...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola dvadsiata štvrtá- Vyvolený

Okolo jednej ma dnes popadlo neodolateľné nutkanie začať prekladať :D a vzišla z toho nová kapitolka :D prekladala sa mi perfektne, tak dúfam, že sa vám bude páčiť .-) užite si čítanie a komentujte
is
PS: ďalšia kapitola je čisto ukončenie spomienky z piateho ročníka, je dosť krátka a ceľkom ľahká, tak hádam, že sem pribudne čoskoro :D

Keď Snape nasledujúce ráno vošiel do kuchyne, privítal ho tanier plný palaciniek, usmievajúci sa Potter s hrnčekom ranného čaju a biela obálka ležiaca na strane stola, ktorú začal podvedommky nazývať svojou.

Po Tieňovom odchode sa Potter zatvoril v izbe a bol necharakteristicky zarmútený a tichý. To Snape chapel. Obaja vedeli, že ich Tieň zo strachu o Potterovu bezpečnosť viac nenavštívi- čím horšie by Potter vyzeral, tým väčšie by bolo pokušenie ostatných upírov “zachrániť ho”.

Ale aj tak. Snape vo svojom živote nezažil veľa podobných rozlúčok- na väčšine ľudí, čo odchádzali mu nezáležalo, ale zahynulo príliš rýchlo a nečakane na to, aby im stihol povedať zbohom. Svojím spôsobom bol rád.

Nalial si ďalšiu šálku čaju, keď si pobavene všimol, že sa Potter naučil, že pri ňom nemá poskakovať ako domáci škriatok. Množstvá jeho sarkasických poznámok ho zjavne naučili, aby spravil nutné minimum. A do toho sa určite nerátalo nalievanie čaju svojmu ex-profesorovi.

Pobavenie ho čoskoro opustilo, keď sa otočil k stolu a k listu, ktorý tam naňho čakal.

“Je od Dumledora,” prehlásil bezvýrazne po tom ako rozlomil pečať. “Chce sa so mnou dnes poobede stretnúť. “Osamote.”

Celkom ho potešilo, že sa v jeho hlase neodrazilo podráždenie či hnev, ktorý pociťoval, keď si pri čítaní riadkom predstavil komandujúci podtón, s ktorým ho Dumbledore písal. Čo čakal? Že Pottera niekam odprace a opustí ho len pre to, aby uspokojil zvedavosť starca?

Kým vlastne bol, aby Snapovi poručoval ako generál? Vojna sa už dávno skončila.

Potter len pokrčil plecami a sústredil san a svoj čaj s blaženým výrazom v tvári. Snapa neustále udivovalo, ako sa Potter dokázal tešiť z maličkostí. Ako napríklad z jeho obľúbeného hrnčeka.

 “Smer akým sa pobralo naše posledné stretnutie ho zjavne neuspokojil,” navrhol s kútikmi pier stočenými smerom nahor.

“Pravdepodobne,” súhlasil stále sa mračiaci Snape. “Ale nemôžem ťa tu nechať. Najmä po tvojom poslednom záchvate.”

Namiesto toho, aby navrhol riešenie sa Potter len usmial, ako keby tušil, ako veľmi sa chce tomu stretnutiu Snape vyhnúť.

“Mohol by som poprosiť Aydu, aby ma dnes navštívila a strávila so mnou poobedie. Mohli by ste ju zasvätiť do tajov fackovania Harryho Pottera a bez starostí odísť.”

Snapovo podráždenie narastalo, nedokázal v Potterovom plane nájsť ani skulinkou, ktorou by mohol uniknúť.

“Aj tak si potrebujem zobrať zopár kníh a elixírov,” súhlasil a snažil sa, aby to vyznelo tak, že san a stretnutie s riaditeľom teší.

Harry sa usmial. “Skontaktujem Aydu,” navrhol. “Môžem ju požiadať, aby prišla okolo druhej? Tak by sme stihli prejsť spomienkou z piateho ročníka.”

“Okúzľujúce,” odvetil Snape a v mysli premýšľal nad tým, či je múdre nechať Pottera osamote po takej smutnej a bolestivej spomienke. No potom zavrhol všetku sentimetalitu, povedal si, že Potter predsa prežil mnoho rokov bez toho, aby ho obskakoval jeho profesor. “Napíšem teda Dumbledorovi a prijmem jeho…pozvanie.

Obaja sa krátko, konšpiračne uškrnuli a šli písať svoje listy po tom, ako sa dohodli, že sa o pol hodinu stretnú v labe.

0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o00o

Z hmly vstúpili do totálneho chaosu.

Z toho, čo Snape o noci v Oddelení záhad vedel úsúdil, že už sú takmer na konci. Prišiel Rád a aj keď jeden z nich ležal zranenž na zemi, bolo jasné, že majú proti prekvapeným smrťožrútom navrch.

Zatiaľ čo sa rozhliadal po Potterovi, zachytil pohľady iných študentov, všetkých tým či onakým spôsobom zranených. Napokon si Pottera všimol, ako bojoval s Luciusom Malfoyom, ako schmatol Longbottoma a snažil sa ho vyvliecť zo siene.

Videl ako sa proroctvo rozbilo a bez toho aby ho niekto vypočul zmizlo, ako sa ich tváre po príchode Dumbledora rozžiarili. Medzi nimi aj tvár Harryho Pottera, pre ktorého Dumbledore aj vtedy predstavoval zosobnenie hrdinu.

Snape nepozoroval Dumbledora ako s ľahkosťou skúseného lovca chital smrťožrútov. Jeho oči boli ako prilepené na poslednom súboji nepriateľov, stojacich nebezpečne blízko pri kamennom oblúku, ktorý sa týčil v prostriedku siene.

Podráždene sykol, keď si všimol, ako sa Black posmieval Lestrangeovej, ako ju hecoval, no v tom ho do hrude trafil lúč červeného svetla a jeho výraz sa zo živelného a víťazného zmenil na zhrozené uvedomenie si svojej chyby.

Odtiaľ kde stál si všimol, ako Blackove čierne oči zablúdili k Potterovi. Na to je už trochu neskoro, pomyslel si pohŕdajúc ním, ale od ďalších podobných ironických myšlienok ho vyrušilo Potterovo neľudské, zúfalé zavýjanie.

“SIRIUS,” zreval Potter. “SIRIUS!”

Zdesene lapajúc po dychu dobehol k oblúku. Snape sa nedokázal pozerať na bolesť, ktorá z neho vyžarovala, ktorá sa mu zračila v tvári, v očiach. Vždy toho prašivého psa nenávidel a kdesi hlboko ho jeho úbohá smrť nesmierne potešila, no teraz, keď videl ako tým Potter trpel, ako mu Lupin zabránil, aby tam skočil za ním, nepociťoval žiadne uspokojenie, len zdesenie.

“Chyťte ho, zachráňte ho, veď len teraz spadol!”

Popieranie je tak mocný pocit, pomyslel si Snape, keď sa Potterova tvár skrútila do hroznej zmesi bolesti a nádeje. No Black bol jediným dospelým, keorému Potter dôveroval, jediným, ktorého považoval za rodinu.

Bolo smutné, že jediný muž, do ktorého Potter vkladal svoju vieru bol pomätený odsúdenec, ktorý nikdy nepreukázal ani štipku zodpovednosti.

Ale, ach, ako po ňom chlapec túžil, pomyslel si, keď pozoroval ako sa Lupinovi bránil a ako jeho staršia vezria postávala pri závoji, ktorý ho stál jeho krstného otca.

Toľká bezmocnosť.

Aký prázdny musel byť jego zoznam ľudí, ktorým dôveroval, keď vyškrtnutie niekoho nezodpovedného ako bol jeho krstný otec v ňom zanechalo dieru rozsiahlu natoľko, že sa teraz zračila v jeho očiach, ktorá ho zasiahla tak hlboko, že vo vnútri krvácal. Krvácanie a utrpenie, ktoré si v zmätku boja nikto nevšimol.

“SIRIUS – SIRIUS!”

“Nemôže sa vrátiť, Harry.” Lupin len sťažka Harryho udržal a hlas sa mu lámal. “Nemôže sa vrátiť, pretože je m…”

“ON-NIE-JE-MŔTVY!” reval Potter. “SIRIUS!”

Keď si Snape spomenul na Potterov piaty ročník, videl ho cez červený závoj hnevu a bolesti. Chlapcova tvár bola nerozlíšiteľna od tváre jeho otca. Vychvaľujúci sa, víťazoslavný James Potter, ktorý si užíval moc, ktorou ovládal slabších, menej populárnych.

Trápil Snapa, keď boli v Rokforte, jeho domov, prvý ktorý kedy mal, zmenil na miesto, kde ho na každom kroku čakalo nebezpečenstvo a zahanbenie. A teraz ho nahradil jeho syn, ufňukané dieťa s nepokornými očami a bezočivými spôsobmi, ktoré ho prišlo strašiť, prinútilo ho spomínať na niekdajšiu hanbu.

Takto Pottera videl a nenávidel počas piateho, šiesteho a siedmeho ročníka, posimevajúcu sa mátohu jeho temnných nocí.

Až teraz, keď sledoval spomienku, hľadal známky blednutia, až teraz sa svojho červeného závoja konečne zbavil.

V Potterových očiach nevidel žiadne posmievanie, žiadne som svätší-než-ty namýšľanie, ktoré tak nenávidel u jeho otca. Potterove oči boli napuchnuté, podliate krvou a plné zdesenia, obkolesné tmavými kruhmi, následkami mnohých prebdených nocí.

Na líci, kde Luciusova kliatba prešla cez jeho štít sa mu zrážala krv.

Chlapec vyzeral vyčerpane.

A zatiaľčo ho pozoroval, ako sa zmieta v Lupinovom náručí, zatiaľčo stál pri chlapcovi, ktorého už nedokázal nenávidieť videl ako súčasným Potterom zmietajú vlny viny.

Videl ako sa topí v bolesti, ako sa jeho pochybnosti, jeho posledný štít, oslabil a poddal. Vtedy sa v jeho očiach zračila už len bolesť.

Snape z vlastnej skúsenosti vedel, že taka bolesť prinúti človeka ku všetkému, podvoliť sa akejkoľvek sprostosti len preto, aby uľahčila tlak v jeho srdci a mysli.

Vtedy videl, ako sa z temnotz jeho očí zrodila polzujúca zelená, farba smrteľnej kliatby, ktorá sa Potterom šírila, pridávala benzín do plameňov jeho bolesti.

Snape nemusel vidieť ako Potterove oči spočinuli na Bellatrix, nepotreboval vidieť, ako stvrdli nenávisťou na to, aby vedel, čo spraví.

“ZABILA SIRIUSA! ZABILA HO-JA ZABIJEM JU!”

A už sa škriabal hore po kapenných laviciach, všetci naňho kričali, ale on nedbal. Snape pochyboval o tom, že ich vo svojom stave vôbec počul.

Snape už bol takmer pri dverách, cez ktoré preletel Potter, čakal kým sa k nemu druhý Potter pripojí, keď si uvedomil, že bol jediný, kto sa pohol.

Lupin, Tonksová, Shacklebolt, všetci tí, ktorí dnes v noci prišli zachrániť ich Vyvoleného, ktorí bojovali so smrťožrútmi, stáli ako primrazení, očividne neochotní nasledovať chlapca, ktorého dnes prišli zachrániť.

Nechali ho v tom samého.

“Prečo títo nekompetentní trkvasi nešli za ním?” zasyčal Snape, neveriac vlastným očiam. Vždy pochyboval o kompetencii Rádu, ale toho presahovalo ja jeho najhoršie obavy.

“Prikázal im to Dumbledore,” odvetil Potter vedľa neho. Snape prekvapením takmer vyskočil z kože. Vôbec si nevšímol, že sa k nemu priplížil. “Pred niekoľkými minútami im poslal správu patronusom, skôr ako odtiaľto odišiel.”

“On odtiaľto odišiel?” zopakoval Snape nasprostato, keď si uvedomil, že Dumbledore, ktorý s charakterom starého otca utešoval generácie študentov, vôbec nepomohol chlapcovi, ktorý práve stratil svojho krstného otca a takmer aj všetkých priateľov v boji.

Prečo sa nesnažil Pottera zastaviť tu, v bezpečí? Koniec koncov, musel vedieť, že na ministerstve bude ešte viac smrťožrútov!

“Samozrejme, že vedel,” odpovedal Potter na jeho myšlenky.

“Ale toto bol bod zlomu, Profesor. Posledný človek, ktorému som naozaj veril práve zahynul a ja som sa na chvíľu pomiatol. Predstavtesi, čo by sa stalo, keby ma namiesto Lupina schytila Tonksová, alebo ak by povedali niečo, čo by mi pomohlo, či keby som im začal dôverovať..”

Snape si prial, aby to nebol pochopil, aby ani on ani Potter nevedeli dosť na to, aby pochopili, že je to Pravda, pochopili, že Dumbledore tú chvíľu totálneho zdesenia zneužíval vo svoj prospech, že zneužíval Potterovu bolesť na to, aby ho mohol kontrolovať.0

“Blackova smrť ťa izolovala,” šepol Snape, nie preto, že by to od neho Potter čakal, ale preto, že tá Pravda bola natoľko príšerná, že mu sťahovala hrdlo, okrádaka ho o dych. Musel ju so seba dostať. “A teraz si úplne sám, neschopný vyrovnať sa so svojou bolesťou.”

“A ktokoľvek mi teraz poskytne vysvetlenie, ktokoľvek mi pomôže zbaviť sa tej viny, nado mnou získa moc,” prikývol Potter, ako keby hovorili o počasí a nie o jeho živote.

“Teraz je blízko k tomu, aby dostal to, po čom vždy túžil- izolovaného, vystrašeného chlapca s mocou, ktorý nechce nič viac, len čosi, na čo by mohol sústrediť svoju nenávisť, svoju bolesť.”

“A čo bolo tým niečím?” spýtal sa Snape, aj keď odpoveď už poznal. Krátko po tejto noci sa Rád dozvedel o proroctve a o necelé dva mesiace začal Potter svoj výcvik.

Na Snapa znovu doľahla závažnosť toho, čomu sa stal svedkom a najradšej by našiel spomienku Dumbledora a toho manipulujúceho bastarda zaškrtil. A keď pomylsel na to, že mu niekedy dôveroval!

“Cesta spomienkami nie je veľmi príjemná,” ozval sa z ničoho nič Potter, hlasom sprievodcu ktorému sa nepodarilo uspokojiť svojich zákazníkov.

“Dá sa to aj tak povedať,” zašepkal Snape, keď ho nohy automaticky niesli do vstupnej haly.

 “Tak ale, prechádzame len tými negatívnymi,” pokračoval Potter ospravedlňujúcim tónom. “Boje, bolesť, strach. Ale zažil som aj dobré veci. Celá táto skúsenosť musí pre vás byť depresívna.”

“Depresívna,” zopakoval Snape duto. Nedokázal sa odpútať od zmätku vo svojej hlave natoľko, aby vnímal tento neviazaný rozhovor.

“Áno,” pritakal Potter. “Keď si pomyslím na to, aký bol začiatok skvelý- čary, Rokfort a moji prví priatelia. Tieto veci sa však začali pomaly vytrácať. Nahradila ich temnota bez jediného lúča svetla. Teda aspoň tak si to pamätám. Viete ako ľudia často spománajú len na tie zlé veci.”

“Snažíš sa mi naznačiť, že to čoskoro začne byť temné, Potter?” spýtal sa Snape aj keď si nebol istý, či chce veriť svojim ušiam. Potter mal zvyk všetko zľahčovať, no toto presahovalo všetky hranice.

“Áno,” odvetil Potter s nečakane chladným a bezvýrazným pohľadom, natoľko podobným Snapovmu vlastnému a tak odlišným od všetkého, čo na jeho tvári videl počas niekoľkých posledných týždňov až Snapa striaslo. “Čoskoro zhasne každé svetlo a ja sa ocitnem v temnote. Neboli to príjemné časy.”

Práve vtedy vyšli spoza rohu a videli ako Potter vyskočil spoza neštýlovej zlatej fontány s prútikom namiereným na čarodejnicu pred sebou, s tvárou skrútenou nevýslovnou nenávisťou.

Crucio,” zreval chlapec a jeho dvojník zarmútene pokrútil hlavou.

“Nie,” zopakoval, “neboli to príjemné časy.”

0o0o

Poslední komentáře
13.03.2009 18:18:10: Vďaka Isis, slash mi nevadí, takže určite pozriem. Momentálne som sa pustila do tej, čo prekladá Nik...
11.03.2009 21:14:28: Lucy, vďaka za komentár a pochavlu ;-) autorka Had I Known sa momentálne venuje svojej druhej povied...
09.03.2009 23:39:08: Ahoj, túto poviedku komentujem prvýkrát, objavila som ju len pred dvoma dňami a naozaj som ju celú z...
05.03.2009 20:17:30: Is... už som sa stihla dneska aj pomíliť a napísať ti odkaz ku Glorie za čo sa jej ešte raz ospraved...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.