...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola dvadsiata druhá - Ten, čo povstal z kotlíka

Naše zlatíčko sa rozhodlo, že dosť bolo učenia a urobilo si malu prestávočku (každý normálny človek by išiel spať) na preklad. Musím povedať, že sa tentokrát Is podaril neuveriteľne rýchle a hoci začala neskoro mala to do polnoci preložené. Takže dúfam, že to náležite oceníte. Keďže (na môj vkus) nechutne skoro vstáva, poprosila ma či by som kapitolu ráno nevložila. Je mi to pohodlnejšie vložiť ešte teraz v noci...hoci neviem koľkí ľudia sú rovnaký blázni ako ja, aby o jednej po polnoci kontrolovali aktualizácie, no snáď sa nájdu taký kt. ju nájdu ešte pred tým ako pôjdu spať. Takže hor sa do čítania. Candy


 

Keď Snape postrehol čierne nebo nad nimi, hroby, ktoré okolo nich poskrúcané vyrastali zo zeme a Cedrica Diggoriho s taseným prútikom a víťazoslávnym pohľadom v tvári, otázka kto je ten čardoejník z krajiny Oz, ktorú mal na jazyku len sťažka prehltol.

Už to vedel.

Aj keď by to radšej nikdy nezistil.

“Čakal som, že sa najprv budeme predierať trojčarodejníckymi úlohami,” poznamenal aby prelomil hustnúce ticho, ktoré naňho ťažko doľahlo.

“Tie neboli dostatočne desivé,” odvetil Potter pokojne, no v jeho hlase zaznelo isté napätie, ktoré majstrovi elixírov napovedalo, že táto spomienka znervózňovala aj Svätého Pottera.

“A už prichádzajú,” zašepkal a Snape sa prudko odvrátil od Pottera k postave v dlhom plášti, ktorá sa k nim s uzlíčkom v náručí rýchlo blížila. Snapovi stačil len jeden pohľad na zhrbenú postevu, váhavú chôdzu a nervózne pohyby aby spoznal, kto to je.

Pettigrew. A v náručí niesol uzlík hnusu, ktorý sa mal stať lordom Voldemortom, postrachom britského čarodejníckeho sveta.

Výkrik vpravo Snapa prinútil zvrtnúť sa smerom ku mladému Potterovi. V tom výkriku sa nieslo toľko neznesiteľnej bolesti, agónie, až Snape očakával, že sa počiatky choroby objavia práve v tomto moment. No okolo Pottera nežiarilo žiadne tajomné svetlo a Snape si po chvíli uvedomil, že jeho bolesť bola reakciou na prítomnosť Temného pána.

Vždy si myslel, že svoju bolesť chlapec zveličoval.

“Toho zvyšného zabi!”

Prikázal vysoký, tenký hlas a Snape takmer cítil, ako sa Potter vedľa neho zachvel. Vystrel ruku, akoby v snahe zastaviť Pettigrewa, no uvedomil si nezmyselnosť svojho činu a ruku spustil.

“Avada Kedavra!” zreval Pettigrew a zatiaľčo sa na tvári mladšieho Pottera usadil neveriaci vydesený pohľad, výraz na tvári toho staršieho zostal pasívny.

“Prvý z mnohých,” zašepkal, potom sa otočil a prešiel ku svojmu mladšiemu ja, ktoré Pettigrew pritlačil na mramorový náhrobok.

“Boli ste niekedy svedkom ritual zmŕtvychvstania?” spýtal sa Potter, kým sa opieral o náhrobok Toma Riddla. “Je to dosť nechutné a to aj pre dospelého čarodeja. Nieto ešte pre deti. Ale ja som bol jednou z hlavných prísad…”

Pokrčil plecami. “Pripomína mi to dobrodružné príbehy z 19-teho storočia, o kanibalizme, ale musím sa priznať…”

Snape sa naňho zahľadel ohnivým pohľadom a on okamžite zmĺkol, pochopil totiž, že nie je jediný, pre koho je táto spomienka traumatizujúca. Táto noc zmenila mnoho životov a aj keď Snape nebol jej priamym účastníkom, udalosti v Little Hangletone preňho znamenali tri roky otroctva.

Snape prešiel ku mladému Potterovi, ktorý bol od hlavy po päty spútaný pevným povrazom a ležal na náhrobku so zahmleným, prázdnym pohľadom v očiach. Chápal jeho pocity. Aj keď veľakrát počul súhrn udalostí tejto noci, všetko sa dialo príliš rýchlo, Pettigrewove pohyby mu v kútiku oka pripadali hmlisté, čo sa tak snažil sústrediť na oboch Potterov a nevšímať si to, čo sa dialo za jeho chrbtom.

No aj napriek jeho vôli ho pamäť zaplavila obrazmi, výjavmi, ktoré sa mu mihali pred očami- vecami, ktoré o tomto rituáli čítal, hlava a telo beštie, ktorá sa opäť mala stať jeho pánom. Jeho vlastné spomienky na tretiu úlohu, keď sedel na tribúne a modlil sa za to, aby sa to čoskoro skončilo, keď sa jeho Temné znamenie nečakane dožerava rozpálilo…

Počul ako trasúci sa hlas preriekol tie slová, videl hrôzu mladého Potter, jeho vzrastajúcu paniku a bolesť, keď mu Pettigrew zapichol nôž do ruky, jeho zúfalé prosby, nech sa tá vec v kotlíku utopí, nádej, že čoskoro bude všetko v poriadku, že sa táto nočná mora, do ktorej tak nečakane vstúpil, čoskoro skončí.

No Snape nepotreboval počuť vysoký chladný hlas svojho pána na to, aby vedel ako sa to skončí. Prebudil sa v ňom inštinkt, ktorý v sebe dávno pochoval a on sa skrčil za náhrobok, akoby sa chcel skryť pred nevyhnutným a otočil tvár ku kotlíku a svojmu pánovi.

Lord Voldemort znovu povstal.

Bola to jedna z tých chvíľ, kedy by ste najradšej zastavili čas a so všetkým skoncovali. Nastal moment, ktorý všetko zmenil, ktorým započal pád to temnoty, zarýval ich hlbšie a hlbšie do beznádeje, ktorá zničila aj životy preživších.

Ale osud takto nefunguje. Keď ťa príde navštíviť, je nečakaný, nemilosrdný a bez zaváhania ťa opustí práve tak rýchlo ako prišiel a za sebou nezanechá nič len črepy tvojich nádejí.

Voldemort privolal svojich verných a Snape si spomenul na vlnu bolesti, ktorá prestupovala jeho telom, na túžbu premiestniť sa, ktorá ho v tej chvíli pohltila. Vzpieral sa vtedy a takisto aj teraz. Nepripustí, aby ho teraz zavalili spomienky.

Už viac nebol špehom, nebol pripútaný k tieňom a mĺkvym, malým hnusným tajomstvám. Aj keď bol tento muž jeho pán po nekonečne dlhú dobu, nakoniec bol porazený a Snape sa vyžíval v novonadobudnutej slobode.

Odstúpil od náhrobku, ktorého tieňe ho doposiaľ ukrývali a priblížil sa k spomienke svojho pána. Potom zodvihol hlavu a uprel pohľad priamo do jeho hadích očí.

Aj keď mu Snape slúžil niekoľko rokov, na toto nemal nikdy dosť odvahy. Nebezpečenstvo, že si jeho pohľad Voldemort všimne a potrestá ho za nedostatok rešpektu bolo príliš veľké.

Vychudnutý muž vystúpil z kotlíka a civel na Pottera nehybným pohľadom. Tvár mal belšiu než lebku, oči krvavo červené, rozšírené a namiesto nosa len hadie štrbiny a do tváre akoby mu niekto vytesal kruté a nenávistné črty.

Vyzeral ako stelesnenie Boha, mocnejší, než si ktokoľvek dokázal predstaviť.

Čarodejník, ktorý porazil smrť.

No teraz, keď sa prizrel bližšie, všimol si v jeho tvári pomätenie, plamene ničivéj zúrivosti, ktorú nedokázali uhasiť ani tie najmohutnejšie vlny a ešte niečo, čosi čo nedokázal pomenovať.

Zatiaľčo sa Voldemort prihováral a káral smrťožrútov, vyrozprával im príbeh svojho pádu, ktorý v nasledujúcich rokoch nespočetnekrát zopakoval, takže ho Snape poznal naspamäť, uprel naňho pohľad, pozoroval ho, analyzoval a súdil ho bez víchrice emócii, ktorá pohlcovala jeho myseľ v prítomnosti jeho niekdajšieho pána.

“Áno,” zakončil svoj príbeh Voldemort a otočil sa ku svojmu väzňovi, pery skrútené do nenávistného úsmevu. “Harry Potter sa k nám pridal, prišiel so mnou oslavovať moje znovuzrodenie. Mohol by som ho dokonca nazvať mojim čestným hosťom.”

“Vidíte to?” spýtal sa ho Potter, ktorý mu stál po boku a Snape sa skoro prekvapene strhol.

“Čo?” spýtal sa príkro.

“Strach v jeho očiach,” odvetil Potter. “Viete, toto som pochopil až neskôr, asi až v jeho kobkách. Ten príšerný, desivý strach.”

Snape ho spočiatku nepochopil a otočil sa k mladému Potterovi, ktorý bezmocne vzlykal a lapal dych, pripomínajúc klbko bolesti a zúfalstva.

On sa celkom iste bál, pohľad v jeho očiach sa nedal inak pomenovať. Ale za závojom strachu Snape zazrel známy odtieň bledozelenej, pripomínajúci lúč smrtiacej kliatby, ktorá bola výpoveďou o Potterovom hneve, ktorý sa v ňom skrýval a bublal pod povrchom.

Potom sa otočil späť k Temnému pánovi, akoby ho pohľad do Potterových očí osvietil a pochopil, o čom Potter hovoril.

Lord Voldemort sa bál Harryho Pttera, vychudnutého štrnásťročného chlapca, ktorý bol v tom momente priviazaný o náhrobok a nemal sa ako brániť.

Tento strach bol skrytý hlboko pod fraškou arogantnosti a túžby po moci, strach o ktorom Voldemort pravdepodobne ani netušil, ktorý sa vynáral na povrch len v najtemnejších hodinách strachu a bolesti.

Ale bol tam. A keď ho tam Snape zračil, uvedomil si, že Voldemort nepoužil Potterovu krv, aby bol silnejší, či aby ohúril svojich služobníkov. Použil ju, aby sa zbavil svojho vlastného strachu.

Teda sa o to len pokúsil.

“A tak je tu…chlapec, ktorého ste považovali za moju skazu…” povedal Voldemort posmievačne a tak trochu sa mu uklonil, ako riaditeľ cirkusu, ktorý predvádzal svoje najcennejšie číslo.

“Je škoda, že som bol vtedy taký mladý a vystrašený,” mudroval Potter, keď zblízka pozoroval svojho soka. “Ak by som ten večer zahral v môj prospech, mohol som zničiť posledné štipky viery, ktorú v neho prechovávali. Ale s tým správnym donucovacím prostriedkom…”

Odmlčal sa a akoby Voldemort čakal práve na to, podvihol svoj prútik, v očiach mu zašľahali blesky poblúznenia a on vyslovil jedno slovo, jemne ho pretiahol až kým sa nezmenilo v bolestné, smrtelné pohladenie.

Crucio!”

Snapa striaslo. O tomto netušil, neuvedomil si, že Potter pocítil účinky tohto kúzla v tak útlom veku. Priblížil sa k mykajúcemu sa telu, ktoré sa zvíjalo na náhrobku a pozoroval, hľadal známky choroby, pretože čo iné by mohlo byť začiatkom blednutia, než tento hrôzostrašný cintorín v kombinácii s tou najbolestivejšou kliatbou?

Ale aj keď Potter ovisol v povrazoch, ktoré ho spútavali, s privretými očami a hlavou naklonenou na stranu, akoby ju nedokázal zodvihnúť, nebolo v ňom ani známky blednutia.

A starší Potter, namiesto toho, aby zareagoval na prvé nemilé stretnutie s bolestivou kliatbou, neodtrhol mĺkvy pohľad od Voldemorta.

“Myslím, že vidíte, aká to bola hlúposť nazdávať sa, že tento chlapec by mohol byť silnejší než ja,” poznamenal Voldemort. “Ale chcem, aby vo vás nezostala ani štipka pochybnosti. Harry Potter mi unikol čírou náhodou. A ja teraz dokážem svoju moc tým, že ho zabijem, tu a teraz, pred vašimi očami, kde nie je Dumbledore, ktorý by mu pomohol, ani matka, ktorá by sa zaňho obetovala. Dám mu však šancu a vy už nezapochybujete o tom, kto je silnejší.”

Odmlčal sa a Snape cítil, ako sa okolo nich zhromažďovalo mŕtve ticho. Ako keby ním bola akási neviditeľná bytosť, ktorá sa skrývala v tieňoch a pozorne ich sledovala. “A teraz ho odviaž, Červochvost a vráť mu jeho prútik.”

“A toto bola najväčšia chyba, akú kedy spravil,” okomentoval jeho činy Potter, keď mlčky pozoroval ako sa jeho mladšie ja, beznádejne pokúšalo vyštverať sa na nohy. “Stále verím tomu, že proroctvo nehovorilo o noci v 1981 ale o tejto chvíli. Tu ma označil za seberovného, za toho, s kým zvádzal duel.”

Sklamane pokrútil hlavou a znovu uprel oči na Temného pána. “Mal ma zabiť, ako bezmocné dieťa, ktorým som vtedy bol,” poznamenal. “Dokázal by tým presne to, o čo sa snažil touto fraškou. Ale nie, musel ma zahanbiť, musel sa predvádzať.”

Snape prikývol, práve mu totiž odpovedal na otázky, ktoré ho už dlhšie trápili.

“Musel si stále niečo dokazovať,” zamumlal nečujne. “Aj keď nám to vždy popieral, veril v to, že si silnejší. Preto toľko prahol po proroctve. A preto…”

“Začal aj tento duel,” dokončil Potter a prikývol. “Tak to vidím dnes,” povzdychol si.

“V tomto,” ozval sa znovu, “sú si Voldemort a Dumbledore veľmi podobní. Sú nespokojní, keď nedosiahnu to, čo chcú a ako to chcú. Majú pocit, že výhra je úplna len v prípade, že im obete alebo oponenti nakoniec potvrdia, že mali pravdu.”

Snape by s ním v tej chvíli veľmi rád nesúhlasil, tvrdil by, že Albus Dubmledore si s Voldemortom nie je v žiadnom prípade podobný, no vtom si spomenul na to, ako bol Albus proti tomu, aby Potter nesúťažil a bol teda tiež zodpovedný za jeho prítomnosť na cintoríne.

“Len sa zamyslite,” povedal Potter, ktorý vycítil Snapove pochyby a chcel ho utvrdiť vo svojom názore. “Pomyslite na to, ako často nám oznámil, že dospel k rozhodnutiu o tom, čo sa malo stať a malo to tak pre nás byť najlepšie. A nielen to,” pokračoval po chvíli, v ktorej sa mu oči zahalili ťažobou spomienok. “Nechcel aby sme mu len verili. Chcel aby sme s ním súhlasili. Chcel, aby boli jeho činy a rozhodnutia čisté, chcel byť ten “dobrý”. Tak ako to chce teraz Voldemort.”

Snape sa zamračil. S týmto argumentom nebolo čosi v poriadku aj keď znel až znepokojujúco logicky. Spomenul si na to, čo mu Albus povedal po tom, ako sa Potter vrátil do Rokfortu, ako sa ho snažil presvedčiť o tom, že do školy vlastne prišiel preto, lebo od nich čakal pomoc.

Ale to bolo nemožné. Albus bol ten múdry, mocný čarodejník práve preto, že bol ochotný niesť následky za svoje činy, pretože ľuďom okolo seba aj napriek svojej moci dovolil vybrať si jednu z možností

Ale aké možnosti mal Potter?

“Pozrite sa naňho, učí ma ako sa pokloniť,” zachechtal sa a pozoroval ako sa chrbtica jeho mladšieho ja ohla po záťažou, ktorú na ňu kládol Voldemortov prútil.

“Naozaj sa rád predvádzal,” povedal s náznakom empatie v hlase. “A ani nepomyslel na to, ako sa to mohlo všetko zvrtnúť proti nemu.”

Z myšlienok ho vytrhli Potterove výkriky. Zatvoril oči, nedokázal sa pozerať na chlapcovu tvár, ktorá odrážala bolesť, ktorú pociťoval. Potterovu pokojnú tvár počas záchvatov považoval sa iritujúcu, no teraz bol za ňu vskutku vďačný. Nebol by schopný reagovať tak rýchlo a rozhodne, keby sa mu na tvári zračilo toľko bolesti, toľko bezmocnosti, zraniteľnosti a zúfalstva.

“Malá prestávka,” vyhlásil Voldemort a Snape by ho bol najradšej umlčal jedným Cruciatom zo svojho vlastného repertoáru. “Malá pauzička…to bolelo, však, Harry? Nechceš aby som ti to urobil znova, však nie?”

A práve tak, ako v spomienke z Potterovho druhého ročníka Snape na ňom teraz videl, že si bol Potter vedomý blížiacej sa smrti.

No tentokrát jeho odpoveďou nebola rezignácia, žiadna pasivita či úľava, iba chladná rozhodnosť. Bolo jasné, že nebude skákať tak, ako bude Voldemort pískať, že sa nenechá zahanbovať.

“Odpovedz mi,” dožadoval sa odpovede Voldemort, ktorému sa v červenej tvári zračil hnev. “Imperio!”

“A tu to opäť prichádza,” poznamenal Potter s nemalou dávkou podráždenia, keď z tváre jeho spomienky odrazu akoby niekto vymazal všetky pocity. “Mohol ma jednoducho zabiť, nebolo by to ťažké. Ale nie, to mu nestačilo. Musel so mnou začať duel vôle, tej jedinej veci, ktorá nevyžadovala prax, iba odhodlanie.”

Čosi v chlapcovej tvári sa zmenilo a Snape tomu nechcel uveriť. Už dávno mal poslušne poslúchnuť Voldemortov príkaz, no jeho telo sa namiesto toho začalo mierne kývať zo strany na stranu, svaly v tvári sa mu čoraz rýchlejšie napínali a uvoľňovali.

“A samozrejme,” ozval sa Potter. “Ani nepomyslel na to, že by mohol prehrať.”

“NEODPOVIEM!” skríkol nečakane mladši Potter s výrazom opäť plným života,bolesti a hnevu.

Snape očami preletel po cintoríne a všimol si, že nebol jediný, kto sa tváril prekvapene.

“Odolal si,” šepol Snape. “Odolal si vôli Temného pána! Ale..o tomto mi Albus nepovedal!”

Potter pokrčil plecami. “Prečo by mal,” odvetil vecne. “Nebolo v jeho záujme aby ste ma rešpektovali, Profesor.”

Ako Snape neveriacky pozoroval mladého Pottera, ktorý evidentne pochopil, že nemá proti svojmu protivníkovi ani najmenšiu šancu, no aj tak rýchlo uhýbal jeho kúzlam a skrýval sa pred prútikom Temného pána, zistil, že rešpekt perfektne popisuje jeho pocity.

Nikto nedokázal čeliť Temnému pánovi. Nikto neodporoval jeho útokom, nikto si nedovolil pochybovať o jeho príkazoch. Aj Lucius Malfoy, ten najhrdší čarodejník, akého Snape kedy poznal znášal zahanbenie so sklonenou hlavou. A tento vychudnutý chlapec, ktorý sa momentálne skrýval za náhrobkom, skrýval a odhadoval vzdialenosť medzi sebou a Voldemortom, čakal na tú správnu chvíľu…

A nielen to, Snape si uvedomil, že Potter nielenže čakal na ten správny čas kedy sa opäť vyhnúť jeho kliatbam, nielenže sa pripravoval sa na odpor, na to, že sa postaví zoči-voči najmocnejšiemu čarodejníkovi na svete, chystal sa ho napadnúť!

“Expelliarmus!” skríkol Potter, ktorý vyskočil spoza náhrobku práve vtedy, keď chladný hlas Temného pána vyslovil: “Avada Kedavra!”

“Snažil si sa ho odzbrojiť?” spýtal sa Snape nezvyčajne vysokým hlasom.

Potter znovu pokrčil plecami. “Ale aspoň to fungovalo,” odvetil a uškrnul sa.

Snape mlčky pozoroval scénu, ktorá sa pred ním odohrávala. O všetkom vedel, dokonca videl niektoré časti v mysľomise, no aj tak ho zlatý oblúk Priori Incantatem, pohľad na tienisté postavy Jamesa Pottera a Lily omráčil.

Videl, ako sa Potter postavil a vytrval, potom neuveriteľnou silou mykol prútikom a šprintoval pomedzi náhrobky ako zajac, ako za seba namieril prútik a aj tak naslepo trafil Averyho, ktorý sa zviezol na zem ako vrece zemiakov.

“Odstúpte! Nabok!” vrieskal Voldemort. “Ja ho zabijem! Je môj!”

Potom v zlatej žiare prenášadla, zmizol ten jediný, kto sa kedy postavil Voldemortovi na odpor a prežil: Harry Potter, štvrták so zranenou nohou, ktorý zvieral mŕtvolu Cedrica Diggoryho a pohár.

Vtedy cintorín zahalila hmla minulosti.

Poslední komentáře
21.02.2009 14:37:14: Souhlasim s většinou komentářů,tahle kapitola je asi nejlíp přeložená,ale celá povídka je super. A d...
18.02.2009 23:09:13: Ahojky, jsem tu zase, tahle povídka je supr, jak už jsem psala jednou :-) Navíc jsem jí četla už něk...
15.02.2009 14:02:29: Dloho jsem tu nebyla a nestačím koukat kolik je tu nových kapitol. Tenhle překlad je naprosto skvělý...
11.02.2009 01:19:19: JO, jinak díky za překlad, je supr doufám, že další kapča bude brzosmiley${1}smiley${1}
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.