...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola dvadsiata piata- Pravda ťa oslobodí

Ako som spomínala už v shoute, rozhodla som sa dať si prestávku od učenia a doprekladať ďalšiu kapitolu. K jej prekladu som sa dlho nevedela odhodlať, neviem prečo, pretože je pekná a opäť poskytuje jedinečný pohľad na udalosti z knihy. No v každom prípade už ju mám za sebou a neprekladala sa ani z polovice tak zle ako som si myslela, tak dúfam, že sa vám bude páčiť :D venujem ju Manii za dlhé komenty :D v ďalšej kapitole sa odohrá to, čo je spomenuté už na konci tejto, čiže sa budeme baviť o proroctve a Dumbledore sa v nej vytmaví ako poriadny trkvas (no nie je to krásne slovo?? narazila som naň v preklade predošlej kapitoly :D) hh is

Tvárou v tvár zúrivému ochráncovi čarodejníckeho sveta, ktorý práve vyslovil svoju prvú neodpustiteľnú kliatbu Snape namieste stuhol.

“O tomto sa Dumbledore taktiež nezmienil,” zašepkal keď hľadel na Belltrix pod vplyvom kúzla, nech už trvalo akokoľvek krátko.

“Vtedy to nefungovalo,” vysvetlil Potter a znovu len pokrčil plecami. “Ešte som nemal silu na to použiť tú kliatbu správne.”

Snape sa rozhodol, že sa na to “ešte” radšej nespýta.

“Nemal by tu niekde byť Voldemort?” spýtal sa namiesto toho, no Potterova odpoveď mu ušla, keď pozoroval, ako Bellatrix prinútila Pottera bojovať v dueli, ktorý presahoval schopnosti akéhokoľvek študenta.

Keď pozoroval Bellatrix v boji, obdivoval jej ladnosť. Nech bola akokoľvek šialená a krutá, v jej pohyboch bolo čosi nadľudsky prekrásne, v tom ako sa pohybovala a bojovala, ladnosť, ktorú žena využívala pri tanci.

Lenže Bellatrix netancovala. Ona zabíjala.

Na druhej strane Potter vyzeral hocijako len nie ladne. Na nohách ho držala len sila vôle, jeho pohyby boli trhané, kúzla zle mierené. Mal pred sebou ešte dlhú cestu, než sa stal elegantným mladým mužom, ktorý sa práve usadil na kraji fontány, úplne ignorujúc kliatby, ktoré mu prelietavali cez čalo, zatiaľčo on hľadel do vody.

Zamýšľajúc sa nad tým, či to bola známka blížiacej sa slabosti, alebo len jedno z jeho podivínstiev, prešiel Snape k nemu. Potter zodvihol hlavu a zahľadel sa naňho smaragdovo zelenými očami.

“Venujte sa spomienke, Profesor,” poradil mu. “Blednutie by sa mohlo začať počas niekoľkých nasledujúcich minút. Ja som v poriadku. Len počítam galleóny. Je to v skutku obdivuhodné- postavte niekde fontánu a každý okoloidúci tam hodí mincu.”

“Rád vidím, že si ešte stále šibnutý, Potter,” odvetil Snape bezvýrazne sa obrátil pozornosť na svojho študenta.

Aj napriek Potterovmu zjavnému vyčerpaniu sa duel ešte neskončil. Naopak, stal sa nebezpečnejším.

No čo v Snapovi vyvolalo bázeň neboli kliatby, ktoré na seba chlapec s pomätenou čarodejnicou vymieňali. Bol to spôsob, akým sa Potter Bellatrix posmieval, tak ako len pred niekoľkými minútami Black.

“Proroctvo sa rozbilo, keď som chcel vytiahnuť Nevilla hore schodmi!” zreval, čím Bellatrix ešte viac rozhneval. “Čo myslíte, že na to povie Voldemort?”

“KLAMÁR!” škriekala, no v hlase jej zaznelo zdesenie a hnev.

A Harry Potter, Vyvolený, ktorý práve videl umierať svojho krstného otca a tancoval po hrane bodu zlomu sa rozosmial.

Bol to šialený, hysterický smiech, len sotva odlíšiteľný od pazvukov, ktoré vydávala Bellatrix. Bol to zvuk, ktorý mal namiesto radosti vyvolať zdesenie a svoje poslanie splnil.

Bellatrix sa bála. Keď ju pozoroval ako kričala vysvetlenia a ospravedlnenia, premýšľal Snape nad tým, prečo si Dumbledore nevšimol nebezpečenstvo, ktoré videl teraz on, prečo si neuvedomil, že sa jeho Zlatý chlapec nachádzal len niekoľko krokov od temnoty, s ktorou dosiaľ bojovali.

V posledných minútach, odkedy začal prenasledovať Bellatrix zatvrdol, z kôpky neštastia sa zmenil na pomstiteľa. A na dosiahnutie svojho cieľa využíval zbrane svojho nepriateľa.

“Tam je Voldemort,” šepol Potter a ukazoval do tienistého rohu Átria. Snape prižmúril oči, no v tme nič nerozoznal.

“A tu prichádza Dumbledore,” pokračoval Potter a ukázal na opačný koniec siene. Tentokrát Snape spozoroval postavu, odetú v zlatočervenom habite, ktorá sa chúlila v rohu a vyčkávala.

Ako pavúk na pavučine, alebo lev v brlohu.

“Neplýtvajte dychom,” kričal teraz Potter ako odpoveď a Bellatrixine prosby. Oči mal stisnuté v neznesiteľnej bolesti. “Odtiaľto vás nepočuje!”

“Že nie, Potter?” ozval sa chladný hlas z rohu.

Bellatrix zmĺkla, Zdalo sa, že celá miestnosť zadržiava dych. A Potter otvoril oči, aby uzrel do tých nepriateľových.

Nezračil sa v nich žiadny strach, ani náznak emócií, ktoré by jeden čakal od chlapca, ktorý sa opäť raz ocitol na prahu smrti. Jediným pocitom, ktorý sa v jeho očiach odrážal bola nenávisť.

“Stavím sa, že Tom do tejto fontány žiadnu mincu nehodil,” mudroval Potter, čím celkom narušil dramatickosť momentu. “A Dumbledore by sem hodil len citrónový cukrík. Radšej nechcem vedieť, čo by sa s ním vo vode stalo.”

Snape sa otočil a všimol si, že Dumbledore s taseným prútikom vyliezol zo svojho úkrytu. Jeho tvár zakrýval tieň, no Snape si dokázal predstaviť, že by Dumbledore vyzeral dobre- sústredene, rozhodne a mladšie než by mal.

Vyzeral tak pred každým bojom, v ktorom bojovali bok po boku a jeho neutíchajúci optimizmus nielen raz Snapovi dodal nádej a silu.

No tentokrát, keď pozrel na svojho vodcu, radcu, ako sa vrhol do boja, Snapova viera sa rozplynula. Naopak, začal v ňom narastať hnev.

Snapa avšak nevytáčala Dumbledorova zjavná nedbanlivosť, jeho neochota dostať chlapca z miesnotsti, alebo mu aspoň hodiť prenášadlo. Nebol to ani fakt, že Dumbledore nezasadil rozhodujúci úder, keď na to mal príležitosť.

Dumbledore sa ani nesnažil Voldemorta poraziť, sústreďoval sa výlučne na obranu. Snape ho poznal, pozoroval ho viac než dvadsaťpäť rokov, a bolo mu jasné, že v tú noc nešlo o to, aby svojho nepriateľa porazil.

Ohrozoval Temného pána, to áno, ale do svojich kliatob nevkladal takmer žiadne úsilie. A vedel to aj Voldemort.

Chvastúň, pomyslel si Snape znechutene. Toto predstavenie, boj Dávida s Goliášom, bolo len pre Potterove oči. Bola to ukážka Dumbledorovej kontroly a nadradenosti. Aj tvárou v tvár smrteľnému protivníkovi, ktorého sa snažil dostihnúť už celé desaťročia, Dumbledore nebojoval. Snažil sa zmanipulovať Pottera, aby vyplnil proroctvo, namiesto toho, aby to spravil sám.

Chcel sa pred Potterom ukázať ako ten, čo má navrch, chcel byť obdivovaným a dôveryhodným hrdinom.

A pohľad potterovych očí, nalepených na jeho každom pohybe vypovedal o tom, že svoj cieľ dosiahol.

Ako si mohol, Albus, spytoval sa ho v duchu Snape, keď Voldemort v záblesku plameňov zmizol a Dumbledore varoval Pottera, aby sa ani nepohol. Riskovať chlapcov život, zahrávať sa s jeho mysľou. Aj slizolinčan by sa hanbil za to, čo sit u dnes v noci predviedol a to sa pýšime tým, že nemáme svedomie.

Potter z ničoho nič vykríkol. Bol to krik umierajúcich. Snapa od chlapca delilo len niekoľko krokov, no keď k nemu prišiel a pozrel do jeho očí, prial si, aby sa mohol odvrátiť od jeho utrpenia, aby mohol zabudnúť.

A to si vždy myslel, že Cruciatus bolel!

“Voldemort ma posadol.”

Potter sa opäť ocitol po jeho boku, klesol na kolená pri svojej spomienke, sklonil hlavu a zaťal zuby, akoby cítil jej bolesť, akoby mala spomienka moc poznamenať ho, nepochopiteľným spôsobom preniesť svoje utrpenie aj naňho.

“Bola to najhoršia bolesť akú som kedy cítil,” šepol Potter. “Horšia než baziliskov jed. Horšia než Voldemortovo mučenie. Dokonca horšia než vedomie, že všetci, ktorých som kedy miloval sú mŕtvi.”

Pokrútil hlavou a tvár mu poznačil zasnený smútok. “Je to smiešne,” povedal. “Keď sa zamyslíte nad životom, ktorý som žil, nad činmi, ktoré som vykonal, a predsa som najhoršiu bolesť pociťoval vo chvíli, keď som prestal byť sám sebou. Chcel som zomrieť.”

Na chvíľu sa odmlčal aby si utriedil myšlienky. “Vidíte známky blednutia?” vypadlo z neho nečakane a Snape pokrútil hlavou.

Práve sa chystal spýtať aké to bolo, čo videl vo svojej mysli, keď sa spojila s mysľou Temného pána, keď sa v chlapcovom výraze čosi drasticky zmenilo.

Teraz ma zabi, Dumbledore…”

Tie slová vychádzali z Potterových úst, šepkal ich Potterov hlas. Ale nebol to Potter, kto prehovoril. Jeho tvár a telo sa hýbali ako by bol len bábkou, kohosi väčšieho, nemotornejšieho.

Najhorší bol ale pohľad v jeho očiach, v tých tmavozelených plameňoch, ktoré aj napriek Voldemortovi stále patrili Harrymu.

Sprav to, prosily. Zabi ma, ukonči to. No tak!

“Ak smrť nie je nič, Dumbledore, zabi chlapca…”

Snape sa striasol a odvrátil oči od scény pred sebou.

Vidieť ako sa tí dvaja hádali o telo a myseľ bezbraného chlapca bolo priveľa aj na neho, na špeha, na chladnokrvného bastarda. Vzhliadol do Dumbledorových očí. Nebolo v nich nič iné, než chôadná vypočítavosť.

Riaditeľovi na jeho študentovi nezáležalo. Nie dosť na to, aby ukončil jeho trápenie. Počas tých nekonečných sekúnd ho pohlcovala nepredstaviteľná bolesť nemyslel na nič iné len na to, ako Voldemortovo správanie využiť čo najlepšie vo svoj prospech.

Bol by tam stál a pozeral, ako Potter bez pomoci podľahne šialenstvu. A potom by mu to bolo úprimne ľúto, žialil by za chlapcom, na ktorom mu záležálo, ktorého dokonca miloval.

No teraz mu to bolo jedno. Teraz plánoval. A keď Snape videl, ako sa chladnokrvný vypočítavý Dumbledore zmenil na milého deduška, so snehobielou bradou a žiariacimi očami, vedel, že šlo len o pretvárku, že Voldemort opustil Potterovo telo a že sa včas vrátil “starostlivý Dumbledore”.

Bolo mu zle keď videl, ako si Dumbledore s úsmevom kľakol k Potterovi.

“Už je dobre, Harry?” spýtal sa Dumbledore starosťou zastretým hlasom.

“Áno,” odvetil Potter, trasúc sa tak silno, že si ledva udržal hlavu. “ Áno, som…kde je Voldemort..kde sú všetci tí…čo sa...”

No akákoľvek otázka zostane nezodpovedaná, pokiaľ sú prítomní aj iní. Keď Dumbledore ovládol situáciu a vyčaroval prenášadlo, ktoré podal Potterovi, Snape sa otočil a pozrel na súčasného Pottera, ktorý si, opretý o stĺp s rukami na temene, prižmúrenými očami premieriaval svojho niekdajšieho riaditeľa.

“No,” začal Snape. Nebol si istý tým, aký tón zvoliť po udalostiach, ktorých boli práve svedkami. “Som rád, že sa to už skončilo…”

“Obávam sa, že to ešte neskončilo, profesor,” skočil mu do reči Potter. “Ešte je pred name proroctvo.”

“Proroctvo?” dožadoval sa bližšieho vysvetlenia Snape, no potom mu to došlo. “Chceš povedať…že ti po tomto povedal o proroctve? Po tom, čo ťa posadol Voldemort?”

Potter len pokrčil plecami, nezmieňujúc sa o tom, že sa Dumbledore chcel uistiť, že bol pre Pottera jediným záchrancom ešte predtým, ako sa ocitol v bezpečí nemocničného krídla.

“Niet nad prítomnosť,” povedal, no v tvári sa mu zračilo rovnaké vyčerpanie ako v tvári jeho spomienky. “Každú chvíľu by ma malo prenášadlo zobrať do Rokfortu.”

A akoby bolo čakalo na jeho slová, prenášadlo sa v tej chvíli rozžiarilo a oni boli vcucnutí do hmly a temnoty. O niekoľko sekúnd sa ocitli v známej, upokojujúcej atmosfére riaditeľovej pracovne.

0o0o0o0o0o0o

Poslední komentáře
29.12.2009 00:43:34: Ano, taky se dovolávám Nirtyn a pátrám po překladu povídky, na jejíž název si vůbec nemůžu vzpomenou...
04.05.2009 15:33:10: Povídka je úžasná. Ale já mám jeden dotaz - neví někdo, kam se poděly stránky Nirtyn(w.citarna.own.c...
13.04.2009 22:26:48: hups, nejak to zblblo
13.04.2009 22:26:08: na toto staci asi iba vau. a to teda fakt, upln euzasne, sokove, harry je to prave taky akeho ho mam...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.