...

HP-Kiežby som to bol vedel

kapitola štrnásta: Hady a Slizolinčania

Ahojky, tak po dlhom čase ďalšia kapitola. Dúfam, že ďalšiu pridám zajtra. mrzí ma, že mi to trvalo až tak dlho, ale fakt som mala posledné týždne nabité a hlavne tento a ak som prišla domov pred deviatou večer tak to bol zázrak. NO ale nová kapitolka na svete, tak máme dôvod na radosť :D kapiolu venujem Elu. Dúfam, že budete komentovať a tešiť sa na zajtra :D
iisis

Nasledujúce ráno vošli do mysľomisy a pred očami sa im zjavila spomienka z Potterovho druhého ročníka. Z toho, čo o tej udalosti Snape počul, hádal že bude podobne dramatická ako tá predošlá.

Čo však nečakal bola ozubená papuľa gigantického plaza, ktorá sa k nemu rútila a vzápätí ním aj s pocitom chladu prenikajúcim až do morku kostí prešla. Snape z nej videl dve obrovské žlté oči, zuby dlhé ako jeho predlaktie, z ktorých odkvapkával jed a neznesiteľný smrad, ako opar nasledujúci netvora.

Bol to dlhý had. Trvalo mu pol minúty, než sa celý cez Snapa preplazil a keď bolo konečne po tom, klepal sa ako muž premrznutý až na kosť.

“Pre Boha, Potter, čo to dopekla bolo?”

“Bazilisk, profesor,” odvetil Potter prekvapene. “Myslel som si, že Majstri elixírov musia poznať magické stvorenia, alebo som sa mýlil?”

“Ver tomu či nie, je ťažké rozlíšiť o akého tvora idea k cestuje skrz teba! Tento je obrovský!”

“Celkom hej,” odvetil nadšene Potter. “Ale myslím, že drak vo štvrtom ročníku je ešte impozantnejší. To teda bola fascinujúca príšera.”

“Nenávidím zvieratá,” zašomral Snape, ktorého nálada klesala na rekordné minimum. “A hlavne ak mnou prechádzajú ako duchom.”

“Musím sa priznať, že ani mne sa bazilisk veľmi nepozdával,” odvetil Potter a prešiel na druhý koniec stĺpmi podopretej miestnosti, v ktorej momentálne postávali. Po chvíľke zaváhania a jedovatému pohľadu netvora plaziaceho sa popri ňom ho Snape nasledoval.

A až vtedy si všimol, kde sa nachádzajú. V duchu priznal, že sa netvor perfektne adaptoval na podmienky: tá miestnosť bola rozľahlá a obrovská tak ako had. Aj keď existovala istá nádej, že bola menej vražedná.

“Takže toto je Tajomná komnata,” zamumlal si popod nos a odmenou mu bol Potterov úškrn.

“Pôsobivá, však?” spýtal sa druhý muž. “Keď som sem poprvýkrát vkročil, bol som vystrašený na smrť. Nemal som čas postrehnúť jej krásu, no vtedy som si ešte stále myslel, že všetci Slizolinčania a všetko čo vytvorili bolo diabolské.”

Snape si práve pripravil jedovatý koment o Chrabromilčanoch a ich nezvyčajne bystrom chápaní reality, keď vykročili z tieňa stĺpa smerom ku obrovitánskej bradatej soche Salazara Slizolina. Pred ňou stál vedľa bezvládneho tela malého dievčaťa mladý muž.

Aj keby veľmi chcel, Snape nebol schopný udržať v sebe zalapanie po dychu, z ktorého ho rozboleli pľúca a ktoré sa ozývalo po celej kamennej sale.

“Kto je to?” spýtal sa aj napriek tomu, že už odpoveď poznal, rozoznal ju v útrobách svojho vyplašene bijúceho srdca.

“To dievča je Ginny Weasleyová, z ktorej sa pomaly vytráca život, a ten chlapec je Tom Riddle, z ktorého sa čoskoro stane postrach civilizovanej čarodejníckej spoločnosti,” odvetil pokojne Potter.

Tom Riddle. To meno znelo tak jednoducho, podobne ako Potterovo, ale tak ako mladý muž, ktorý mu práve stál po boku, sa to meno spájalo s klbkom emócií, myšlienok a nepríjemným spomienok.

Raz toho muža miloval, ako otca, vrúcne ho obdivoval, ako to mohol dokázať len mladý, po obdive túžiaci Slizolinčan.

Pri pohľade na hadí ksicht monštra, ktoré sa zrodilo na cintoríne bolo ľahké na ten fakt zabudnúť. Bolo ľahké veriť, že to spravil len kvôli vedomostiam, či kvôli svojej hrdosti čistokrvného, alebo tiež skrytého predpokladu toho, že sa stane špehom.

No teraz, keď pozoroval tú anjelskú tvár, tie zdanlivo nevinné oči a štílu postavu chlapca s mocou presahujúcou jeho vek si Snape spomenul. Kedysi to robil preňho a po istý čas si vzal hrdosť Temného pána za svoju, Voldemortove priania za svoje priania.

Spomenul si, aké to bolo kľačať pred týmto mužom, omnoho starším ako spomienka, na ktorú práve civel, no stále s charismou, vyžarujúcim moc a spravodlivosť, ktorého osobnosti a vojne všetci uverili i napriek tomu, že na nich rozum kričal pravý opak.

Istej časti v ňom sa za tým pocitom cnelo aj teraz.

A jedna malilinká časť v ňom, umlčaná a ukrytá hneď keď si ju Snape všimol, spoznala tú neuveriteľnú podobu medzi týmto mladým Tomom Riddlom a Potterom, ktorý mu stál po boku, pokojný, sebavedomý a so schopnosťou spájať ľudí so svojím osudom.

“A kde si ty?” spýtal sa keď umlčal ten zrádny hlas. “Nemal by si stáť na stráži pri bezbrannej postave svojej priateľky, alebo niečo podobné?”

“Som niekde tam vzadu,” ukázal Potter neurčito smerom odkiaľ prišli. “Naháňa ma basilisk.”

“Och, to mi malo napadnúť,” odvetil Snape s povzdychom, no napriek tomu sa mu pri pomyslení ako to obrovské stvorenie naháňa dvanásť ročného chlapca, zovreli vnútornosti.

Kútikom oka znovu pozrel na Riddla a tentokrát si nemohol nevšimnúť chladný triumf, ktorý sa mu zračil v tvári, arogantne podvihnutú bradu a nenávisť, ktorá priam sršala z každej bunky na jeho tele.

Otočil sa teda k Potterovi, ktorý sa vystreto, no nie napäto, smutným a ustaraným pohľadom prizeral útlemu telu Ginny Wesleyovej.

Áno, jeden druhému sa až nezvyčajne podobali, no aj napriek tomu boli rozdieli medzi nimi viac zarážajúce. Kde Voldemort sústredil všetku svojmu moc von, na podmanenie si všetkých navôkol, kde jeho tvár krivila nenávisť, chlad a arogancia, z Pottera vyžarovala vnútorná sila.

Ak by sme Voldemorta prirovnali k neutíchajúcemu požiaru, ktorý svojím teplom a svetlom všetkých privolal a pohltil, Potter by sa podobal sviečke hrdo a osamotene stojacej v potemnelom okienku. Čakajúc na tých, čo jej svetlo zazrú a sami sa rozhodnú či do domu vstúpia, nikdy ich však nezvolával. Mocný natoľko, aby všetko okolo zapálil, a predsa chúliaci sa na malom voskovom podstavčeku, spokojný sám so sebou.

A po prvýkrát Snape pochopil Potterove reči o nenávisti a potrebe vzdať sa jej.

“Mali by sme zostať pri tebe,” ozval sa z ničoho nič, stále civiac na žiariacu spomienku jeho niekdajšieho pána. “V prípade, že by sa rozpoltenie začalo počas tvojho úteku.”

“To je dosť nepravdepodobné,” nesúhlasil Potter. “A okrem toho,” pokrčil plecami a uškrnul sa, “v tomto moment šprintujem pred obrovským krvilačným hadom. Pochybujem, že by som si stačil. Ale ak chcete, pokojne sa o to môžete pokúsiť.”

Bez toho aby čo i len pozrel na Toma Riddla a jeho korisť, podišiel Potter k jednému z mramorových stĺpov, s úľavným povzdychom sa posadol a oprel sa o chladný kameň, akoby sa počas pikniku v prekrásny letný deň opieral o strom.

Z vnútorného vrecka vytiahol čosi strieborné, čo sa v mihotavom svelte fakieľ matne zaligotalo. Snape naňho uprel pohľad, zamračil sa a opäť pozrel na striebristý predmet.

Termoska?

“Čo to dopekla robíš, Potter?” vyprskol a oči mu zo sediacej postavy preleteli k obrovskému hadovi, ktorý v tmavých zákutiach komnaty naháňal vrieskajúceho chrabromilčana.

“Nalievam si šálku čaju, profesor,” odvetil Potter potešene. “Pripojíte sa? Priniesol som dve,” dodal a začal hľadať tú druhú.

“Piješ čaj v Slizolinovej utajenej komnate, na mieste o ktorom sníva každý mladý Slizolinčan?” pýtal sa neveriacky Snape. “Uvedomuješ si, že je toto miesto opradené legendami a mýtmi, však?”

Potter pokrčil plecami. “Takých miest som videl dosť veľa,” odvetil a vytiahol z vrecka starý porcelánový hrnček pomaľovaný kvetinkami a začal ho utierať do rukáva. “Aby som pravdu povedal, vždy budem mať radšej svoju chalupu. Mýtické miesta sú väčšinou navlhnuté, je v nich prievan, alebo sú preplnené príšerami, pred ktorými je lepšie utekať. Toto miesto ich spĺňa všetky tri. “Dáte si čaj?”

Snape zaváhal. Potom si povzdychol a pokrčil plecami aj on. “Prečo nie?“ odvetil, prešiel k mohutnému stĺpu, usadil sa pri ňom a prijal ponúkaný hrnček.

“Takže, čo bude ďaej?” opýtal sa nakoniec, uchlipkávajúc zo svojho času a pozorujúc chlapca, ktorý sa teraz už ledva hýbal.

“Množstvo dramatických nezmyslov,” odvetil Potter. “Každú chvíľu by sa mal objaviť Félix…ach, tam je,” ukázal na šarlátovozlatého vtáka, ktorý sa tam nečakane zjavil. “Vybodne baziliskovi oči- pozrite, nie je to úžasné?- a nesie so sebou rokfortský klobúk, z ktorého na moju úbohú hlavu dopadne starý meč jedného zo zakladateľov. Musím priznať, že toto mi pripadalo divné aj keď som mal dvanásť. Teda, vytiahnuť meč z klobúka. Ak zo mňa chcel Albus spraviť druhého Artuša, mal si aspoň zadovážiť ozajstný balvan, no nie?”

“Ty si švihnutý, Potter,” ozval sa Snape. “A fakt, že sa ti konečne vyvinulo niečo podobné ku vzdelaniu zo nezmení. Na výstrednosť podobnú tej Dum..Albusovej si budeš ešte musieť počkať niekoľko rokov.”

Ak si Potter všimol jeho breptu, nedal to najavo. “Vždy som trávil priveľa času v spoločnosti starších a bláznivých ľudí,” povedal. “Zdá sa, že to na mňa nalepilo. Ale vďaka za kompliment!”

Bol hrozne potešený tým, že ho Snape považoval za vzdelaného.

Snape sa zamyslel nad osobami, ktoré poznačili Potterov život- Dursleyovci, Dumbledore, Hagrid a Black. Ayda a Tieň. Musel priznať, že žiaden z nich nenapĺňal pomenovanie „úplne normálny“.

Ale ak sa to na teba nalepí, aký si potom po rokoch strávených medzi Voldemortom a Dumbledorom ty, zamyslel sa a rozodol sa tú myšlienku ignorovať.

Uprel oči späťna Pottera, na jedinú osobu, na ktorú sa v tomto bláznovstve dalo sústrediť.

Veľmi sa nezmenilo. Chlapec ešte stále uháňal pred nedávno oslepeným baziliskom, len teraz pritom aj neúčinne mával mečom, až si skoro odťal ucho či nos.

No vážne, ostré predmety ako meče nepatrili do detských rúk. Ale musel priznať, že kategóriu detskej hračky nespĺňal ani basilisk.

“To si naozaj dúfal, že s tým mečíkom skolíš Slizolinovu príšeru? Celkom netrénovaný v boji s mečom? Veď si ho ledva zdvihol,” komentoval scénu Snape.

“No, nakoniec sa to podarilo, či nie?” spytoval sa natešene Potter a dolial si čaj. “A bola to moja jediná možnosť. Nebol som na takéto situácie zvyknutý, aspoň vtedy ešte nie.”

“Takže teraz si na naháňajúce ťa príšery zvyknutý?” pýtal sa Snape. Ak by to mal posúdiť s predchádzajúcich skúseností, zdalo sa, že v Potterovej prítomnosti príšery skrotli a radšej po ňom hádzali paličky. Ešte stále sa nedokázal zbaviť výjavu objímajúcich sa upírov.

“Povedzme, že som si vyvinul určitú expertízu na prežívanie podobných situácií, dobre?” odvetil Potter otázkou. “Dáte si ešte čaj?”

Snape si opäť povzdychol a podal mu svoj hrnček, no keď Potter kútikom oka zazrel pohyb vpravo ruku stiahol, opatrne termosku uzavrel a vložil si hrnček do kabáta.

“Na druhú stranu by sme sa mali radšej presunúť,” informoval bývalého profesora. “Každú chvíľu baziliska prebodnem a ak sa moje jadro rozpolilo počas tejto spomienky, muselo to byť práve vtedy. Celkom nepríjemný zážitok.”

Snape sa chcel práve spýtať o akom zážitku to Potter trepe, keď sa bazilisk nečakane vrhol vpred aby s doširoka otvorenou papuľou a fakľami ožiarenými tesákmi na chlapca zaútočil.

Potter, pravdepodobne siahajúc do skrytých zásob zbytkovej energie, zodvihol meč nad svoju hlavu a udržal ho tam, aj keď sa mu v tvári zračilo vyčerpanie a bolesť. Snape zalapal po dychu, keď meč prebodol hadove podnebie a začala po jeho čepeli stekať krv zmiešaná so slinami.

“Au,” okomentoval to Potter, no až keď chlapec pustil rukoväť meča a potkýnavo prešiel ku jednému z mramorových stĺpov, s tvárou zvraštenou od bolesti a trasúc sa od hlavy až po päty, až keď si Snape všimol, že mu z ruky trčal obrovský tesák, až vtedy Potterovu poznámku pochopil.

Neuveriteľne ako to znelo, chlapec pokoril dospelého baziliska.

A trpko za to zaplatil. Snapovo vytrénované oko videlo, ako Potterovi žilami prúdi jed, preberajúc kontrolu nad jeho telom a opantávajúc jeho nervy neznesiteľnou bolesťou.

Snape musel mlčky súhlasiť. Ak bol nejaký zážitok natoľko hrozný, že by sa pri ňom rozpoltilo magické jadro, bola to ohromná bolesť spôsobená baziliskovým jedom. Spojená s vedomím, že zlyhal a že umrie a druhý Riddle ovládne svet.

No nech ho pozoroval ako len chcel, Potter nejavil žiadne známky poltiaceho sa jadra, ani belasé svetlo, o ktorom toľko čítal, ani pulzovanie jeho aury. Ležal tam len útly chlapec, zvierajúci si poranenú ruku a cez špinavé okuliare škúliaci na svojho úhlavného nepriateľa.

“Viete, tým najotravnejším na celom tomto zážitku je ten prekliaty Riddle. A to jeho ustavičné bľabotanie!” ozval sa naštvane Potter, očami nepozorujúc svoje mladšie ja, ale umierajúceho baziliska.

“Až dodnes som si bol istý, že si svoj druhý ročník prežil, Potter,” ozval sa bezmyšlienkovito Snape a pozoroval ako následky jedu oslabovali schúlené dieťa.

Poväčšine som ho aj prežil, za to musíte poďakovať Fénixovi,“ odvetil Potter a ukázal na fénixa, ktorý práve pristál chlapcovi poboku a z očí mu na jeho ruku začali kvapkať perleťové slzy.

Keď Potter videl, ako sa Snape zaksichtil, rozosmial sa. Snape premýšľal nad tým, či by ho malo trápiť, že v ňom Potter číta ako v otvorenej knihe.

Slzy pred ich očami ranu vyčistili a zahojili, no na chlapcovej tvári sa stále zračila bolesť. V jeho systéme bolo príliš veľa jedu na to, aby sa len tak vytratil. A to aj s pomocou mágie.

Zdalo sa, že ani mladý Potter ani muž, ktorý sa stal Temným pánom nechápali zázračnosť fénixových sĺz a Snape sa zamýšľal nad tým, či je nevedomosť elixírov jedným z predpokladov budúceho úspechu. Ešte dobre, že sa stal špehom. Nemohol skrátka slúžiť niekomu, kto nemal ani šajn o liečivých schopnostiach fénixov!

Vír Snapových myšlienok prerušil hlas Toma Riddla, ktorý podišiel ku trasúcemu sa Potterovi a týčil sa nad ním s polovicou tváre skrytou v tieni.

“Tak takto končí slávny Harry Potter,” prehlásil a tá škodoradosť v jeho postoji zatratila aj poslednú štipku jeho príťažlivosti. Chvastúň,Keď už nič iné, tak sa časom zlepšili jeho vyjadrovacie schopnosti. “Sám v Tajomnej komnate, bez priateľov, konečne porazený Temným pánom, ktorému sa tak nerozumne postavil na odpor. Čoskoro sa pripojíš ku svojej milovanej humusáckej materi, Harry...svojou smrťou ti zakúpila štrnásť rokov vypožičaného času…ale Lord Voldemort ťa napokon dostal, tak ako sa to malo stať.” pomyslel si znechutene Snape.

“Vždybol príliš melodramatický,” ozval sa Snape, aby nemusel myslieť na malého chlapca pri ich nohách, ktorého osud im Riddle tak vhodne vykreslil.

Potter sa uškrnul, no jeho úsmevo vystriedalo hlboké zamyslenie. “A okrem toho sa mýlil,” dodal. “Umieranie mi vtedy nepripadalo až take zlé. Bolo ľahké prijať smrť. Už žiadna bolesť a znovu by som sa stretol s rodičmi. Viete, v podstate si Voldermotova spomienka týmto malým vystúpením pripravila vlastnú skazu.”

Keď sa Potter odmlčal, Snape naňho v mĺkvom príkaze aby to vysvetlil zazrel a Potter sa znovu usmial tým svojím znepokojivým úsmevom.

“Naučil ma, že sú na svete horšie veci než smrť,” odvetil jednoducho. “Že smrť je niečo, čoho sa nakoniec dočkám a že každá hodina môjho života bola “vypožičaná”, ako to nazval. Vtedy som si to uvedomil. Je tak ľahšie podľahnúť smrti.”

Snape sa otočil ku mladému Potterovi, netušiac ako reagovať na slová druhého muža. Chlapec sa medzitým zotavil z účinkov jedu, no Snape videl, že sa na ňom čosi zmenilo, akoby v ňom basilisk čosi zanechal. Jeho oči nadobudl nový výraz a Snape by si bol jeho význam domyslel aj bez Potterovho komentára.

Odkedy začala ich cesta spomienkami videl v tých očiach mnoho vecí- bolesť, starosť, zúfalstvo, odhodlanie a hnev. To čo videl teraz však predstavovalo čosi úplne iné.

Chlapca poznačila smrť, uplatňovala si nárok na jeho budúcnosť a svojej koristi sa vzdala len veľmi neochotne. Zanechala však za sebou poznanie poskytnuté oveľa starším mužom, tým, ktorí stret so smrťou prežili a pochopili, že ich životy raz pominú.

Potterove oči zahalilo poznanie vlastnej smrteľnosti, vedomie že zabil a že v budúcnosti opäť zabije. Vedomie, že jedného dňa umrie aj on sám a že pokým sa tak nestane, tak bude žiť pod rúškom smrti.

Bolo to vedomie, ktoré by Snape dieťaťu nikdy neprial.

“Jeden by sa mohol hádať, či som po tomto uvedomení zostal dieťaťom, však?” spýtal sa Potter šepky, jeho slová tak spývajúce so Snapovými vlastnými myšlienkami, že majstrovi elixírov chvíľu trvalo kým si uvedomil, že druhý muž prehovoril.

Pred týždňom by sa bol s Potterom hádal, vypustil by zo seba prúd urážok týkajúcich sa Potterovej naivity, hlúposti a nedostatočnej vyzrelosti. No poznal mnoho dospelých mužov, ktorí tieto criteria spĺňali a ešte omnoho viac. Vyspelosť z chlapca nerobila muža. Bolo to vedomie jeho vlastnej pominuteľnosti.

A tak mlčky prikývol. Pozorovali ako si Tom Riddle napokon uvedomil svoje pochybenie a vyhrážal sa najprv fénixovi, potom Potterovi. Mĺkvo sa prizerali ako do Potterovho lona dopadol denník a ako ieťa, vedené akýmsi náhlym pochopením, prebodlo jemnú kožu a stránky z papiera baziliskovým tesákom.

Ktori vykríkol, ale Snape si nebol istý, či to bol Riddle alebo sám denník a potom, keď sa krik stával neznesiteľným, ich náhle obklopilo ticho.

“Myslím, že už môžeme odísť,” ozval sa napokon Potter, keď sa jeho mladšie ja roztrasene zodvihlo z podlahy.

Snape sa však ani nepohol. “Čo si spravil?” spýtal sa potichu a stále upieral pohľad na chlapca pred sebou. Ako tam tak stál, vyzeral hrozne osamelo, mierne sa kýval a Snape si v návale emócii uvedomil, že toho chlapca nechcel nechať samého, nie tu, v tejto temnej a strašidelnej komnate.

“Prosím?” spýtal sa Potter zmätene.

“Práve si prežil útok baziliska, jeho jed a porazil ďalšieho Temného pána, Potter. Vyzeráš desne. Čo si spravil?”

Potter pokrčil plecami a na perách sa mu usadil malý úsmev. Možno bol trochu smutný, no niesol v sebe aj známky hrdosti.

“To čo som spravil vždy,” odvetil potichu. “Upratal som po sebe, pozbieral som sa a postaral som sa o ostatných. Čo iné som mohol robiť?”

“Mohol si sa posadiť, navrhol Snape, keď pozeral, ako sa Potter hýbal ako starec ohnutý vekom a vytiahol z mŕtveho baziliska chrabromilov meč. “Nechať ostatných, aby sa o to postarali. Nechať Weasleyho, alebo aj Fénixa, aby zašli po pomoc.”

“Ale prosím vás, profesor,” odvetil Potter a v jeho hlase sa stále neozval ani náznak hnevu, len pochopenie a mierne pobavenie. “Videli ste moje spomienky. Naozaj si myslíte, že by som od niekoho čakal, že mi pomôže? A okrem toho, som už vtedy vedel, že ma takéto situácie budú prenasledovať celý život. Už rok mi všetci hovorili, aký som výnimočný.”

Alebo že nestojíš za nič, pomyslel si Snape previnilo, no potom tú myšlienku zavrhol.

“Ale bol si len obyčajný chlapec,” vyprskol a vlastne ani nevedel, čo tu chce dokázať. Jediné čo cítil bola všetkopohlcujúca osamelosť, bolesť ktorá z mladého Pottera vyžarovala ako z baterky, uzmierenie sa so svojím osudom, ktoré bolo zjavné z každého pohybu.

“Nie,” usmial sa Potter. “Nikdy som nebol len chlapcom, profesor. Bol som chlapec, ktorý prežil.”

0o0o0o0o0o0o0o0o

Poslední komentáře
13.09.2008 21:50:02: jééé tak toto bolo super! čakala som, ako Sev zareaguje keď uvidí, čo sa dialo v komnate (no vzhľado...
13.09.2008 18:50:44: Jé, to bylo krásný, děkuju moc
13.09.2008 12:41:58: jeeeeej... uz sa tesim na to stretnutie s Dumbim
13.09.2008 10:24:25: Super pokračování moc a moc se těším na další.
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.