...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola Štyridsiata Druhá - Kroky 2

Ahojte! Ešte raz by som sa rada poďakovala za vás, skalopevných fanúšikov, ktorí trpezlivo čakáte na koniec tejto poviedky. Už sa tam blížime a prichádzajú náročné kapitoly, psychologicky aj na preklad, ktoré dúfam, že sa vám budú páčiť a budú čerešničkou na torte tejto úžasnej poviedky. Po štyroch rokoch nažívania v angličtine mi preklad do slovenčiny robí značné problémy, preto vás prosím ak nájdete hrubky, prekladové, členové či štylistické chyby tak ich pekne odignorujte :-) Ešte raz spomeniem že do prekladu ma nakopol Fido a jemu patrí aj venovanie. Tak hor sa do čítania, enjoy! iisis

PS: preklad básničky od TS Elliota je moje dielko, ak by ste poznali alebo našli originál napíšte link :)

=============================================================
Bolo to ako keby ho ten moment porozumenia vyčerpal (alebo ho možno upokojil natoľko aby sa uvoľnil, no to by Snape nikdy nepriznal). Snape pociťoval ako jeho pozornosť upadá, ako sa v myšlienkach vzďaľuje od tejto miestnosti, od prítomnosti, aj vďaka vedomiu toho, že na Potterov stav dohliadajú nielen jeho kúzla ale aj Tieň.

To, že zaspal si nevšimol až kým sa so strhnutím neprebral a uvidel, že oheň v krbe už takmer dohasína, že kentauri medzitým odišli a nahradili ich druidi. Čo sa podľa jeho skromného názoru nedalo považovať za zlepšenie, no aspoň s odchodom kentaurov odišiel aj pach ich vonných tyčiniek.

Svoj prvý pohľad po prebudení venoval Potterovi, ktorý s podporou množstva vankúšov a obklopený skupinkou menej šialených a viac materinských druidiek sedel na svojej posteli.

Ku Snapovi doviala vôňa silného čierneho čaju a on sa v stave polospánku naslepo načiahol za jej zdrojom. To, že sa čaj nezjavil len tak odnikiaľ pochopil až vo chvíli, keď sa dotkol čohosi tvrdého a ľadového, mramoru vymodelovaného do tvaru ľudskej ruky.

Otočil hlavou a pohľad uprel na Tieňa, ktorý mu pokojne podával šálku s čerstvo pripraveným čajom.

Na tejto chvíli bolo toľko vecí úplne nereálnych, že sa nimi Snape odmietol zaoberať. Namiesto toho s chuťou usrkol zo svojej šálky, nedal najavo ako mu horúci čaj popálil pery a jazyk a sarkasticky sa uškrnul. Po zdriemnutí mu to šlo o čosi lepšie no ešte stále nedosiahol na svoj zvyčajný štandard.

Čo už. Bude sa o to musieť pokúšať aj naďalej.

„Ako vidím, Potterov vplyv v tebe vyvolal materinský inštinkt,“ utrúsil namiesto toho aby Tieňovi poďakoval. Lebo mohol. Ak si dosiaľ nezaslúžil právo utiahnuť si z upíra kedy sa mu zachce tak by tie posledné týždne naozaj nestáli za nič.

Tieň sa taktiež uškrnul, až sa mu zablysli zuby. Snape mu urýchlene uhol pohľadom a zameral sa na svoj horúci čaj. Aby to radšej neprehnal.

„Spal si len dve hodiny,“ prehovoril Tieň tlmene, a spôsob akým nevyjadril nič iné, ani len sarkazmus bolo pre Snapa ohurujúci. „Kentauri sa medzitým rozlúčili a druidi tu už taktiež dlho nezotrvajú.“

Tieňovi sa úškrn v tvári premenil na jeho zvyčajný výraz tichej majestátnosti.

Snape krátko prikývol. Tieň mu odkývol, pričom uprel veľavravný pohľad na jeho čaj a Snape si nemohol odpustiť pocit iritujúcej sentimentality, ktorá mu prebehla po rozume. Možno práve to ho za posledné týždne na Potterových priateľoch prekvapilo najviac – že s nimi nemusel nič predstierať, politikárčiť, či obhajovať svoj prístup.

Spravili čo bolo treba, podobne ako on, a bez nadmerného rečnenia.

V tej chvíli Tieňov pohľad potemnel, a čosi ako výraz bolesti prebleskol v hladkých rysoch jeho tváre. Snape sa spýtavo otočil za jeho pohľadom a videl, že takmer všetci druidi sa už rozlúčili a bez zbytočných prejavov sa potichu vyparili. Okrem Aydy v miestnosti ostali len traja- mladá žena, muž v stredných rokoch a dievča, o ktorom si na základe jej tvrdohlavého postoja Snape domyslel, že je to najpravdepodobnejšie Catherin. Vyzerala ako dievča, ktoré by sa rozhodlo za Pottera vydať a potom ho mať pod papučou.

Snape si spomenul na ženu s neposednými vlasmi a dohovárajúcim až panovačným hlasom a uškrnul sa, no potom sa zameral na posledných dvoch návštevníkov.

Ayda Pottera zovrela v objatí, ktoré vyzeralo viac bolestivo ako nežne.

„Vždy si bol idiot, Harry,“ preniesla prudko. Snape jej do tváre nevidel, keďže mu bola otočená chrbtom, no znela tak ako vždy, tvrdo a vecne, pripravená v okamžiku tasiť dýku či ukradnúť pohár džemu. „Príliš hlúpy pre tento svet. Nechápem prečo som sa vôbec unúvala spoznať ťa.“

„Ja viem, Ayda,“ šepol Potter, rovnako nedotknutý jej urážkami ako vždy. Oči mal zatvorené, čo malo za následok, že jeho biela a pochudnutá tvár vyzerala takmer ako bez života. Rukami Aydu objal.

„Tiež ťa mám rád. A nebojím sa.“

„To by si sa mal,“ zavrčala, no v hlase sa jej ozvalo čosi, čo Snape nedokázal identifikovať. „Ale nikdy si sa nenaučil správať ako mentálne zdravý človek.“

Potter ju potľapkal po chrbte. V tvári sa mu zračilo pochopenie a pokoj, ktoré Snape neznášal už od začiatku.

„Kvôli mne nežiaľte,“ zašepkal. „Bez vás by som bol zomrel pred ôsmimi rokmi. Môj život odvtedy bol dar od teba, Ayda, a od Tieňa.“

„Nikdy by mi nemohol chýbať taký bláznivý a tvrdohlavý čarodejník ako ty,“ odvrkla Ayda, potom ho konečne oslobodila od svojho zovretia, vystrela sa, a s potôčikmi sĺz na lícach a červenými očami sa otočila ku Snapovi a ku dverám.

Potter sa stále smutne usmieval.

„To dúfam,“ zvolal po nej. „Stretneme sa na druhej strane, babi.“

Ayda naňho nereagovala. Vyšla von, a za prahom dverí sa neotočila, no po prvý krát sa jej v tvári odrážal každý odžitý rok.


„Nechcem tam ísť,“ povedal Potter a zúfalým pohľadom si premeriaval oboch, Tieňa aj Snapa.

Tieňova nepretržitá prítomnosť v jeho komnatách nebola predmetom žiadnej diskusie, no zdalo sa, že bude permanentná. Či už preto aby im zaistil ochranu od zúfalých upírov, alebo preto, že sa Tieň nedokázal vzdialiť od Pottera, to Snape nezistil. Nepovažoval za rozumné sa na to pýtať, nie že by na tom príliš záležalo. Snape by to nemohol zmeniť, a ak by mal byť úprimný, ani by nechcel.

Tieňov výraz po Potterovom výroku zjemnjel, a Snape si uvedomil, že upír nepochopil Potterove slová ako odmietnutie ich návrhu, ale ako vzopieranie sa smrti. Čo to Potter kedysi povedal? Že sa Tieň začal správať ako kvočka zakaždým keď si Potter spravil bobo? Pottera poznal natoľko dobre, že pochopil že ak by to vyhovovalo jeho záujmom, pokojne by túto vlastnosť proti Tieňovi zneužil.

„Nebuď smiešny,“ odvrkol na Pottera rovnako ako aj na Tieňa. „Toto je jediný spôsob ako ťa vyliečiť and my ťa nenecháme umrieť len preto, že odmietaš znovu prežiť svoje spomienky.“

Tieňov výraz sa v okamžiku zmenil, ako keď si malé chlpaté zvieratko uvedomí, že vošlo do brlohu svojho predátora.

„Súhlasím,“ ozval sa Tieň. „Počúvni svojho liečiteľa. Pôjdeš tam Harry.“

No všetka jeho rozhodnosť sila jeho slov sa minuli účinku. Potter odmietavo šklbal hlavou zo strany na stranu, oči naplnené nie strachom muža pred smrťou, ktorý by človek očakával, ale terorom z čohosi oveľa horšieho, niečoho, čo dôverne poznal a bál sa, že sa s tým opäť stretne zoči-voči.

Po všetkom, čo videli za posledné dni, akými spomienkami prešli, Potter až teraz dosiahol na svoje hranice. Snapa prekvapilo, že má Potter ešte dosť síl na to, aby im vzdoroval.

„Nemôžem,“ stonal Potter horúčkovito. „Viem aká spomienka nás čaká, toto nemôžem znovu vidieť! Nechcem!“ skríkol a s detským vzdorom pokukoval po Snapovi.


„Nedonútite ma,“ šepol, pričom v hlase mu bolo počuť vzdor, horor a zúfalstvo.

Snape zavrčal, snažil sa upokojiť vo chvíli, keď by si najradšej trieskal hlavu o stenu.

Toto nepotreboval. Nie teraz, keď im dochádzal čas, nie inokedy, a už vôbec nie teraz, keď pociťoval tvárou v tvár Potterovmu strachu pociťoval istú empatiu.

Snape mu nechcel ublížiť, nechcel byť tou poslednou kvapkou, ktorá ho úplne zničí.

Ale čo iné mal robiť?

„Niet inej cesty, Potter,“ povedal napokon, gratulujúc si za to, že nevybuchol. Práve tu dosahoval nové rekordy svojej trpezlivosti. „Je to len jeden krok do mysľomisy, potom môžeš zavrieť oči a nič si nevšímať. Na to aby sa prejavili prvé známky Blednutia tam musíš byť so mnou- to predsa vieš.“

Ale Potter sa nenechal presvedčiť.

„Nie,“ šepol. Keby mal dosť síl, bol by to vykričal z plných pľúc.

„Áno,“ odvetil snape. „Ja som tvoj liečiteľ a ty urobíš ako ti kážem. Je to tvoja jediná možnosť.“

V Potterovom výraze sa zračilo odhodlanie.

„Ešte by ste ma mohli zabiť,“ povedal nádejne.

Snape celkom strnul. Opäť to vyplávalo na povrch, čosi čo si zaprisahal, že nikdy nevykoná, no napriek tomu to sľúbil, jedna z budúcich možností, v ktorej bolo zamotanej príliš veľa nádeje, strachu a nevyhnutnosti.

Neurobí to, zaprisahal sa Snape sám pred sebou, a tomuto sľubu veril tak ako ničomu inému predtým. Bude mu veriť až dovtedy, kým ho pre záchranu sveta nebude musieť porušiť.

Už viac než tridsať rokov ho volali zradcom. No toto bude prvý krát, kedy ho okolnosti prinútia zradiť sámého seba.

No skôr, než sa tieto myšlienky premenili v slová (a to by aj tak nedopustil, pretože bez ohľadu na to ako dobre ho Potter pozná, nebolo v Snapovej náture aby nosil srdce na dlani aby sa mu mohol vysmievať každý okoloidúci), skôr než mohol vymyslieť správnu (alebo posmevačnú) odpoveď, prešiel ku Potterovi Tieň a položil mu ruku na plece.

„Toto od neho žiadaš, Harry?“ spýtal sa mladého muža, ktorého kedysi zachránil. V jeho slovách nebolo žiadne odsúdenie, či zatratenie, len príšerná váha významu jeho otázky. „Ty, čo najlepšie vieš, ako váha smrti zdrtí aj toho najlepšieho muža, ako môžeš od svojho priateľa žiadať svoju smrť? Ak sa tomu dá vyhnúť? Len preto, lebo sa nechceš postaviť tvárou v tvár svojej minulosti?“

Snape chcel voči jeho slovám protestovať, pretože v žiadnom prípade nebol jeho priateľom, dopekla, pretože videl, ako spomienky Pottera trápili, a pretože toto bola zbabelá taktika ako Pottera prinútiť cítiť vinu, a prinúťiť ho tak aby pokračoval v liečbe, ktorú považoval za neznesiteľnú. Mali vôbec právno na to, aby to od neho žiadali?

No napokon svoje pochyby a protesty nevyslovil. Zostalo v ňom dosť slizolina na to, aby si uveodmil, že ak by sa pridal na Potterovu stranu, pribil by tým posledný klinec do jeho rakvy, a že v tejto situácii učel svätí prostriedky.

No keď Potter uhol pohľadom, zovrel ruky v trasúce sa päste, a krehko, mĺkvo prikývol....Snape si prial aby bol prehovoril,

Na chvíľu.

„Čas prítomnosti a časť minuloti
Sú možno oba prítomnosť v čase budúcnosti
A čas budúcnosti je obsiahnutý v minulosti.
Ak je všetok čas navždy prítomný
Všetok čas je neumoriteľný.
Čo mohlo byť, je len abstraktné
Zostáva v sfére možností
Iba v slovách dohadov.
Čo mohlo byť a čo bolo
Smerujú ku koncu, ktorý je všadeprítomný.
Kroky sa ozývajú v spomienkach
Chodbou, ktorou sme neprešli
Ku dverám, ktoré sme neotvorili
Do ružovej záhrady.
Moje slová sa tak ozývajú
V tvojej mysli.“

T.S. Eliot, Štyri štvrtiny.
Poslední komentáře
03.11.2014 21:50:52: oh dakujem moc za doprekladanie :) som nadsena. zaver tej kapitoly bol krasny. tiena proste milujem....
03.11.2014 09:07:22: Veľká vďaka. Urobila si mi radosť.smiley${1} Snáď to už pôjde trochu častejšie.smiley${1}
02.11.2014 00:08:47: Nahodou jsem to tu našel při hledání nějakých povídek k opětovnému přečtení, tuto stranku totiž už d...
01.11.2014 20:08:00: Jé, další kapitolka, moc díky Is!smiley. Tahle povídka mi učarovala a bylo mi líto, že je dlouho opušt...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.