mi neběžel mráz po zádech. Povídka je plná životní m...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.