...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola tridsiata deviata: Všetko sa rozvracia zvnútra

Tak teda trochu oneskorene nová kapitola :D nie až tak drsná ako tá minulá aj keď teda o čosi kratšia. Mám pocit, že mi ten preklad dnes bohvieako nešiel tak prosím uľavte môjmu svedomiu kritickými komentármi :D túto kapitolku pre zmenu venujem IANTHE s vierou, že komentár k tejto kapitolke bude o čosi kritickejší ako ten posledný, aj keď musím uznať, že ma veľmi potešil, takže Ď. :-) hh tak si teda užite čítanie..oddnes čakáme na Kayly ako autorku tejto úžasnej poviedky, kedy konečne pridá ďalšiu kapitolu a odhalí ďalší dej. (Som rovnako nedočkavá ako vy!)
is

Snape sa dokázal udržať kým nevyšli zo spomienky a neusadil Pottera na gauči, no hneď potom sa náhlil do kúpeľne a kľakol si k záchodu, v ktorom sa opäť stretol so svojími raňajkami.

Nebolo toho obzvlášť veľa, pretože v očakávaní ďalšej spomienky na raňajky takmer nič nezjedol, ale napínalo ho ešte dlho potom ako všetko vyprázdnil. Akoby sa jeho črevá rozhodli, že si svet pozrú aj z druhej strany.

V tej chvíli, keď tam kľačal, potil sa ako kôň a zapáchal svojími zvratkami si Snape uvedomil, že nemal ani poňatie ako ďalšími spomienkami prejsť bez toho, aby v jednej z nich nestratil jedno z kolečiek. A čo viac: ako mohol vôbec dúfať, že sa z toho nezblázni Potter.

Bol jeho liečiteľ dopekla, a namiesto toho aby sa staral o svojho pacienta sa sobecky podvolil svojim vlastným potrebám.

V spomienke nehľadal náznaky Blednutia, nebol schopný uzrieť mučenie, ktorým si Potter prešiel. Do pekla a zatratenia, Potter mohol práve v tejto chvíli prežívať jeden zo svojich záchvatov a Snape nebol pri ňom aby mu pomohol.

Tak ako kedysi hovoril jeho učiteľ: Takto to ďalej nepôjde.

A tak sa urýchlene pozbieral zo zeme a očistil, pričom sa snažil nemyslieť na Pottera s polámanými končatinami, chlapca ako sa zmietal na zemi a kričal čo mu sily stačili. Zatlačil ich do zákutí svojej mysle, kde ich dokázal v najbližšej dobe spokojne ignorovať.

Túto techniku zdokonalili roky skúseností. Aj napriek tomu mal teraz pocit, že si tentokrát vybral tú ľahšiu cestu.

Keď sa osviežil a umyl si zuby, vrátil sa do obývačky. Využívajúc roky skúseností zo špehovania sa mu na tvári usadil výraz pokojného profesionalizmu, ktorý ako predpokladal, Potter okamžite prekukol. Niekedy mal pocit, že mu Potter vidí priamo do duše.

„Potter,“ začal svojou otázkou, pričom sa všemožne snažil zakryť fakt, že len pred chvíľou vyvrátil svoje raňajky aj napriek tomu, že to Potter pravdepodobne všetko počul. „Ako sa cítiš?“

„Som veľmi rád, že nemám dolámané prsty, profesor,“ odvetil Potter s pokriveným úsmevom. „Zabudol som...aké zlé to v skutočnosti bolo. Ale z toho roka si toho celkovo veľa nepamätám. A...“ na chvíľu zaváhal, premeral si Snapa bleskovým pohľadom a opäť sa odvrátil, „a som veľmi rád, že ste tam boli so mnou.“

Preglgol, hľadal slová a Snape si všimol, že si každý pohyb dopredu premyslel akoby sa obával, že sa každú chvíľu ozvú jeho niekdajšie zranenia.

„Nemohol by som tam ísť s Dumbledorom, alebo s kýmkoľvek iným. A viem, že muselo byť hrozné vidieť to na vlastné oči, hlavne s tým, čo ste si už prežili, ale cením si to a viem, že sa nakoniec rozhodnete správne.“

Posledné myšlienky a obavy vyslovil tak rýchlo až boli takmer nezrozumiteľné. Zahltil Snapa slovami natoľko, že sa Severus začal zamýšľať nad tým, či napokon prišla tá chvíľa, keď sa Potter predsa len zblázni.

„A toto je pravdepodobne naposledy, kedy to budem schopný povedať,“ pokračoval Potter. „Keďže sa každým dňom cítim slabšie a moja bolesť sa bude už len zhoršovať a čoskoro sa o seba nebudem môcť postarať musíte vedieť, že vám dôverujem, zveril som do vašich rúk svoj život a všetko čo ste dosiaľ vykonali moju vieru vo vaše schopnosti len utvrdilo. Vybral som si vás, Profesor, nie na to, aby som vás zmenil alebo niečomu priučil ale pre to, kým ste. Pretože sa dokážete odosobniť, pretože viem, že sa dokážete prekonať a hľadieť na...moje spomienky a znesiete aj moju smrť a ani to vás neodradí od toho, aby ste vykonali to, čo musíte...“

Potter sa náhle odmlčal a zhlboka sa nadýchol.

„Ja som to prežil,“ šepol tak trochu zúfalo, ako keby svojím slovám neveril. „Prežijete aj vy. Ste teraz mojím záchrancom a nesmiete dovoliť aby vás čokoľvek odradilo.“

Po Potterovom preslove sa v miesnosti rozhostilo akési prázdno aj napriek slovám ktoré ho do tej chvíle vypĺňali. Snape sa sťažka zhlboka nadýchol. Cítil sa, akoby sa mu na pleciach usadilo bremeno, ktoré nedokáže uniesť.

V tej chvíli mávol prútikom a vyčaril šálku čaju.

„Už si skončil so svojím odpudzujúco melodramatickým výstupm, Potter?“ spýtal sa. „Vypi ten čaj. Musíš do seba dostať nejaké tekutiny.“

A Potter sa usmial, z očí mu vyžarovala vďačnosť a vypil svoj čaj. Snape sa k nemu musel zopárkrát načiahnuť aby sa uistil, že sa čaj nevyleje z šálky zovretej rukách po ktorých prebiehavali triašky.


Potter bol z tých čo kričali. Existovali tí, čo kričali, tí čo stonali, tí čo vzlykali a bolo dokonca aj pár tých, čo sa smiali aj keď tí väčšinou veľmi dlho nevydržali. Jedného rozrehotaného si Snape pamätal, bol to auror a jeho neutíchajúci smiech a chechtanie McNaira natoľko rozčúlilo, že...

Ale Potter kričal. Čo bolo prekvapujúce, prihliadnuc na to, že väčšinu svojho života pretrpel mlčky. No mučenie ľuďom poskytlo akúsi šialenú slobodu, ktorú Potter výkrikmi, bolestivým zavýjaním a kľaním využil čo to len šlo. Vyslovil všetko, čo mu preblesklo mysľou, všetky myšlienky, ktoré po celé tie roky ukýval hlboko vo svojej lebke.

Prekľal Voldemorta a smrťožrútov, („Och, Harry, nedokážeš oceniť, čo pre teba robíme?“ spytoval sa Voldemort). Preklínal Dumbledora, Snapa, McGonagallovú a Rokfort („Tak na tom sa určite zhodneme, drahý Harry,“).

Preklínal Chrabromil, svojích priateľov a Rád (no aj tak neprezradil žiadne z ich tajomstiev, hlavne preto, že sa ho na ne nik nepýtal, uspokojili sa totiž s jeho výkrikmi).

Znehodnotil meno Dursley za to, že sa ho nezbavili dávno predtým ako šiel do Rokfortu a preklínal sám seba za to, že bol taký hlúpy, tak nechutne hlúpy a neschopný ničoho iného len žitia (v tých chvíľach ho museli smrťožrúti znehybniť pretože by si bol vyškrabal oči. Bolo to po prvýkrát čo bol väzen ochotný zabaviť ich aj bez ich väčšieho pričinenia, žartovali keď za zápästia priviazali k jeho železnému stĺpu).

Ku koncu preklínal svoju matku za to, že ho porodila.

Potom úplne zmĺkol.

„Nemyslel som si, že sa toho dožijem,“ okomentoval jeho počínanie Snape v snahe oživiť svoj sarkazmus, no v jeho slovách sa ozývala len akútna bolesť. „Potter, ktorý to napokon vzdal.“

Jeho Potter sa naňho zahľadel očami, ktoré dovtedy sledovali jeho mladšie ja.

„Nie tak celkom, Profesor,“ povedal. „Ani jeden z nás na to ešte nieje pripravený.“ No keď opäť pozrel na svoje telo v spomienke v očiach sa mu zračil akýsi smútok.

„A okrem toho,“ dodal po chvíli, ktorú vypĺňali len kliatby a drsný smiech. „Vzdať sa nebolo vždy to najhoršie. Človeka to udrží pri živote oveľa dlhšie.“

Zasmial sa nepobaveným smiechom, či skôr paródiou toho ozývajúceho sa bohatého zvuku, ktorý Snape sotva pred týždňom nedokázal zniesť.

„Ako som hovoril: východiskom je bolesť prijať. V tejto disciplíne priam vynikám.“

Až natoľko, že prijmeš aj svoju smrť, pomyslel si Snape zatrpknuto.

Spomenul si čo mu Tieň povedal o čase, ktorý Potter strávil vo Voldemortovej prítomnosti, že sa uzavrel do panciera okolo seba ako nespoločenský krab.

Skvelé prirovnanie, pripustil sám pred sebou Snape keď na vlastné oči sledoval ako si Potter začal formovať už spomínaný pancier.

Zdalo sa, akoby sa Potter scvrkával, akoby ho niekto z každého uhlu orezal.

Najprv stratil hlas, okuliare a ten chrabromilský pohľad ktorý ho vždy vytáčal. Potom nasledovalo jeho oblečenie ako posledná zvesť toho čím býval a s ich stratou stratil aj zvyšky cudnosti, neochotu ukázať svoju nahotu či uľaviť si pred ostatnými.

Stratil svoj úsmev, spánok a chuť do jedla (jeho zuby samozrejme stratil už dávno, vlastne niekoľkokrát, ale Voldemort mal po ruky vždy jedného zo svojich skvelých liečiteľov).

Stratil funkčnosť svojich dlaní (príliš veľa liečivých čarov otupilo jeho nervy a on nimi musel cielene hýbať aby mu neochabli úplne).

Prišiel o možnosť postaviť sa a chodiť („Teraz vážne, Harry,“ povedal Voldemort káravo, keď tam Potter len ležal a nedokázal sa ani pohnúť. „Musíš sa trochu posnažiť, inak ti nohu už nezahojíme a prinútime ťa na nej stáť“).

Stratil svoje slová, sny, túžby a nádej.

Prišiel o všetko čo z neho robilo Harryho Pottera a jeho budúcnosť sa stala akousi neznámou, príliš vzdialenou, hmlistou a nereálnou aj pre Snapa, ktorý sa na vlastné oči presvedčil o tom, že až taká nereálna nebola.

Nasledoval Pottera po špirále pomalého rozkladu, snažil sa odosobniť, zostať užitočným aby mohol vykonať to, čo mu Potter udelil, no Snape cítil ako stráca zmysel pre realitu mimo Potterovho príbytku a spomienok.

Jedlo im nosili a Snape trval na pravidelných prestávkach aby dožičil svojmu Potterovi čas na oddych, aby pozbieral zvyšky svojich síl, no s ubiehajúcimi hodinami a dňami mu Voldemortove kobky prišli skutočnejšie než všetko iné. Potter sa mu medzitým strácal pred očami.

Bolo mu o čosi lepšie ako jeho spomienke, ale to Snapa veľmi neupokojovalo. Do svojho pacienta lial elixír za elixírom, no ničivé dôsledky jeho choroby nedokázal zastaviť.

A Potter sa poddal mocnostiam, ktoré teraz určovali jeho osud, nesťažoval sa, zniesol všetko čo mu naložili a snažil sa spať aj napriek nočným morám, ktoré naňho zaútočili v momente keď privrel viečka.

Uistil sa aby Snapovi ďakoval vždy keď mohol a keď ležal na gauči a vždy mu bola zima každým dňom bol bledší a bledší a vyzeral akoby stál jednou nohou v hrobe, vtedy by naňho Snape najradšej nakričal aby ho vyprovokoval, aby sa začal svojmu osudu vzpierať.

Ale ak sa z jeho spomienok niečo naučil, bolo to to, že Potter vedel ako prežiť aj v nepriaznivých podmienkach. A dokázal to lepšie než ktokoľvek iný. Ak bol toto jediný spôsob na ktorý sa zmohol tak ho Snape nechá na pokoji.

No aj tak mu spôsob akým sa mu Potter rozplýval pred očami nedal spať. Neexistoval spôsob ako tomu zabrániť. Nemohol vstúpiť do jednej z jeho spomienok a zastaviť to nekonečné mučenie, ochrániť to malé znetvorené telo pred ďalšou nikdy neustávajúcou bolesťou. Taktiež nedokázal zastaviť Blednutie, iba proti jeho postupe s pomocou svojích elixírov, kúziel a svojej neoblomnej vôle vystavať barikády, ktoré spomalili jeho napredovanie.

Ale to nestačilo. Nič nestačilo.

Potter si to uvedomoval. Každé jeho gesto to naznačovalo, každé slovo ho pripravovalo na tú neodvrátiteľnú skutočnosť. Odpustil Snapovi skôr než vôbec došlo k jeho zlyhaniu a toto odpustenie ho v týchto pekelných dňoch ranilo viac ako čokoľvek iné.

Snape si neurčito pamätal, že to nebolo tak dávno keď súhlasil s Potterovým nápadom zniesť jeho dušu z tohto sveta. V tom momente to bolo rozhodnutie podporené jeho logikou, to jediné na čo sa zmohol ak chcel rešpekrovať Potterovu nezávislosť a jeho práva..

Ale logika v týchto dňoch nebola jedna zo Snapových silných stránok.

Teraz už vedel, videl čo bolo proti tomuto mužovi vykonané každú minútu každého dňa, pretože ak aj mali prestávku od nekonečných spomienok a on sedel vo svojom kresle v obývačke a hľadel na spiaceho Pottera, aj vtedy sa mu pred očami mihali obrazy toho, čo si musel vytrpieť, v ušiach počul jeho výkriky.

Videl o čo všetko ho pripravili. A kým bude môcť, nedovolí aby sa to stalo znovu.

Po prvýkrát vo svojom živote si Snape uvedomil svoju vlastnú silu. Po prvýkrát videl svoje vlastné odhodlanie a vôľu, ktorú zahalili roky slúženia a mĺkveho čakania, pochopil ako ho neustály strach a obavy opatrili trpezlivosťou, v ktorej sa mu len málokto vyrovnal.

Po prvýkrát v sebe Snape rozpoznal túžbu bojovať aj keď vedel, že šanca na úspech bola menšia než mizivá. Pre tohto muža sa postavil proti Voldemortovi dávno predtým ako ho vôbec spoznal. Za jeho dušu sa vzoprel aj slávnemu Albusovi Dumbledorovi.

A bol by to začiatok jeho konca ak by Pottera pokorila jedna hlúpa choroba, keď bol schopný prežiť všetko ostatné. Nesmie zlyhať.

Nedokončí to, čo sa nepodarilo armáde smrťožrútov.

Nenechá Pottera zomrieť. Nikdy. Ani ak o to bude prosiť na kolenách.

Poslední komentáře
16.09.2011 20:46:42: ou, to už je nejaká doba, čo pribudla kapitolka... škoda, taký temný príbeh a napriek tomu taký krás...
27.02.2011 18:24:53: Teď opravdu nevím co říct. Tahle povídka mi vyrazila dech. Naprosto a neodvratně otřásla mým světem....
04.02.2011 10:49:36: Súhlasím s Hajmi, ale predsa len by som privítala skoré pokračovanie. Táto poviedka má naozaj veľmi ...
30.11.2010 18:18:23: ,Tahle povídka je jedna z těch na které se nezapomene, i když je tak temná. Trvalo strašně dlouho, n...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.