...

HP-Je to vzájomné

Kapitola jedenásta: Hlasy

Kráásny veľkonočný pondelok :D nová kapitolka.. jupíííí…na ďalšiu kapitolku tejto poviedky si budete musieť počkať, pretože ju prekladá Cissy a je niekde v polke…tak dúfam, že ju podporíte :D dnes mám dve venovania: všetkým babám, ktoré dnes neušli spŕške vody či vyšľahaniu korbáčom, a potom špeciálne venovanie jednej veľmi milej osôbke- Mission :D tak sa do toho pustite a nezabudnite niečo napísať keď už je tá Veľká noc..Lucy
"Využívajú ťa. Nerobia to pre teba. Všetko je len pre ich vlastný úžitok. Zmenia ťa na stroj, aby si mohol vykonať svoju povinnosť. A ty nemáš inú možnosť ako ich počúvnuť. Na čo iné by si žil? Celý tvoj význam leží v JEHO zničení. V ničom inom. V ničom."


Harry sa náhle prebudil, no hlasy zo sna sa mu stále vracali. Kto to bol? Bol to iba sen? pýtal sa Harry sám seba, ale nemohol sa zbaviť myšlienky, že ten hlas mal pravdu. Vždy ho iba využívali. Potom tu boli hodiny so Snapom. Snape ho nemal rád. Pravdepodobne ho teraz, keď vedel, že je jeho syn, nenávidel ešte viac.

Harry si to nechcel priznať, ale to, že sa Snape dosiaľ o ich vzťahu ani nezmienil ho zraňovalo. Harry začínal veriť, že napriek tomu, že sa k nemu Snape na verejnosti správal milšie, nechcel s ním mať vnútorne nič spoločné. Využíva ťa, povedal jasne hlas v jeho hlave.

Harry prudko potriasol hlavou, zamýšľajúc sa nad tým, čo to bol za hlas. Začína mi šibať? Harry tento nápad poprel, no nevyhnal ho z hlavy úplne. Pozrel sa na hodiny (dve hodiny ráno) a snažil sa znovu zaspať, no vždy keď už skoro zaspal, ten hlas sa znovu ozval.

Harry o tom chcel niekomu povedať, a tak vstal, prehodil cez seba habit a zamieril ku portrétu. Na polceste ku Dumbledorovej kancelárii si vybavil Ronove slová z druhého ročníka: "Počuť hlasy, ktoré iný nepočujú nie je dobrý znak ani v čarodejníckom svete." Harry sa zastavil a otočil, keď si spomenul na udalosti toho roka. Potom začul kroky, ktoré sa rýchlo približovali. Práve sa chystal utiecť, keď sa spoza rohu vynoril Snape a viditeľne sa ponáhľal. Keď si však všimol Pottera, náhle zastavil. A ešte k tomu Pottera bez neviditeľného plášťa.

"Potter, čo robíš mimo klubovne a to ešte po večierke? Určite si na tejto škole dostatočne dlho, aby si vedel, že je to proti pravidlám!"

"Ja....no..."

"Ak tu mieniš koktať, Potter, tak buď radšej ticho. A keďže som na ceste k riaditeľovi, som presvedčený o tom, že sa ku mne rád pripojíš," zavrčal.

"Ale pane, nebude teraz spať?" Snape na chlapca iba zazrel, potom sa rýchlo vydal po ceste ku riaditeľovej kancelárii. Vedel, že mu Potter nebude stačiť, no momentálne ho to netrápilo. Bolo dôležité, aby sa dostal k riaditeľovi tak rýchlo, ako len bolo možné. A ak mu Potter nebude stačiť, tak bude mať iba viac problémov. Aj tak sa predmet jeho rozhovoru s riaditeľom mal týkať jeho.

Pri kamennej oblude vedúcej do riaditeľovej kancelárie sa Snape otočil, aby sa uistil, že tam chlapec bol (a on naozaj bol) a vyslovil heslo. Keď sa dostali pred dvere so riadeteľovej kancelárie, Snape sa otočil k Harrymu.

"Zostaneš tu, rozumieš?" Keď chlapec prikývol, zaklopal Snape na dvere a bez vyzvania vstúpil. Albus ho očakával.

"Ah, Severus. Tak teda, čo je také dôležité, že mi to musíš tak náhle povedať?"

"Je to o Potterovi, Albus. Och, len aby si vedel, na ceste sem som naňho narazil," zavrčal Snape, "stojí za dverami." Riaditeľ smutne prikývol.

"Tak čo sa deje s Harrym? Dúfam, že nejde iba o to, že je preč z veže?"

"Nie, to s tým nemá nič spoločné, ale mohlo by to byť nebezpečné. To hlúpe chlapčisko so sebou ani nemalo neviditeľný plášť. Ale o čom som chcel s tebou rozprávať sa týka niektorých slizolinských študentov." Pri tomto sa na riaditeľ pozrel na Snapa hodnotiacim pohľadom. "Niekoľkým z nich prikázali ich rodičia, aby Potterovi ublížili, no nezabili ho. Malfoy, Crabbe a Goyle sú jednými z nich, samozrejme. Neviem všetky podrobnosti, pretože som iba vypočul ich rozhovor, ale nemyslím si, že mladý pán Malfoy bude..." zdalo sa, že Snape hľadá vhodný výraz, "mierny, pre nedostatok iného výrazu."

"Ach," povedal Dumbledore pokojne, no v jeho očiach žiarili hlboké obavy. "Fakt, že je s ním pán Malfoy aj v skupine tomu moc nepridá."

"Čože?"

"Samozrejme, nie že by si to oni vybrali. Profesorka Enyamová verí, že keď dá tých dvoch dokopy, s niekým trerím, lepšie si porozumejú."

"A kto je ten tretí?"

"Alexander Drima." Snapovi sa trochu uľavilo. "Ako sú na tom?"

"Zdá sa, že pán Drima a pán Potter spolu vychádzajú, aspoň vtedy, keď musia. On a jeho sestra sa zúčaňujú takmer všetkých stratntí DA. Mohol by ich držať dosť skrátka, ak sa pravdaže nerozhodne straniť Malfoyovi."

"Myslíš, že by sa to mohlo stať?"

"Neviem. Drimovci su neutrálny. Priklonia sa tam, kde je to pre nich najlepšie. Možno...nemohla by Enyamová skupiny vymeniť?" Dumbledore pokrútil hlavou.

"O to ju nemôžem požiadať. Nemám na to dostatok dôvodov. Musíme niečo vymyslieť, ale mali by sme Harryho varovať. Zavolaj ho dnu."

**********************

Harry nasledoval profesora v hlbokom zamyslení. Nechcel to pripustiť, ale ten hlas mal pravdu. Všetci ho využívali. Dávali mu iba minimum informácií, no ani zďaleka nie dostatok na to, aby si vedel utvoriť obraz o tom, čo sa deje. Čakali, že porazí Voldemorta, bez toho aby vôbec vedel ako. Áno, teraz mal hodiny naviac, ale prečo začať až teraz?

Dumbledore vedel o proroctve: na konci roka mu o ňom povedal. Čo sa tak náhle zmenilo, že musí mať denne o niekoľko hodín učenia viac, keď sa to všetko mohol učiť už od začiatku leta?!

Snape ťa ale učil obranné kúzla," ozval sa v Harryho hlave iný hlas."

Áno, povedal nechcený Hlas. Ale to bolo iba pre DA, či nie? Nebolo to pre teba. Bolo to iba preto, aby si mohol učiť ostatných.

"Nie si nič iné ako zbraň," zašepkal mu do ucha hlas. V tom momente vyskočil Harry na nohy a prútikom zamieril do strany, odkiaľ ten hlas prišiel. No nič tam nebolo.

"Potter, načo preboha potrebuješ prútik v riaditeľovej?" vyštekol Snape. Harry však na Snapa ani nepozrel: iba ďalej mieril prútikom a rozmýšľal nad prerieknutými slovami. Čo to bolo? Prečo ho to nútilo cítiť veci, ktoré prednedávnom potlačil? Možno sa zo mňa stáva blázon. Ale počujú blázni normálne hlasy, alebo iba tie v ich hlave? zmätene sa zamýšľal.

"Potter! Odpovedz mi!" Snapov hlas prerušil sled Harryho myšlienok a priviedol ho zmäteného späť do reality.

"Čo?" spýtal sa Harry zazerajúc do prázdna.

"Pýtal som sa ťa, prečo tu stojíš s prútikom namiereným na stenu," povedal naštvane Snape.

"Ja, ech, niečo som počul, profesor," odvetil, no nevedel sa rozhodnúť, či ďalej po hlase pátrať,alebo odložiť prútik. Našťastie sa ale nemusel rozhodnúť: Snape tak urobil zaňho.

"Nič tam nie je, pán Potter. Ak by tam niečo predsa bolo, spustilo by to alarm. Teraz si odlož prútik a poď so mnou," Harry tak neochotne urobil. Vedel, že bude mať problém z toho, že bol mimo veže tak neskoro v noci.

"Ahoj, Harry," privítal ho veselo Dumbledore hneď ako vošiel. Trochu moc veselo, pomyslel si Harry. "Lentilky?"

"Nie, vďaka...čo?" spýtal sa ešte viac zmätený Harry. Neboli lentilky muklovská sladkosť?

"Lentilky. Musím priznať, že som bol zozačiatku skeptický, chápeš s takým menom, ale nemohol som odolať. Myslím, že su muklovské. Možno si ich už mal," povedal s úsmevom riaditeľ.

"Áno. Teda nie, ešte som ich nikdy nemal ale sú muklovské. Môj bratranec ich zjedol pomerne veľa," povedal Harry, keď si spomenul ako ich veľmi chcel, keď bol malý, ale jeho teta mu povedala, že spratkovia ako on si sladkosti nezaslúžia.

"Ah, nechceš jednu skúsiť?"

"Nie, ďakujemm pane," odvetil Harry, ktorý nechel nič, čo by mu pripomínalo jeho neveselé detstvo.

"Tak teda dobre. Rovno k veci. Si tu, pretože ti musím oznámiť niekoľko vecí," začal Dumbledore. Harry prikývol a hodil očkom po Snapovi, ktorý stále stál vo dverách. Snape naňho zazrel. "Takže pekne po poriadku. Prečo si nebol vo veži?" Harry naňho iba hľadel. Očakával, že mu povie, žo to čo spravil bolo zlé a nechá ho po škole alebo niečo podobné. Áno, akoby som mal na trest čas. Harry ale nechcel Dumbledorovi povedať o Hlase, no nemal ani čas vymyslieť si niečo iné.

"Harry," povedal Dumbledore. Harry si vzdychol.

"Šiel som za vami, pane."

"Naozaj?" prerušil ho Snape. "Zdalo sa mi, že si kráčal opačným smerom. A ty si povedal, že riadeteľ už nebude hore." Harry si znovu vzdychol. Možno by som im mal povedať pravdu. Alebo aspoň časť pravdy.

"Kráčal som opačným smerom, pretože som si uvedomil koľko je hodín. Z klubovne som odišiel dosť narýchlo," zaklamal Harry.

"No, teraz si tu, Harry, takže čo bolo tak dôležité, že si opustil klubovňu tak narýchlo, o čom si so mnou chcel hovoriť?"

"Hlasy, pane."

"Hlasy." Keď Harry nepovedal nič viac, obaja dospelí v miestnosti začínali byť naštvaní, no iba Snape to ukázal.

"Potter, budeš nám musieť povedať viac ako toto." Harry mu nepozrel do očí.

"Bude to znieť bláznivo," zašepkal Harry, a to Snapa znervóznilo. Počul hlasy? Majster elixírov si náhle spomenul na udalosti v Tajomnej komnate.

"Nebudeme si myslieť, že si blázon, Harry. Len nám to povedz. Mohlo by to byť dôležité." Harry vzhliadol k Dumbledorovi, nevediac, kde začať.

"No, spal som," začal Harry a Snape nadvihol obočie. "A v tom sne sa mi prihováral Hlas. Zobudil som sa a myslel som si, že to bol iba sen, ale potom sa ozval znovu, aj keď som bol hore. Teda aspoň myslím, že som už bol hore. Vystrašilo ma to a vyletel som z izby skôr ako som mal čas sa nad tým zamyslieť. Hmm," povedal Harry o niečo tichšie. "Možno som stále spal." Harry pokrútil hlavou, keď si spomenul, čo sa stalo vo vedľajšej izbe a pokračoval. "A keď som sa zbadal, že som mimo veže, narazil som na profesora Snapa. Potom, keď som čakal vonku, Hlas sa ozval znovu, ale stále v mojej hlave. Poslednú vetu mi však zašepkal do ucha," pokrútil hlavou Harry. Stále upieral pohľad na zem, aby nemusel vidieť reakciu svojich profesorov.

"Čo ten hlas hovoril, Harry?" Harry sa nepokojne zavrtel. Nechcel to Dumbledorovi povedať. Bolo to zakorenené príliš hlboko. Keď však odmietol odpovedať, čarodejníci v miestnosti vedeli, že niečo nie je v poriadku.

"Harry?" spýtali sa ho na jeho prekvapenie obaja naraz. Snape mu povedal Harry! To ho prekvapilo až tak, že zo seba nemohol nič dostať. Rýchlo sa z toho dostal, no stále nevzhliadol. Snape a Dubledore si vymenili pohľady, obaja nevediac, čo by mohlo chlapca až tak znepokojiť.

Čo si však nevšimli bolo to, že sa Harry stiahol do seba. Teraz na to nechcel myslieť. Nikdy na to už nechcel myslieť. Chcel byť sám, zaliezť do tmavého kúta. Na svoje prekvapenie jeho prvá myšlienka viedla ku komore pod schodmi, ktorú tak dlho obýval.

"Nič dôležité, profesor," klamal Harry profesorovi aj sebe. "Iba ma chcel (ten Hlas) naštvať. Zdá sa, že mu to nachvíľu vyšlo. Teraz je to už lepšie," dodal, keď videl ich neveriace pohľady. "Mohol by som teraz ísť naspäť do veže? Som unavený."

"Zachvíľku, Harry," povedal riaditeľ chlapcovi. "Najprv ti musím ešte niečo povedať. Najmenej niekoľko detí smrťožrútov dostali úlohu, ktorá sa ťa týka. Majú ťa zraniť, avšak nie zabiť, ale nevieme nič viac." Harry si hľadel na ruky. Presne to, čo potreboval. Ďalší problém, s ktorým sa musí vysporiadať. "Dávaj si pozor, Harry, a neopúšťaj klubovňu sám."

"Áno, pane," pristúpil na to Harry, aby sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostal.

"Tak teda, verím, že profesor Snape nebude namietať, ak ho pošlem s tebou, aby ťa odprevadil. Ak budeš ten Hlas počuť znovu, hneď sem. Zatiaľ sa na to skúsim pozrieť, ale ak ťa to, čo hovorí rozrušuje, nenačúvaj mu." Harry prikývol a opustil kanceláriu. Snape ho nasledoval, ale akonáhle sa dostali na chodbu, zrovnal svoj krok s Harrym.

Tá zmena Harryho zmiatla, ale na Snapa nepozrel. Normálne kráčal profesor vpredu, alebo ak chcel na študenta dozerať, kráčal za ním. Čo sa stalo ďalej bolo úplne neočakávané.

"Si si istý, že si v poriadku?" spýtal sa Snape a v jeho hlase bolo počuť znepokojenie. Naozaj mu na tom záleží? spýtal sa Harry sám seba. Snape zastal, keď si všimol, že už vedľa neho Harry nekráča a prizrel sa mu. V jeho očiach nebola žiadna nenávisť a na perách mu nehral žiadny úškrn. Čo však Harryho naozaj prekvapilo bolo, že jeho oči boli plné znepokojenia.

Tá starosť však bola iná, ako tá na ktorú bol zvyknutý. Vedel, že Ron a Hermiona sa oňho často báli, a že zbytok Weasleyovcov tiež, ale pri Snapovi išlo o niečo iné. Čokoľvek to ale bolo, vytrhlo to Harryho z jeho bezpečného temného miesta vovnútri. Nemohol si pomôcť a keď sa v kútikoch jeho očí zatrblietali slzy, zavrel ich a odvrátil sa od Snapa tak, aby ich nevidel.

To ale nefungovalo, pretože Snape si všimol, že chlapec bol na pokraji zrútenia. Teraz ľutoval, že sa to spýtal. Nemal na to právo. Pre toho chlapca nebol nič, iba učiteľ. Učiteľ, ktorého nemal rád. Tak prečo mi na ňom potom záleží? spýtal sa. Je to preto, že je môj syn? Alebo je to preto, že som ho spoznal a zistil som, že nie je ten rozmaznaný chrabromilčan ako som si kedysi myslel? Snape pokrútil hlavou. Nechcel veriť ani jednému, no vedel, že obe sú pravdivé. Nie že by to niekedy chlapcovi priznal. Ak to Potter nechcel priznať (ich príbuzenstvo) tak na to musel mať dôvod. Možno ho naozaj nenávidel.

"Som v poriadku," povedal nakoniec Harry, čo Snapa prinútilo pozrieť naňho. Harry sa do seba stiahol tak rýchlo, ako len mohol. Iba dúfal, že si Snape nevšimol, že mal slzy na krajíčku. Iba by mu to dalo ďalší dôvod na to, aby ho trápil.

Ale už ťa dlho netrápil. Možno bude chcieť pomôcť. Možno keby si mu povedal... pomyslel si Harry, ale pokrútil hlavou a znovu vykročil.

Harry túžil po rodine viac, ako po čomkoľvek inom, ale bál sa odmietnutia. Nikdy by to nikomu nepriznal, ale začal Snapa rešpektovať a možno aj mať rád. Muža, ktorý bol jeho biologický otec. Nechcel sa s ním o tomto rozprávať, keďže Snape by bol schopný všetko mu hodiť naspäť do tváre.

Áno, ale je to tvoj otec. Daj mu šancu a ak s tebou nechce mať nič spoločné, je to jeho problém. Nemáš čo stratiť, možno iba nádej a tá nádej sa nikdy nesplní ak to neskúsiš, takže aj tak ju nakoniec stratíš.

Harry to chcel. Chcel mať šancu mať otca, niekoho, kto by sa oňho postaral.

"Prečo by sa on o teba staral? Je ten, kto ťa trénuje aby bola s teba dobrá zbraň," zašepkal mu do ucha Hlas. Harry sa otočil, no nešťastne sa potkol na schode. Ako naposledy, nikto tam nebol. Jeho pochované pocity sa začali drať na povrch, ale on ich znovu potlačil, keď si spomenul na to, čo mu povedal Dumbledore: aby ten Hlas ignoroval.

Niekto sa ma snaží napáliť, to je celé. Niekto sa o mne a o Snapovi dozvedel a snaží sa to použiť proti mne, snažil sa Harry presvedčiť sám seba. Teraz však začal ľutovať, že nepovedal riaditeľovi, čo mu ten Hlas našepkával, ale nemohol sa zbaviť pocitu, že by bol z neho Dumbledore sklamaný.

Harry sa otočil a znovu vykročil po schodoch. Vyšiel ich asi päť, keď ho nohy odmietli niesť ďalej. Cítil sa, akoby ho niekto trhal napoly. Nevedel, čo robiť, vedel iba, že o tom musí niekomu povedať. Prudko sa otočil a sadol si na schody.

Snape chlapca pozoroval a nevedel, čo má robiť. Videl ako sa hádal sám so sebou, ale nevedel o čom. Bolo to kvôli tomu Hlasu? Keď si všimol, že má chlapec znovu slzy na krajíčku, začal konať: zobral chlapca za ruku a viedol ho do žalárov, presnejšie do svojej pracovne. Na celej ceste Harry ani raz neprotestoval.

Keď boli v jeho kancelárii, zrušil Severus Snape ochranné kúzla na skrytých dverách, otvoril ich a usadil chlapca na starú čiernu pohovku vo svojich súkromných komnatách. Rýchlo prešiel do miestnosti, kde uchovával svoje elixíry a vytiahol fľašku Odvaru pokoja. Keď sa vrátil naspäť, uvidel Harryho, ktorý sa medzičasom skrútil na pohovke a otočil sa mu chrbtom.

Snape jemne poklepkal na jeho rameno a čakal. Keď sa chlapec nepohol, Snape prehovoril.

"Harry, mám pre teba Odvar pokoja. Chceš ho?" To chlapca akoby prebralo a Snape si trochu oddýchol.

Harry sa posadil a vzal si fľašku s elixírom, ktorú mu Snape podával. Podozrievavo si ju prezrel, ale usúdil, že keď ho Snape ešte neotrávil, neurobí tak ani teraz a vypil jej obsah. Hneď sa cítil lepšie.

Keď sa Harry otáčal, všimol si, že ho Snape pozoruje. Ani jeden z nich to nevedel, no obaja mysleli na to isté: obaja chceli rozprávať o ich vzťahu a zároveň sa báli priniesť to na svetlo. Navzájom sa pozorovali, premýšľajúc čo spraviť ďalej. Nakoniec prehovoril Harry.

"Kde to sme?" spýtal sa. Predtým než odpovedal, Snape si povzdychol.

"V mojich súkromných komnatách. Mal som pocit, že na to aby si sa ukľudnil potrebuješ ísť niekam, kde to nepoznáš." Obaja znovu zmĺkli, no potom Snape pokračoval. "Vážil by som si, keby si nikomu nepovedal, že vieš, kde sú. Nikto by sa nedostal dnu, ale mám rád svoje súkromie." Harry prikývol a premýšľal nad tým, čo to malo znamenať. Ten muž ho zaviedol do svojich komnát. Nebol by veľmi prekvapený, keby nikto (no, okrem Dumbledora) nevedel, kde sa nachádzajú. Čo to znamená? Bola tu šanca? Harry bol znovu prekvapený, keď si Snape vzdychol a prisadol si k nemu na pohovku. Otočil sa, aby sa naňho mohol pozrieť a zistil, že aj Snape hľadí naňho.

Snape študoval chlapca, ktorý vedľa neho sedel. Až od tohto momentu si nevšimol, že sa naozaj menil. Videl v ňom časti seba a Lily. Jeho tvár nebola taká orúhla ako kedysi: bola užšia, ale nebolo to vidieť, až kým sa mu bližšie neprizrel. Aj jeho brada bola trochu viac špicatá. Čo však zaujalo Snapovu pozornosť boli jeho vlasy. Ich farba sa zmenila a už neboli ani také neporiadne.

Boli aj dlhšie, aké na ňom kedy videl, za mesiac mu budú pravdepodobne siahať až po bradu. Už nezakrývali jeho jazvu. V ich čiernej farbe boli teraz aj prúžky oranžovej, čo mu perfektne sedelo k tým jeho šokujúco zeleným očiam.

"Myslím, že by sme sa mali porozprávať," počul Snape sám seba. Pozrel sa chlapcovi do očí a uvidel v nich očakávanie a strach.

"O čom, pane?" spýtal sa Harry.

"Myslím, že vieš o čom, Harry," odvetil Snape jemne. Obaja chceli, aby to fungovalo, ale ani jeden z nich nevedel ako, alebo či to bolo vôbec možné.

Žádné komentáře
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.