...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola devätnásta: Psi a dementori

Ahojky, ja viem, že už je tesne pred polnocou a že sem pravdepodobne nikto nepríde takto neskoro, no keď si to nájdete ráno, či naobed, keď vstanete, tak vás to dúfam poteší :D No pridávam túto kapitolku z pravidla ako na nový rok, tak po celý rok, tak dúfam, že sa to splní a tých nových kapitol bude naozaj požehnane (“a to platí aj pre komentíky” šepká vám svedomie :D). Tak si kapitolku užite a SĽUBUJEM, že ďalšia bude čoskoro, pretože viem, že ten koniec je vážne hnusný. Tak krásny nový rok vám všetkým :D s láskou is

PS: a ešte jedno prianie:

Až ti šampusový štupeľ trafí do oka, 
až ťa vyšetria a uznajú za cvoka, 
až ti bude od chlastu na bliti, 
až sa ti prskavka v zadku rozsvieti, 
až vonku na štyroch psovi budeš vravieť slečna, 
až zistíš že pyrotechnika je nebezpečná, 
až v prednom vačku ti jebne delobuch 
a zapáli ti z rite vyprdnutý puch 
a poletíš oblúkom ponad strechu, 
rozrežeš prdel na kuse plechu, 
tak potom priať šťastie ti už neskoro bude, 
preto tak skoro ti to prajem a v kľude. 
Šťastný Nový rok.

 


Bol to šok vidieť samého seba ešte skôr, než sa dostal ku vchodu do Škriekajúcej búdy. Mal cez seba prehodený neviditeľný plášť, ktorý mladý Potter tak ľahkovážne zabudol pri Zúrivej vŕbe. Snape ho vďaka svojej vytrénovanej citlivosti na mágiu našiel. Zjavne v temnote strávili viac času, než by bol povedal.

Oveľa viac času.

Zamračene sa Snape poponáhľal a do tunela vstúpil nalepený svojej mladšej verzii na päty.

Tu sa odohrali všetky udalosti, ktoré boli obsahom nočných môr jeho mladosti ako aj dospelosti. Potter, Grangerová a Weasley, pritúlení k sebe na jednom konci miestnosti. Lupin a Black, obaja vyčerpaní a zničení, nehybne civiaci na koniec jeho prútika a víťazoslávny výraz mladšieho Severusa Snapa.

Prešiel cez izbu a oprel sa o zatlčené okná, kde sa k nemu pripojil aj Potter, ktorý sa nedbalo oprel o stenu. Snape ho ignoroval.

V jednej chvíli pocítil niekdajšie uspokojenie, pociť víťazstva, ktoré pocítil, keď chytil svojho starého nepriateľa, keď dokázal, že vlkodlak, proti ktorého prítomnosti v hrade odzačiatku protestoval, bol naozaj presne taký zradca za akého ho vždy pokladal.

Potom si spomenul, že sa mýlil, nie o Blackovi, ktorý sa nechal zabiť len o dva roky neskôr, ani o jeho charaktere, ale mýlil sa. Tá nenávisť, ktorá ho naplnila, keď Blacka opäť uzrel mu zastrela zdravý rozum, jeho súdnosť a výsledkom bola viac než len jedna malá pohroma a útek Petra Pettigrewa, ktorá viedla k znovupovstaniu Temého pána.

"Pokúšaj ma," šepol Snape v spomienke. "Pokúšaj ma a ja to spravím, to ti prisahám."

Snape sa zahľadel na svoju vlastnú tvár, tvár svojho spomienkového ja, na nenávistnú grimasu, ktorá ho prinútila prehodnotiť svoje postoje.

Takže takto sa díval na svojich študentov, na kolegov z Rádu. Na zlomok sekundy uprel pohľad na Pottera, no ten si ho nevšímal, celým bytím sa sústreďoval na svojho krstného otca.

Aspoňže vyzerá horšie ako ja, pomyslel si Snape a rozhodol sa neopomenúť fakt, že Blackov zanedbaný výzor bol následkom núteného pobytu v Azkabane.

Vtedy sa ozvala Grangerová hlasom vystrašeným z toho, že si dovolila kritizovať profesora, no nanešťastie jej chrabromilská priamočiarosť bola už vtedy silnejšia než rozum. Snape si ju nevšímal, očami sa namiesto toho uprel na centrum diania- na mladšieho Pottera a Blacka.

Bol prekvapený, keď sa Black pod podmienkou, že so sebou zoberú potkana ponúkol, že pôjde dobrovoľne- na túto časť rozhiviru úplne zabudol. Dovtedy si spomínal len na nenávidenú vyškerenú tvár svojho soka.

Možno tento výlet do Potterovej minulosti nebol na zahodenie. Ukázal Snapovi aj časť jeho vlastných spomienok, časť, na ktorú predtým radšej nechcel spomínať. Aj keď si niesom istý, či som na rozpomínanie pripravený.

“Do hradu?” spýtal sa mladší Snape zamatovým hlasom. “Nemyslím, že  je treba ísť až ak ďaleko. Stačí, ak dementorov zavoláme hneď keď vyjdeme spod Zúrivej vŕby. Potešia sa, keď ťa uvidia, Black…dovoľujem si tvrdiť, že budú takí nadšení až ťa pobozkajú…”

Cítil sa tak skvelo, keď sa vtedy Blackovi vyhrážal, keď nakoniec pozbieral čriepky niekdajšej kontroly, ktorú stratil, keď ho Black poslal v ústrety smrti a Potter ho zastavil.

Až teraz pochopil, ako infantilne sa vtedy správal, ako nevyspelo.

Vzhľadom na to, čo sa od tej jednej noci stalo, vzhľadom na všetky boje, kde by Blacka či Lupina, alebo hocikoho iného so schopnosťou bojovať zúfalo potreboval, si konečne uvedomil čo myslel Dumbledore, a dokonca aj Potter, keď mu neustále pripomínali, aby prestal nenávidieť minulosť.

“Ste úbohý!” zreval mladši Potter, ktorý akoby len potvrdil jeho vlastné myšlienky. “Len preto, že si z vás striaľali na škole, nie ste ochotný počúvať-“

“Ticho! Takto so mnou hovoriť nebudeš!”, zúril mladší Snape, no ten súčasný si všimol, že Potter už vtedy oplýval schopnosťou chrstnúť mu do tváre tvrdú pravdu tak, aby sap red ňou nemohol skryť. Za posledných osem rokov sa naučil k tejto pravde pribaliť aj pekný úsmev.

Ale vyrovnanosť nebola vlastnosť, ktorú Potter v treťom ročníku ovládal. A Snape v očiach mladého Pottera opäť uzrel zúrivosť, zúrivosť s akou sa postavil Dudleymu v prvej spomienke, ktorú spoločne zhliadli a Snape už vedel, čo by po takomto výbuchu sopky pocitov nasledovalo.

Myslím, že som mal radšej, keď vyzeral ako idiot, pomyslel si Snape zatiaľčo pohľadom prešiel z mladšieho na staršieho Pottera. Vtedy bolo lahšie ignorovať čo hovoril.

Tentokrát videl Expelliarmus- kúzlo, ktoré naňho Potter namieril a pozoroval sa, ako odletel a zahanbujúco vrazil do steny a zviezol sa po nej na zem. S bezmocne vlajúcimi rukami vo vzduchu vyzeral naozaj smiešne.

Opäť raz uprel pohľad na Pottera, ktorý sa naňho placho uškrnul, no doteraz ich už mal dostatočne napozerané na to, aby vedel že ho vlastne vôbec nevnímal. Svoju pozornosť stale upieral na Blacka.

“Hádam, že je na celej tejto maškaráde aspoň niečo dobré- aspoň si uvedomím, za koľko vecí sa naozaj hanbím. Je mi to naozaj ľúto, profesor.”

“Už som si zvykol,” zabručal Snape, ktorého prekvapovalo, ako jednoducho Potterovo ospravedlnenie prijal.

Ďalej zaujato pozoroval dianie v Škriekajúcej búde- keď sa to stalo prvýkrát tak bol predsa v bezvedomí no nie, a vždy ho zaujímalo, čo sa dialo až kým precitol vedľa Zúrivej vŕby.

Možno bolo dobré, že vtedy nič ďalej nepočul. Blackova a Lupinova neschopnosť by ho privádzala do šialenstva. Prečo si ho jednoducho neprivolali a nedonútili Pettigrewa zaujať jeho ľudskú formu? To to bolo až take ťažké sústrediť sa?

Zjavne áno, pretože to teraz nerobil ani on a odmenou mu bola bolestivá migréna.

Snape čakal, že bude Potter pokračovať, že okomentuje nemožnosť tej situácie alebo že utrúsi akúsi múdrosť. No nestalo sa tak, a oni spoločne pozorovali, ako Lupin s Blackom objasňovali potkanovu identitu akoby práve vynašli koleso.

Až keď sa do hádky zapojil aj mladší Potter, ktorému z očí sršal hnev nad tým, že by Blackovi mal dovoliť zabiť Pettigrewa, až vtedy súčasný Potter prehovoril.

“Keď pomyslím na to, že som Siriusa vtedy tak nenávidel,” šepol. “Len chvíľku predtým, než sa celý môj svet obrátil hore nohami.”

“S Blackom sa dajú spojiť oveľa horšie pocity, Potter,” vložil sa do toho Snape. “A ak by si ho neskôr nemal až tak rád, trpel by si oveľa menej, keď sa prepadol za závoj. Tak. Logická, citlivá poznaámka, bez jedinej urážky. Kto povedal, že sa nedokáže preniesť cez svoju detskú nenávisť?

“Sirius bol vážne chorý muž, Profesor,” povedal pokojne Potter.

Dopekla s citlivosťou.

“Bol neuveriteľne infantilný a arogantný, Potter. Nebol nikoho dobrý priateľ, nebol ani dobrým krstným otcom. Bol len niekto, kto nedokázal dospieť a uvedomiť si, že svet sa svet nedelil len čiernobielo.”

Potter sa len smutne pousmial. V tom úsmeve sa zračila aj únava, únava, ktorá zasahovala do morku kostí, únava a akú Potter nikdy predtým nevidel, únava, ktorá mu viac než akékoľvek slová odhalila skutočný dopad jeho choroby.

“Taký skutočne bol, Profesor, ale musíte zvážiť aj jeho situáciu. Ľudia ako Sirius vždy dospievajú neskôr. Svet je pre nich len jedným veľkým ihriskom  a kým si Sirius stihol uvedomiť, že sa mýlil ho na dvanásť rokov hodili do Azkabanu a všetci, na ktorých mu záležalo boli buď mŕtvi, alebo ho nenávideli. Niet divu, že nikdy nedospel. V jeho duši bola len nenávisť, hrôza a beznádej. Verte mi, viem ako sa cítil.”

“To je len ďalší dôvod, prečo ti mal pomôcť a nie podporovať tvoje chrabromilské tendencie,” zasyčal Snape, pripravujúci sa na hádku, na ktorú mal nutkanie už od momentu, keď vstúpili do tunela. Mal pravdu, bol si tým istý. Tentokrát Potter nepríde na zodpovedajúcpu odpoveď na každú chybyčku, ktorú mu vytkne. Tentorkát vyhrá on

No Potter sa len chápavo usmial a zameral sa na Pettigrewovu premenu.

Snape bol sklamaný a mussel potlačť túžbu hádať sa o tom, že to nebolo fér. Ale vážne, šlo to s ním dolu vodou.

Vzchop sa, pokarhal sa, práve vo chvíli, keď sa teraz už premenený Petigrew snažil presvediť ostatných o svojej pravde. Nie si tu na to, aby si sa s ním hádal, máš hľadať známky choroby.

Black s Lupinom a Pettigrewom sa opäť hádali, každý sa snažil presadiť svoju nevinu a vinu toho druhého. Snape si odfrkol odvrátil sa od nich a upriamil pohľad na Potter. Občas naozaj ľutoval fakt, že už nie je smrťožrútom. Ak bolo na jeho kolegoch čosi dobré, bola to ich schopnosžť rýchlo sa rozhodovať a ešte rýchlejšie konať. Ak by boli smrťožrútmi, Pettigrew by bol už dávno mŕtvy a oni by boli na caste do hradu. Alebo skôr, Black s Lupinom by boli mŕtvi a Pettigrew s deťmi na caste k Voldemortovi. No, možno by to nebola tá najlepšia alternatíva.

Ale aspoň by chlapca nenútili, aby to všetko počúval, aby sa jeho svet v priebehu minúty obrátil hore nohami. Napätie z toho, ako to všetkého, z toho, že sa musel stretnúť s vrahom svojich rodičov a že priateľov svojho otca spoznal za takýchto okolností sa mu zračilo v tvári, v jeho očiach, v pohyboch. Bol napätý ako keď sa hádal s Dursleyovcami, s očami doširoka roztvorenými, s očami v ktorých sa zračilo toľko emócii odrazu, že sa dali len ťažko pomenovať.

Očami prebiehal z Blacka na Lupina na Pettigrewa a naspäť, nechcel sa na jedného upierať príliš dlho, nechcel učiniť rozhodnutie, ktoré by jedného z nich priblížilo jeho srdcu či ktoré by ho odvrátilo od druhého.

Snapa opäť pohltil hnev. Po dvanástich rokoch nezáujmu a týrania boli tu, súťažili o Potterovu priazeň, ale znovu to nebolo o tom malom chlapcovi. Po prvýkrát vo svojom živote mal chlapec príležitosť spoznať niekoho dospelého, komu by na ňom záležalo, ale táto možnosť bola poškvrnená potrebou rozhodnúť osud  niekoho iného. Priazeň svojho krstného otca si mohol kúpiť len zatratením Pettigrewa a Snape v jeho očiach videl, že si bol Potter tohto poškvrnenia vedomý.

Zopakovala sa tu situácia z Tajomnej komnaty, pomyslel si Snape a na moment pociťoval hlbokú túžbu vstúpiť medzi Pottera a dospelých, ktorí sa oňho preli. Dieťa by nikdy nemalo zažiť ťažobu podobného rozhodnutia. Dieťa by nemalo byť nútené bez pomoci vyriešiť takúto situáciu. Nebolo jeho povinnosťoi súdiť toho úbohého muža no aj tak ho k tomu prinútili.

A aj keď Snape vedel, že Black, Lupin a on boli vinní za Petigrewov útek a zlo, ktoré neskôr vykonal, jeden pohľad na tvár staršieho Pottera potvrdil to, čo si myslel.

Potter za to rozhodnutie vinil sám seba. V pasci medzi rozhodnutím o Pettigrewovej smrti, smrti muža, ktorý zničil životy jeho rodičov, a o milosti nad ním zvolil milosť, za ktorú v nasledujúcich rokoch draho zaplatil.

“Prečo bolo všetko vždy na tebe, Potter?” zašepkal Snape, ktorého hlas takmer zanikol v zanietenej hádke, ktorá ešte stale prebiehala okolo nich.

“Pravdepodobne preto že som vyžaroval sebadôveru a schopnosť viesť,” odpovedal Ptter sucho a Snape sa nemusel pozrieť na zakrpateného a nervózneho chlapca na to, aby v jeho odpovedi rozoznal sarkazmus.

Ale pochopil oveľa viac. Za posledných pár dní sa naučil načúvať Potterovi, naozaj počúvať tak, ako načúval bublajúcemu kotlíku, sústredil sa na jemné vretie, nuansy pomalého varenia a tento zmysel pre detaily mu odhalil únavu, ktorá sa za suchým humorom skrýval, tak ako aj rezignáciu a zmierenie.

Na istú chvíľu si prial, aby stretol Potter medzi tým mladým chlapcom, ktorý netušil o tom, ako sa k nemu svet správal a týmto mužim, ktorý chapel všetko, zmieril sa s tým a preniesol sa cez to. Rád by stretol hnevlivého, zúfalého mladého muža, ktorým musel byť, keď si uvedomil, čo všetko na ňom spáchali, keď sa ocitol v pasci, ktorú preňho navrhli a keď si po prvýkrát uvedomil, že tie steny, uprostred ktorých sa ocitol neboli postavené na jeho ochranu.

Boli to tvrdé časy, keď si človek uvedomil ťažobu svojho osudu, ale pre Pottera to museli byť časy, ktoré zlomili jeho srdce a myseľ. Snape sa mohol len čudovať, ako to prežil.

No potom sa opäť presúvali po vŕzgajúcich schodoch v Škriekajúcej búde, kde sa Snape takmer potkol o kameň, ktorý mu stál v ceste, čo tak upieral pohľad na chlapca. Do jeho strachu, neistoty a bezmocnosti sa vmiešala aj štipka nádeje, ktorá síce sama o sebe nebola zlá, no Snape vedel, že bude čoskoro zatratená a Potter bude následne ešte zúfalejší.

Možno konečne prišli ku spomiene, v ktorej sa udialo rozpolenie a ak to naozaj bola ona, tak si nemohol dovoliť stratiť ani sekundu.

Snažil sa nevšímať si svoje vlastné telo, ktoré sa čudne vznášalo za nimi, ani Pettigrewove protesty.

Šiel tesne za malým Potterom a tak počul ako mu Black ponúkol domov, bol dosť blízko na to, aby videl ako sa jeho tvár rozžiarila ako slniečko, ako mu z očí sršalo šťastie, ktoré sa odrážalo aj v Blackovej tvári, keď Potter súhlasil.

Na moment, neuveriteľne kratučkú chvíľu verili, že bude všetko konečne v poriadku. Že bude Black slobodný, že sa k nemu Potter nasťahuje a ich životy sa zlepšia. Chlapec by mal niekoho, komu by na ňom záležalo, kto by ho ochraňoval pred Voldemortom a zastal sa jeho záujmov pred Dumbledorom.

Až na to, že to bolo odzačiatku chybné zmýšľanie, pomyslel si zachmúrene Snape. Hovorili predsa o Blackovi a Potterovi. Ani jeden z nich nedokázal prežiť deň bez toho, aby sa čosi nezvrhlo. Šanca, že budú spolu a všetko bude tak ako to chceli neexistovala.

Bol by im to povedal, ak by sa vtedy nevznášal kdesi za skupinkou. No oni dvaja ho aj tak nikdy nepočúvali, nezáležalo na tom, ako pravdivé jeho slová v skutočnosti boli.

“Bol by som rád, keby sme tu spomienku mohli trochu posunúť,” ozval sa znenazdajky Potter, keď vychádzali z tunela. “Celá táto predohra je úplne zbytočná.”

Snape sa zamračil. Toto bolo po prvýkrát čo, odkedy spolu prezerali spomienky, znel Potter netrpezlivo. Vôbec z neho nevyžaroval zvyčajný pokoj a rozvážnosť. Vlastne bol celý nervózny, vyzeral akoby mu bolo nevoľno a tvár mal akoby vytesanú z kameňa.

“Ponáhľaš sa niekam, Potter,” doberal si ho Snape, no nedostalo sa mu odpovede. To bolo čudné, lebo Potter si nikdy neodpustil podobnú poznámku a Snape si na to počas posledného týždňa zvykol. Vlastne by v tej chvíli najradšej spomienku zastavil s spýtal sa ho, čo sa deje.

No vtedy spoza oblakov vykukol mesiac a Snape na Potterovo divné správanie zabudol, fascinovaný a zhrozený transformáciou, ktorú podstúpil Lupin.

Videl to samozrejme už aj predtým, tú grotesknú premenu končatín a pokožky, spôsob akým sa mu zhrbili plecia, ako mu na tvári a na rukách vyrazila srsť, ako sa jeho dlane zmenili na tlapy, no stále ho tá hrozivá premena fascinovala.

Pomyslenie na to, že ho toto pred rokmi takmer kuslo, dávna spomienka na žlté oči, na drápy, ktoré sa po ňom zaháňali mu nedovoľovala pohnúť sa.

Nehybne tam postával, pozoroval chaos, ktorý okolo neho prepukol. Black sa taktiež premenil a teraz zápasil s vlkom, Pettigrew omráčil Weasleyho, toho potkana potom odzbrojil Potter, zatiaľčo on sa premenil a vo svojej potkanej forme utiekol. Potter tak potom stál, očami sledoval boj psa s vlkom a odhadoval šance zásahu, keby sa ich pokúsil znehybniť a okamžite si uvedomil, že sú nulové.

Lupin zdrhol a Snape chvíľu zvažoval, že by si Pottera doberal, že sa bál psa, no potom si spomenul na to, že s výnimkou jeho a Pottera sú všetci z tejto spomienky mŕtvi a že sa k nim Potter pravdepodobne čoskoro pridá.

No tak táto myšlienka ho teda riadne prebrala.

Videl, ako sa Black, stále ako pes, potkýnal za Lupinom, ale bolo jasné, že nebude schopný ho dobehnúť. Grangerová s Potterom sa presunuli k ich bezvedomému priateľovi. Samozrejme, nemali ani potuchy ako ho prebrať aka k by mali viac rozumu, tak by sa s ním a s Weaslym vrátili čo najskôr do hradu a nechali by to na učiteľoch. No, slečna Grangerová by to spravila, ale Potter, tomu sa v očiach opäť zračil ten pohľad…

Snape by vôbec nemuel vedieť, čo sa dialo, na to, aby to vedel uhádnuť. Utekať za krstným otcom, ktorý stíhal vlkodlaka bolo skrátka príliš Potterovské na to, aby sa mohlo stať niečo iné.

A Grangerová, vždy verná priateľka, aj v tých najsprostejších situáciach, bežala za ním.

Nemuseli ísť ďaleko, aj keď Snape počul, ako za ním Potter sťažka dýcha, kým došli k brehu jazera. Snape vzhliadol a všimol si dementorov, ktorí sa k nim blížili a reflexívne vytiahol prútik. Ale bolo to zbytočné a on to vedel.

Znovu svoju pozornosť upriamil na Pottera, keď ten Grangerovej pripomínal, aby “myslela na niečo šťastné”. Snape by bol rád vedel, či bol Potter naozaj tak trhnutý, že si myslel, že by oni dvaja mohli poraziť vyše sto dementorov a potom, keď počul ako zúfalo kričí “Expecto Patronum” si uvedomil, že áno, naozaj bol.

Teraz boli dementori všade navôkol. Grangerová zastonala od bolesti a od strachu, prútik jej vypadol z ruky na zem a ona klesla na kolená. Black sa striasol, pretočil a zostal nehybne ležať.

Len Potter ešte stále stál na nohách, stále bojoval a prútikom mával od jedného dementora k druhému, hlasom chrapľavým od toho, ako volal svojho patronusa. Snape prešiel k nemu, tak blízko, aby videl, ako mu na čele vyrazil pot, ako sa v jeho očiach miešala panika so zúfalou nádejou že bude všetko v poriadku, že sa všetko vydarí…no nenachádzal tam známky Blednutia.

Strieborná hmla, ktorú Potter vyčaroval sa naťahovala, snažila sa obklopiť nielen jeho, ale tiež jeho priateľku a krstného otca a  Potter sa vyčerpane, od snahy udržať ju čo najsilnejšiu, zviezol na kolená. Dementori sa neustále približovali a Snape sa znechutene striasol, keď jedna z odpudivých príšer preletela popri ňom a spoza záhybov plášťa vystrčila hnijúcu ruku. Tou sa dementor snažil patronusa odplašiť.

“Nie- nie,” lapal po dychu Potter. “Je nevinný….expecto – expecto patronum…” 

No nepomáhalo to a podľa zhrbených pliec a sklonenej hlavy Snape vedel, že si to uvedomoval aj chlapec.

Dementor zodvihol obe mŕtve ruky- a stiahol si kapucňu.

Snape odvrátil pohľad. Počas vojny videl dosť dementorov na celý život, no beztvarú dieru namiesto úst, cez ktorú mu takmer vysali dušu, a to nie len raz, znovu vidieť fakt nepotreboval. Potterov patronus zablikal a zmizol.

A opäť začal ten krik. Potter začal lapať po dychu, dementor sa k nemu neustále približoval, skláňal k nemu beztvaré ústa v nechutnej paródii mileneckého bozku.

Snape na to civel. Netušil, ako blízko smrti sa tej noci Potter ocitol. Aj napriek tomu, že vedel, že to bola len spomienka, že sa to už stalo a že to Potter prežil, pociťoval paniku. Rozhliadal sa, hľadal niekoho, kto musel prísť a pomôcť im, kto rýchlo vyčaroval toho potrebného patronusa, ktorým Pottera zachránil, zatiaľčo v ušiach mu rezonoval krik Lily Potterovej.

Vzhliadol a uvidel obrovského strieborného jeleňa, ktorý mieril k nim.

Čas sa vtedy akoby zastavil. Snape len civel a civel, pozoroval zvera ako zľahka odohnal skupinu dementorov, potom sa zastavil a pozoroval padnuté telá Pottera, Blacka a Grangerovej.

Potom preklusal na druhý breh jazera, ladne sa uklonil malému chlapcovi stojacemu oproti, ktorý pozoroval jeho ladné a elegantné pohyby, ktorými svetu ukazoval nádherné spojenie života a prírody.

Potter.

Snape sa striadol, keď si uvedomil, že tento chlapec, toto dieťa ovládalo toľko moci, že dokázalo vyvolať takého patronusa. Nachvíľu sa zamyslel nad tým, ako mohol byť Potter aj na druhej strane toho jazera, keď ležal pri ňom na zemi v bezvedomí, no potom sa rozhodol, že s tým určite mal čosi spoločné s Grangerovej časovratom.

Prešiel pohľadom z Pottera na Pottera, z padnutej, krehkej postavy na tú hrdo stojacu na druhej strane jazera, než sa ten otočil a vybral sa do lesa.

A opäť videl to, čo videl počas Potterovho druhého ročníka, keď stál zoči-voči Tomovi Riddlovi v Tajomnej komnate. Moc. Nevinnú, nevedomú moc, s ktorou sa nebolo radno zahrávať. Ale keď ju použil, bola ovládaná vôľou a rozhodnosťou.

Uvedomil si, že Pottera-chlapca vždy podceňoval, tak ako od začiatku podceňoval aj muže vedľa seba. Bol prekvapený, že mu to Potter ešte sarkasticky nepripomenul.

“Čo, Potter, tentokrát nemáš v rukáve skrytú nejakú múdrosť?” spýtal sa a keď Potrter neodpovedal, otočil sa k nemu.

Nad pohľadom, ktorý sa mu naskýtol frustrovane zaklial. Namiesto toho, aby sa uvoľnene opieral o strom tým svojím dráždivým spôsobom, ležal Potter na zemy, kde sa mykal a kŕčovito sa zmietal v bolestiach.

xXx

Poslední komentáře
06.01.2009 22:59:52: Ano, moc krásmá kapitola, ale smutná. Už aby bylo pokračování, snad bude trochu veselejšísmiley...
06.01.2009 19:05:01: díky moc za další kapitolku!smiley${1}
04.01.2009 11:29:31: super,skvělý překlda.Tahle pasáž se mi ve filmu strašně líbila,měla jsem pocit jako bych tam byla a ...
03.01.2009 18:01:29: Páni, to bola kapitola. O preklade sa ani nevyjadrujem, bolo by to zbytočné. Je to tak skutočné, Row...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.