...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola osemnásta: Pravý zmysel turizmu

Veselé Vianoce!! heh no nie ešte tak celkom :-) ja viem, že sú zajtra, no to sa sem pravdepodobne nedostanem, takže darček odo mňa dostanete predčasne :-) dúfam, že sa vám bude páčiť :D táto kapitola je super a tá ďalšia ešte lepšia, takže ja sama si už brúsim zuby na preklad!! inak za to, že sa v tejto kapitolke nenachádzajú preklepy vďačíme Jimmi, ktorá mi ju opravila! :D Takže ešte raz krásne Vianoce všetkým (aj tým, ktorí ich neoslavujú zajtra!)
s láskou
iisis :D

"Potter, toto bolo priveľa aj na mňa," ozval sa mierne Snape keď sa usadili za kuchynským stolom a uchlipkávali čaj. "Rád by som vedel, či takéto dni plánuješ - píšeš si každé ráno zoznam? Pozrime sa na to- opäť sa stretnúť s baziliškom a Tomom Riddlom, zhodiť Dumbledora, podráždiť celý Fénixov rád, navrhnúť svoju vlastnú smrť, navštíviť kráľa kentaurov a trošku sa na ňom povoziť - a to je ešte len poludnie."

"Nebolo toho až tak veľa," odvetil rovnako pokojne Potter. "Len som si na čosi pospomínal a navštívil zopár ľudí z minulosti...  a pár priateľov."

"Pre kentaurov nie si len priateľ. Vozíš sa na ich kráľovi. Dokonca ti vymysleli tú priliehavú prezývku "Jazdec". A to by ma vážne zaujímalo, ako sa ti podarilo. Je to trochu veľa, aj na teba."

"Aj na mňa?" spytoval sa Potter, ktorému pobavene mykalo kútikmi. "A to som si myslel, že som jednoducho len knihovník s minulosťou turistu na plný úväzok."

"Môžeš oklamať riaditeľa, Potter, ale tvoje nevinné správanie na mňa neplatí," varoval ho Snape, ktorý sa následne ocitol v žiare širokého spokojného úsmevu.

Potter bol zjavne úplne spokojný s tým, že nedokázal obalamutiť svojho bývalého majstra elixírov.

"Ach, ale ja som nikdy nechcel, aby to na vás platilo, profesor," odvetil potešene.

"Nesnaž sa meniť tému, Potter," zasyčal Snape, ktorý sa nechcel príliš sústrediť na to, že aj on cítil po Potterovej odpovedi akúsi spokojnosť. "Prečo ťa volajú Eques? A prečo sa Kráľ žrebcov správa ako tvoj osobný poník?"

"On nie je môj poník, profesor!" protestoval Potter pohoršene. "Ja ho v žiadnom smere (? spôsobom) neovládam! Ide skôr o puto, vytvorené ku vzájomným výhodám. A ich "Eques-om" som sa stal len preto, že som bojoval proti Ayde…"

Snape si povzdychol. "Nechaj ma hádať," prerušil ho, naťahujúc slová, až vyzneli ako výsmech trpezlivosti. "Vodca druidov je tradične aj kentaurí Eques? Alebo si pre ten titul vyzval na súboj niekoho iného?"

"Nie, nie tak celkom," pripustil Potter a tváril sa trochu znepokojene. "Vlastne kentauri svojho Equesa nemali už poriadne dlho, pokým Chairon neskontaktoval druidov."

"Ako dlho? A prečo sa obrátil na druidov?"

"Equesa si volia len v časoch núdze. Aby bolo spojenie platné, žena či muž, ktorého vyberú, musí byť čarodejník. A keďže kentauri neznášajú "normálnych" čarodejníkov za ich nevšímavosť a správanie ku čarovným bytostiam, rozhodli sa obrátiť sa na druidov. A k tomu ako dlho…" zaváhal a potme pokrčil plecami akoby to nebolo hodné zmienky, "pokiaľ viem, tak Equesa nepotrebovali posledných zhruba dvesto rokov."

"Dvesto rokov," zamumlal Snape a uchlipol si z čaju. Najradšej by opäť raz necítil úžas nad tým, že Potter bol znovu schopný dokázať čosi, o čom nepočuli posledné dve generácie. "Dvesto rokov - neprebiehala vtedy vojna medzi kentaurmi a obrami?"

"Presne tak," potvrdil Potter a uškrnul sa. "Aj keď kentauri to nikdy nepovažovali za "ich vojnu". Vlastne to popisujú ako "kriminálnický a úplne neopodstatnený útok na nevinných ľudí", kde ľuďmi označujú samých seba. Ale obri boli príliš silní na to, aby ich kentauri dokázali poraziť a tak potrebovali schopnosti Equesa."

"O akých schopnostiach tu hovoríme?"

Potter sa smutne usmial. "Kentauri sú silní a vytrvalí. Ale nedokážu poručiť mágii. Eques je toho schopný. Jeho sila znásobuje silu ich kráľa a ich spojenie dáva čarodejníkovi silu a magickú silu, ktorú obyčajný čarodejník neovláda. A má to aj zopár iných výhod."

Tak ako keď hovorili o Potterovej roli vládcu druidov, výraz jeho tváre dával jasne najavo, že nemieni o tých iných výhodách hovoriť a Snape už teraz vedel, že dobiedzanie nemalo žiadny zmysel, a tak neprekročil neviditeľlné hranice, ktoré Potter stanovil. 

"Aha," povedal zamyslene a Potter mu venoval uľavený úsmev. "Takže čo presne sa deje, že kentauri potrebujú ďalšieho Equesa?"

To, že som neprekročil niektoré hranice, neznamená, že nepreskočím iné, Potter. Som predsa Slizolinčan.

Chrabromilčan sa chystal odpovedať, no potom viditeľne odvrátil pohľad k hodinám.

"Nemali by sme si pozrieť ďalšiu spomienku?" nádejal sa. "Sú ešte len štyri hodiny a mohli by sme dnes dokončiť tretí ročník, no nie?"

"Chcem svoju odpoveď, Potter," odvetil Snape, ktorý sa nechcel vzdať.

"A tú aj dostanete, Profesor," sľúbil Potter. "Ale porozprávajme sa o tom v mysľomise, dobre?"

0o0

Snape mlčky pozoroval, ako Weasleyho uniesol veľký čierny pes a odmietal si pripustiť, že sa Potterovi podvolil. Svoje odpovede dostane a to, že sa premiestnili z kuchyne do mysľomisy na tom nič nemení. Dávalo to zmysel, aj keď to bol Potter, kto to v prvom rade navrhol.

"Prečo táto spomienka začala tak skoro?" spýtal sa zatiaľ čo sa Potter s Grangerovou snažili uhýbať rozzúreným vetvám zúrivej vŕby. "Tá druhá, ktorú sme videli, začala až keď sa k tebe priblížili dementori."

Na jeho počudovanie z jeho laboratória vstúpili do kupé rokfortského expresu, kde sa nenachádzal len Potter s priateľmi ale tiež spiaci Remus Lupin.

Ten vlkodlak nikdy neprejavil ani štipku dôstojnosti, pomyslel si Snape. On by v prítomnosti študentov nikdy nespal a spôsob akým sa o ňom Chrabromilčania rozprávali ho len utvrdil v jeho postoji.

Prečo sa ocitli v Rokforstkom exprese Snape pochopil až keď mu Potter pripomenul Blackov útek, ktorý sa udial mesiac pred začiatkom jeho tretieho ročníka.

Dementori, pomyslel si zachmúrene Snape. Nenávidím dementorov. A teraz ma čaká rok plný spomienok na nich.

Ale nebolo to až také zlé ako očakával. Chlad, ktorý dementori šírili, na nich v spomienke nepôsobil. Vyzerali odporne, ale necítil ich. Keď to porovnal k spomienkam s Dursleyovcami, s Temným pánom či s baziliskom, uľavene si pomyslel, že to nie je nakoniec až také hrozné. Vlastne to bolo celkom uvoľňujúce.

Pokým nezačal ten krik.

Bol to hlas ženy, priškrtené, zúfalé výkriky a prosby. Jej bezmocné vzlyky vypĺňali priestor okolo nich a na chvíľu veril, že je to skutočné, že je súčasťou tej spomienky až kým si nespomenul, kde v skutočnosti bol.

Ale aj tak, tá hrôza, ktorú pri spomienke pociťoval, mu trhala srdce.

Ak by mu Potter nepovedal, koho krik s a im ozýval v ušiach, tak by ten hlas nespoznal. Dopekla, dovtedy si ani nebol istý, či to boli ľudské výkriky.

"Moja matka," vysvetlil mu to mlčky. "Snažila sa Voldemorta zastaviť. Ochrániť ma pred smrťou. Toto je moja jediná spomienka na ňu."

Lily Evansová. Snape si ju pamätal ako rozjarenú Chrabromilčanku, podobnú šprtku ako bola Grangerová. Ale táto žena nemala nič spoločné s do seba zahľadeným dievčaťom, tak ako nemalo zohavené telo slečny Grangerovej skoro nič spoločné s večne strapatou čarodejnicou, ktorú poznal.

Koľko duší Voldemort zničil.

A Potter vôbec nedal najavo, že by ju počul. Ako keby sa ho to netýkalo. Sústredil sa len na Remusa Lupina, mlčky pozoroval ako sa profesor zobudil a bránil študentov.

Keď si Potter všimol Snapovho podráždeného pohľadu, len pokrčil plecami a trochu sa naňho usmial.

"Bolí to oveľa menej, keď to nie je vo vašej hlave," vysvetlil jednoducho a odvrátil sa.

"Potter? Mohol by si mi vysvetliť, prečo táto spomienka začala tak skoro?" zopakoval Snape netrpezlivo. Teraz nasledovali Grangerovú a mladšieho Pottera tunelom vedúcim do Škriekajúcej búdy. Snape si naň spomínal veľmi dobre. Hral hlavnú rolu vo väčšine jeho nočných môr.

"Nie som si istý, profesor," odvetil Potter pošepky. V jeho hlase bolo niečo čudné, takmer nerozpoznateľné napätie a Snape by bol rád vedel, či to bolo kvôli tomu, že sa Pottera výkriky jeho matky predsa len dotkli viac ako dal najavo, potom si však uvedomil, že ho vôbec nezaujímalo, ako sa Potter cíti.

"Ak som to pochopil, tak kúzlo, ktoré ste použili na výber spomienok musí fyzicky aj psychicky dosiahnuť istý level stresu (? úroveň, hladinu). Aj keď moje mladšie ja nie je v tomto moment zranené, bojí sa o svojich priateľov a práve videl popravu Hrdozobca. To by mohol byť dôvod, prečo spomienka začína už teraz, aj keď dementorov nestretne ešte asi tak dvadsať minút."

"Čím dlhšie, tým lepšie," zatiahol sladko Snape. "Tak budeš mať dostatok času na to, aby si mi vysvetlil, prečo kentauri potrebujú Equesa a prečo si vybrali teba."

Potter si povzdychol a Snape nedokázal zakryť svoj triumfálny úškrn - alebo sa o to ani nesnažil? - z tohto sa nevyvlečie. Veď mu, napokon, sľúbil odpoveď, tak sa uistí, že ju dostane.

"Ste si istý, že to naozaj chcete vedieť, profesor?" spýtal sa Potter.

Jeho pocit víťazstva nahradilo podráždenie. Potter naozaj dokázal pokaziť každú dobrú - či zlú - náladu.

"Samozrejme," vyprskol. "Prečo by som nechcel? Po tých všetkých nezmyselných, úbohých a nudných biografických detailov, ktoré som musel v posledných dňoch pretrpieť, to najmenej, čo pre mňa môžeš spraviť, je poskytnúť mi o tvojom živote informáciu, ktorá ma aspoň trocha zaujíma. Tak prečo nie?"

"Pretože by to od základov zmenilo váš postoj k minulosti, profesor. A to ľudia nemajú radi, tak som si pomyslel, že vás budem varovať."

Snape sa uprostred temného, slizkého tunela, na ceste za opätovným stretnutím s dvomi z troch rivalov z detstva a puberty prudko zastavil, otočil ku svojmu bývalému študentovi a civel naňho. Dlho.

"Ak je toto vtip, Potter, nie je vôbec smiešny," povedal zhrubnutým hlasom. "Posledných pár rokov som si spokojne nažíval a to aj vďaka tomu, že ste ty, Voldemort a všetci ostatní takzvaní hrdinovia, ktorí ma privádzali do nepríčetnosti, nenávratne zmizli z môjho života. Potom sa do Rokfortu vrátiš akoby si z neba spadol a o menej ako týždeň som nútený zhovárať sa s druidmi, upírmi a kentaurmi."

"Väčšina z toho, v čo som veril, bola obrátená hore nohami, zatiaľ čo ty si stojíš bokom a škeríš sa ako imbecil, moja lojalita a priateľstvá zrazu nie sú to, čo bývali, moje morálne hodnoty sa strácajú kdesi v šere a ja som nútený spomínať na časť môjho života, na ktorú by som najradšej navždy zabudol."

"Ty si možno užívaš toto vrelé, slabošské nadväzovanie akéhosi puta, no pokiaľ ide o mňa, prišiel som sem splniť svoju úlohu a to je jediný dôvod, prečo som ochotný trpieť tvoje nevydarené pokusy o spriatelenie, tvojich imbecilných priateľov a tvoje rozjarené správanie! Dnes popoludní si s úsmevom v tvári prehlásil, že ti mám pomôcť so samovraždou bez toho, aby si sa unúval mi o tom vopred povedať a teraz si natoľko drzý, že sa ma pýtaš, či chcem naozaj vedieť, prečo kentauri potrebovali Equesa. Opovažuješ sa varovať ma, že by to mohlo zmeniť môj pohľad na minulosť?"

Ticho. A pod temnou, mĺkvou prikrývkou, ktorú cez nich prehodil tento malý výbuch, prerušovanou len akýmsi škriabaním, kvapkami vody dopadajúcimi na mokré kamene, si Snape uvedomil, čo práve povedal.

Bolo to hlúpe. Nielenže sa tu ako nejaký Chrabromilčan sťažoval na nespravodlivosť života, ale jeho ponosy sa zdali ešte smiešnejšie pri umierajúcom mladíkovi po jeho boku.

A tiež tomu istému, umierajúcemu mužovi, mužovi, ktorý mu veril a zdôveril sa mu, mužovi, ktorý sa k nemu správal slušnejšie ako iní, práve povedal, že čas, ktorý spolu strávili bol preňho otravný.

Odkiaľsi z hĺbky jeho duše sa ozvala túžba ospravedlniť sa. Bez mihnutia oka ju zavrhol, príliš zabratý do posledného a najhoršieho dôsledku svojho výbuchu.

Povedal Potterovi všetko, čo cítil. To, že sa jeho svet obrátil hore nohami. To, že pochyboval o svojej lojalite k Dumbledorovi a Rokfortu. Odhalil Potterovi svoju slabosť.

A aj keď napriek tomu, že sa o to všemožne snažil, nedokázal si spomenúť na to, kedy sa mu niečo podobné stalo naposledy.

Raz v škole, keď ho Northstine vyzval na pijanský súboj Snape vytáral príliš veľa príhod z domova. Jeho tajomstvá sa na druhý deň premieľali po celom Rokforte a Snape už niečo podobné nikdy nespravil.

Aj pri Albusovi si vždy dával pekelný pozor na to, čo mu povedal, alebo lepšie povedané, už to nebolo treba, pretože v dobe, keď začal špehovať už bol stvorením, ktoré nepochybilo. Bol nedotknuteľný, dôsledný, perfektný.

Keď sa nad tým zamyslel, jedinou chybou bolo zanevrenie na tých naničhodných záškodníkov, z ktorých sa mal dnes o pár minúť opäť stretnúť a teraz aj prítomnosť syna ich lídra, Vyvoleného fagana z Rokfortu.

Bolo to príznačné, že to bol práve on, kto ho prinútil stratiť kontrolu. Menej príznačná bola otázka, prečo sa to stalo Snapovi a prečo práve teraz.

Ak by bol teraz v Rokforte, uchýlil by sa vo svojich komnatách a dumal by nad pohárikom whiskey až kým by nerozanalyzoval, nerozpitval a nevysvetlil tútu príhodu do najmenších detailov a potom by to celé neodsunul bokom.

Nanešťastie nebol v Rokforte. Stál v podzemnom tuneli, po boku s Potterom, ktorý asi očakával ospravedlnenie.

No, čo ak by to záležalo na Snapovi, nikdy by sa nedočkal.

"Lumos," šepol Potter a z ľavej ruky mu vytryskol lúč svetla. V jeho očiach sa odrážali obavy a úžas, podobne ako keď ho Snape konfrontoval v spomienke s prístenkom pod schodmi.

"Nechcel som vás uraziť, Profesor," povedal Potter a až príliš pozorne si ho prezeral. "Teraz, keď ste to povedali takto, tak chápem, prečo vás moje priznanie ráno tak vynervovalo. A chápem, že to pre vás nie je jednoduché. Je mi to ľúto."

"Nevynervoval si ma, Potter," sykol Snape. "To by príliš presahovalo tvoje limitované mentálne myšlienkové procesy. Podráždil si ma a to je stav mysle úplne odlišný od "vynervovanosti"."

Potter sa len usmial. "Ak to hovoríte vy, profesor," odvetil bez najmenšieho náznaku obvinenia či pochýb v hlase, bez štipky emócii, ktorá by Snapa dostala do vývrtky. "Ale aj tak, bol som bezohľadný. Mal som na vás viac myslieť. A mal som pamätať na to, ako som vás kedysi iritoval."

A sme tu znovu, pomyslel si Snape, ktorý si nebol istý, koho hlavu by najradšej otrieskal o stenu tunela - svoju za to, že sa tak prestal ovládať, alebo Potterovu za to, že si všetku vinu bral na seba a ospravedlňoval sa s úprimnosťou, ktorej by Snape nebol schopný.

Keď sa ospravedlnil on, vždy to znelo útočne a sarkasticky, tak ako teraz: "Začínam si na to zvykať, Potter a či je to poškodením môjho nervového systému, alebo jednoducho nedostatkom spánku, každým dňom trpím menej a menej."

Nech boli jeho ospravedlnenia akokoľvek úbohé, toto bolo odmenené potešeným úškrnom. Snape by sa najradšej opäť jedovato zaksichtil, tak ako tvrdohlavé dieťa. Potterov úsmev bol na jeho gusto až príliš vychovávajúci, akoby mu hovoril: vedel som, že to v sebe máš, skvelá práca!

Učitelia sa s ním o toto pokúsili len raz. Na chvíľu ho zvádzala myšlienka na to, že sa prepne do svojho hnusného a arogantného módu, ale zistil, že je na to príliš vyčerpaný.

"Takže, čo má celá táto vec s Equesom spoločné s mojimi predsudkami?" spýtal sa namiesto toho a dúfal, že sa bude môcť zasmiať na jednej z absurdných príhod Harryho Pottera. "Berú len Chrabromilčanov, alebo im podobných?"

Bol to úbohý vtip, to vedel sám, ale Potterov ublížený pohľad mu náladu zhoršil ešte viac.

"Pamätáte si príhodu na Kinnairdovskom kopci spred piatich rokov?" spýtal sa napokon neutrálne Potter, naprázdno hľadiaci na stenu tunela.

Snape si odfrkol. "Príhoda je príliš slabé slovo. Verím, že Minerva, so svojím chrabromilským zmyslom pre preháňanie, to nazvala zázrakom. Samozrejme, že sa na to pamätám."

A, aj keď by to nikdy nepriznal, to tiež považoval za zázrak, záhadnú udalosť, ktorá rázne ukončila lov na skrývajúcich sa smrťožrútov.

Bol súčasťou týmu, ktorý dostal za úlohu overiť anonymný tip, ktorý Rád dostal - že smrťožrúti boli zahliadnutí na severovýchode Škótska, blízko Kinnairdského kopca.

"Bol som tam, keď sa našli telá," povedal Potterovi pošepky. "Takmer stovka, zjavne sa snažili postaviť si v strede lesa novú tajnú základňu. Všetci boli mŕtvi. Nikdy sme nezistili,čo sa s nimi stalo."

Bolo to príšerné, pohľad na telá roztrúsené medzi stromami a chalupami. Všetci boli zabití najbrutálnejším spôsobom, aký bol doteraz vyvinutý, ich smrť nebola spôsobená mágiou, len akousi silou, ktorú nikto nedokázal určiť ani vysvetliť.

Pomyslenie na to, že bol niekto schopný zabiť stovku najmocnejších čistokrvných čarodejníkov bez toho, aby použil mágiu, neboli schopní stráviť ešte veľmi dlho.

V tuneli opäť nastalo ticho. Potter odvrátil tvár od svetla, ktoré Snape vyčaroval.

"Potter? Čo má s týmto spoločné incident na Kinnairdskom kopci?"

"Tie chalupy nepostavili smrťožrúti," vysvetlil Potter, ktorého hlas sa ozýval po celom tuneli. "Na tom mieste bola kedysi druhá najväčšia kentauria usadlosť vo Veľkej Británii."

"To je nemožné," vyprskol Snape, no v skutočnosti sa mu kolečká v hlave točili závratnou rýchlosťou. Pochopil ho správne. Snažil sa mu Potter povedať, že kentauri požiadali jeho, vodcu drudov, aby im pomohol vyhladiť skupinu smrťožrútov? Napadol Potter spolu s kráľom žrebcov usadlosť a dal tip Rádu? Ale to by znamenalo…" Nenašli sme tam žiadne známky po kentauroch a v tej oblasti sa podľa záznamov kentauri vôbec nevyskytovali. O všetkých čriedach sa vie!"

"Vie sa o všetkých, okrem tej na Kinnairdskom kopci," opravil ho pokojne Potter. "Ukrývali sa za systémom zložitých ochranných bariér, s ktorými im pomohli druidi pred vyše tristo rokmi. Kentauri tam zhromažďovali svoje mláďatá a svojich starších, všetkých, ktorí boli príliš slabí. Nevedel o nich žiadny čarodejník. Veríme, že na nich smrťožrúti natrafili len náhodou. Ale keď prešli cez bariéry, keď prevzali kontrolu nad čriedou, ani armáda kentaurov by nestačila na to, aby ich porazili."

Odmlčal sa a s povzdychom si odhrnul vlasy z čela. Snape si to nevšímal. Spomínal si na to, ako si Pottera prvých niekoľko dní doberal, ako sa mu vysmieval a ako sa vysmieval Tieňovi, keď mu povedal o svojom obdive k Potterovi. Spomenul si na Tieňov neveriaci pohľad, keď sa Snapa spýtal, či mu Potter nikdy nepovedal…

"Preto sa rozhodli, že potrebujú moc Equesa. A oslovili mňa."

"A oslovili teba," šepol Snape. Nedokázal pochopiť jednoduchosť tých slov, keď to o čom vypovedali zmenilo ďalšiu časť jeho spretŕhanej, počas niekoľkých posledných dní úplne prekrútenej reality.

Nenávidel Pottera za to, že v strede vojny jednoducho zmizol. Protivil sa mu za to, že zbabelo utiekol, aby cestoval po svete. Aj keď sa dozvedel o jeho úlohe s druidmi a upírmi, nebral to vážne. Potter preňho bol stále ten, kto zdrhol skôr, než si dokončil povinnosť.

A teraz sa dozvedel, že to vlastne za nich ukončil a to bez toho, aby o tom niekomu povedal. Dokonca bez toho, aby to prezradil, keď sa mu Snape vysmieval.

Mučeníci boli naozaj hrozné stvorenia.

"Takže si sa nedokázal prestať hrať na hrdinu ani na niekoľko rokov," povedal jedovato, príchuť porážky stále trpká na jeho jazyku.

Prestaň s tým, zašepkal hlas v jeho hlave. Mýlil si sa, bol si nespravodlivý. Nezhoršuj to tým, že mu budeš nadávať za to, že vám vtedy pomohol. Ale to, že bol špehom tak dlho mu slúžilo na jedno- naučil sa ten dotieravý hlások ignorovať.

Až teraz sa k nemu Potter otočil, až teraz podvihol hlavu a modrobielej žiary vychádzajúcej zo Snapovho prútika.

"Nie, profesor. Zdá sa, že som sa nedokázal zastaviť ani na pár rokov," súhlasil.

Usmial sa. A ten úsmev, priateľský a otvorený, trocha smutný, prezradil Snapovi, že Potter pochopil. Úplne. A že nebol nahnevaný, necítil sa ublížene. Že bol ochotný dať Snapovi toľko času, koľko bude potrebovať, aby prijal chaos, v ktorý sa tento svet obrátil a že počas tej doby nebude Snapovi zazlievať žiadne zlé slovo, žiadnu urážku.

Následne Potterovo svätecké správanie (? ako svätec) Snapovi nepripadalo divné ani ho nedráždilo. Namiesto toho ho vystrašilo do nepríčetnosti.

Ale bol predsa rokfordským najhrozivejším profesorom v dejinách. Namiesto toho, aby sa teraz zahanbil, zbalil svoje myšlienky do tuhej guličky a odpinkol ju do najtemnejších zákutí svojej mysle, odkiaľ ich vyhrabe neskôr, keď to bude bezpečné.

"Teraz, keď je moja zvedavosť na čas uspokojená," prehlásil hlasom, ktorý aj jemu samému pripadal príliš krehký. "Ak ti to nebude prekážať, rád by som sa vrátil k tomu, kvôli čomu sme sem prišli, Potter."

Nečakal na prikývnutie, ktoré malo bezpochyby prísť - neprikývol Potter na všetko, čo v posledných dňoch Snape navrhol? - a pretiahol sa popri ňom smerom ku Škriekajúcej búde so zamračeným výrazom v tvári.

0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o

Poslední komentáře
02.01.2009 00:18:31: Fantastický! Nová kapitola a ne jen jedna tahle je super tak jdu na další. Díky smiley${1}
27.12.2008 20:09:15: Jee úplně super kapitola!! Díky moc za překlad, tahle povídka je vážně skvělá!!!
25.12.2008 16:40:23: Při téhle povídce mi běhá mráz po zádech i se škodolibě usmívám jako Snape smiley Je tak emociálně sil...
24.12.2008 16:10:33: moc pěkná kapitolka, děkuji za překlad, ani nevím koho je mi více líto jestli Severuse nabo Harryho,...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.