...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola Štyridsiata Tretia - V Lázni Slnečných Lúčov

Ahoj ahoj. Tak nová kapitolka. Ako som spomenula v diskusii, nové príspevky budú častejšie a mojím plánom jevšetko doprekladať do Vianoc a tak ukončiť krásne roky strávané nad touto poviedkou. Venovanie tentokráť patrí vám všetkým. Vďaka za komentíky k minulej kapitole a v diskusii :-) Preklad básne na konci je opäť snaha mojej maličkosti. Prajem vám krásne čítanie. A keďže si uvedomujem, že táto kapča má celkom drsný cliffhanger tak nasledujúca pribudne o pár dni, najneskôr do piatku. iisis

===========================================================================
Po všetkom, čo sa tu udialo, všetkom čomu bol svedkom, ho pohľad na Voldemortov trón nezastrašil. Snape len rezignovane zahundral, pripravený čeliť známym hororom. Opatrne položil Pottera na zem tak, aby sa mohol oprieť o mramorový stĺp, neďaleko od železnej tyče, ku ktorej bola pripútaná jeho spomienka.

Z tašky na pleci vytiahol niekoľko prikrývok a Pottera teplo zakuklil najlepšie ako vedel aby udržal jeho teplotu v normále. Prikrývky nasledovala úhľadná rada elixírov, ktorú vystaval po Potterovom boku s inštrukciami- ako vždy- aby ich vypil keď pocíti čo len náznak zmeny svojho stavu.
V tejto chvíli sa rutina z predchádzajúcich dní zmenila. Potter sa naňho neusmial, nepoďakoval mu. Naopak, ani sa naňho nepozrel a neubezpečil ho o tom, že je v poriadku. Pohľadom lpel na Voldemortovi, s výrazom krehkej tvrdosti ľadu v tvári.

Neospravedlňuj sa, nástojil Snape sám pred sebou. Ničomu tým nepomôžeš. Prinútil si ho do toho a budeš niesť následky. Neospravedlníš sa prázdnymi slovami, ktoré by mudel prijať.

„Všetko v poriadku?“ spýtal sa namiesto toho. Zubami-nechtami sa držal svojho klinického odosobnenia.

Potter naňho krátko neveriacky pozrel, no predtým než sa jeho pohľad mohol zmeniť v pohŕdanie ho odvrátil a opäť sa upriamil na Temného pána.
Ktorý po prvýkrát, po mesiaci spomienok, vyzeral spokojne. Snapovi kleslo srdce až do žalúdku.

„Potter,“ vyprskol Voldemort kliatobne, no zároveň dychtivo. „Keďže ma tvoj pokrok v posledných týždňoch neuspokojuje, dnes vyskúšame čosi nové. Netešíš sa?“

Potter v spomienke zostal ticho, nie tak ako predtým, keď bol príliš vyčerpaný, pokorený, keď možno zabudol akému účelu slová slúžia. Toto ticho vyjadrovalo rezignovanú nadradenosť. Voldemorta si premeriaval unaveným pohrdlivým pohľadom.

„Nemáš mi čo povedať, Potter? Minula sa ti vtipná kaša?“

Voldemort bol rozvalený na svojom čiernom tróne, jednu bielu kostnatú ruku mal položenú na opierke, vyzeral ako kráľ. No šklbalo mu ľavým okom, sykavky mal dnes tvrdé, ako keď hady syčia v temnote a plánujú útok. Nechýbalo veľa aby sa prestal ovládať.

Potter si povzdychol, potom sa zamračil, keď sa mu rany na popraskaných perách otvorili a začali opäť krvácať.

„Vieš, že to nebude fungovať,“ odvetil tlmene. „Tak ako nikdy predtým.“

Voldemort zovrel ruku v päsť, no pery roztiahol v širokom úsmeve a Snape viac cítil, než videl, ako Potter po jeho boku strnul a zaošil sa pod váhou nečakanej úzkosti.

No Snape nepotreboval takéto varovanie. Ten úsmev poznal. Roky sa ho obával.

„Ach, ale nebuď si taký istý, Potter,“ šepol Voldemort. „Preukázal si obdivuhodnú výdrž. To priznávam. Tvoja tvrdohlavosť sa rovná len mojej vôli. Ale ešte sme len začali. Čo sa stane ak do tejto rovnice ešte čosi pridáme, hm? Ak stavíme čosi viac než len tvoj život? Niečo, na čom ti záleží viac ako na tvojej existencii?“

Tvár mladého Pottera bola len tieňom jeho predošlého ja.

„Na to už je trochu neskoro, Tom. Už si mi vzal všetko.“

„Oh nie, drahý chlapče,“ zarehotal sa Voldemort krvilačne. „Nie všetko.“

Vtedy sa súčasne udiali tri veci. Potter v spomienke strnul s obavami. Potter vedľa neho sa mykol a rukami obomkol mramorový stĺp ako keby sa chcel postaviť a utiecť. Tento pohyb však nedokončil, keďže si predčasne uvedomil jeho márnosť.

A na opačnej strane sálu sa s rachotom dokorán otvorili čierne dvere a dnu vošli dvaja smrťožrúti s Ronaldom Weasleym a Hermionou Grangerovou v pevnom zovretí.

Snape si povzdychol, no nebol prekvapený. Za celý ten čas, ktorý spolu strávili z Pottera dostal úprimnú reakciu len keď spomenul jeho dvoch priateľov. Jediné čo ho mohlo zraniť bola ich smrť. Takže keď Potter odmietol vstúpiť do spomienky po prvýkrát odkedy začali, Snape vedel čo na nich bude čakať v hmle spomienok.

No občas nepomohlo ked človek vedel že má pravdu. Občas to realitu len zhoršilo.

Mladému Potterovi klesla sánka vo výraze, ktorý Snape už po roky spomienok nevidel. Jeho zašepkané „nie“ prehlušil Weasley, ktorý si všimol svojho priateľa a s výkrikom sa zoprel proti svojim väžniteľom. Vzdor, ktorý bol odmenený úderom do tváre a následnou stratou vedomia.

„Harry!“ skríkla Grangerová vysokým prenikavým a nevinným hlasom, ktorý do trónnej miestnosti nezapadol.

Snapov Potter zastonal, nechty zabáral to kamennej podlahy a hľadal útek, útočisko, čokoľvek.

Potterovi v spomienke sa v tvári zračil horor.

„Nie,“ šepol. „Nie.“

No svojej priateľke neodpovedal, a navonok nereagoval na ich prítomnosť. Namiesto toho sa otočil ku Temnému pánovi, ku jedincovi, ktorý v tejto miestnosti držal všetky oťaže.

„Nerob to, Tom,“ oslovil ho. „Nerob to. Toto je medzi nam dvomi.“

Voldemort sa zoširoka usmial.

„Svoju príležitosť si premrhal, Potter,“ povedal. „Teraz je už neskoro. Teraz keď som usúdil, že mi nestačíš, vyskúšam vytrvalosť tvojich priateľov.“
Grangerová skríkla, keď ju aj Weasleyho hrubo priviazali ku podobným stĺpom ako bol ten Potterov- dosť blízko ku ich priateľovi aby sa mohli takmer dotknúť. Takmer.

„Harry,“ šepla. V tvári sa jej zračil horor z toho v akom stave našli svojho priateľa len po niekoľkých týždňoch. Cez jej oči si Snape znovu pripomenul zmeny, na ktoré si skoro privykol a na paralelu, ktorú tvorili s jeho súčasným stavom.

Jeho oblečenie pozostávalo už len zo špinavých franforcov a on neprejavoval žiadne známky cudnosti, možno si to už ani nevšímal. Pokožku tvoril chaos modrých, zelených a červených odtieňov, až pripomínal zašpinenú maliarsku paletu. Ruky, vychudnuté na kosť a kožu, mal zviazané nad hlavou. Nohy mal polámané, ruky nepoužiteľné, pery vysušené ako sahara.

V očiach sa mu zračilo príšerné vedomie, ktoré ho bude navždy sprevádzať.

Grangerová smútila nad schránkou svojho niekdajšieho priateľa. A Voldemort dychtivo sledoval potôčiky jej sĺz, pričom pohľadom prechádzal z jej tváre na Pottera, tam a späť, vyžívajúc sa v bolesti, ktorú sa Potter odučil nosiť na dlani.

„Harry, čo sa s tebou stalo?“

To bola pravdepodobne tá najhlúpejšia otázka, akú ju Snape počul vysloviť. Ale ona nemala ani šajn o tom, ako ľahko sa človek podlomí, nemohla to ani tušiť, a v lepšom svete by na to nikdy neprišla.

„Áno, Harry,“ prerušil je Voldemort sladkým hláskom. „Čo s ti stalo? Chceš aby som tvojim priateľom porozprával o našej ceste poznávania? Kde len začať? S tým ako si prosil o milosť? Tvojím ponížením pred mojím trónom? Alebo možno tým ako si úchylne zavraždil moju milú Bellu?“

Potter v spomienke si povzdychol. Po svojej prvej nerozvážnej reakcii už pohľad neodlepil od Voldemorta. Aj teraz, keď Grangerová šepkala jeho meno, keď sa Weasley so stonaním preberal do prítomnosti, aj teraz stále uprene hľadel na Voldemorta a Snape pochopil, že sa tým snažil ochrániť svojich priateľov. Tým, že ich ignoroval zľahčoval ich cenu a dával Voldemortovi to po čom túžil- svoju nedelenú pozornosť.

Ale Snape taktiež vedel, že bola jeho snaha márna. Nič nemohlo zmeniť záver tejto situácie, žiadne rozptýlenie, žiadne hrozby. Weasley a Grangerová boli už teraz živými mŕtvolami. A Potter, s pohľadom upretým na Voldemortovu zvrátenú radosť, to pochopil tiež.

V tvári sa mu usadilo zúfalstvo, telo mu kleslo bližšie k zemi, toľko, koľko mu povolili jeho reťaze.

„Nič to nemení, Tom,“ povedal tlmene, ako keby táto situácia bola len poľutovaniahodá šou. „Túto hru s tebou hrať nebudem. Nohy si mi polámal príliš často a mnohými spôsobmi.“

Vzhliadol od zeme, ľútostivým pohľadom preletel po svojich priateľoch a potom ho znovu uprel na Temného pána. Ten naňho sykol, a nikdy predtým nepripomínal prerasteného hada tak, ako v tejto chvíli.

„Si si taký istý, Potter,“ povedal ledva zrozumiteľne, v akejsi skomolenine parselčiny a ľudskosti. „Taký asertívny. Ale existuje aj iný typ skazy, ktorý sme dosiaľ neprebádali, tá ľúbeznosť výkrikov tvojich milovaných a ja ťa ňou naplním až do prasknutia. Lámanie tvojich nôh sa mi zunovalo.“

Potter otvoril ústa aby oponoval, aby Voldemorta zaujal debatou, aby tak oddialil osud svojich priateľov, no Voldemort po ňom švihol prútikom a lenivým Silenciom mu dal najavo, že o jeho slová nestojí.

No keď svojim prívržencom prikázal aby začali a neznížil sa k tomu, aby kliatby vrhal on sám, nehľadel na Weasleyho a Grangerovú.

Naopak, oči upieral na Pottera. Vyžíval sa v každom jeho strhnutí, pri výkrikoch, bolesti a krvi jeho priateľov. Sledoval ako škrípe zubami v bezmocnom hneve, prihliadal ako Potter mĺkvo kričí, ako prosí. Bedlivo pozoroval ako sa zmieta v reťaziach, ako sa po prvýkrát za mesiac vzpiera svojmu osudu, no tentokrát nie pre svoje dobro, nie preto aby unikol, ale aby pomohol svojim priateľom. A všetko márne.

Granger a Weasley boli očividne menej odolní ako Potter, poznamenal pre seba klinickým okom Snape. Ich bolesť ho nevyviedla z miery, v porovnaní s tým, čím si prešiel Potter bola malá a bezvýznamná. Nebola ničím výnimočná, videl ju v rukách smrťožrútov nespočetne veľakrát. To ako sa s bolesťou zmierovali tiež nevynikalo.

Grangerová najprv reagovala neveriacky, potom čímsi čo pripomínalo hysterický strach, zatiaľčo Weasley ventiloval svoj hnev márnymi urážkami, hrozbami a prísahami odporu. Nič, čo by sa nedalo čakať. Ale pre Pottera v spomienke bola každá sekunda naplnená agóniou a jeho novonadobudnuté zmierenie s osudom mu nepomáhalo, bolo ako kvapkou vody na púšti. Pretože akokoľvek dobre Potter znášal svoj osud, vystavený utrpeniu jeho priateľov bol bezmocný a každá kliatba ktorá ich mrzačila sa zarezávala aj doňho, vytvárala jazvy na jeho duši.

„Pokúšal som sa na toto zabudnúť,“ šepol Potter vedľa neho. Vyzeral strhane, sivo, chudo, bezobsažne, bol menej než tieň. Okrem obrovskej bolesti, ktorá ním zmietala. „Tak dlho. Snažil som sa zabudnúť na to, ako trpeli, ako vyzerali keď krvácali, ako kričali od bolesti. Tak veľmi som sa snažil...“

Grangerová stonala keď smrťožrút vyrezával pokožku na jej ruke, prenikavým hlasom vzlykala od bolesti, strachu a popierania, „nie, nie, prosím, nie, nerobte, prosím, NIE!“. Boli to vzlyky, ktoré neutíchali, nemilosrdne a bez konca a Potter v spomienke kričal s ňou, a bojoval proti svojim okovám.

„Snažil sa som si ich pamätať inak. Bolo toľko iných vecí, roky dobrých spomienok! Snažil som sa z nich vytvoriť stenu, zabudnúť na okolnosti ich smrti a občas sa mi to takmer podarilo, občas som na nich mohol myslieť bez...občas som ich videl tak ako boli predtým, Hermioninu tvár ožiarenú slnečnými lúčmi prvého jarného dňa, Rona v lietajúcom aute, ich radosť keď sme po prvýkrát vyhrali trofej, rodinné obedy v Brlohu...“

Weasleyho výkrik od bolesti preťal Potterov monológ a Potter rovnako zvýšil hlas a bľabotal ďalej, zúfalo pátrajúc po spomienkach z leších čias, ako keby si ich mohol prelepiť cez oči a cez uši, použiť ich ako štít proti tejto spomienke, ako prikrývku dobrých, srdečných spomienok, do ktorých sa mohol zababušiť a ktoré by ho chránili.

„...hodiny s Hagridom a konšpiračné stretnutia v klubovni, všetky tie čokoládové žabky, o ktoré sme sa delili, všetky listy, keď som im po prvýkrát ukázal miznúcu miestnosť, naše skvelé miestenky na zápase v metlobale, Hermionine šaty na Vianočný večierok, Ronov otrasný hábit, ich úsmevy, ich šťastie, ich múdrosť, ich statočnosť...“

„Toto sú chrabromili, Potter?“ vrieskal radostne Voldemort. „Pozri ako žobronia, ako prosia. Kam sa podela ich odvaha? To aj ty si si počínal lepšie a obaja dobre vieme aký si zbabelec!“

„A ako sme sa smiali,“ kričal aj Potter zachrípnutým hlasom, očami horúčkovito sledujúcimi scénu pred sebou, „ako sme sa v lete prechádzali po pozemkoch Rokfortu, ako sme pili horúcu čokoládu v kuchyniach, ako sme spolu všetko prestáli- toľko sme sa nasmiali, bolo medzi nami toľko dôvery, toľko lásky! Priateľstvo, pravé priateľstvo...“

No bolo to ako hádzať hrach o stenu, horory tejto spomienky neprehlušil a jeho slová pomaly ustávali, až sa napokon mĺkvo uchýlil ku spomienkam.

Rozlakal sa. Jeho tvár sa ani nepohla, jeho pery nevydali jediný ston. V jeho očiach sa zračili ohníčky jeho snahy, no aj tie dohasínali.
„Ako je možné, že toto je všetko čo mi zostalo?“ šepol. „Po toľkých rokoch...“

======================================================================

„Často si myslím, že si len niekam vyšli,

Že sa čoskoro vrátia domov.

Deň až žiari! Neboj sa.

Len kráčajú k výšinám,

Áno len vykročili pred nami,

A čoskoro sa vrátia domov.

Neboj sa, deň nám žiari!

Len kráčajú k výšinám.

Len vykročili pred nami.

A nebudú si priať návrat domov.

My ich v tých výčšinách nájdeme! V lázni slnečných lúčov!

Deň až žiari v tých výšinách.“

Friedrich Ruckert, Kindertotenlieder.
Poslední komentáře
05.11.2014 22:12:11: :D tak to som veeeeeeeeeelmi zvedava. :) smiley${1}
04.11.2014 13:19:55: Ufff, už jsem pozapomněla, jak ponurý příběh to vlastně je. Ikdyž na to čím si Harry a teď i Ron s H...
03.11.2014 23:51:48: Brr, to byla odporná kapitola smiley, teda pochopitelně dějově, tvůj překlad je jako vždy skvělý! smiley...
03.11.2014 22:51:36: ahoj zlaticka. opat raz dakujem za komentiky. Bari (candy) kapitlky su tu ku koncu trosku kratsie, p...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.