...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola tridsiata šiesta: Stiffening the Upper Lip

Ahojky, takže posledná napísaná kapitola :D nemám dnes veľa času na písanie úvodníku, takže len to najpodstatnejšie. Venovanie patrí linterne, kapitola je pomerne krátka a prvé kapitoly ku Coming off the Ropes budem pridávať čo najpravidelnejšie a začnem čím skôr to pôjde.
iisis
PS: dúfam, že keď sa sem večer vrátim, tak tu nájdem nejaké komentáre.

Pohár whisky, kniha a plamene v kozube. Väčšinou skvelý spôsob ako stráviť večer, no dnes večer Snape na knihu aj na pohár whisky pozabudol. Uprene hľadel na fenomén, ktorý prevzal jeho kontrolu nad svojím životom.

Harry Potter. V spánku roztiahnutý na jeho pohovke. Bolo ťažké spojiť si jeho nevinný výraz v bledej tvári a zraniteľnosť jeho spiaceho tela s násilím, ktorého bol v ten večer očitým svedkom.

Keď sa nad tým Snape zamyslel, zdalo sa, že každý deň, každá hodina posledného týždňa mu  odhalila ďalšiu stránku Potterovej osobnosti, z čoho každá bola rovnako nečakaná a nepochopiteľná ako predošlá. Moc, pokoj, sebaistota, žiaľ, láska, nenávisť- boli to kontrasty, ktoré sa k sebe nehodili a predsa v Potterovi s ľahkosťou prebývali všetky naraz.

To si aspoň myslel. Až do dnešného večera.

Stále zvierajúc pohár s whisky, pričom palcom bezmyšlienkovite prechádzal po chladnom skle sa Snape snažil rozpomenúť si na moment, keď sa v jeho živote udiala táto zmena, keď prijal Pottera a jeho šialený životný štýl. Keď sa rozhodol vpustiť Pottera do svojho úskostlivo ochraňovaného súkromia.

No teraz keď nad tým premýšľal, nebol si istý, či mal vôbec na výber. V týchto posledných týždňoch zažil priveľa situácií, ktoré prenikli do jeho vnútra, ktoré sa ho dotkli, ktoré ho vnútorne zranili, a predsa sa cítil oveľa živšie ako za posledných niekoľko rokov.

Vždy bol mužom tieňov, nuáns, detailov a pochmúrnosti. No po niekoľkých dňoch strávených s Potterom sa sám postavil tvárou v tvár lúčom slnka. Po niekoľkých jeho spomienkach spálil mosty, ktoré celé desaťročia predstavovali jeho istoty. Oslobodil sa z pút, o ktorých existencii predtým netušil.

Naviazal s ním aj s jeho priateľmi puto, aj napriek tomu, že dopredu netušil, ako to celé skončí. A svoje rozhodnutie neľutoval.

Naviatal puto s mužom, ktorý upadal do temnoty.

Snape naštvane sykol a na ex pohárik vypil. Nemalo zmysel to popierať. Či sa za posledné týždne zmenil alebo nie, stále dôveroval faktom.

Potter umieral. Pomaly a síce nie bez boja, ale tento fakt zostával nemenný.

Kruhy pod jeho očami boli den odo dňa tmavšie a aj cez deku, ktorú mal cez seba prehodenú (pričom si Snape odmietal pripustiť, že by za tým, že mu ju priniesol mohlo byť čosi viac ako len starostlivosť liečiteľa o pacienta), bolo vidieť aký bol vychudnutý.

Aj v spánku sa Potter strhával a mrmlal. Snape síce nepočul čo hovoril, ale z jeho výrazu bolo jasné, že ho trápili nočné mory. Ale aj to bolo lepšie než chvíle, keď zrazu stuhol a dýchal tak plytko, že mu Snape narýchlo skontroloval pulz v presvedčení, že len mŕtvola by ležala tak nehybne.

Toto sa počas niekoľkých posledných hodín udialo niekoľkokrát.

„Potter, prisahám, že ak umrieš po tom všetkom, čo som spravil...“ šepol, no vetu nedokončil. Smrti sa predsa nedalo vyhrážať.

„Takže ty to tiež vieš, Majster Snape.“

Snape sa mykol tak prudko, že sa takmer zviezol z kresla. Až v poslednej chvíli sa nedôstojným spôsobom zachytil o opierku.

Keď zo svojej napoly ležiacej, napoly sediacej polohy zdvihol pohľad ku nečakanému návštevníkovi, pohliadol do pobavených očí Princa upírov.

„Tieň,“ povedal a snažil sa dôstojne prikývnuť bez toho, aby sa začervenal. Toto boli jeho komnaty, dopekla. Tu sa mohol zahanbiť koľko chcel a nikto nemal právo sa mu za to posmievať!

„Prepáč. Nepočul som ťa klopať.“

Tieň sa uškrnul. „To asi preto, že som neklopal, Majster Snape,“ odvetil. Stále však nevysvetlil svoju prítomnosť v Snapových komnatách uprostred noci.

„Samozrejme,“ odvetil Snape sarkasticky, no neodvážil sa povedať viac. Pohľad na Tieňove ligotajúce sa tesáky mu to nedovoill.

Namiesto toho mu mlčky ponúkol pohárik whisky a čakal, kým sa upír rozhovorí.

Čo aj spravil. Po dlhej, hrôzu vzbudzujúcej pauze, počas ktorej obaja civeli na Pottera, ako členovia jeho dementného fanklubu.

Snape sa rozhodol, že na tomto momente nebude lipnúť.

„Všetci sa oňho boja,“ ozval sa Tieň tlmene so zrakom stále upretým na Potterovo nehybné telo. „Dokonca aj Ayda, aj keď to si len málokto všimne,“ trochu sa na Snapa usmial.

„No väčšina si nedokáže predstaviť, že by mal umrieť. Všetci si zvykli na fakt, že Harry všetko prežije. Ani by im nenapadlo, že by sa mal pominúť.“

„Ale tebe to napadlo,“ povedal Snape. Nepýtal sa. Nemal prečo. Na nesmrteľnej tvári videl svoje vlastné myšlienky, svoje vlastné obavy.

„Za stáročia mojej existencie som stretol len málo jemu podobných ľudí,“ odvetil Tieň tlmene s očami upretými do diaľky, na udalosti, ktoré už dávno pominuli. „Všetci zomreli mladí.“

„On nezomrie,“ odvetil Snape, no čo chcel v skutočnosti povedať bolo Ja mu to nedovolím.

Tieň sa zachechtal a dlho sa naňho zahľadel.

„Stretol som síce niekoľkých podobných Potterovi,“ povedal, „no ty, Majster Snape, si ojedinelý úkaz.“

Snape sa naježil. „Tiež nemôžem povedať, že by som vo svojom živote stretol veľa princov upírov,“ vyprskol urážlivo. „Ani šialených druidov ani kráľov kentaurov.“

Tieň sa opäť zasmial, akoby vedel čosi, o čom Snape nemal ani páru (čo pravdepodobne bola aj pravda, ale nemusel pri tom znieť tak samoľúbo, či áno?). Jeho smiech však čoskoro ustal a on sa opäť sústredil na Pottera.

„Vzďaľuje sa od nás,“ povedal očami lipnúc na poblednutej tvári muža, ktorého považoval za syna. „Vždy to urobil. Stiahol sa do seba ako vlk samotár a vo svojom vnútri ukryl všetko zraniteľné. Keď som ho spoznal, myslel som si, že bol len mátoha, ktosi, komu chýbali bežné ľudské pocity, tak málo z neho zostalo na povrchu.“

Usmial sa, no bol to smutný úsmev. Podobný tomu, aký Snape videl na tvárach členov Rádu, keď prezerali staré fotografie plné starých priateľov, z ktorých oni jediní prežili.

„Jeho rozhodnutie zmieriť sa sám so sebou a prestať nenávidieť bolo správne, ale malo svoje nevýhody.“

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa Snape, aj keď odpoveď už poznal.

„Nechce za svoj život bojovať. Pre ostatných by spravil všetko vo svojich silách, ale keď ide oňho, radšej podľahne a prijme to, čo mu osud pripravil.“

Oči mu stmavli a tak prudko sa k Snapovi otočil, že keby sa to stalo pred týždňom mladší muž by bez zaváhania tasil prútik.

„Pokiaľ tomuto svetu hrozí návrat Voldemorta, bude spolupracovať. Ale ak zistíte, že sa rozdelenie jeho jadra udialo až potom, ako Voldemort zomrel, nie som si istý, či ti dovolí vyliečiť ho. Možno sa rozhodne, že chce mierumilovne umrieť. Harryho Pottera by takáto smrť nevystrašila.“

„Možno ťa prekvapí,“ navrhol po istom čase Snape, mysliac na temnotu, pocit hanby a Bellinu tvár. „Možno ho táto liečba zmení.“

„Myslíš, že ho zmení tak, ako zmenila teba?“ spýtal sa Tieň hľadiac na Pottera a Snape cítil, ako sa v jeho vnútri šírilo podráždenie.

Teraz vážne, čo to dopekla bolo s Potterovými priateľmi? To nedokázali pochopiť, že sa niektoré témy jednoducho považovali za tabu?

„Nie, Majster Snape,“ pokračoval Tieň, ktorý si Snapov hnev buď nevšimol, alebo ho ignoroval. „Ak ma niekto prekvapí, budeš to ty.“

Bez ďalšieho slova zmizol tak nečakane a potichu ako prišiel.

Snape sa zhlboka nadýchol, podvihol pohárik whisky a zdôveril sa mu s niekoľkými vyberanými slovami o upíroch. Ďalej pridal jednu výstižnú vetu o podstate aristokracie, pokračoval s dotieravcami a všetečnými ignorantmi a svoju reč zakončil niekoľkými briliantnými aj keď trochu pesimistickými poznámkami o svete.

Hneď sa cítil lepšie.

„Neverte všetkému, čo Tieň povie, Profesor,“ ozval sa Potter a Snape sa znovu takmer zošmykol z kresla. „Koniec koncov, je predsa upír.“

„Myslím, že je to skôr tým, že je jedným z tvojich priateľov,“ zavrčal Snape. „Všetci sú si podobní.“

Potter sa usmial, no jeho úsmev sa neodrazil v jeho očiach a na tvári otáľalo niekoľko tieňov.

„Ja viem,“ šepol zlomeným hlasom. „A je mi to veľmi...“

„Neopováž sa povedať, že je ti to ľúto, Potter,“ vyprskol Snape. „Nie si stredobodom vesmíru. Ľudia robia svoje vlastné rozhodnutia založené na sebeckých dôvodoch a ak sú pre teba náhodou prospešné, je to čistá náhoda.“

Potterov úsmev tentokrát zaťal hlbšie, no stále mu chýbala tá radosť a pokoj, ktorá za posledné dni privádzala Snapa do šialenstva.

„Samozrejme, professor,“ odvetil, no už to nebol ten sebavedomý, zahrávajúci sa tón, na ktorý si spočiatku musel zvykať.

Snape odolal túžbe siahnuť po fľaši whisky. Potter sa menil pred jeho očami a nebolo to len jeho chorobou.

Čoskoro každé svetlo vyhasne a ja sa ocitnem v temnote, povedal. Temnota sa už znášala. Mocná ako nikdy predtým. Začala ho pohlcovať.

Snape si úzkostlivo odkašľal.

„Keď som mal sedemnásť, spáchal som prvú vraždu,“ začal z ničoho nič. „Nebol som na to pripravený, ale bol som príliš vystrašený na to, aby som neposlúchol rozkaz. Vtedy som sa chcel stať smrťožrútom, potreboval som sa ním stať. Bolo to čisté, rýchle, veľmi ľahké. A to na tom bolo to najhoršie. Nepamätám si jej meno, ani tvár, dokonca ani to, či bola čarodejnica. Pamätám si len to, aké ľahké bolo zabiť ju.“

“Nemusíte mi to hovoriť,“ šepol Potter chrapľavým hlasom.

„Ja viem,“ odvetil Snape, ale čo chcel skutočne povedať bolo, že on nie je muž, ktorého treba hýčkať, Potter, že by neponúkol čosi, čo on sám vždy odmietol.

O svetle toho veľa neviem, Potter. Ale o temnote toho viem viac než dosť.

Opäť si odkašľal, nechcel, no nevedel si pomôcť. Prišiel čas na zmenu témy.

„Potter, prečo som o tvojich výletoch v šiestom ročníku nič netušil?“

Potter sa slabo zachechtal, no isté napätie z jeho tváre sa pominulo.

„Asi preto, že riaditeľ nemyslel, že by ste s tým súhlasili“ odvetil. „Pamätám si niekoľko vašich pôsobivých monológov o tom, ako porušujem pravidlá a predpokladám, že on ich počul oveľa viac.“

„Mal som na ne dobrý dôvod,“ povedal Snape, vďačný za to, že vykĺzli zo zrádnych vôd. „Povoliť to hociktorému študentovi by bolo neodpustiteľné, ale vzhľadom na tvoju výnimočnú situáciu by to bolo ešte...“

„Riaditeľ moju „výnimočnú situáciu“ považoval za dobrý dôvod na to, aby ma posielal na misie s Rádom. A samozrejme na zriadenie všetkých doplnkových tréningov.“

„Ktorých bolo pravdepodobne viac než dosť, vzhľadom na to, aké si v tom ročníku dosahoval výsledky,“ mudroval Snape. „Ďalšia vec, o ktorej som ani netušil.“

„Obávam sa, že toho, čo ste o mojom šietom ročníku netušili je oveľa viac, profesor.“

„Rád vidím, že si nestratil všetky svoje rozjarené vlastnosti,“ zatiahol Snape. „Myslím, že bez toho otrasného natešeného vystupovania prežijem. Samozrejme iba v prípade, že na všetky moje otázky odpovieš zrozumiteľne. Možno by si mohol doplniť ešte zopár detailov.“

Tentokrát sa Potter skutočne uškrnul a a človek by si ho mohol pomýliť s človekom, ktorý nevyzeral ako na umretie.

„No, ak pekne poprosíte, Profesor...“ začal s šibalskými ohníčkami v očiach.

Snape zabručal, odmietal si pripustiť svoju úľavu nad jeho správaním. Postavil sa. Vzal zo stolíka ďalší flakón posilňujúceho elixíru a zamračene ho Potterovi podal.

„Tu máš, vypi to. Ak budem mať šťastie, tak sa na tom zadrhneš.“

Potter sa usmial a elixír vypil.

Poslední komentáře
10.07.2010 22:57:07: v poviedke Kiezby som to bol vedel budem urcite pokracovat, ale musim pockat kym autora prida dalsiu...
10.06.2010 19:38:49: budes este pokracovat v poviedke - kiezby som to bol vedel? ...pretoze je jednoducho perfekna a nepi...
21.05.2010 22:24:29: kedy bude dalšia kapitola?... už nemožem totiž vydržat,chem dalšiu kapitolu
07.05.2010 14:16:35: Možná proto, že se tady už dlouho nic neděje, možná proto, že tuhle povídku miluju, jsem jí právě zn...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.