...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola tridsiata ôsma: Jednoducho neodvrátiteľné

Tak po týždni opäť nová kapitolka a o čosi dlhšia ako tá predošlá. Kiežby sa tento trend zachoval čo? HH. Kapitolku tentokrát venujem  ANKAJ  , za koment k predošlej kapitole, ktorý ma naozaj potešil, takže touto cestou ti ešte raz ďakujem (mimochodom aj ja by som sa už rada dostala k spomienke, kde začne blednutie). Preklad tejto kapitoly bol pre mňa ako empatickú osôbku náročný, tak dúfam, že to oceníte. Užite si čítanie, slabšie žalúdky prekočte niekde do polky a zopár slov mi tu po sebe zanechajte.
s láskou iisis

Na Potterovom čele sedela mucha. S pokojnou presnosťou nezainteresovaného si čistila svoje krídla.

Na počudovanie sa usadila na jediné nepoškvrnené miesto na Potterovej tvári a spôsob akým tam proste len sedela, obklopená krvou, špinou a modrinami pripomínal zlatý klinček nepodareného cynického vtipu.

Potter ju neodohnal. S umom človeka, ktorý si zvykol strádať oddychoval kdekoľvek a kedykoľvek mu to bolo dopriate, aj keď to kdekoľvek bolo v tejto chvíli priviazaný k Voldemortovmu stĺpu v trónnej miestnosti.

Snape netúžil po ničom inom, len tú muchu odohnať, ale bola rovnako nemateriálna ako všetko naokolo. Bol tu úplne bezmocný.

„Spomínaš si, Harry, na naše prvé stretnutie?“ spytoval sa Voldemort hlasom, ktorý sa do tejto situácie vôbec nehodil. „Ponúkol som ti možnosť pridať sa ku mne. Ponúkol som ti moc a slobodu. Mohol by som ti to ponúknuť znova. Stačí len požiadať.“

Potter váhavo nadvihol viečka. Zelené dúhovky boli teraz obklopené červeňou tam, kde mu pod vypätím z mnohých kliatob popraskali cievky.

„Nikdy sa k tebe nepridám, Voldemort,“ vyprskol Potter hlasom, ktorý dosiaľ nezhrubol primnohými výkrikmi.

Zopárkrát samozrejme vykríkol, no nebolo toho veľa. Potter sa držal tak dlho, ako to šlo a ak mu aj čosi ušlo, bolo to zvuk, ktorý sa predral rozhodnosťou stisnutými perami.

Ale to, že cruciatus považujú za neodpustiteľný nie je náhoda a keď človek vidí, ako sa mu polámu kosti na rukách, ako sa pod kliatbou opäť zrastú, vidí svoje otvorené rany a je oddaný na milosť nemilosrdným, zanechá to na ňom psychologické následky, ktoré pokorili aj starších a silnejších mužov než bol Potter.

No ten sa zatiaľ statočne držal.

Vydržal to, pretrpel a aj teraz, keď Snape sledoval muchu s narastajúcim hnevom a bezmocnosťou Potterove trasúce sa ruky zvierali železný stĺp, vyhľadávali reťaz a vytiahli ho opäť na nohy.

Nepoškvrnená pokožka na jeho čele vyčerpaním zbledla a celé jeho telo sa triaslo následkami cruciatu, ale stál tam, vystretý, vzdorný.

„Budem sa prizerať ako chcípneš, ty bastard,“ sykol cez stisnuté zuby.

Musí ho stále provokovať? pýtal sa Snape v duchu s desivým obdivom.

„Myslíš si že o temnote všetko vieš, ale nevieš nič, chlapče,“ povedal Voldemort tlmene. Jeho hlas bol teraz jemný, záhadne starostlivý, echom niekdajšieho charismatického lídra, ktorý tak nadchol Snapa. „Vymyli ti mozog, malinký Harry, tebe a tvojim chrabromilským priateľom, ten nebezpečný šialenec Dumbledore vás presvedčil o tom, že túžim po temnote a bolesti. Ale to, čo vy nazývate „zlom“ je čosi oveľa väčšie, Harry, oveľa mocnejšie.“

 

Jedným ladným pohybom hada vstal zo svojho trónu a prešiel k Potterovi. Svoje červené oči upieral do zelených.

„Zlo je objektom krásy, chlapše. Je to výnimočnosť, ktorá poráža každodennosť, otrok, ktorý pretrhne svoje putá. Je to sloboda, voľba, ktorá ti nebola nikdy dopriata. Nechcel by si konečne mať možnosť voľby, Harry?“

Voľba. To Voldemort ponúkol aj Snapovi. Alternatíva k temnému a pochmúrnemu životu, križovatka tam, kde bola predtým len rovná cesta. A kto by ho zatratil, keby sa na to dal? Po všetkej bolesti a sklamaniach, ktoré ho životom prenasledovali? Kto by doň hodil prvý kameň? Kto by prešiel tým všetkým, čím si v živote prešiel on bez toho, aby túžil po úniku za akúkoľvek cenu?

No Potter v spomienke rozhodne pokrútil hlavou.

„Videl som tvoju voľbu, Voldemort,“ povedal tlmene. Z jeho hlasu sa už takmer celkom vytratila nenávisť. „A nie je skutoočná. Možno spočiatku pripomína slobodu, ale ten pocit je falošný a nakoniec po sebe zanechá len viac bolesti. Takú voľbu nechcem.“

V jeho odpovedi nebol ani náznak jeho mladistvej náladovosti, ani stopa po jeho nedbalej agresii. Stál tam vystretý vedľa svojho stĺpu, ako keby si sám zvolil postaviť sa tam a nebol k nej priviazaný. Potter Voldemortovi pohliadol do očí ako slobodný muž.

„Po tvojej ceste kráčať nikdy nebudem,“ povedal.

A Snape, hľadiac z jedného Pottera na druhého, z jeho minulosti do prítomnosti musel pripustiť, to čo aj napriek posledému týždňu popieral, to, čo popieral viac než dvadsať rokov.

But Voldemort, his eyes narrowing in thoughtful contemplation of his enemy, found something else.

Ale Voldemort, s prižmúrenými očami zamyslene si prehliadajúc tvár svojho protivníka našiel čosi iné.

„Vieš o čom hovoríš, maličký Harry,“ pripustil po chvíli. „A práve preto premýšľam...Kedy sa zlo vplížilo do tvojho srdca? Čo mohol Chrabromil ako ty spraviť aby stál pred bezodnou priepasťou? Čo si vykonal, Harry?“

A po prvýkrát odkedy sa začal tento výsmech konverzácie sa Potter vyhol pohľadu Temného pána.

Voldemort sa usmial.

„Hanbíš sa za to?“ spýtal sa. „Nehanbi sa, chlapče, niet prečo. No tak- čo si vykonal? Nemá zmysel to predo mnou skrývať, Harry. Ako som povedal- tu sme všetci priateľmi.“

„My priateľmi nikdy nebudeme,“ sykol Potter, no znelo to skor vzdorujúco ako pokojne.

„SI si tým istý, Harry?“ neprestával s otázkami Voldemort. „Koniec koncov, sme si veľmi podobní.“

Potter prekvapene zodvihol pohľad a Snape sa natoľko vžil do scény pred sebou, že varovne sykol- videl to priveľa krát na to, aby to okamžite nerozpoznal. Ale Potter ho nepočul a aj tak už bolo neskoro- chlapec pozrel hore a Voldemort zaútočil.

Potter zastonal. Hrýzol si peru, zvíjal sa v svojich putách v snahe uniknúť pohľadu, uniknúť napadnutiu jeho mysle. Ale Potter nebol v oklumencii žiadny profík, ani po všetkom pokroku, ktorý sa im podaril v šiestom ročníku. A Temný pán bol odpočinutý a veľmi zvedavý. Snape sa horúčkovito snažil rozpomenúť aké tajomstvá v tej dobe Potter poznal a čo všetko prezradil, ale skôr než si na čokoľvek spomenul Voldemort ustúpil a Potter v putách ochabol.

„Tak toto bolo veľmi zaujímavé,“ šepol Voldemort. „Takže ty si ten, kto poslal drahú Bellu na druhý svet. Wow, Potter, netušil som, že by si toho bol schopný.“

V jeho hlase zaznelo potešenie a v jeho očiach sa zračil nový, nezdravý záujem.

„Aký si pod tou všetkou zástierkou barbar, Potter,“ mudroval.

A Potter sa opäť pokúšal o sebavedomie, no tentokrát bolo príliš vypäté a krehké.

„Tak to nebolo,“ povedal. „Ona zaútočila. Ja som sa len bránil.“

„Nikdy to tak nie je, chlapče,“ odvetil Voldemort. Na moment bol jeho pohľad plný pochoúenia. „Začína to ako odpor, ako vzdor voči svetu, vezmeš si, čo ti právom patrí. Začína to ako čosi dobré. A ver mi, časom to je ešte lepšie.“

Temný pán začal okolo Pottera prechádzať v kruhu, obzeral si ho z každého uhla a jeho čierny habit za ním vial akoby sa zvíjal na jeho tele.

„Necítil si v sebe tú ľahkosť, Potter? Aj keď si na jej mŕtvole ležal a plakal, necítil si ako ti z pliec spadlo jedno veľké bremeno?“

Potter pokrútil hlavou, ale teraz sa opieral o svoj stĺp.

„Možno to bol len zlomok sekundy, chlapče, ale bol si slobodný. Stal si sa v tej chvíli tým, čím sme boli stvorení, nie slabí pacifisti bez chrbtovej kosti, ale Bohovia medzi mužmi, pripravení vziať osud do našísh rúk a vyžmýkať ho do poslednej sladkej kvapky.“

„To nie je sloboda,“ šepol Potter. „To je šialenstvo. Také čosi si môže myslieť len monštrum ako ty. Ja som slobodný. Som ľudský.“

Voldemort stále kráčal okolo stĺpa s chlapcom. Zachechtal sa, pobavený jeho vytrvalosťou.

„Ale to je presne to, čomu chcú aby si veril, Harry! Všetky tie očakávanie, ideály a povinnosti ťa zväzujú pevnejšie než by som ja kedy mohol. Aj keby som ťa teraz pustil nebudeš nikdy slobodný. Nikdy by si sa nevidel taký, aký skutočne si, pretože je tvoja myseľ príliš zahmlená tým, čo ti ostatní nahovorili.“

Voldemort znenazdajky zastal a jeho pohľad bol zrazu smútočný, takmer až ceremoniálny.

„Ale v hĺbke svojho srdca cítiš pravdu mojich slov, chlapče. Volá ťa. Chce sa vyslobodiť.“

Zhlboka sa nadýchol a zavrel oči, akoby spomínal.

„Viem to, pretože som raz cítil to isté. Bol som zamotaný v tisíckach sietí a moje pravé ja na mňa volalo, chcelo aby som sa stal tým, čím v skutočnosti som. A ja som ho nasledoval.“

Zoširoka roztvoril náruč. Zdalo sa, že miestnosť potemnela a Snape sa zachvel. Nebol si istý čoho sa bál viac: Temného pána, alebo pokrivenej pravdy v jeho slovách.

„Oslobodil som sa Harry a prinieslo mi to moc väčšiu než si dokážeš predstaviť. Je to len jeden krok, chlapče, ľahký krok a všetko po čom si kedy túžil môže byť tvoje. Musíš sa tomu poddať. Viem, že to chceš. Vidím ako sa v tvojich očiach zmáha temnota.“

Snape sa bezmocne pozeral na Pottera, ktorý stále sedel na spodku stĺpa. Sedel tam mlčky s rovnakým nečítateľným pohľadom v tvári aký mal po celý čas svojho väznenia a mučenia.

Zdalo sa, že sa stiahol do akéhosi miesta vo svojej mysli. Nevyžarovala z neho radosť, teplo, dokonca ani bolesť, ako keby niekto prestrihol pupočnú šnúru, ktorá spájala Pottera s prítomnosťou.

Snape si spomenul na hanbu a ľútosť, ktorú Potter cítil keď hľadel do Bellatrixinej mŕtvej tváre, jeho zúfalé pokusy vyhnúť sa tej spomienke a v tej chvíli si nedokázal pomôcť, musel mu čosi povedať.

„Voldemort bol majster v manipulácii, Potter. Prebalamutil aj čarodejníkov s najbystrejšou mysľou.“

Ale Potter pokrútil hlavou.

„Čo povedal je pravda,“ nesúhlasil. „Vtedy vo mne spočívala temnota. Stále tam niekde je. Videli ste, ako som zabil všetkých tých čarodejníkov pred niekoľkými dňami a ak by ste ma videli na Kinnairdskom kopci...život nie je nikdy čiernobiely, profesor. Preto je taký strašidelný.“

„Ja NIE SOM TEMNÝ,“ skríkol Potter v spomienke, ako keby chcel poprieť slová svojho budúceho ja. „A nikdy sa nepoddám, Voldemort! Nikdy!“

„Nie? Si si istý, Potter?“

Voldemort sa natešene zasimal. A stále sa smial, keď švihol prútikom a zoslal na chlapca kliatbu, ktorá mu zlomila ľavú nohu.

Z Pottera sa vydral krátky výkrik a jeho ruky pevnejšie zovreli železný stĺp.

Ale akosi, so silou, ktorú chlapec nemohol mať, zostal stáť.

„Obdivuhodné,“ okomentoval jeho snahu Voldemort bez štipky obdivu. „Ale výzvy v tebe vždy vyvolali to najlepšie, Potter. Zaujímalo by ma, ako dlho vydržíš hrať túto hru.“

Ďalšia kliatba. Ďalšia zlomenina v nohe.

Snape počul ako polámané kosti škrípu jedna o druhú, videl biele úlomky vytŕčajúce z krvavej masy, ktorá kedysi nadobúdala tvar Potterovho pravého stehna. Urobilo sa mu zle.

A Potter sa stále držal, visel na stĺpe akoby od toho závisel jeho život. Pery mal od šoku úplne biele a zdalo sa, že sa sotva drží pri vedomí. Ale Snape túto stránku na Potterovi videl už mnohokrát, vo svojich i jeho spomienkach. Potter všetku svoju silu sústreďoval do toho, aby sa nepoddal a stĺpu by sa nemohol pustiť ani keby veľmi chcel.

Pretože ak by sa pustil, tak by podľa Potterovej logiky Voldemort zvíťazil.

„Stále stojíš, chlapče?“ spytoval as Temný pán natešeným tónom, ktorý tak často a rád používal Dumbledore. „Zvýšime teda vsádzky, čo povieš?“

Znovu švihol prútikom.

Snape videl, ako sa v Potterovej ľavej ruke lámala kosť po kosti ako suché vetvičky.

Teraz už Potter kričal, kričal ako zviera v skrúcajúce sa v smrteľných bolestiach ako prasa, ktoré podrezali. Kričal, nariekal, dusil sa, mumlal nesúvislé časti viet cez slzy a krv, ktoré pokrývali jeho tvár. Zreval ako muž zvíjajúci sa v objatí smrti. No nepustil sa.

Snape sa na to nedokázal pozerať. Či po toľkých rokoch zmäkol alebo to bolo atmosférou tejto spomienky, ktorá bola prešpikovaná Potterovou bolesťou a strachom, jednoducho to už viac nedokázal zniesť.

Bolo mu jedno ako to bude vyzerať, čo si o ňom bude Potter myslieť. Odvrátil sa a oprel si čelo o hladký povrch kamennej steny.

Ako sa na to mohol niekto pozerať?

Teraz počul len Temného pána, ktorý zvýšeným hlasom prekričal nezrozumiteľné bľabotanie vychádzajúce z Potterových úsť.

„Naozaj obdivuhodné, Harry,“ povedal a Snape by ho v tej chvíli najradšej zaškrtil, použil Kedavru na celý svet, že toto musia s Potterom celé prežívať, ale v tejto chvíli bol bezmocný, uväznený v pojebanej spomienke. „Ale obaja vieme, že ti zostáva už len jedna ruka, chlapče drahý. Rád by som vedel...“

Ďalší švih prútikom, ďalšie praskanie, ktoré naplnilo miestnosť a prehlušilo aj Potterove výkriky aj Voldemortov hlas.

„...čo spravíš...“

Puk..

"...keď ti zostane…"

Puk.

"…len posledný prst?"

Puk..

Snape sa na to nedokázal pozerať.

Odvrátil sa, zodvihol dlane ku tvári, prsty si zaboril do vlasov akoby tým vedel odľahčiť bolesť, ktorú v tej chvíli cítil. Otočil sa práve v momente keď Voldemort zlomil aj Potterov posledný prst, keď sa Harry pošmykol, stratil kontakt so stĺpom a zviezol sa k zemi, na ktorú dopadli reťaze, polámané končatiny a tá hrozná, hrozná tvár.

V miestnosti zavládlo ticho. Obrovskú tmavú miestnosť napĺňal len Voldemortov tichý smiech a Snapov prerývaný dych.

„Ale ale,“ Voldemort znel úprimne sklamane. „Pozri sa na seba, Potter. Nehovoril si, že sa nikdy nepoddáš?“

Potter zodvihol hlavu a civel na Temného pána. Jeho oči mali farbu smrtiacej kliatby, pery mal červené od krvi.

„Áno, viem čo by si povedal,“ pokračoval Voldemort. „Nebolo to odo mňa veľmi slušné. Uvedomujem si, že to nebolo fér, chlapče, a tak ti dám druhú šancu.“

Švihol prútikom Potterovi rovno pred nosom a chlapec sebou v očakávaní ďalšieho útoku trhol. Namiesto útoku sa však jeho kosti opäť zcelili, kožu zašila neviditeľná ruka. O necelú minútu boli jedinou známkou predošlých udalostí len krv a špina na poblednutej pokožke.

„Čo na to povieš, Potter?“ spytoval sa Voldemort hlasom naplneným radosťou. „Na ďalšiu príležitosť dokázať aký si statočný? Že sa nikdy nevzdáš? Postav sa, chlapče, a zopakujeme si to.“

Jeho hlas sa v temnej miestnosti ozýval, jeho oči v svetle fakieľ červeno svietili.

„Znovu a znovu až kým to jeden z nás nevzdá. Kto vie, Potter, možno ma presvedčíš. Budeš jednoducho musieť vstať. Vstaň!“

Potterovi mykalo svalmi na tvári, oči mu prelietavali z jedného konca miestnosti na druhý, hľadajúc východ, ktorý tam nebol.

„Tak vstaň!“ zopakoval Voldemort. „Si predsa maličký chrabrimilčan, či nie, Potter? Nechceš mi snáď povedať, že sa v tebe riaditeľ mýlil. Nemôže byť predsa také jednoduché pokoriť Vyvoleného, nemám pravdu?“

Potter pomaly natiahol jednu ruku do vzduchu, snažil sa na čosi siahnuť, no akoby sám nevedel čo hľadá. Jedným ptstom nahmatal železný stĺp, po ktorom sa následne vyšplhal hore.

Zahanbene sa Snape s odporom a obrovským hnevom odvrátil od chlapca, ktorého dovtedy na základe svojej prísahy chránil.  Vedel, čo bola jeho povinnosť- keď už nedokázal mučeniu pred sebou zabrániť, mal ho aspoň uzrieť a stáť po celý čas po Potterovom boku.

Ale nezmohol sa na to. Nedokázal sa ani pozrieť do očí svojho Pottera, unaveného, vyčerpaného a samozrejme chápavého.

Snažil sa nepočuť výkriky, nemyslieť na to, že môže v každej chvíli premeškať počiatky Blednutia, neriešiť to, že práve odhalil svoju zbabelosť.

Bolo toho naňho príliš.

  po mnohých praskaniach, bolesti a krvi, až po tom, čo Voldemort chlapca mnohokrát uzdravil a navrhol ďalšie kolo, až po nekonečnej chvíli nerozhodnosti a ticha sa Snape otočil.

„Žiadne známky blednutia,“ potvrdil potichu jeho Potter, jeho pacient, umierajúci muž, no Snapovi na ňom v tejto chvíli nezáležalo.

Jediné na čom mu záležalo bol Potter-chlapec, zúfalo hľadiaci na žlezný stĺp. No tentokrát nevstal.

Vzdal sa.

Tvár Temného pána žiarila nadšením ako tam tak stál nad svojím padnutým sokom a sledoval chvíľu jeho slabosti. Ako mohol ktokoľvek, akokoľvek šialený alebo zlý pociťovať toľko potešenia z utrpenia dospievajúceho chlapca?

„Nie?“ spýtal sa tlmeným kontrolovaným hlasom, v ktorom sa nezračilo jeho predošlé násilného pobádania. „Teraz si to už priznáš? Je to skvelý pocit, keď sa človek vzdá, však? Už žiadna bolesť, žiaden strach a záleží vôbec na tom, že ťa nakoniec tvoji maličkí priatelia nazvú slabým a budú tebou opovrhovať? Priateľov už viac nepotrebuješ, chlapče. Už nikdy ich neuvidíš. Teraz sme tu už len my dvaja.“

Potter sa zachvel. Všetok odpor sa z neho vytratil a on si ponoril tvár do dlaní, triasol sa a úpenlivo sa snažil nevšímať si komnatu navôkol tak ako sa o to predtým snažil a zlyhal Snape.

Pretože Voldemort mu nedoprial ani tento malý únik z reality.

„Nemá zmysel skrývať sa pred tým, Potter,“ šepol. „Priznaj si čím v skutočnosti si a aký dobrý pocit to v tebe vyvoláva. Alebo chceš naďalej žiť v bolesti?“

Potter sa len viac zachvel, no stále nezdvihol pohľad ku svojmu sokovi. Namiesto toho, aby ho Temný pán znovu zaklial si k nemu pokľakol a opatrne odmanévroval ruky, ktoré len pred pár minútami lámal preč od Potterovho hrudníka.

„Pozri sa na mňa, Potter, len sa pozri,“ šepkal ďalej Voldemort a takmer starostlivo podvihol Potterovu bradu aby mu pozrel do očí. „Tak teda, nebolo to také ťažké, nemám pravdu?“

Potter naňho len mlčky civel. Tvár mal skrivenú nenávisťou, ale v očiach sa mu teraz zračil aj strach, únava a bolesť. A- už len sotva, ale Snape videl príliš mnoho mučených obetí aby mu to ušlo- aj túžba po konci, po opustení všetkej nádeje, túžba poddať sa. Tento pohľad značil začiatok konca každého väzňa, ktorého kedy videl.

A Snape sa opäť pokáral za to, že tak bezprostredne dôveroval Dumbledorovi. Potter predsa len nebol Vyvolený, nebol žiadny martýr, žiadny Kristus, ktorý bol pripravený odpustiť všetkým hriešnikom zatiaľčo visel na kríži, ktorý mu postavili.

Potter bol len chlapec a aj napriek tomu, že mu na jeho ceste jeho húževnatosť a tvrdohlavosť v mnohom pomohli, taktiež odštepovali z jeho vlastnej obrany, z jeho nádeje a viery. Z jeho nevinnosti.

Potterova sila bola ako maslo rozotreté na príliš veľkom krajci chleba a netrebalo veľa aby sa vytratila. Zajatie nevydrží o nič dlhšie než tých mnoho bezmenných obetí pred ním.

Tri mesiace, pomyslel si Snape neveriacky keď stál pri svojom niekdajšom pánovi a hľadel na svojho záchrancu. Bol tu tri mesiace a prežil, no aj tak je pripravený vzdať sa už teraz, po jednom dni.

A zdalo sa, že Voldemort v Potterových očiach uvidel to isté pretože nesúhlasne zatskal, slabo chlapca udrel po tvári, skôr z napomenutia ako z násilia, čo bolo v porovnaní z jeho predošlými činmi úplne absurdné, no stačilo to na to, aby sa Potter strachom strhol.

Áno. Už nechýbalo veľa kým podľahne.

„Viac toho neznesieš, Potter? Harry?“ pýtal sa Voldemort ešte stále zvláštne starostlivo. „Musím povedať, že si ma sklamal. Tie príbehy, ktoré o tebe kolujú...no v skutočnosti si len malý zakrpatený chlapec.“

Odmlčal sa a priložil dlaň na Potterovo líce. Potter sa pri jeho dotyku zachvel.

„Ale nemal by som byť prekvapený. Koniec koncov, stvoril som ťa ja. Všetko čím si, tvoja sláva a tvoja povesť existuje len vďaka mne. Šlo len o jeden skutok, ktorý si ani nepamätáš.“

Zatrpknuto sa zachechtal a potom opäť sputil, no tentokrát chladným a krutým tónom.

„Dokonca aj tvoj prútik,“ Voldemorť znovu pohladil naleštené drevo. Potom si ho priložil k ústam, vystrčil jazyk a ochutnal ho, po dĺžke ho lízal. Privrel oči, ako keby si ten pocit chcel navždy vryť do pamäti.

„Prútik vytvorený ako protiklad k môjmu, poškvrnený bojom proti mne,“ sykol a Snapovi chvíľu trvalo kým si uvedomil, že ďalšie slová vyslovil v haďom jazyku.

„Ja som ťa stvoril Harry. Je len príznačné, že ťa aj znesiem z tohto sveta.“

Voldemort podvihol prútik Potterovi rovno medzi oči a trpezlivo čakal kým si Potter všimne náhleho pohybu svojho nalešteného prútika. Potom ho pred jeho očami prelomil.

Potter zastonal. Snapove v tej chvíli bolo jasné, že je chlapec stratený. Slzy sa na jeho tvári začali miešať s krvou.

„Už viac nie si čarodejník, Harry Potter,“ zašepkal Voldemort. „Slúžiš už len ako moja hračka. A keď skolím celý svet na kolený, nebudeš nikým, nebudeš nič. A jediné po čom budeš túžiť bude smrť.“

Poslední komentáře
16.08.2010 22:16:38: Chudák Harry, je to drsné jenom číst, fuj... jsem vážně ráda, že víme, že to mučení přežil...díky za...
16.08.2010 20:15:01: desivé
16.08.2010 18:59:37: Super kapča.
15.08.2010 23:11:01: Teda to je něco. Super povídka a už se moc těším na další kapčusmiley${1}
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.