...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola dvadsiata šiesta: Už nikdy viac človekom

S touto kapitolou som sa trápila neuveriteľne dlho..vždy som začala, zmenila to, čo som už mala preložené, preložila ďalších pár viet a vzdala to. chcela som ju uverejniť už dávno, prvýkráť v deň narodiek Candy čiže aj ako preddavok Manii a potom k narodkam Miss..ani jedno sa mi nepodarilo, no dnes som sa k tomu s miernym pobadanim konečne pustila a chcem kapitolu venovať všetkým, čo v poslednej dobe oslavovali narodeniny, či meniny a teda menovite Candy, Manii a Miss.
is
PS: nová kapitola sem pristane určite s kratšou pauzou ako táto.

“Okamžite si sadni, Potter,” vyprskol Snape. “Neopováž sa upadnúť do ďalšieho šoku len preto, že si sa vyčerpal.”

Potter sa uškrnul, no bola to grimasa poškvrnená tieňmi. “Áno, pane,” súhlasil krotko a usadil sa v kresle, ktoré stálo bokom. “Možno by ste si tiež mali sadnúť. Bude to trvať, kým sa Dumbledore ukáže.”

“Nechal ťa čakať?”

“Udalosti ako tieto musíte stráviť. Nemyslím, že by som bol schopný ho vnímať, keby sme začali hneď. Nehovoriac o tom, že čakanie predlžuje napätie.”

Snape s ním v duchu súhlasil. Potter stále stál neprirodzene vystretý v strede miestnosti.

Uvedomujúc si, že v tejto chvíli nemá čo robiť alebo sa na čosi pripraviť, vybral si Snape jednu zo stoličiek a s takmer nepostrehnuteľným vzdychom sa na ňu uvelebil.

Mal pocit, akoby si práve teraz spomenul ako dýchať, akoby ho zmätok z výjavov, ktorým bol svedkom pripravil o schopnosť pozorovať svoje okolie či dokonca myslieť.

Až teraz, sediac v stoličke, ktorú si za tie roky čo tu učil obľúbil, sediac v miestnosti, ktorá preňho doposiaľ vždy predstavovala bezpečia, až teraz si uvedomil ako bol vyčerpaný.

Ako vyčerpaný a úplne šokovaný.

Špehom som bol od nepamäti, pomyslel si. Prežil som bitky, mučenie a smrťožrútske párty. A stále sa neviem spamätať z udalostí na ministerstve.

Ale neboli to len veci, ktoré videl, čo ho tak šokovali. Bolo to akoby mu spoznávanie Potterovej minulosti, blízkosť- aj keď preňho nútená- v ktorej žili posledných niekoľko týždňov umožnili nazrieť za okná a dvere, o ktorých predtým ani nevedel, že existovali.

Teraz Pottera chápal, chápal jeho mladšie ja, ktoré neovplývalo vlastnosťami sfingy. Vedel, čoho sa bojí, poznal jeho bolesť a do istej miery ju aj zdieľal.

Z jeho pohľadu bola Blackova smrť tak trochu pobavujúca nie veľmi výhodná skutočnosť. Z pohľadu Pottera- ktorý po tom ako sa nad ním zamyslel nemohol nevziať do úvahy- to bola strhujúca strata.

No tiež vedel, ako sa Potter v tom období správal a stáť primrazený ako socha nebola jeho obvyklá reakcia na bolesť. Pochopil by stratu rozbahy, popieranie, či dokonca krik.

Ale nie mĺkvu rezignáciu. Potter predsa nerezignoal. Nevzdával sa. Kráčal ďalej, aj keď nebolo kam.

Potter mu vždy pripomínal jednú z tých muklovských hračiek, ktoré toľko miloval, hračky, ktoré ste natiahli a ony sa hýbali vpred. Teraz sa však zdalo, že sa mu pokazil navyják.

“Prečo mi to robí?” skríkol zrazu Potter, čím prebudil portréty, ktoré podriemkavali v rámoch. Snape uľavene prikývol, toto sa Potterovi podobalo viac. “Prečo sa so mnou nerozpráva?”

“Ach,” poznamenal pokojne súčasný Potter s viečkami stále privretými. “Čaká nás melodramatické bľabotanie, profesor. Je mi to veľmi ľúto.”

“O čom všetkom mieniš “bľabotať”, Potrer?” spýtal sa unavene Snape.

“O celom piatom ročníku, nehovoriac o nespravodlivosti celého života, aspoň myslím,” odvetil Potter s pokojným pohľadom, ktorý Snape už dôverne poznal.

“Neviem, či ste si to vtedy všimli, ale v tom ročníku sa mi Dumbledore vyhýbal, nehovoril so mnou dokonca ani počas vypočúvania na Ministerstva,” pokračoval. “Dodnes neviem, či naozaj veril, že zo mňa bude druhý Voldemort, alebo ma chcel trochu potrápiť.”

“V ten rok bol veľmi zaneprázdnený,” snažil sa Snape presvedčiť samého seba.

“Neustále mi hovorí, že je tu pre mňa, no nikdy nie je! Tvrdí, že mu musím dôverovať, no potom predo mnou všetko tají! Prečo musí každý koho mám rád zomrieť? Prečo tomu nezabráni?” pokračovala Potterova spomienka trpkým hlasom, ktorý v sebe niesol len nepatrný náznak bolesti, ktorú musel preživať.

Snape si vtedy spomenul na spomienku, kde Potter trávil Vianoce zamknutý v prístenku. Vtedy tiež hovoril sám so sebou, spytoval sa sám seba tým istým zúfalým, napoly hnevlivým, napoly strhaným hlasom. Pýtal sa otázky, ktoré mu nemal kto zodpovedať.

Dokonca aj Snape, majster papuľnatých kotlíkov sa väčšinou zdržal pýtania otázok, keď mu nemal kto odpovedať. No musel priznať, že nikdy neveril v liečivé účinky bľabotania tak ako väčšina Chrabromilčanov.

“Ale pokúsil sa tomu zabrániť, no nie?” spýtal sa Potter odrazu celkom iným hlasom. “Všetci sa o to snažili. Hovorili mi, že mám trénovať oklumenciu. Hovorili mi, že nemám chcieť tie vízie. Hovorili tiež, že nemám nikam chodiť.”

Tam, kde sa predtým zračilo zúfalstvo sa teraz prebila panika a strach.

“Zabil som ho!” šepol a celý sa triasol. “Hermiona mala pravdu. Snape mal pravdu1 Stratil som hlavu a kvôli mne Sirius zomrel!”

“Zabil som ho! Je to všetko moja vina!”

Ako keby chcel od tohto vedomia utiecť, prebehol Potter ku dverám a otočil kľučkou. Zistil však, že sú zamknuté.

Tak ako sa to stalo a o toľko rokov neskôr, pred pár dňami. Keď si Snape uvedomil, ktorú situáciu Dumbledore zopakoval, vzplanul v ňom hnev.

Ako to mohol Dumbledore urobiť? Vymknúť ho, aj keď musel vedieť, že mu tá situácia pripomenie dnešnú noc?

Potter stále bezmocne mixľoval kľučkou no potom len zavrčal a Snape čakal, že už-už priloží ruku k dverám a vôľou ich prinúti otvoriť sa.

No či to bolo následkom nedostatočnej vôle alebo vyčerpania, Potter sa o to ani nepokúsil. Ruky mu klesli k bokom, akoby nemal síl udržať ich zodvihnuté. Potom sa zvalil na stolišku a skryl si tvár v dlaniach.

Trochu sa striasol. Na to sa už ani nepohol.

Nastalo ticho, ktoré prerušili len dva obrazy, na ktorých prítomnosti v riaditeľni Albus trval. Pravdepodobne preto, že ho informovali o všetkom, čo sa v hrade dialo.

Neskôr sa v kozube rozžiarili zelné plamene, z ktorých za nadšeného tlieskania nervy drásajúcich portrétov vyšiel Dumbledore.

Bola to chvíľa príchodu hrdinu. Svoju rolu si Albus Dumbledore do bodky splnil.

“Nuž Harry. Určite ťa poteší, že na žiadnom z tvojich spolužiakov nezanechá dnešná noc trvalé následky.”

Ach, Albus, pomyslel si Snape neveriacky. Vždy si v ľuďoch vedel vyvolať pocit viny. Aký krásny spôsob ako mu pripomenúť jeho chyby.

“Viem ako sa cítiš, Harry,” ozval sa teraz potichu Dumbledore, perfektne prechádzajúc z potešenej do súcitnej nálady. Snape si nedokázal pomôcť, musel obdivovať jeho talent, aj keď ho tak výrazne zneužíval.

“Nie, to neviete,” odvetil Potter pobúrene a Snape si s prekvapením uvedomil, že dúfa, že Potter dokáže prekuknúť tieto sentimentálne drísty a objaví tvrdú pravdu skrývajúcu sa pod povrchom.

“Nezamieňajte si hnev s pochopením, profesor,” ozval sa zrazu čulý Potter po jeho boku. “Na nič som v tú noc neprišiel. Nič som neprekukol.”

“Harry, takéto utrpenie dokazuje, že si ešte stále človek!” pokračoval Dumbledore tým až chorobne milým a chápajúcim tónom, z ktorého bolo Snapovi na tyčku. “Táto bolesť je súčasťou človeka…”

“TAK-POTOM-NECHCEM-BYŤ-ČLOVEK!” zreval Harry, schmatol z Dumbledorovho stolíka jeden z jeho obľúbených čarovných nástrojov a hodil ho do steny silou, ktorú by od neho Snape nečakal.

Snapov pohľad mimovoľne zablúdil k Potterovi.

Iba kontrolujem jeho stav, presviedčal sám seba. Nechcel pripustiť, že sa potreboval presvedčiť o tom, že mu stále stojí po boku, že chlapec prekonal aj túto prekážku a prežil.

“JE MI TO JEDNO! UŽ MÁM TOHO DOSŤ, VIDEL SOM DOSŤ!  CHCEM ÍSŤ PREČ, CHCEM ABY SA TO VŠETKO SKONČILO, UŽ MI JE TO VŠETKO JEDNO!”

Toto bolo pravdepodobne to najpravdivejšie, čo kedy Potter povedal, mudroval Snape zatiaľčo nezaujato sledoval ako Potter systematicky ničil Dumbledorovu pracovňu.

V plameňoch jeho zúfalstva nespočívala žiadna lož, žiadne je mi fajn alebo podobné klamlivé presviedčania, žiadna odvaha, ktorá bola Chrabromilčanom vlastná.

Iba tá temná, odpudivá pravda, utrpenie a túžba po konci.

Toto je viac než len výbuch teenagera, pomyslel si Snape. Pohľadom spočíval na Dumbledorovi, sledoval jeho nemilosrdný pokoj. Potter bol v tejto chvíli natoľko zdevastovaný, že bol zázrak, že sa ešte stále hýbal, že ešte stále rozprával.

Vidieť, ako do Potterovho pohára dopadlo pár posledných kvapiek a ako sa vinou riaditeľa rozlial bolo takmer neúnosné.

A Dumbledorovi na tom vôbec nezáležalo. Len tam potichu s iskierkami v očiach sedel, čakal kým doznie Potterovo vzopretie sa osudu, kým z pohára odtečia aj posledná kvapka. Kým Potter nebude mať nič čím by mohol bojovať.

A potom, ho stačí len presvedčiť o svojom stanovisku. O tom najhoršom v Potterovom živote.

Opäť sa zdalo, že agresia Potterovi nestačila, že nedokázal zniesť prítomnosť svojej viny. Znovu pribehol ku dverám a snažil sa ich otvoriť.

“Pustite ma!” požadoval Potter.

“Nie.”

Dumbledore prehovoril pošepky, no v jeho očiach sa zračilo rovnaké odhodlanie aké Snape uzrel o mnoho rokov neskôr, odhodlanie spraviť pre Pottera to najlepšie, pričom vôbec nezáležalo na tom, ako pri tom chlapcovi ublíži.

“Nepustím ťa, kým si nevypočuješ čo ti chcem povedať.”

“JE MI JEDNO ČO CHCETE POVEDAŤ! Nechcem od vás nič počuť.”

“Budeš počúvať,” trval na svojom Dumbledore tónom, ktorý Snapa znervóznil. “Pretože san a mňa nehneváš ani zďaleka tak, ako by si sa mal. Ak ma máš napadnúť, a viem, že od toho nemáš veľmi ďaleko, tak by som si to rád zaslúžil.”

“A teraz to príde,” ozval sa opať Potter. Potom vstal zo stoličky a prešiel k oknu akoby sa snažil nevšímať si udalosť, ktorá sa mu odohrávala za chrbtom.

Snape ho chcel pokarhať, veď mu napokon prikázal aby sedel a oddychoval. No potom si uvedomil, ako stupídne bolo pomyslenie, že by sa Potter mohol uvoľniť v prítomnosti toľkej niekdajšej bolesti a smútku.

“Je moja vina, že Sirius zomrel,” začal Dumbledore a akoby to mal všetko naplánované, práve vtedy do pracovne prenikli prvé červené lúče ranného slnka.

Snape mlčky pozoroval a počúval Dumbledorov dlho pripravovaný prejav. Bola to práca majstra, to musel uznať, ale propaganda, ktorá z prejavu priam sršala bola úplne zjavná.

Slová boli volené s najväčšou precíznosťou, prednesené bez najmenšej chybičky a presne v tom spočívalo Dumbledorovo pochybenie. Ani on, múdry, vševediaci Dumbledore nikdy nevidel svet tak, ako ho teraz popisoval. Ako obrovské plátno, na ktorom akciu nasledovala reakcia, obraz životov, na ktorom neboli Potterove hnevlivé či bolesťou presýtené poznámky ničím viac než len prachom a trhlinkami.

Aj keď sa Dumledore Snapovi zveril len s máločím, už vtedy Severus vedel, že sa za tie roky stálo mnoho neplánovaných udalostí, mnoho vecí, s ktorými nemohol nik počítať, mnoho vecí, o ktorých sa Dumbledore ani nedozvedel.

Ale, samozrejme, to nebol svet, ktorý chcel riaditeľ a veliteľ Rádu Potterovi ukázať.

Čo však chlapcovi v tejto chvíli nenavrátiteľnej straty a dezorientácie ukázať bola kontrola. Logika. Chcel mu ukázať, odhaliť, že to všetko dávalo zmysel, že jeho osud kamsi viedol, že všetko, čo sa stalo sa stalo z istého dôvodu.

Že žiadna smrť nevyjde nadarmo, ani tá Siriusova, pokiaľ Potter prijme ortieľ svojho osudu.

A, samozrejme, bude poslúchať Dumbledorove príkazy.

“Chápeš to, Harry? Vidíš teraz chybu môjho skvelého plánu?” spytoval sa Dumbledore. “Spadol som do pasce, o ktorej som vedel, hoci som bol presvedčený, že sa jej mlžem vyhnúť, že sa jej musím vyhnúť.”

“Ne-“

“Mal som ťa príliš rád. Záležalo mi viac na tvojom šťastí než na tom, aby si spoznal pravdu, viac na pokoji tvojej mysle než na mojom pláne, viac na tvojom živote než na životoch, ktoré by vyhasli, keby môj plán zlyhal. Inými slovami, konal som presne tak, ako Voldemort očakáva, že my, milujúci blázni, budeme konať.”

Napriek svojej vôli sa Snape prudko nadýchol a neveriacky na Dumbledora civel. Počas všetkých tých rokov čo strávil na Rokforte, najprv v Slizoline, potom ako špión nikdy takto hnusne a zavádzajúco pravdu neprekrútil.

Že mu na Potterovi príliš záležalo? Na pokoji jeho mysle? A na jeho živote? Kde sa tieto myšlienky zatúlali, keď sa Potter ocitol v nebezpečných situáciách, ktoré pred neho Dumbledore postavil? Boli snáď zavreté za dverami?

Len niekto s mozočkom menším než tým v hlave Chrabromilčana by mohol Potterov život považovať za výsledok príliš opatrnej snahy o opateru. Iba úplný trkvas by si Dumbledorov vplyv na chlapcov život vysvetlil ako lásku.

No aj tak…aj tak…sa chlapcova tvár rozzžiarila nádejou. Všetko Dumbledorovi zhltol aj s navijákom. Všetkému uveril.

Alebo tomu aspoň chcel veriť. Pretože čomu inému mal veriť, keď všetko stratil, v čo iné veriť, než v to, že všetko čo sa udialo bolo to pre dobrý cieľ a nakoniec sa všetko v dobré obráti, teraz keď konečne pochopil.

A teraz posledné dejstvo, pomyslel si zatrpknuto Snape. Zložil si ho k zemi, vysvetlil si mu jeho vlastný život, vzal si mu možnosť vysvetliť si hrôzy, ktoré prežil. A teraz pred neho predostrieš zmysel toho všetkého, tajomnú studňu, z ktorej to všetko vzišlo. Bravó, pán riaditeľ.

Dumbledore mu predostrel proroctvo, okorenil ho svojou vlastnou interpretáciou a ako dezert mu ponúkol smutný príbeh o Nevillovi, chlapcovi, ktorý sa na tú rolu nehodil.

Prednes príbehu bol sám o sebe trochu prehnaný, no z toho čo videl v chlapcovej bledej tvári a zahmlenom pohľade usúdil, že to Potter vôbec nepostrehol.

Potter sa vtedy ešte zjavne nevyžíval v irónii osudu. To Snapa neprekvapovalo.

“Takže,” Harry mal pocit, akoby tie slová vyťahoval z hlbokej studne zúfalstva vo svojej duši, “takže to znamená, že jeden z nás bude musieť nakoniec…zabiť toho druhého?”

“Áno,” potvrdil Dumbledore.

Len to jediné slovo.

No stačilo na to, aby formovalo budúcnosť čarodejníckeho sveta.

Poslední komentáře
29.05.2009 22:20:22: Trocha oneskorene, ale predsa. Dych vyrážajúca kapitola. Je neskutočné ako sa tie isté veci dajú vní...
22.05.2009 16:44:48: Ten Brumbál je ale zmetek :) NMo, moc se mi nová kapitola líbila a doufám, že bude brzy další!!...
11.05.2009 19:32:21: už jsem tu zmiňova jak toho dědka nesnáším? Myslím, že ano..... Díky mnohokrát za nádherný překlad.....
11.05.2009 14:59:48: Dost dobré!!! :)
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.