...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola Štyridsiata Štvrtá a Piata - Rošáda a Hrdinovia

Tak ešte raz ahojte. Sľúbené dve kapitolky sem pridávam o čosi skôr ako som plánovala. Blížime sa ku rozuzleniu, a také maličké rozuzlenia dvoch z hlavných postáv nájdete už v týchto dvoch kapitolách. Teraz len zistiť čo spôsobilo Blednutie a čo sa stane s Hermionou. To všetko v najbližších kapitolkách. Sú trošku dlhšie takže najbližší update predpokladám koncom budúceho týždňa. Prajem vám krásne čítanie a ako vždy komentíky si veľmi cením <3 is -----------------------------------------------------------
Kapitola Štyridsiata Štvrtá: Rošáda

“Rošáda je jediný ťah v šachu, keď hráč ťahá súčasne dvoma figúrkami. Ide o ťah kráľom a zároveň vežou. Účelom rošády je premiestniť kráľa do bezpečnejšej oblasti a zároveň vyvinúť vežu.”



Keď smrťožrúti ukončili salvu svojich kliatob, keď Voldemort odčaroval Silencio z Pottera, keď Weasley opäť odpadol od bolesti, Grangerová stále plakala. A Potter v spomienke bol bledý, len dokúsané pery mal krvavo červené.

„Prestaň,“ vyslovil opatrne. „Stačí. Prestaň s tým, Tom.“

Voldemort sa uštipačne zasmial.

„Alebo čo?“ spytoval sa natešene. „Aké hrozby pre mňa máš? Prelomíš svoje okovy a vyzveš ma na súboj? Ako ochrániš svojich priateľov, ó Vyvolený?“

Potter v spomienke neodpovedal. Odpoveď by hľadal len márne.

„Je mi to ľúto,“ šepol po dlhej odmlke. Po prvýkrát odkedy ich sem privliekli oslovil svojich priateľov. „Je mi to tak ľúto. Ak by som mohol...“

A Grangerová, ktorá do tej chvíle v panike stonala a vzlykala, podvihla hlavu a pozrela mu priamo do očí. Snape si s rastúcim rešpektom všimol, že sa dokonca zmohla aj na úsmev. Bola odolnejšia, než si predtým uvedomoval.

„To nič, Harry,“ zašepkala cez krv a slzy. „Ty to dokážeš. My ti veríme. Potrebuješ len priateľov po svojom boku a nič ťa nezastaví. Povedal to aj
profesor Dumbledore.“

Snape cítil ako mu v tej chvíli zastalo srdce. Mykol hlavou smerom ku svojmu Potterovi, ktorý sa ešte stále opieral o mramorový stĺp a ledva sa držal pri vedomí.

„Ako to myslíš, že to povedal aj Dumbledore?“ šepol Potter v spomienke. Pery mal tak opuchnuté, že len sťažka formoval slová. „Čo má s týmto celým Dumbledore?“

Hermiona Grangerová len potichu plakala, s pohľadom upretým na nehybného Ronalda Weasleyho.

„Povedal nám to, keď nám priniesol prenášadlo,“ šepla. „Včera. Prišiel za nami a povedal nám, že vie kde ťa držia. A povedal...“ zhlboka sa trasľavo nadýchla a Snape cítil ako sa z jeho útrob čosi derie von, čosi čo túži po tom, aby to nebola pravda, nemohla to byť pravda, Dumbledore by nikdy...

„Povedal, že dokážeš Voldemorta poraziť. Len k tomu potrebuješ lásku a oporu svojich priateľov, pretože láska je tvoja pravá zbraň. Je to sila, ktorú on nepozná, Harry! Viem, že nás všetkých zachrániš, a vie to aj profesor Dumbledore! Preto nás sem poslal!“

„On...vás sem...“ zdráhal sa vysloviť Potter v spomienke. Sršalo z neho rozhočenie a horor.

„Nie tak úplne,“ priznala Grangerová, ešte stále horlivá prívrženkyňa faktov. „Spomínaš si na tretí ročník? Keď nám navrhol aby sme použili časovrat? Teraz to bolo podobné, a som si istá, že som to pochopila správne. Dokážeš to! Veríme ti!“

Potter v spomienke zvesil hlavu. Začali sa mu triasť ramená. Snape tasil prútik a pátral po prvých príznakoch blednutia- bol si celkom istý, že toto je ono, toto je tá situácia, ktorá Pottera dostala, pretože aj jeho, ako pozorovateľa zlomila napol- keď začul čudný, hrubý zvuk, prešiel ku chlapcovi a kľakol si k nemu aby mu lepšie videl do tváre.

Potter sa smial.

Rehotal sa na plné hrdlo, násilne a bolestivo, jeho uchechtnutia vyvolávali kŕče v tele, ktoré už dávno nebolo ničím, len jednou veľkou otvorenou ranou. Smiech s tak opuchnutými perami musí bolieť, pomyslel si Snape roztržito, no Potter sa aj tak smial.

A napokon pohľad upriamil na bledú tvár Hermiony Grangerovej.

„Takže toto je ten majstrovský plán?“ spýtal sa poblúznene priškrteným hlasom. „To že vás sem poslal? Aby som sa oslobodil a postavil sa mu ako hrdina? Pre Merlina, Tom mal celý čas pravdu! Dumbledore je úplne vyšinutý.“

Snape počul Grangerovej šokované nadýchnutie a jej pohoršene „Harry“, no celú svoju pozornosť upriamil na Pottera. Toto predsa musí byť začiatok blednutia, nie? Uvedomenie si, že jeho mentor, jediná otcovská postava, ktorá Potterovi v živote ostala, ho týmto spôsobom zradil?
(Snape o tom nechcel ani uvažovať, jednoducho nedokázal pochopiť následky tohoto vedomia, pretože napriek tomu, že sa jeho postoj ku Dumbledorovi za posledné týždne dramaticky zmenil, už len pomyslenie na takúto zradu bolo dosť nato aby vybuchol, ale na to teraz nebol čas.)

No stále nepostrehol žiadne znaky Blednutia.

Mal pred sebou len mladého chlapca, vychudnutého, hladného a krvavého od mučenia, ktorý sa smial a plakal a smial na tom, v aký výsmech sa jeho život obrátil.

„Dumbledore sa mýli, Hermiona,“ vysúkal zo seba napokon Potter. „Mne už nič nezostalo, žiadna sila, žiadne kúzla a už vôbec nie láska. Je zo mňa ruina, nič iné.“

„To nehovor, Harry,“ šepla Grangerová. „Nelám nad sebou palicu. Chápem, že posledné týždne museli byť hrozné, ale...“

„Práve naopak, humusáčka,“ prerušil ju iný diabolský hlas, ktorý si túto scénu evidentne užíval. Voldemortovi sa Potter možno zunoval, no teraz mal pred sebou nové obecenstvo, a keďže sa jeho väzeň opäť zmietal v strachu, potešenie v jeho tvári dosahovalo výšin. Ako ho to muselo hriať, tento dôkaz, že sa jeho úhlavný nepriateľ prejavil ako podvodník, za ktorého ho vždy považoval. „Harrinko zistil, že sa mu naše hry páčia, no nie, chlapče? Pochybujem, že by odtiaľto chcel odísť. Pochybujem, že by vôbec chcel teba a tvojho zrádskeho milenca zachrániť. Nemám pravdu, Potter?“

Zlosť v Potterovom výraze zaskočila aj Voldemorta.

„Myslíš si, že mi na tom teraz záleží?“ skríkol na Temného Pána hnevlivým no krehkým hlasom. „Na pravde už nezáleží. Na mne nezáleží! Spravím čokoľvek, len ich pusti. Budem ťa poslúchať, podriadim sa tvojej vôli, len ich prosím, prosím pusti!“

Grangerová sa vzpierala svojim okovám. Snape si nebol istý, ako jej predtým mohlo ujsť to, že bol v tejto situácii jej priateľ úplne bezmocný, že už nemal čo obetovať. No teraz si to všimla. A uvedomila si svoju chybu. Možno si uvedomila akí boli s Weasleym pochabí a dôverčiví, keď naivne verili rozprávkam o sile lásky.

Snape presne vedel, kedy si to uvedomila. Videl ako porozumela nevyhnutnosti svojej smrti.

No napriek tomu sa strachu nepoddala a Snapov obdiv k jej chrabrosti stúpal. Neprešla si tým, čo Potter. Eufemista by povedal, že je náhodným okoloidúcim. No neprepadla zúfalstvu.

„Ja ti verím, Harry,“ šepla. „A ak aj máš pravdu a nezvládneš to, nechcela by som byť inde ako po tvojom boku.“

„Nie!“ krútil hlavou Harry. „To nehovor, Hermiona, ani na to nepomysli! Musíte sa odtiaľto odísť, musíte prežiť! Nedovolím aby ste tu zomreli so mnou...“

Pohľad opäť uprel na Voldemorta a zlosť v jeho výraze teraz nahradila naliehavá prosba.

„Čo odo mňa chceš?“ spytoval sa prosebne. „Chceš aby som žobronil? Bozkával ti nohy? Ja to spravím! Odpútaj ma a ja sa k tebe poplazím, budem tvoj dobrý chlapec, spravím všetko čo budeš chcieť! Len ich prosím pusti!“

Voldemort žiaril od radosti.

„Mal som pocit, že si s mojimi hrami už skončil, Potter,“ poznamenal záludne. „Mal by si sa rozhodnúť, nemyslíš?“

Voldemort možno očakával, že si Potter začne zúfať, možno chcel, aby sa mu Potter podriadil, no Potterovi v spomienke ostával už len jeden zúfalý cieľ, a Potter zreval na muža, ktorý ho obral o všetko, zreval na monštrum, ku ktorému ho pripútal osud.

Potter vykríkol jedinú otázku.

„Čo odo mňa chceš?!“

Skôr než sa jeho slová začali ozývať, skôr než stihli smrťožrúti zareagovať na Potterov nedostatok rešpektu, Voldemort vstal zo svojho trónu, prepochodoval ku Potterovi, pričom ta ním vial jeho čierny hábit. Podišiel až k nemu, kým si nevideli zoči-voči, zelené oči a červené.

„Chcem ťa zruinovať,“ sykol Voldemort a Snape už nedokázal rozoznávať čo bolo vyslovené normálne, čo v parselčine, čo sa odohrávalo len v pekle medzi nimi a čo ukázali okolitému svetu. Voldemortovi to v jeho zakorenenej chamtivosti bolo jedno. „Chcem roztrhať na kúsky všetko čo ti bolo kedy milé a chcem aby sa ti to vrylo do pamati. Chcem spáliť tvoj svet a pätami rozdrtiť jeho popol. Chcem aby si videl svojich priateľov umierať a len sa bezmocne prizeral s vedomým, že ich krv je rozliata na tvojich rukách.“

Potter v zúfalstve pootvoril ústa, no nevyšla z nich ani hláska. Voldemort vyplazil svoj rozseknutý jazyk, pretínal ním vzduch, ako keby sa snažil ochutnať Potterovu agóniu.

„Ty si tomuto na vine,“ šepol Temný pán slovami rovnako útechy aj obvinenia. „Ty si to spôsobil. Mohli vyrastať ako normálne a šťastné deti, žiť pokojný život, no ty si ich so sebou zatiahol do temnoty, do tvojej špiny a teraz umierajú kvôli tebe, pretože nie si dosť silný na to, aby si ma zastavil, pretože tvoj život je jedno veľké sklamanie za druhým, si len úbohé usmrkané decko, ktoré si myslelo, že sa môže vzoprieť proti lepším. Aké je to sledovať ako trpia, Potter? Aké to je, vedieť, že je to všetko tvoja vina, že si zlyhal a už nikdy to nebude inak?“

Potter odvrátil hlavu, snažil sa vyhnúť červeným očiam svojho nepriateľa, no Voldemort chytil jeho bradu pevným stiskom až ho poškriabal do krvi a prinútil ho pozrieť sa mu do očí. Na perách sa mu rozlial úškrn, keď vzápätí Pottera prinútil pozrieť na jeho priateľov, ktorí ovisli v okovách.

„Pozri sa im do tváre...teraz už chápu čo si. Vidia ťa takého ako v skutočnosti si a v ich posledných momentoch budú preklínať tvoje meno. Aké to je? Ako si myslíš...“

Potter v spomienke sa plytko a prerušovane nadychoval, podobne ako Potter po jeho boku, a Snape si myslel že toto bude ono, moment, keď si Potter uvedomil, že napriek všetkému čo spravil, všetkému čo obetoval, nedokázal svojich priateľov ochrániť pred manipuláciou, ktorá zničila aj jeho život.

No ešte predtým ako stihol Voldemort vykonať čo sľúbil a Potterovu vôľu priškrtiť železným stiskom, skôr než mohol Voldemort prelomiť vzdor, ktorý v Potterovi nechcene vyvolal, urobil Weasley to, čo od neho nikto nečakal.

Prerušil monológ Temného pána.

S krvavými prerami, opuchnutými očami, Weasley otvoril ústa a nevyšli z nich nezmyselné hrozby plné hnevu a závisti, na ktore bol Snape zvyknutý. Vyslovil slová hodné Chrabromila.

„Nepočúvaj ho, Harry!“ zachripel Weasley a bolo celkom zjavné, koho tým myslel. Ako keby hovoril o neposednom školákovi, a nie o najmocnejšom čarodejovi na zemi. „Navždy zostaneme tvojími priateľmi a odpúšťame ti, aj keď nie je čo. Milujeme ťa, kamoš. Odpúšťame ti.“

Voldemort hnevlivo odvrkol, pretože napriek tomu, že sa pri slovách jeho priateľa Potterovi oči naplnili bezmocnými slzami a krútil hlavou zo strany na stranu, jeho pohľad vytriezvel. Odosobnil sa a odkročil od temnoty. Moment rovnováhy pominul.

„Ako sa opovažuješ,“ sykol Voldemort. Vo svojom hneve opomenul to, že pred chvíľou mu Weasley nestál ano o zmienku. „Ako sa opovažuješ? Za toto budeš trpieť, zradca! Ukričíš sa na smrt!“

No Weasley stále hľadel na Pottera, jeho slová boli upriamené len na jeho priateľa. Aj keď mu telo zmietali kliatby, aj keď Grangerová od strachu o neho kričala, pred očami mal len Pottera.

„Všetko je okej, kamoš,“ šepol hlasom zachrípnutým od výkrikov. „Už to chápem. Je to ako partia šachu a niekedy na dosiahnutie výhry musíš obetovať pešiaka. Je to okej. Verím ti, jasné? Len, len nedovoľ aby sa niečo stalo Hermione...“

„Nie,“ naprv šepol, potom zvolal a zreval Potter. „Nie, Ron, mýliš sa, ty nie si pešiak, nie, nie...“

No v hlase nemal ani štipku nádeje.

Ron Weasley zomrel, dusiac s vlastnou krvou, a jeho kloktavé výkriky boli v ostrom kontraste s nehybnosťou Harryho Pottera, ktorý ovisol v okovách ako keby mu nohy zlomili nadobro.

-----------------------------------------------------------

Kapitola Štyridsiata Piata – Hrdinovia

„Nešťastný je svet, ktorý potrebuje hrdinu.“ Bertolt Brecht, Život Galilea Galilei



Smrť Ronalda Weasleyho bola v mnohých smeroch protikladom Potterovho dlhého, prešponovaného Blednutia. Do samého konca Weasley prejavoval vzdor svojími výkrikmi, no aj tak odišiel rýchlo a takmer bez boja, zatiaľčo Potter sa života držal ako topiaci sa slamky, s mĺkvou výdržou, ktorej sa priučil počas dlhých bolestivých rokov. Weasleyho smrť bola hlasná a hnevlivá a krvavá, no prázdnota, ktorú za sebou zanechala pociťovali len jeho dvaja priatelia. Voldemort sa jej zbavil rovnako ľahko ako jeho mŕtvoly, ktorú švihom prútika odsunul do rohu miestnosti.

Bola to zvláštna vec – Temný pán, dychtivo bažiac po kliatbach a výkrikoch svojich obetí sa rovnako dychtivo stránil ich mŕtvol. V iný deň by to bol Potter okomentoval aby Snapovi odhalil akúsi všeobecnú pravdu o ľudskom živote a dôležitosti zmierenia sa so smrťou.

V iný deň by sa Snape bol zaškeril, pohŕdlivo by Svätého Pottera zahriakol a nevenoval by tomu pozornosť – aspoň nie tak, aby si to Potter všimol.

Dnes sa obaja mĺkvo prizerali. Dnes by Snape dal čokovľvek za to aby počul kázeň Svätého Pottera.

Ten v spomienke mlčky plakal, schúlil sa toľko, koľko mu okovy dopriali, skrýval sa pred svojími priateľmi a svojou neschopnosťou im pomôcť. Ten vedľa neho civel červenými očami do diaľky, natoľko strnulo, že len jeho tep Snapa presvedčil o tom, že je ešte stále nažive.

Snape si spomenul na vytrvalosť, ktorú tento muž prejavil pri prehliadaní minulých spomienok.

Spomenul si na Potterovu otvorenosť, jeho ošívanie, jeho radosť aj humor na svoj účet. Spomínal na Potterov výraz, keď Snapovi pohliadol do očí v temnote svojho prístenka pod schodami, keď sa k nemu naklonil a spytoval sa čo by chcel aby robil, či chcel aby sa mu vyplakával do hábitu a znovu prežíval traumy z detstva.

Prijmi udalosti, ktoré ti osud nastolí, povedal Snapovi. Zmier sa s nimi a pohni sa ďalej. Vtedy to znelo neznesiteľne jednoducho, no vtedy nevedel to čo vie dnes. Vtedy nechápal.

Snape spomínal, a ľutoval, že sa dostali až sem. Konečne pochopil, prečo by Potter ľahšie prijal svoju smrť namiesto to ho aby musel prežívať tieto spomienky. Zamyslel sa, či by nebolo bývalo lepšie zostať vtedy ticho a nespomenúť, že existuje možnosť liečby.

Mal pocit, že čokoľvek by bolo jednoduchšie v porovnaní s prežívaním tejto deštrukcie.

Vtedy ústa otvorila Hermiona Grangerová a Snape sa opäť ocitol v háklivej situácii, keď musel priznať, že ho opäť prekvapil niekto z Chrabromilu.

„Môžeš nás zabiť,“ ozvalo sa dievča priamym hlasom, ako keby sedela v triede. Aj napriek tomu, že jej telom otriasali strach a bolesť. „No pravdu nezastavíš, V....Voldemort. Harry je stokrát lepší než ty a taktiež bol R...Ron.“

Tvár sa jej pri Weasleyho mene skrivila, jej žiaľ ju na sekundu premohol, no potom stisla pery a tvrdohlavo zdvihla bradu a pokračovala s odvahou, ktorú až dovtedy Snape považoval za jedinečnú. Poznal ju len od Harryho Pottera.

„A nezáleží na tom, koho ešte zabiješ, koľko moci si privlastníš, navždy budeš len polokrvný s otcom, ktorý ťa zavrhol a matkou, ktorá zomrela v pôrodnici. Budeš len zlý, neľudský, krutý, zbabelý had! A môžeš umlčať mňa, no fakty neumlčíš.“

Na záver ešte podvihla bradu a pozrela Temnému pánovi rovno do očí.

V očiach mala víťazoslavný výraz.

Pottera v spomienke napĺňal horor. Voldemor v hneve skrútil pery. Snape si nemohol pomôcť a len dievča ohromene civel.

Jej slová ju práve odsúdili na rýchlu a krutú smrť- videl, že si toho bola vedomá, rovnako ako aj Potter v spomienke. No Snape jej v tvári videl viac než to, viac než istotu nadchádzajúcej smrti, videl aj to, že jej slová boli viac než len posledný vzdor, výkrik do prázdnoty, viac než len posledný chrabrý skutok pred neodvratným pádom.

Nie, Grangerová si bola vedomá spojitostí medzi Temným pánom a Potterom, vedela o spôsoboch, ktorými by ju Voldemort mohol zneužiť aby ublížil jej poslednému najlepšiemu priateľovi. Vedela, že umrie a že spôsob jej smrti by mohol Pottera navždy zlomiť.

A s týmto vedomím sa rozhodla. Zahrala posledné eso v rukáve, stavila na to, že jej vedomosti boli pre Voldemorta príliš nebezpečné, že nebude riskovať aby sa rozšírili v kruhoch jeho smrťožrútov. Nedala Temnému pánovi na výber, prinútila ho zabiť ju rýchlo, bez zbytočného naťahovania, bez toho aby Potterovi ublížil viac než bolo nevyhnutné. A vyšlo to.

Pretože zatiaľčo si ju Voldemort zúrivo premeriaval, smrťožrúti pri jeho tróne sa začali ošívať. Na tvárach mali masky, no Snape videl ako ich oči preskakujú z ich Pána na dievča a späť.

Voldemort sa zamračil. Len na sekundu, potom mal svoj výraz opäť pod kontrolou, skryl svoje myšlienky. No tá sekunda Snapovi stačila na to, aby si uvedomil, že Grangerová vyzvala Temného pána na súboj a vyhrala.

A ona si to všimla tiež. V očiach sa jej ligotal vzdor.

„Zakľaješ ma silenciom aby si ukryl pravdu?“ dožadovala sa – dožadovala! Ako keby bol Temný pán tretiak, ktorý si včas nedokončil domácu úlohu. „Nebojím sa ťa, Tom Riddle, som...“

Jedno mávnutie Voldemortovho prútika ju umlčalo, po druhom sa skrúcala od bolesti, no aj napriek slzám, ktoré jej stekali po lícach vzdorovala. Nedovolí mu vyhrať.

Snape sa otočil ku Potterovi, ku svojmu Potterovi, aby sa podelil o svoje ohromenie a vzrastajúci rešpekt, pričom ho ani nenapadlo skrývať svoje skutočné pocity. Podcenil ju, podcenil ich všetkých troch a bol pripravený to priznať.

No Potter ešte stále civel pred seba, stratený vo svojom vlastnom svete. Snape nemal to srdce aby ho prebral do reality. A tak sa otočil späť ku scéne, ktorá sa pred nimi odvíjala a obrnil sa voči veciam, ktoré sa mali udiať, osud dievčaťa, ktoré začal rešpektovať až chvíľu pred jej smrťou.

Z ničoho nič bolo ťažké pozerať sa ako trpí, už to vôbec nebolo bezvýznamné.

„Začínate ma nudiť, Potter,“ ozval sa Voldemort ležérne krutým tónom. „Tvoji priatelia sú unavujúci. Uvažoval som nad tým, že ju ešte chvíľu nechám nažive, že ju možno použijem ako svoju bábku, ale je mi z tej humusáčky zle. Skončíme to?“

„Nie,“ prosil Potter v spomienke zachrípnutým hlasom. Buď chlapec nepochopil plán svojej priateľky, alebo mu na ňom nezáležalo. „Prosím, nerob to...ja...ja...viem veci, z ktorých by si mohol úročiť! Mohol by som ísť späť a špehovať pre teba v Ráde, urobím čokoľvek, len ju prosím, prosím nechaj ísť.“

Strašidelný výsoký smiech Temného pána sa ozýval od chladných stien v trónnej miestnosti, prehlušil Potterov nárek a umlčal jeho priateľku.

„Moja bezcenná bábka sa predo mnou hádže na kolená,“ zamyslel sa a ak pociťoval ľútosť či túžbu za tým, čo by mohlo byť, skryl to bravúrne.

„Si pokazená hračka, ktorá prosí o to aby som ju nevyhodil. Slúžil by si mi, Harry? Celým svojím srdcom? Plazil by si sa po bruchu a bozkával mi nohy?“

„Áno,“ súhlasil Potter bez zaváhania. „Áno, spravím čokoľvek, čokoľvek...“

Snape musel odvrátiť pohľad od Potterovej dychtivej zúfalosti.

Voldemort stisol pery v hravej úvahe.

„Toľká oddanosť,“ povedal. „Toľko vernosti. Premrhanej na humusáčku. Sklamal si ma Harry. Myslel som si, že máš predpoklady stať sa veľkým čarodejom, no zjavne nie si o nič lepší ako tí blázni, ktorými sa ten starec obklopil. Škoda.“

Odmlčal sa a hlavu arogantne natočil ku Potterovi s hranou ušľachtilosťou princa. Potom svoj výraz nečakane zmenil.

„Rozlúč sa so svojou humusáčkou, Potter. Povedz jej ako je ti to ľúto. Vysvetli prečo si ju nedokázal zachrániť.“

Temný pán spočinul pohľadom na chlapcovi, ktorého označil za seberovného. Potom pohľadom prešiel po dievčaťu po jeho boku. Zodvihol prútik.
Potter v spomienke strnul.

Ani oveľa, oveľa neskôr, po tom ako si Snape tento moment hodiny premietal v mysli, ako si ho prevracal a analyzoval, prizeral sa z každého uhlu, nikdy nepochopil čo sa v tej chvíli chlapcovi hnalo hlavou- či Potter vedel, čo robí, či mal premyslený akýsi zúfalý plán, alebo či to bol inštinkt, ktorý ho viedol vo chvíli, keď Voldemortove pery opustila smrtiaca kliatba.

Snape sa to nikdy nedozvie.

No ten moment sa mu v mysli premietal, znovu a znovu s kryštálovou čistotou, ktorá očividne časom neoslable. Zostane s ním naveky.

Ako sa Voldemort kruto usmial. Ako sa mu oddelili pery, ako namieril prútik.

A ako Potterove posledné zbytočné prosby utíchli. Ako sa skrútil okolo svojho železného stĺpu, ku ktorému bol priviazaný, ako zarinčali jeho okovy, ktoré ho spútavali a držali od jeho priateľky.

Ledva sa dokázal postaviť. Ruky mal bez života. Pery mu krvácali. No jeho výraz bol jasný a jeho hlas panovačný keď vyslovil jedinú frázu.

„Otvor sa.“

Okovy z neho opadli. Zarinčali na zemi, a pohltili zvuk Voldemortovej smtiacej kliatby.

Ten zvuk zostal v Snapovej pamäti čudne tichý, tlmený, a časom sa všetky zvuky, farby a pachy zliali do jedného, aspekty toho jedného momentu navždy spojené.

Harry Potter, ktorý ledva stál, bol po prvýkrát za dlhé mesiace voľný.

Otočil sa.

Hodil sa pred Hermionu Grangerovú.

Do trajektórie kliatby, ktorá bola určená jej.

Trajektórie, ktorá ho trafila presne do čela.

Grangerovej výkrik sa zmiešal s Voldemortovým zvresknutím, no i v tej prvej, srdce zastavujúcej, neuveriteľnej chvíli, keď sa všetko zomlelo príliš rýchlo, z ktorej Snape dostal závrať, aj vtedy sústredil svoju pozornosť iba na zelenú dráhu kliatby, ktorá Pottera zasiahla silou blesku a odhodila ho preč.

No neponorila sa pod jeho pokožku ako normálne.

Nezmizla, naopak, zelené svetlo sa pred jeho tvárou kumulovalo, zvyšovala sa jeho svietivosť aj intenzita, až kým Potterovi neosvetľovala čelo ako neuveriteľne žiarivá hviezda.

A potom sa odrazila.

Prehnala sa po Voldemortovom tele ako divoký oheň, plápolajúci pri jeho nohách, jeho rukách, ožarujúci jeho hrdlo a srdce a Voldemortova kliatba sa zmenila na výkrik plný šoku a strachu.

Hororu.

Svetlo vytrysklo z jeho vnútra, jedovatá šedá žiara, ktorá pohltila dvoch smrťožrútov po jeho boku. Ďalej sa šírila po sále, pulzovala, a na moment sa zdalo, že sa priblíži aj ku Potterovi a jeho priateľke, no nečakane sa stiahla späť do svojho centra, až zmizla.

Na jeden nádych stál Voldemort celkom nehybne.

V očiach sa mu zračil iba všepohlcujúci strach, zúfalstvo, strach malého chlapca, ktorý po poprvýkrát uprel pohľad na krutosti sveta.

Potom sa jeho telo zviezlo ku podlahe. Bez života. Prázdna schránka mäsa a kostí

------------------------------------------------------

V tichu, ktoré sa rozľahlo boli všetky možnosti otvorené.

Snape sa neodvážil otočiť ku svojmu Potterovi. Neodvážil sa nadýchnuť. Vedel, že to Potter prežil – dokazovala to jeho prítomnosť v tejto spomienke. No v tej chvíli tomu nedokázal uveriť.

Potter v spomienke zastonal. Poľutovadniahodne a úboho, vôbec nie hrdinsky ako by to malo byť, no zdalo sa, že Grangerovej to stačilo. Od úľavy zalapala po dychu.

„Harry,“ vykríkla prenikavo. „Postav sa Harry! Musíš hneď vstať.“

Toto, pomyslel si Snape, bola dosť nevďačná reakcia na niekoho, kto za ňu bol ochotný položiť svoj život. Potter si to celkom zjavne myslel tiež. Opäť len zaúpel, a ani sa nepohol.

„Okamžite sa postav, Harry Potter!“ prikázala mu napodiv panovačne Grangerová, keď človek vzal do úvahy, že pred pár chvíľami takmer umrela. „Ešte to neskončilo. Musíš ešte vyčariť jedno kúzlo, okamžite, pretože ak to nespravíš, znovu povstane z mŕtvych, tak ako predtým!“

Snape na dievča neveriacky civel, potom sa otočil ku svojmu Potterovi aby mu to potvrdil.

Potter stále upieral zrak na čosi, čo videl len on, stále takmer neprítomne plakal, no všimol si, že sa k nemu Snape otočil a nesklamal. Pomaly prikývol.

„Áno,“ potvrdil bezducho. „Bola to Hermiona. Ja by som nemal ani potuchy čo robiť. Ako som povedal, moji priatelia boli mojou najlepšou stránkou.“

Snape len mĺkvo prikývol. Po tom čomu bol svedkom sa nezmohol na inú odpoveď. A keď sa prizeral, ako sa Potter v spomienke vysúkal do kľaku a nakoniec aj na nohy, pričom sa podopieral o stĺp nablízku, podobne ako v kúpeľni po jeho poslendom záchvate, pred pár dňami no veľmi dlho po tom čo sa odohralo v tejto sieni, ďalší kúsok skladačky zapadol na svoje právoplatné miesto.

Snapovi práve táto časť nikdy nedávala zmysel, neveril vysvetleniu, ktoré jemu a Rádu predostrel Albus. Pomyslenie na to, že Potter, prinajlepšom priemerný študent, sa akýmsi zázrakom dostal ku prastarej kliatbe na ničenie duší a spomenul si naň práve vo chvíli keď mal len niekoľko minút na to aby Temného pána zničil nadobro- znelo vždy príliš dobre na to, aby to bola pravda.

A teraz sa to potvrdilo.

„Našla ju sama?“ spýtal sa tlmene, nebol si istý či chce poznať odpoveď. „Alebo to bol Albus...“

Potter po jeho boku pokrčil plecami.

„Nikdy som to nezistil. Ale sú aj iné spôsoby ako niekomu čosi povedať, v ktorých sa riaditeľ priam vyžíval. Neobmedzené vstupy do zakázanej sekcie, nápovedy, knihy rozložené po stoloch, záhadne označené strany...“

Snape opäť pocítil ako sa mu zdvíha žlč a opäť odsunul pocit zrady a jej následkov do útrob svojej mysle. Vráti sa k nim neskôr.

Namiesto toho sledoval scénu pred sebou, stal sa svedkom, všímal si každý detail, ktorý si vryl do pamäte. Pretože na nič iné sa nezmohol, pretože tieto deti, tito Chrabromili, si zaslúžili aby niekto videl čo vykonali, a aby si to zapamätal.

„Musíš si vziať jeho prútik, Harry,“ pokračovala Grangerová nervózne. Popritom si z líca spútanými rukami nervózne zotrela pramienok krvi, korý jej stekal z rany na čele. „Rýchlo! Určite sú to ďalší smrťožrúti ktorí sem čochvíľu prídu a my sa odtiaľto musíme dostať!“

Potter sa viac potkýnal než kráčal, no zo zvyku ju poslúchol. Ruky sa mu neovládateľne triasli, no on odhodlane prehmatal Voldemortovu mŕtvolu, hľadajúc prútik v záhyboch jeho habitu. Napokon ho našiel a zovrel ho vo svojej dlani.

Keď sa prútik rozžiaril, a ukázal tak, že prijal svojho nového pána, v chlapcovej tvári sa objavila ľútosť.

„Ach Tom,“ šepol. Nič viac, nič menej.

Slovo po slove zopakoval zaklínadlo v latinčine, ktoré mu pomaly diktovala Grangerová. Rukami prekvapivo bez záchvevu, prútikom svojho nepriateľa kreslil ležiacu osmičku, symbol večnosti.

Nezaváhal keď mu Grangerová prikázal porezať si dlaň. No možno po tom všetkom čím si v tejto sieni prešiel by bolo na smiech keby sa stránil takej zanedbaťeľnej bolesti.

Jeho výraz sa nezmenil ani keď mu krv z dlane kvapkala na tvár Toma Riddla, niekdajšieho Temného pána. Nebol víťazoslávny.

No ani ľútostivý.

„To by malo spútať jeho dušu k telu,“ šepla Grangeorvá. Bolo zjavné, že napriek udalostiam posledných pár hodín si bola vedomá dôležitosti tejto chvíle. „Myslím, že si to urobil správne. Teraz spáľ jeho mŕtvolu.“

Pri tomto príkaze sa Potter v spomienke strhol. Možno mu to pripomenulo poslednú smrťožrútku, ktorú spálil. No nezaváhal.

„Incendio,“ vyslovil a prútik ho poslúchol ako pes počúva svojho nového pána.

Snape očakával ohňostroje svetla, výbuchy, možno Voldemortovu dušu ako vstáva z jeho tela, niečo.

Čokoľvek.

No nič sa neudialo. Pred sebou videl len chlapca vychudnutého na kosť a kožu, ako stojí nad horiacim telom svojho mučiteľa, a prizerajúce sa krvácajúce dievča, pripútané ku stĺpu.

Bolo to desivo antiklimatické.

--------------------------------------------------------------

Takto sa končí svet,

Takto sa končí svet,

Takto sa končí svet,

Nie s treskom. Stojanúc.

T.S. Elliot, Bezduchí Muži
Poslední komentáře
10.11.2014 12:50:54: zlatej začátek této povídky, tam jsem se jen uculoval jak Sevík mění názor a komentuje (i jen v duch...
08.11.2014 22:58:17: zapomněla jsem se podepsat smiley${1} . Předchozí komentář je můj.Pajka
08.11.2014 22:57:05: Teda, vůbec nevím, jak komentovat takovou hrůzu. A blednutí pořád nikde... Takže nás čeká ještě něco...
08.11.2014 11:23:06: Candy a Fido..moji oddani smiley fido na tvojom komente je najlepsi ten smajlik na konci. strasne som...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.