...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola tridsiata siedma: Krvavý príliv

Ha, tak som späť a opäť som objavila radosť z prekladania :D za dnešný preklad vďačíte predovšetkým TEFNUT a preto jej právom patrí aj venovanie tejto kapitoly :D užite si čítanie. A ak si myslíte, že je koniec tejto kapitoly zlý, tak si počkajte na ďalšiu, fuj to bude brutus! Ale viem, že sa na to vaše zvrátené dušičky už tešia :D:D:D hh srandujem, tak sa tu čoskoro zas uvidíme. A potom znovu pri Coming off the Ropes..koniec rečí, užite si čítanie a nezabudnite tu po sebe zanechať zopár slov. vďaka, že ste to so mnou vydržali
iisis

Keď Snape vykročil z hmly spomienky, privítali ho farebné lúče kliatieb svištiacich okolo neho. Popravde mal čo robiť aby potlačil svoj inštinkt, nevytiahol prútik a nepridal sa do boja.

Namiesto toho pozrel na Pottera aby skontroloval jeho stav a potom sa vybral hľadať Pottera v spomienke, ktorý sa pravdepodobne skrýval kdesi v tomto šialenom chaose tiel a mágie.

„Čo sa to tu deje?“ pokúsil sa prekričať hluk z bojov v snahe zistiť o akú situáciu ide aby ju mohol rozanalyzovať.

Rozpoznal niekoľkých šlenov Rádu- okamžite si taktiež so smútkom spomenul, že sa ani jeden z nich nedožil pádu Temného pána. Smrťožrúti mali výraznu prevahu. Mnoho z tiel na zemi patrilo ľuďom, ktorých Snape poznal. Bol si istý, že medzi nimi bol rovnaký podiel zástancov oboch strán, no tváre smrťožrútov boli našťastie zakryté ich maskami a tak ho ušetrili spomienky na starých priateľov, ktorých zradil.

„Sme v polovici môjho siedmeho ročníka,“ odvetil Potter. „Ochvíľu ma unesú.“

Napriek tomu, že ich včerajší rozhovor zdanlivo uľahčil jeho svedomiu, Potter bol ako vymenený. Počas raňajok na všetko odpovedal jedným slovom a bez svojích zvyčajných prehnane emocionálnych reakcií. V čase, keď mali vstúpiť do mysľomisy bol ako vytesaný z kameňa.

Snape si nebol istý, či toto správanie zapríčinila posledná spomienka alebo udalosti, ktoré sa mali ešte len odohrať.

Opäť pozrel na Pottera a zistil, že ten sa zatiaľ usadil ku kmeňu jedného zo stromov. Kolená mal pritlačené k hrudi, hlavou sa opieral o kmeň za sebou, oči mal zatvorené a zdalo sa, že drieme a nevšíma si nič naokolo.

Ako keby si nevšimol boj, ktorý sa okolo neho odohrával, alebo ako keby ho to vôbec nezaujímalo.

Snape potajomky kúzlom skontroloval jeho zdravotný stav. Potter bol v poriadku, ale množstvo jeho energie bolo aj napriek povzbudzujúcemu elixíru stále veľmi nízke. A fakt, že si Potter nevšimol, že naňho Snape zoslal kúzlo bol sám o sebe dosť vypovedajúci.

Je ešte len devät hodín ráno, pomyslel si Snape a zamýšľal sa nad tým, ako zvládne prezrieť štyri spomienky, ktoré mali dnes v pláne. Merlin, bol by som rád, keby niekto podrobnejšie zdokumentoval priebeh Blednutia. Prešli sme len dvadsať štyri spomienok a on môže každú chvíľu skolabovať.

No aj napriek tomu si nemohol dovoliť nechať Pottera ležať v akom-takom pohodlí nemocničnej postele, pretože symptómy Blednutia sú v spomienke viditeľné len v prípade, že ju Potter prezerá s ním. A aj napriek dobrie mieneným radám ľudí, ktorí by sa tým nemali daž zlákať, preskočiť k poslednej spomienke a dúfať, že práve tá je dôvodom Blednutia skutočne nie je dobrý nápad.

Snape túto chorobu počas svojich smrťožrútskych čias pozoroval vyše pol roka a bol si jednou vecou úplne istý: Blednutie je nepredvídateľné. Vrámci parametrov ktoré nastavil na vyhľadávanie spomienok so zvýšenou hladinou fyzického i mentálneho stresu mohla byť spúšťačom choroby ktorákoľvek z nich. Od tej najhoršej chvíle v živote danej osoby k čomusi, čo by nezainteresovanému pozorovateľovi pripadalo úplne banálne.

Neexistoval spôsob ako predvídať, ktorá udalosť je pre danú osobu neznesiteľná. A to platilo aj pre ľudí, ktorí neprežívali pomätený chaos, ktorý Potter nazýval svojím životom.

Proces liečby potvrdil Snapov náhľad na vec. Už prezreli spomienky, ktoré by nikdy nečakal, že budú spľňať jeho parametre (Blackova smrť nebola pekná, no naozaj podľa neho nedala ani porovnať s Voldemortovým zmŕtvychvstaním), ale aj spomienky, u ktorých by si bol istý, že by vyvolali Blednutie u každého (tu sa mu vybavil útok vyše stvoky dementorov).

A napriek tomu sa mýlil a ani Potter sám si nebol istý, aj keď na túto Snapovu otázku nikdy poriadne neodpovedal.

Podľa terajšej situácie to buď mohli zobrať náhodným výberom Potteorvých spomienok a úplne sa vykašľať na Snapovo postupní prezeranie, alebo mohli spraviť to, čo považoval za správne-aj keď o čosi menej intuitívne- a pokračovať v jeho vytýčenom pláne. A to Snape aj spraví. A urobí to znova a znova aj napriek tomu, že sa Potter teraz chúlil ku kmeňu stromu a bol len tieňom sebavedomého a mocného muža, ktorého stretol len pred týždňom.

Urobí to znovu, pretože ak by sa mal vykašľať na svoj vedecký postup, tak to rovno môže začať rozdávať citrónové cukríky a dúfať, že sa všetko samo napraví.

No keď sa nad tým teraz zamyslel, mal dôverovať Potterovi a nezačať úplne od začiatku, ale čosi neskôr, niekde okolo piateho ročníka na Rokforte. Ale k tomu sa samozrejme nikdy neprizná.

Snape zastonal a odvrátil sa od svojho pacienta. Toto bol preňho úplný koniec! Okolo neho sa odohrávala bitka, priatelia a nepriatelia sa stretávali v smrťeľnom súboji. Mysľou by mu mal prúdiť adrenalín a nie myšlienky o Harrym Potterovi!

Ako na tom vlastne bol Potter v spomienke?

Robiac všetko vo svojích silách aby sa vyhol čarodejníkom- ľudia so spomienky neboli materiálni, keď nimi niekto prešiel, ale nikdy sa mu ten pocit nejak zvlášť nepáčil- začal Snape hľadať Pottera v mele všade okolo. Samozrejme, našiel ho tam, kde šlo o všetko.

Čo ho však prekvapilo bolo Potterovo zlepšenie v dueli. Keď ho trénoval (v šiestom ročníku- tá úboha náhražka v druhom ročníku sa samozrejme nepočíta), našiel v ňom istý talent, ale nič, čo by sa čo len náznakom podobalo na to, čo tu teraz predvádzal.

Potter sa vykrúcal, blokoval kliatby, zaklínal a uhýbal sa v tempe, ktoré aj Snape, ktorý bol známy svojími schopnosťami v dueli aj medzi Rokfortskými profesormi, považoval za prekvapujúce. Tomu chlapcovi nebolo ešte ani osemnásť ale už teraz by dokázal vyzvať na súboj a poraziť väčšinu aurorov, ktorých Snape poznal.

V sedemnástich mal Potter takmer natoľko vycíbrené reflexy a ohybnosť ako jeho dvadsaťpäť ročné ja tesne predtým, ako ho začalo zrádzať jeho telo, no jeho technika bola o niečom úplne inom.

Tam, kde bol teraz jeho štýl exotický a perfektne vystihoval každú situáciu bol v spomienke konvenčný a bez predstavivosti. Potter však svoj nedostatok elegancie dorovnal silou vôle. V situácii, kde dnešný Potter využíval eleganciu a efektívnosť, Potter v spomienky vykzaoval iba čistú agresiu. Vôbec sa nezastavil, keď ho trafila čiasi kliatba, namiesto toho na toho kto ju vyčaril zoslal spŕšku kúziel zo svojho arzenálu a nezáleželo mu na tom, či svojho protivníka omráčil alebo rozpolil.

Tak trochu mu pripomínal Bellatrix, ale bez jej hravosti a v jeho očiach neziarilo žiadne potešenie. Iba zlosť.

Ale aj napriek tomu bol len sedemnásťročný chlapec, ktorého poslali do bitky dospelých a bolo len otázkou času kedy sa poddá.

Tam! Jedna kliatba prešla cez jeho štít a na moment pohltili jeho stehno plamene, no ten moment bol postačujúci. Potter znehybnel a bol by sa zviezol k zemi, keby ho nezachytil smrťožrút, ktorý sa znenazdania objabvil priamo za ním.

Smrťožrút namieril prútikom do nebies a vyčaril na oblohe Temné znamenie, ktoré vrhalo na zdevastované tváre aurorov a členov Rádu zelené svetlo. Ich nepriatelia sa odmiestnili a spolu s nimi vzali aj ich odmenu.

Potter sa opäť stal zajatcom Temného pána, no tentokrát nebolo nikoho, kto by ho zachránil.

Bolo by to smutné, no Snape vedel, že práve táto situácia bola považovaná za zvrat v druhom vojenskom snažení proti Voldemortovi. Bolo to v každej knihe, ktorú sa obťažoval prečítať (a hodiť ju do koša v následnej vlne znechutenia).

A to všetko preto, lebo hlúpy, nekompetentný Rád nedokázal udržať sedemnásťročného chlapca mimo boja. Rád, v ktorom počúvali príkazy zhora a nezáležalo na tom, ako stupídne v skutočnosti boli.

Nie po prvýkrát si Snape znechutene pomyslel, že Potter naozaj prežil aj napriek pomoci, ktorú mu poskytli.

Striasol sa, opäť Pottera skontroloval a čakal kým ich obklopí hmla mysľomisy.

0o0

Komnatu, ktorá sa pred nimi otvorila Snape veľmi dobre poznal.

Žmurkol, otočil sa a šokovane pozrel Potterovi do očí.

„Tu?“ spýtal sa. „V hlavej pevnosti? Tu si bol celý ten čas?“

Potter sa opieral o drsnú kamennú stenu nezdobenej miestnosti, ktorá slúžila ako miesto pre premiestňovanie. Nezaujato sledoval, ako sa jeho minulé ja vzpiera svojim únoscom a ako je za svoje snahy potrestaný úderom do hrude.

„Vy ste to nevedeli?“ spýtal sa prekvapene. „Myslel som si...vždy som predpokladal, že Rád vedel kde som bol, ale že ma nedokázali vyslobodiť...alebo jednoducho nechceli...Dumbledore a tak...“

„Dumbledore čo?“ spýtal sa Snape zostra, no Potter len pokrútil hlavou, a unavene privrel viečka.

On je tvoj pacient, pripomenul si Snape. Liečitelia sa nemajú na svojich pacientov čo kričať. Je to preňho dosť ťažké aj bez toho, aby si mu pridával.

No teraz si spomenul- odvrátená strana mince. Vyľakaná správa o núdzovom stretnutí Rádu, príchod zahalených cudzincov do Rokfortu (tak nenápadných, že by si ich všimol aj slepý), prítomnosť Ronalda Weasleyho a Grangerovej aj napriek Mollyním protestom.

Vyzerali vtedy veľmi mladí, keď sedeli schúlení medzi Moodym a Minervov a nepríjemne im tak pripomenuly aj Potterov vek.

A to, keď sa im oči naplnili slzami, keď sa Molly už viac nezdržala a rozplakala, ako všetci v Ráde šokom onemeli, keď sa k ním pridal Dumbledore, preplietol si prsty a bez náznaku svojho zvyčajného optimizmu utrúsil:

„Je mi ľúto, že vám to musím takto povedať, ale Voldemort zajal Harryho.“

Áno, Snapove spomienky na ten deň boli jadné ako slnečný deň. Rád šalel strachom, obavami a hnevom nad Potterovým únosom a najviac tohto hnevu smerovalo naňho, na ich špeha, ktorý vždy poslúžil ako obetný baránok.

Prečo o tom nevedel, alebo že by o tom bol vedel? Bol to on, kto Voldemorta informoval o Potterovej polohe (čo bolo fakt na zasmiatie vzhľadom na to, že on o tom nič nevedel, o tajných misiách, o dodatočnom výcviku, Potterových schopnostiach v dueli)?

Pottera napokon nikdy nemal bohvieako rád. A nesťažoval sa dosť často na to, že majú za záchrancu takúto úbohu náhražku? Možno si myslel, že Voldemort mal väčšiu šancu na výhru a tak prebehol?

Snape sykol, bol by v tej chvíli rád niekomu vrazil. Ale jediný kto bol nablízku bol Potter a jemu vždy vrazil len kvôli jeho chorobe.

„Nie,“ ovládol sa napokon. „Netušil som, že ťa držal tu. Voldemort ma sem v období keď ťa tu zadržiaval nikdy nezavolal. Vlastne ma nevolal vôbec.“

Po celý čas tam sedel, čakal na náznak, na novú stopu, na vysvetlenie toho, čo sa stalo. Vypočúval každého koho mohol, rozprával sa s každým zdrojom s ktorým mohol bez toho aby vyzeral príliš zúfalo, riskoval odhalenie. Tri mesiace čakania, opovrhovania a nenávidenia Rádom, šepkania že mu na tom nezáleží, že sa ani nepokúsil nič zistiť...

„Bol by som prekvapený, ak by ste o tom boli vedeli,“ šepol Potter s očami stále zatvorenými a s tvárou bielou ako stena. „Aj keby vám stopercentne veril, nemohol si byť istý, že by Dumbledore nenašiel spôsob ako to proti nemu použiť.“

Trochu pootvoril viečka, pozrel na Snapa zelenými očami a trochu sa usmial. „Ten starec bol dosť diabolský na to, aby to bol schopný urobiť.“

Snape si nebol istý, či hovoril o Dumbledorovi alebo Voldemortovi, no čoskoro zistil, že na tom nezáleží.

Mlčky teda sledoval ako smrťožrúti ťahali vzpierajúceho sa Potter po chodbe, no čakal až kým jeho Potter povzdychol, zaťal zuby, vystrel sa, povedal: „Ideme?“, a nasledoval smrťožrútov do hadej nory.

Temný pán sa rozvaľoval na svojom tróne, hľadel na stenu po pravej strane a pavúčimi prstami hladil mramorové operadlo.

Nevšímal si vstup Smrťožrútov, ani zvíjajúceho sa Pottera, ktorý pozbieral posledné zvyšky síl a vrhol sa smerom k Voldemortovi, dlane zovreté v päsť. Nedošiel však ďaleko. Hrubo ho zastavili smrťožrúti a jedným úderom ho poslali smerom k zemi.

Keď sa pomaly a dezorientovane vyštveral na nohy, s rozbitou perou a krvavými ústami, vyzeral zvláštne oživene.

Až teraz si ho Voldemort začal všímať.

„Harry Potter,“ šepol s tvárou stále odvrátenou od scény pred sebou, no s náznakom potešenia v jeho červených očiach.

„Sotva si vyrástol odkedy sme sa stretli naposledy,“ povedal so zvráteným úsmevom na perách, teraz už hľadiac priamo na chlapca pred sebou. „A stále veríš, že sa dokážaš vyhnút nevyhnuteľnému.“

Jeden jeho prst sa elegantne zavrtel a jeden zo zahalených smrťožrútov Potterovi podkopol nohy. Potter sykol a klesol na kolená, no oči mal stále upreté k zemi, odmietajúc pozrieť Voldemortovi do očí. Jeho telo vyžarovalo mĺkve napätie.

„Stratil si reč, Potter?“ uškľabil sa naňho Voldemort. „Hovor, chlapče. Alebo chceš aby sme ťa mučili?“

A Potter, ktorému z pery kvapkala kry na zem zodvihol pohľad k Voldemortovi. Z očí mu vyžarovala nenávisť.

„Zabijem ťa, ty polovičník,“ povedal. Temnota v ich očiach z nich spravila rovnocenných súperov.

Voldemort sa zasmial a natešene pokýval hlavou.

„Ach, stále toľko bojovnosti,“ mudroval. „Toľko mladosti, sebavedomia...uvidíme, či to vieme napraviť.“

Snape preglgol. Toto nebol nedávno oživený Voldemort, s ktorým sa Potter stretol na konci svojho štvrtého ročníka, ani bojovník na nepriateľskom území, s ktorým bojoval a takmer ho porazil Dumbledore v Potterovom piatom ročníku. Tento Voldemort mal všetko pod kontrolov, jeho šialenstvo bolo cielene vyostrené.

Tento Voldemort zapískal a smrťožrúti ako bábky tancovali.

Bez ďalšieho slova Potterovi vyzliekli habit, priviazali ho k železnému stĺpu, ktorý sa osamelo týčil v strede trónnej miestnosti. Snape dúfal, že si Potter nevšimne červených šmúh na dlaždiciach, ktoré ho obklopovali.

Poslednou útechou obetí bola viera vo výnimočnosť situácie, v ktorej sa ocitli. Potter nemusel vedieť, že bol len ďalším potešením. Aj keď bol pravdepodobne tým najočakávanejším.

Ktosi Potterovi roztrhol tričko a odhalil bledú pokožku a iný smrťožrút mu opäť podkopol nohy a Potter sa zviezol na kolená. Tentokrát sa nesnažil vstať. Zdalo sa, že prvú lekciu zvládol.

„Jeho prútik,“ dožadoval sa Voldemort.

Jeden so smrťožrútov predstúpil a so sklonenou hlavou Voldemortovi na vystretej dlani podal prútik s jadrom fénixovho pera.

Potter v spomienke sa za prútikom inštinktívne natiahol koľko to šlo. Zúfalo sa snažil dosiahnuť na svoju jedinú zbraň, no reťaze ho ďaleko nepustili.

Voldemort sa uchechtol. „Pravý impulz čarodejníka, Potter,“ šepol natešene, „je že sa vždy natiahne za svojím prútikom, pretože to je to jediné, čo nás odlišuje od zvierat. Spomínaš, ako ti po prvýkrát zaspieval svoju magickú pieseň? Tú sladkú moc, ktorá ti prúdila žilami?“

Uspokojene zavrel oči a zahmkal si.

„Pamätám si to, akoby to bolo včera,“ šepol. „A teraz mám tvoj, ktorý bude môjmu robiť spoločnosť.“

Pomaly, zaujato si prútik prehliadal, hladil ho prstami.

Potom uprel oči na svojich dvoch smrťožrútov stojacich pri Potterovi.

„Mali by ste si stiahnuť masky, Lucius, Janus,“ navrhol. „Toto je predsta intímna chvíľa. Mali by ste sa Potterovi predstaviť.“

Usmial sa. „Napokon, aj tak nebude mať šancu odhaliť vás.“

Smrťožrúti na zlomok sekundy zaváhali, prebehli pohľadom od Voldemorta k Potterovi. Potom dlhé prsty odhalili oceľovo sivé oči a v afekte skrútené pery Luciusa Malfoya. Po chvíli sa k nemu pridal aj Janus McDall.

Voldemort sa opäť usmial. „Vidíš Potter? Všetci sme tu priatelia. Lord Voldemort nemá čo skrývať.“

Čakal na jeho reakciu a Snape so srdcom v krku čakal s ním. Poznal Pottera príliš dobre na to aby vedel, čo príeš.

Potter nesklamal.

Zazeral, otvoril ústa aby odpovedal, potom si to evidentne rozmyslel a odpľul si. Bola to celkom mierna reakcia proti tým, ktoré v tejto komnate Snape zažil, no Potterov názor prejavila celkom jasne.

„Zdá sa, že ešte nie je pripravený na rozhovor,“ okomentoval to Voldemort. Pozrel na Luciusa a Janusa. „Pripravte mi ho, dobre?“

Pri prvom kole cruciata Potter nekričal. Ani pri druhom. Pri treťom sa celý triasol a zvíjal, no jeho pery zostali pevne stisnuté.

Snapa to neprekvapilo, nie po tom všetkom, čo za posledný týždeň videl. No je rešpekt k Potterovi náramne stúpol.

Tento čas využil na to, aby opäť skontroloval Pottera a vnútil mu jeden zo svojich špeciálnych povzbudzujúcich elicírov.

No zatiaľčo sa on staral o svojho Pottera a mrmlal si opovržlivé poznámky voči svetu ako takému napínal uši, čakal na výkrik, na ston, na čokoľvek len nie to bolestné chčanie, ktoré vyšlo z Potterových úsť vždy, keď ho kliatba prvýkrát trafila.

Nepočul nič, len zaklínadlá, rinčanie reťazí a krv ako kvapkala na podlahu.

Až Voldemort napokon prikázal svojím mužom aby prestali.

„Ako sa cítiš, Potter?“ spýtal sa hlasom, ktorý by u iného znel ako staroť o druhého.

Potter grunted again, and spat a mouthful of blood onto the rough stones around him. Another sacrifice for the pole.

Potter len znovu zachrčal a vypľul krv na drsné kamene pod ním. Ďalšia obeť pre stĺp.

„Môžeš sa snažiť koľko chceš, Voldemort,“ dostal zo seba. „Ale mňa nikdy nepremôžeš?“

Voldemort len pokrútil hlavou. Zdalo sa, že sa dobre baví.

„Potter, môj najdrahší Potter,“ uchechtol sa. „Myslím, že si neuvedomuješ, o čo tu ide. Si v mojej pevnosti. Je nevystopovateľná, nedá sa sem dostať prenášadlom a nikto ani netuší kde si. Tentokrát odtiaľto neutečieš, nikto ťa nepríde zachrániť. Tentorkát máme mesiace- možno dokonca roky ak budem chcieť- a čoskoro budeš ma budeš prosiť o milosrdnú smrť. Myslíš, že si sa mi postavil, že si bol statočný chraberomilčan, ale faktom je, že sme ešte ani nezačali.“

Pobavene sa usmial, hľadel Potterovi do tváre, kde hľadal strach. A strach našiel.

Otočil sa, prešiel späť ku svojmu trónu z čierneho mramoru a usadil sa naň ako keby ho dnes čakal najzábavnejší deň v živote. Snapovi strach a hrôza skrúcali žalúdok. Vedel, čo sa bude diať. Vedel to zo stoviek iných stretnutí, z tisícok krvavých tiel.

„Lucius, dolám mu prsty,“ zvolal Voldemort. „Jeden po druhom. A čo najpomalšie. Chcem počuť ako ich lámeš.“

Poslední komentáře
04.08.2010 22:01:40: vdaka za kapitolku, uz sa tesim na dalsiu. som zvedava kedy zacalo to blednutie... ale tie prsty mus...
04.08.2010 21:24:20: Aúúúú prstíčky ne! Auvajs auvajs. To zlomení asi bolet nebude...ale po 20 minutách bude stačit jen n...
04.08.2010 10:45:21: Hmm...vypadá to, že jim začíná pomalu ale jistě docházet čas. Jsem zvědav na pokráčko, překlad jako ...
03.08.2010 22:30:25: No páni a to říkáš, že další kapča bude ještě horší ...Co říci Voldík je prostě s...ě smiley Ale každ...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.