...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola dvadsiata siedma: Smrť iskierke v očiach a citrónovým dropsom

Ja viem, že som sľúbila, že bude kapitola skôr a mrzí ma, že som to nedodržala. V poslednej dobe ma opäť raz zavalila škola a keď som mala voľnú chvíľku, trávila som ju vonku. Dnes som sa konečne dokopala k prekladaniu :-) kapitolku venujem Candy. Čítajte, zabavte sa, a zanechajte tu po sebe jedno či dve slovka.
iisis
PS: jeej, všimnite si čas, kedy som tu kapitolu pridala :D:D

Snape sa potreboval nutne vyspať.

Väčšinou v čase krízy dosahoval maximálny výkon, jeho myseľ i telo boli pripravené na poplach, schopné vydržať v chode celé hodiny.

Väčšinou dokázal odpútať svoju myseľ od okolia, analyzovať, zhodnotiť a zorganizovať si svoj vlastný svet z črepov nádeje iných.

Ale nával spomienok, ktoré uzrel, bolesť a teror, nespravodlivosť všetkého čo sa dialo ho zasiahla hlboko, otupila ho, no zároveň v ňom vzbudila bolesť a zraniteľnosť akú nikdy predtým nepocítil.

A potom si uvedomil, že má Dumbledorovi o hodinu stanúť tvárou v tvár.

Stretne sa s ním v pracovni, v ktorej bol len predchvíľou a bude musieť predstierať.

Sťažka zasadol za kuchynský stôl a len kútikom oka sledoval, ako mu Potter čosi vyvádza za chrbtom.

Si v šoku, nahováral mu vnútorný hlas. Ale prečo bol v šoku? S ním tie spomienky nemali nič spoločné. Videl aj horšie následky manipulácie, horšie situácie, v ktorých sa ľudia ocitali na dennom poriadku- alebo nie?

“Nemali by ste si to tak pripúšťať, profesor,” ozval sa Potter, keď mu podal šálku čaju a sadol si oproti nemu. “Toto všetko sa udialo hrozne dávno a vy ste o tom nemali ako vedieť.”

“To nič neznamená,” odvetil Snape dutým hlasom a uchlipol si z čaju. Zdesene však zistil, že doň Potter pridal aj ukľudňujúci elixír. To to s ním bolo až take zlé?

“Zdalo sa mi, že ho potrebujete,” vysvetlil mu Potter.

Bolo divné, pomyslel si Snape, že obaja, Dumbledore aj Potter, v sebe vyvinuli tu zvláštnu schopnosť vedieť, čo si druhí myslia, no túto vedomosť použili úplne odlišne.

Dumbledore by ho zasypal svojími teóriami aby mu ukázal, aký múdry bol, alebo, že sa pred ním nedá nič skryť, alebo by jednoducho otriasol jeho kontrolou. Ale Potter…on túto vlastnosť použil na to, aby mu to uľahčil, dovolil mu v tichosti nad tým rozmýšľat, k ničomu ho nenútil.

“Asi máš pravdu,” priznal Snape bez svojho obvyklého zazerania. Šokovalo ho ale, ako krehko znel jeho hlas. “Keď vezmem do úvahy to, že sa mám s riaditeľom čoskoro stretnúť…nebolo by dobré, keby som si do životopisu musel napísať, že som uškrtil svojho predošlého zamestnávateľa.”

Na pleci pocítil jemný dotyk a keď vzhliadol, pozrel do Potterových nečakane vážnych očí.

“Toto nie je váš boj, profesor,” povedal jasným a odhodlaným tónom. “Nebuďte na Dumbledora príliš tvrdý. Nesúďte ho. Napokon, už sa stalo a ja som mu odpustil.”

Možno neodpúšťam tak ľahko ako ty, Potter, zavrčal akýsi slabý hlások v zákutiach Snapovej mysle. Zvyšok jeho pozornosti bol totiž upriamený na Pottera, na ktorého neveriacky zízal.

“Nechápem ťa,” povedal napokon. “Prečo to robíš? Máš právo byť nahnevaný! Nikto ťa neodsúdi za to, ak mu neodpustíš. No aj tak si ku každému milý a neustále ospravedlňuješ ich chyby!”

“Je pravda,” súhlasil Potter, “že mám právo sa hnevať. Mohol by som zvyšok svojho života prežiť v zatrpknutosti a nenávisti, neustále sa sťažujúc na veci, ktoré sa v mojom živote udiali, ponosovať sa o mojom horznom, desivom životnom príbehu. Mohol by som zošalieť, prednášať prehnané prejavy a z času na čas sa ocitnúť úplne na dne, upadnúť do depresie.”

Zamyslene sa odmlčal. Na perách mu pohrával úsmev.

“No otázka neznie či mám alebo nemám nárok. Otázkou je, či je toto cesta, po ktorej by som sa s nadšeným vydal. A moja odpoveď znie nie.”

“Ak má toto čosi spoločné s kentaurmi…” varoval ho Snape, no Potter s úsmevom pokrútil hlavou a dolial si čaj.

“Zamyslite sa nad tým, profesor,” povedal. “Čo by sa stalo, keby som v sebe ten hnev uchovával po osem dlhých rokov? Nikto z vás by o tom nevedel. Nevedeli ste ani, že ešte žijem. A aj keby ste to vedeli, záležalo by vám na tom? Zmenilo by sa niečo? Pre vás určite nie.”

Zomkol pery z čoho Snape jasne vyčítal, aký dôležitý je preňho tento rozhovor ako veľmi mu záleží na tom, aby svoju myšlienku správne sformoval.

“No pre mňa by sa toho zmenilo veľa. Spomínam si, aké to bolo prvý rok po Voldemortovom páde. Pamätám si nočné mory, ktoré mi nedali spať a na um mi prichádza aj to, čo Tieň nazval mojími “pochabými pokusmi o samovraždu.”

Opäť sa usmial, no tentokrát trochu nostalgickz. “Neboli to dobré časy. Nenávisť a bolesť vo mne mi sprotivili celý svet. Musel som sa ich zbaviť aby som dokázal opäť začať žiť. Vtedy to bol veľký krok, no s odstupom času to vyzerá nedôležito, takmer až detsky. A pozrite čo všetko som tým získal!”

Jeho pery sa roztiahli do ozajstného úsmevu, v ktorom sa odrážalo všetko. Potterov domov, jeho priatelia a Snape s prekvapením zistil, že aj jeho samého.

“Neoplatí sa teda vzdať sa nenávisti a hnevu?”

Snape mal pocit, že tento rozhovor siahal ďalej, hlbšie. Nebolo to len povrchné vysvetľovanie Potterových motívov, bola to tá najhlbšia a najkomplexnejšia diskusia, akú kedy viedli.

Bolo to akoby sa Potter rozhodol podať Snapovi inú verziu jeho životného príbehu, než si prednedávnom vypočuli od riaditeľa. Akoby sa mu Potter otvoril, zveril, podal mu kľúč všetkých zmien, ktoré z neho vytvorili osobnosť, ktorou teraz bol.

Jediný problem bol, že ho Snape nechápal. Možno bol príliš vyčerpaný, možno stále príliš nahnevaný na celý svet a obzvlášť na Dumbledora, ale mal pociť, že zatiaľčo chápal, čo mu Potter hovoril, zatiaľ čo počul jeho slová, nedokázal ich skutočne pochopiť.

Ako môže niekto zabudnúť na minulosť? Ako odpustiť? Neboli dávne zranenia a krivdy podobné uvoľnenému mliečnemu zubu, ktorý bolí pri každom dotyku, no aj tak sa neviete zdržať a nedrgať doňho neustále jazykom?

Aj napriek Potterovej otvorenosti mal pocit, že sa priepasť medzi nimi dvomi prehlbovala a rozširovala. Napokon on, Severus Snape žil v minulosti, nedokázal zakopať vojnovú sekeru, ktorú si niesol už od mladosti. A nebol to spôsob akým chcel vždy žiť? Nebolo to jeho rozhodnutie, spomenúť a zapísať si každú krivdu a nikdy na ňu nezabudnúť, nikdy ju neodpustiť?

Odmietal čo len na chvíľu pomyslieť na fakt, že toto rozhodnutie mohlo byť chybné, čo len nachvíľu zaváhať, veriť tomu, ža aj on, ako Potter, bol obeťou Dumbledorových machinácií, až na to, že on sa spod jeho manipulácie nikdy nevymanil, nikdy sa nedostal za sieť pochopenia a klamstiev, ktorú okolo neho ovinul riaditeľ, nikdy nevidel jasne…

Až doteraz.

Ale nedokázal na to myslieť. Pretože neznamenalo by to, že jeho život bol len jedným obrovským, bezcenným podvodom a klamstvom?

“Ayda,” ozval sa odrazu Potter jasným hlasom, čím Snapa vytrhol zo zamyslenia a zároveň ponorenia brady do šálky čaju. Na koži cítil skondenzovanú vodnú paru a rýchlo si ju podráždene pretrel. „Je dobré, že si prišla!“

“Nie je to dobré,” prehlásil sucho známy hlas. “Dáva to zmysel. Koniec koncov, sľúbil si mi obed.”

“Potter,” vyštekol Snape, keď svoje podráždenie preniesol na súčasnú situáciu. “Povedal som ti predsa, aby si sa prestal zašívať v kuchyni. Nemáš sa zbytočne unavovať a to, že ťa sem prišla postrážiť tá uštipačná ľstivá pestúnka neznamená, že…”

“Ale, ale,” ozvala sa Ayda nesúhlasne. “Niekto tu má zlú náladu. Zlé spomienky?”

“Piaty ročník,” vysvetľoval Potter. “Oddelenie, Voldemort, pracovňa. A profesor sa má s Dumbledorom čoskoro stretnúť.”

Snape opäť pocítil na pleci ten jemný dotyk. Vzhliadol, očakávajúc, že uvidí Pottera, no na svoje prekvapenie zistil, že mu po boku stála Ayda. Plece mu krátko stisla.

“Harry pozná mnoho obedov, ktoré vyžadujú len minimum práce,” povedala.

Snape strnulo prikývol. Teraz, keď prišla tá neznesiteľná ženská, kuchyňa stratila svoju domácku atmosféru,  už mu viac neposkytovala pocit…bezpečia.

Bude lepšie ak odíde skôr a predtým, než vojde do hradu sa poprechádza po pozemkoch. Na stretnutie s riaditeľom musí prísť s pokojnou mysľou a to si vyžaduje prípravu.

Tieto elixíry daj Potterovi, keby mal ďalší záchvat,“ povedal Adyi a jeden za druhým vyťahoval flakóniky a ukladal ich doradu na stôl. „Keď sa objavia prvé symptómy, daj mu facku. Ak to nezaberie, ponor ho do vane plnej ľadovej vody- to fungovalo minule. Ak nepomôže ani to, je na tebe, aby si vymyslela nový, inovatívny a kreatívny spôsob ako Pottera zraniť bez trvalých následkov. Uži si.“

Potter sa naňho uškrnul, evidentne pobavený jeho krátkou rečou a už otváral ústa, aby reagoval, no niečo v Snapovej tvári, bezvýraznej no i tak tajomnej, ho muselo zastaviť a tak len pokrčil plecami a vstal aby sa rozlúčil.

“Pamätajte na to, že toto nie je váš boj, profesor,” ozval sa tlmene. “Už som vyrástol a viem sa o seba postarať aj sám.”

“To je nanešťastie pravda,” zatiahol ironicky Snape, keď cítil, ako sa okolo neho obalujú vrstvy jeho nedobytnej osobnosti, toho arogantného nedotknuteľného bastarda, ktoré počas rokov precízne tvaroval. “Pretože inak by som mohol udeliť tresty tebe aj všetkým tvojim priateľom.

Potterove oči zrazu zosmutneli, akoby presne vedel, o čo sa Snape snažil a z nejakého dôvodu mo to bolo ľúto.

“Dávajte si pozor,” povedal, akoby tu bol pacientom Snape. “A všetko, čo so sebou zoberiete naspäť skontrolujte. Bol by som nerád, keby nás tu našli.”

“Nie som tupec, Potter,” sykol Snape jedovato. “To ja som ťa naučil, ako tie kúzla rozoznávať.”

O chvíľku neskôr už nestál v kuchyni, ale pred týčiacou sa Rokfortskou bránou.

0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o

Cestu do Rokfortu strávil premýšľaním- no nie nad tým, čo ho trápilo počas posledných dní, ako napríklad ako Pottera udrží na žive ešte niekoľko týždňov, alebo prečo mu riaditeľ všetky tie roky klamal, alebo ako mohol prehliadnuť tak obrovskú časť svojej minulosti.

Nie, teraz sa v mysli skrýval v obozretne vystavanom hrade plnom zavádzajúcich chodieb, dômyselných myšlienok a neuhádnuteľných motívov, ktoré navrhol počas rokov, keď bol špehom.

Problém bol len v tom, že tentokrát nimi mal podviesť Dumbledora a nie Voldemorta.

Len aby spravil Dumbledorovi napriek, šiel najprv do svojich komnát. Koniec koncov, mal jedinečnú príležitosť, nechať najmocnejšieho čarodejníka tej doby čakať. No aj napriek tomu, že si prísady a učebnice vyberal obozretne a precízne, netrvalo dlho, kým bol hotový.

Nastal čas vstúpiť do brlohu ruzzúrených levov.

Vyšiel po schodoch a otvoril dvere do pracovne, kde ho privítala vôňa čaju a keksov. No, vážne. Ako keby dnes zjedol čokoľvek, čo mu Dumbledore podstrčí. Vždy si myslel, že je riaditeľ oveľa menej nápadný.

“Severus,” privítal ho Dumbledore. “Som rád, že si si našiel čas, aby si prišiel! Verím, že je Harry v poriadku.”

Na take myšlienky je trochu neskoro, nemyslíš? Pomyslel si Snape, no len prikývol a usadil sa na svoju zvyčajnú stoličku. Nedoprial riaditeľovi odpoveď na otázku, ktorá sa nepriamo objavila v jeho poznámke.

“Dúfam, že si ho nezviazal a nenalial mu do krku elixir na spanie,” pokračoval Dumbledore a Snape mal čo robiť aby podráždene nepokrútil hlavou.

To sa nedokáže vôbec kontrolovať? Dá sa celkom ľahko prekuknúť.

No predtým Snape väčšinou vyrukoval so všetkým čo vedel pri najmenšom náznaku. Možno riaditeľ získal na sebavedomí, zvykol si na fakt, že všetko čo chcel dostal na striebornom podnose.

Snape ale zaistí, že sa to zmení.

“To určite nie, riaditeľ,” odvetil bezvýrazne. “Prikázali ste mi, aby som sa k tomu idiotovi správal slušne.”

“Severus,” káral ho Dumbledore. “Určite neexistuje dôvod pre taký výber slov. Som presvedčený o tom, že ti Harry nie je na príťaž, alebo áno?”

“Má to v génoch. Nemyslím, že tomu dokáže predísť,” odvetil Snape a znovu zmĺkol.

Dumbledore pokrútil hlavou, jemný nesúhlas, ktorý väčšinou utlmil Snapove tirády o Potterovi.

Ktorý mal pravdu, uvedomil si Snape. Existovalo tisíc vecí, ktoré by Dumbledore mohol povedať na Potterovu obranu, no nepovedal nič. Dovolil predsudkom, aby bublali pod povrchom.

Tentokrát ale netušil, že mu to Snape nezhltol aj s navijákom. Že jeho predsudky boli testované pravdou, pod ktorou sa zosypali ako domček z karat.

 “Ako pokračuje liečba, Severus?” Tak teda otvorená otázka, a ani len odtienok starosti. Len zvedavosť.

“Pomaly.”

Riaditeľova netrpezlivosť sa začala viditeľne prejavovať a Snape premýšľal nad tým, či takto bude pokračovať, no potom sa rozhodol, že bude lepšie nedráždiť ho.

“Prešli sme asi tretinu jeho spomienok, no čím horšie je na tom zdravotne, tým pomalšie napredujeme.”

“Tretinu!” zopakoval Dumbledore prekvapene. “Určite nemá toľko spomienok, ktoré by spĺňali tvoje vysoké parametre.”

Snape potlačil túžbu zaškrípať zubami. “Zjavne má,” odvetil stručne.

“Dostali ste sa už k momentu, keď ho uniesol Voldemort? Verím, že mnoho zlých spomienok musí pochádzať z času jeho väznenia,” pokračoval Dumbledore tentokrát s neskrývaným záujmom.

“Nie,” odvetil Snape znechutene. “Je mi ľúto, že som vás sklamal, riaditeľ. Tam sme sa ešte nedostali.”

V Dumbledorových očiach sa pri jeho slovách čosi zablyslo a jeho zvedavý výraz nahradilo podozrenie.

Riaditeľ zrazu nepripomínal eccentrického starčeka, ktorého predstieral v časoch mieru, ale skôr generála dávnych časov, ktorý sa dostal do situácie, ktorú nedokázal odhadnúť.

Snape  pozoroval, ako sa staré, krehké telo naplo, ako dlane v očakávaní stisli hranu stoličky a v tej chvíli si uvedomil, že mu Potter nikdy neklamal. V Potterovej minulosti bolo ukryté tajomstvo, ktoré Dumbledore nechcel aby sa odhalilo.

“Čo ti povedal, Severus? Čo si videl?”

Snape pozrel do riaditeľových modrých očí a po prvýkrát v nich nevidel len dušu, ktorá ho ochránila pred smrťožrútmi, ani toho múdreho a spravodlivého veliteľa, ktorý ich previedol vojnou.

Ocitol sa vo víre Potterových spomienok na riaditeľa s iskričkami v očiach, ktorý mu povedal, že všetko jeho utrpenie bolo spôsobené láskou, ktorý od tých, ktorých manipuloval očakával absolútnu poslušnosť.

A v jeho mysli sa ozval zúfalý hlások, ktorý tentokrát nepatril pätnásťročnému tínedžerovi. Tvrdí, že je tu pre mňa, no keď ho potrebujem tak ma odignoruje! Hovorí, že mu mám dôverovať, no s ničím sa mi nezverí! Prečo musia všetci,ktorých milujem umrieť? Prečo to nezastaví?

“Albus,” ozval sa, keď upokojil svoju myseľ I hlas. “Naozaj myslíš, že tvoje činy za posledných 25 rokov ti dávajú právo spytovať sa naňho?”

Čakal protesty, možno očarujúci úsmev, či iskierku v očiach, poznámku o všetkých študentoch, alebo dokonca hnev.

Čo nečakal bol smutný, úprimný výraz, ktorý sa usadil na Dumbledorovej tvári.

“Všetko, čo som spravil,” oznámil riaditeľ zarmútene, “som spravil pre jeho dobro. Urobil som to, pretože som chlapca miloval, pretože ho dodnes milujem. A fakt, že mi odpustil dokazuje, že aj keď mu to trvalo osem dlhých rokov, tak nakoniec pochopil.”

Snape, pripravený na to, ako čosi vyprskne pohliadol Dumbledorovi do očí a- zastavil sa.

“Ty tomu naozaj veríš, však?” šepol napokon užasnuto. “Naozaj veríš, že si pre Pottera spravil to najlepšie.”

“Samozrejme,” odvetil Dumbledore akoby nebolo o čom pochybovať a preňho zjavne ani nebolo.

Snape mal chuť naňho kričať, chcel sa ho spýtať, či týranie bolo pre dieťa to najlepšie, či mocenské hry a nebezpečné plány boli spôsob ako vychovávať študenta.

Ale uvedomil si, že by to nemalo zmysel.

Stačil mu jeden pohľad do Dumbledorových očí aby pochopil, že riaditeľ nikdy nepochopí, že ho nikto nepresvedčí, aby san a celú vec pozrel z iného uhla pohľadu.

Chrabromilčania a ich prehnané sebavedomiev ňom vzbudzovali hrôzu.

“Potom,” povedal po dlhej odmlke,” myslím, že už vám nemám viac čo povedať, pán riaditeľ.”

Cítiac sa ako starec sa pozviechal zo stoličky a chystal sa odísť.

“Severus,” zavolal naňho ešte Dumbledore, no on šiel ďalej, siahol po kľučke a jednu hroznú sekundu mu v hlave preblysla myšlienka, či ho tu Dumbledore neuväzní až kým ho nedonúti pochopiť, tak ako to spravil s Potterom.

“Severus, nechcem aby si takto odišiel. Porozprávajme sa o tom…”

No dvere neboli zatvorené a Snape ich trhnutím otvoril, prešiel skrz a uľavene si vydýchol.

To čo spravil nebolo najmúdrejšie. Bolo to priam neslizolinské. Jeho správanie Dumbledorovi naznačilo viac než chcel a riaditeľ pravdepodobne aj teraz myslel na to, ako dostať situáciu pod kontrolu.

Nie. Nebolo to slizolinské. No po prvýkrát odkedy sa ujal Pottera sa Snape cítil pokojne. Akoby niekam patril.

Rozhodol sa. Dni, keď bol špiónom sa konečne skončili. Nadobro. Už viac nebude nikoho poskokom.

0o0o0o0

Poslední komentáře
29.07.2009 15:50:06: bude pokračování :( ? já vím, že jsou prázdniny, ale číst se musí :)
25.06.2009 14:28:41: Vynkající! Už se těším na další!:)
23.06.2009 22:52:03: Páni, is, fakt dych vyrážajúci preklad. Zvládaš to neskutočne, toto je fakt ťažká poviedka. Ďakujem!...
23.06.2009 18:12:26: Ajajaj, hloupá naivita! Jak jsem si jen mohla myslet, že mi tyhle nádherné kapitoly vydrží delší dob...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.