...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola dvadsiata deviata: Pred toastom a šálkou čaju

hh tak, že dnes preložím ďalšiu kapitolu som naozaj nečakala a som rada, že sa mi to podarilo :D tentokrát ju venujem Jacomo s odkazom: všetko najlepšie k narodeninám :D Tak čo, po prečítaní mi snaď budete vedieť odpovedať na otázku: komu Sevik pošle svoje listy? kráásne čítanie prajem :D a eše raz vďaka za všetky komentáre k minulej kapitole.

iisis


Snape sa rozbehol k domu, šprintom vbehol dnu, schmatol mysľomisu a spolu so spomienkami ich vložil do Potterovej tašky, ktorú mal prehodenú cez plece.

Stále nedokázal uveriť akou rýchlosťou sa toto pokojné popoludnie zvrhlo do katastrofy.

A teraz bol Potter späť v Rokforte, sám, v bezvedomí, v prítomnosti muža, ktorého neznášal najviac na svete, muža, ktorému Snape len v toto dopoludnie otvorene odporoval.

Do čerta!

Snape sa pokúšal z domu dostať čo najrýchejšie k Potterovi, no podivné nutkanie ho, ešte predtým, než sa odtiaľ premiestnil, prinútilo obzrieť sa..

“Vďaka, že si mi dovolil pomôcť mu,” prehlásil cítiac sa ako úplný hlupák. “Spravil si dobrú vec.”

Domy predsa nevedeli žmurkať. Snape si tým ale teraz nebol taký istý. Tento dom to dokázal. Na poschodí sa jedna roleta trochu nadvihla a zadné dvere sa pootvorili v akejsi imitácii úsmevu.

Na to dom zmizol.

Snapovi klesla sánka. Aj keď vedel, že sa musí ponáhľať, ešte sa rýchlo pokúsil o odhaľovacie zaklínadlo.

Na mieste, kde len predchvíľou stál dom, sa nič nenachádzalo. Ani len štipka mágie. Obranné kúzla už viac neexistovali. Rovnako ani dom ani kôlňa. Stál na kopci, ktorý sa nedal odlíšiť od akéhokoľvek iného, neobývaného, muklovského kopca.

Po chvíľke nemého úžasu si Snape uvedomil, že zmiznutie domu je momentálne v rebríčku jeho priorít kdesi pod zemou. Vystrel sa, pripravil sa na konfrontáciu, ktorej sa určite nevyhne a odmiestnil sa.

Okrídlení kanci usadení na vrchu rokfortskej brány ho privítali nemým civením, no tentokrát Snape neutrúsil žiadnu poznámku o nedostatku vkusu architekta, ktorý bránu aj samotnú školu navrhoval. Ku škole od brány prešiel v rekordne rýchlom čase. Každá minúta zväčšovala mieru katastrofy, do ktorej sa chystal vkročiť a bude na ňom aby zas všetko dal do poriadku.

Pomyslenie na to, ako sa bude s bývalými kolegami hádať a naťahovať o Potterovo bezvládne telo ho prinútilo ku chladnému potešenému úsmevu, no to potešenie sa rýchlo vytratilo, keď si uvedomil aké bude mať tieto deň následky.

Zhruba pred tromi hodinami odporoval Dumbledorovi s vedomím, že jeho účasť na celom tomto fiasku je nevyhnutná a že muž, ktorý stál v jeho strede bol v bezpečí v nevystopovateľnom dome. Teraz bol ale Potter v Rokforte, jeho schopnosti a moc nepoužiteľné. Dokonca nemohol vyjadriť ani svoj názor, keďže ten bol uväznený v jeho bezvedomej mysli.

Bude sa musieť Dmbledorovi postaviť- a ešte aj Pomfreyovej a Minerve a všetkým ostatným- a bude musiť obhajovať svoju pozíciu a práva svojho pacienta (aj keď pomyslenie na to, že bude obhajovať svoje právo stráviť nekonečné hodiny v Potterových spomienkach zaváňalo blížiacim sa šialenstvom).

Nebol na takéto niečo zvyknutý. Málokto sa mu postavil na odpor, teda pokiaľ nešlo o triviálne záležitosti, napríklad rivalitu medzi koľajami. No v bezpečí svojej mysle musel uznať, že tí, ktorí mu odporovali väčšinou to, čo chceli aj dosiahli.

Ale veď bol predsa zo Slizolinu, dopekla. Slizolinčania nebojujú otvorenie. Konfrontovať Slizolinčana znamenalo, že do tváre vám prikývol a súhlasil so všetkým, čo ste povedali a potom sa k vám priplížil a nenápadne podryl vašu moc a autoritu. Alebo, v Snapovom prípade, vám do ranného čaju nalial jeden z napotentnejších jedov.

Ale teraz nemal čas na politické manévrovanie alebo elegantné vydieranie. Do sitácie sa vrhol po hlave a to sa mu popravde vôbec, ale vôbec nepáčilo.

Možno, pomyslel si, keď sa ponáhľal do nemocničného krídla, možno by nebolo až take zlé zveriť situáciu do Dumbledorových rúk. Koniec koncov, mali rovnaké ciele a nech bol riaditeľ aký chcel, bol vo vojne schopným a mocným vodcom.

Potter by určite chapel, že to bolo nevyhnutné- nemohli plýtvať časom na nezmyselné hádky, hlavne keď tým riskovali osud celého čarodejníckeho sveta…

Všetky takéto myšlienky však yzavrhol, keď vstúpil do nemocničného krídla videl, ako madam Pomfreyová prezliekala bezvedomého Pottera, zatiaľ čo sa zvyšok jeho kolegov premával okolo jeho postele ako kŕdeľ supov.

Nedopriali mu ani trochu súkromia, pomyslel si zúrivo. A čo spravia, keď uvidia jeho jazvy, ktoré nemajú právo vidieť, pretože by to tak Potter nechcel? Začnú nad ním nariekať a prinútia ho hovoriť o nich, aj keď sa do toho nemajú čo starať?

Ak nedokázali prejaviť úctu a právo na súkromie jeho telu, ako by sa správali k jeho spomienkam?

“Nedotýkajte sa ho,” vyprskol Snape. Až príliš neskoro si na svoje znechutenie uvedomil, že to znelo akoby na nich žiarlil. “Je môj pacient a ak ho má niekto vyšetriť, budem to ja.”

Pomfreyová chcela namietať, no Snape ju prebodol svojím pálčivým pohľadom, ktorý nápadne pripomínal ten Tieňov a stalo sa čosi neuveriteľné: madam Pomfreyová zbledla a stiahla sa.

“Budem vo svojej pracovni,” oznámila a bez štipky dôstojnosti do nej zaliezla.

“Vy,” oslovil teraz všetkých učiteľov. “Von.”

“Severus,” prerušil káravo šokované ticho Dumbledore. “Som si istý, že…”

“Môže byť vážne zranený, riaditeľ,” prerušil ho chladne Snape. “Naozaj chcete riskovať jeho život a zároveň budúcnosť tohto sveta len preto, aby ste uspokojili svoju zvedavosť?”

Videl, ako sa Sproutová po jeho ľavici striasla a skôr než stihol dodať ďalšiu jedovitú poznámku, Minerva Dumbledora schmatla za ruku a vyvliekla ho z miestnosti.

Dumbledore stihol všetkým prikázať aby odišli a jemu aby mu oznámil, ako sa má “chudák Harry”, keď s ním skončí. Potom sa za ním zavreli dvere.

Snape sa zhlboka nadýchol a prešiel po miestnosti aby zistil, či sa v nej nikto neukrýva. Práve sa stalo čosi neočakávané- podarilo sa mu vyhnať skupinu najvtieravejšísh a na nervy lezúcich čarodejníkov a čarodejníc z rokfortského nemocničného krídla, hlavného dejiska vtierania sa do života Harryho Pottera.

Na chvľu bol hrdý na moc svojej autority, no potom si pripomenul, že len imitoval Tieňa. Čo jeho myšlienky priviedlo späť k bezvedomému telu na posteli.

Prešiel nad Potterom prútikom a zistil to, čo dovtedy predpokladal. Potter upadol do svojho obvyklého unaveného spánku, ktorý vždy nasledoval po jednom zo záchvatov, no inak bol v poriadku. Z boja nemal žiadne trvalé zranenia, nezasiahli ho žiadne kliatby ani jedy.

Čo bolo vskutku ohromujúce, vzhľadom na to, že on, chorý muž s drevenou palicou bojoval proti dvanástim vycvičeným čarodejníkom a čarodejniciam.

V mysli si prehral prekvapujúci boj, no potom si povedal, že nemá zmysel sa tým v tejto chvíli zaoberať. Boli iné, omnoho urgentnejšie veci, o ktorých musel premýšľať než Potterovo vystúpenie. Medzi ne patrila napríklad jeho najbližšia budúcnosť.

Nechcel Pottera budiť, keďže jeho bezvedomie preňho teraz bolo tou najlepšou obranou. Keby bol pri vedomý, jeho moc by mu bola nanič a keď spal nemohli ho jeho niekdajší učitelia trápiť stupídnymi otázkami a nemusel trpieť ich zvedavosť.

No nechcel ani, aby sa Potter prebudil v prtomnosti Dumbledora, Pomfreyovej či McGonagallovej, dezorientovaný a bez toho, aby vedel, čo sa stalo. A Snape zo skúsenosti vedel, že Potter nebude mať problém zaspať, aj keby ho teraz prebudil.

A tak okolo nich Snape vyčaroval niekoľko silných umlčiavacích kúziel a zatiahol závesy okolo Potterovej postele. Pomfreyová nemusí vedieť, že Pottera zobudil.

“Ennervate,” šepol a Potter trochu pootvoril viečka.

Jeden pohľad na biely strop a temnú Snapovu postavu Potterovi stačilo na to, aby odhadol situáciu a vyvodil z nej správne závery.

“Dopekla,” zašepkal a vyčerpane zavrel oči.

“Vskutku,” súhlasil Snape. “Neviem čo riaditeľ plánuje, ale aspoň sa mi podarilo ich všetkých odtiaľto dostať. S Dumbledorom sa čoskoro stretnem, ale netuším ako to skončí. Mal by si sa pripraviť, Potter.”

Na Potterovej tvári sa objavil náznak vysmievačného úsmevu. “Pripraviť na čo?” zašepkal aj keď zatrpknutosť jeho slov bola jasným znakom toho, že odpoveď už poznal.

“Na čokoľvek, čo sa mi nepodarí odvrátiť. Pochybujem, že mi Dumbledore ešte stále dôveruje a nikdy som ho nedokázal veľmi ovplyvniť. Ale urobím čo budem môcť.”

Potterové zelené oči obavami potemneli.

“Nerobte to,” šepol Potter.

“Čo?”

“Neriskujte svoj život a vašu pozíciu učiteľa v boji, ktorý nie je váš, Profesor,” odvetil. “Už ste aj tak spravili viac, než som čakal. Nikomu nepomôže ak si pohneváte Dumbledora. Toto nie je vaša chyba. Zmierte sa s tým, ako sa veci vyvinuli.”

“To ťa mám nechať napospas hocičomu, čo si vymyslí?” chcel vedieť Snape. “Povedz mi, Potter, to chceš, aby sa ti Dumbledore prehrabával v spomienkach?”

Potterom myklo. To bol prvý prejav strachu, ktorý prejavil odkedy sa s ním stretol. Bol to jasný znak toho, ako veľmi tu Potter nechce byť, ako veľmi netúžil po tom, aby ho znovu ovládal riaditeľ rokfortskej školy čarodejníckej. Bol to znak jasnejší než akékoľvek verbálne prehlásenie.

Potter sa bál. No aj tak nechcel, aby Snape riskoval svoje zamestnanie v snahe pomôcť mu.

“Mrzí ma to, professor,” povedal Potter vyčerpaným chrapľavým hlasom. “Keby som bol vedel ako sa to vyvinie, nebol by som vás do toho zatiahol. Len som chcel, aby ma liečil niekto, v koho prítomnosti by som sa cítil pohodlne. Bolo to sobecké. Vážim si všetko, čo ste pre mňa urobili, ale tu by to malo skončiť.”

Pomyslenie na to, že sa Potter v jeho prítomnosti cítil dobre, že to dokonca považoval za privilégium Snapa prekvapilo, no jeho odpoveď bol ako vždy stručná a k veci.

“Keby som bol a vedel, že budeš takýto sentimentálny, zalial by som si uči voskom skôr, než som ťa zobudil, Potter. Nikto za mňa nebude rozhodovať, ani ty ani Dumbledore. Teraz spi.”

“Ale, profesor…”

“Spi, Potter,” zahromožil a s podivnou zmesou úľavy a obavami v tvári Potter poslušne zatvoril oči.

Snape okolo Potterovej postele bezslovne vyčaroval tie najsilnejšie a najcitlivejšie obranné kúzla, kúzla, ktoré ho upozornia ak sa k nemu niekto priblíži a zároveň danú osobu zastavia tým najohavnejším spôsobom, teda okrem toho, že by ich upiekli, či spôsobili permanentnú zmenu na ich zdravotnom stave.

“Idem za Dubmledorom,” prehlásil a odpoveďou mu bolo Potterovo prikývnutie.

“Dávajte si pozor,” šepol ešte, akoby to nebol on, kto tak nepredvídavo balansoval medzi životom a smrťou.

“Nedávaj rady, ktoré ani ty sám nepočúvaš, Potter.”

Snape prešiel k pracovni madam Pomfreyovej, s hrozivým výrazom v tvári prudko trhol dverami a s istým uspokojením pozoroval ako sa sestra za svojím stolom prudko mykla. Niekedy v budúcnosti bude musieť Tieňovi poďakovať.

Sestričke oznámil, že je Potter v poriadku, že okrem pokoja, odpočinku a pokoja od vtieravých liečiteľov nepotrebuje nič, na čo sa Pomfreyová urazila. No Snape ju znovu prebodol pohľadom a dal jej najavo, kde je jej miesto. Táto nova pozícia, v ktorej vystupoval ako Potterov ochranca sa mu začínala pozdávať.

Aká škoda, že to nebude fungovať aj na Dumbledora a že je riaditeľ pravdepodobne dostatočne mocný a zdatný na to, aby s trochou snahy prekonal aj jeho ochranné kúzla okolo Potterovej postele.

Takmer sa na svojej ceste do riaditeľovej pracovne odvážil dúfať- ak sa take slovo vôbec dalo použiť v spojitosti s jeho osobnosťou- že momentálna situácia nebude až taka zložitá a potenciálne katastrofická ako si ju predstavoval po ceste do Rokfortu.

Možno tento prísny a odhodlaný prístup Dumbledora a jeho štastnú tlupu učiteľov prekvapí natoľko, že Potterovu prítomnosť v hrade budú tajiť. Možno, ak by opatrne a presvedčivo poukázal na riziká v bezpečnosti a nevyhnutnosť plne sa koncentrovať na liečbu, možno ak by spomenul nevyhnutnosť nestresovať svojho pacienta…

Oslepujúci úsmev a bezstarostná iskierka v modrých očiach, ktoré zmenili riaditeľovu tvár v čosi nie úplne zdravé odzvonili všetkým jeho nádejám. Dumbledore už zjavne spravil čosi, čo podporilo jeho ďalšie plány s Potterom a súdiac podľa šťastia, ktoré z neho priam vyžarovalo, to bolo niečo neobvykle stupídne.

Chrabromilčania.

“Severus, chlapče milý,” privítal ho Dumbledore akoby sa ich doobedná výmena názorov vôbec neudiala. “Verím, že je pán Potter v poriadku.”

“Tak v poriadku ako môže byť, pretože nielenže trpí následkami svojej choroby ale aj magickým vyčerpaním zapríčíneným tou imbecilkou hrajúcou sa na profesorku, ktorú ste za nami poslali,” odvetil Snape, dávajúc si pozor, aby sa v jeho hlase neprejavilo nič iné ako jeho zvyčajne zlá nálada. Nechce predsa, aby ho riaditeľ upodozrieval z toho, že straní s Potterom a nie s ním.

“Ale, ale, som si istý, že Nymphadora nechcela nikomu ublížiť,” káral ho Dumbledore a Snape sa musel veľmi ovládať, aby baňho neskočil a holými rukami ho neuškrtil.

Nie, to pravdepodobne nechcela, pomyslel si naštvane a vyhýbal sa riaditeľovým očiam. Ale to sa nedá povedať o istom starom šialencovi, ktorý začaroval kúzelné prísady do elixírov, ktoré mohli zabiť toho jediného muža, ktorého chceme všetci udržať pri živote.

“Je úplne jedno, čo chcela alebo nechcela,” povedal nakoniec hlasom plným pomstychtivosti, ktorý používal vždy vtedy, keď sa sťažoval na kolegov. “Katastrofu spôsobila tak, či tak.”

“Katastrofa je trochu silné slovo, chlapče drahý,” opravil ho riaditeľ. “Koniec koncov, ty sám si mi povedal, že je Harry v poriadku. Je mi samozrejme ľúto, že musel opustiť svoj dom,” usmial sa smutne, z čoho Snapa napínalo. “Ale povedal si, že aj tak to nebolo bohviečo. A nakoniec, Rokfort vždy bol a bude jeho jediným skutočným domovom. Tu ho môžeme liečiť lepšie a bude tu v bezpečí. Som si istý, že to pochopí, hlavne teraz, keď vie, že nie je schopný sa o seba postarať.”

Nie je schopný sa o seba postarat? Snape by bol rád vedel, čo mu Tonksová nepovedala čo sa stalo, alebo či Dumbledore začal veriť svojím vlastným eufemizmom.

Potom si povedal, že je to vlastne jedno.

“Čo s ním plánujete robiť?” spýtal sa namiesto toho.

“Našou prioritou musí samozrejme byť Harryho zdravie,” odvetil Dumbledore a keby ho Snape poznal o niečo menej než ho poznal, bol by si uľavene vydýchol. Lenže vedel, že riaditeľ len málokedy konštatoval zjavný fakt bez toho, aby k nemu pripojil veľké “ale”.

“Ale…” pokračoval Dumbledore a Snape by bol najradšej zavrčal. “Ale nesmieme sa zamerať iba na jeho fyzický stav. Spôsob akým chlapec žil nie je zdravý, Severus. Izolovane, utiahnuto, odlúčene od všetkých priateľov. Určite zabudol prečo sa oplatí žiť. Preto mu musíme pripomenúť všetko, čo je na tomto svete dobré a radostné!”

Ako by to bola tá najinteligentnejšia myšlienka, ktorú kedy kto vyslovil, Dumbledore sa vystrel a oslepujúco sa na majstra elixírov usmial.

Po tom, čo sa niekoľko sekúnd pokúšal prísť na všetko, čo bolo v Dumbledorovom výroku zvrátené to Snape vzdal. Ak to bolo to, čomu sa riaditeľ rozhodol veriť, nemohol s tým nič spraviť. A Potter určite netúžil po tom, aby sa niekto v Rokforte dozvedel o tom, že on priateľov, viac, než by ktokoľvek so všetkými kolečkami v hlave potreboval. Ak ho chceli vidieť ako chudáčika, ako horormi poznačenú, izolovanú obeť, bolo to pravdepodobne lepšie ako tá druhá možnosť. Aspoň to kohosi v tomto prekliatom hrade potešilo.

“A ako to plánujete urobiť?” spýtal sa Snape s dobrou dávkou skepticizmu. Všetci by čakali, že na slová “radostný” a “dobrý” bude reagovať so skepsou, no nie?

“Ale, predsa tým, že ho znovu začleníme do čarodejníckeho sveta, že sa stretne s Weasleyovcami samozrejme,” odvetil Dumbledore, ako keby to bolo od začiatku úplne jasné. Čo preňho pravdepodobne aj bolo.

“Už som na zajtra zvolal tlačovú konferenciu a práve som sa chystal oznámiť to aj Molly a Arturovi.”

Weasleyovci.

Snape sa snažil predstaviť si Molly Weasleyovú a jej rodinu červených hláv ako sa natlačia do nemocničného krídla, posadia okolo Potterovej postele a svojím chaotickým správaním a uslzenými prejavmi len prinesú nepokoj do Potterovej už tak vystresovanej mysle.

A potom nové výtlačky novín a ako by sa každý kto kedy čo len prehodil slovo s Potterom nahrnul do Rokfortu a ako by sa každý jeden žurnalista z čarodejníckeho sveta postavil do rady čakajúcej na interview s chlapcom, ktorý prežil.

A potom by začala spúšť otázok. Kde bol, čo robil…

Ako zabil Voldemorta. Prečo vtedy zomreli jeho priatelia a či naozaj spravil všetko preto, aby ich smrti zabránil.

Snape musel potlačiť túžbu zavrieť oči a rezignovane si povzdychnúť.

“Viete, že takto by si to Potter neprial,” povedal bezvýrazne.

“Nezmysel, chlapče zlatý,” nesúhlasil potešene Dumbledore. “Možno si myslí, že nechce uznanie a vďaku všetkých čarodejníkov alebo, že sa nechce stretnúť so svojou náhradnou rodinou. Ale som si istý, že keď si uvedomí ako veľmi ho ľudia milujú a oslavujú, bude rád, že sa k nám vrátil. Chlapec, ktorý prežil k nám patrí, Severus.”

Sladká pomsta Albusa Dumbledora. Po rokoch manipulácie a zlého zaobchádzania sa mu to nepodarilo, prečo teraz Pottera nezničiť obrovskou dávkou vľúdnosti?

“Ako jeho liečiteľ ťa pred tým varujem, Albus,” pokúsil sa znovu, aj keď vedel, že jeho názor nezmení. Pozrel Dumbledorovi do očí a videl, ako v nich poskakujú iskierky triumfu. Už nikdy sa nevzdá svojej trofeje, ktorú na tak dlho stratil.

“Počkajte aspoň dozajtra, kým jeho návrat oznámite Weasleyovcom,” pokúsil sa o kompromis Snape. “Ich…radosť by mohla byť pre Pottera zdrvujúca a nepochybujem o tom, že by preňho bol ďalší záchvat tak skoro po tom poslednom smrteľný.”

Dumbledore najprv váhal, no nakoniec prikývol.

“Ešte k tomu poslednému záchvatu,” dodal. Iskierky v jeho očiach potemneli a čeli sa mu zachmúrilo. “Je naozaj škoda, že si nedokázal zabrániť tomu, že sa Harry preťažil. Je možné, že napätie medzi vami dvomi zhoršilo jeho stav? Niežeby som si myslel, že by si to urobil naschvál, dieťa drahé,” dodal narýchlo. Snapom prebehla vlna hnevu, keď si uvedomil, o čo sa riaditeľ pokúsi. “Ale možno nastal čas na…jemnejší prístup? Som si istý, že si preňho spravil čo si vedel, ale teraz, keď je chlapec v Rokforte, bolo by možno múdre, keby som ho začal liečiť ja, nemyslíš?”

“Bolo by lepšie, keby s ním pokračoval ten istý liečiteľ,” povedal aj keď vedel, že to riaditeľom nepohne. “Viem, čo mám hľadať a aj keď nie som nadšený tým, že by som mal s Potterom tráviť ešte viac času, nechcel by som, aby ste prebrali takú na čas náročnú povinnosť.”

“Nezmysel, Severus, nezmysel,” nesúhlasil nadšene Dumbledore. “Bude to pre mňa a Harryho šanca obnoviť našu niekdajšiu blízkosť!”

Iba roky špehovania a kontrolovania svojich impulzov Snapa zastavili v tom, aby ukázal ako zle mu z jeho rečí naozaj bolo.

“Keď myslíte,” povedal bezvýrazne.

Prepáč, Potter, pomyslel si. Pokúsil som sa, ale nešlo to.

Toto bol koniec. Teraz by už nedosiahol nič iné, než otvorenú hádku a rýchly vyhadzov z jeho kancelárie. A to by ani jemu ani Potterovi nepomohlo.

Najradšej by schmatol Dumbledora za jeho dlhú bradu a zatriasol ním, až kým by si mu všetko nedocvaklo, no naneštastie nemal tú moc, ktorá by donútila Albusa Dumbledora, lídra Fénixovho rádu, hrdinu a riaditeľa Rokfortu, aby sa mu podrobil.

Nie. Ja tú moc nemám, pomyslel si vo chvíli prekvapujúcej sebareflexie a v tom momente sa pred ním vyformovala cesta, ktorú by nebol zvažoval ani pred niekoľkými minútami. Snape tú moc nemal.

Ale možno poznal niekoho, kto ju mal.

“Radil by som vám, aby ste s liečbou začali až zajtra,” povedal a sám seba prekvapil tým, ako normálne jeho has znel, ako prirodzene, kým svet v jeho mysli sa otočil hore nohami a pretransformoval san a čosi úplne iné. “Potter teraz nepotrebuje nič okrem spánku a odpočinku. O ďalších krokoch ho môžete informovať aj ráno.”

Dumbledore súhlasil a z dverí ho vyprevadil s iskierkami v očiach a ďalším úsmevom, s očividným prekvapením a úľavou, že Snape odišiel bez ďalšej zbytočnej kritiky.

A Snape sa znovu ponáhľal hradnými chodbami, tentokrát mieriac do svojiích tichých komnát. Po ceste sa neodvážil pochybovať o rozhodnutí, ktoré učinil, neodvážil sa pochybovať o tom, či koná správne.

Teraz na to nemá čas.

Koniec koncov, musí napísať niekoľko listov.

0o0o0

Poslední komentáře
09.08.2009 11:35:35: Hm hádám, že Aida a Stín tu moc mají smiley${1} moc děkuji za překlad
07.08.2009 23:10:39: Brumla mne s.r. ... ale jak ... vrrr Takže Tien na hradě, druidové na hradě, kentauři na hradě .......
07.08.2009 22:23:46: jedna z nechutne konciacich kapitol. tzn. ze v tom najlepsom :D neskutocne ti dakujem za tento prekl...
07.08.2009 20:35:01: Páni, to bolo snáď prvý raz, čo čítam, že by Pomfreyka zdrhla od pacienta. Zato Dumby - no proste fu...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.