...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola tridsiata prvá: Show za súmraku

Ahojky, nová kapitolka!!! Tentokrát patrí venovanie JSark a to vďaka poslednému komentáru, myslím, že sa ti toto bude páčiť. :D čiže ako som naznačila v predošlom úvodníku, Dumbledore zažije stretnutie s Harryho priateľmi a citrónové cukríky mu v tom veľmi nepomôžu. Užite si čítanie,
iisis

Boli v nemocničnom krídle. Znovu. Všetci.

Snape podráždene prevrátil očami. Ako títo ľudia viedli školu, nehovoriac o tom, ako vyhrali vojnu, preňho bolo skutočnou záhadou.

Dnešok bol perfektný slnečný deň, ktorý mohol byť využitý na množstvo užitočných a potrebných úkonov a čím sat u všetci zabávali? Sledovaním Pottera.

Aspoň ho ešte nezobudili.

Všetkých si ich poriadne prezrel a na svoje sklamanie zistil, že sa ani jeden nepokúsil zneškodniť jeho ochranné kúzla. Škoda. Ale asi ho poznali dosť na to, aby vedeli, že tam nastražil zopár nepekných kliatob a bol by veľmi rád, keby sa niekto z nich stal ich obeťou.

Možno nastal čas na zmenu. Možno by mal začal učiť na škole, kde ho nikto nepoznal, kde by sa nikto nevyhýbal jeho osobným komnatám a žiadnemu inému miestu, ktoré mal rád a tak si ho opatril patričnými zaklínadlami…

No teraz nebol čas na snívanie. Ale aj tak to bola škoda.

“Keďže sa zdá, že sa nikto z vás nevie zamestnať niečim produktívnym,” prehlásil, a všetci nadskočili. “Bol by som rád, keby ste sa ku mne pridali na ceste do Zakázaného lesa. Je tam čosi, čo by vás všetkých mohlo zaujímať.”

Aspoň dúfam, že to tam je, pomyslel si a vykukol z okna smerom k lesu, kde posledné slnečné lúče hladili vrcholky stromov.

“Čosi čo by nás mohlo zaujímať?” zopakovala spýtavo Minerva v nádeji, že im naznačí čo to je.

“Áno,” povedal a neuveriteľne sa vyžíval v spôsobe, akým všetci viseli na jeho perách, dúfajúc, že im povie niečo viac. “Presne to som povedal.”

Ach, tie radosti z prostoduchých kolegov.

Samozrejme, pýtali sa ho a neustále doňho dobiedzali, ale on sa na nich mračil a venoval im zopár vyhýbavých odpovedí, opäť raz vďačný za reputáciu, ktorú si vytvoril počas rokov strávených v Rokforte.

Ktokoľvek iný by sa dožadoval odpovedí na otázky čo sa deje alebo prečo vedie všetkých dospelých z Rokfortu- áno, šiel s nimi dokonca aj Filch, ktorý na Snapovo veľké prekvapenie sedel v rohu v nemocničnom krídle. Ale keďže on bol povestný majster elixírov, jeho kolegovia jednoducho usúdili, že jeho všeobecná zlá nálada a roky zavádzania a špehovania sa spojili a dali tvár jeho novému, melodramatickému správaniu.

No, dobre pre neho. Ich problém.

Ale keď ich pozoroval ako v skupinke stáli pri metlobalovom ihrisku a vrhali nedočkavé pohľady smerom ku Zakázanému lesu, musel premýšľať o tom, čo nastane.

Poznal týchto ľudí celé roky, väčšinou z nich pohŕdal a pracoval s nimi. No, to, že s nimi dokázal pracovať, bolo zapríčinené šťastnou nehodou, alebo výsledkom jeho zvýšenej snahy.

Aj napriek ich schopnosti každodenne ho provokovať a dráždiť sa medzi nimi vytvorilo akési puto. Pred týždňom by dokonca možno povedal, že sa medzi nimi cítil dobre. A teraz ich priviedol sem.

Minervine neustále otázky zodpovedal niekoľkými nápovedami a dobre naformulovanými poznámkami o ich neexistujúcej trpezlivosti.

Potom sa oprel o strom a čakal.

Školské pozemky zahaľovala temnota. Ako keby čakalo na obecenstvo, slnko zapadalo doprevádzané tými najkrajšími vyobrazeniami, aké kedy Snape videl, s množstvom červených a zlatých efektov, ktoré mu pripomenuli jeho chrabromilského pacienta ležiaceho v nemocničnim krídle. Osamoteného Pottera, ktorému spoločnosť robila len podráždená madam Pomfreyová, ktorá nedokázala deaktivovať jeho kúzla.

Potter mu presne toto zakázal, radil mu, aby zvolil slizolinský prístup. A čo spravil? Toto sa stane, keď sa človek stretáva s Chrabromilčanmi, pomyslel si Snape. Ich sebaistota a sebavedomie boli nákazlivé.

“Severus, nech je to, čo nám chceš ukázať hocičo, dlhšie tu už nemienim čakať. Koniec koncov, musím sa starať o beh školy,” prehlásil Dumbledore. Jeho zvyčajná žoviálnosť nedosahovala takého stupňa ako obyčajne, pravdepodobne aj kvôli neúctivosti pozície, v ktorej sa nachádzal.

“Už len chvíľu, riaditeľ,” odvetil chladne Snape, no jeho oči nervózne prehľadávali Zakázaný les. Ak neprídu…

No práve v tom si všimol ako zo Zakázaného lesa vyšla akási postava. Postava s hlavou a trupom človeka, no od pol pása dole postavou koňa. Uľavene si vydýchol.

“Kentaur?” pýtal sa Dumbledore prekvapene. “Čo sa to tu deje, Severus?”

“Je ich viac,” ozvala sa Tonksová po Snapovej ľavici vystrašene. Stretnutie s kentaurmi bolo vždy obtiažne a na to, aby z lesa vyšli viacerí sa muselo diať čosi naozaj čudné.

Z lesa vychádzalo čím ďalej tým viac kentaurov, telami vytvorili nepriechodnú beriéru a takto sa pobrali k nim.

Dumbledore vykročil smerom k lesu a zodvihol ruky, akoby na pozdrav, no skôr než stihol otvoriť ústa, odvrátil ich pozornosť od kentaurov Tonksov prudký nádych a Minervino vystrašené mrmľanie. Vedľa kentaurov kráčali iné postavy. Snape videl postavy ľudí, odetých v bielom vľavo a v čiernom vpravo ako sa k nim blížili rovnakými pomalými krokmi ako kentauri. A bolo ich veľa.

“Severus,” Dumbledore said, his voice now sharp and commanding, and Snape stepped to his side obediently.

Už boli dosť blízko na to, aby vedeli rozoznať ich tváre. Chairon a kentaur, ktorý ich zaviedol do lesnej záhrady, Ayda, odetá v bielom a muži a ženy s rovnakou divokou aurou stojaci po jej ľavom boku. Po jej pravici mohli čarodejníci uzriež ušľachtilú tvár Princa upírov sprevádzaného asi tridsiatkou jeho najvernejších. Teraz bolo vidieť aj ich neprirodzene bledý odtieň pokožky prezradili ich totožnosť.

“Upíri,” šepol Dumbledore a plynulým pohybom tasil prútik. “Och, Severus, čo si to urobil?”

Snape ustúpil od skupinky učiteľov a otočil sa k nim, pričom si uvedomoval, že sa práve otočil chrbtom armáde s nejasnými úmyslami, armáde bytostí s nadprirodzenými schopnosťami, ktoré by mu vedeli zakrútiť krkom v každej nastávajúcej sekunde.

“Toto sú Potterovi priatelia,” prehlásil jasným, pokojným a vysmievačne nadradeným hlasom. “Myslel som, že by ste sa s nimi skôr než rozhodnete o jeho osude mali zoznámiť.”

Znovu sa otočil. Tentorkát stál chrbtom skupinke kolegov s rovnako nejasnými úmyslami.

Ten pohľad bol ohromujúci. Jeho listy boli naliehavé a stručné a ich adresáti sa zjavne rozhdli, že prišla chvíľa na ukážku ich moci.

A akej moci. Viac než stovka bytostí teraz zakrývala pohľad na les a Snapa by naozaj prekvapilo, keby sa minimálne raz toľko neukrývalo v tieňom medzi stromami. Ayda s Tieňom mali svoje chyby, no nedbalosť medzi ne určite nepatrila.

Zvolali armádu schopnú invázie školy, schopnú udržť si pevnosť aj proti celému čarodejníckemu svetu. Snapom prebehla triaška, no potom sa vzchopol a pozrel pramo do očí Kráľovi žrebcov, prikývol a bol obdarený jedným z tých neobvyklých úklonov. Otočil sa k Tieňovi, čierne oči prebodli čierne oči a uklonil sa v snahe preukázať pokoru.

Ale nikto nečakal, že tu, ďaleko za obrannými bariérami Rokfortu uvidí toto zvláštne puto medzi mužom, upírmi a kentaurami a Snape sám pociťoval bázeň.

V tej chvíli z radov vystúpila Ayda a úplne čaro tej chvíle zruinovala.

Nič nové pod slnkom.

“Nazdar,” pozdravila ich Ayda natešene. “Prišli sme obsadiť hrad, vás všetkých uväzniť a niekoľlko nasledujúcich dní kontrolovať toky informácii z a do hradu. Nepredstavujeme hrozbu, ale ak sa nás pokúsite zradiť, tak vás bez váhania zabijeme.”

“Madam…” oslovil Aydu Dumbledore obdivuhodnou odvahou a očividným prianim udržať rozhovor na báze kontrolovanej diskusie.

Snape dopredu vedel, že take niečo nemôže s Aydou fungovať.

“Moje meno ťa nemá čo zaujímať, ty vtieravý starý blazon,” odvetila sladko Ayda. “Jediné, čo by ťa malo zaujímať je čo môžeš urobiť aby si nám zabránil zrovnaťtvoju školu so zemou.”

Dumbledore rozhorčene otvoril ústa, aby utrúsil čosi nekonštruktívne, pravdepodobne v duchu “to neviete, kto som” alebo “ako sa mi opovažujete vyhrážať”.

Potom ústa znou zavrel a prehodnotil situáciu. Boli v obrovskej početnej nevýhode a hrad bol až na mladého čarodejníka spiaceho v nemocničnom krídle a madam Pomfreyovej uväznenej vo svojej kancelárii úplne opustený. A spôsobom hodným Slizolinčana sa riaditeľ rozhodol zmeniť taktiku.

V jeho očiach sa objavili iskierky. Usmial sa.

“Neviem aký je váš problém, madam,” ozvel sa natešene a  ponúkol skupine už dobre známy kožený mech. “Ale som si istý, že ho dokážeme vyriešiť mierumilovnejším a civilizovanejším spôsobom. Citrónový drops?”

Bolo to jeho všeobecne známe správanie založené na báze “budem ich iritovať svojím milým prístupom”, ktoré zabralo na viacerých ministrov mágie viackrát, než Snape dokázal spočítať. Podľahol mu aj Fudge a zaberalo naňho aj roky po tom, ako získal svoju pozíciu.

Ale Ayda nebola Fudge.

A aj jej sa v očiach objavili iskričky.

“O moje problémy sa nestarajte, riaditeľ,” povedala. “Som si istá, že ich dokážem vyriešiť tým, že vás priviažem ku hradnej stene a zaživa stiahnem z kože. Dýku?” spýtala sa rovnakým tónom aký použil Dumbledore a odhalila svoj plášť, pod ktorým mala ukryté množstvo naleštených zbraní.”

Snape si nedokázal pomôcť. Nahlas sa zarehotal.

“Tak pozrite, madam,” vsunula sa do toho Minerva, ktorej škótsky prízvuk hnevom silnel. “Neexistuje dôvod, prečo by ste sa nám mali vyhrážať ani sa správať takto agresívne!”

“Och, ale ja jeden mám,” nesúhlasila Ayda a iskričky v jej očiach naďalej pretrvávali. Snape z toho mal husiu kožu. “Koniec koncov, chceme obsadiť Rokfort, no nie?”

Minerva sa zakoktala a Ayda sa sladko usmiala.

“Prečo by ste také niečo chceli urobiť?” spýtala sa Minerva vysokým hlasom a aj ona vytiahla prútik.

“Pretože predstavujete hrozbu pre jedného z nás,” odvetila Ayda a jej ostré oči len na sekundu preskočili na Snapa. “Vlastne dvoch. A to sa nám nepáči.”

“Hovoríte o Harrym a o Snapovi?” chcela vedieť Tonksová, ktorej klesnutá sánka bola jasným znakom nízkeho IQ.

“Nech veríte čomu chcete, madam,” vložil sa do rozhovoru Dumbledre chladným tónom generála, keďže vetchý starý blázon nezabral. “Nemáte nad ich osudom žiadnu moc, pretože obaja spadajú do mojej opatery.”

Vtedy Dumbledore tiež pozrel na Snapa a dal mu tým najavo, v čo sa jeho opatera zmení, keď sa toto skončí.

“A čo dáva túto moc tebe?” spýtala sa Ayda jej úškrn sa ligotal ako nôž v tme. Očividne si toto všetko naozaj vychutnávala. “Najnovšie výstrelky módy?”

“Ale nemôžete predsa obsadiť Rokfort!” protestovala McGonagallová. “To skrátka niej je možné. Ako sa opova…”

“Nehovor mi čo môžem a nemôžem robiť, moja drahá,” skočila jej do reči Ayda. “A…och…pozri- ja som to už spravila!”

Uškrnula sa, otočila sa k Tieňovi, ktorý jej vystupovanie celý čas stoicky pozoroval.

“Pripravený, netopier?” spýtala sa. “Môžeš to spraviť ty. Mňa vyčerpali títo idioti.”

“Ja nie som netopier,” povedal Tieň, tlmene a veľmi nebezpečne.

Potom, skôr než stihli reagovat sa pohol.

Trvalo to len stotinu sekundy, no keď sa vrátil k Ayde držal všetky ich prútiky v ruke- všetky prútiky, okrem Snapovho, ktorý sa ani neobťažoval ho vytiahnuť.

“Čo to do riti…” šepla Tonksová a Snape musel potlačiť podráždený povzdych. Prečo nemohli raz zamestnať kvalifikovaného profesora Obrany proti čiernej magi, ktorý by rozoznal upíra a jeho moc skôr než bolo príliš neskoro?

“Neviem kto ste,” hromožil Dumbledore v neovládanom hneve., “ale proti takémuto správaniu protestujem! Nemáte právo tu byť ani brať naše prútiky…”

“Buď ticho, mladý muž,” prerušila ho Ayda tónom, ktorý umlčal aj Dumbledora. “Ty si svoju autoritu na tomto pozemku neobhájil. Nastal čas, aby ju niekto kompetentný prebral.”

Odmlčala sa, potom hlavou kývla smerom k Tieňovi a Chaironovi.

“Ako dobre, že sme prišli!” povedala a spod stromov vystúpilo mnoho postáv, ktoré ich obišli a nadľudskou silou a rýchlosťou prešli k hradu, ktorý obkolesili.

Ayda kývla hlavou druhý krát a upíri vystúpili z rady, schmatli učiteľov za paže a preniesli ich k hlavnému vchodu, zatiaľčo okolo nich krúžili druidi.

Cudzinci si Rokfort podrobili.

Snape chvíľu pochyboval o tom, že spravil správnu vec.

Veď viac než dvadsať rokov hrad ochraňoval pred akýmkoľvek vpádom zvonku a teraz ho predal do rúk agresorom. Pripadalo mu to absurdné, aj vzhľadom na to, že do toho bol vyprovokovaný.

No potom k nemu pristúpili Tieň s Aydou. V Tieňových očiach sa miešala hrdosť s obavami.

“Ďakujeme, majster Snape,” povedal upír a vyslovil otázku, s ktorou sa nikto z Rokfortu, Potterovho takzvaného “domova” neobťažoval.

“Ako pomôžeme?”

Poslední komentáře
31.08.2009 16:42:57: Naprosto dokonalésmileyPředstava Brumbála, který netuší co se chystá je dost směšná. Jdu honem na dalš...
28.08.2009 17:54:04: bůůůůéé absolutní doják...se mi moc líbilo, tak to bylo popisováno jako z hororového filmu - postavy...
26.08.2009 11:27:06: Nádherná kapitola. Konečně na Brumbála došlo. Byla bych ráda, kdyby ho prokoukli i ostatní učitelé....
25.08.2009 09:03:06: Páni tak to se povedlo. Ještě teď se směju. Tak tohle si Brumbál zasložil. A má to snad se nebude Se...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.