...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola dvadsiata tretia- Tieň a temnota

Ahojky, tak som sa predsa rozhodla urobiť si dnes poobede voľno, prestávku od školy, a prekladať :D túto kapitolu som prekladala nadvakrát (počítač opäť dával najavo svoj nesúhlas :D) no aj napriek tomu sa mi ten preklad celkom páči, tak dúfam, že poteší. Užite si ju, ďalšiu pravdepodobne pridám až po maturách. Skôr bude jedine v prípade, že by sa mi chcelo niekedy zajtra alebo tak ešte prekladať :-) komentíky povzbudia a potešia. a držte mi palčeky na matury :D
iisis

Keď sa jeho zmätené myšlienky ako tak ukľudnili, Snape si uvedomil, že sedí za kuchynským stolom, v ruke drží šálku čaju a matne si pamätá to, ako ho sem Potter posadil a povedal mu, aby si „trochu oddýchol“.

Kto bol vlastne koho pacientom?

Ale napriek akýmkoľvek námietkam, aké by mohol vzniesť, musel pripustiť, že ním spomienka na cintorín otriasla- ešte viac ako keď zistil čo sa dialo u Dursleyovcov, dokonca viac než keď videl Dumbledora, ako sa v Potterovom prvom ročníku skrýval za stĺpom.

Nebol si istý tým, čo spôsobilo túto bolestivú reakciu- to že sa musel pozerať na Voldemortovo znovuzrodenie? Vedomie, že sa mu na odpor postavilo dieťa, čin, na ktorý sa nezmohol ani jeden z “mocných čistokrvných”? Alebo to bol fakt, že odhalil ďalšie Dumbledorovo manipulovanie? Nie že by Potterovmu vysvetleniu bezhlavo uveril, ale zistenie, že ho aj napriek svojej vôli nedokázal poprieť v ňom vzbudzovalo obavy.

Keď napokon utíšil svoje myšlienky a ukľudnil sa natoľko, aby sa namiesto zvierania šálky zo svojho čaju aj napil, prešiel do obývačky. Tam našiel úplne pokojného Pottera, roztiahnutého na pohovke s muklovským románom, ktorý ho zdanlivo celkom pohltil.

Vtedy sa na Snapa spýtavo zahľadel.

“Ako sa cítite?” spýtal sa so zvyčajným zdvorilým záujmom. Zdalo sa, že mu vôbec neprekážalo, keď Snape namiesto odpovede len čosi zabručal.

Stiller, od Maxa Frischa,” poznamenal Potter a ukázal na knihu, akoby čakal, že to bude Snapa zaujímať. “Tento rok sa sústredím na nemeckých autorov. Čítali ste od neho niečo? Je vskutku brilantný, aj keď myslím, že originalita jeho štýlu je viac viditeľná v…”

“Prečo Dumbledore nechcel, aby som ťa rešpektoval?” prerušil ho Snape. Neobťažoval sa so slušnosťou, pretože Pottera poznal dosť na to, aby vedel, že mu to nebude prekážať. “Ak si dobre pamätám, tak ma nekonečné hodiny presviedčal o tom, aké je dôležité preniesť sa cez minulosť a uvedomiť si, že nie si tvoj otec.”

Potter prikývol, akoby chcel priznať, že bol jeho argument opodstatnený a odložil knihu na stolík vedľa pohovky.

“To je samozrejme Pravda,” súhlasil. “Ale snažil sa, počas všetkých tých rokov, skutočne zmeniť váš názor? Môžem hovoriť len za seba,” pokračoval rýchlo, “ale celkom jasne si pamätám že mi nikdy neponúkol dostatočný dôvod na to, aby som vám dôveroval a jedinou udalosťou z minulosti, s ktorou sa so mnou podelil bol incident s Remusom, ktorý vás nevykreslil v tom najlepšom svelte.”

Usmial sa a nevinne naklonil hlavu spôsobom, ktorým chcel naznačiť naivné prekvapenie. “Čo je čudné, keďže vedel ako som nenávidel bitkárov. Stačilo by, keby mi povedal, že do vás Záškodníci pri každej príležitosti dorážali.”

Pokrčil plecami. “Aspoň to ma v piatom ročníku prinútilo pochybovať o Siriusovi a Remusovi, a zmeniť názor na môjho otca. Ale možno vám o mne povedal veci, ktoré zmenšili vaš odpor,” pokračoval rovnako nevinne. “Možno o mojom živote pred príchodom do Rokfortu. Alebo o tom, že prvou rodinou, ktorá ku mne bola priateľská boli chrabromilčania a to ma motivovalo vybrať si chrabromilskú koľaj. Nie? Myslel som si,” odvetil si na svoje otázky pobavene.

Snape tam len mlčky stál. Nemal chuť na ďalšiu výmenu názorov a už vôbec nie v prípade, že  má Potter pravdu. Keby vtedy vedel všetko, čo vedel dnes, bolo by nemožné neporozumieť drobnému prvákovi. A Dumbledore ich len štval jedného proti druhému.

Pokrútil hlavou, nechcel nad tým premýšľať teraz, keď pred nimi bola ešte hromada práce a akoby Potter čakal práve na to, zdvihol sa z pohovky a úprimne sa na Snapa usmial.

“Mali by sme sa vrátiť do mysľomisy,” poznamenal. “Čas letí.”

Spoločne prešli dvomi ďalšími spomienkami, obomi z Potterovho piateho ročníka. Obe sa týkali Pottrových vízií. Z tejto skúsenosti sa Snapovi spravilo zle.

Zistili, že Snape, aj napriek tomu, že nepočul následky prítomnosti dementorov, veľmi zreteľne vnímal Potterove vízie a pri pohľade na to, ako Nagini napadla Artura Weasleyho ho prešla chuť do jedla. Ale prisahal si, že prinúti svojho pacienta pravidelne jedávať a ak na to, aby Potter jedol musel byť pri ňom aj on, bol ochotný túto cenu zaplatiť.

Jedno kúzlo po večeri Snapa presvedčilo, že je Potter príliš unavený na to, aby prezreli ešte jednu spomienku- ak počítal správne, ďalšou spomienkou by malo byť Ministerstvo a Sieň proroctiev.

Čo tiež zahŕňalo smrť Siriusa Blacka a Potterovo ďalšie stretnutie s Voldemortom. A to už tak unavený a vystresovaný Potter v ten večer nepotreboval.

Preto Snape, komandujúcim tónom, ktorý mal za desať rokov učenia perfektne nacvičený, prikázal Potterovi aby si šiel ľahnúť, pričom si pre istotu neodpustil zopár zahanbujúcich vyhrážok.

Takmer mu pripomenul, aby si nečítal dlho do noci, ale s úľavou zistil, že v sebe mal dostatok dôstojnosti na to, aby si tú poznámku odpustil.

Vďakabohu.

Ale Potter sa len uškrnul a prikývol, zaželal mu dobrú noc a jeho príkazy opätoval tichým pripomenutím, aby sa príliš “nenamáhal”, na čo Snape neodpovedal.

Asi desať minút sa prehrabával v kuchyni, kde sa rozhodol, že bude musieť zariadiť nejaký iný spôsob stravovania- bolo šialenstvo dovoliť Potterovi, aby mrhal svojou energiou a časom na varenie, bezohľadu na to, že sa zdalo, že varí rád.

Keď si pripravil ďalšiu kanvicu čaju, vrátil sa do labu, kde začal pracovať na svojej teórii.

Bolo mu jasné, že žiadny elixír nemôže zastaviť, ani spomaliť Potterovu chorobu. Ale povzbudzujúce elixíry by mu mohli pomôcť prežiť niekoľko dní bez väčšej ujmy.

Koniec koncov, každý deň bol pre nich dôležitý.

Bol sklonený nad svojimi poznámkami, zamyslený natoľko, že zamatový hlas, ktorý sa ozval spoza neho ho takmer vystrašil.

“Majster Snape,” pozdravil ho hlas a skôr než Snape stihol hlas zaradiť, rýchlo sa otočil a s kliatbou na perách namieril svoj prútik na postavu za sebou.

Ale bol to len Tieň.

Len, ozval sa hlások v jeho hlave. Hovoríš tu o princovi upírov.

“Môj pane,” odvetil náhlivo a vrátil prútik späť do púzdra, aj keď sa na moment zamyslel nad podobnosťou Princa s iným dotieravým hosťom, ktorý sa neobťažoval klopať.

To však nebol dobrý  nápad.

Na pozdrav mierne sklonil hlavu, keďže to bol jeho dom, do ktorého tento vážený hosť vstúpil.To pomyslenie, fakt, že Potterov dom považoval za svoj, aj keď šlo len o etiketu ho vyviedol z miery natoľko, že z neho vypadlo to najnevhodnejšie, čo mohol povedať.

“Potter mi povedal, že dom neopúšťate sám,” povedal namiesto toho abz sa pýtal. Bolo nevhodné pýtať sa hosťa na čokoľvek iné okrem cesty a zdravotného stavu.

“Och, ale ja som neprišiel sám,” odvetil Tieň zamatovo. “Sprevádza ma dvadsať mojich najlepších a najstarších upírov.”

V úsmeve odhalil biele zuby. “Bolo ťažké rozhodovať o tom, kto tentokrát nepôjde. Všetci chceli Harryho vidieť.”

“Chápem,” odvetil Snape a premýšľal nad tým, aký mal pocit z toho, že do domu, bez toho aby si ich všimol, vstúpilo dvadsaťjedna upírov. “Predpokladám, že Harry svoj dom pred upírmi nechráni,” poznamenal a vedel, že má pravdu ešte skôr, než sa naňho Tieň zoširoka usmial.

“Sme jeho priatelia,” odvetil Princ s úsmevom.

“Samozrejme,” povedal Snape. V Potterlande tá odpoveď dávala úplný zmysel. A on v Potterlande tápal už dosť dlho na to, aby sa naňho to šialenstvo nalepilo.

Vedel, že by ho malo trápiť, že by mohli napadnúť spiaceho, bezmocného Pottera, no netrápilo ho to. Koniec koncov, videl ich spolu a slovo “bezmocný” Pottera nevystihovalo.

Prekvapil ho však fakt, že nemal strach o seba samého. Jasné, stál pri jednom z najstarších temných stvorení, ktoré bolo dosť nebezpečné aj bez nepredvítateľných výkyvov nálad, ale koniec koncov, mal na krku jeho tetovanie, no nie?

Toto bola jedna z ďalších myšlienok, ktoré dávali zmysel len v Potterlande.

Tieňov úsmev sa ešte roztiahol, akoby čítal Snapove myšlienky. A ktovie, možno vedel.

“Ako sa má?” spýtal sa teraz Tieň, keď sa nonšalantne oprel o lavicu. Jeho prítomnosť a aura naoko zmenili jeho lab na temnú a vlhkú jaskyňu.

Bez toho aby čo i len pomyslel na to, že by klamal či čosi vynechal, vyrozprával Snape Princovi udalosti niekoľkých posledních dní, hovoril mu o spomienkach, ktoré videli, o stretnutí s Dumbledorom, o poslednom Potterovom záchvate a o jeho plane zničiť svoju dušu.

Potom mu napadlo, prečo bez zábran všetko vyrozprával jednému z najtemnejších stvorení a v listoch Dumbledorovi vždy čosi zamlčal. Potterlan, pomyslel si potom a pokrčil plecami.

Tieň sa počas dlhého príbehu tváril nezaujato, no keď mu Snape ku koncu ydelil ako sa Dumbledore pokúsil využiť bývalú miestnosť Rádu vo svoj prospech, vyceril zuby spôsobom, ktorý Snapovi pripomínul Nagini.

Tvár mal ani vytesanú z kameňa, keďmu povedal o Potterovom plane a ešte meravejšiu, po tom ako zistil aký vývin zatiaľ podišla jeho choroba.

“Tak, tak,” šepol nakoniec chladne. “A ako sa máš ty, Majster Snape?”

Tá otázka ho prekvapila a hrozba, ktorá sa za ňou skrývala Snapa podvedome prinútila povedať pravdu.

“Neviem. Zdá sa, že sa moje nálady pri Potterovi menia rýchlejšie než dokážem vnímať.”

Tieň prikývol a uvoľnil sa, ako keby jeho otázka bola akýmsi podivným testom. Snape len dúfal, že prešiel.

“To je jedna z Harryho mnohých schopností,” súhlasil upír. “Otočiť svet hore nohami. Ale, napriek tomu, že je to frustrujúce, nie je to nevyhnutne zlé. Takýmto spôsobom sa rodia nové perspektívy, ušľapujú nové cestičky.”

“Viem,” odvetil Snape. “No aj tak ma privádza do šialenstva.”

„To je jasnou známkou jeho prítomnosti,“ súhlasil s ním opäť Tieň, potom sa medzi nimi usadilo ticho.

“Povedal mi o tom, čo sa stalo na Kinnairdovskom kopci,” pokračoval nakoniec Snape, nie však preto, že by cítil potrebu prerušiť toto príjemné ticho, ale preto, lebo chcel.

Tieň len prikývol. “Myslel som si,” ozval sa tlmene. “A som si istý, že kým sa toto skončí dozvieš sa o sa o jeho minulosti viac než ktokoľvek iný.”

To bola teda povzbudzujúca myšlienka, pomyslel si zachmúrene Snape. Ak bol na svete jedna vec, ktorú nechcel, bolo to viac informácii o Potterovom svete a minulosti.

“Skrátka ho nechápem,” zavrčal nečakane.

“Som si istý, že ho chápeš,” nesúhlasil s ním Tieň. „Len si to ešte nedokážeš priznať. Ale keď zložíš všetky diely tvojej puzzle, budeš ho poznať lepšie, než ktokoľvek iný.“

Snape sa v tedy so sarkastickou poznámkou na jazyku naježil. Takéto rady múdrosti neprijímal od nikoho, dokonca ani od Albusa. No potom si spomenul, s kým viedol tento rozhovor a že Tieň prežil niekoľko ľudských životov a namiesto nemiestnej poznámky si zatrpknuto odfrkol.

“Rozprávali ste s Aydou?” spýtal sa a odpoveďou mu bol úškrn, ktorý sa podobal tomu Potterovmu. Až na to, že keď sa tak na vás pozeral Potter, nevyzeral ako keby vás chcel na obed.

Kombinácia jeho ostrich zubov a uličníckeho pobavenia bola vskutku zastrašujúca.

“Nemám ani potuchy prečo sa pýtaš,” odvetil Tieň odosobnene a vystrel sa.

“Myslím, že nastal čas navštíviť Harryho,” prehlásil a prešiel, nie prekĺzol cez dvere. “Koniec koncov, potrebuje spánok.”

Už takmer vyšiel z dverí, keď sa ešte naposledy otočil a znervóznil Snapa svojou nečakanou vážnosťou.

“V posledných dňoch som sa rozprával s viacerými ľuďmi, Majster Snape,” odvetil tlmene. “A všetci sme sa zhodli na tom, že pre Harryho nakoniec spravíš to, čo bude najsprávnejšie. Dôverujeme ti.”

To čo malo dopekla znamenať, pomyslel si Snape vykoľajene, keď Princa nasledoval cez kuchyňu a obývačku, ktorú okupovali upíri zhromaždení okolo Pottera, ktorý s lišiackym úsmevom sedel na pohovke. Jeho výraz vyjadroval potešenie z návštevy ako aj frustráciu zo správania upírov, ktorí ho obklopovali.

Zdalo sa, že sa s nimi Tieň podelil o vážnosť Potterovho stavu a práve teraz sa okolo nich viedli zanietené diskusie o tom, či Potterovi ponúknuť jedlo, vodu alebo krv. Zdalo sa, že sa upíri nedokázali rozhodnúť o tom, či ho nakŕmiť alebo premeniť.

Zachráň ma, prosili ho Potterove oči a Snape na jeho tvári za pobaveným úsmevom postrehol aj známky únavy.

Tak teda, pomyslel si. Máš Pottera prečítaného.

Nebol si však istý tým, ako Potterove želanie naplniť. Nemohol sa k nesmrteľným správať ako k bande prvákov, no nie? Teda Snape určite nie.

“Čo si myslíte, že robíte!” hromožil Tieň, skôr než Snape stihol čo len ústa otvoriť. “Správate sa ako banda narodených kurčiat! Von! Počkajte na mňa v záhrade!”

Aj keď sa im v tvárach zračila značná nevôľa, upíri poslúchli svojho vodcu. So smutnými tvárami pošepli Potterovi posledné želania. Dokonca sa zdalo, že jedne z nich plakal. Keď odišli, v obývačke bolo počuť už len mrmlanie ich melodických hlasov kdesi v diaľke.

“Vďaka,” ozval sa Potter, ktorému sa očividne uľavilo.

Princ jeho slová sotva postrehol. “Dúfam, že sis a poriadne vyspal a najedol,” spustil prísne a Potter sa zachechtal a pozrel na Snapa pohľadom, ktorým mu zdelil: Vidíte? Ste presne ako on!

“Dohliada na mňa profesor Snape,” odvetil.

Tieň prikývol. “Vybral si si dobre,” povedal a Snapovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že ho Princ upírov práve pochválil.

“Ja viem.”

Miestnosťou rezonovalo ticho. Potom si Tieň vzdychol a na jeho tvári sa usadila únava a zmätok, až na chvíľu pripomínal človeka.

“Moji ľudia ťa chcú premeniť,” povedal. “Vlastne, jeden či dvaja spomenuli možnosť, že ak by ti šlo o život, tak by ťa zmenili aj proti môjmu príkazu.”

Teraz na jeho slová nedbal Potter.

“Poznám ťa až pridobre na to, aby som si myslel, že niečo podnikneš napriek môjmu želaniu,” poznamenal. “Vieš, že by som sa nikdy nemohol stať jedným z vás.”

Z ničoho nič sa uškrnul. “A tiež ťa poznám pridobre na to, aby som vedel, že nebudeš mať zľutovanie s tými, čo sa sem pokúsia vrátiť.”

“Ale aj tak,” ozval sa Tieň. “Keď odtiaľto odídeme, znovu nastavíš svoje obranné kúzla tak, aby sme sem nemohli vkročiť. Až príliš mnoho z mojich ľudí ťa miluje. Jeden z nich by sa popri mne mohol prešmyknúť.”

Potter s tvárou skrytou v tieni dlho mlčal. Potom prikývol.

“Budeš mi chýbať,” šepol a Snape si uvedomil, že sa stal svedkom konca, rozlúčky dvoch mužov, ktorí si bezohľadu na vekový rozdiel boli bližší než rodina.

“Nech sa stane čokoľvek, Harry, tvoju spomienku budem uchovávať celé tisícročia,” sľuboval Tieň, ktorému v hlase rezonovala nepokoriteľná rozhodnosť. “Žiaden upír na teba nezabudne.”

Potter opatrne vstal a podišiel k Tieňovi. Ich objatie bolo dlhé a nieslo v sebe konečnosť, ktorá zatvárala dvere minulosti a otvárala nové, temnejšie, vedúce do budúcnosti.

Tieň sa napokon vymanil z Potterovho náručia a zarmútene prikývol. Kývol hlavou smerom ku Snapovi. A potom ho nebolo.

0o0o0

Poslední komentáře
01.03.2009 12:13:13: moc pekne, velmi me tato kapitolka potesila, jen doufam, ze to neni uplne naposled co se setkali ti ...
28.02.2009 12:34:56: Díky, kapitolka byla skvělá, navíc se nám objevil Stín, což bylo další plus...smiley${1}smiley${1}smiley${1}
28.02.2009 09:49:42: krásná, ikdyž smutná kapitolka, snad se brzo zase uvidí, Bylo mne jich moc líto. Před tebou skláním,...
28.02.2009 00:53:38: neskutocne smutna kapitola. a bol tam moj milovany Tien. bol fakt fakt fakt dokonaly. milacik moj. a...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.