...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola štyridsiata prvá: Malý červenooký Peter Pan

Opäť nová kapitola. Opäť ospravedlnenie za dlhé čakanie. Táto kapitola bola jedna z najťažších aké som kedy prekladala tak buďťe zhovievaví :-)  Venujem ju všetkým, čo nado mnou ešte nezlomili palicu a veria, že sa k prekladniu trvalejšie vrátim. Čo aj plánujem. Užite si krásne čítanie. iisis xx

“Všetky deti, okrem jedného, raz vyrastú.”

“Tak vydaj sa so mnou na cestu, kde sny rodia sa  a plány neexistujú. Mysli zvesela a srdce ti  na krídlach navvždy vzlietne v Krajine Nekrajine!”

From: Peter Pan, by J.M. Barrie


Harry Potter, hrdina čarodejníckeho sveta ležal na chrbte. Tmavomodré tiene lemovali jeho vytŕčajúce rebrá, vychudnuté ruky a nohy a vpadnuté viečka.

Ležal nehybne, nevykazoval ani následky dlhodobého mučenia Cruciatom. Vyzeral skoro pokojne, teda, ak si človek nevšimne stav jeho znetvoreného tela, modrín starých i nových, ani pokrivené uhly niektorých kostí, ktoré sa nesprávne zrástli.

Bol nahý, no to nikoho v miestnosti nezaujímalo, najmenej zo všetkých Pottera.

Vyzeralo to ako začiatok dalšieho mučenia a Snape sa na to mentálne pripravil, no jeho  Potter sa z ničoho nič pohol, a schmatol ho za ruku nečakanou silou prekvapujúcou na jeho chorobný stav.

Podobne ako v posledných dňoch sa momente keď vstúpili do spomienky sa zviezol na zem, no teraz, trasúc sa námahou, vyliezol na nohy a postavil sa po jeho boku.

“Toto si pamätám,” šepol. Zreničky mal doširoka roztvorené. “Toto je dobrá spomienka, Profesor! Dôležitá. Musíte ju pozorne sledovať!”

“A ty si musíš sadnúť, Potter,” odvetil Snape, ktorý pochyboval o tom, že čokoľvek dobré mohlo vzísť z Potterových spomienok z tejto miestnosti.

“Poď sem,” povedal a pomohol Potterovi prejsť do rohu miestnosti, kde skĺzol popri stene na zem a omotal okolo neho prikrývku. Za posledný týždeň sa cítil ako nemocničná sestrička- staral sa o to, aby bol Potter v teple, aby prijímal dostatok tekutín a aby mal čo najmenej bolestí- a to zabralo väčšinu jeho voľného času.

“Si v poriadku, Potter?” spýtal sa, no v tom momente prehovoril aj jeho bývalý pán a Snape tak zažil veľmi nepríjemný pocit keď počul ako sa jeho slová prekrývali s Voldemortovými.

“Harry Potter, počuješ ma?” spýtal sa Voldemort pobavene z trónu na ktorom sa vyvaľoval. Jeho pokožka bola voči čiernemu mramoru trónu až neprirodzene bledá.

Potter neprejavil ani náznak reakcie, nedal najavo, že niečo počul a Voldemortovo pobavenie narastalo.

“Ale no ták, harry, vieme, že ešte stale žijeľ,” ozval sa žoviálne. “Prehovor, ó Vyvolený!”

No reakcie sa nedočkal.

“Čo si myslíš, Harry?” dumal Voldemort, “Vyplakávajú si za tebou tvoji priatelia oči, alebo sa na teba vykašľali a zariadili si svoje životy inak? Napokon, sú to už dva mesiace. Ako Hamletov strýko trefne poznamenal: "to persever / In obstinate condolement is a course / Of impious stubbornness" (AN: sorry, toto bolo príliš aj na mňa :D). Ak existuje niečo, čo moji smrťožrúti postrádajú, sú to základy muklovskej klasiky.”

Odmlčal sa a konšpiračne sa predklonil, ako keby nechcel aby ho počuli jeho stráže.

“Teda, Shakespeare, to je mukel, ktorého by som nezabil...veľmi rýchlo.”

Zachechtal sa a Snape znechutene striadlo. Za celý čas čo mu slúžil, nikdy toho blázna nevidel takto hravého, žoviálneho. A bol tomu rád- keď sa bavil, vyzeral ešte hrozivejšie.

“A čo ty, Harry?” obrátil sa k Potterovi. “Naučili ťa muklovia medzi bitkami aj o klasickej literatúre? Náš vychovávateľ v sirotčinci si na tom dal vskutku záležať. Museli sme vystupovať pred všetkými ostatnými a recitovať Shakespeara, a ak sme si pomýlili čo len jedno slovíčko, poriadne nás zbil. Také bitky si ešte nevidel.”

Znovu sa zachechtal, aj keď dlaň o ktorú mal opretú bradu sa mu trochu chvela. “Prisahám, keby nemal špinavú krv, bol by z neho úžasný smrťožrút,” dumal zamyslene s pohľadom upreným kamsi do ďaleka. “Všetku som ju nechal vytiecť než som ho zabil.”

Zrazu akoby precitol do prítomnosti a ozval sa hrubým hlasom.

“Ešte stále mi nemáš čo povedať, Harry? Začínaš ma nudiť, a ty vies čo sa stane ak sa nudím, však, Potter?”

Potter napokon otvoril oči. Stále boli nezvyčajne zelené, ale stále v nich videl záblesk, ktorý v nich zanechala Lily. Záblesk, ktorý bol ľudský.

“Prosím,” šepol, “prosím, nechaj ma umrieť.”

“Och, ale to nemôžem, Harry,” povedal Voldemort ľútostivo. “To by bolo proti pravidlám našej hry, čo sa nepamätáš? Nechcel by si namiesto toho radšej citrónový drops?”

Potter začal usedavo vzlykať, rozplakal sa ako male dieťa, prehĺtal a lapal po dychu bez štipky sebaúcty, bez hraníc, bez úľavy. Bola to pravdepodobne čisto fyzická reakcia, odhadoval Snape, ktorú spôsobilo totálne vyčerpanie chlapcovho tela.

No aj tak bolo hrozné vidieť Pottera v tomto stave, ako vystrašené dieťa, pasívne vystreté na podlahe, bez vôle na život.

Voldemort sa v tom pohľade vyžíval.

“Nemáš predsa dôvod plakať, Harry,” ozval sa žoviálne. “Keby si bol dobrý chlapec, mohli by sme s týmto skončiť a byť najlepšími kamarátmi. Páčilo by sa ti to, Harry? Keby si mal znovu priateľov?”

Potter sa dusil na svojich slzách, mumlal slová, ktoré nedávali žiaden zmysel – mumlal áno a nie a prosím strýko Vernon, akoby stratil pojem o realite. Jeho blúznenie prerušil kašeľ, ktorý otriasal celým jeho telom, no i tak si ďalej mumlal a Voldemort len sedel na svojom tróne, a zdalo sa, že Harryho pomätené výlevy nepočúval len ostražito sledoval svoju korisť.

“Posnaž sa rozprávať zrozumiteľnejšie, Harry,” zahriakol napokon chlapca, keď sa zdalo, že neprestane. “Alebo by si chcel nezrozumiteľne kričať?”

Potterovo telo strnulo od strachu. Dokonca aj plakať prestal v polke vzlyku a Snape si uvedomil, že všetka hrdosť a rozhodnosť sa z Pottera vytratila. Vymyli mu mozog a bolo z neho teraz stvorenie sotva inteligentnejšie než pes, ktorý chce potešiť svojho pána, a ktorý trpí keď neposlúchne.

“Prečo?” šepol napokon. Po tvári mu stekali slzy, sopel a krv. Svoj ponižujúci stav neregistroval a možno bol zázrak, že vôbec prehovoril.

“Čo prečo, chlapče?” spýtal sa Voldemort nezaujato. “Musíš trochu popracovať na svojej gramatike. Keď som ja mal toľko rokov ako ty, artikuloval som bezchybne.”

“Prečo mi to…robíš? Prečo ma držíš nažive?”

Z ničoho nič sa Voldemort energicky predklonil vo svojom kresle a lakte si oprel o kolená akoby hľadel na čosi čo ho nesmierne zaujímalo.

 “Ale už som ti povedal, Harry,” povedal. “Robim to pre teba. Aby som ťa oslobodil, aby si si uvedomil aký máš potenciál. Nemôžem ti pomôcť ak si zlý, tvrdohlavý chlapec. Ver mi, keď bude po všetkom, za všetko mi ešte poďakuješ.”

Potter zastonal. Rukou, ktorú nemal zlomenú si zúrivo pretrel tvár a trel si tvár, odškrabával všetko špinu, ktorá mu na nej zaschla až kým mu lice nesčervenalo tak, ako krv ktorá mu po ňom stekala.

“Ja som…ja som…”

“Ty si tupý, to si, Potter. Žiadam od teba tak málo,” povedal prísne Voldemort. “Pozri koľko námahy ma to stojí a ty sa ani nesnažíš!”

“Neviem ako,” stonal Potter. “Snažím sa…naozaj sa snažím…ale…”

“NESNAŽÍŠ sa!” skríkol Voldemort a Potter sa strhol, akoby jeho slová boli bičom a bolesť čakala za rohom. “Stonáš tu a plazíš sap o zemi ako zviera! Si slabý a úbohý a je mi z teba zle. Mal som s tebou veľké plány, Harry, ale ty nedokážeš ani dokončiť jednu celú vetu. Čuduješ sa, že som z teba taký sklamaný?”

Sklamaný? Snape civel na svojho Pána v tichom úžase. Takéhoto Voldemorta videl predtým len v Potterových spomienkach. Občas sa ku Potterovi správal prívetivo. Kedykoľvek sa mu zachcelo. Občas ho učil o histórii a výslovnosti kliatob, ktorými ho vzápätí zaklial, občas kvetnatými slovami vykreslil budúcnosť v ktorej sa videl ako minister.

Mučenie nikdy nenazval pravým menom, hovoril tomu “trest” alebo lekcia. Ale až doteraz sa Snape príliš upriamoval na zdravie svojho Pottera a sledovanie toho spomienkového na to aby postrehol systém za Voldemortovým šialeným správaním.

Čo sa snažil svojím správaním dosiahnuť? dumal zatiaľčo ich poslúchal. Snažil sa h niečo naučiť? Alebo si z Pottera vytvoriť smrťožrúta?

Ak bol toto naozaj jeho plán, Snape dokázal pochopiť jeho podráždenie ako aj zábleesk záujmu v jeho očiach. Ale prečo v Potterovi nekultivoval agresivitu namiesto tej znechucujúcej túžby slúžiť?

Potter sa znovu rozplakal, tentokrát však potichu ako toľkokrát vo svojom detstve.

“Čo chceš aby som spravil?” šepol takmer nepočuteľne, no ozvena v trónnej miestnosti zaniesla jeho slová až ku pozorovateľom.

“To vieš veľmi dobre aj sám,” odvetil Voldemort, ale hlas mu zmäkkol. Z Pottera sa vytratili aj posledné záblesky odporu. “Dobrý chlapec si pýta len to, čo môže dostať. Tak mi povedz, Harry, čo by si chcel?”

“Ja chcem…Ja chcem…” Už len myšlienka na to, že by niečo chcel Pottera premohla. Jeho myself bojovala sama so sebou, oči mu nevedomky poletovali po celej miestnosti, hľadajúc čokoľvek čo by si mohol vypýtať bez toho aby nasledoval trest.

“Áno, Harry, povedz mi čo chceš.”

Potter ešte viac spanikáril. Zdalo sa, že netuší čo robiť a pomyslenie na hnev Temného pána ho vystrašil k smrti. No z ničoho nič sa jeho pohľad vyjasnil a on túžobne šepol jedno jediné slovo.

 “…vodu…?”

Vodemort pootvoril ústa a jazykom ochutnal vzduch.

“Áno,” šepol v parselčine, jazyku ktorému rozumel len on a Potter. “To je skvelá požiadavka, chlapče. Dostaneš vodu.”

Potter zadržal dych, Snape netušil či od strachu alebo úľavy. No keď Voldemort zrazu vstal to svojho trónu a vykročil k nemu, uľava sa zmenila na paniku a on sa stočil do malého klbka v snahe ochrániť svoje telo od očakávaného trestu.

Ale Voldermort sa len zachechtal.

“To nerob, chlapče,” sykol. “Neublížim ti, Harry. Nesľúbil som ti to? Dám ti čo potrebuješ. Musíš umierať od smädu, úbohý chlapče.

Potter pootvoril ústa s popraskanými perami.

“…aaaaano…” sykol,  v parselčine.

Voldemortov úškľab v tvári sa prehĺbil.

“Aký dobrý chlapec,” povedal. “Pomôžem ti…”

Vyčaril striebornú čašu ozdobenú plaziacimi sa hadmi a opatrne ju priložil ku Potterovej hlave. Potter sa trochu strhol no bol príliš slabý na to aby čo len podvihol hlavu.

Pred jeho očami sa v tom momente odohralo cosi neuveriteľné. Zrazu si Snape nebol istý či sa neocitol vo svojej vlastnej nočnej more privolanej stresom posledných dní.

Lebo toto nemohla byť Pravda. Temný pán si jednoducho nemohol kľaknúť na zem, kde sa mu čierny habit rozprestrel ako čierna prikrývka a opatrne podvihnúť Potterovo nevládne telo až kým neležel krížom cez jeho lono.

Neuveriteľné. A predsa sa to dialo.

Jeho šedými šupinatými rukami pohladil Pottera po líci a podoprel si jeho hlavu o plece. A jeho oči….vyžarovali z nich pocity, ktoré v tých červených štrbinách vyzerali neprirodzene, smútok, posadnutia a…

Snapa striaslo, odvrátil pohľad od sceny pred ním a pozrel na svojho Pottera.

“Čo sa to tu dopekla deje, Potter?” vyštekol. “Prečo sa k tebe Voldemort správa ako keby si bol jeho obľúbený syn?”

Potter sa naňho doširoka otvorenými očami usadenými v sivej tvári vážne zahľadel.

“Pretože presne tým som preňho bol,” šepol. “Pretože túžil po tom, aby som ním bol – dôverník, student, syn. Žiadal toho odo mňa príliš vela.”

“Chutí to dobre, Harry?” spytoval sa medzitým Voldemort a Potter v spomienke si úboho, prosebne vzdychol a sotva patrne pokýval hlavou smerom ku čaši.

“Chceš viac?” Voldemort Pottera mimovoľne pohladil po líci. Červené oči upieral na svojho zaprisahaného nepriateľa ako keby bol posledný čarodejník na svete.

“Prosím,” šepol Potter hlasom malého dieťaťa. “Prosím.”

“Pi. Áno, tak je to správne, Harry. Si veľmi dobrý chlapec a kým budeš poslúchať, nebude ti nič chýbať. O čokoľvek požiadaš, chlapče, dám ti všetko. Oblečiem ťa, nakŕmim ťa a netreba k tomu nič, len si to musíš vypýtať. Postarám sa o teba oveĺa lepšie ako ten bláznivý starec.”

A Potter chlapec zo všetkých síl zovrel Voldemortov habit trasúcimi sa prstami, a zaboril si tvár v objatí svojho mučiteľa.

“Chcem aby to prestalo bolieť,” šepol. “Chcem byť dobrý! U…už takto nevládzem, prosím!”

Voldemort si vymanil jednu ruku z objatia, priložil ju Potterovi na lice a pritiahol si ho bližšie k hrudi.

“Ja viem,” šepol, sykavými tónmi parselčiny. “Toľko sme sit oho vytrpeli, ty a ja, toľko bolesti, samoty. Ale teraz to všetko skončí, miláčik. So mnou už nikdy nebudeš musieť byť sám. Musíš len byť dobrý, poslušný chlapec. Spravíš to pre mňa? Budeš môj dobrý malý chlapček?”

Snapa opäť striaslo. Konečne to pochopil. Jeden Potter sa mu zo dňa na deň strácal pred očami a druhý sa stratil v náručí Temného pána. Teraz videl, ako bol jeden krehký život zdrtený medzi kladivom a nákovou dvoch mocných a desivých čarodejov, medzi Dumbledorovým príšerným milosrdenstvom a Voldemortovou nemilosrdnou posadnutošťou.

Ako mohol jeden chlapec stáť zoči voči dvom čarodejníkom, ktorý sa zo svetom zahrávali až dovtedy kým ho nespálili do tla? Ako si mal udržať čistú myseľ, keď sa mu do nej zakrádali dve moci čo ju skrúcali a tvarovali? Snape si s pocitom nevoľnosti uvedomil, že Potter nikdy nemal šancu, nemal dostatok slobody na to, aby sa vymanil spod ich manipulovania a ilúzií. Kto by mu mohol zazlievať, že ho zlomili, že sa vzdal a odovzdal do náručia temnoty, keď ho za ňou tí dobrí s čisým svedomím poslali?

No aj tak si nemohol pomôcť, smútil za dušou, ktorá bola zatratená. Smútil, a v zašitom kúsku mysle sa čudoval, ako sa Ayde a Tieňovi podarilo chlapca vymaniť z tejto prázdnoty a z rozštiepených kúskov znovu poskladať človeka.

“Je mi to tak ľúto,” počul sám seba a telom mu prebehla vlna ľútosti. Bolo toho vela, za čo sa hanbiť – za všetky situácie, v ktorých zlyhali, v ktorých Potterovi nepomohli. Ale jeho pacient len pokrútil hlavou a stále žiaril svojím horúčkovitým nadšením.

“Toto ešte nie je ono, Profesor. Ešte počkajte, počúvajte čo hovorím!”

S hlbokými obavami sa Snape otočil k Potterovi. Obával sat oho, čo tieto spomienky spravia s jeho pacientom – čo ak ho v jeho oslabenom stave premôžu?

“Čo…” začal, no v tej chvíli ho prerušilo dianie v spomienke.

“Budeš potom šťastný?” tá otázka bola tak nečakaná, že Snapovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že od kriku a plaču zachrípnutým hlasom prehovoril Potter. Opýtal sa to čudne úprimným a zaujatým, no neosobitým tónom a to aj napriek tomu, že stále ležal v náručí Temného pána.

Zdalo sa, že Voldemort mal podobný problém s tým aby pochopil, čo sa práve odohráva.

“Čo si povedal, miláčik?” spýtal sa ešte stale nežným, no trochu ostrejším hlasom.

Chlapec pomaly uvolnil päsť v ktorej zovieral habit Temného pána a nadvihol hlavu tak, aby sa mu mohol pozrieť priamo do červených očí. V tvárit sa mu zračilo čosi nové, čosi ako…pochopenie.

“Budeš šťastný ak budem “dobrý chlapec?” zopakoval Potter silnejúcim hlasom. Odmlčal sa, ako keby naozaj čakal na Voldemortovu odpoveď, a Snap si uvedomil, že aj on zadržiava dych v očakávní chlapcových ďalších slov. Pred chvíľou nad ním Snape zlomil palicu, a teraz toto…

“Na to si čakal, nie?” pokračoval Potter, stále hľadiac do Voldemortových očí takmer zasneným pohľadom. „Celý ten čas. Nesnažil si sa zo mňa dostať informácie, nezabil si ma, ale na niečo si čakal a ja myslím, že už teraz konečne viem na čo.“

Snape cítil ako sa mu trasú ruky, ako mu stislo hrdlo keď začul ten známy hlas, chrapľavý od bolesti, no predsa sa v ňom ozývalo čosi nové. Čosi ako triumf.

Voldemort to počul tiež a vôbec sa mu to nepáčilo.

“Dosť týchto nezmyslov, miláčik,” odsekol. „Lebo nebude viac vody.“

Potter, chlapec, na moment privrel viečka, a tak sa sústredil, ako keby si tie slová premietal stále dookola a snažil sa pochopiť ich hlbší význam. Potom rohodne a tak vehementne ako vo svojom stave dokázal pokrútil hlavou.

“Nie, to si nemyslím,” povedal. “Myslím, že voda bude vždy.”

Odmlčal sa. Premýšľal.

“Pretože ma potrebuješ nažive. Potrebuješ ma…” prerušil ho kašeľ, ktorý roztriasol jeho krehké telo, no ani to ho nezastavilo od vyslovenia svojej úvahy.

“Potrebuješ aby som žobral o milosť, aby si mi ju mohol dať,” pokračoval silnejúcim hlasom, a od nadšenia akoby mu stúplo sebavedomie. “Potrebuješ zachrániť mňa, pretože si nedokázal zachrániť seba.“

S červenými očami planúcimi hnevom, Temný pán uderl Pottera po tvári otvorenou dlaňou. Bolo to neautoritatívne gesto, natoľko mukelské, že naňho Snape šokovane civel.

“Zakázal som ti takto rozprávať,” zavrčal Voldemort.

V tej chvíli sa stalo čosi neuveriteľné.

Potter vhliadol ku temnému pánovi, zelené oči uprel do červených a usmial sa.

“To že mi to zakážeš neznamená, že to tak nie je, Tom,” šepol.

Voldemortova ruka, pripravená na ďalší úder, ochabla.

“Nevolaj ma tak,” sykol.

“Ale ty mne hovoríš Harry,” šepol Potter. “A už dávno si zo mňa spravil sebe rovného. Vždy by mal existovať niekto, kto ťa volá tvojím pravým menom, nemyslíš? Každý to potrebuje.“

“Ja nič nepotrebujem,” triasol sa Voldermort od hnevu.

“Určite?” spýtal sa Potter. “Prečo ma teda nezabiješ?”

Čakal na odpoveď, no nedočkal sa.

“Prečo si zabil mojich príbuzných keď si sa dozvedel ako sa ku mna správali?“

Ticho.

“Prečo si ma zlomil? Prečo si chcel, aby som k tebe cítil vďaku? Prečo si sa ma snažil prinúťiť milovať ťa?”

Rovnako ako bolo ohlučujúce to ticho, ktoré v miesntosti nastalo, rovnaký bol Voldemortov hnev. Temný pán zavrčal ako zviera, a celou silou od seba Pottera odstrčil. Vstal skôr, než sa Potterovo zviezlo na mramorovú podlahu.

Ako sa opovažuješ,“ sykol. „Ako sa opovažuješ takto so mnou hovoriť? Ja som Temný Lord Voldemort! Vládnem mocou, ktorú si nedokážeš ani predstaviť. Prelstil som smrť!“

Potter sa len zúbožene zachechtal.

Nikto neprelstí smrť, Tom,“ oznámil mu. „Ale niektorí sa pred ňou dokážu na chvíľu dobre skryť.“

“POVEDAL SOM TI ABY SI MI TAK NEHOVORIL!” zúril Voldemort a cukalo mu rukou ako túžil po prútiku. Ale Potter len pokojne pokrútil hlavou.

“Nemusíš sa smrti báť, Tom,” povedal.

“Ja sa NEBOJÍM! NIKDY NEUMRIEM!”

“Dospej konečne, Tom,” šepol Potter so smútkom v tvári. “Všetci sa niečoho bojíme. A, keďže sis a spýtal: “všetko čo žije musí umrieť, opustiť prírodu a premeniť san a večnosť.“

Snape nechápavo hľadel raz na Pottera v spomienke a potom na svojho Pottera. Toto predsa nebolo možné! Ten chlapec bol zlomený! Nič z neho nezostalo, a predsa, hádal sa tu s Voldemortom!

Otočil sa ku svojmu Potterovi a v jeho tvári videl pýchu a uspokojenie s múdrosťou, ktorú Snape nedokázal pomenovať.

“Dobrý chlapec,” zamumlal jeho Potter. Konečne si to pochopil.”

Všimol si, že naňho Snape civí, a pery sa mu roztiahli do úsmevu, plného krásy a života, ktorý nepatril do tváre umierajúceho muža.

“Možno mi to dlhšie trvá,” šepol, “ale nakoniec na to väčšinou prídem. Toto je ono, Profesor, počuli ste to?”

Snape ostrým pohybom hlavy zhora nadol prikývol a obrátil sa späť ku spomienke.

“Uvedomil som si,  že hlboko vovnútri bol Voldemort len úbohým, zvráteným chlapcom, ktorý nemal domov,” povedal mu Potter v noci, keď sa prvýkrát stretli s Tieňom, sotva pred týždňom, no aj tak sa zdalo ako keby to bolo pred rokmi. „Objavil som v ňom Toma Riddla. Ľudskú bytosť, natoľko mne podobnú, že som ho nedokázal nenávidieť. Na to som ho až príliš dobre chápal. A tak som ho prestal nenávidieť.“

“Prečo mi papuľuje?” obrátil sa Voldemort na dvoch smrťožrútov v miestnosti, ako keby bolo Potterov obrat v správaní ich chybou. “Nesplnili ste si svoju povinnosť!”

Potter v spomienke sa opäť zúbožene zasmial.

“Ako si sám povedal, Tom,” šepol. “Ja nie som zviera. Zlomil si ma a ja ťa aj tak nebudem nasledovať. Nikdy ťa nebudem poslúchať. Vzdaj to.”

Voldemortov výkrik zúrivosti akoby zatriasol základmi trónnej miestnosti. No nebolo to nič v porovnaní s pochopením v Potterovej tvári.

“Chcem aby ste ho zlomili!” zreval Voldermort, prútikom mieriac na Potterovu hruď. „Chcem aby ste ho pokrájali na cucky, aby v ňom nezostal ani záblesk jeho mysle! Okamžite!“

Keď telo jeho mladšieho ja zasiahli kliatby, trhali s ním zo stranz na stranu, a maľovali ho kliatbami bolesti, jeho Potter sa vysúkal na nohy.

“Nemohli ma zlomiť,” ozval sa unavene, no pyšne. „Pretože som už bol zlomený. Voldemort sa znovu prepočítal. Chcel ma vziať za svojho, no nepochopil, že sloboda ktorú mi sľúbil sa dá využiť dvomi spôsobmi. Prinútil ma, aby som prehodnotil sám seba, no neuvedomil si, že tak pochopím aj jeho.“

Snape len dúfal, že úžas, ktorý v tej chvíli cítil nebol príliš viditeľný aj na jeho tvári.

“Ale ako si mohol..” začal, no netušil ako tú vetu dokončiť.

Potter pokojne uprel pohľad na svoje minulé ja.

“Smrť a bolesť sú len prahom,” pošepkal. “Teraz sme cezeň prešli. Tu sa niet čoho báť. Existuje tu len pochopenie.“

Pochopenie chlapca nezachránilo pred kliatbami. Pod dohľadom Temného pána sa najprv dvaja, potom štyria a nakoniec siedmi smrťožrúti s vervou zapojili do krviprelievania. A Potter kričal, vzlykal a krvácal, no ani jediný raz nezavrel oči a neodvrátil pohľad od Temného pána ktorý sedel na svojom tmavom tróne a hľadal v ňom náznak slabosti.

Nedočkal sa. Kliatby tiekli prúdom, no vždy keď ich pozastavil a spýtal sa Pottera či mal dosť, či už bude dobrý, Potter len pokrútil hlavou, vyčítavo ho oslovil Tom, akoby čakal, kým Voldemort prestane so svojím detským výlevom zlosti a dospeje.

A Voldemort naňho vydesene a neveriacky hľadel ako malé dieťa hľadí na svojho milovaného psíka, ktorý ho uhryzol. Strhol sa pri každom jeho pohľade, ako keby sa ho bál, ako keby mu pripomínal chlapca, ktorým kedysi bol. Nebol mocný ani napriek prútikom ktorým velil, nemal nad sebou kontrolu.

A keď klietby napokon ustali, keď posledná nádej o Potterovu premenu vyhasla, lebo sa aj smrťožrúti báli že ho ďalšia kliatba zabije, Snapov Potter pomaly podišiel k mužovi, ktorý ho mesiace mučil. Skôr zakopával než kráčal, no ruky, ktoré vzpriahol ku Temnému pánovi a jemným doktykom pohladil jeho plešatú hlavu a hadí nos sa nechveli.
„Všetci raz zomrieme,“ šepol, a pohladil Voldemorta po tvári. „Ty si sa bál smrti postaviť zoči-voči. A pozri čo si spôsobil!“

Pohľadom prešiel po celej miestnosti, kým ho uprel na krvi, špine a slzách, na pošramotených snoch, a krvavých perách. V očiach sa mu zračil nesmierny smútok, a Snape v tej chvíli pochopil, že Potter nehľadel len do sály, ale aj do svojej minulosti, prítomnosti a budúcnosti, že hľadel na svojich rodičov a na tých ktorí vojne obetovali svoje životy.

„Zabudol si na všetky svoje sny,“ pokračoval jeho Potter, „opustil všetky svoje plány. Nepriniesol si zmenu. Len skazu. Pozri čo si spôsobil! Kiežby si bol býval statočnejší, Tom.“
Poslední komentáře
28.01.2014 12:57:38: Parádní překlad. Povídka mě moc chytla. Objevila jsem jí včera a přečetla na jeden zátah. Dobrá prác...
20.10.2013 14:06:42: Skvelá poviedka, škoda že si nedokončila preklad, už máš preloženú väčšiu časť poviedky už ty chýba ...
06.09.2013 11:06:05: Issis - useklo Ti to kapitolku.
08.06.2013 16:02:07: Kapitolka končí uprostřed i mně :-( Ale než skončí, je to ....zvláštní. Opět skvělá kapitolka, to ur...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.