...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola dvadsiata: Hodiny bolesti

Musím sa vám v mene Is ospravedlniť, že sa vám nemôže osobne venovať. Momentálne nemá prískup k internetu (ja by som neprežila) a tak som dostala za úlohu  vložiť sem poslednú jej preloženú kapitolu. Dúfam, že oceníte skutočnosť, že myslí na nás na všetkých a snaží sa o to aby sme mali kapitolu v sľúbenej dobe. Určite ju to, holku našu milovanú, stálo kopu energie.  Želám pekný zážitok z čítania a verím, že sa vám kapitolka bude páčiť tak ako mne. Tak do toho!  S pozdravom Candy

 

 Snape zaklial a ponáhľal sa k nemu, ignorujúc miznúcu spomienku. Jej pozadie zatiaľ zbledlo do šera a hmly a oni čakali kým sa dostanú von z mysľomisy, ktorá aspoň zatiaľ ponúkala stabilné prostredie kým Snape dostane Pottera z kŕčov.

“Idiot!” zreval Snape a dal Potterovi silnú facku. Z tej mal viac potešenia, než by bol čakal. “Mohol si mi aspoň povedať, že sa necítiš dobre, ale nie, musel si sa hrať na hrdinu a všetko riskovať…”

Potom sa Snape zrazu odmlčal. Nezabralo to. Úponky mágie sa okolo Pottera divoko zmietali a Snape videl, ako jeho telo obalil modrý závoj moci.

Ale už sa to malo zastaviť, bolesť mala ponúknuť dostatočné rozptýlenie, ktoré by kŕče zastavilo. Príliš vystrašený na to, aby Pottera urážal sa Snape zohol a znovu ho z celej sily udrel.

Nič. Len zmietanie, ktoré sa stupňovalo, až kým sa Potterove telo nemykalo akoby bol bezvedomým jazdcom na divokom koni.

Panika a obavy Snapa zrazu opustili a nahradila ich len chladná logika. Bola to táto schopnosť myslieť jasne aj počas najväčšej katastrofy, ktorá z neho spravila najlepšieho majstra elixírov a ktorá mu pomohla prežiť kým bol špiónom pre rád.

Snáď to teraz zachráni aj Pottera.

Vytiahol prútik a namieril ho na Pottera, no potom si uvedomil, že žiadne kúzlo nevydrží aj prenos z mysľomisy. Pokiaľ nechce, aby Potter tvrdo narazil na zem, keď sa vrátia- a s jeho šťastím si aj nepukol lebku- tak ho bude musieť niesť.

Snape opäť zaklial, zohol sa a zodvihol Pottera do náručia, no takmer ho pustil, keď si uvedomil, aký ľahký v skutočnosti bol. Súdiac podľa toho ako ho niesol, Potter nevážil takmer nič.

Jeho telo bolo v jeho náručí ako bábka, hlava sa mu blembala sem a tam a keď, no Snape sa naňho pozeral nezaujato, hľadal zmenu v jeho stave, zatiaľčo myslel na rôzne postupy liečby.

Ak bolesť ako stimulant už nestačila, čo by mohol spraviť, aby Pottera vytrhol zo záchvatu skôr, než sa časť jeho magického jadra navždy oddelí a oni budú opäť v milosti Voldemorta?

Vyšiel z mysľomisy, s Potterom pevne v náručí a skôr než jeho telo zaznamenalo zmenu bol na ceste zo svojho laboratória do Potterovej kúpeľne.

Mávnutím prútika naplnil vaňu ľadovou vodou.

Bol dosť podráždený na to, aby Pottera do tej vody len tak hodil, no pripomenul si, že by k Potterovým zdravotným problémom nerád pridal ešte aj puknutú lebku. Preto ho do vane opatrne uložil, hnevlivo vrčiac, keď si namočil rukávy. O to sa však postaral ďalším mávnutím prútika.

Len dúfal, že šok z chladu bude stačiť. Nech by to jeho kolegom pripadalo akokoľvek prekvapivé, nemal záujem Pottera prebrať mučením. Aby sa uistil, nahol sa k nemu a znovu Pottera udrel.

To a studená voda zjavne zabrali, lebo Potter slabo zastonal a tenučké úponky mágie sa vrátili do jeho tela, aj keď si Snape všimol, že sa vracali oveľa pomalšie ako naposledy. Potterova choroba zjavne napredovala rýchlejšie než sa obával.

A koho chyba to je?“ zamumlal Snape zatiaľčo chodil hore dole po kúpeľni. „Kto bol príliš tvrdohlavý na to, aby mi povedal, že potrebuje pomoc? Je načase, aby pán Všemocný pochopil, že vskutku všemocný nie je, aj keď je Eques kentaurov a adoptovaný upír. Dokonca aj druidi občas potrebujú pomoc od čarodejníkov!“

Potom Snape vyčaroval diagnostické kúzlo a po niekoľkých prejdených dĺžkach kúpeľne zaklial, keď videl výsledky Potterovho chátrajúceho zdravia. Zásoby jeho energie boli malé, príliš malé. Aj s chorobou na krku bolo jasné, že posledných pár dní takmer nespal ani nejedol. Jeho mágia bola vyčerpaná, aj napriek tomu, že Potter okrem Lumosu z poobedia a premiestnenia sa, do a z Rokfortu vôbec nečaroval.

To vôbec nevyzeralo dobre. Ale teraz aspoň Snape vedel, čo robiť.

“Kým prinesiem tvoje elixíry, tak sa ani nepohneš, je ti to jasné?” povedal bezvedomému mužovi prísnym učiteľským hlasom. “A ak sa zatiaľ pokúsiš utopiť, zavolám oboch, Aydu aj Tieňa, aby sa s tebou porátali!”

Pri svojej vlastnej vyhrážke sa striasol, oprel Potterovi hlavu o vaňu a ponáhľal sa na prízemie.

Kým prekľadal flakón za flakónom, vďačný za Potterove zásoby elixírov, ktoré boli rozsiahlejšie než tie v nemocničnom krídle, no jeho vlastným sa samozrejme ani zďaleka nevyrovnali, v jeho vnútri zvádzali boj podráždenie s vinou.

Podráždenie nad tým, ako to Potter zvládal, že držal svoje symptómy v tajnosti až kým nebolo príliš neskoro. Vinu, lebo opäť raz zanedbal svojho pacienta.

Nevšimol som si jeho stav, alebo lepšie povedané všimol som si ho, ale ignoroval som jeho príznaky, hnevlivo sa káral. Mal som naňho dávať neustále pozor, hlavne keď som vedel, aká stresujúca spomienka to preňho musela byť. Ale nie, práve vtedy som musel rozmýšľať nad svojou vlastnou minulosťou a problémamy. Je znovu zanedbávaný, pretože ľudia, ktorí naňho majú dať pozor sú príliš zaujatí svojimi vlastnými problémami. Ale to sa práve skončilo. Dnes ho prinútim priznať si, čo sa deje, aj keby som to doňho mal naliať ako nechutný elixirr.

Vzdialenosť medzi laboratóriom a kúpeľňou nebola veľká, no keď do nej znovu vkročil, opäť zaklial. Potterovi, ktorého kŕče sa síce nevrátili, začali modrať pery a on sa striasal od zimy.

Priority. Najprv ho zahrej, potom zobuď a daj mu elixíry.

Snape opäť mávol prútikom a ľadovú vodu nahradila teplá, ktorá sa neustále zohrievala. S ďalším mávnutím Snape Pottera vyzliekol do naha.

Necivel. Snapovia predsa necivia. Jednoducho sklopil prútik a nadlho sa na Pottera zadíval. Odmietal myslieť na rôzne klišé, ktoré sa mu pri tom pohľade tlačili na jazyk.

Nakoniec prikývol a odvrátil sa. Vedel som, že ho niekoľko mesiacov mučili, pripomínal si prísne. Toto ma vôbec neprekvapuje, nie sú to prvé jazvy, ktoré som kedy videl.

Ale svojím spôsobom boli. Počas dvoch vojen videl vážne zranenia a sám obdržal niekoľko, ktoré by sa dali označiť za “životu nebezpečné”. Nikdy nevidel ľudské telo, ktoré by bolo úplne zničené, rozdrobené na márne kúsky a potom opatrne poskladané.

Ale vedel, čo sa mu stalo. Aspoň teoreticky. A tie jazvy neovplyvňovali jeho súčasný zdravotný stav, alebo fakt, že Potterov život bol jeho osobnou záležitosťou.

Je zbraň, pripomenul si Snape a len veľmi sťažka zadržal nutkanie kričať, plakať, hromožiť nad tým, čo sa stalo tomuto sotva dvadsaťpäť ročnému mužovi. A ja ju musím opraviť.

Tá myšlienka ho nevedno prečo vzchopila a on sa k Potterovi pomaly otočil a snažil sa na nič nemyslieť. Uchýliť sa do útočiska.

“Dopekla, mohol si mi povedať, že sa necítiš dobre, Potter,” zaklial si znovu, kým si vyrovnával elixíry na malom stolíku. “Ale nie, musíš sa správať ako prekliaty hrdina a zrútiť sa uprostred svojej spomienky!”

Za sebou počul špliechanie, otočil sa pripravený na ďalší záchvat, na namiesto toho videl, ako Potter otvoril oči a rukami márne hľadal okraj vane.

“V tejto chvíli ležím vo vani s ľadovou vodou,” zachripel. “Fakt hrdinské.”

“Ale sklapni,” sykol Snape. “Tá voda sa už otepľuje.”

Zdalo sa, že sa Potter mračí, alebo to mohla byť len reakcia na silnú migrénu.

“Hneváte sa na mňa,” šepol. “Prečo?”

“Prestaň kecať a vypi to,” odvetil stroho Snape a podal mu prvý elixír.

Potterovi sa triasli ruky, no elixír opatrne vypil. Nad jeho trpkou chuťou nemihol ani brvou.

“Profesor?” spýtal sa znovu, zjavne viac zaujatý svojou otázkou než svojím zdravým.

“Preboha, Potter, nedokážeš byť chvíľu ticho?” spýtal sa Snape, potom si povzdychol, keď si uvedomil nezmyselnosť svojej otázky. “Hnevám sa na teba lebo si nič nepovedal, aj keď si vedel, že sa blíži jeden zo záchvatov,” odvetil.

“Ani si nevykríkol, keď prepukol. S keby som sa neotočil, tak by si tam bez pomoci ležal niekoľko minút.”

“Je mi to ľúto,” zachripel Potter, potom poslušne vypil druhý a tretí elixír, ktoré mu Snape podal. “Myslel som si, že vydržím až kým nevyjdeme z mysľomisy. Viem, že je potrebné čo najrýchlejšie prezrieť všetky spomienky.”

“Tvoje zdravie je dôležitejšie, Potter,” sykol Snape. “Ak skutočne veríš tomu, čo si povedal, tak vôbec nechápeš zmysel liečby! Čo ak by sa dnes v noci oddelilo tvoje jadro a Voldemort by bol opäť vzkriesený? Každý záchvat zvyšuje pravdepodobnosť tejto možnosti a ty si tam len stál a nespravil si nič pre to, aby si tomu zabránil!”

Potter viditeľne zbledol.

“Na to som nepomyslel,” zašepkal.

“Prečo ma to neprekvapuje,” zaksichtil sa Snape, nahnevaný skôr preto, lebo mu hnev pomáhal potlačiť obavy, starosť a vinu. “Myslenie ti nikdy veľmi nešlo, no nie?”

Potter sa vyklonil z vane a chytil ho za rukáv.

“Nechcel som vás vystrašiť, Profesor,” povedal úprimne.

“Máš mokré ruky, Potter,” odvetil Snape, no v jeho vnútri čosi zmäklo a aj napriek svojej poznámke sa od neho neodtiahol.

“To je rozumná poznámka, professor,” poznamenal Potter silnejúcim hlasom. Pravdepodobne už zaberajú elixíry, pomyslel si Snape. Alebo jeho neuveriteľná výdrž. “Ako dlho tu budem musieť zostať?”

“Po tom kúsku by som ťa tu mal nechať celú noc,” zavrčal Snape, no opäť vyčaroval diagnostické kúzlo. Jeho výsledky vyzerali oveľa lepšie.

“Nepoprelo by to účinky všetkých tých posiľnújúcich elixírov?” spytoval sa nevinne Potter.

Áno. Určite mu už bolo lepšie. Dokonca aj vtipkoval. Snape by naňho najradšej nakričal, len aby mu jeho umiernená nálada vydržala o čosi dlhšie. No potom si spomenul na sľub, že sa oňho bude starať lepšie a opatrnejšie, ktorý si dal len pred niekoľkými minútami a rozhodol sa k problému pristupovať profesionálne.

“Môžeš chodiť?” spýtal sa. Vôbec by mu neprekážalo odlevitovať Pottera do postele, no previesť ho úzkou chodbou bez ujmy na zdraví by mohlo byť celkom náročné. A on sa predsa rozhodol, že sa k nemu bude správať lepšie.

“Môžem to skúsiť,” pokrčil plecami Potter a pretočil sa na brucho. Opatrne sa vyšplhal na kolená, zatiaľčo sa neustále kŕčovito pridržiaval okraju vane. Snape si lámal hlavu nad tým, koľkokrát sa ocitol v podobnej situácii, keď presne vedel odhadnúť svoje schopnosti, svoje limity, no potom si spomenul na jazvy a okamžite s tým prestal.

Namiesto toho znovu mávol prútikom, čím Pottera osušil práve vo chvíli, keď úplne vyliezol z vane a snažil sa udržať rovnováhu, pričom sa jednou rukou opieral o steno.

“Myslím, že to zvládnem,” oznámil napokon hlasom človeka, ktorý oskúšal vodu v jazere a rozhodol sa, že je dosť teplá na to, aby si šiel zaplávať.

“Potom môžem dúfať, že sa zvládneš aj obliecť,” okomentoval to Snape, užasnutý nad tým, ako sa atmosféra zmenila. Len pred chvíľou sa preháňal po dome v snahe zachrániť život Potterovi a možno aj všetkým ostataným, panika mu sťahovala vnútornosti a teraz tu vtipkovali, akoby sa nič nestalo.

Bolo to šialené a trochu strach naháňajúce, no tiež to Snapovi odhalilo, ako sa Potterovi darilo vyrovnávať sa s chaosom vo svojom živote a zachovať si vytúženú všednosť. Jednoducho vstal z miesta kam spadol, opatrne zmapoval okolie a vzniesol sa akoby sa nič nestalo.

Závidel by som mu, ak by som netušil, ako to svet okolo neho privádza do šialenstva.

Netrpezlivo nasledoval Pottera do jeho izby. Odvrátil sa, keď sa prezliekal do bavlnených teplákov a čierneho trička a odmietol odísť, až kým sa neuistil, že Potter bezpečne leží v posteli. Na jeden deň bol už príliš neopatrný.

“Do postele,” prikázal a Potter ho s unaveným úškrnom poslúchol.

“Pripomínate mi Tieňa,” oznámil mu.

“A to je pochvala alebo urážka?” chcel vedieť Snape.

“Myslím, že oboje,” usmial sa Potter. “Prosím, sadnite si, Profesor. Bol by som vám vyčaroval stoličku, ale pravdepodobne by ste ma ňou udreli. Zdá sa rozumnejšie, ak si pritiahnete tú po vašej ľavici.”

“Ak sa pokúšaš odvrátiť rozhovor o nedostatku tvojho rozumu, tak ľahko sa z toho nevyvlečieš, Potter.”

“O tom by som nikdy ani nesníval.”

Ako tam tak ležal v posteli, vyzeral Potter útlo a nevinne, prikrývky zakrývali jemný tras jeho končatín. Pripomínal Snapovi chlapca, ktorého videli v spomienkach, unaveného fyzicky aj zo sveta a on rozmýšľal, či by nebolo lepšie nechať ho odpočívať, nabrať trochu sily…

“No, to určite,” zavrčal. “Poznám ťa až príliš dobre na to, aby som rozoznal snahu o odvrátenie pozornosti. Ale tomuto neujdeš. Je to príliš dôležité na to, aby sme to nechali tak, podobne ako iné veci, ktoré nechceš vysvetľovať.”

Potter pokrčil plecami a Snape by bol prisahal, že pred jeho očami zostarol. Zmenil držanie tela a rukami sa snažil vytlačiť sa do sedu. To si však rozmyslel, keď sa mu ruky podlomili a on sa nie veľmi ladne zrútil späť do postele.

“Ako si prajete, Profesor,” uzavrel to, akoby sa nič nestalo.

“Po prvé,” začal Snape autoritatívnym hlasom. “Chcem, aby si ma okamžite informoval, ak pocítiš akokoľvek miernu bolesť alebo ak ťa premohne slabosť.”

Potter prikývol. “Dobre.”

“Tiež vyžadujem, aby si s výnimkou najhrozivejšej katastrofy nečaroval,” pokračoval Snape aj napriek tomu, že to Potter už beztak robil. “A kým budeš spať, budem ťa monitorovať zaklínadlom.”

Snape čakal, že to Potter okamžite odmietne, no ten len nadvihol obočie a zamyslel sa.

“Aké monitorovacie zaklínadlo mate na mysli?” spýtal sa. “To, ktoré sa zameriava na mágiu?”

“To určite,” potvrdil Snape. “Bolo by tiež dobré kontrolovať aj tvoj fyzický stav, ale určite neustúpim na tom prvom.”

Snape čakal, že sa Potter bude hádať. Vedel, že bol dosť tajnostkársky typ, aj keď sa zdalo, že pre svojeho bývalého profesora elixírov robil rád výnimky. Ale mal si tiež uvedomiť nepredvídateľnosť Potterových názorov.

“V poriadku,” odvetil a vystrel k nemu ruku, ktorá mala slúžiť ako záchytný bod pre kúzlo.

Snape pociťoval nutkanie hádať sa a vyžadovať aj fyzické monitorovanie, no potom dospel k názoru, že by naňho nemal zbytočne tlačiť. Trikrát poklepal prútikom po Potterovom zápästí a zamumlal zaklínadlo, ktoré ovplyvnilo jeho aj Pottera. Ak sa jeho mágia akokoľvek zmení, Snape o tom bude okamžite vedieť.

“Teraz, keď sme si to vyjasnili,” pokračoval Potter natešene, “dúfam, že ste zmenili názor.”

Snape sa oprel o operadlo stoličky a prekrížil si ruky na prsiach. Mal vedieť, že to nebude take ľahké. Nie s Potterom.

“Aký názor?” spýtal sa, no mal zlý pocit, že odpoveď už poznal.

“Ten o rituále, ktorý zničí moju dušu.” Z Pottera sa náhle vytratila každá štipka nevinnosti. Jeho oči vypovedali o presvedčení, no na jeho tvári sa usadil pokojný pohľad, ktorý na nej vídaval tak často. “Chcem aby ste mi sľúbili, že ho vykonáte, ak by na to prišlo.”

“Nie.”

Potter si povzdychol. “Profesor,” ozval sa tlmene, akoby hovoril s dieťaťom, ktoré nechápalo, že dva a dva je štyri. “Videli ste, ako rýchlo sa môj stav môže zhoršiť. V jednej chvíli je všetko v poriadku, v tej druhej som na pokraji smrti. To jednoducho nemôžeme riskovať. Musíte to spraviť, lebo inak by tento svet opäť ovládol Voldemort. Celá táto liečba by stratila zmysel, ak mi to nesľúbite.”

“Nie.”

Snape možno nebol tak mocný ako Potter, no jeho tvrdohlavosť a vytrvalosť boli porovnateľné, ak nie lepšie. Nebral úplatky, nedal sa zastrašiť hrozbami a viac než dvadsať rokov učenia preukázalo, že len málokedy zmenil svoj názor. Ako napríklad nenávisť ku chrabromilčanom.

“Ale nechápete…”

“Nie.”

Tvárou v tvár jeho konečnému rozhodnutiu sa Potterov výraz pokoja po prvýkrát roztrieštil na márne kúsky. Zamračil sa, stiahol pery a znovu sa podoprel o ruky, podvihol hlavu a otvoril ústa…

A so zalapaním po dychu sa sklátil späť do postele a pevne stisol viečka.

Snape bol pri jeho posteli v zlomku sekundy a v komplikovanom poloblúku mávol prútikom nad jeho hlavou, no výsledky jeho kúzla nezaznamenali žiadnu zmenu. Ale to znamenalo, že sa od minula nič nezmenilo a ak Potterom vtedy zmietala bolesť, tak…

“Bolí to?” spýtal sa stroho.

Potter sa trochu pomrvil, akoby odhadoval schopnosť pohybu. “Nie je to nič, čo by som nezvládol,” odvetil slabým šepotom.

“Na to som sa nepýtal. Chcem vedieť, či to bolí.”

Nič. Snape uprel pohľad na Potterovu bledú tvár, ktorá bez žiarivo zelených očí, teraz skrytých sa viečkami, vyzerala mŕtvoľne, no nenašiel v nej ani náznak bolesti či nepohodlia, zračil sa v nej len pokoj.

“Áno,” prišla napokon jeho odpoveď. “Veľmi.”

“Tak prečo to nevidím v tvojej tvári?” spýtal sa vytočene Snape, za čo sa okamžite v duchu pokáral.

Potter pootvoril jedno viečko skrútil pery v pobavenom úsmeve.

“Máte zaujímave spôsoby liečby,” poznamenal. “Nameli by ste sa pýtať, či mi môžete nejak pomôcť?”

“Viem, že ti už viac pomôcť nemôžem,” odvetil Snape aj keď ho to štvalo. “A pýtal som sa len zo zdravotných dôvodov. Mohol by to byť vedľajší účinok tvojej choroby.”

Potter sa znovu usmial, no tentokrát akosi smutne.

“Nie,” odvetil po chvíli. “To nemá s chorobou nič spoločné. Skrátka som zistil, že je jednoduchšie znášať bolesť, ak sa do nej ponoríte.”

Snape podráždene zavzdychal. “Prestaň sa tváriť ako svetec Potter. Je na to príliš neskoro večer.”

Tentokrát sa Potter skutočne zachechtal, aj keď jeho smiech nasledoval kašeľ. Snape opäť zmával prútikom, tentokrát aby skontroloval stav Potterovych pľúc.

“Všimli ste si niekedy, že je fyzická bolesť menej intenzívna, keď uvoľníte svaly?” spýtal sa Potter tlmene.

“Áno,” prikývol Snape. Za život prežil dosť bitiek a bolesti na to, aby sa to naučil tou tažšou cestou.”

“To isté platí pre bolesť spôsobenú mágiou,” pokračoval Potter a Snape si nebol istý, či vôbec počul jeho odpoveď. “Ak uvoľníte svoju myseľ a dovolíte bolesti, aby vás obklopila, je znesiteľnejšia ako keď proti nej bojujete.”

Slabo sa usmial. “Nedokážem spočítať, koľkokrát som sa zmietal na zemi, zatiaľčo Voldemort stál nado mnou a v mysli som si opakoval: “Cruciatus je tvoj priateľ, Cruciatus je tvoj priateľ.”

“Tvoj zmysel pre humor je zvrátený, Potter,” vyprskol Snape. “Teraz už konečne sklapni a pokús sa zaspať. Potrebuješ to.”

“Áno, profesor,” prikývol Potter a zavrel oči.

“A zajtra zješ celé raňajky, aj keby ti to malo trvať hodinu, počuješ?”

Ďalší náznak úsmevu. “Áno, profesor. A k vášmu sľubu“

“Porozprávame sa o tom zajtra, Potter. Teraz spi.”

A Potter spal.

0o0o0o0o0o0o

Poslední komentáře
13.01.2009 20:21:50: Nádherný překlad! Konečně jsem si udělala čas na dočtení všeho, co jsem "zameškala", a musím si nadá...
13.01.2009 00:44:14: Úžasně napsaná i přeložená povídka! Teď je dost temná a napínavé příběhy se mi líbí, ale dávám předn...
09.01.2009 20:54:29: Úžasný překlad. Netuším co víc k tomu dodat, vše podstatné bylo již řečeno v předešlých komentářích ...
08.01.2009 21:50:20: Páni, páni, páni. Preklad neskutočný, poviedka úžasná. Severus je úžasný. Is, skvelý výber poviedky ...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.