...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola štyridsiata druhá: Kroky- 1

Mala ukazka dalsej kapitolky... oprava a cela kapitolka zajtra <3
„Ak sa s ním chcete rozlúčiť,“ oznámil Snape, a bola to pravdepodobne jedna z najťažších viet ktoré kedy vyslovil, „mali by ste sa poponáhľať.“

Reakcie na toto prehlásenie sa líšili aspoň tak ako sa líšíli bytosti zhromaždené v pracovni riaditeľa. Tieň ustrnul, a výraz v tvári mu skamenel. Chairon sa vystrel a vypäl hruď, ako na rozlúčku so priateľom po bitke. A Ayda odložila najnovší Dumbledorov denník a bez zaváhanie uprela zrak na Snapa.

„Koľko času mu zostáva?“ spýtala sa.

Snape bol vyčerpaný, a nepríjemná poloha, do ktorej sa skrútil v krbe riaditeľovej pracovne bolesti v jeho tele a chrbte len umocňovala.
„Neviem,“ odvetil. „Ktokoľvek iný by to už vzdal. Ale hovoríme o Potterovi.“

Mysľou sa vrátil ku neuveriteľným skutkom ktoré uzrel v Potterových spomienkach ani nie pred dvomi dňami, ku chlapcovi, ktorého rozbili na malé čriepky a on sa zázrakom dokázal znovu poskladať.

„Možno dni,“ povedal nakoniec. „Možno hodiny. Skôr či neskôr mu jeho telo vypovie službu.“

Ayda si vymenila pohľad so svojimi spoločníkmi, potom prikývla, aby dala najavo, že ich pochopila. „Čoskoro prídeme,“ vyriekla tlmene. Jej typická priamočiarosť sa akosi vytratila. „A vypracujeme plán aby pri ňom nebolo príliš veľa ľudí naraz.“

Snape v sebe dlho pátral, kým dokázal vyčariť na perách ironický úsmev.

„Bolo by to vskutku trefné ak by zomrel na udusenie z upírých objatí,“ povedal opovržlivo a bol odmenený Tieňovým podvihnutým obočím a Aydiným diabolským úsmeškom.

„To je ono, Majster Snape,“ utrúsila tá stará ženská. „Zachovaj si úsmev na tvári.“

Snape bez slova zrušil spojenie a vystúpil z krbu.

Áno, pomyslel si, budem sa usmievať až po kar.

„Onedlho sa to tu bude hmýriť tvojími neznesiteľnými priateľmi, Potter,“ oznámil svojmu pacientovi, ktorý odpočíval na premenej pohovke. V posledných dňoch Potter len zťazka zaspal, no Snape napriek tomu nástojil na tom, že bude ležať koľko bude možné, a Potter s ním súhlasil s rovnakou pasivitou s akou sa zmieril so všetkými následkami svojej bezmocnosti.

„Vďaka, Profesor,“ odvetil Potter, a Snape z jeho pohľadu vyčítal, že jeho pacient pochopil zámer nadchádzajúcej návštevy.

„Už sme skoro na konci,“ dodal, no nenaznačil čo presne myslel- svoje spomienky, inváziu Rokfortu, alebo svoj život. Možno sa tie tri veci začali zlučovať.

Snape prikývol a usadil sa vo svojom kresle.

Odkedy zažil Potterovo duševné zrútenie a znovuzrodenie vo Voldemortovom náručí, atmosféra medzi niekdajšími nepriateľmi sa opäť zmenila. Snape už nepotreboval spytovať a objasnit Potterovo správanie. Teraz, keď bol svedkom udalostí ktoré Pottera zmenili, uvedomil si, že tie zmeny sa udiali na úrovni, ktorú nemôže pochopiť, že za tým boli dôvody, s ktorými sa nikdy nevyrovná. Svojím spôsobom bol rád, že Pottera nepochopil, že ho nikdy nepochopí, pretože už vedel čo za svoj pokoj v duši zaplatil. To málo čo Snape pochopil mu stačilo.

Najprv prišli upíri- ako inak, s nadľudskou rýchlosťou. A, samozrejme, ani sa neobťažovali zaklopať. Ako vždy.

Upíri postupne vstúpili do miestnosti a okamžite sa zhromaždili okolo vyčerpaného, vychudnutého Pottera na jeho transfigurovanej posteli. Snape sa nepohol zo svojho kresla, no očami ich uprene pozoroval. Krátko prikývol smerom ku Tieňovi, ktorý následne pristúpil ku čelu Potterovej postele a rovnako uprene pozoroval svojich upírov. Bez ohľadu na dostupné alternatívy, Potter by nikdy nechcel aby ho premenili a Tieň, aj navzdory názorom svojich upírov, mienil Potterovo rozhodnutie rešpektovať.

Lúčenie bolo unavujúce. Upíri sa Pottera neustále dotýkali, z času na čas čosi šepli, hladili chladnými dlaňami. Nikto nechcel vysloviť zbohom, pretože tak by nemohli predstierať že je to len jedno z posedení so starým priateľom. Nikto Pottera nechcel opustiť, pretože bolo pravdepodobné že ho už neuvidia.

Snape pozoroval ich združenie. Pociťoval závisť, ktorú nedokázal vysvetliť. Asi preto, že ak by chceli, mohli by to ukončiť. Mali možnost rozlúčiť sa a odísť.

Snape tú možnosť nemá. Zostane po Potterovom boku, bude čakať a bojovať až do momentu keď Potterovo telo podľahne a ani potom tomu nebude koniec. V kútiku duše bude navždy pochybovať, analyzovať svoje rozhonutia, plánovať odlišné scenáre. Príliš dobre poznal svoje obsesívnu myseľ na to, aby o tom pochyboval.

Bez ohľadu na to ako to celé skončí, týždne strávené s Potterom ho navždy zmenili a on vedel, že na ne nikdy nezabudne. A nejaká jeho časť, aj keď možno rok-čo-rok menšia, bude navždy sedieť v tomto kresle a načúvať chrapľavým nádychom chlapca, ktorý prežil.

Pozorovať jeho posledný výdych.

Okrem Tieňa napokon všetci upíri odišli a v miestnosti nastalo ticho. Potter zavrel viečka a zdalo sa, že zaspal, no po chvíli načiahol jednu ruku, bledú, chudú a slabú ku Tieňovmu plášťu a zovrel ho v pästi.

Princ upírov sklopil bezvýrazný pohľad ku svojmu mladému adpotovanému synovi. Jeho päsť prikryl svojou, a palcom pomalým pohybom hladil bledú pokožku v rytme smútiacej melódie.

Zostali tak celú večnosť, Snape ich, s pocitom sliediča no nevôľou odísť, v tichosti pozoroval. Naposledy keď Pottera nemal na dohľad sa udiali hrozné veci.

Napokon, s Chaironom na čele, prišli traja kentauri. Tieň sa zohol a čosi pošepol Potterovi do ucha. Snape slová nepočul, no videl ten úsmev, jemný, lichotivý, plný krehkej krásy, ktorý Tieňova zvesť vyčarila.

Potter povolil svoju zovretú päsť a Tieň ju pustil, na okamih ustrnul so sklonenou hlavou a vzápätí sa rozplynul medzi rozľahlými tieňmi v miestnosti, ktoré vrhal oheň plápolajúci v Snapovom krbe.

Snape nepochyboval, že Tieň zostal nablízku, Potterovi po ruke, ako mlčanlivý strážca, no skrytý v temnote tak, aby nerušil priebeh ďalších rozlúčok. Prítomnosť neviditeľného upíra číhajúceho v jeho komnatách by mala v Snapovi vyvolať strach alebo aspo%n podráždenie, no na vlastné znechutenie v tom naopak našiel silu, úľavu, ako keby Tieňova neviditeľná ruka odbremenila jeho plecia.
Nájdu sa aj horší spojenci ako Princ upírov.

Kentauri so sebou priniesli vôňu kadidla, zariekavanie akéhosi čudného rituálu a nesmelé blahoželania k návratu ku hviezdam, ktorým nikto, a zo všetkých najmenej, verili práve oni. Ani týmto sfingovým polovičatým koňom nemohla táto smrť pripadať radostná.
Potter prijal ich požehnania v tichosti a s rešpektom, no nedal najavo čo si o tom myslel.

Veril ich presvedčeniu? Spytoval sa sám seba Snape. Nikdy príliš nepremýšľal o viere, a už vôbec nie o tých podivnejších, ale Potter sa oblopil kultúrami, ktoré boli od základu odlišné tej čarodejníckej. Ukázal neobyčajné pochopenie kultúr druidov a upírov. Bol toto jeden z dôvodov prečo smrť bral tak ľahkovážne, bez ľútosti? Mohla za tým byť viera v reinkarnáciu, v útechu týchto rituálov?

To ťažko. Snape na vlastné oči zažil príliš veľa z Potterovho života, a ak Potter v niečo skutočne veril, tak vložil svoju vieru do ľudí a nie do akejsi dogmy. Videl toho príliš veľa na to abz dôveroval poverám, sľubom večnosti a návratu domov vo hviezdach o ktorom teraz klábosili kentauri.
Ale prečo ich teda počúva? Aby utešil kentaurov? To by bolo šialené.

Snape pohľadom prešiel po bytostiach v miestnosti a s cieľom pochopiť jeho myšlienkový pochod, uprel ho na Potterovom sústredenom a vážnom výraze v tvári.

V tom momente Potter zdvihol pohľad od svojich dlaní. A napriek preplnenej miestnosti sa ich pohľady stretli.

Snape otvoril ústa aby utrúsil urážlivú poznámku o Neoplatonických nezmysloch, no potom sa zahanbene zarazil, a jeho postreh ostal nevyslovený. Toto bolo Potterovo posledné stretnutie s jeho priateľmi- nepotrebuje pri tom počúvať Snapove komentáre.

No Potter podvihol obočie, uškrnul sa a v očiach mu plápolali šibalské ohníčky. Snape tak vedel, že Potter uhádol na čo práve myslel a pomyslenie na nevhodnosť jeho myšlienok v tejto situácii ho nesmierne pobavila.

Zabúdame, že sú rovnakí ako my, tí čo umierajú, prebehlo mu mysľou. Oni sa nemenia. To len mi to od nich čakáme.
V tej chvíli sa mu svet otočil na ruby a on si pomyslel, že práve zahliadol život tak ako ho videl Potter- nie ako úlohu, ktorú treba splniť, cieľ, ktorý treba dosiahnuť, či tyraniu, ktorej treba vzdorovať, ale ako prirodzený sled udalostí, ktoré vedú k neodvratnému koncu.

V mysli sa mu usadilo odosobnenie. Nie, nie odosobnenie, skôr pochopenie, čosi, čo sa až príliš podobalo na Potterov pokoj v duši. Pochopenie, ktoré v ňom vyvolalo pokoj a pochabosť, a na okamih ho pochopil...

Potter, s pohľadom stále upretým na Snapa, sa usmial, a tá horkosladká príchuť tohoto okamihu sa na moment pozastavila medzi nimi, akoby utlmila všetkých ostatných v miestnosti, jej farebnosť aj riekanky kentaurov, až kým zo života, ktorý ich obklopoval, zostala len vrstva oleja, ktorá nehybne oddeľovala ich prítomnosť od ich okolia.

Potter ich spojenie prerušil keď vzhliadol ku Chaironovi, ako keby stál nad prahom do miestnosti, a obzrel sa späť do sveta, ktorý ešte neopustil.
„Čo spravíme s naším putom, brat môj?“ spýtal sa. „Toto je pravdepodobne posledná príležitosť kedy ho môžeme rozviazať.“

Chairon rozčarovane zamietavo pokrútil hlavou, no v očiach sa mu zračili pokoj a rozvážnosť.

„Zbytočne sa obávaš, Eques,“ pokarhal ho. „Všetko je v najlepšom poriadku. Prípravy sú takmer dokončené a naša pozemská existencia je zabezpečená.“

Pri akejkoľvek inej príležitosti by s ním bol Potter nesúhlasil, no teraz mu na hádky a jeho popudivé správanie nestačili sily, a keď sa zviezol späť na vankúše, v tvári s amu zračila úľava.

„Postaraj sa o nich aj o seba,“ šepol. „Pozorne stráž celé stádo.“

Chairon zvesil hlavu.

„Vždy na nich dozriem, a tak uctím tvoju pamiatku, Eques. Možno bude niekedy v budúcnosti tvoja duša klusať s našimi.“
Napriek tomu, čo si Snape myslel o viere kentaurov, musel pripustiť, že kentaurovo želanie bolo jedno z tých lepších.
Poslední komentáře
31.07.2014 23:59:58: oh... velmi sa mi páčila a teším sa na dalšie pokračovanie.smiley${1}
16.07.2014 16:40:18: Bože, tohle je jedna z nejzajímavějších povídek. Člověku prostě musí utkvít v paměti a nutit ho se n...
12.06.2014 22:19:58: Vďaka za preklad. Som taká šťastná, že pokračuješ v tejto úžasnej poviedke. Strašne sa teším na pokr...
04.06.2014 21:56:47: och :) prekrasny preklad :) potesila som sa jak male decko :D milujem toho upira :D je mozne aby som...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.