...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola tridsiata: Muž v strede

tak som sa dnes rozhodla, že budem znovu prekladať. Opäť spomienka, aj keď tentokrát trošku netradičná :D kapitolu venujem Linterne.  niekto sa v komentároch už dávnejšie pýtal, koľko má táto poviedka kapitol. Čiže poviedka má 35 kapitol a nie je dokončená, čiže ani ja presne neviem ako bude pokračovať. keď sa dostanem na koniec, tak začnem prekladať poviedku všetkým na očiach a čakať kým autorka napíše ďalšiu kapitolu k tejto. Inak dnes som si spravila prekladací deň, takže ďalšia kapitoka už čoskoro: a malá nápoveda: Dumbledore+Ayda=život je krásny :D

 

Takže bol tu, späť vo svojich komnatách, v bezpečí medzi hrubými a dosť vlhkými stenami rokfortských žalárov.

Keď si túto chvíľu predstavoval v  Potterovej chatrči šialenstva, bol tu oveľa šťastnejší. No popravde, nepredstavoval si hádku s Dumbledorom, bezvedomého Pottera v nemocničnom krídle či hrozbu príchodu Weasleyovcov.

Ešte šťastie, že v hrade neboli študenti, ktor prídu až o mesiac. Ak by tu boli, jeho momentálne rozpoloženie by dosiahlo nových hrozivých výšin.

Snape pozrel na hodiny- poriadne, užitočné hodiny, ktoré ukazovali len čas- a podráždene si povzdychol. V liste sa s adresátom dohodol, že sa stretnú o tri hodiny a jeho odpoveď nedostane skôr ako o hodinu.

To znamenalo, že mal dosť času na vybalenie, či aby konečne pripravil ten extra silný posilňujúci elixír. No aj tak mu ešte zvýšili dlhé hodiny.

Po piatykrát v piatich minútach mu pohľad zaletel ku flakóniku naplnenom striebrom tekutej spomienky, položenému na stole rovno pred ním.

Flakónik našiel, keď vybaľoval Potterove spomienky s kufríka. Pokúšal sa spomenúť si, či jednu z pôvodných spomienok zabudol označiť.

No potom sa rozpomenul na čudné ráno, keď k nim na raňajky zavítala Ayda a túto spomienku mu strčila do ruky so slovami “pozri si ju, keď na to budeš mať čas”.

Na jednej strane sa nechcel ponoriť do myšlienok ďalšej osoby- návštevy Potterových spomienok ho naučili vyvarovať sa mysľomís, pretože v tomto prípade preňho tá Potterova znamenala mnoho odhalených tajomstiev.

Na druhej strane teraz mal čas. Vyjsť z žalárov preňho teraz neprichádzalo do úvahy. Viedlo by to len k ďalším núteným stretnutiam s kolegami a toto poobedie by sa musel veľmi prekonávať, aby nepoužil jednu z neodpustiteľných kliatieb.

Ešte raz si povzdychol a v mysli preklínajúc dotieravú starú druidku, vyprázdnil myšlienku do kamennej mysľomisy. Čakal až kým sa tekutina neupokojila, potom sa do nej ponoril.

Temnota. A ticho.

Bolo divné vstupovať do spomienky osamote, uvedomil si po chvíli, keď podvedome čakal na Potterove bľabotanie, ktoré neprichádzalo. Netušil kde bol, ani kedy sa to stalo a…

Sústreď san a nápovedy, ktoré ti ponúka tvoje okolie, prikázal si. Nebol si predsa špeh pre nič za nič.

Stál uprostred chodby vyzdobenej zaveseným červeným hodvábom, podlaha bola z masívneho dreva, ktorým prechádzali žilky mnohých perleťových farieb. Bol to dom niekoho bohatého. Chystal sa prezrieť si obrazy na stenách, no v tom začul hlasy, ktoré sa k nemu blížili z temnoty.

“Teraz vážne, starý netopier, zaujmalo by ma, prečo sme vašu rasu ešte nevyhladili. Požičiam ti môjho úplne pokojného generála a ty mi vrátiš vystrašeného puberťáka. Fakt nechcem vedieť čo by sa stalo, keby som ti požičala jednu z mojich kníh.”

Ayda. Vyzerala ako verná kópia ženy, s ktorou sa stretol len pred niekoľkými hodinami, no odhadnúť jej vek bolo takmer nemožné tak vtedy, ako aj teraz. Otočila sa k osobe, s ktorou hovorila. Snape prevrátil očami. Tieň. Nesmrteľný. Ešte horší material na určenie času, kedy sa spomienka odohrala.

“On je viac než len tvoj general, ženská! Napríklad ľudská osobnosť s…”

“Pre teba je ľahké ospevovať ľudskosť, netopier,” skočila mu do reči Ayda. “Nemusíš sa zaoberať jej nedostatkami.”

Tieň zúril a Snape bol rád, že spomienku len pozoroval, keďže jeho stretnutie s Tieňom v tejto nálade bolo dosť nepríjemné. Na Tieňovi boli ale očividné aj jeho obavy, podobné tým, ktoré Snape videl, keď sa upír dozvedel o Potterovej chorobe. Na Snapovo prekvapenie sa zdalo, že tieto obavy zdieľala aj Ayda. Dovtedy netušil, že bola takého niečoho vôbec schopná.

“Čo sa stalo?” spýtala sa, tentokrát vážnym hlasom bez známky uštipačnosti. “Tvoji upíri pred ním nevysali krv z malého dievčatka, alebo áno?”

Tieňovo čelo sa zachmúrilo akoby sa na ňom objavila prietrž mračien (Snape odjakživa nenávidel takého poetické vyjadrovanie, ale pri Tieňovi mu pripradalo vhodné). V jeho očiach sa nebezpečne blýskali a Snape čakal, že už-už na Aydu zaútočí.

No či to podivné napätie, ktoré obaja pociťovali potlačilo jeho chúťky, alebo bol už niekedy predtým oboznámený s ostrím Aydinho noža, ovládol sa a neschmatol ju podobným spôsobom akým kedysi schmatol Pottera. Namiesto toho si elegantnou rukou podráždene stisol koreň nosa.

“Prečo sa nazdávaš, že toto zapríčinil jeden z mojich upírov?” spýtal sa sotva kontrolovaným hlasom.

Ayda neúctivo pokrčila plecami. “Vždy je to ich chyba,” odvetila, no bolo zjavné, že to nemyslela vážne.

“Už niekoľko mesiacov sa nezosypal,” dodala tichšie, pokojnejšie.

Tieň si povzdychol a na stotinku sekundy nadobudla jeho tvár ľudský výraz.

“Jeden z mladších upírov pred dvomi dňami navštívil…klienta,” začal a Ayda si nad výberom jeho slov odfrkla. “Gregory v jej taške našiel knihu a vzal si ju. On, s niekoľkými jeho priateľmi z nej nahlas predčítali niektoré pasáže. Oni si ho nevšimli, no Harry ich musel počúvať dosť dlho, keďže…”

“Aká kniha to bola?”

Tieň si znovu povzdychol. “Jeho oficiálne biografia. Harry Potter- Chlapec, ktorý porazil Temného pána od Rity Skeeterovej,” odvetil unavene.

Aydov zmietali vlny hnevu.

“Svojím spôsobom ich chápem,” pokračoval Tieň. “Všetkých zaujíma “ich človek” a Harry o svojej minulosti mlčí. Keď tú knihu Gregory našiel, on a ostatní boli skrátka…”

“Neuveriteľne tupí,” prerušila ho Ayda. “Tak ako vždy. Čo sa stalo potom?”

“Kniha v Gregoryho rukách vybuchla. Nezostal z nej útržok väčší než snehová vločka. Harry bez toho aby na niekoho pozrel prešiel do svojej izby a odvtedy tam trči. Snažil som sa porozprávať sa s ním, ale on..”

“Skúsim hádať,” skočila mu opäť do reči. V jej očiach, upretých na upíra, sa zračil hnev, ktorého podstatu Snape nechápal. “Správal si sa k nemu ako k úbožiatku, hovoril si, koľko sit oho pretrpel a to, že jeho život symbolizuje kôpka sračiek nie je jeho vina.”

Nie je to jeho vina, Ayda a to najmenej čo preňho môžeme urobiť je…”

“Nezmysel, netopier! Chlapcov život bol ukrátený o všetko. Stratil všetko, na čom mu záležalo. To najmenej čo preňho môžeme urobiť je pomôcť získať kontrolu a prebrať zodpovednosť za to, čo sa stalo.”

Z toho ako sa tváril bolo jasné, že s ňou Tieň nesúhlasil, no svoj nesúhlas nedal verbálne najavo. Nakoniec len krátko rezignovane prikývol a kráčal ďalej.

“Ochranné kúzla v jeho izbe mu nedovolili ublížiť si,” povedal, pričom jeho zúrivosť sa ako plameň sotva skrývala pod povrchom. “Celé dni nejedol a podľa toho ako sa správa sa…”

“Z toho sám nedostane. Viem. Idem za ním.”

Ayda sa pretiahla popri ňom s pohľadom a mysľou upretými na vzdialené dvere. Ruka na jej pleci ju však zastavia a ona sa nevrlo otočila späť k princovi upírov.

“Neviem, ktorá z tvojích vlastností ho upokojuje, ženská stará,” šepol Tieň, “ale prosím, buď nežná.”

Ayda si odfrkla. Snape si po chvíli uvedomil, že sa k nej nevedomky pridal.

Šiel za ňou, spoločne prešli do komnát, ktoré sa veľmi podobali tým, ktoré mal Tieň vedľa upírskej kčmy. Až na to, že tieto boli temné. Temné a presýtené atmosférou pustej bezútešnosti.

“Harry, takže tu sa skrývaš.”

Aydin hlas svojou striktnosťou a ostrosťou pripomínal McGonagallovú, keď našla študenta ponevierať sa po hrade po večierke.

Snapovým očiam chvíľu trvalo kým si zvykli na tmu v miestnosti. Po chvíli tak Snape zazrel tieň v jednom z kresiel vedľa krbu, v ktorom kedysi nepochybne šťastne poskakovali mladé plamienky. Niekto ich však uhasil množstvom vody, ktorým by sa dalo naplniť jazero.

Priblížil sa ku kreslu a uvidel Pottera s kolenami pritisnutými k hrudi, ako s prižmúrenými očami hľadel do blba. Aydu si očividne nevšimol. Snape videl ako sa v jej tvári objavil čudný výraz pripomínajúci bolesť, ako spomienka na otvorenú ranu, ktorú utŕžila kedysi dávno. Skôr než jej pohľad stačil podrobne rozanalyzovať Ayda sa znovu upriamila na Pottera.

“Toto je smiešne,” zatiahla vysmievačne. “To, že je tvoj život v sračkách neznamená, že sa tu musíš v temnote ľutovať.”

Doširoka roztvorila ruky v geste, ktoré Snapovi pripomenulo Dumbledora. Okenice sa otvorili a do temnej miestnosti sa nahrnulo svetlo a čersvtvý vzduch, odrazu boli počuť aj piesne vtáčikov a ranné zvuky sviežeho jarného dňa.

“Tak, hneď je to lepšie. Teraz, keď sa všetka melodramatickosť vytratila zo scény, môžeme sa porozprávať ako dospelí.”

Snape by to nikdy nepriznal, ale Aydino správanie ho fascinovalo. Pripomínalo mu spôsob akým sa vysporiadal so Slizolinčanmi, ktorí sa začali ľutovať.

Vstúpiť do miestnosti dostatočne šokujúco na to, aby odvrátil ich pozornosť od ich vlastných, poľutovaniahodných problémov, vytrhnúť ich z depresie a konfrontovať ich dávkou ranného svetla a zdravého rozumu. Na nich to väčšinou zabralo.

Potter bol ako vžy výnimka. Jedinou reakciou bolo jedno unavené žmurknutie pred návalmi svetla. Či bol príliš unavený, alebo príliš deprimovaný, alebo či tento spôsob poznal pridobre na to, aby zabral, Aydin príchod ho neohúril. Dokonca ani nezaujal.

“Choď preč, Ayda,” ozval sa tichým, bezvýrazným hlasom..

Zatiaľčo si Ayda vyberala najpohodlnejšie kreslo v miestnosti a preniesla si ho pred Pottera, Snape k mužovi- chlapcovi- podišiel.

Potter vyzeral staršie ako v poslednej spomienke, ktorú videl, no chýbala mu tá uvoľnená, dospelá stránka, ktorá Snapovi umožňovala akceptovať ho ako rovnocenného.

Ale aj tak…Snape zamyslene podišiel ešte bližšie. Tvár tohto Pottera križovalo viac tieňov než jeho dospelé ja. Potter bol odetý v čiernom, na niekoho tak mladého bol svalnatý a aj v tejto čiernej hodine z neho vyžarovala moc, ktorú Snape v dospelom Potterovi výdal len málokedy. Väčšinou len ako krátke záblesky, keď stratil kontrolu.

Držanie jeho tela si vyžadovalo pozornosť a varovalo pred nebezpečenstvom spôsobom, aký Snape videl len pri najväčších vodcoch. Keď sa nad tým teraz zamyslel, tohoto Pottera videl na začiatku tohto šialeného týždňa keď sa vtedy ešte ako cudzinec objavil v riaditeľovej praovni. Skôr, než ma obalamutil svojim pokojným správaním, pomyslel si prekvapene.

Takže Potter touto autoritou oplýval v minulosti a zachoval si ju dodnes, ale zastrel ju výzorom neškodného mladíka, ktorý ukazoval svetu? Je to čím ďalej tým čudnejšie.

Ayda si odfrkla. “Zdá sa, že sa ti nepáči čo o tebe napísali v tvojej oficiálnej biografii, Potter,” povedala.

Teplota v miestnosti stúpla a Potterove oči nadobudli odtieň bledozelenej, farby smrtiaej kliatby.

Snape rýchlo cúval z dosahu tohoto nečakaného výbuchu zúrivosti. Celkom zabudol, že toto bola len spomienka a nemohla ho teda zraniť, nech sa dialo čokoľvek, Často premýšľal nad tým, aký bol Potter v strede, muž, ktorý zabil Voldemorta a uvedomil si, že jeho život bolo jedno veľké klamstvo, no ešte nenašiel ten neoblomný pokoj svojho dospelého ja.

Teraz bol celkom rád, že ho nikdy nestretol. Táto kombinácia sily a emocionálnej lability bola jednoducho priveľa.

Výbuch trval len krátko. Potter potom rezignovane zavrel oči, oprel si hlavu o kreslo a výraz v jeho tvári sa podobal čistému plátnu.

“Choď preč,” zopakoval. “Nepotrebujem aby si si zo mňa uťahovala, Ayda.”

“Och, ale každý hrfina potrebuje klauna po svojom boku,” nesúhlasila Ayda, no Snape postrehol, že napriek navonok prejavovanému nezáujmu jej oči spočívali na Potterovi a sledovali každý pohyb. “Je to nutné, aby pajác vybalansoval úžas nad hrdinom.”

Potter, ktorého Snape spoznal v priebehu posledného týždňa by san a tom zasmial a mal by jednu či dve pripomienky o šašoch a ich tendencii skončiť pod gilotínou, no Potter v spomienke sa ani len neusmial.

“Nechcem byť hrdnom,” zašepkal.

Ayda pokrčila plecami, no rýchlo premýšľala. “Tak ním nebuď,” povedala.

Potter sa chladne zasmial. “O to som sa pokúšal,” odvetil temne. “Ty s Tieňom ste mi v tom zabránili.”

“Božie sväté trenky, Potter, sú aj iné spôsoby ako zmeniť svoj život. Nemusíš sa ho hneď snažiť ukončiť. Len puberťáci si myslia, že samovražda je tým jediným. Dospej už konecne. A niečo so sebou urob.”

Potter sa znovu zasmial. “Ako napríklad čo,” začal sarkasticky. “To, že som utiekol a pridal sa ku skupinke upírov veľmi nepomohlo. Jediné čo mi to dalo sú dalšie efektné prezývky a kúzelné znaky.” Nadvihol vlasy a ukázal jej tetovanie, ktoré Snape videl už v krčme. “Nič nové na svete.”

“Premýšľal si niekedy, ako sa správaš, Potter? To, že sa kamsi priženieš a prevezm

Potter si povzdychol. “To som všetko skúsil,” priznal. “Ale zdá sa, že je mojím osudom bojovať, že je mojím osudom…”

“Sračky,” povedala Ayda pokojne a Snapov prekvapený výraz sa odrážal aj v Potterovej tvári.

“Neexistuje žiadny osud, Potter,” pokračovala drsne, no sebaisto. “Tvoj život môžu ovplyvniť externé sily, napríklad keď slnko, dážď, pôda a rieka ovplyvnia život stromu, ale nejestvuje osud, žiadny shéma, ktorou sa tvoj život riadi, žiaden plán, ktorý musíš naplniť.”

Ukázala na strop. “Nikomu tam hore nezáleži na tom, či žijeme alebo umrieme. Nikomu na tom nezáleží ak na tom nezáleží nám. Nič nie je predurčené. Neexistuje žiadny majstrovksý plán.”

Potter na ňu len dlho civel.

“Ak je to, čo hovoríš pravda, potom môj život nemá vobec žiadnu cenu,” ozval sa napokon tlmene. “Žil som aby som naplnil prorocto, ktoré som nikdy nechcel. Ak nebudem veriť v osud, zbytočne som za sebou nechal všetko, čo som miloval.”

Ayda frustrovane stisla pery.

“Ty si ale tupec,” prehlásila a Snape sa napriek svojej vôli usmial. “To, že nebolo nikde naplánované, že máš tie veci spraviť im neuberá na hodnote. Uvedom si, že si zachránil celý svet. A to nielen raz. Zdá sa, že je to tvoj koníček.”

“Ja som svet nezachránil. To boli moji priatelia. A kvôli mne ich potom zabili.”

“To však nemení dôsledky, ktoré z toho vychádzajú.”

“Dôsledkom je smrť mojich priateľov.”

“Och tak tvoji priatelia zomreli,” ozvala sa vysmievačne Ayda a Potter vyskočil na nohy tak rýchlo, že sa Snape nestažčil zbadať.

 “Neopovažuj sa,” sykol rozzúrene. “Neopovažuj sa vysmievať sa mojim priateľom! Boli lepší než ja kedy budem a ty nemáš ani poňatia čo sa im stalo, vôbec netušíš…”

Jeho hnev vystriedala bolesť tak silná, že ju nielenže nedokázal pomenovať, ale nevedel si ju ani predstaviť. Potter sa pod vplyvom tej bolesti otočil, udrel celou silou do steny a Snape sa mykol, keď počul praskot jeho kostí.

Potter ale necítil zranenie, ktoré si privodil. Spomalene, ako starec si oprel čelo o steno a zúfalo privrel viečka.

V miestnosti rezonovalo ticho, dusilo každú myšlienku, až kým Ayda nevstala a neprešla k nemu.”

“Harry,” šepla necharakteristicky jemným hlasom. “Je to už rok. Celý rok a ty stále nevieš vysloviť ich mená. Tak to sa nikam nedostaneš.”

“Možno je to preto, že som toto nikdy nechcel, Ayda,” odvetil opät hnevlivo. “Chcel soma by to prestalo. Stále to chcem. Ste to vy s Tieňom, vy chcete aby som začal žiť. Rozprávate mi tu o radostiach života a všetkých úžasných veciach, ktoré môžem stále zažiť. Aké veci to sú? Zabiť ešte pár smrťožrútov? Priviesť iných do ich skazy? Byť hrdinom pre ďalšiu partu imbecilov, ktorí sa nevedia dočkať, kým o mne budú môcť rozširovať lži? Už mám toho všetkého tak akurát dosť!

Ayda si povzdychla a v tej chvíli sa nedalo odhadnúť, či bola z toho, že Potter vybuchol nešťastná, alebo sa naopak tešila.

Harry,” začala, no Potter ju nazúrene prerušil.

“Prestaň mi prikazovať, čo mám robiť, Ayda,” sykol. “Sedem rokov ma mal na vodítku Dumbledore, ktorý do mňa hustil, že všetko čo sa v mojom živote udialo bolo správne a nevyhnutné. Manipuloval mnou až kým nezomreli všetci, ktorých som miloval a to už viac nedovolím! Môj život je jeden veľký vtip, kapitola v knihe dejín, ale nič viac. A teraz, keď som toho bastarda konečne zabil a vyhľadal a zneškodnil jeho smrťožrútov je koniec! Ja som skončil. Bolo by fér, keby ste ma nechali ísť!”

“Nie si jediný komu zomreli milovaní, sopliak jeden,” ozvala sa Ayda. “Moja dcéra a manžel zomreli pod mojím velením ešte počas prvej vojny.”

Starosť a obavy vystriedali Potterov hnev ako keby nikdy ani neexistoval.

“Ayda, je mi to ľúto,” pošepkal. “Bolo to odo mňa bezohľadné. Nemyslel som…”

“Teraz to znovu robíš,” skočila mu do reči Ayda. “Nechcem aby si svoju bolesť ignoroval, aby si sa zameral na tú moju, Harry. Chcem aby si pochopil, že smrti a bolesti sa v živote nevyhneš. Určite nie v tom tvojom. A nevyhneš sa ani pocitu viny. Nehovorím, že to nebola tvoja chyba. Neviem, čo sa tam stalo. Chcem len povedať, že ich osudom nebolo tam zomrieť a že jediná cena ich života a smrti spočíva na tebe. Prijmi svoju vinu a pouč sa z nej, pretože inak zomreli zbytočne.”

“Týmto chceš len dokázať, aby som sa cítil vinne a žil pre druhých, a ty to vieš,” odvetil Potter posmievačne. “Stále žijem, či nie? Prijal som svoju povinnosť a zodpovednosť a sľubujem, že sa nebudem pokúšať vziať si život. Spokojná? Tak ma teraz nechaj na pokoji.”

Opäť rezignácia. Potterove nálady sa menili častejšie než Zloduchove a Snape napokon pochopil, čo mu vtedy na raňajkách chcela Ayda povedať. Toto bol Potter, ktorý sa nedokázal vyrovnať so svojou minulosťou, emorionálne labilný Potter, ktorý túžil po smrti len preto, pretože nedokázal žiť.

Jeho správanie bolo úplne odlišné od správania jeho Pottera a keby nebol schopný rozoznať ten rozdiel a pochopiť jeho následky by bolo bláznovstvo.

Snapovia neboli blázni. Bláznovstvo nepratrilo do ich génov.

“Niečo ti poviem, Harry,” povedala Ayda vážne. Rukami pohla v geste, ktoré Snape nerozozonal, no teraz pochopil, ako sa mohla táto starena stať vodkyňou druidov.

“Ak si zvolíš smrť, pretože sa tak slobodne rozhodneš a nebude to zo strachu alebo debility, potom je to tá správna cesta a ja ti sľubujem, že budem tvoje rozhodnutie rešpektovať a dopomôžem ti k jeho naplneniu ako len budem môcť. Ale takéto rozhodnutie si vyžaduje vyspelosť a pokoj a pochopenie vlastného života. Teraz nemáš ani jedno. Si ako malé dieťa uprostred búrky, ktoré sa vzdalo, pretože nepozná cestu domov. A vzdávanie ja nerešpektujem.”

Či už to boli jej slová alebo to divné gesto, Potter v tom rozoznal jej sľub a čosi sa v ňom prelomilo. Narovnal sa a pozrel jej do očí.

“Čo chceš aby som robil?” spýtal sa tlmene.

“Prestaň sa skrývať za svojou minulosťou,” povedala drsne, no aj Snape v tom počul ako veľmi jej na Potterovi záležalo. “Zmier sa s ňou. Keď dospeješ, budeš za nimi žialiť a zistíš, čo robiť so svojím životom, potom za mnou prídeš a ja ti pomôžem nasledovať cestu, ktorú si si vytvoril. Je to ťažké, ver mi, poznám to lepšie ako mnohí iní, ale ak to neurobíš, bude to hlúpejšie než čokoľvek čo by som od teba kedy čakala.”

Potter znovu prikývol, dal tak najavo, že pochopil a čosi v jeho tvári Snapa presvedčilo o tom, že naozaj pochopil a že Aydin sľub preňho mnoho znamenal.

“Čo si spravila ty, keď zomrela tvoja rodina?” spýtal sa, no nedokázal jej pozrieť do očí.

Ona sa uškrnula a jej tvár nadobudla divoký výraz, ktorý ju omladil, no zároveň vyzerala aj staršie.

“Najprv som zabila každého bastarda, ktorý im ublížil, ale keďže to už máš za sebou, môžeme rovno preskočiť na druhú fázu.”

“Druhú fázu?”

“Musíš sa zbaviť všetkej tej bolesti a hnevu. Len ža to zaťažuje a nikomu na tomto svete nezáleží na tom, či sa budeš až do smrti ľutovať,” na chvíľu sa odmlčala na zamyslene naklonila hlavu. “Teda okrem Tieňa a jeho veselej skupinky imbecilov, ale som si istá, že oni by si bez problémov našli novú zábavku.”

Potter sa usmial, len tak trochu, váhavo, no aj tak to bol prvý skutočný úsmev, ktorý Snape v tejto spomienke videl.

“S tým možno súhlasím,” povedal. “Ale ako to spravím?”

“Dopekla, keby som to vedela,” odvetila. “Pre mňa to bolo vždy prirodzené. Možno to má niečo spoločné s veľkosťou mozgu. Ale čo ti môžem sľúbiť je, že ťa poriadne nakopem keď si všimnem, že to robíš zle.”

Zoširoka sa usmiala, akoby pomyslenie na to, že ho bude môcť nakopať práve vylepšilo jej deň. Potter sa tiež poriadne usmial. Ten úsmev rozžiaril jeho tvár a osvetlil tak tiene, ktoré sa tam usídlili. A Snape vtedy postrehol záblesk muža, ktorým sa Potter jeden deň stane, muža dostatočne vyspelého na to, aby našiel a zvážil svoje cestičky a vybral si tú správnu.

“To je asi začiatok,” povedal Potter tlmene a miestnosť sa rozpustila v hmle mysľomisy.

Poslední komentáře
12.08.2009 19:07:36: jo ahaaa díky! já jsem furt koukala když klikneš na název povídky tak jako u téhle povídky obecně ne...
12.08.2009 17:30:28: a pokud se týče počtu komentářů, nezapomeň že jsou prázdniny a někteří z nás se k čtení dostaneme až...
12.08.2009 17:28:47: myslím, že nikdy dostatečně nevyjádřím svůj obdiv nad touto povídkou a svou vděčnost za tvůj překlad...
11.08.2009 23:01:19: dakujem vam vsetkym za zmysluplne komentare :D tie ma naozaj vsetky potesili aj ked musim pravdu pov...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.