...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola tridsiata druhá: Deň potom

Zaujímavá kapitola, celkom dobre sa prekladala :D a mám pre vás jednu dobrú správu. Autorka tejto poviedky mala isté problémy s počítačom a zmazali sa jej už napísané kapitoly k obom poviedkam, ktoré píše, no v priebehu posledných dní pridala novú kapitolu k obom. Ku kiežby som to bol vedel je to teda tridsiata šiesta kapitola. Je síce trošku krátka, ale je super vedieť, že to nezabalila a že bude v písaní pokračovať :D túto kapitolu venujem Fidovi. tak sa majte krásne a aspoň pri čítaní tejto kapitoly nebuďte deprimovaní z príchodu novéhoškolského roka :D
is

Potter sa prebudil okolo polnoci. Keď uvidel biely strop nemocničného krídla a zahmlené postavy Aydy a Tieňa, nebolo preňho ťažké zrátať koľko je dva a dva.

„To snáď nie!“ zavrčal tak rozzúrene ako ho Snape dosiaľ nepočul. „To si zo mňa strieľate. Toto ste nemali robiť!“

„Ty mi nemáš právo prikazovať čo robiť a čo nie, Harry,“ poznamenal Tieň. „Sme tu aby sme ťa ochránili ako sme sľúbili. Nič čo povieš to nezmení.“

Ignorujúc svojich priateľov sa Potter otočil ku Snapovi.

„Sľúbili ste mi, že to neurobíte,“ povedal sklamane. Snape sa mu nedokázal pozrieť do pálivých zelených očí.

„Sľúbil som ti, že ťa nevezmem k Ayde,“ súhlasil, „ale tiež som sľúbil, že budem tvojich priateľov informovať o tom, čo sa deje. Prísť sem bolo ich rozhodnutie a verím, že bolo správne,“ dodal po chvíli. Dúfal, že keď vysvetlí svoj zámer, tak ho Potter pochopí. „Riaditeľ chcel do hradu zavolat Weasleyovcov. Na zajtra zvolal tlačovku. Pri tom všetkom by sme nemohli pokračovať s prezeraním spomienok. Vzali by ťa ku sv. Mungovi alebo by ťa držali v nemocničnom krídle. Nestratím ťa len kvôli tomu, že čarodejnícku spoločnosť tvorí kopa cvokov!“

Keď si Snape uvedomil, ako to znelo, odmlčal sa, na všetkých zazeral a čakal či sa niekto odváži k jeho slovám niečo dodať. No Tieň aj Ayda obaja sledovali Pottera, ktorý na nich na oplátku zazeral.

„Je mi jedno, čo sa so mnou stane,“ prehlásil napokon, keď bolo jasné, že sa ani jeden z jeho priateľov nechystal nič povedať. „Ale nie je mi jedno, čo sa stane s vami a to, že ste sa zaplietli do takýchto ťažkostí je neakceptovateľné! Tieň môže konať ako chce, ale teba Ayda, teba môžem prinútiť odísť. Som tvoj vodca. Musíš plniť moje príkazy a ja ti prikazujem aby si spolu so všetkými druidami okamžite opustila hrad a nikdy sa nevracala!“

„Takže ty mi ideš prikazovať, čo?“ spýtala sa Ayda so suchým humorom. „V tom prípade nezabúdaj, že ťa môžem kedykoľvek vyzvať na duel a ver mi, v tvojom stave by si proti mne nemal šancu. Čím by som sa vodcom stala ja, či nie? A môj prvý príkaz by znel zostať v hrade a chrániť ťa.“

Keď to dopovedala, sladko sa na Pottera usmiala.

Potter zaťal zuby.

„Prestaňe s tým,“ prosil unavene. „Neriskujte všetko, čo ste roky budovali. Nie kvôli mne.“

„Už sa stalo, Harry,“ odvetil Tieň a nežným pohľadom spočinul na svojom priateľovi. „Rozhodli sme sa a podľa toho sme konali. Ver mi, nerozhodli sme sa ľahkovážne. Každý v tomto hrade sa sám prihlásil. Som rád, že ti zas môžem stáť po boku.“

„A okrem toho, je už všetko naplánované,“ dodala Ayda. „Kentauri strážia hradné pozemky, upíri budú strážiť hrad v noci a druidi cez deň. Predsa by si nechcel, aby celé to plánovanie vyšlo navnivoč, Potter.“

„Bol by som rád, keby ste sa boli pred celým týmto fiaskom spamätali,“ odvetil Potter napäto, ale bolo na ňom vidieť, že sa so situáciou svojím spôsobom zmieril.

„Takže čo ste teda spravili?“ spýtal sa s povzdychom a Ayda mu dopodrobna vysvetlila ich inváziu Rokfortu. Snape si pobavene všimol, že druidka tým celým bola práve tak nadšená ako on sám.

Bolo očividné, že si Potter nevedel pomôcť. Aj napriek tomu, že s ich rozhodnutím nesúhlasil, niekoľkokrát mu počas Aydinho rozprávania mykalo kútikmi. A keď napodobňovala McGonagallovej „Ale nemôžete predsa vpadnúť do Rokfortu...to sa nerobí,“ tak sa musel veľmi ovládať aby sa nerozosmial.

No čoskoro sa na scénu vrátili temnejšie myšlienky. „A čo teraz?“ pozrel s obavami na Snapa, Tieňa a Aydu (ako len Snapa iritovalo, že sa tak pozrel aj naňho). „Na zajtra ráno je naplánovaná tlačovka a Dumbledore so sebou nenechá dlho manipulovať! Ako chcete všetko udržať v tajnosti?“

„To nechaj na diabolskú myseľ majstra elixírov,“ odvetila Ayda natešene. „On sa vynájde.“

Snape pri tej poznámke pocítil hrdosť.

„Profesor?“ spýtal sa Potter Snapa. Bolo zjavné, že odpustil to, že tohto nebezpečenstva zatiahol aj jeho priateľov.

„Myslím, že Aydu poteší, ak ti môj plán detailne vysvetlí práve ona,“ odvetil vyhýbavo. Vedel, že odhalenie jeho plánu by vyvolalo ďalšiu napätú debatu. „Situácia v hrade si vyžaduje moju okamžitú pozornosť.“

V Potterových očiach sa zračilo podozrenie, akoby bol dieťa, ktoré tuší, že sa o ňom za jeho chrbtom rozprávali dospeláci. Snape sa uškrnul a potom znovu skĺzol do svojej zažitej role pestúnky a liečiteľa chlapca, ktorý prežil.

„Mal by si spať,“ povedal. „Potrebuješ zosilnieť. Ráno budeme pokračovať s prezeraním spomienok.“

Pri jeho odchode sa naňho Tieň usmial, Ayda sa posmievačne uškrnula. Nateraz na Pottera dozrú jeho priatelia. On musel do svitania ešte čo-to vybaviť.

0o0o0o0o0o0oo

„Neverím, že si to naozaj urobil, Severus,“ zopakovala Minerva už miliónty krát. „Zradil si nás! Ako si mohol?“

„Ako je možné, že len chrabromilčania to slovo vyslovujú s takou dávkou prekvapenia, Minerva?“ spýtal sa Snape zamatovým hlasom. Nehanebne sa v jej zúrivosti vyžíval. Túto chvíľu si vo všeobecnom chaose navôkol plánoval poriadne vychutnať- koniec koncov, veď si to zaslúži.

„SEVERUS!“zavyla. Bola príliš vynervovaná na to, aby povedala čokoľvek iné.

Musel so poriadne ovládať, aby sa neuškrnul. Tak, podarilo sa: dokázal Minervu „pani chladnú“ priviesť do varu. To ho takmer donútilo odpustiť Ayde jej chvíľku s dýkou.

„Áno, Minerva?“ zaťahal sladučkým hláskom.

„Pripustil si, aby prepadli Rokfort! Upíri a kentauri a tá...hrozná stará ženská!“

„Budem musieť Ayde spomenúť, že si myslíš, že je horšia než upíri,“ odvetil Snape s úškrnom. „Bude sa tak tešiť!“

„No tak, Severus, teraz nie je čas na vtipkovanie,“ vložila sa do ich rozhovoru Pomona Sproutová. Nízka profesorka bola ako oko v búrke vytvorenej ostatnými profesormi. Ona jediná sa osadila v kresle v zborovni, v ktorej ich všetkých uväznili a ako jediná ho pozorovala pohľadom, v ktorom sa nezračila zúrivosť. „Som si istá, že by si Rokfort nikdy bezdôvodne nevystavil nebezpečenstvu. Predpokladám, že tvoje dôvody mali čosi spoločné s návratom Harryho Pottera. Alebo sa mýlim?“

Snape by si ich najradšej ďalej doťahoval. Pomona vedela pokaziť každú srandu. No musel ešte všeličo zariadiť a východ slnka sa rýchlo blížil.

„Samozrejme, že nie,“ odvetil váhavo. „Upíri, kentauri a tá hrozná stará ženská sú Potterovi priatelia, bytosti, s ktorými sa počas ôsmich rokov zoznámil. Spoznal som ich, keď som býval s ním a keď sa Dumbledore začal správať nerozvážne, musel som ich kontaktovať.“

„Nerozvážne!“ zúrila Minerva a zdalo sa, že mnohí v zborovni s ňou súhlasili. Počas vojny bol Dumbledore predstaviteľom dobra a spravodlivosti, no v posledných rokoch bol takmer svätý. Nikto si nikdy nedovolil Dumbledora kritizovať.

„Áno, nerozumne,“ odvetil Snape, pričom si nevšímal ako sa McGonagallová zhlboka nadýchla aby mohla zase začať kričať. Bolo to neuveriteľné, ale v porovnaní s jeho kolegami tvorili šialení druidi a náladoví upíri omnoho príťažlivejšiu spoločnosť!

„Od chvíle, keď sa Potter vrátil do hradu Dumbledore ignoroval jeho priania. Keď si ma Potter vybral za svojho liečiteľa- a môžem vás uistiť, že by som bol omnoho radšej, keby sa tak nestalo- sa ho Dumbledore pokúšal skrz mňa ovládať a manipulovať ním. Keď Potter odmietol odhaliť adresu svojho domu, Dumbledore mal tú drzosť, že umiestnil sledovacie kúzlo na jednu z kúzelných prísad, ktoré som si bral so sebou. Vedel, že ich nebudem kontrolovať so strachu, že by mohli kúzla prísady poškodiť.Tento čin dokazuje, že sa mu vo veciach, kde ide o Pottera nedá dôverovať. Keby som vlas jednorožca použil tak, ako som plánoval, Potter by bol teraz mŕtvy. Namiesto toho poslal Tonksovú, ktorá nás sledovala a ako to už s chrabromilčanmi chodí, Pottera napadli, musel opustiť svoj domov a bolo vážne ohrozené jeho zdravie.“

Tonksová chcela niečo dodať, pravdepodobne mala v pláne vyjadriť svoj nesúhlas nad jeho popisom situácie, ale Snape ju jedným pohľadom okamžite umlčal. Občas preňho fakt, že už viac než dvadsať rokov učil hlupákov z celej Veľkej Británie znamenal výhodu- zaručil si tým, že generácie čarodejníkov sa ho boja a že sklapnú hneď ako na nich pozrie.

Pomona zbledla. Ako špecialistka na herbológiu dobre vedela, čo všetko sa mohlo zvrtnúť, keď niekto manipuloval s kúzelnými prísadami.

„Naozaj to urobil?“ spýtala sa a Snape, užívajúc si to, že mal znovu navrch, spokojne prikývol.

„Iste,“ odvetil. „Keď som sem prišiel za Potterom a zakrpateným mozgom tuto vedľa,“ ukázal na Tonksovú, ktorá sotva vydala hlásky, „Albus mi nielenže povedal, že viac nemôžem liečiť Pottera- aj napriek Potterovmu želaniu- ale tiež zvolal tlačovú konferenciu, na ktorej sa chystal zverejniť Potterov návrat celému čarodejníckemu svetu. Dúfam, že vám nemusím hovoriť, ako by následky tejto udalosti ovplyvnili Potterovo zdravie.

„Bola by to pohroma,“ zašepkala Pomona, ignorujúc Minervin mrzutý pohľad.

Snape opäť prikývol a ani sa nesnažil skrývaž svoju samoľúbosť. „Presne,“ povedal. „Snažil som sa mu to vyhovoriť, ale keď sa Dumbledor rozhodol, nikdy ho nezaujímal názor ostatných. Tak som spravil to jediné, čo som mohol.“

„To jediné, čo si mohol?“ zopakovala Minerva zatrpknuto. „O tom vážne pochybujem, Severus. Napokon, mohol si mi niečo povedať, mohol si sa porozprávať s kýmkoľvek z nás. Predtým, než si dal Rokfort do rúk temným bytostiam!“

„A ty by si sa postavila na moju stranu? Proti Dumbledorovi?“ spytoval sa Snape s trpkosťou v hlase. Toto bola predsa Minerva, ktorá ustavične ignorovala jeho názory, jeho žiadosti týkajúce sa študentov Slizolinu, pretože sa nikdy nedokázala preniesť cez svoje predsudky.

„Pre dobro niekdajšieho študenta určite áno,“ opovedala skalopevne, ale jej oči ju prezradili. Podľa toho, ako lietlali z jednej strany miestnosti na druhú tomu ani ona sama neverila.

„Samozrejme,“ súhlasil sarkasticky. Nedokázal odolať tomu pokušeniu. „Bol predsa chrabromilčan. Saslúžil si byť zachránený.“

„Nesnaž sa tváriž ublížene, Severus,“ kričala naňho Minerva. Vážne, toto bolo až príliš jednoduché. „Ja som Rokfort nezradila!“

„Narozdiel od teba, Minerva,“ sykol Snape, „som sa nikdy nesnažil tváriť ublížene. Bol som smrťožrút. Dopekla! Dokážem žiť so svojimi chybami. A viem, kedy som pochybyl. Ale ty si nie si schopná priznať, že si si ako profesorka ani ako vedúca fakulty nesplnila svoju povinnosť.“

„Neopovažuj sa obviňovať ma s neplnenia si svojich povinností ako profesorky, Severus Snape,“ pišťala Minerva. Ale on bol teraz príliš rozzúrený na to, aby stihol ľutovať svoje uši. „Svoje povinnosti voči Harrymu som si splnila a nielen to! Nebola moja chyba, že mu zavraždili rodičov ani to, že bol dieťaťom proroctva! Pred tým ho nemohol ochrániť nikto z nás!

„Ty si bola vedúca jeho fakulty!“ povedal Snape chladne. To boli všetci v tomto hrade slepí? „Vedela si, čo boli Dursleyovci zač, sama si mi to povedala. No aj tak si sa Pottera nikdy nespýtala na to, ako sa mu doma vedie, nikdy si ho nešla skontrolovať, aj keď si videla, že sa z prádnin vracal vždy podviživený!“

„Bola si členkou Rádu, vedela si, aké bremeno niesol, ale hovorila si s ním niekedy? Hovorila si s ním v tú noc, keď zomrel Cedric Diggory? Keď ho v piatom ročníku desili vízie? Keď jeho krstný otec prepadol za závoj? Pochybovala si niekedy o Dumbledorových slovách a rozhodla si sa skontrolovať ho? Alebo si mu slepo verila? Vložila do jeho rúk život svojho študenta?“

„Ale Albus chcel pre pána Pottera len to najlepšie! Nikdy by mu neublížil! Miluje ho, Severus, viac, než by ako jeho riaditeľ mal.“

Severus si odfrkol. „Vždy som vravel, že je láska preceňovaná,“ povedal. „Zodpovednosť, tú nikto neberie vážne. O trochu menej lásky a o čosi viac sústredenosti na tvoju prácu mohlo byť presne to, čo Potter potreboval.“

„Ja som sa na svoju prácu sústredila!“

„Áno? Tak prečo si ho nechránila vždy keď sa ocitol v nebezpečenstve? Kde si bola, keď bol nútený stráviť letné prázdniny so svojimi príbuznými?“

McGonagallová si povzdychla. „Pripúšťam, že bol Potterov život tvrdy, Severus, tvrdší než by mal byť. Ale preháňaš. Situácia nebola ideálna, to nie, ale Albus nemal veľmi na výber a ja verím, že z danných možností vybral tú najlepčiu. Nikdy by dieťaťu neublížil“

Snape na ňu zazrel a ona sa pomrvila.

„Všetko som to videl, Minerva,“ povedal pokojne, no chladne. Nerobil to rád, ale vedel, že ak by ich pobádal, aby sa sami presvedčili, tak by to malo oveľa horšie následky. „Bol som v jeho spomienkach. Videl som veci, o ktorých vám nikdy nepovedal. Býval v šatníku pod schodami, Minerva. Zlomili mu zápästie, keď mal päť rokov. Keď mal šesť rokov, takmer ho zabili v snahe vymlátiť z neho tú abnormálnosť, ktorú v sebe nosil. Keď mal desať rokov, mal viac jaziev a prežil si viac zranení, než vojnoví veteráni. Keď preňho prišiel Hagrid, naučil sa nepokúšať šťastie. Keď mal jedenásť rokov, bojoval s Quitellom, naučil sa, že mu nikto nepomôže, že bude musieť všetko zvládnuť sám. To pochopil a podľa toho konal. Albus Dumbledore sa zatiaľ skrýval v tieňoch a čakal, kým sa udalosti odohrajú bez jeho zásahu. Keď mal dvanásť rokov, takmer zomrel. Bol otrávený, no bojoval ako najlepšie vedel a nikomu na ňom nezáležalo. A ani nemusím hovoriť o citových traumách aké po sebe zanechala Diggoryho a Blackova smrť, či čo v jeho živote zmenilo znovuzrodenie Temného pána.“

Zhlboka sa nadýchol, videl ako Minerva zbledla, ako naňho Tonksová zdesene hľadela.

„Keď zabil Voldemorta, chcel umrieť. Niekoľkokrát sa pokúsil o samovraždu, najmä preto, že veril, že už nie je užitočný, pretože niekto v tomto hrade ho ktosi presvedčil o tom, že jediným zmyslom jeho života je zabiť monštrum, ktoré sme my- nie on- stvorili. A teraz, po ôsmich rokoch po tom ako zmizol sa vracia ako dospelý a vyspelý muž a to prvé, o čo sa Albus snaží je odprieť mu posledné zbytky cti a kontroly nad jeho životom ako keby bol znovu jedenásťročným chlapcom, ktorý prežil. Teraz by ste mi mohli povedať, či si naozaj myslíte, že boli moje rozhodnutia prehnané.“

„Klameš,“ zašepkala, ale bolo to len posledné zúfalé popieranie zoči-voči pravde.

„Prečo by som klamal, Minerva,“ odvetil pokojne. „Vždy som Pottera nenávidel a nechcel som ho liečiť. Povedz mi, prečo by som nemal byť rád, že chce riaditeľ prevziať ťarchu jeho liečby?“

„Ale to nemohol...“

„Potter žije aj napriek tomu, čo riaditeľ spravil, nie vďaka tomu. A tentokrát Dumbledore neriskuje len život svojjho študenta, nie, tentokrát sa zahráva s osudom celého sveta.“

Nasledovalo dlhé ticho. Ticho, ktoré sa Snape neodvážil prerušiť. Aj napriek jeho narážkam, napriek jeho otvorenej opozícii súhlas týchto ľudí potreboval. Nechcel aby sa v hrade odohrávala bitka medzi rôznymi bytosťami. Aj keď Ayda by sa určite potešila, keby mohla čarodejníkov ešte chvíľu podpichovať.

„Ja súhlasím,“ ozvala sa napokon Pomona Sproutová s kamenným výrazom. „Ak Albus naozaj vykonal všetko čo si povedal, a ja verím, že to bola pravda, potom je našou povinnosťou stáť na strane pána Pottera. Aj keď je to strana, ktorá odporuje riaditeľovi.“

Jeden po druhom učitelia prikyvovali. Len zúrivý Argus Filch, opierajúci sa o stenu nevyzeral veľmi presvedčene. No ako šmukel toho proti invázii veľmi nezmôže.

Minerva ho mlčky pozorovala, potom sa so zvláštnym výrazom v očiach pozrela na Snapa.

„Netušila som, ako veľmi ti na Harrym záleží, Severus,“ začala.

„Toto nie je o tom, či mi na ňom záleží,“ zavrčal Snape frustrovane preto, lebo nechápala a trochu s obavami z toho, že sa odteraz bude musieť vyrovnať so sentimentálnymi narážkami ohľadne jeho správania. „Toto je o povinnosti, Minerva. Ublížili sme mu v minulosti, a to nielen raz a to najmenej, čo môžeme teraz urobiť je, že budeme konať podľa jeho vôle a nie podľa Dumbledorovej.“

„A kvôli tejto povinnosti si zradil Rokfort?“

„Pokiaľ ide o mňa,“ povedal chladne Severus, „tak tento hrad zradil Dumbledore a všetko za čím stojí, keď zničil život študenta zvereného do jeho opatery. Ja si nemyslím, že to je správanie hodné riediteľa. Čo si myslíte vy?“

Na toto Minerva nereagovala- niežeby to od nej čakal- ale po chvíli tiež prikývla a pridala sa k ostatným učiteľom. Keď stála medzi Tonksovou a Pomonou, spýtala sa: „Čo chceš aby sme spravili?“

0o0o0o0o0o0o0

„Stále neverím tomu, že ste Tonksovú presvedčili aby sa vydávala za Dumbledora,“ ozval sa Potter šepotom hľadiac na plamienky v Snapovom kozube.

Do jeho komnát sa presunuli po tom, ako bolo zjavné, že pobyt v nemocničnom krídle- a neusále návštevy druidov, kentaurov, upírov a učiteľov- Pottera evidentne nervoval.

Snape netušil čo by mal cítiť, keď hľadel na Pottera, ako sedí na jeho pohovke, civí do jeho kozuba a pije čaj z jedného z jeho hrnčekov, ale určite to nebol hnev, ktorý by určite cítil pred tromi dňami, nehovoriac o tom, čo by cítil pred týždňom.

„Bolo to nezabudnuteľné,“ súhlasil Snape. „Hlavne tá časť, keď takmer spadla z pódia a vyhovárala sana „vetchosť starnutia“.“

Tonksová bola ohúrená, keď jej vysvetlil svoj plán. V tvári sa jej opäť usadil ten výraz prekvapenej stupídnosti, ktorý ju v posledných dňoch charakterizoval. Minerva o tom nechcela ani počuť, vrieskala naňho, že sa nemôžu vydávať za Dumbledora a naplánovať zaňho blížiaci sa odchod do dôchodku.

Snape kontroval detailným popisom následkov použitia vlasu jednorožca v elixíre a jeho následkov, keby ho Potter požil. Veľmi detailným. Popísal všetku tú krv, kŕče a následný návrat Voldemorta. Bolo to víťazstvo širokej slovnej zásoby, drobných hrozieb a osobnej skúsenosti bolesti, ktorú môže ľudské telo podstúpiť.

Minerva pri jeho opise zbledla a radšej sa podvolila. Tonksová bez problémov súhlasila.

To je spôsob, akým ľudská myseľ pracuje už po tisícročia, pomyslel si pobavene Snape. Povedz im strašidelný príbeh a oni skáču ako ty pískaš.

A tak aj skákali. Tonksová zvládla svoje predstavenie. Bola perfektným Dumbledorom s perfektnou dávkou jeho iskierkok v očiach, citrónovými dropasmi a pojašenosťi. Pravdu povediac to Snapa presvedčilo o existencii jej mozgovej kapacity- alebo že by to zničilo jeho vieru v mozgovú kapacitu Albusa Dumbledora? Nemalo by predsa byť také ľahké napodobiť storočného génia, no nie?

Potom Tonksová predniesla reč, ktorú jej Snape pripravil. Zahrnul do nej množstvo chrabromilskej sentimentálnosti a dumbledorovskej šialenosti, trochu sedliackeho rozumu, ktorý si pravdepodobne aj tak nikto nevšimne (to bol spôsob, ako zistil počas mnohých bolestivých rokov, ako učiť všetkých hlupákov: mnohoh drámy aby odvrátil pozornosť od faktov, ktoré nepozorované prešli zadnými dvierkami). Tonksvoej Dumbledore oznámil, že po dlhých rokoch učenia ho napokon dobehol jeho vek a on chce na tejto tlačovke preniesť niektoré zo svojich bremien spočívajúcich na jeho starých pleciach prehodiť na plecia mladšie, Minervine.

Minerva teda s posledných škaredým pohľadom na Snapa predstúpila a elegantne prevzala svoje nové povinnosti asistentky riaditeľa. Potom všetkým reportérom zaželala pekný večer a rýchlo a efektívne ich všetkých vyhnala z hradu.

****

To sa stane, keď sa snažíš prelstiť Slizolinčana, starec!

Po celý tento čas Snape postával za scénou a snažil sa nerozosmiať sa pri pomyslení na Dumbledora, ktorý bol v spoločnosti Aydy a Chairona pekne odprataný na treťom poschodí.

Štipka jeho samoľúbosti sa však musela predrať na povrch, pretože Potter sa pobavene uchechtol a na súhlas prikývol.

Potter spočiatku protestoval, naopak Ayda sa šťastne uškŕňala a pýtala sa, či si môže pripraviť zoznam vecí, ktoré chcela s Dumbledorových úst vždy počuť.

Ale Snape mu povdedal, nech sa doňho nestará a Ayda mu prikázala, aby nekazil zábavu svojmu majstrovi elixírov. Tieň ho informoval o rôznych alternatívnych riešeniach zahrňujúcich imperius a iné pamäťové kúzla, či ešte horšie narušenia riaditeľovej slobodnej vôle, až to Potter napokon vzdal.

V tej chvíli bol Snape neuveriteľne rád, že bol Rokfort obsadený. Za pomoci jednej šialenej druidky a na hlavu chorého upíra bolo dokonca oveľa jednoduchšie starať sa o Pottera.

Potom sa k nemu otočila Ayda a povedala mu, že je naozaj „zlým, veľmi zlým človekom“. Znelo to ako lichôtka.

Teraz bola tlač uspokojená, vyriešili aj otázku Dumbledora a učitelia-poväčšine- akceptovali prítomnosť Potterových priateľov.

To Snapovi ušetrilo dosť času na to, aby sa sústredil na to najhlavnejšie. Na liečenie Potterovej choroby. V Snapových komnatách.

Ale Potter ho zdržoval. Začal s tým, že chválil rôzne časti jeho obývačky. Potom si vypýtal čaj. Nakoniec sa Snapa spýtal, ako sa k nemu správajú ostatní učitelia a ako sa cíti- vtedy už bolo Snapovi jasné, o čo mu ide a začal sa naňho mračiť. Ani niekto oveľa hlúpejší než Potter by sa Snapa nespýtal na to, ako sa cíti a vážne očakával, že mu odpovie.

Po rozhovore o tlačovej konferencii im zostalo len počasie a to nepripadalo do úvahy. Snape si povzdychol. Na toto naozaj nemal čas.

„O čo ide, Potter?“ spýtal sa o niečo tichšie než zvyčajne. „Bojíš sa minulosti?“

Potter bez zaváhania či neistoty prikývol.

„Áno,“ šepol a jeho úprimnosť Snapa úplne šokovala.

Snape netušil čo na to povedať. Dospelí väčšinou nepriznávali svoj strach, Strach bol preňho vždy slabosťou, čosi, čo sa nesmie za žiadnych okolností priznať. A to bol ďalší rozdiel medzi ním a Potterom.

„Túto nechcem vidieť,“ pripustil z ničoho nič Potter. „V mojej mysli je tá spomienka zahalená hmlou. Červenou hmlou hnevu, nenávisti a smútku. Nechcem to znovu prežiť.“

Snape by si najradšej odfrkol a povedal niečo nevhodné, no potom si spomenul, aké bolestivé boli niektoré zo spomienok aj pre neho samého, aj keď nebol ich priamou súčasťou.

„Chápem,“ povedal. Neklamal.

Potter opäť prikývol, pozrel mu do očí a usmial sa. Chvíľu tam mlčky sedeli ako bratia v zbrani pripravujúci sa na boj. Potom sa Potter vystrel, vstal a nevedomky si nervózne odrhnul vlasy z čela.

„Poďme,“ povedal. „Minulosť čaká.“
Poslední komentáře
07.06.2016 21:41:44: Omlouvám se za to, že вмешиваюсь... mám podobný situace. Pište zde nebo do PM. 8-) pujcka na ruku ml...
30.08.2009 22:00:16: juchu parada... genialna kapitola.. milovany tien a coraz lepsia ayda... tesim sa na dalsiu a sup na...
30.08.2009 20:06:59: Super kapča. Jdu se pustit do další.
30.08.2009 00:20:13: Jéé ... děkuji za věnování :) ... dám si ji do zlatého rámečku a budu hýčkat. Tonks jako Brumla ......
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.