...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola tridsiata piata: Obrad nevinnosti

ahojky, tak teda predposledná dosiaľ napísaná kapitola poviedky. tú úplne posledkú dodám čo najskôr. Musím uznať, že keď som si ju po sebe v rámci opravovania chýb čítala (čomu sa väčšinou vyhýbam), tak sa mi zdalo, že je vážne dobrá. tak dajte vedieť, čo si o nej myslíte vy. Kapitolu venujem za krásny koment k minulej kapitole (ktorý ma vážne, ale vážne potešil) gleti. užite si čítanie,
is

PS: názov kapitoly pochádza z básne Druhý Príchod od Yeats(a)

Vše rozpadá se, střed se zevnitř hroutí,
chaos a zmatek zaplavily svět,
valí se příliv krví potemnělý
a všude tone obřad nevinnosti.
Ty nejlepší už víra opouští,
ti nejhorší jdou za svou zpupnou vášní.


„Chcel by som sa vám ospravedlniť,“ ozval sa Potter z ničoho nič, keď ich ešte stále obklopovala hmla začínajúcej spomienky. „Čo teraz uvidíte...je príšerné. Nemali by ste ju vidieť.“

„Ďalšia scéna so mnou ako hlavným protagonistom?“ vyzvedal Snape stroho. Aj keď ho jeho pocity stále miatli a nevedel si v hlave všetko usporiadať, myslel si, že dospeli do fázy, kde sa navzájom chápali. No Potter teraz pôsobil stiesnene a to sa za posledný týždeň stalo vždy vtedy, keď mal Snape prežiť niečo neočakávané, čosi, čo jeho svet obrátilo hore nohami.

Na ďalšie podobné odhalenie teraz nebol pripravený. A nikdy nebude.

„Nie,“ odvedil Potter znepokojene. „Ide o to...nie som na túto časť môjho života veľmi hrdý. Nechcem to prežiť znovu a nechcem aby ste...“ tu sa odmlčal, očividne netušil, ako tú vetu dopovedať, no tentokrát si to Snape dokázal podľa jeho pohľadu celkom ľahko domyslieť.

Potter sa bál. Obával sa toho, ako na túto spomienku Snape zareaguje. To bolo jasné.Ale nebolo to preto, že by v tej spomienke Snape niečo spravil. To by znamenalo, že sa Potter...hanbil?

Snape sa zamračil. Nie, to nie je ono. Potter, svätec a martýr, vždy obeť iných, väčších síl, ktoré neovládal sa za niečo hanbil? A nebol to ten typ hanby, keď sa stane čosi trápne. Skutočne sa obával toho, ako Snape zareaguje na udalosti, ktoré im mala spomienka odhaliť.

Teraz bol Snape vážne zvedavý.

Keď sa pred nimi napokon odhalila krajina z novej spomienky, neskúmal ju s radosťou. Skôr s neistým pocitom satisfakcie a úľavy.

Stáli na neúrodnom poli a sivá obloha nad nimi dodala inak neškodne pôsobiacemu okoliu pocit skľúčenosti. Zdalo sa, že sú tam sami a Snape si nebol istý, či už spomienka začala. No Potter ukázal smerom ku miernemu výbežku v inak rovnom profile krajiny.

„Za ním,“ povedal, posadil sa na zem a zavrel oči. Snape nedokázal rozlíšiť, či to bolo kvôli vyčerpanosti, ktorú mohol pociťovať, alebo sa jednoducho nechcel pozerať, no musel si pripustiť, že ho Potterovo správanie začalo znepokovať.

Citová ujma je pre pacienta stresujúca a Potter si v tejto chvíli nemohol dovoliť ďalší záchvat. Jeho skľúčený pohľad a popolavá tvár Snapovi povedali to, čo by Potter slovami nedokázal. Bolo jasné, že by sa problémy mohli dostaviť každú chvíľu a všetko predčasne ukončiť. A aj napriek tomu, že s tým Snape teoreticky súhlasil, nechcel Potterovu dušu zničiť. Ešte nie.

„Si v poriadku?“ spýtal sa. Jeho pacient váhavo prikývol.

„Ja sa len...“ začal Potter, no potom bezslovne pokrútil hlavou. Nevedel čo povedať. To sa Potterovi predtým ešte nikdy nestalo.

Snape sa odfrknutím snažil zakryť svoje narastajúce obavy. Pevným krokom sa presunul k výbežku. Na začiatku mu Potterova vyrovnanosť liezla na mozog. Teraz si neprial nič iné, len aby sa do tých čias mohol vrátiť.

Brebtajúci a srandujúci Potter ho síce privádzal do šialenstva, no bolo vtedy oveľa jednoduchšie odhadnúť na tom v skutočnosti bol. Tento Potter sa zo všetkých síl snažil zamotať sa do klbka a tak sa vyhnúť nástrahám vonkajšieho sveta. Najradšej by žil vo svojej vysnívanej realite. A Snape netušil, ako sa tam dostať za ním. Nevedel ani, či by to bol ten správny prísup, ani či Potter vedel, ako túto spomienku bez ujmy prežiť.

Rozhodol sa pustiť to z hlavy. V tejto chvíli vedel všetko, čo mohol, takže nemalo zmysel teoretizovať. Radšej by mal dávať pozor na spomienku a ešte väčší pozor na usadeného Pottera.

S tým prístupom vystúpil na výbežok a rozhliadol sa po poli.

Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že sa musí pozrieť do úkrytu pod ním, kde uvidel tri postavy schúlené v zákope, vykopanom za stenou zo skál a zeminy. Snape zákop obišiel a približoval sa k nim až kým ich nerozoznal. Vtedy si povzdychol.

Potter, Dawlish a Burgens.

Ale čo robili tu v strede pustatiny? A omnoho dôležitejšia otázka: čo tu robil Potter? Z teploty vzduchu a riedkeho rastlinného porastu usúdil, že sa táto spomienka odohrala niekedy koncom jesene. A aj keď na Pottera veľmi dobre nevidel, nezdalo sa, že by bol oveľa starší ako bol v poslednej spomienke.

Takže to bolo niekedy v strede jeho školského roka. Zvečeriavalo sa. A Potter bol aj napriek tomu všetkému mimo bezpečných hradieb Rokfortu, kdesi uprostred ničoho, sprevádzaný dvomi členmi Rádu.

Snape sa otočil. Uvažoval o tom, či by mal od Pottera vyžadovať vysvetlenie, no jediný pohľad na útlu postavu sediacu s prekríženými nohami v strede poľa ho od toho odradil. Potter bojoval s vlastnými démonmi. Snapova otázka by ho len viac rozrušila.

„Ako sa ti darí, Potter?“ spýtal sa Dawlish v snahe prerušiť nepríjemné ticho, ktoré medzi trojicou zavládlo. „Dusí ťa Snape moc?“

Potter prikývol. „On a Moody a McGonagallová,“ odvetil stroho a ani sa naňho neobťažoval pozrieť.

Snape tiež prikývol. Takže sa Potter konečne prestal všade sťažovať. To bol pokrok.

„Prekvapilo ma, že ťa sem Dumbledore pustil,“ skúsil to Burgens a Potter okamžite stuhol.

„Myslíš po tom, čo sa stalo naposledy?“ zaútočil naňho rozzúrene. „Pretože ja vážne ne...“

„Nie, Potter, to nie je to, čo som mal na mysli,“ pokúsil sa Burgens upokojiť podráždeného teenagera, pričom sa nenápadne pozrel na svojho partnera.

Snape sa súcitne strhol. Boli to nádherné vyhliadky- mať službu s náladovým teenagerom, ktorý si všetko vysvetľoval ako útok na vlastnú osobu. Oproti nim to mal so súčasným Potterom ľahké. No to stále nevysvetlovalo, prečo tu Potter vlastne bol.

„Nemusíš sa obávať,“ skúsil to ešte raz Dawlish, ktorý si očividne zle vysvetlil Potterovu prudkú reakciu. „Toto je len prieskumná hliadka. Z tejto oblasti hlásili výskyt niekoľkých smrťožrútov, ale pravdepodobne o nič nejde. Niekoľko hodín to tu budeme pozorovať a potom pôjdeš naspäť do hradu. Niet sa čoho báť.“

Potter si odfkol. „Jasné,“ zašepkal. „Ako vždy.“

Burgens opäť nenápadne hodil očkom po Dawlishovi a ich mĺkvy rozhovor potvrdil to, čo o týchto dvoch auroroch Snape už vedel- že boli partnermi veľmi dlho. Pokiaľ sa dobre pamätal, tak aj do Rádu vstúpili spolu.

„Idem sa tu trochu porozhliadnuť, možno niečo nájdem,“ prehlásil Burgens až príliš nenútene. Postrehol to Snape a podľa toho, ako sa Potter zachoval, postrehol to aj on. Viditeľne ho myklo a odvrátil sa.

Dawlish a Burgens si navzájom prikývli a Burgens takmer nespozorovateľne splynul s kríkmi naokolo. Snape v tichom rešpekte podvihol obočie. Ak riaditeľ chcel, aby sa Potter priučil nepozorovanému prikrádaniu a pozorovaniu okolia, nemohol vybrať lepších učiteľov.

Prestaň obdivovať jeho logiku,“ povedal si a pokrútil hlavu akoby v snahe vypudiť z nej Dumbledorove myšlienky. V tomto veku sa také čosi vôbec nemal učiť. Je to nehanebné! Nehovoriac o tom, že je to v rozpore so všetkými školskými pravidlami.

„Pozri, Poteer,“ začal Dawlish s miernym pohľadom. „Mám doma chlapca v tvojom veku a viem, že si to nemal ľahké. Nemôže byť ľahké niesť na pleciach také bremeno.“

Potter sa trochu zachvel. Tvár mal skrytú v tieni. Keď odpovedal, odpovedal drsným a chladným hlasom.

„Nerobte to,“ povedal.

„Čo nemám robiť?“ spýtal sa Dawlish zmätene. Snape to chápal. Žiadny syn by ho nedokázal pripraviť na Pottera.

 

„Nesnažte sa so mnou zblížiť. Inak zomriete, tak ako všetci ostatní.“

Dawlishovi sa prekvapením rozšírili zreničky a prudko sa nadýchol. Snape s ním opäť súcitil. Tieto slová by ste od vzdorujúceho teenagera nečakali. Ani od Pottera. A najhoršie na tom neboli jeho slová. Najhorší bol spôsob, akým to povedal- vyčerpane, rezignovane, presvedčene. Znelo to, ako keby mu život udelil tvrdú lekciu.

Potter si odfrkol, no v jeho tvári sa neprejavila ani štipka pobavenia.

„To povedal aj Remus,“ odvetil bezvýrazne. „Asi desať minút pred smrťou.“

„Aaaach,“ zamrmľal z kríkov ženský hlas. „Chudáčik Potter stále fňuká nad všetkým zlým na svete?“

Šok, ktorý Snape pociťoval sa odrázil v Dawlishovej i Potterovej tvári. Skôr než sa spamätal tasil prútik a namieril ho na narušiteľa.

Na Bellatrix Lestrangeovú.

Až potom si uvedomil, že bol v tejto situácii bezmocný. Nemohol im ani pomôcť ani ich ochrániť. Potter s aurorom boli sami.

Vtedy si skľúčene spomenul, že Dawlish a Burgens zahynuli niekedy na jeseň v ’97.

„Potter,“ skríkol Dawlish, keď vyskočil a bežal od smrťožrútky čo najďalej. „Bež! Odmiestni sa!“

„Och, ale to on nevie, však nie, maličký?“ spytovala sa Bellatrix, ktorej v očiach tancovali šialené iskričky. „Ešte sa nevie premiesťňovať, že cukríček!“

Potterova ruka vystrelila k jeho krku, na ktorom viselo záchranné prenášadlo, ale Lestrangeová bola rýchlejšia.

„To si vezmem, ďakujem,“ povedala naštvane a švihla prútikom. Prenášadlo vyletelo z Potterových rúk.

„Hmm, zaujímalo by ma, kam by ma zobralo,“ mudrovala, zatiaľčo zablokovala a oplatila Dawlishovu kliatbu. „Že by do tvojej školy, kde ťa s čajom a koláčikmi čakajú všetci priatelia?“

Vycerila naňho zuby, olízla si špičky svojich očných zubov v geste, ktoré bolo desivé a zároveň oplzlé.

„To by sa mi páčilo,“ pokračovala a odklonila ďalšiu kliatbu. Dawlisha potom kliatbou zviazala a on mohol len bezmocne ležať na zemi. „Čaj s koláčikmi som vždy milovala. Och a všetci tí malí chlapci a dievčatká, ktoré sa chcú hrať..Crucio!

Dawlish zreval. Jeho telo obklopila červená žiara a jeho končatiny sa začali zvíjať v príšernom rytme kliatby.

„Och, jemu sa to páči,“ zachichotala sa Bellatrix. Červená žiara bola čím ďalej tým intenzívnejšia. „Hovorí sa, že sú to vždy tí tichí, ktorí sa najradšej hrajú.“

Švihnutím prútika kliatbu ukončila. Dawlish sa v putách na zemi neovládateľne triasol.

„Nechceš si pre mňa zatancovať, Potty?“ spytovala sa Bellatrix, kým si ho so zvráteným potešením prezerala.

Snape sa zhlboka nadýchol. Vedel, čo ten pohľad znamenal. Videl ju takto viackrát, než dokázal spočítať. Bolo to vzrušenie zo zabíjania.

„Tvoje ruky a nohy by sa mykali v rytme mojej hudby a z úst by ti pre mňa vychádzali sladké výkriky,“ šepla a olízla si tmavočervené pery. „To by si chcel, maličký?“

Zdalo sa, že na Dawlisha pozabudla a sústredila sa na šťavnatejšiu korisť. To patrilo medzi Bellatrixine nedostatky. Siahali do čias, keď ešte nebola natoľko pomätená- bojovala a zabíjala pre radosť. A aj keď bola jedným z najnebezpečnejších bojovníkov, niky sa nedokázala kontrolovať. Nedokázala plánovať.

Snape pozrel na Pottera, ktorého teraz k zemi pripútalo jedno z jej zklínadiel. Tvár mal ani z kameňa a bledú ako stena. Ale nebál sa, nepanovala v ňom ani štipka strachu a keď Snape videl, ako farba jeho očí stmavla do farby smrtiaceho kúzla, začal sa vážne obávať toho, čo sa malo stať.

Prežil to, pomyslel si horúčkovito. To je isté. Dostal sa odtiaľto živý.

„Prečo mi neodpovedáš, maličký?“ spytovala sa Bellatrix nechutne nasladlým hláskom. „To ma už nemáš rád? Hneváš sa na mňa?“

Znovu sa zachichotala a podvihla prútik. „Uvidíme, ako veľmi ťa viem nahnevať. Crucio!“

Tentokrát bola žiara kliatby krvavo červená, taká intenzívna, že osvetlila noc naokolo. Snape vtedy pochopil, že Bellatrix chlapca vážne nenávidela, nenávidela všetko čo reprezentoval. To že mu ubližovala ju tešilo, tak ako ju tešilo ublíziť Dawlishovi, ale mučenie Pottera pre ňu predstavovalo osobný triumf.

Jeho obavy vzrastali.

Pozoroval ako sa Potter mykal a zvíjal na zemi a bol presvedčený, že sa pozerá na počiatky jeho choroby. No v spomienke sa okrem toho hrozného, nekoordinovaného pohybu jeho končatín neprejavili žiadne iné príznaky.

„Áno, Potter, tancuj!“ revala Bellatrix potešene. „Vrieskaj, môj malý slávik!“

Ale Potter nekričal. Bol neoblomný. Po celé nekonečné minúty, počas ktorých Bellatrix nepovolila, na ňu upieral svoj zrak, prebodával ju nenávistným zúrivým pohľadom. Snape videl, ako zatínal čeľuste, ako mu z nosa začala tiecť krv a opäť ho prekvapila Potterova sila vôle.

Ale ani Potter to nemohol vydržať oveľa dlhšie.

A vtedy, keď si bol Snape istý, že Potter podľahne, trafila Bellatrix do boku svetlomodrá kliatba. Bellatrix bolestivo zalapala po dychu.

Avada Kedavra,“ zrevala a Dawlish, statočný tvrdohlavý Dawlish, sa s prútikom bezvládnej ruke zviezol k zemi.

Zdalo sa, že mal Potter opäť pravdu.

Snape sa otočil a pozrel na Pottera, v ktorého plecia poklesli pod bremenom viny z ďalšej smrti. Ale tiež videl, ako mu táto krátka pauza dodala síl. Opatrne sa, opierajúc sa o krík, postavil na nohy.

Tasil prútik vrhol na Bellatrix kliatbu, ktorú ona zblokovovala a keď uvidela svoju korisť opäť na nohách,  potešene sa zachechtala

„Pripravený, na ďalšie kolo, cukríček?“ spýtala sa a miernym pokývnutím zapästia Pottera odzbrojila a zo vzduchu chytila jeho prútik. Zblízka si ho prehliadla a odložila do vnútorného vrecka v habite. Aj ona vedela, že tento poklad si bude chcieť Temný pán ponechať.

„Tak ma zabi,“ zakričal Potter. Bol bez svojho prútika bezmocný a ako následok cruciata sa stále triasol. „To predsa chceš, či nie? Skonči to!“

„Nie, maličký, to nechcem,“ odvetila Bellatrix pobavene. „Čo chcem je zničiť ťa, chcem aby si sa plazil po zemi pri mojich nohách a žobral, chcem aby si prosil, žobronil aby som ťa zabila,“ znovu si oblízla pery, akoby už cítila chuť jeho porážky.

„Najprv ťa zoberiem k môjmu Pánovi, zviazaného a poslušného ako dobré šteniatko,“ a opäť sa šialene zachichotala.

„Potom jedného po druhom zabijem tvojich priateľov. Asi začnem s tým hlúpym červenovlasým a s tou humusáčkou.“

Potterovi sa vytratila všetka farba z tváre. Zdesene pridusene zavyl.

„To nemôžeš,“ šepol šokovane. „V Rokforte sú v bezpečí...“

„Tá stará kopa skál nás nezadrží,“ vysmievala sa mu Bellatrix. „Áno, mohla by som ich v mžiku zabiť! A potom by som sa v noci vplížila do chrabromilskej veže a vytrhla by som tvojej humusáckej priateľke srdce skôr než by sa prebrala. Alebo by som ju mohla zobrať k môjmu Pánovi a nakŕmiť ňou jeho hada.“

Odmlčala sa a lesk jej v očiach sa prehlboval. Snape ešte nikdy nevidel taký krutý úsmev.

„A to nie je nič v porovnaní s osudom, ktorý by sme pripravili pre tvoju malú priateľku...volá sa Ginny, že? Vyzerá tak chutne.“

Potter zúrivo zavrčal a bez štipky opatrnosti sa vrhol priamo na Bellatrix Lestrangeovú.

Totálna tupohlavosť toho činu Bellatrix prekavpila. Nikto so zdravým rozumom v hlave by čarodejnicu nenapadol holými rukami, no zdalo sa, že Potter stratil všetky stopy duševného zdravia, ktoré kedy mal.

Tvár mal skrútenú v zúrivej- nie to bolo horšie : v zbesilej- grimase.

„Zabijem ťa!“ zavyl. „Roztrhám ťa na kúsky! Zabila si Siriusa! Zabila...si....Siriusa!“

On si to zjavne nevšimol, ale nárazom jej vyrazil prútik z ruky, ktorú jej uväznil pod jej telom, keď ju zrazil na zem. Snape počul praskot kostí. Bellatrix zrevala od bolesti.

Zdalo sa, že jej výkrik chlapca vytrhol spod vplyvu zúrivosti, ktorá ho pohltila. Potter si uvedomil, čo robí a trochu sa stiahol.

No Bellatrix sa vtedy rozrehotala poblúzneným smiechom, ktorý prezrádzal bolesť, ale premenil ju na dychtivosť.

„To je všetko, čoho si schopný, zbabelec?“ zrevala. „Si na mučenie príliš dobrý, čo? Môj pán si podmaní svet, kým ty sa budeš len prizerať a vyplakávať si oči!“

Pottera znovu zahltila zúrivosť a dovtedy hlboko ukrytá nenávisť, ktorá jeho tvár skrivyla do tváre netvora.

„Zabijem tvojho pána,“ sykol, schytil ju pod krk, nadvihol jej hlavu a začal jej ňou v rytme svojich slov trieskať o zem. „Ale...najprv...zabijem...teba!“

Snape zdesene sledoval scénu, ktorá sa odohrávala pred jeho očami. Nejasne si spomínal, ako ho Potter varoval, ale takéto čosi nečakal. Nikdy by neveril, že je Potter schopný takej nenávisti, takého neúprosného násilia.

Bellatrix sa začala brániť, udierala do Pottera rukami, snažila sa ho zbaviť, no zdalo sa, že si v tej chvíli jej protesty Potter nevšimol. Zubami nechtami sa jej držal, pripomínal zbraň, ktorej jedinou funkciou bola pomsta.

Snape sa striasol, keď chlapcove prsty driapali do kože nepriateľa, až kým neboli celé zakrvavené, zalapal po dychu, keď do nej bezhlavo začal búšiť kolenami a lakťami vedený cieľom ublížovať, trhať, ničiť.

„NENÁVIDÍM ŤA! NENÁVIDÍM VÁS VŠETKÝCH! ZABIJEM KAŽDÉHO Z VÁS!“ zavyl Potter a v akejsi karikatúre objatia si Bellatrix pritiahol k sebe, len aby ju v ďalšej sekunde opäť pritlačil k zemi. „VŠETKÝM VÁM UKÁŽEM ČO JE TO BOLESŤ!“

Bellatrix sa stále len smiala, bolestivo, no zároveň pobavene lapala po dychu. Smiala sa na vesmíre, ktorý sa zbláznil, smiala sa do tváre svojho vraha vediac, že bez ohľadu na to, čo sa stane, dosiahla konečné víťazstvo.

Potter stále rozzúrene a utrápene vrieskal. Prsty zarýval do jej krku. Bellatrixinu tvár poškvrnili kvapky krvi.

„BUDETE ĽUTOVAŤ ČO STE VYKONALI!“

Prstami nahmatal jej tvár, jej ústa, jej líca, jej oči...

Snape sa na to nedokázal pozerať. Odvrátil sa. Snažil sa nepočuť neľudské výkriky, nevšímať si vzduchom sa šíriaci zápach krvi.

Keď k nemu podišiel Potter, neubránil sa prudkému nádychu. Striaslo ho.

„Je mi to ľúto,“ šepol Potter. Stál niekoľko metrov po jeho pravici a neodvážil sa prísť bližšie. Skrúšene upieral pohľad na svoje dlane, akoby na nich ešte stále videl krv ženy, ktorú v spomienke zabil.

„Je mi to tak strašne ľúto.“

Snape sa zhlboka nadýchol, pripravil sa na to, čo mal v ďalšej chvíli uzrieť a prinútil sa otočiť sa ku zápasiacej dvojici.

Bolo po všetkom.

Bellatrix bola mŕtva,  a zo zakrvavených, znetvorených zvyškov, čo po nej zostali sa Snapovi zdvíhal žalúdok. Chlapec Potter na nej vyčerpane zo svojho záchvatu zúrivosti ležal a tlmene vzlykal.

Vyzeralo to obscénne. Ako zvrátená imitácia činu, ktorý ešte nemal mladý Potter vykonať.

Zdalo sa, že Bellatrix vyhrala. Jej krv na jeho rukách a tvári, jeho prsty zaborené v jej vlasoch, tiché, slabé vzlyky. Harry Potter, ktorý pre čarodejnícky svet reprezentoval dobro a  Bellatrix Lestrangeová, poblúznená služobníčka najtemnejšieho zla, aké tento svet kedy uzrel, sa spojili v jedinom čine nevýslovného násilia.

Snapovi bolo na zvracanie.

„Je mi to ľúto,“ šepol znovu muž po jeho boku. Snape by bol rád vedel, komu to hovorí. Ale asi na tom nezáležalo.

Snape si chcel rukou prehrabnúť vlasy, no zistil, že tá sa mu neovládateľne trasie. Toto nečakal. Keby to nevidel na vlastné oči, neveril by. A pomyslenie na to, že  chlapca celý čas učil a trénoval, že bojoval po jeho boku, doberal si ho a nikdy ani netušil...

Točila sa mu hlava. Nechápal, ako mohol takto prekvapene reagovať. Po všetkom tom násilí, ktoré videl a vykonal.

Ale ani najhoršie mučenie Temného pána sa nemohlo vyrovnať činu tak surovému, brutálnemu, tak...zvrátenému.

Znovu ho striaslo. Oči mal stále upreté na Pottera, neprirodzene objímajúceho Lestrangeovú.

S vynaložením obrovského úsilia sa mu podarilo vzchopiť. Je predsa Potterovým liečiteľom, pripomenul si. A jeho úlohou má byť kontrolovanie situácie a zmierňovanie pacientovej stresovej hladiny na minimum. A aj keď on sám nemal ani potuchy, ako sa s touto situáciou vysporiadať, poznal Pottera dosť dobre na to, aby dokázal pomôcť jemu.

„Potter, netušil som, že si takého niečoho schopný,“ zatiahol drsným tónom.

Potter preglgol. Ešte stále upieral pohľad na svoje ruky, akoby boli nebezpečnými zbraňami pripravenými na okamžitý útok.

„Nikdy som o tom nikomu nepovedal,“ priznal. „Aurori, ktorých som zavolal videli len spálené zvyšky a domysleli si čo sa stalo. Nechcel som, aby o tom niekto vedel.“

„To chápem,“ odvedil so stiahnutým hrdlom Snape. Potom sa na Pottera prekvapene zahľadel.

„O akom ohni to hovoríš?“ spýtal sa a Potter bez toho, aby na ne pozrel, ukázal na dve telá na zemi

„O tamtom,“ odvetil tlmene.

Snape neveriacky hľadel na Pottera, ktorý sa medzitým postavil. Chlapec teraz otvorene plakal, celý sa triasol, slzy na jeho lícach riedili bellatrixinu krv. Vtedy sa nahol nad Bellatrixinu mŕtvolu a prehľadal jej vrecká. Hľadal prútik.

Keď ho našiel, uvalil na ňu Incendium, ktoré jej telo obklopilo plameňmi.

A Potter, jeho Potter vystrel ruky pred seba, až kým sa nezdalo, že tiež začali horieť, siahol do plameňov a dotkol sa znetvoreného tela Bellatrix Lestrangeovej. Tvár mal od vyčerpania popolavú, výraz ľútostivý.

„Je mi to tak ľúto,“ šepol ešte raz. V očiach nemal ani štipku hnevu, či pocitu oprávnenosti. Po prvýkrát počas tohto čudesného výletu do minulosti, výraz v jeho tvári do detailu odzrkadľoval výraz v tvári jeho mladšieho ja.

Obaja boli vyčerpaní, stratení a úplne osamelí.

Aj keď priamo pred očami videl dôsledky ich divokého, kturého činu, necítil hnev. Cítil len ľútosť a žiaľ.

Spomínal na jasnozelené oči a udivený výraz mladého Pottera, na statočnosť, ktorú chlapec nieraz preukázal a na ten mĺkvy zmysel pre spravodlivosť, ktorý ho neustále privádzal do šialenstva.

V tomto chlapcovi by ste nenašli ani štipku zo spomínaných vlastnosti. Kompas zmysel pre morálnosť mladého Pottera sa nevychýlil, bol rozbitý a podrtený na prach.

Toto sa nemalo stať, pomyslel si Snape, keď hľadel, ako mladý Potter pálil telo pri jeho nohách. Nie je to správne. Svoju nevinnosť si udržal tak dlho.

Ale ako mohla nevinnosť prežiť ničivé plamene besnenia?

Potter po jeho boku sklonil hlavu a zhrbil plecia, akoby čakal na trest za svoje niekdajšie činy. Túto spomienku nebral s odstupom a pokojom, tak ako tie z jeho detstva. Snape by obetoval všetko za to, aby získal svoje sebavedomie späť.

Vtedy pochopil, prečo chcel spočiatku Potter radšej umrieť, než znovu prežívať svoje spomienky. Bol zázrak, že sa po tomto vôbec vzchopil, že bol schopný nájsť a pozbierať kúsky svojej duše a znovu ich spojiť v jeden celok. Ako sa s tým mal ale vyrovnať druhý krát?

V tichu, ktoré obklopovalo hraničné pálenie Bellatrix Lestrangeovej, jednej z najšialenejších a najdiabolskejších čarodejníc aké mal Snape tu česť spoznať, majster elixírov zdvihol ruku a položil ju na plece muža stojaceho po jeho boku.

K tejto spomienke nebolo čo dodať, nemal čo zmeniť, pomyslel si Snape. Ale mohol aspoň stáť Potterovi po boku. Mohol tu byť len a len pre neho. Mohol byť svedkom.

Potter sa sni nepohol, nedal najavo, že si Snapovo gesto všimol, no zdalo sa, že temnota okolo nich bola o čosi svetlejšia. A asi po minúte, ktorá skôr pripomínala hodiny, sa Potter vzchopil, odvrátil sa od ohňa, od svojho mladšieho ja, ktoré práve prvýkrát vraždilo a mlčky spomienku opustil.

 

Poslední komentáře
19.03.2016 04:14:05: samozřejmě smutné... Vždyť u některých tak stane... smiley${1} Mobil cz t mobile
11.10.2009 04:13:44: Neřekla bych, že Harry svým činem klesl na úroveň šílené Belatrix. Mezi nimi zůstal zásadní rozdíl. ...
08.10.2009 12:11:23: V prvé řadě děkuji za věnování. Vzhledem k tomu, že si vybíráš komu ho určíš, je to pro mě čest. Ka...
02.10.2009 13:53:23: no...páni...uf...tak nějak se mi nedostává slov. Vyynikající kapitolka, úžasně popsané pocity Severu...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.